Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
8df/400448.94e6ab.pdf
PDF · 147.55 KB
No categories available
4Obo/34/2013
Najvyšší súd 4 Obo 34/2013
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu
JUDr. Aleny Priecelovej a členiek senátu JUDr. Viery Pepelovej a JUDr. Gabriely
Mederovej, v právnej veci ţalobcu: Ing. O. R., nar. X., bytom: K., zast. R. A., s. r. o., so
sídlom: Š., IČO: X., konajúca prostredníctvom svojho konateľa - advokáta JUDr. D. S., proti
ţalovaným: 1/ JUDr. A. K., so sídlom: S., správkyňa konkurznej podstaty úpadcu P., s. r. o.,
so sídlom: P., IČO: X., zast. advokátom JUDr. M. T., ml., so sídlom: S., 2/ P., a. s.,
so sídlom: M., IČO: X., zast. advokátom JUDr. V. K., so sídlom: K., o určenie neplatnosti
výpovede z pracovného pomeru a náhradu mzdy, na odvolanie ţalobcu proti rozsudku
Krajského súdu v Košiciach č. k. 15Cbi/13/2007-153 zo dňa 26. februára 2013, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k.
15Cbi/13/2007-153 zo dňa 26. februára 2013 p o t v r d z u j e .
Ţalobca je povinný zaplatiť ţalovanej v 1. rade k rukám jej právneho zástupcu
náhradu trov odvolacieho konania v sume 67,88 eur.
Ţalovanému v 2. rade náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Košiciach ako súd prvého stupňa rozsudkom č. k. 15Cbi/13/2007-153
zo dňa 26. 02. 2013 zamietol ţalobu ţalobcu zo dňa 16. 12. 2005, súdu doručenú dňa
19. 12. 2005, o určenie neplatnosti výpovede zo strany zamestnávateľa P., s. r. o., P., ktorá mu
bola daná listom zo dňa 17. 08. 2005 podľa § 63 ods. 1 písm. b/ zákona č. 311/2001 Z. z.
Zákonník práce (ďalej len „ZP“) a o náhradu mzdy za obdobie od 30. 08. 2005 aţ do vydania
rozsudku vo veci samej. Súčasne ţalobcovi uloţil povinnosť nahradiť ţalovanej v 1. rade
trovy konania 198,61 eur na účet jej právneho zástupcu do 3 dní od právoplatnosti rozsudku
a ţalovanému v 2. rade trovy konania 240,62 eur na účet jeho právneho zástupcu, rovnako do
3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Na písomný návrh ţalobcu zo dňa 24. 01. 2012, súdu prvého stupňa doručený dňa
25. 01. 2012 (č. l. 102 – 104), prvostupňový súd uznesením č. k. 15Cbi/13/2007-116 zo dňa
29. 02. 2012 pripustil, aby do konania pristúpil ďalší účastník na strane ţalovaného, a to
spoločnosť P., a. s., so sídlom: M., IČO: X.. Súd mal zo zhodného tvrdenia všetkých
účastníkov konania za preukázané, ţe ţalovaná v 1. rade odpredala podnik úpadcu P., s. r. o.,
P., v konkurznom konaní kupujúcemu P., a. s., K., s tým, ţe na neho prešli aj práva
a povinnosti z pracovnoprávnych vzťahov. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa
09. 03. 2012.
Súd vykonaným dokazovaním mal za preukázané, ţe ţalovaná v 1. rade ako správkyňa
konkurznej podstaty úpadcu dala výpoveď ţalobcovi, a to v mene jeho zamestnávateľa P.,
s. r. o., P., podľa § 63 ods. 1 písm. b/ ZP z dôvodu, ţe ţalobca ako zamestnanec sa stal
nadbytočným vzhľadom na písomné rozhodnutie zamestnávateľa a príslušného odborového
orgánu o zníţení stavu zamestnancov s cieľom zvýšiť efektívnosť práce alebo v dôsledku
iných organizačných zmien. Súd mal za nesporné, ţe organizačnou zmenou zamestnávateľa je
vyhlásenie konkurzu na majetok zamestnávateľa. Na majetok P., s. r. o., P., bol vyhlásený
konkurz dňa 20. 06. 2005, teda 2 mesiace pred tým, ako písomným podaním zo dňa
17. 08. 2005 bola daná výpoveď ţalobcovi podľa § 63 ods. 1 písm. b/ ZP pre zrušenie jeho
pracovného miesta u zamestnávateľa a pre jeho nadbytočnosť. Zo zhodného tvrdenia ţalobcu
a ţalovanej v 1. rade súdu vyplynulo, ţe zamestnávateľ P., s. r. o., P., rozhodol
o organizačnom opatrení, spočívajúcim v zníţení stavu zamestnancov spoločnosti o 3
pracovníkov v dôsledku zrušenia ich pracovných miest, medzi ktorými bol aj ţalobca.
Uvedené vyplynulo z písomného rozhodnutia, ktoré súdu predloţil ţalobca aj ţalovaná
v 1. rade. Ku skutočnosti, ţe v tomto písomnom rozhodnutí sú uvedené 2 mená, medzi nimi aj
ţalobca, pričom v písomnom podaní, ktoré súdu predloţila ţalovaná v 1. rade (č. l. 147 spisu)
sú uvedené 3 mená, teda aj O. R., r. č. X., K. - syn ţalobcu, súd uviedol, ţe toto nič nemení na
rozhodnutí zamestnávateľa vo vzťahu k zrušeniu pracovného miesta ţalobcu.
Z predloţených listinných dôkazov súd zistil, ţe o organizačnom opatrení o zníţení stavu
pracovníkov rozhodla aj príslušná odborová organizácia zastupujúca zamestnancov, ktorá ho
prejednala a zobrala na vedomie na závodnom výbore dňa 16. 08. 2005.
Súd nepovaţoval za dôvodnú námietku ţalobcu o tom, ţe predmetná výpoveď
z organizačných dôvodov neobstojí tvrdiac, ţe jeho pracovnú náplň nemohla vzhľadom
na odborné vedomosti vykonávať správkyňa konkurznej podstaty. Uviedol, ţe o výbere
pracovníka, ktorý je nadbytočným, rozhoduje zamestnávateľ sám a súd nemôţe v tomto smere
rozhodnutie zamestnávateľa preskúmavať. Poukázaním na rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky v obdobnej veci č. R/90/1967 konštatoval, ţe súd môţe iba skúmať, či
sú splnené ostatné podmienky pre posudzovaný výpovedný dôvod, a to nadbytočnosť
pracovníka v dôsledku zmeny úloh zamestnávateľa, zníţenie stavu zamestnancov s cieľom
zvýšiť efektívnosť práce alebo nadbytočnosť v dôsledku iných organizačných zmien.
Zdôraznil, ţe organizačné zmeny musia mať trvalý, nielen prechodný charakter. Súd mal
za to, ţe v prejednávanej veci podmienka organizačných zmien splnená bola. Poukázaním
na § 2 ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní uviedol, ţe cieľom konkurzu vyhláseného
na majetok úpadcu je z tohto majetku pomerne uspokojiť pohľadávky veriteľov úpadcu,
a teda prvoradou úlohou správkyne nie je podnik prevádzkovať, ale predať jeho majetok
a z výťaţku predaja uspokojiť pohľadávky veriteľov. Toto samo osebe vedie k tomu, ţe je
potrebné zniţovať počty pracovníkov, prípadne dať výpoveď všetkým pracovníkom úpadcu,
ak správca konkurznej podstaty neodpredá podnik úpadcu v prevádzke po tom, ako
zracionalizoval výrobu v takom rozsahu, ţe podnik úpadcu je správca schopný odpredať
v prevádzke pre kupujúceho, ako sa to stalo aj v prejednávanej veci. Aj takýto predaj podniku
úpadcu počas prevádzky si vyţaduje organizačné zmeny, týkajúce sa zníţenia stavu
zamestnancov s cieľom zvýšiť efektívnosť práce. Zo zhodného tvrdenia všetkých troch
účastníkov konania súdu vyplynulo, ţe v čase vyhlásenia konkurzu mal podnik úpadcu okolo
100 zamestnancov a po troch rokoch v čase, keď podnik úpadcu ţalovaná v 1. rade odpredala
ţalovanému v 2. rade, mal podnik úpadcu okolo 60-70 pracovníkov. Uvedené potvrdil aj sám
ţalobca vo svojej výpovedi na pojednávaní konanom dňa 09. 10. 2012. Ţalobca, ktorý má
v konaní dôkazné bremeno o svojich tvrdeniach, však v konaní nepreukázal to, ţe
u zamestnávateľa nedošlo k organizačnej zmene a ţe jeho pracovné miesto nebolo
nadbytočné. Nepreukázal ani tvrdenie, ţe ţalovaná v 1. rade na jeho pracovné miesto
na výkon práce obchodno-výrobný riaditeľ prijala nového zamestnanca. Ak by takáto situácia
totiţ nastala, potom by predmetný výpovedný dôvod neobstál. Súd zo zhodných tvrdení
ţalobcu, aj ţalovanej v 1. rade zistil, ţe činnosti, ktoré mal v náplni ţalobca pri výkone
funkcie obchodno-výrobného riaditeľa, vedel u zamestnávateľa vykonávať aj Ing. L..
Ţalovaná v 1. rade na pojednávaní súdu dňa 26. 02. 2013 potvrdila, ţe tie činnosti, ktoré
u zamestnávateľa vykonával ţalobca pred výpoveďou, následne vykonával Ing. L.
a niektoré ďalšie činnosti aj Ing. B. a Ing. M. a spolu s týmito vedúcimi pracovníkmi úpadcu
správkyňa konkurznej podstaty zabezpečovala chod výroby úpadcu aţ do odpredaja podniku.
Keďţe výpovede účastníkov konania v tomto smere neboli rozporné, súd, poukazujúc na §
120 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“), v zmysle ktorého na tieto
zhodné tvrdenia nie je potrebné vykonávať dokazovanie, si skutkové zistenia, zaloţené na
zhodnom tvrdení účastníkov konania, osvojil.
Vzhľadom na vyššie uvedené súd nevyhovel návrhu ţalobcu na vykonanie ďalších
dôkazov, a to výsluch svedka Ing. L. na otázky, či u úpadcu vykonával tú prácu, ktorú
predtým vykonával ţalobca alebo nie, či mu pribudla ďalšia práca navyše alebo nie, alebo či
mu bola zmenená pracovná zmluva. Súd mal za to, ţe tieto otázky nemôţu mať ţiaden vplyv
na rozhodnutie o platnosti alebo neplatnosti výpovede z organizačných dôvodov, pretoţe sám
ţalobca uviedol, ţe Ing. L. u úpadcu vedel vykonávať tie práce, ktoré u neho sám vykonával,
dokonca, ţe v čase jeho neprítomnosti ho Ing. L. zastupoval. To, či Ing. L. pribudla ďalšia
práca navyše, alebo či mu bola zmenená pracovná zmluva po tom, čo ţalovaná v 1. rade dala
výpoveď ţalobcovi, na organizačné zmeny u úpadcu vplyv nemá, a teda podľa súdu nemá
ţiadny právny význam.
Súd nepovaţoval za dôvodnú ani ďalšiu námietku ţalobcu spočívajúcu v tvrdení, ţe
predmetná výpoveď je neplatná pre formálne vady. Ţalobca mal za to, ţe výpoveď mu nemal
dať úpadca, ale mala mu ju dať správkyňa konkurznej podstaty. Z obsahu výpovede mal súd
za preukázané, ţe túto ako jednostranný právny úkon v pracovnoprávnych vzťahoch podpísala
za zamestnávateľa – spoločnosť P., s. r. o., ţalovaná v 1. rade, t. j. správkyňa konkurznej
podstaty menovanej spoločnosti. V tejto súvislosti súd poukázal na § 14 ods. 1 písm. l/, písm.
m/ zákona o konkurze a vyrovnaní, v zmysle ktorého vyhlásením konkurzu prechádza na
správcu konkurznej podstaty oprávnenie rozhodovať o obchodných záleţitostiach podniku a
taktieţ konať v pracovnoprávnych vzťahoch. Uviedol, ţe účastníkom pracovnoprávneho
vzťahu je naďalej zamestnávateľ - úpadca, avšak za úpadcu uţ nekoná jeho štatutárny
zástupca - konateľ, ale koná správkyňa konkurznej podstaty. Poukázaním na dolnú
časť písomnej výpovede súd konštatoval, ţe výpoveď bola daná správne, pretoţe ju dal
zamestnávateľ P., s. r. o., P., pričom v mene zamestnávateľa konala správkyňa konkurznej
podstaty, ktorá ju podpísala.
Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností súd dospel k záveru, ţe výpoveď
daná ţalovanou v 1. rade ţalobcovi dňa 17. 08. 2005 je platná v súlade s ust. § 63 ods. 1
písm. b/ ZP, z dôvodu ktorého ţalobu o neplatnosť výpovede z pracovného pomeru zamietol.
Vzhľadom na uvedené sa súd skutkovo nezaoberal ďalšou časťou ţaloby o povinnosti
ţalovaných zaplatiť ţalobcovi náhradu mzdy od prvého dňa nasledujúceho mesiaca, t. j.
od 01. 09. 2005 po tom, čo bola dňa 24. 08. 2005 ţalobcovi doručená predmetná výpoveď,
pretoţe ak v konaní bolo preukázané, ţe výpoveď bola daná platne, potom ţalobca nárok
na náhradu mzdy nemá.
O trovách prvostupňového konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p.
a neúspešného ţalobcu zaviazal na náhradu trov konania úspešnej ţalovanej v 1. rade
a ţalovaného v 2. rade, pozostávajúce z trov ich právneho zastúpenia.
Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie
ţalobca (ďalej tieţ ako „odvolateľ“) argumentujúc odvolacími dôvodmi podľa § 205 ods. 2
písm. c/ O. s. p., teda ţe súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretoţe
nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súčasne podľa
§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p., teda ţe rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. Odvolaciemu súdu navrhol, aby napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie (č. l. 160 - 163).
Odvolateľ poukázal na znenie ust. § 63 ods. 1 písm. b/ ZP v znení k 17. 08. 2005
(ku dňu podania výpovede) a namietol, ţe výpovedný dôvod nie je určitý. Namietol
argumentáciu súdu, uvedenú v odôvodnení jeho rozhodnutia, v zmysle ktorého „Je nesporné,
ţe organizačnou zmenou zamestnávateľa je vyhlásenie konkurzu na majetok zamestnávateľa.“
(strana 6 rozsudku). Má za to, ţe samotným vyhlásením konkurzu na majetok zamestnávateľa
k organizačnej zmene nedochádza. Takou organizačnou zmenou môţe byť iba následné
rozhodnutie správcu konkurznej podstaty, ktoré môţe, ale aj nemusí byť v konkrétnom
prípade prijaté. V tejto súvislosti poznamenal, ţe správca mohol prevádzkovať podnik úpadcu
naďalej i bez toho, ţe by musel akékoľvek organizačné zmeny urobiť. Odvolateľ zastáva
názor, ţe organizačná zmena je vţdy následkom rozhodnutia zamestnávateľa, či príslušného
orgánu, a teda v prejednávanom prípade môţe byť len následkom písomného rozhodnutia
správcu konkurznej podstaty.
Odvolateľ ďalej namietol, ţe výpoveď nie je v súlade ani s ust. § 61 ods. 2 ZP v znení
účinnom v danom čase, pretoţe podľa obsahu výpovede mali byť jej dôvodom dva výpovedné
dôvody, a to „rozhodnutie spoločnosti zo dňa 05. 08. 2005...“ ako aj „...odpadnutie pracovnej
náplne“. Odvolateľ vyjadril svoje pochybnosti o skutočnom dôvode výpovede. Tieto podľa
neho vyplynuli z výpovede samotnej ţalovanej v 1. rade, ktorá na pojednávaní súdu dňa
26. 02. 2013 uviedla, ţe dvaja konatelia úpadcu si „de facto uţ pred vyhlásením konkurzu
akoby rozdelili firmu úpadcu...“, „preto bolo potrebné túto situáciu riešiť, a preto dala
výpoveď ţalobcovi...“ Odvolateľ má za to, ţe touto svojou výpoveďou ţalovaná v 1. rade
spochybnila výpovedné dôvody uvedené vo výpovedi.
Vo vzťahu k odôvodneniu súdu na strane 7 rozsudku, v ktorom uviedol, ţe o výbere
zamestnanca, s ktorým pri organizačných zmenách zamestnávateľ skončí pracovný pomer,
rozhoduje zamestnávateľ sám, odvolateľ namietol, ţe uvedená argumentácia neplatí
absolútne. Tvrdí, ţe činnosti, ktoré vykonával v pracovnom pomere u úpadcu, mohol vykonávať len
on sám, a teda z tohto pohľadu nemohla odpadnúť jeho pracovná náplň, pretoţe pre riadny chod výroby
úpadcu pred aj po vyhlásení konkurzu bola jeho činnosť nevyhnutná. Odvolateľ je toho názoru, ţe
v danom prípade by ţalovaná v 1. rade mohla dať výpoveď z organizačných dôvodov
pre zrušenie pracovnej pozície ţalobcovi iba v prípade, ak by ním vykonávané práce
nepotrebovala. Jeho prácu však reálne potrebovala, naopak, nepotrebovala práce Ing. L.,
ktorý vykonával len čiastkové úlohy, aj to len na základe poverenia či pokynu ţalobcu ako
svojho nadriadeného. Ţalovaná v 1. rade preto rozhodnutie o organizačnej zmene prijala
účelovo len preto, aby mohla dať výpoveď ţalobcovi a jeho činnosťou poveriť Ing. L. Na
preukázanie svojich tvrdení ţalobca navrhol ako svedka vypočuť Ing. L. Súd však ním
navrhovaný dôkaz nevykonal, ale konštatoval, ţe neuniesol dôkazné bremeno. Ţalobca však
tvrdí, ţe dôkazné bremeno neuniesol preto, lebo súd nevykonal v konaní dôkaz, ktorý
navrhoval a ktorý by jeho tvrdenia potvrdzoval.
Odvolateľ ako ďalší dôvod neplatnosti výpovede vidí v tom, ţe túto ţalobcovi ako
zamestnancovi nedala ţalovaná v 1. rade ako správkyňa konkurznej podstaty, ale samotný
úpadca (čo konštatoval aj súd v odôvodnení svojho rozsudku na strane 8, t. j. ţe výpoveď bola
daná úpadcom). Tvrdí, ţe súd a ţalovaná v 1. rade nesprávne vykladajú ust. § 14 ods. 1
písm. m/ zákona č. 328/1991 Zb. v znení platnom v rozhodnom čase, pretoţe v danej veci
nejde o prechod oprávnenia štatutárneho orgánu, kedy by v mene úpadcu mal
v pracovnoprávnych vzťahoch konať správca konkurznej podstaty. Poukázaním na § 70 ods. 3
Obchodného zákonníka (ďalej len „ObchZ“), upravujúci ustanovenie likvidátora, vyjadril
názor, ţe kým v prípade likvidácie oprávnenie štatutárneho orgánu na osobu likvidátora
prechádza, v prípade vyhlásenia konkurzu o prechod oprávnenia štatutárneho orgánu nejde.
V prípade likvidácie právne úkony v mene spoločnosti smerujúce k likvidácii robí likvidátor,
avšak v prípade spoločnosti, na majetok ktorej je vyhlásený konkurz, právne úkony
v pracovnoprávnych vzťahoch nerobí úpadca zastúpený správcom konkurznej podstaty, ale
samotný správca konkurznej podstaty. Ţalobca je preto toho názoru, ţe výpoveď nemôţe byť
platná, pretoţe túto ţalobcovi nedala správkyňa konkurznej podstaty, ale úpadca.
K odvolaniu ţalobcu sa písomne vyjadrila ţalovaná v 1. rade (písomným podaním
zo dňa 16. 04. 2013), ktorá navrhla rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne a procesne
správny potvrdiť. Súčasne si uplatnila náhradu trov odvolacieho konania v sume 67,88 eur.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O. s. p.) po zistení, ţe
odvolanie podal včas účastník konania (§ 201, § 204 ods. 1 O. s. p.), proti rozhodnutiu, proti
ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 202 O. s. p.), preskúmal vec podľa
§ 212 ods. 1 O. s. p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.) a dospel
k záveru, ţe odvolanie ţalobcu nie je dôvodné, a preto napadnutý rozsudok podľa § 219
ods. 1 O. s. p. ako vecne správny potvrdil.
Predmetom konania je ţalobcom uplatnené právo na vyslovenie neplatnosti výpovede
z pracovného pomeru, danej ţalobcovi dňa 17. 08. 2005 z dôvodu upraveného v § 63 ods. 1
písm. b/ ZP, súčasne nárok ţalobcu na náhradu mzdy za obdobie od 30. 08. 2005 do dňa
vydania rozsudku. Opodstatnenosť svojho nároku ţalobca odôvodňuje tvrdením o neplatnosti
výpovede, majúc za to, ţe u zamestnávateľa nedošlo k organizačnej zmene, a teda jeho miesto
nebolo nadbytočné, rovnako ţe výpovedný dôvod nie je jasný a určitý a výpoveď trpí
formálnymi nedostatkami, pretoţe ju mala dať správkyňa konkurznej podstaty a nie úpadca.
Súd prvého stupňa ţalobu zamietol argumentujúc, ţe výpoveď bola ţalobcovi daná
v súlade s citovaným ustanovením, a teda je platná, z dôvodu ktorého sa skutkovo nezaoberal
ţalobou v časti o náhradu mzdy.
Z obsahu spisového materiálu vyplýva, ţe ţalobca bol v spoločnosti úpadcu
zamestnaný ako obchodno-výrobný riaditeľ na základe pracovnej zmluvy, uzatvorenej medzi
ním a spoločnosťou úpadcu dňa 01. 11. 2000.
Zo spisu je tieţ zrejmé, ţe Krajský súd v Košiciach uznesením č. k. 2K/5/2005-51
zo dňa 20. 06. 2005 vyhlásil na majetok úpadcu konkurz a za správkyňu konkurznej podstaty
ustanovil advokátku JUDr. A. K. (ţalovanú v 1. rade). Správkyňa konkurznej podstaty,
konajúca za úpadcu, listom zo dňa 17. 08. 2005 označeným ako „Výpoveď zo strany
zamestnávateľa podľa § 63 ods. 1 písm. b/“ (č. l. 10) oznámila ţalobcovi, ţe rozhodnutím
spoločnosti úpadcu zo dňa 05. 08. 2005 (č. l. 13) došlo k organizačným zmenám, na základe
ktorých došlo okrem iného aj k zrušeniu jeho pracovného miesta v spoločnosti. V danom
období nebolo v spoločnosti k dispozícii voľné pracovné miesto, a to ani na kratší pracovný
čas, ktoré by mu bolo moţné ponúknuť, z dôvodu ktorého ţalobcu nebolo moţné ďalej
zamestnávať, stal sa nadbytočným, a preto mu podľa § 63 ods. 1 písm. b/ ZP bola daná
výpoveď s tým, ţe jeho pracovný pomer skončí uplynutím dvojmesačnej lehoty. Z výpovede
vyplýva, ţe bola prerokovaná so zástupcami zamestnancov (konkrétne Výborom základnej
organizácie OZ K. P. dňa 16. 08. 2005 – č. l. 14 spisu).
Následne ţalovaná v 1. rade na základe kúpnej zmluvy o predaji podniku zo dňa
25. 07. 2008, previedla vlastnícke právo k veciam, iným právam a iným majetkovým
hodnotám, ktoré slúţia alebo vzhľadom na svoju povahu majú slúţiť prevádzkovaniu podniku
úpadcu, podľa § 27 ods. 7 ZKV a § 476 aţ 488 ObchZ, na ţalovaného v 2. rade.
Podľa § 63 ods. 1 písm. b/ ZP, účinného v čase dania výpovede (17. 08. 2005),
zamestnávateľ môţe dať zamestnancovi výpoveď z dôvodu, ak sa zamestnanec stane
nadbytočný vzhľadom na písomné rozhodnutie zamestnávateľa alebo príslušného orgánu
o zmene jeho úloh, technického vybavenia, o zníţení stavu zamestnancov s cieľom zvýšiť
efektívnosť práce alebo o iných organizačných zmenách.
Podľa § 14 ods. 1 písm. a/ zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní (ďalej len
„ZKV“), vyhlásením konkurzu oprávnenie nakladať s majetkom podstaty, ako aj výkon práv
a povinností, ktoré súvisia s nakladaním s majetkom podstaty, prechádzajú na správcu.
Podľa § 14 ods. 1 písm. l/ veta pred bodkočiarkou ZKV, vyhlásením konkurzu je
správca oprávnený rozhodovať o obchodných záleţitostiach podniku, robiť za úpadcu právne
úkony, ku ktorým dochádza pri prevádzke podniku, zabezpečiť vedenie účtovníctva,
zriaďovať samostatné organizačné zloţky podniku.
Podľa § 14 ods. 1 písm. m/ ZKV, vyhlásením konkurzu na správcu prechádza právo
konať v pracovnoprávnych vzťahoch za dlţníka.
Odvolací súd sa stotoţňuje s právnym názorom súdu prvého stupňa o tom, ţe
vyhlásenie konkurzu na majetok spoločnosti úpadcu ako zamestnávateľa ţalobcu je
organizačnou zmenou zamestnávateľa. Rovnako súhlasí s jeho záverom vo vzťahu k tvrdeniu
ţalobcu o tom, ţe výpoveď je neplatná pre formálne vady. Súd prvého stupňa správne
poukázal na vyššie citované ust. § 14 ods. 1 písm. l/ a m/ ZKV zdôrazniac, ţe účastníkom
predmetného pracovnoprávneho vzťahu je naďalej úpadca, za ktorého konala ţalovaná
v 1. rade ako správkyňa konkurznej podstaty úpadcu (keďţe vyhlásením konkurzu na ňu
prešlo právo konať v pracovnoprávnych vzťahoch za úpadcu).
Na zdôraznenie správnosti prvostupňového rozhodnutia v týchto častiach odvolací súd
poukazuje na skutočnosť, ţe samotné vyhlásenie konkurzu na majetok právnickej osoby síce
hmotnoprávnu podmienku výpovede v zmysle § 63 ods. 1 písm. b/ ZP nespĺňa, je však takou
organizačnou zmenou, v dôsledku realizácie ktorej zamestnávateľ v dohľadnom čase
(spravidla vo výpovednej dobe) stratí moţnosť zamestnanca ďalej zamestnávať, čo je
predpokladom výpovedného dôvodu nadbytočnosti zamestnanca.
Základným účelom konkurzu je riešenie úpadku dlţníka prostredníctvom speňaţenia
jeho majetku, z ktorého sa kolektívne uspokoja veritelia tohto dlţníka. Vyhlásením konkurzu
sa dlţník stáva úpadcom, ktorý síce nestráca právnu subjektivitu a naďalej má spôsobilosť
na práva a povinnosti a aj spôsobilosť na právne úkony v takom rozsahu, ako ju mal
do vyhlásenia konkurzu. Vyhlásenie konkurzu však zakladá zmenu jeho právnych pomerov
v tom smere, ţe oprávnenie nakladať s majetkom, ktorý podlieha konkurzu, prechádza
na správcu. Tento má postavenie zvláštneho procesného subjektu, pretoţe ho nie je moţné
povaţovať ani za zástupcu konkurzných veriteľov, aj keď vlastne svojou činnosťou koná v ich
záujme, ale ani za zástupcu úpadcu, aj keď naňho prešli takmer všetky dispozičné oprávnenia.
Jeho postavenie vystihuje jeho oprávnenie konať v mene a na účet úpadcu, a to nielen pokiaľ
ide o nakladanie s majetkom úpadcu, ale aj o jeho oprávnenie konať za úpadcu
v pracovnoprávnych vzťahoch. Predmetné oprávnenie správcu bolo do ZKV výslovne
zavedené jeho novelou účinnou od 01. 02. 1998 (zákonom č. 12/1998 Zb.).
V ďalšom sa odvolací súd zaoberal časťou odvolania ţalobcu, v ktorej súdu prvého
stupňa vytkol jeho konštatovanie, ţe v konaní neuniesol dôkazné bremeno. Tvrdí, ţe ho
neuniesol preto, ţe súd nevykonal ním navrhnutý dôkaz v podobe výsluchu Ing. L.
Tzv. dôkazné bremeno ako procesná zodpovednosť za výsledok konania podľa § 120
O. s. p. postihuje toho účastníka, v ktorého záujme je, aby určitá skutočnosť, rozhodná podľa
hmotného práva a účastníkom tvrdená, bola v konaní preukázaná a aby ju súd uznal
za pravdivú.
Základnou podmienkou pouţiteľnosti výpovedného dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. b/
ZP je nadbytočnosť zamestnanca, druhou podmienkou je príčinná súvislosť medzi
nadbytočnosťou zamestnanca a organizačnými zmenami (rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cz 49/68). Pri skúmaní existencie výpovedného dôvodu
nadbytočnosti podľa § 63 ods. 1 písm. b/ ZP súdy zisťujú, či sa zamestnanec stal skutočne
nadbytočným a je na zamestnávateľovi, aby preukázal, ţe po skončení pracovného pomeru
počas obdobia troch mesiacov znovu nevytvoril zrušené pracovné miesto a na toto miesto
neprijal iného zamestnanca (§ 61 ods. 3 ZP). Súd prvého stupňa v predmetnom konaní
vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov, ich právnych zástupcov a oboznámením sa
s obsahom listín zaloţených v súdnom spise. Z výpovede ţalovanej v 1. rade na pojednávaní
súdu prvého stupňa dňa 26. 02. 2013 vyplynulo, ţe po tom, ako dala výpoveď ţalobcovi,
na výkon jeho funkcie (riadenie výroby) neprijala do pracovného pomeru nikoho iného, ale
zabezpečovala ju sama spolu s tými zamestnancami, ktorí v spoločnosti úpadcu pracovali
pred vyhlásením konkurzu (Ing. L., Ing. B. a Ing. M.). Opak tvrdenia ţalovanej v 1. rade
o neprijatí nového zamestnanca na pracovné miesto ţalobcu nepreukázal ani samotný ţalobca,
ktorý na pojednávaní súdu prvého stupňa dňa 09. 10. 2012 práveţe uviedol, ţe Ing. L. ho
zastupoval v čase jeho neprítomnosti, pretoţe vedel vykonávať činnosti, ktoré mal v náplni
ţalobca.
Vo vzťahu k dôkazu navrhnutému ţalobcom, a to výsluch Ing. L., odvolací súd
pripomína, ţe ust. § 120 ods. 1 O. s. p. zakotvujúce povinnosť účastníkov označiť dôkazy
na preukázanie svojich tvrdení s tým, ţe súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná,
je vyjadrením nezávislého postavenia súdu pri hodnotení dôkazov, ktoré vykonal, vrátane
nezávislého rozhodovania o tom, ktoré dôkazy vykoná. Preto nevykonanie účastníkom
navrhnutých dôkazov nemoţno kvalifikovať ako odňatie práva konať pred súdom. O takýto
stav by išlo vtedy, ak by súd svojím procesným postupom odňal účastníkovi moţnosť
navrhnúť vykonanie dôkazov, čo sa však v predmetnom prípade nestalo. Pokiaľ súd
na procesné úkony účastníka konania reaguje primeraným, zrozumiteľným spôsobom,
v súlade s platným procesným poriadkom a nevykonanie dôkazov odôvodní ústavne
akceptovateľným spôsobom, nemoţno jeho postup, spočívajúci v nevykonaní navrhovaných
dôkazov, hodnotiť ako odňatie práva konať pred súdom. Tým, ţe ţalobca nepreukázal
tvrdenia o nesplnení zákonných predpokladov výpovede podľa § 63 ods. 1 písm. b/ ZP, súd
prvého stupňa nemal dôvod pochybovať, ţe v konaní neuniesol dôkazné bremeno.
Súd prvého stupňa na súdnom pojednávaní konanom dňa 26. 02. 2013 po poučení
účastníkov podľa § 120 ods. 4 O. s. p., vyhlásil uznesenie o ukončení dokazovania
a nevykonaní dôkazu – výsluchu ţalobcom navrhovaného svedka Ing. L. Následne poučil
účastníkov konania podľa § 118 ods. 4 O. s. p., uznesením rozhodol o nepripustení zmeny
návrhu, urobenej ţalobcom na predmetnom pojednávaní a vyhlásil rozsudok v znení zhodným
s jeho písomným vyhotovením. Z jeho obsahu je zrejmý dôvod, pre ktorý dôkaz výsluchom
Ing. L. ako svedka nevykonal a tento aj dostatočne vysvetlil (str. 8 prvostupňového rozsudku).
O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O. s. p.
v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p.. Ţalovaní boli v odvolacom konaní úspešní, a preto im patrí
náhrada trov odvolacieho konania, ktoré účelne vynaloţili. Ţalovanej v 2. rade vznikli
v odvolacom konaní trovy za právne zastupovanie advokátom s tým, ţe odvolací súd
za účelne vynaloţené trovy pokladal jej písomné vyjadrenie k odvolaniu ţalobcu zo dňa
16. 04. 2013, prvostupňovému súdu doručené v ten istý deň. Aplikujúc § 11 ods. 1 písm. a/
vyhlášky 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
sluţieb v znení neskorších predpisov, náhrada trov právneho zastúpenia pozostáva z tarifnej
odmeny 60,08 eur (1/13-ina výpočtového základu, ktorého výška na rok 2013 bola určená
sumou 781,-- eur) a sumy 7,81 eur ako paušálnej náhrady hotových výdavkov stanovenej
pre rok 2013 podľa § 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z.. Z dôvodu, ţe advokát ţalovanej
v 1. rade si za jeden úkon právnej pomoci vyčíslil tarifnú odmenu vo výške 60,07 eur
namiesto 60,08 eur, súd mu priznal ním vyčíslenú náhradu v celkovej sume 67,88 eur (60,07
eur + 7,81 eur).
Úspešným účastníkom konania bol aj ţalovaný v 2. rade, ktorý si však trovy
odvolacieho konania neuplatnil, preto mu ich náhradu odvolací súd nepriznal.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.
V Bratislave 31. marca 2014
JUDr. Alena Priecelová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová