Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Obo/34/2013

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu

JUDr. Aleny Priecelovej a členiek senátu JUDr. Viery Pepelovej a JUDr. Gabriely

Mederovej, v právnej veci ţalobcu: Ing. O. R., nar. X., bytom: K., zast. R. A., s. r. o., so

sídlom: Š., IČO: X., konajúca prostredníctvom svojho konateľa - advokáta JUDr. D. S., proti

ţalovaným: 1/ JUDr. A. K., so sídlom: S., správkyňa konkurznej podstaty úpadcu P., s. r. o.,

so sídlom: P., IČO: X., zast. advokátom JUDr. M. T., ml., so sídlom: S., 2/ P., a. s.,

so sídlom: M., IČO: X., zast. advokátom JUDr. V. K., so sídlom: K., o určenie neplatnosti

výpovede z pracovného pomeru a náhradu mzdy, na odvolanie ţalobcu proti rozsudku

Krajského súdu v Košiciach č. k. -153 zo dňa 26. februára 2013, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k.

-153 zo dňa 26. februára 2013 p o t v r d z u j e .

Ţalobca je povinný zaplatiť ţalovanej v 1. rade k rukám jej právneho zástupcu

náhradu trov odvolacieho konania v sume 67,88 eur.

Ţalovanému v 2. rade náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Košiciach ako súd prvého stupňa rozsudkom č. k. -153

zo dňa 26. 02. 2013 zamietol ţalobu ţalobcu zo dňa 16. 12. 2005, súdu doručenú dňa

19. 12. 2005, o určenie neplatnosti výpovede zo strany zamestnávateľa P., s. r. o., P., ktorá mu

bola daná listom zo dňa 17. 08. 2005 podľa

(ďalej len „“) a o náhradu mzdy za obdobie od 30. 08. 2005 aţ do vydania

rozsudku vo veci samej. Súčasne ţalobcovi uloţil povinnosť nahradiť ţalovanej v 1. rade

trovy konania 198,61 eur na účet jej právneho zástupcu do 3 dní od právoplatnosti rozsudku

a ţalovanému v 2. rade trovy konania 240,62 eur na účet jeho právneho zástupcu, rovnako do

3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Na písomný návrh ţalobcu zo dňa 24. 01. 2012, súdu prvého stupňa doručený dňa

25. 01. 2012 (č. l. 102 – 104), prvostupňový súd uznesením č. k. -116 zo dňa

29. 02. 2012 pripustil, aby do konania pristúpil ďalší účastník na strane ţalovaného, a to

spoločnosť P., a. s., so sídlom: M., IČO: X.. Súd mal zo zhodného tvrdenia všetkých

účastníkov konania za preukázané, ţe ţalovaná v 1. rade odpredala podnik úpadcu P., s. r. o.,

P., v konkurznom konaní kupujúcemu P., a. s., K., s tým, ţe na neho prešli aj práva

a povinnosti z pracovnoprávnych vzťahov. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa

09. 03. 2012.

Súd vykonaným dokazovaním mal za preukázané, ţe ţalovaná v 1. rade ako správkyňa

konkurznej podstaty úpadcu dala výpoveď ţalobcovi, a to v mene jeho zamestnávateľa P.,

s. r. o., P., podľa z dôvodu, ţe ţalobca ako zamestnanec sa stal

nadbytočným vzhľadom na písomné rozhodnutie zamestnávateľa a príslušného odborového

orgánu o zníţení stavu zamestnancov s cieľom zvýšiť efektívnosť práce alebo v dôsledku

iných organizačných zmien. Súd mal za nesporné, ţe organizačnou zmenou zamestnávateľa je

vyhlásenie konkurzu na majetok zamestnávateľa. Na majetok P., s. r. o., P., bol vyhlásený

konkurz dňa 20. 06. 2005, teda 2 mesiace pred tým, ako písomným podaním zo dňa

17. 08. 2005 bola daná výpoveď ţalobcovi podľa pre zrušenie jeho

pracovného miesta u zamestnávateľa a pre jeho nadbytočnosť. Zo zhodného tvrdenia ţalobcu

a ţalovanej v 1. rade súdu vyplynulo, ţe zamestnávateľ P., s. r. o., P., rozhodol

o organizačnom opatrení, spočívajúcim v zníţení stavu zamestnancov spoločnosti o 3

pracovníkov v dôsledku zrušenia ich pracovných miest, medzi ktorými bol aj ţalobca.

Uvedené vyplynulo z písomného rozhodnutia, ktoré súdu predloţil ţalobca aj ţalovaná

v 1. rade. Ku skutočnosti, ţe v tomto písomnom rozhodnutí sú uvedené 2 mená, medzi nimi aj

ţalobca, pričom v písomnom podaní, ktoré súdu predloţila ţalovaná v 1. rade (č. l. 147 spisu)

sú uvedené 3 mená, teda aj O. R., r. č. X., K. - syn ţalobcu, súd uviedol, ţe toto nič nemení na

rozhodnutí zamestnávateľa vo vzťahu k zrušeniu pracovného miesta ţalobcu.

Z predloţených listinných dôkazov súd zistil, ţe o organizačnom opatrení o zníţení stavu

pracovníkov rozhodla aj príslušná odborová organizácia zastupujúca zamestnancov, ktorá ho

prejednala a zobrala na vedomie na závodnom výbore dňa 16. 08. 2005.

Súd nepovaţoval za dôvodnú námietku ţalobcu o tom, ţe predmetná výpoveď

z organizačných dôvodov neobstojí tvrdiac, ţe jeho pracovnú náplň nemohla vzhľadom

na odborné vedomosti vykonávať správkyňa konkurznej podstaty. Uviedol, ţe o výbere

pracovníka, ktorý je nadbytočným, rozhoduje zamestnávateľ sám a súd nemôţe v tomto smere

rozhodnutie zamestnávateľa preskúmavať. Poukázaním na rozhodnutie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v obdobnej veci č. R/90/1967 konštatoval, ţe súd môţe iba skúmať, či

sú splnené ostatné podmienky pre posudzovaný výpovedný dôvod, a to nadbytočnosť

pracovníka v dôsledku zmeny úloh zamestnávateľa, zníţenie stavu zamestnancov s cieľom

zvýšiť efektívnosť práce alebo nadbytočnosť v dôsledku iných organizačných zmien.

Zdôraznil, ţe organizačné zmeny musia mať trvalý, nielen prechodný charakter. Súd mal

za to, ţe v prejednávanej veci podmienka organizačných zmien splnená bola. Poukázaním

na § 2 ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní uviedol, ţe cieľom konkurzu vyhláseného

na majetok úpadcu je z tohto majetku pomerne uspokojiť pohľadávky veriteľov úpadcu,

a teda prvoradou úlohou správkyne nie je podnik prevádzkovať, ale predať jeho majetok

a z výťaţku predaja uspokojiť pohľadávky veriteľov. Toto samo osebe vedie k tomu, ţe je

potrebné zniţovať počty pracovníkov, prípadne dať výpoveď všetkým pracovníkom úpadcu,

ak správca konkurznej podstaty neodpredá podnik úpadcu v prevádzke po tom, ako

zracionalizoval výrobu v takom rozsahu, ţe podnik úpadcu je správca schopný odpredať

v prevádzke pre kupujúceho, ako sa to stalo aj v prejednávanej veci. Aj takýto predaj podniku

úpadcu počas prevádzky si vyţaduje organizačné zmeny, týkajúce sa zníţenia stavu

zamestnancov s cieľom zvýšiť efektívnosť práce. Zo zhodného tvrdenia všetkých troch

účastníkov konania súdu vyplynulo, ţe v čase vyhlásenia konkurzu mal podnik úpadcu okolo

100 zamestnancov a po troch rokoch v čase, keď podnik úpadcu ţalovaná v 1. rade odpredala

ţalovanému v 2. rade, mal podnik úpadcu okolo 60-70 pracovníkov. Uvedené potvrdil aj sám

ţalobca vo svojej výpovedi na pojednávaní konanom dňa 09. 10. 2012. Ţalobca, ktorý má

v konaní dôkazné bremeno o svojich tvrdeniach, však v konaní nepreukázal to, ţe

u zamestnávateľa nedošlo k organizačnej zmene a ţe jeho pracovné miesto nebolo

nadbytočné. Nepreukázal ani tvrdenie, ţe ţalovaná v 1. rade na jeho pracovné miesto

na výkon práce obchodno-výrobný riaditeľ prijala nového zamestnanca. Ak by takáto situácia

totiţ nastala, potom by predmetný výpovedný dôvod neobstál. Súd zo zhodných tvrdení

ţalobcu, aj ţalovanej v 1. rade zistil, ţe činnosti, ktoré mal v náplni ţalobca pri výkone

funkcie obchodno-výrobného riaditeľa, vedel u zamestnávateľa vykonávať aj Ing. L..

Ţalovaná v 1. rade na pojednávaní súdu dňa 26. 02. 2013 potvrdila, ţe tie činnosti, ktoré

u zamestnávateľa vykonával ţalobca pred výpoveďou, následne vykonával Ing. L.

a niektoré ďalšie činnosti aj Ing. B. a Ing. M. a spolu s týmito vedúcimi pracovníkmi úpadcu

správkyňa konkurznej podstaty zabezpečovala chod výroby úpadcu aţ do odpredaja podniku.

Keďţe výpovede účastníkov konania v tomto smere neboli rozporné, súd, poukazujúc na §

120 ods. 3 (ďalej len „“), v zmysle ktorého na tieto

zhodné tvrdenia nie je potrebné vykonávať dokazovanie, si skutkové zistenia, zaloţené na

zhodnom tvrdení účastníkov konania, osvojil.

Vzhľadom na vyššie uvedené súd nevyhovel návrhu ţalobcu na vykonanie ďalších

dôkazov, a to výsluch svedka Ing. L. na otázky, či u úpadcu vykonával tú prácu, ktorú

predtým vykonával ţalobca alebo nie, či mu pribudla ďalšia práca navyše alebo nie, alebo či

mu bola zmenená pracovná zmluva. Súd mal za to, ţe tieto otázky nemôţu mať ţiaden vplyv

na rozhodnutie o platnosti alebo neplatnosti výpovede z organizačných dôvodov, pretoţe sám

ţalobca uviedol, ţe Ing. L. u úpadcu vedel vykonávať tie práce, ktoré u neho sám vykonával,

dokonca, ţe v čase jeho neprítomnosti ho Ing. L. zastupoval. To, či Ing. L. pribudla ďalšia

práca navyše, alebo či mu bola zmenená pracovná zmluva po tom, čo ţalovaná v 1. rade dala

výpoveď ţalobcovi, na organizačné zmeny u úpadcu vplyv nemá, a teda podľa súdu nemá

ţiadny právny význam.

Súd nepovaţoval za dôvodnú ani ďalšiu námietku ţalobcu spočívajúcu v tvrdení, ţe

predmetná výpoveď je neplatná pre formálne vady. Ţalobca mal za to, ţe výpoveď mu nemal

dať úpadca, ale mala mu ju dať správkyňa konkurznej podstaty. Z obsahu výpovede mal súd

za preukázané, ţe túto ako jednostranný právny úkon v pracovnoprávnych vzťahoch podpísala

za zamestnávateľa – spoločnosť P., s. r. o., ţalovaná v 1. rade, t. j. správkyňa konkurznej

podstaty menovanej spoločnosti. V tejto súvislosti súd poukázal na § 14 ods. 1 písm. l/, písm.

m/ zákona o konkurze a vyrovnaní, v zmysle ktorého vyhlásením konkurzu prechádza na

správcu konkurznej podstaty oprávnenie rozhodovať o obchodných záleţitostiach podniku a

taktieţ konať v pracovnoprávnych vzťahoch. Uviedol, ţe účastníkom pracovnoprávneho

vzťahu je naďalej zamestnávateľ - úpadca, avšak za úpadcu uţ nekoná jeho štatutárny

zástupca - konateľ, ale koná správkyňa konkurznej podstaty. Poukázaním na dolnú

časť písomnej výpovede súd konštatoval, ţe výpoveď bola daná správne, pretoţe ju dal

zamestnávateľ P., s. r. o., P., pričom v mene zamestnávateľa konala správkyňa konkurznej

podstaty, ktorá ju podpísala.

Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností súd dospel k záveru, ţe výpoveď

daná ţalovanou v 1. rade ţalobcovi dňa 17. 08. 2005 je platná v súlade s ust. § 63 ods. 1

písm. b/ , z dôvodu ktorého ţalobu o neplatnosť výpovede z pracovného pomeru zamietol.

Vzhľadom na uvedené sa súd skutkovo nezaoberal ďalšou časťou ţaloby o povinnosti

ţalovaných zaplatiť ţalobcovi náhradu mzdy od prvého dňa nasledujúceho mesiaca, t. j.

od 01. 09. 2005 po tom, čo bola dňa 24. 08. 2005 ţalobcovi doručená predmetná výpoveď,

pretoţe ak v konaní bolo preukázané, ţe výpoveď bola daná platne, potom ţalobca nárok

na náhradu mzdy nemá.

O trovách prvostupňového konania súd rozhodol podľa

a neúspešného ţalobcu zaviazal na náhradu trov konania úspešnej ţalovanej v 1. rade

a ţalovaného v 2. rade, pozostávajúce z trov ich právneho zastúpenia.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie

ţalobca (ďalej tieţ ako „odvolateľ“) argumentujúc odvolacími dôvodmi podľa § 205 ods. 2

písm. c/ , teda ţe súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretoţe

nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súčasne podľa

, teda ţe rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho

právneho posúdenia veci. Odvolaciemu súdu navrhol, aby napadnutý rozsudok súdu prvého

stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie (č. l. 160 - 163).

Odvolateľ poukázal na znenie ust. v znení k 17. 08. 2005

(ku dňu podania výpovede) a namietol, ţe výpovedný dôvod nie je určitý. Namietol

argumentáciu súdu, uvedenú v odôvodnení jeho rozhodnutia, v zmysle ktorého „Je nesporné,

ţe organizačnou zmenou zamestnávateľa je vyhlásenie konkurzu na majetok zamestnávateľa.“

(strana 6 rozsudku). Má za to, ţe samotným vyhlásením konkurzu na majetok zamestnávateľa

k organizačnej zmene nedochádza. Takou organizačnou zmenou môţe byť iba následné

rozhodnutie správcu konkurznej podstaty, ktoré môţe, ale aj nemusí byť v konkrétnom

prípade prijaté. V tejto súvislosti poznamenal, ţe správca mohol prevádzkovať podnik úpadcu

naďalej i bez toho, ţe by musel akékoľvek organizačné zmeny urobiť. Odvolateľ zastáva

názor, ţe organizačná zmena je vţdy následkom rozhodnutia zamestnávateľa, či príslušného

orgánu, a teda v prejednávanom prípade môţe byť len následkom písomného rozhodnutia

správcu konkurznej podstaty.

Odvolateľ ďalej namietol, ţe výpoveď nie je v súlade ani s ust. v znení

účinnom v danom čase, pretoţe podľa obsahu výpovede mali byť jej dôvodom dva výpovedné

dôvody, a to „rozhodnutie spoločnosti zo dňa 05. 08. 2005...“ ako aj „...odpadnutie pracovnej

náplne“. Odvolateľ vyjadril svoje pochybnosti o skutočnom dôvode výpovede. Tieto podľa

neho vyplynuli z výpovede samotnej ţalovanej v 1. rade, ktorá na pojednávaní súdu dňa

26. 02. 2013 uviedla, ţe dvaja konatelia úpadcu si „de facto uţ pred vyhlásením konkurzu

akoby rozdelili firmu úpadcu...“, „preto bolo potrebné túto situáciu riešiť, a preto dala

výpoveď ţalobcovi...“ Odvolateľ má za to, ţe touto svojou výpoveďou ţalovaná v 1. rade

spochybnila výpovedné dôvody uvedené vo výpovedi.

Vo vzťahu k odôvodneniu súdu na strane 7 rozsudku, v ktorom uviedol, ţe o výbere

zamestnanca, s ktorým pri organizačných zmenách zamestnávateľ skončí pracovný pomer,

rozhoduje zamestnávateľ sám, odvolateľ namietol, ţe uvedená argumentácia neplatí

absolútne. Tvrdí, ţe činnosti, ktoré vykonával v pracovnom pomere u úpadcu, mohol vykonávať len

on sám, a teda z tohto pohľadu nemohla odpadnúť jeho pracovná náplň, pretoţe pre riadny chod výroby

úpadcu pred aj po vyhlásení konkurzu bola jeho činnosť nevyhnutná. Odvolateľ je toho názoru, ţe

v danom prípade by ţalovaná v 1. rade mohla dať výpoveď z organizačných dôvodov

pre zrušenie pracovnej pozície ţalobcovi iba v prípade, ak by ním vykonávané práce

nepotrebovala. Jeho prácu však reálne potrebovala, naopak, nepotrebovala práce Ing. L.,

ktorý vykonával len čiastkové úlohy, aj to len na základe poverenia či pokynu ţalobcu ako

svojho nadriadeného. Ţalovaná v 1. rade preto rozhodnutie o organizačnej zmene prijala

účelovo len preto, aby mohla dať výpoveď ţalobcovi a jeho činnosťou poveriť Ing. L. Na

preukázanie svojich tvrdení ţalobca navrhol ako svedka vypočuť Ing. L. Súd však ním

navrhovaný dôkaz nevykonal, ale konštatoval, ţe neuniesol dôkazné bremeno. Ţalobca však

tvrdí, ţe dôkazné bremeno neuniesol preto, lebo súd nevykonal v konaní dôkaz, ktorý

navrhoval a ktorý by jeho tvrdenia potvrdzoval.

Odvolateľ ako ďalší dôvod neplatnosti výpovede vidí v tom, ţe túto ţalobcovi ako

zamestnancovi nedala ţalovaná v 1. rade ako správkyňa konkurznej podstaty, ale samotný

úpadca (čo konštatoval aj súd v odôvodnení svojho rozsudku na strane 8, t. j. ţe výpoveď bola

daná úpadcom). Tvrdí, ţe súd a ţalovaná v 1. rade nesprávne vykladajú ust. § 14 ods. 1

písm. m/ v znení platnom v rozhodnom čase, pretoţe v danej veci

nejde o prechod oprávnenia štatutárneho orgánu, kedy by v mene úpadcu mal

v pracovnoprávnych vzťahoch konať správca konkurznej podstaty. Poukázaním na § 70 ods. 3

(ďalej len „“), upravujúci ustanovenie likvidátora, vyjadril

názor, ţe kým v prípade likvidácie oprávnenie štatutárneho orgánu na osobu likvidátora

prechádza, v prípade vyhlásenia konkurzu o prechod oprávnenia štatutárneho orgánu nejde.

V prípade likvidácie právne úkony v mene spoločnosti smerujúce k likvidácii robí likvidátor,

avšak v prípade spoločnosti, na majetok ktorej je vyhlásený konkurz, právne úkony

v pracovnoprávnych vzťahoch nerobí úpadca zastúpený správcom konkurznej podstaty, ale

samotný správca konkurznej podstaty. Ţalobca je preto toho názoru, ţe výpoveď nemôţe byť

platná, pretoţe túto ţalobcovi nedala správkyňa konkurznej podstaty, ale úpadca.

K odvolaniu ţalobcu sa písomne vyjadrila ţalovaná v 1. rade (písomným podaním

zo dňa 16. 04. 2013), ktorá navrhla rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne a procesne

správny potvrdiť. Súčasne si uplatnila náhradu trov odvolacieho konania v sume 67,88 eur.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( ) po zistení, ţe

odvolanie podal včas účastník konania (, ), proti rozhodnutiu, proti

ktorému je tento opravný prostriedok prípustný ( ), preskúmal vec podľa

, bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( ) a dospel

k záveru, ţe odvolanie ţalobcu nie je dôvodné, a preto napadnutý rozsudok podľa § 219

ods. 1 ako vecne správny potvrdil.

Predmetom konania je ţalobcom uplatnené právo na vyslovenie neplatnosti výpovede

z pracovného pomeru, danej ţalobcovi dňa 17. 08. 2005 z dôvodu upraveného v § 63 ods. 1

písm. b/ , súčasne nárok ţalobcu na náhradu mzdy za obdobie od 30. 08. 2005 do dňa

vydania rozsudku. Opodstatnenosť svojho nároku ţalobca odôvodňuje tvrdením o neplatnosti

výpovede, majúc za to, ţe u zamestnávateľa nedošlo k organizačnej zmene, a teda jeho miesto

nebolo nadbytočné, rovnako ţe výpovedný dôvod nie je jasný a určitý a výpoveď trpí

formálnymi nedostatkami, pretoţe ju mala dať správkyňa konkurznej podstaty a nie úpadca.

Súd prvého stupňa ţalobu zamietol argumentujúc, ţe výpoveď bola ţalobcovi daná

v súlade s citovaným ustanovením, a teda je platná, z dôvodu ktorého sa skutkovo nezaoberal

ţalobou v časti o náhradu mzdy.

Z obsahu spisového materiálu vyplýva, ţe ţalobca bol v spoločnosti úpadcu

zamestnaný ako obchodno-výrobný riaditeľ na základe pracovnej zmluvy, uzatvorenej medzi

ním a spoločnosťou úpadcu dňa 01. 11. 2000.

Zo spisu je tieţ zrejmé, ţe Krajský súd v Košiciach uznesením č. k. -51

zo dňa 20. 06. 2005 vyhlásil na majetok úpadcu konkurz a za správkyňu konkurznej podstaty

ustanovil advokátku JUDr. A. K. (ţalovanú v 1. rade). Správkyňa konkurznej podstaty,

konajúca za úpadcu, listom zo dňa 17. 08. 2005 označeným ako „Výpoveď zo strany

zamestnávateľa podľa § 63 ods. 1 písm. b/“ (č. l. 10) oznámila ţalobcovi, ţe rozhodnutím

spoločnosti úpadcu zo dňa 05. 08. 2005 (č. l. 13) došlo k organizačným zmenám, na základe

ktorých došlo okrem iného aj k zrušeniu jeho pracovného miesta v spoločnosti. V danom

období nebolo v spoločnosti k dispozícii voľné pracovné miesto, a to ani na kratší pracovný

čas, ktoré by mu bolo moţné ponúknuť, z dôvodu ktorého ţalobcu nebolo moţné ďalej

zamestnávať, stal sa nadbytočným, a preto mu podľa bola daná

výpoveď s tým, ţe jeho pracovný pomer skončí uplynutím dvojmesačnej lehoty. Z výpovede

vyplýva, ţe bola prerokovaná so zástupcami zamestnancov (konkrétne Výborom základnej

organizácie K. P. dňa 16. 08. 2005 – č. l. 14 spisu).

Následne ţalovaná v 1. rade na základe kúpnej zmluvy o predaji podniku zo dňa

25. 07. 2008, previedla vlastnícke právo k veciam, iným právam a iným majetkovým

hodnotám, ktoré slúţia alebo vzhľadom na svoju povahu majú slúţiť prevádzkovaniu podniku

úpadcu, podľa ZKV a aţ 488 , na ţalovaného v 2. rade.

Podľa , účinného v čase dania výpovede (17. 08. 2005),

zamestnávateľ môţe dať zamestnancovi výpoveď z dôvodu, ak sa zamestnanec stane

nadbytočný vzhľadom na písomné rozhodnutie zamestnávateľa alebo príslušného orgánu

o zmene jeho úloh, technického vybavenia, o zníţení stavu zamestnancov s cieľom zvýšiť

efektívnosť práce alebo o iných organizačných zmenách.

Podľa o konkurze a vyrovnaní (ďalej len

„ZKV“), vyhlásením konkurzu oprávnenie nakladať s majetkom podstaty, ako aj výkon práv

a povinností, ktoré súvisia s nakladaním s majetkom podstaty, prechádzajú na správcu.

Podľa § 14 ods. 1 písm. l/ veta pred bodkočiarkou ZKV, vyhlásením konkurzu je

správca oprávnený rozhodovať o obchodných záleţitostiach podniku, robiť za úpadcu právne

úkony, ku ktorým dochádza pri prevádzke podniku, zabezpečiť vedenie účtovníctva,

zriaďovať samostatné organizačné zloţky podniku.

Podľa § 14 ods. 1 písm. m/ ZKV, vyhlásením konkurzu na správcu prechádza právo

konať v pracovnoprávnych vzťahoch za dlţníka.

Odvolací súd sa stotoţňuje s právnym názorom súdu prvého stupňa o tom, ţe

vyhlásenie konkurzu na majetok spoločnosti úpadcu ako zamestnávateľa ţalobcu je

organizačnou zmenou zamestnávateľa. Rovnako súhlasí s jeho záverom vo vzťahu k tvrdeniu

ţalobcu o tom, ţe výpoveď je neplatná pre formálne vady. Súd prvého stupňa správne

poukázal na vyššie citované ust. § 14 ods. 1 písm. l/ a m/ ZKV zdôrazniac, ţe účastníkom

predmetného pracovnoprávneho vzťahu je naďalej úpadca, za ktorého konala ţalovaná

v 1. rade ako správkyňa konkurznej podstaty úpadcu (keďţe vyhlásením konkurzu na ňu

prešlo právo konať v pracovnoprávnych vzťahoch za úpadcu).

Na zdôraznenie správnosti prvostupňového rozhodnutia v týchto častiach odvolací súd

poukazuje na skutočnosť, ţe samotné vyhlásenie konkurzu na majetok právnickej osoby síce

hmotnoprávnu podmienku výpovede v zmysle nespĺňa, je však takou

organizačnou zmenou, v dôsledku realizácie ktorej zamestnávateľ v dohľadnom čase

(spravidla vo výpovednej dobe) stratí moţnosť zamestnanca ďalej zamestnávať, čo je

predpokladom výpovedného dôvodu nadbytočnosti zamestnanca.

Základným účelom konkurzu je riešenie úpadku dlţníka prostredníctvom speňaţenia

jeho majetku, z ktorého sa kolektívne uspokoja veritelia tohto dlţníka. Vyhlásením konkurzu

sa dlţník stáva úpadcom, ktorý síce nestráca právnu subjektivitu a naďalej má spôsobilosť

na práva a povinnosti a aj spôsobilosť na právne úkony v takom rozsahu, ako ju mal

do vyhlásenia konkurzu. Vyhlásenie konkurzu však zakladá zmenu jeho právnych pomerov

v tom smere, ţe oprávnenie nakladať s majetkom, ktorý podlieha konkurzu, prechádza

na správcu. Tento má postavenie zvláštneho procesného subjektu, pretoţe ho nie je moţné

povaţovať ani za zástupcu konkurzných veriteľov, aj keď vlastne svojou činnosťou koná v ich

záujme, ale ani za zástupcu úpadcu, aj keď naňho prešli takmer všetky dispozičné oprávnenia.

Jeho postavenie vystihuje jeho oprávnenie konať v mene a na účet úpadcu, a to nielen pokiaľ

ide o nakladanie s majetkom úpadcu, ale aj o jeho oprávnenie konať za úpadcu

v pracovnoprávnych vzťahoch. Predmetné oprávnenie správcu bolo do ZKV výslovne

zavedené jeho novelou účinnou od 01. 02. 1998 ().

V ďalšom sa odvolací súd zaoberal časťou odvolania ţalobcu, v ktorej súdu prvého

stupňa vytkol jeho konštatovanie, ţe v konaní neuniesol dôkazné bremeno. Tvrdí, ţe ho

neuniesol preto, ţe súd nevykonal ním navrhnutý dôkaz v podobe výsluchu Ing. L.

Tzv. dôkazné bremeno ako procesná zodpovednosť za výsledok konania podľa § 120

postihuje toho účastníka, v ktorého záujme je, aby určitá skutočnosť, rozhodná podľa

hmotného práva a účastníkom tvrdená, bola v konaní preukázaná a aby ju súd uznal

za pravdivú.

Základnou podmienkou pouţiteľnosti výpovedného dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. b/

je nadbytočnosť zamestnanca, druhou podmienkou je príčinná súvislosť medzi

nadbytočnosťou zamestnanca a organizačnými zmenami (rozhodnutie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. ). Pri skúmaní existencie výpovedného dôvodu

nadbytočnosti podľa súdy zisťujú, či sa zamestnanec stal skutočne

nadbytočným a je na zamestnávateľovi, aby preukázal, ţe po skončení pracovného pomeru

počas obdobia troch mesiacov znovu nevytvoril zrušené pracovné miesto a na toto miesto

neprijal iného zamestnanca ( ). Súd prvého stupňa v predmetnom konaní

vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov, ich právnych zástupcov a oboznámením sa

s obsahom listín zaloţených v súdnom spise. Z výpovede ţalovanej v 1. rade na pojednávaní

súdu prvého stupňa dňa 26. 02. 2013 vyplynulo, ţe po tom, ako dala výpoveď ţalobcovi,

na výkon jeho funkcie (riadenie výroby) neprijala do pracovného pomeru nikoho iného, ale

zabezpečovala ju sama spolu s tými zamestnancami, ktorí v spoločnosti úpadcu pracovali

pred vyhlásením konkurzu (Ing. L., Ing. B. a Ing. M.). Opak tvrdenia ţalovanej v 1. rade

o neprijatí nového zamestnanca na pracovné miesto ţalobcu nepreukázal ani samotný ţalobca,

ktorý na pojednávaní súdu prvého stupňa dňa 09. 10. 2012 práveţe uviedol, ţe Ing. L. ho

zastupoval v čase jeho neprítomnosti, pretoţe vedel vykonávať činnosti, ktoré mal v náplni

ţalobca.

Vo vzťahu k dôkazu navrhnutému ţalobcom, a to výsluch Ing. L., odvolací súd

pripomína, ţe ust. zakotvujúce povinnosť účastníkov označiť dôkazy

na preukázanie svojich tvrdení s tým, ţe súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná,

je vyjadrením nezávislého postavenia súdu pri hodnotení dôkazov, ktoré vykonal, vrátane

nezávislého rozhodovania o tom, ktoré dôkazy vykoná. Preto nevykonanie účastníkom

navrhnutých dôkazov nemoţno kvalifikovať ako odňatie práva konať pred súdom. O takýto

stav by išlo vtedy, ak by súd svojím procesným postupom odňal účastníkovi moţnosť

navrhnúť vykonanie dôkazov, čo sa však v predmetnom prípade nestalo. Pokiaľ súd

na procesné úkony účastníka konania reaguje primeraným, zrozumiteľným spôsobom,

v súlade s platným procesným poriadkom a nevykonanie dôkazov odôvodní ústavne

akceptovateľným spôsobom, nemoţno jeho postup, spočívajúci v nevykonaní navrhovaných

dôkazov, hodnotiť ako odňatie práva konať pred súdom. Tým, ţe ţalobca nepreukázal

tvrdenia o nesplnení zákonných predpokladov výpovede podľa , súd

prvého stupňa nemal dôvod pochybovať, ţe v konaní neuniesol dôkazné bremeno.

Súd prvého stupňa na súdnom pojednávaní konanom dňa 26. 02. 2013 po poučení

účastníkov podľa , vyhlásil uznesenie o ukončení dokazovania

a nevykonaní dôkazu – výsluchu ţalobcom navrhovaného svedka Ing. L. Následne poučil

účastníkov konania podľa , uznesením rozhodol o nepripustení zmeny

návrhu, urobenej ţalobcom na predmetnom pojednávaní a vyhlásil rozsudok v znení zhodným

s jeho písomným vyhotovením. Z jeho obsahu je zrejmý dôvod, pre ktorý dôkaz výsluchom

Ing. L. ako svedka nevykonal a tento aj dostatočne vysvetlil (str. 8 prvostupňového rozsudku).

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa

v spojení s . Ţalovaní boli v odvolacom konaní úspešní, a preto im patrí

náhrada trov odvolacieho konania, ktoré účelne vynaloţili. Ţalovanej v 2. rade vznikli

v odvolacom konaní trovy za právne zastupovanie advokátom s tým, ţe odvolací súd

za účelne vynaloţené trovy pokladal jej písomné vyjadrenie k odvolaniu ţalobcu zo dňa

16. 04. 2013, prvostupňovému súdu doručené v ten istý deň. Aplikujúc § 11 ods. 1 písm. a/

vyhlášky o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych

sluţieb v znení neskorších predpisov, náhrada trov právneho zastúpenia pozostáva z tarifnej

odmeny 60,08 eur (1/13-ina výpočtového základu, ktorého výška na rok 2013 bola určená

sumou 781,-- eur) a sumy 7,81 eur ako paušálnej náhrady hotových výdavkov stanovenej

pre rok 2013 podľa vyhlášky č. . Z dôvodu, ţe advokát ţalovanej

v 1. rade si za jeden úkon právnej pomoci vyčíslil tarifnú odmenu vo výške 60,07 eur

namiesto 60,08 eur, súd mu priznal ním vyčíslenú náhradu v celkovej sume 67,88 eur (60,07

eur + 7,81 eur).

Úspešným účastníkom konania bol aj ţalovaný v 2. rade, ktorý si však trovy

odvolacieho konania neuplatnil, preto mu ich náhradu odvolací súd nepriznal.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.

V Bratislave 31. marca 2014

JUDr. Alena Priecelová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová