Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2ECdo/80/2013

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej POHOTOVOSŤ,

s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598 v dovolacom konaní zastúpenej

spoločnosťou Fridrich, Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, proti povinnej

D. U., bývajúcej v T., o vymoženie 946,87 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom

súde Trenčín pod sp. zn. , o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského

súdu v Trenčíne z 28. augusta 2012, sp. zn. , a o odvolaní oprávnenej proti

uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z 28. augusta 2012, sp. zn. , takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky návrh na prerušenie konania z a m i e t a .

Dovolanie oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z 28. augusta 2012,

sp. zn. o d m i e t a .

Konanie o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne

z 28. augusta 2012, sp. zn. , v časti týkajúcej sa zamietnutia návrhu

na prerušenie konania, z a s t a v u j e .

Povinnej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

Ţiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Súdny exekútor ţiadosťou doručenou na Okresný súd Trenčín 6. júla 2011 poţiadal

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie ( o súdnych

exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov

2

/ďalej len „Exekučný poriadok“/), a to na základe exekučného titulu – rozhodcovského

rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu (zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská

a.s., s pôvodným sídlom v Bratislave, Trnavská cesta 70, IČO: 35 922 761)

z 11. februára 2011, sp. zn. SR 14824/10.

Okresný súd Trenčín uznesením z 20. marca 2012, č. k. -10 ţiadosť

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Svoje rozhodnutie odôvodnil

s poukazom na § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, § 44 ods. 2 a § 45 ods. 1 a 2, zákona

č. o rozhodcovskom konaní, aţ 4, , , , ,

(ďalej len „“), Obchodného

zákonníka, zákona číslo o spotrebiteľských úveroch

a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady číslo o Slovenskej

obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov. Súd prvého stupňa skonštatoval

s poukazom na citované ustanovenia, ţe právny vzťah medzi účastníkmi konania zaloţený

zmluvou o úvere povaţoval jednoznačne za spotrebiteľskú zmluvu. Uviedol, ţe dôkazné

bremeno na preukázanie toho, ţe úver bol poskytnutý na výkon zamestnania, povolania alebo

podnikania úverového dlţníka ťaţí toho, kto tvrdí takúto výnimku – teda veriteľa. V prípade

pochybností o tom, či ide o spotrebiteľskú zmluvu má teda dôkazné bremeno na preukázanie

nespotrebiteľského charakteru zmluvy dodávateľ. Oprávnená zabezpečila svoju pohľadávku

neúplnou zmenkou bez uvedenia sumy a dátumu začiatku úročenia, kde povinná vystupuje

ako vystaviteľ. Oprávnená vyplní na zmenke ak povinná neuhradí štyri po sebe idúce splátky

alebo ich časť alebo včas neuhradí poslednú splátku alebo jej časť. Zmenková suma pozostáva

zo všetkých peňaţných nárokov ku dňu vyplnenia zmenky. Zmluva o úvere, Všeobecné

podmienky poskytnutia úveru ako aj Dohoda o vyplnení zmenky, o ktorú oprávnená opiera

svoj nárok, sú predtlačené na formulári, ktoré dlţník nemá moţnosť ovplyvniť ani nijako

zmeniť a javia sa ako zjavne nevýhodné. Rozhodca sa nevysporiadal s vylúčením inštitútov

zameraných na ochranu spotrebiteľa, a tým vlastne porušil kogentné predpisy určené

na ochranu spotrebiteľa. Svojím rozhodcovským rozhodnutím súd zaviazal povinnú

na plnenie právom nedovolené, teda také, ktoré svojím obsahom alebo účelom odporuje

zákonu, alebo ho obchádza, alebo sa prieči dobrým mravom, preto súd ţiadosť o udelenia

poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.

3

Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Trenčíne, ako súd odvolací, uznesením

z 28. augusta 2012, sp. zn. , návrh oprávnenej na prerušenie konania

zamietol a uznesenie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Uviedol, ţe za správny povaţuje názor súdu prvého stupňa, ţe predmetná zmluva

o úvere je zmluvou spotrebiteľskou, teda ţe medzi oprávnenou a povinnou bol zaloţený

na jej základe spotrebiteľský vzťah. Odvolací súd má rovnako ako súd prvého stupňa za to, ţe

povinná v zmluvnom vzťahu vystupovala ako spotrebiteľ a oprávnená ako dodávateľ.

Uviedol, ţe oprávnená bezpečne nepreukázala, ţe úver bol poskytnutý povinnej na účely

zamestnania. Správny bol aj názor súdu prvého stupňa v tom smere, ţe vzhľadom na absenciu

vyčíslenia ročnej percentuálnej miery nákladov v predmetnej úverovej zmluve, sa daný úver

povaţuje za bezúročný a bez poplatkov. V danom prípade však podľa názoru odvolacieho

súdu okresný súd vo svojom rozhodnutí neuviedol, či ide o plnenie oddeliteľné od plnenia

zákonom dovoleného alebo nie a ţiadosť o udelenie poverenia zamietol paušálne v celom

rozsahu. Odvolací súd uviedol, ţe konanie a rozhodovanie všeobecných súdov sa uskutočňuje

v predpísanom ústavnom a zákonnom rámci, rešpektovanie ktorého vylučuje svojvôľu v ich

postupe, pričom vylúčenie svojvôle sa zabezpečuje viacerými prostriedkami, vrátane ich

povinnosti svoje rozhodnutie náleţite odôvodniť. Odôvodnenie rozhodnutí dovoľuje

účastníkom konania posúdiť, ako súd v ich veci vyloţil a aplikoval príslušné predpisy a akými

úvahami sa spravoval pri svojom rozhodovaní. Podľa názoru odvolacieho súdu uznesenie

súdu prvého stupňa v tomto smere nezodpovedá poţiadavkám vyplývajúcim z ustanovenia

v spojení s ustanovením na riadne a presvedčivé

odôvodnenie rozhodnutia súdu. Odvolací súd zároveň skonštatoval, ţe súd prvého stupňa sa

vo svojom rozhodnutí nevyporiadal ani s otázkou samotnej existencie právomoci

rozhodcovského súdu konať a rozhodovať v predmetnej veci, a to na základe rozhodcovskej

doloţky uvedenej v bode 18. Všeobecných zmluvných podmienok. Z uvedených dôvodov

odvolací súd uznesenie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V súvislosti

s návrhom oprávnenej na prerušenie konania ( ) s poţiadavkou, aby

Súdnemu dvoru boli predloţené prejudiciálne otázky v znení špecifikovanom v návrhu,

odvolací súd dospel k záveru, ţe tento návrh nie je dôvodný.

Proti napadnutému uzneseniu odvolacieho súdu podala oprávnená dovolanie

z 18. októbra 2012, ktoré doplnila podaním zo 16. júla 2013 s označením „Doplnenie

dovolania o právnu argumentáciu – porušenie práva EÚ a interpretácie práva EÚ Súdnym

dvorom EÚ“, a to spôsobom ako podáva dovolanie v obdobných veciach, teda ako dovolanie

voči uzneseniu odvolacieho súdu, ktorý uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. Navrhla, aby

dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého stupňa zrušil

a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie; uplatnila si aj náhradu trov dovolacieho

konania. Navrhla tieţ odloţiť vykonateľnosť napadnutého uznesenia a konanie prerušiť podľa

a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe Zmluvy

o fungovaní Európskej únie predloţiť prejudiciálne otázky, ktoré bliţšie špecifikovala

v podanom dovolaní. Dôvodila tým, ţe v konaní došlo k vadám uvedeným v ustanovení § 237

keď súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci ( ), v tej istej veci

sa uţ právoplatne rozhodlo ( ), nepodal sa návrh na začatie konania, hoci

podľa zákona bol potrebný ( ), súd mu svojím postupom odňal moţnosť

konať pred súdom ( ), keď súdy nevytýčili pojednávanie, hoci tak boli

povinné urobiť (§ 57 ods. 5 Exekučného poriadku /zrejme v znení účinnom do 31.12.2012/,

). Ďalej uviedla, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( ), keď súd

nedostatočne zistil skutkový stav, pretoţe nevykonal náleţite dokazovanie a tieţ aj to, ţe

rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( ).

Svoju argumentáciu podrobne a rozsiahlo v dovolaní rozvinula. K uvedeným dôvodom

dovolania uviedla, ţe odvolací súd zaloţil svoje rozhodnutie na nesprávnom právnom

posúdení rozhodcovskej doloţky ako neprijateľnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve

uzatvorenej medzi oprávnenou a povinným. Podľa dovolateľky odvolací súd sa odvoláva

na nekonkrétne ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS a vnútroštátne právne normy, ktoré

upravujú reţim spotrebiteľských zmlúv. Takéto právne posúdenie trpí základnými vadami

jeho nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti, čím porušuje právo na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 SR. Podľa názoru dovolateľky, závery odvolacieho súdu (ţe rozhodcovská

doloţka spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán ku škode

spotrebiteľa, ţe ţaloby, ktorých cieľom je uspokojenie nárokov z úverových zmlúv podáva

v zásade len veriteľ úverového vzťahu na ním zvolený rozhodcovský súd, a ţe spotrebiteľ si

len s ťaţkosťou mohol byť vedomý následkov uzavretia rozhodcovskej doloţky, a preto

/vzhľadom na jeho úroveň informovanosti a vyjednávaciu silu/ nemoţno spravodlivo

poţadovať, aby porozumel jej významu) nie sú zdôvodnené a preukázané, predstavujú

nepreukázanú domnienku súdu, ktorá nemá základ v právnych a skutkových súvislostiach.

Uviedla, ţe podľa právnej doktríny smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie,

pretoţe je adresovaná iba členským štátom a nie všetkým fyzickým osobám. Podľa

dovolateľky, ak bola smernica prebratá do slovenského právneho poriadku správne a včas, je

nutné aplikovať slovenskú právnu úpravu. Súd prvého stupňa ani odvolací súd sa podľa

oprávnenej nevysporiadali najmä s judikatúrou Súdneho dvora EÚ a nezdôvodnili, prečo

priamo aplikovali ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS. Smernica podľa dovolateľky

nepovaţuje riešenie sporov zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní

za ustanovenie neprimerané a opačné závery oboch súdov sú ich nepreukázanou domnienkou.

Ďalej dovolateľka poukázala na znenie smernice Rady 93/13/EHS ustanovení ods. 1 písm. q/

jej prílohy v slovenskom, anglickom, českom, poľskom, nemeckom, a francúzskom jazyku

a uviedla, ţe ustanovenie slovenskej verzie uvedeného ustanovenia smernice je nesprávne.

Text úniového predpisu je potrebné skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách

a vziať do úvahy skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ samotného predpisu. Pokiaľ je výklad

ustanovenia práva Únie v jednotlivých jazykových verziách odlišný, musí byť toto

ustanovenie vykladané podľa všeobecného významu a cieľa právnej úpravy, ktorej je

súčasťou. Ďalej (podľa dovolateľky) sa súd nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami

uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil, prečo povaţuje rozhodcovskú

doloţku za neprijateľnú podmienku v Zmluve o úvere. Dovolateľka má za to, ţe v danom

prípade je nutné poţiadať, spolu s inými ustanoveniami o výklad pojmu „nekalá zmluvná

podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej únie.

Proti tomu istému (vyššie označenému) uzneseniu odvolacieho súdu podala oprávnená

aj odvolanie v časti, ktorou odvolací súd zamietol jej návrh na prerušenie konania v zmysle

ustanovenia a článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ. Navrhla, aby

odvolací súd napadnuté uznesenie (v označenom rozsahu) zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie

konanie. Dôvodila predovšetkým tým, ţe súd jej svojim postupom odňal moţnosť konať pred

súdom, ţe rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia (§ 205 ods. 2 písm. f/

), keď súd nesprávne interpretoval a aplikoval ustanovenia

a článok 267 Zmluvy o fungovaní EÚ v spojení s ustanovením § 36 ods. 5 Exekučného

poriadku. Zdôraznila tieţ, ţe napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok

odôvodnenia, a ţe v ňom bola nesprávne poučená o nemoţnosti napadnúť odvolaním výrok

o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Za týchto okolností je napadnuté rozhodnutie

svojvoľné, arbitrárne, porušujúce jej ústavné právo vyplývajúce z článku 6 ods. 1 SR,

ako aj z článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Povinná, ani súdny exekútor sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadrili.

6

Najvyšší súd Slovenskej republiky predovšetkým nezistil splnenie podmienok pre

odloţenie vykonateľnosti (dovolaním) napadnutého rozhodnutia v zmysle ustanovenia § 243

V rámci následného skúmania dôvodnosti návrhu oprávnenej na prerušenie konania

dospel k záveru, ţe v predmetnej veci nie je daný ani dôvod na prerušenie konania podľa

v spojení s ustanovením

V tejto súvislosti treba uviesť, ţe konanie pred súdnym dvorom o predbeţnej otázke

má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom súdny dvor má

právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Európskej únie, o platnosti

a výklade aktov inštitúcii, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov

orgánov zriadených aktom Rady Európskeho spoločenstva. Toto konanie je inštitútom

pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretoţe súdny dvor

v ňom vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti

komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.

Ustanovenie ukladá súdu povinnosť prerušiť konanie len

vtedy, ak dospel k záveru (rozhodol), ţe poţiada súdny dvor o rozhodnutie o predbeţnej

otázke, lebo je potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie

danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť kaţdému návrhu účastníka konania

na prerušenie konania a postúpenie návrhu súdnemu dvoru na vydanie rozhodnutia

o predbeţnej otázke, a to ani vtedy ak návrh na prerušenie konania posudzuje súd poslednej

inštancie. Odstavec tretí článku 267 ZFEÚ (bývalý článok 234 ZES) síce stanoví povinnosť

predloţiť predbeţnú otázku súdu, proti ktorému podľa vnútroštátnych právnych predpisov nie

je moţné podať opravných prostriedok, ale z tejto zásady povinného postúpenia existujú

výnimky. Jedná sa o tri situácie, a to: predkladaná predbeţná otázka uţ bola Súdnym dvorom

rozhodnutá, na predkladanú predbeţnú otázku je moţné nájsť ustálenú judikatúru Súdneho

dvora; správny výklad predkladanej predbeţnej otázky je jasný, natoľko zrejmý, ţe o ňom

neexistuje nijaká pochybnosť. Podradiť tieto výnimky je moţné pod pojmy acte éclairé a acte

claire.

Zmyslom riešenia predbeţnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho

práva, teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá ţiadnu komunitárnu relevanciu a je

vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny. V prejednávanej veci bolo sporné, resp.

oprávnená namietala, či exekučný súd je oprávnený skúmať platnosť rozhodcovskej doloţky

uzavretej medzi účastníkmi a či predmetná rozhodcovská doloţka je neprijateľnou

podmienkou. Posúdenie predmetnej námietky oprávnenej a jej vyriešenie patrí do výlučnej

právomoci vnútroštátneho súdu bez potreby prejudiciálneho výkladu (rozhodnutia) Súdneho

dvora EÚ. Z obsahu spisu vyplýva, ţe súdy priamo neaplikovali normy komunitárneho práva,

keďţe na danú vec sa vzťahujú právne normy platné na území Slovenskej republiky,

do ktorých bol prenesený obsah právnych noriem Európskej únie. Otázka výkladu

komunitárneho práva nebola pre riešenie daného prípadu rozhodujúca, vzhľadom

na dostatočnú úpravu predmetnej veci v Slovenskej republike. V tejto súvislosti dovolací súd

poukazuje aj na svoju ustálenú judikatúru, kde dovolací súd k rovnakým záverom v otázke

prerušenie konania v zmysle dospel aj vo veciach

, , . Vzhľadom na uvedené dovolací súd

nepovaţoval za potrebné obrátiť sa na Súdny dvor EÚ.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ), po zistení,

ţe dovolanie podal účastník konania, skúmal predovšetkým jeho prípustnosť. Dospel pritom

k záveru, ţe dovolanie smeruje proti takému rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné, preto

ho treba odmietnuť.

Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ).

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu.

V zmysle je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné,

ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci

postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev ( )

na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým

sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu

na prerušenie konania podľa

Podľa je dovolanie prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho

súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil

vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie

po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu

rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)

cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území

Slovenskej republiky.

Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadol ţalovaný dovolaním, nemá znaky

ţiadneho z vyššie uvedených uznesení. Dovolanie ţalovaného preto podľa § 239 ods. 1 a 2

prípustné nie je.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť ( ) skúmať vţdy, či napadnuté

rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných

vád uvedených v ustanovení , neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie

prípustnosti dovolania podľa , ale sa komplexne zaoberal otázkou, či konanie nie

je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v aţ g/ Podľa tohto

ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu (rozsudku aj uzneseniu), ak

a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako

účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú

spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo

v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred

súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto

samosudcu rozhodoval senát.

Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet

konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v ,

moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné

(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237

ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade

vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Oprávnená procesné vady konania v zmysle , a netvrdila

a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení nie je

prípustné.

9

Oprávnená namietala vadu v zmysle , keď uviedla, ţe súd

rozhodol nad rámec zverenej právomoci. Právomoc súdu je upravená v ustanoveniach § 7

a ; jej nedostatok sa povaţuje za neodstrániteľnú

podmienku konania, ktorá má za následok zastavenie konania a (prípadné) postúpenie veci

inému orgánu. Dovolateľka v predmetnej veci vadu konania podľa ustanovenia § 237 písm. a/

nevyvodzovala z toho, ţe súdy vôbec nemali právomoc konať a rozhodovať. Ich

právomoc v exekučnom konaní nepopierala. Namietala, ţe súdy sa nesprávnou a ústavne

nesúladnou interpretáciou § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a ust. § 45 ods. 1 a 2 zákona

č. o rozhodcovskom konaní postavili do pozície orgánu vykonávajúceho

komplexné preskúmanie exekučného titulu, metódou, ktorá v rámci zverenej právomoci ako

exekučným súdom neprináleţí. Z uvedeného je zrejmé, ţe dovolateľka namietala nesprávnu

aplikáciu a výklad o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

a o zmene a doplnení ďalších zákonov a Zákona o rozhodcovskom konaní, resp. namietala

nesprávne právne posúdenie veci. Za týchto okolností dovolací súd dospel k záveru, ţe súdy

rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci, keď napadnuté rozhodnutie bolo vydané

v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona

(napr. z ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku). Námietka

dovolateľky o existencii vady konania v zmysle nie je dôvodná.

Dovolateľka prípustnosť dovolania vyvodzovala aj z , keď

poukázala na prekáţku rei iudicatae.

Podľa len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôţe sa

prejednávať znova.

Podľa kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené

podmienky, za ktorých môţe konať vo veci (podmienky konania).

Podľa veta prvá ak ide o taký nedostatok podmienky konania,

ktorý nemoţno odstrániť, súd konanie zastaví.

Pokiaľ ide o (dovolateľkou namietanú) existenciu prekáţky rei iudicatae (§ 237

písm. d/ ) treba uviesť, ţe táto patrí k procesným podmienkam a jej existencia (zistenie)

v kaţdom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Nastáva vtedy, ak sa má v novom

10

konaní prejednať tá istá vec, pričom o tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten

istý nárok alebo stav, o ktorom uţ bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého

predmetu konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý

nárok alebo stav (vymedzený ţalobným petitom) vyplýva z rovnakých skutočných tvrdení,

z ktorých bol uplatnený (t.j. ak vyplýva z rovnakého skutku). Pre posúdenie, či je daná táto

prekáţka nie je významné, ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol

predmetom pôvodného konania; je daná aj vtedy, ak určitý skutkový dej (skutok) bol

po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne či neúplne. Z hľadiska

totoţnosti účastníkov, nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo

rozdielne procesné postavenie. Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom

konaní vystupujú právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či uţ z dôvodu

univerzálnej alebo singulárnej sukcesie.

Z obsahu spisu vyplýva, ţe konaniu vo veci exekúcie oprávnenej Pohotovosti, s.r.o.,

so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, proti povinnej D. U., bývajúcej v T., o vymoţenie

946,87 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. ,

na základe rozhodcovského rozsudku vydaného Stálym rozhodcovským súdom (zriadeným

zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a. s. so sídlom v Bratislave, Karloveské rameno 8)

z 11. februára 2011, sp. zn. SR 14824/10 nepredchádzalo ţiadne iné konanie na súde a vo

veci nebolo predtým rozhodnuté. Vzhľadom na uvedené dovolateľkou vytýkaná vada podľa

konanie nezaťaţila.

Konanie nie je zaťaţené ani vadou v zmysle ustanovenia , lebo

v predmetnej veci nebol zistený nedostatok návrhu na začatie konania. Exekučný súd totiţ

v danej veci začal konať na základe ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní od jej doručenia (§ 44

Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového – hľadiska (§ 41 ods. 2

) zo strany oprávnenej ani nejde o námietku nedostatku návrhu na začatie konania

v zmysle ustanovenia , ale o námietku inú, ktorú oprávnená uvádza

vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych záverov súdov (ich

právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade zaloţili svoje rozhodnutia.

Dovolateľka ďalej namietala vadu v zmysle

11

O odňatie moţnosti konať pred súdom ( ) ako o dôvode

zakladajúcom prípustnosť dovolania ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom

súdnom konaní, ktorým (postupom) sa účastníkovi odníme moţnosť pred ním konať

a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania, ktoré

mu priznáva platná právna úprava za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv

a právom chránených záujmov.

Dovolateľka konkrétne namietala porušenie jej práva podľa

Slovenskej republiky a .

Naplnenie tejto vady vyvodzovala z toho, ţe súd porušil princíp legality, dispozičnú

zásadu začatia konania, rovnosť účastníkov konania a právo na spravodlivý súdny proces,

bola porušená zásada „rovnosti zbraní“, zásada kontradiktórnosti súdneho konania

a práva na rozhodovanie podľa relevantnej právnej normy. Namietala, ţe nebola oboznámená

s obsahom argumentov a nemala moţnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty

a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu, pritom dané rozhodnutie

výrazným spôsobom ovplyvnilo jeho právne postavenie.

Obsah práva na spravodlivý súdny proces v zmysle uvedených článkov nespočíva len

v tom, ţe osobám nemoţno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho

uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej

republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces však nepatrí súčasne aj právo účastníka

konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením

dôkazov () a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania bol pred

všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami

a právnymi názormi (). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka konania

vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať

ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (), resp. toho, aby

súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá

účastník konania (, ).

Dovolací súd dospel k záveru, ţe v predmetnej veci odvolací súd i exekučný súd

správne posúdili splnenie podmienok pre neudelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

12

Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok

rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený, a zároveň povinný riešiť otázku, či

rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej zmluvy

(rozhodcovskej doloţky).

Skúmaním platnosti rozhodcovskej doloţky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci, t.j.

vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah zaloţený

právnou skutočnosťou – spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní nepreskúmavali

vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce

zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku t.j. oprávnenie posúdiť, či

tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom a v danom prípade aj s ust. § 45 ods. 1 a 2

Zákona o rozhodcovskom konaní. V tejto súvislosti treba uviesť, ţe uplatnený postup a prijaté

právne závery vyplývajú z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR (viď napr. uznesenie

z 10. októbra 2012, sp. zn.: ).

Takéto oprávnenie má exekučný súd aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým

je spotrebiteľ, nevyuţije moţnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej

zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní. V prípade zisteného nedostatku

v tomto smere je exekučný súd oprávnený konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku

so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto

postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa.

V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR

z 18. septembra 2012, sp. zn.: .

V preskúmavanej veci súdy správne konštatovali neprijateľnosť a tým aj neplatnosť

rozhodcovskej doloţky z dôvodu, ţe nebola individuálne dojednaná a ţe spôsobovala

nevyváţenosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech povinnej. Aj dovolací

súd sa stotoţňuje so závermi odvolacieho súdu a súdu exekučného a v podrobnostiach na ne

poukazuje.

Ani ďalšia námietka dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného

vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu nie je dôvodná. To, ţe právo na riadne

odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho

procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu ale

13

nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,

bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre

rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz

Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani

c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;

Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

K povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie sa rovnako vyjadril aj

Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze -30. Vyslovil, ţe súčasťou obsahu

základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou

proti takému uplatneniu ().

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ustanovení ,

v spojení s ustanovením citovaného zákona. Táto norma sa uplatňuje aj

v odvolacom konaní ( ). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní

však nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba

na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú

nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava

v odvolacom konaní ().

V predmetnej veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu

zodpovedá poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných

zákonných ustanovení. Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval správnosť

skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa avšak nestotoţnil sa s obsahom

odôvodnenia prvostupňového súdu a z uvedeného dôvodu toto rozhodnutie zrušil.

Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia krajského súdu dalo tak odpoveď

na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávnenej. Jeho rozhodnutie

nemoţno povaţovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe

odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných

ustanovení a nepoprel ich účel a význam.

14

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery

odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a , a ţe

aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre

zákonného odôvodnenia ( , v spojení s ). Za porušenie

základného práva zaručeného v nemoţno

povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv oprávnenej.

Nedôvodnou sa javí i námietka oprávnenej, ţe jej súdy svojím postupom odňali

moţnosť konať pred súdom, keďţe nebolo nariadené v zmysle § 57 ods. 5 Exekučného

poriadku ústne pojednávanie. Toto ustanovenie však (v čase účinnosti do 31.12.2012)

stanovovalo povinnosť nariadiť pojednávanie iba v prípadoch zastavenia exekúcie v zmysle

§ 57 ods. 1 písm. g/ a k/. Ako vyplýva z rozhodnutia exekučného súdu, tento ţiadosť

o udelenia poverenia na vykonanie exekúcie zamietol podľa ustanovenia § 44 ods. 2

Exekučného poriadku.

V súvislosti s námietkou dovolateľky, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, ţe táto vada je relevantným

dovolacím dôvodom ( ), avšak (na rozdiel od vád taxatívne

vymenovaných v ) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí aj

o nesprávnom právnom posúdení veci ( ); aj za predpokladu, ţe by

tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mohli by mať za následok nanajvýš vecnú

nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania

v zmysle V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny

právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov

vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo

procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.

Keďţe prípustnosť dovolania oprávnenej nemoţno vyvodiť z ustanovení

a neboli zistené ani vady konania v zmysle , Najvyšší súd Slovenskej republiky

jej dovolanie odmietol podľa v spojení s 218 ods. 1 písm. c/ ako

dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok

neprípustný.

15

V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho

konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala ( v spojení s

, ). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však ţiadne trovy dovolacieho

konania nepriznal z dôvodu, ţe v dovolacom konaní jej ţiadne trovy nevznikli.

V súvislosti s odvolaním, ktoré oprávnená podala proti tej časti rozhodnutia

odvolacieho súdu, ktorým tento súd jej návrh na prerušenie konania zamietol Najvyšší súd

Slovenskej republiky skúmal predovšetkým podmienky, za ktorých môţe konať (

a dospel k záveru, ţe v predmetnej veci ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý

nemoţno odstrániť.

I keď výslovne nevypočítava procesné podmienky konania,

moţno z neho vyvodiť, ţe procesné podmienky sú také vlastnosti súdu a účastníkov konania,

ktoré musia byť splnené na to, aby sa dosiahol cieľ občianskeho súdneho konania vyplývajúci

zo základných ustanovení (v prvej hlave prvej časti).

Na strane súdu k podmienkam konania patria tie, ktoré vymedzujú jeho práva a povinnosti

ako orgánu štátu konať a vydať rozhodnutie. Takouto podmienkou je nepochybne aj funkčná

príslušnosť, z úpravy ktorej vyplýva, ktorý súd je príslušný konať a rozhodovať o veci

v inštančnom postupe. Chýbajúca funkčná príslušnosť na prejednanie určitej veci predstavuje

neodstrániteľný nedostatok podmienky konania.

V prejednávanej veci odvolanie oprávnenej smeruje proti uzneseniu, ktorým krajský

súd v odvolacom konaní nevyhovel návrhu oprávnenej na prerušenie konania.

Podľa účastník môţe napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa

odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje. Ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob

vyrovnania vzťahu medzi účastníkom a vedľajším účastníkom, môţe podať odvolanie aj

vedľajší účastník.

Podľa krajské súdy rozhodujú o odvolaniach proti rozhodnutiam

okresných súdov. Podľa o odvolaniach proti rozhodnutiam krajských súdov

ako súdov prvého stupňa rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej republiky.

Citované zákonné ustanovenia upravujú funkčnú príslušnosť Najvyššieho súdu

16

Slovenskej republiky tak, ţe tento súd je príslušný rozhodovať o odvolaniach vtedy, ak

odvolanie smeruje proti rozhodnutiu krajského súdu ako súdu prvého stupňa. Spôsobilým

predmetom odvolacieho konania sú teda len rozhodnutia súdu prvého stupňa.

Rozhodnutie krajského súdu o nevyhovení návrhu oprávnenej na prerušenie konania

vydané v priebehu odvolacieho konania, nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu prvého

stupňa, ale jedná sa o rozhodnutie odvolacieho súdu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.

v ustanovení výslovne predpokladá rozhodovanie

odvolacieho súdu napríklad aj o návrhoch podľa § 138 ods. 1 vrátane tých, o ktorých

nerozhodol súd prvého stupňa. Odvolací súd sa pri takomto rozhodovaní nestáva súdom

prvého stupňa, ale zostáva odvolacím súdom. Napadnuté uznesenie krajského súdu ako

odvolacieho súdu teda neobsahuje (neuvádza) chybné poučenie o neprípustnosti odvolania

proti tomuto rozhodnutiu.

Oprávnená napadla predmetné uznesenie krajského súdu odvolaním, avšak funkčná

príslušnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rozhodovanie o tomto opravnom

prostriedku nie je daná z dôvodu, ţe napadnuté rozhodnutie nebolo vydané krajským súdom

ako súdom prvého stupňa, ale ako súdom odvolacím.

Podľa kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené

podmienky, za ktorých môţe konať vo veci (podmienky konania). Podľa

ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemoţno odstrániť, súd konanie zastaví.

Keďţe na prejednanie odvolania podaného oprávnenou proti uzneseniu odvolacieho

súdu nie je daná funkčná príslušnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ide o taký

nedostatok podmienky konania, ktorý nemoţno odstrániť. V súlade s posledne citovaným

ustanovením bolo preto potrebné konanie o tomto opravnom prostriedku zastaviť bez toho,

aby mohla byť preskúmaná vecná správnosť napadnutého rozhodnutia.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky

podľa podľa v spojení s a ţiadnemu

z účastníkov ich náhradu nepriznal.

17

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 31. marca 2014

JUDr. Martin Vladik, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová

18