Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7ECdo/307/2013

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej Pohotovosti, s.r.o.,

so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, v dovolacom konaní zastúpenej

advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o. so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4,

v mene a na účet ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Branislav Fridrich, PhD., proti

povinnej J. G., bývajúcej vo F., pre vymoženie 436,51 € s príslušenstvom, vedenej na

Okresnom súde Lučenec pod sp. zn. , o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu

Krajského súdu v Banskej Bystrici z 9. júla 2012, sp. zn. , takto

rozhodol:

Návrh oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a .

Dovolanie oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici

z 9. júla 2012, sp. zn. o d m i e t a .

Povinnej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Súdny exekútor žiadosťou doručenou Okresnému súdu Lučenec (ďalej len „exekučný

súd“) dňa 9. marca 2009 požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

[ o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný

poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“)], a to

na základe exekučného titulu – rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu

(zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s., so sídlom v Bratislave, Karloveské

rameno 8, IČO: 35 922 761) z 23. októbra 2008, sp. zn. SR 10510/08. Exekučný súd dňa

20. marca 2009 vydal pod č. 5606 059060* poverenie súdneho exekútora vykonaním

exekúcie na základe uvedeného exekučného titulu.

2

Exekučný súd uznesením zo 17. februára 2012, č. k. -27 exekúciu

vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. Rozhodol tak podľa § 57 ods. 1 písm. g/ v spojení

s Exekučného poriadku a , a

majúc za to, že exekučný titul bol vydaný v rozhodcovskom konaní, ktoré nemalo prebehnúť,

pretože rozhodcovská doložka, pojatá do spotrebiteľskej zmluvy o úvere bola v čase jej

uzatvárania neprijateľnou podmienkou a ako taká bola od počiatku neplatnou (§ 53 ods. 4

). Rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom bol exekučný titul, sa

teda uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zo strany zmluvných strán a rozhodcovský rozsudok

vydaný v takomto konaní nemôže byť riadnym exekučným titulom na vykonanie exekúcie.

Podľa judikatúry ESD je povinnosťou členských štátov a ich orgánov zabezpečiť, aby nekalé

podmienky v zmluvách nezaväzovali spotrebiteľov a prihliadajúc ex offo k ich neplatnosti

dosiahnuť odradzujúci účinok prispievajúci k ukončeniu používania zo strany predajcov

alebo dodávateľov. V dôsledku toho považoval súd exekučný titul za materiálne

nevykonateľný a absenciu tejto jeho vlastnosti za neodstrániteľnú prekážku brániacu

vo vykonaní exekúcie. Vyslovil, že o trovách exekúcie rozhodne osobitným uznesením.

Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením z 9. júla 2012, sp. zn.

uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil (, ). Stotožnil

sa so záverom prvostupňového súdu, ktorý správne venoval pozornosť skúmaniu zmluvných

podmienok z hľadísk a kritérií spotrebiteľského práva v celom jeho kontexte a zameral sa

na posúdenie prijateľnosti a zákonnosti predovšetkým rozhodcovskej doložky, ktorá mala

založiť legitimitu nielen exekučného titulu, ale aj samotného rozhodcovského konania, ktoré

vydaniu exekučného titulu predchádzalo. Rozhodcovskú doložku koncipovanú, ako vyplýva

z bodu 17. Všeobecných podmienok poskytovania úveru, správne právne posúdil ako

neprijateľnú a s poukazom na ustanovenie tým absolútne

neplatnú zmluvnú podmienku obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve, nakoľko spôsobuje

značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán a to výrazne

v neprospech spotrebiteľa. Pokiaľ potom právomoc rozhodcovského súdu bola založená

na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako

celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť (a to ani sčasti) spôsobilým exekučným

titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnému vznikol nárok, ktorého

vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.

3

Proti uzneseniu odvolacieho súdu v jeho potvrdzujúcej časti podala oprávnená

dovolanie (čl. 63) doplnené nasledujúcimi podaniami o právnu argumentáciu. Navrhla, aby

dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého stupňa zrušil

a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie; uplatnil si aj náhradu trov dovolacieho

konania. Navrhla tiež odložiť vykonateľnosť napadnutého uznesenia a konanie prerušiť podľa

a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe Zmluvy

o fungovaní Európskej únie predložiť prejudiciálne otázky, ktoré bližšie špecifikovala

v podanom dovolaní. Dôvodila tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v ustanovení § 237

, keď súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci ( ), v tej istej veci

sa už právoplatne rozhodlo ( ), nepodal sa návrh na začatie konania, hoci

podľa zákona bol potrebný ( ), súd jej svojím postupom odňal možnosť

konať pred súdom ( ), keď nevytýčil pojednávanie, hoci tak bol povinný

urobiť podľa § 57 ods. 5 Exekučného poriadku v znení účinnom od 9. augusta 2012. Ďalej

uviedla, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci ( ), keď súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože

nevykonal náležite dokazovanie a tiež aj to, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci ( ). Svoju argumentáciu podrobne a rozsiahlo

v dovolaní rozvinula. K uvedeným dôvodom dovolania uviedla, že odvolací súd založil svoje

rozhodnutie na nesprávnom právnom posúdení rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej

podmienky v spotrebiteľskej zmluve uzatvorenej medzi oprávnenou a povinným. Podľa

dovolateľky odvolací súd sa odvoláva na nekonkrétne ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS

a vnútroštátne právne normy, ktoré upravujú režim spotrebiteľských zmlúv. Takéto právne

posúdenie trpí základnými vadami jeho nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti, čím porušuje

právo na súdnu ochranu podľa SR. Podľa názoru dovolateľky, závery

odvolacieho súdu (že rozhodcovská doložka spôsobuje hrubý nepomer v právach

a povinnostiach zmluvných strán ku škode spotrebiteľa, že žaloby, ktorých cieľom je

uspokojenie nárokov z úverových zmlúv, podáva v zásade len veriteľ úverového vzťahu na

ním zvolený rozhodcovský súd, a že spotrebiteľ si len s ťažkosťou mohol byť vedomý

následkov uzavretia rozhodcovskej doložky, a preto, vzhľadom na jeho úroveň

informovanosti a vyjednávaciu silu, nemožno spravodlivo požadovať, aby porozumel jej

významu) nie sú zdôvodnené a preukázané, predstavujú nepreukázanú domnienku súdu,

ktorá nemá základ v právnych a skutkových súvislostiach. Uviedla, že podľa právnej doktríny

smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie, pretože je adresovaná iba členským

štátom a nie všetkým fyzickým osobám. Podľa dovolateľky, ak bola smernica prebratá

4

do slovenského právneho poriadku správne a včas, je nutné aplikovať slovenskú právnu

úpravu. Exekučný súd, ani odvolací súd sa podľa oprávnenej nevysporiadali najmä

s judikatúrou Súdneho dvora EÚ a nezdôvodnili, prečo priamo aplikovali ustanovenia

smernice Rady 93/13/EHS. Smernica podľa dovolateľky nepovažuje riešenie sporov

zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní za ustanovenie neprimerané a opačné

závery oboch súdov sú ich nepreukázanou domnienkou. Ďalej dovolateľka poukázala na

znenie smernice Rady 93/13/EHS v ustanovení ods. 1 písm. q/ jej prílohy v slovenskom,

anglickom, českom, poľskom, nemeckom a francúzskom jazyku a uviedla, že ustanovenie

slovenskej verzie uvedeného ustanovenia smernice je nesprávne. Text úniového predpisu je

potrebné skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách a vziať do úvahy skutočný

úmysel zákonodarcu a cieľ samotného predpisu. Pokiaľ je výklad ustanovenia práva Únie

v jednotlivých jazykových verziách odlišný, musí byť toto ustanovenie vykladané podľa

všeobecného významu a cieľa právnej úpravy, ktorej je súčasťou. Ďalej (podľa dovolateľky)

sa súd nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady

93/13/EHS a nijako nezdôvodnil, prečo považuje rozhodcovskú doložku za neprijateľnú

podmienku v Zmluve o úvere. Dovolateľka má za to, že v danom prípade je nutné požiadať,

spolu s inými ustanoveniami, o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto

sporu Súdny dvor Európskej únie. Ďalej uviedla, že súd jej svojím postupom odňal (ako

účastníčke konania) možnosť konať pred súdom, keď v predmetnom súdnom konaní

nerozhodol o jej návrhu na prerušenie konania v zmysle a

Zmluvy o fungovaní EÚ a neumožnil jej tak uplatňovať právne argumenty na podporu

svojej pozície. Rozhodnutie odvolacieho súdu je neodôvodnené, a preto vôbec nie je zrejmé,

akou úvahou súd dospel jednoznačne a nepochybne k tomu, že návrhom oprávnenej sa

netreba zaoberať.

Povinná, ani súdny exekútor sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadrili.

Najvyšší súd Slovenskej republiky predovšetkým nezistil splnenie podmienok

pre odloženie vykonateľnosti (dovolaním) napadnutého rozhodnutia v zmysle ustanovenia

V rámci následného skúmania dôvodnosti návrhu oprávnenej na prerušenie

konania dospel k záveru, že v predmetnej veci nie je daný ani dôvod na prerušenie konania

podľa v spojení s ustanovením , že takýto návrh nie

je dôvodný.

V tejto súvislosti treba uviesť, že konanie pred súdnym dvorom o predbežnej otázke

má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom súdny dvor má

právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Európskej únie, o platnosti

a výklade aktov inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov

orgánov zriadených aktom Rady Európskeho spoločenstva. Toto konanie je inštitútom

pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože súdny

dvor v ňom vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti

komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.

Ustanovenie ukladá súdu povinnosť prerušiť konanie len

vtedy, ak dospel k záveru (rozhodol), že požiada súdny dvor o rozhodnutie o predbežnej

otázke, lebo je potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie

danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť každému návrhu účastníka konania

na prerušenie konania a postúpenie návrhu súdnemu dvoru na vydanie rozhodnutia

o predbežnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď prípadne v určitej veci aplikuje

ustanovenie zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah

právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný

výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá žiadnu komunitárnu

relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny. Ak súd pri priebežnom

posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe výkladu komunitárneho práva a návrhu

účastníka na prerušenie konania v zmysle nevyhovie, prejednanie

a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu nezakladá (v takom prípade) procesné vady

konania ani v zmysle , ani v zmysle písm. g/

Vyriešenie právnych otázok nastolených dovolateľkou v tomto konaní patrí

do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu bez potreby prejudiciálneho rozhodnutia súdneho

dvora. Zo spisu vyplýva, že súdy nižších stupňov neinterpretovali právne normy

komunitárneho práva, ktorých výkladu sa dovolateľka domáhala. Postup odvolacieho súdu,

ktorý neprerušil konanie v zmysle a nepredložil na posúdenie

súdnemu dvoru prejudiciálne otázky predložené oprávnenou, nebol preto v rozpore

so zákonom. Aj podľa názoru najvyššieho súdu, zhodného s názorom odvolacieho súdu,

nebola otázka výkladu komunitárneho práva pre riešenie daného prípadu rozhodujúca.

6

Majúc na zreteli uvedené, dovolací súd zamietol návrh oprávnenej na prerušenie

dovolacieho konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky potom skúmal bez nariadenia dovolacieho

pojednávania ( ), či dovolanie oprávnenej smeruje proti rozhodnutiu, ktoré

možno dovolaním napadnúť a dospel k záveru, že dovolanie v predmetnej veci nie je

prípustné.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ).

Keďže v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, jeho

prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia

Uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci však nemožno podriadiť pod žiaden

dôvod prípustnosti vyplývajúci z ustanovenia , lebo odvolací súd uznesenie súdu

prvého stupňa nezmenil, ale ho potvrdil a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu

Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev ( ) na zaujatie

stanoviska. Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení prípustnosť dovolania

nevyslovil a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia

na podklade cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho

rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej

republiky (, , . písm. a/, , ).

Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovenia a nie je

prípustné.

Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len

ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne

vymenovaných v Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému

rozhodnutiu (rozsudku aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci

súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom

konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej

istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa

nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa

postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol

súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet

konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v ,

možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné

(pozri napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237

ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade

vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Oprávnená procesné vady konania v zmysle , a netvrdila

a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení nie je

prípustné.

Právomoc súdu je upravená v ustanoveniach § 7 a § 8 Občianskeho súdneho

poriadku; jej nedostatok sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá má

za následok zastavenie konania a (prípadné) postúpenie veci inému orgánu.

Dovolateľka v predmetnej veci vadu konania podľa ustanovenia

nevyvodzovala z toho, že súdy vôbec nemali právomoc konať a rozhodovať. Ich právomoc

v exekučnom konaní nepopierala. Namietala, že súdy sa nesprávnou a ústavne nesúladnou

interpretáciou § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a ustanovenia § 45 ods. 1 a 2 zákona

č. o rozhodcovskom konaní postavili do pozície orgánu vykonávajúceho

komplexné preskúmanie exekučného titulu, metódou, ktorá v rámci zverenej právomoci ako

exekučným súdom neprináleží. Z uvedeného je zrejmé, že dovolateľka namietala nesprávnu

aplikáciu a výklad Exekučného poriadku, resp. namietala nesprávne právne posúdenie veci.

Za týchto okolností dovolací súd dospel k záveru, že súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí

do ich právomoci, keď napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní, v ktorom

rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona (napr. z ustanovenia

§ 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku). Námietka dovolateľky o existencii

vady konania v zmysle nie je dôvodná.

Pokiaľ ide o (dovolateľkou namietanú) existenciu prekážky rei iudicatae (§ 237

písm. d/ ) treba uviesť, že táto patrí k procesným podmienkam a jej existencia (zistenie)

v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Nastáva vtedy, ak sa má v novom

konaní prejednať tá istá vec, pričom o tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý

nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu

konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo

stav (vymedzený žalobným petitom) vyplýva z rovnakých skutočných tvrdení, z ktorých bol

uplatnený (t.j. ak vyplýva z rovnakého skutku). Pre posúdenie, či je daná táto prekážka, nie je

významné, ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného

konania; je daná aj vtedy, ak určitý skutkový dej (skutok) bol po právnej stránke v pôvodnom

konaní posúdený inak, nesprávne či neúplne. Z hľadiska totožnosti účastníkov nie je

významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné

postavenie. Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú

právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu univerzálnej alebo

singulárnej sukcesie.

Z obsahu spisu vyplýva, že konaniu vo veci exekúcie oprávnenej proti povinnej

pre vymoženie 436,51 € s príslušenstvom, na základe rozhodcovského rozsudku Stáleho

rozhodcovského súdu (zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s., so sídlom

v Bratislave, Karloveské rameno 8, IČO: 35 922 761) z 23. októbra 2008, sp. zn.

SR 10510/08, vedenému na Okresnom súde Lučenec pod sp. zn.

nepredchádzalo žiadne iné konanie na súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté.

Prekážku rozsúdenej veci pre exekučné konanie netvorí právoplatný rozhodcovský

rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní, a to ani vtedy, ak exekučný súd skúma, či

exekučný titul vydaný vo forme rozhodcovského rozsudku, je materiálne vykonateľný.

Z povahy rozhodcovského konania, ktoré je v zákonom vymedzených prípadoch alternatívnou

možnosťou k súdnemu sporovému konaniu, totiž vyplýva, že jeho rezultátom môže byť titul,

splnenia ktorého sa možno domáhať vykonaním exekúcie.

Vzhľadom na uvedené dovolateľkou vytýkaná vada podľa

konanie nezaťažila.

9

Konanie nie je zaťažené ani vadou v zmysle ustanovenia , lebo

v predmetnej veci nebol zistený nedostatok návrhu na začatie konania. Exekučný súd totiž

v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní od jej doručenia (§ 44

Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového – hľadiska (§ 41 ods. 2

) zo strany oprávnenej ani nejde o námietku nedostatku návrhu na začatie konania

v zmysle ustanovenia , ale o námietku inú, ktorú oprávnená uvádza

vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych záverov súdov (ich

právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia.

O odňatie možnosti konať pred súdom ( ) ako o dôvode

zakladajúcom prípustnosť dovolania ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom

súdnom konaní, ktorým (postupom) sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať

a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania, ktoré

mu priznáva platná právna úprava za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv

a právom chránených záujmov.

Dovolateľka konkrétne namietala porušenie jej práva podľa

Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Obsah práva na spravodlivý súdny proces v zmysle uvedených článkov nespočíva len

v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho

uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej

republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces však nepatrí súčasne aj právo účastníka

konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením

dôkazov () a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania bol

pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami

a právnymi názormi (). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka konania

vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať

ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (), resp. toho, aby

súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá

účastník konania (, ).

10

K odňatiu možnosti oprávnenej pred súdom konať a k porušeniu práva podľa čl. 46

ods. 1 a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd malo (podľa jej názoru) dôjsť tým, že súd prvého stupňa

exekučné konanie zastavil, hoci pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené

podmienky.

Dovolací súd dospel k záveru, že v predmetnej veci odvolací súd i exekučný

súd správne posúdili splnenie podmienok pre zastavenie exekučného konania

(po predchádzajúcom vydaní poverenia na vykonanie exekúcie).

Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok

rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený, a zároveň povinný riešiť otázku, či

rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej zmluvy

(rozhodcovskej doložky).

Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci,

t. j. vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah

založený právnou skutočnosťou – spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní

nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje

oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j.

oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom a v danom prípade aj

s ustanovením § 45 ods. 1 a 2 zákona o rozhodcovskom konaní. V tejto súvislosti treba

uviesť, že uplatnený postup a prijaté právne závery vyplývajú z ustálenej judikatúry

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (pozri napr. uznesenie z 10. októbra 2012, sp. zn.

).

Takéto oprávnenie má exekučný súd aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým

je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej

zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní. V prípade zisteného nedostatku

v tomto smere je exekučný súd oprávnený konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku

so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto

postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa.

V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR

z 18. septembra 2012, sp. zn. .

11

V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť,

a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná, a že

spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

povinného. Aj dovolací súd sa stotožňuje so závermi odvolacieho súdu a súdu exekučného

a v podrobnostiach na ne poukazuje.

Ani ďalšia námietka dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného

vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu nie je dôvodná. To, že právo na riadne

odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho

procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu ale

nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,

bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je

pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz

Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c.

Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;

Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

K povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie sa rovnako vyjadril aj

Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze -30. Vyslovil, že súčasťou obsahu

základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou

proti takému uplatneniu ().

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ustanovení ,

v spojení s ustanovením citovaného zákona. Táto norma sa uplatňuje aj

v odvolacom konaní ( ). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom

konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale

iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo

sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava

v odvolacom konaní ().

V predmetnej veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov

zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných

12

zákonných ustanovení. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol

rozhodujúci skutkový stav a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec,

a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval

správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie správnosti

napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré toto

rozhodnutie potvrdil. Taktiež vysvetlil, prečo sa nestotožnil s námietkami oprávnenej

uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď

na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávnenej. Jeho rozhodnutie

nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože

odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných

ustanovení a nepoprel ich účel a význam.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu

prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a , a že

aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre

zákonného odôvodnenia ( , v spojení s ). Za porušenie

základného práva zaručeného v nemožno

považovať to, že odvolací neodôvodnil rozhodnutie podľa predstáv oprávnenej.

Rovnako námietka dovolateľky, že súdy oboch stupňov nevytýčili vo veci ústne

pojednávanie, aj keď podľa zákona tak boli povinné urobiť, nie je dôvodná. Tak ako správne

poznamenala oprávnená účinným od 9. augusta 2012 bol

novelizovaný Exekučný poriadok, ktorý ustanovenie § 57 Exekučného poriadku doplnil

o ods. 5, v zmysle ktorého súd nariadi pojednávanie ak rozhoduje podľa § 57 ods. 1 písm. g/

a k/. Dovolateľka namietala, že súd prvého stupňa v danom prípade exekúciu zastavil, preto

mal postupovať podľa uvedeného ustanovenia. Tvrdenie dovolateľky však nie je dôvodné.

Súd prvého stupňa v danom prípade exekúciu zastavil uznesením zo 17. februára 2012.

Napokon odvolací súd, ktorý uznesenie prvostupňového súdu ako vecne správne potvrdil

(9. júla 2012 pred účinnosťou uvedeného ustanovenia) postupoval v súlade s ust. § 214

ods. 2 , ak o odvolaní oprávnenej rozhodol bez nariadenia pojednávania. V danej veci

nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie v zmysle

a rovnako nebol splnený ani jeden z ostatných dvoch dôvodov (§ 214 ods. 1 písm. b/ a c/

), pre ktoré predseda senátu odvolacieho súdu musí vždy nariadiť pojednávanie. V tejto

13

súvislosti dovolací súd považuje za potrebné uviesť, že v štádiu, pri ktorom súd skúma, či

žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie

alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), sa

vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu.

V tomto štádiu súd nevykonáva dokazovanie ( až ), postačujúce je, ak sú

rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane

do neho založených listín. Vzhľadom na to sa oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je

zamerané na posúdenie splnenia podmienok konania a predpokladov pre vyhovenie žiadosti

súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nemusí vykonávať

na pojednávaní a za prítomnosti oprávneného a povinného.

So zreteľom na uvedené dospel dovolací súd k záveru, že dovolateľka neopodstatnene

vyvodzuje existenciu procesnej vady konania v zmysle z toho, že súdy

rozhodli bez vykonania „dokazovania“, bez nariadenia pojednávania a jej osobnej účasti.

V súvislosti s námietkou dovolateľky, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, že táto vada je relevantným

dovolacím dôvodom ( ), avšak (na rozdiel od vád taxatívne

vymenovaných v ) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí aj

o nesprávnom právnom posúdení veci ( ); aj za predpokladu, že by

tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mohli by mať za následok nanajvýš vecnú

nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania

v zmysle V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny

právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov

vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo

procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.

Keďže prípustnosť dovolania oprávnenej nemožno vyvodiť z ustanovení

a neboli zistené ani vady konania v zmysle , Najvyšší súd Slovenskej republiky

jej dovolanie odmietol podľa v spojení s ako

dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok

neprípustný.

14

V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho

konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala ( v spojení s

a ). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však žiadne trovy

dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že v dovolacom konaní jej žiadne trovy nevznikli.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 26. marca 2014

JUDr. Oľga Trnková, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Mgr. Monika Poliačiková