Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_43C-14-2019.pdf
PDF · 164.44 KB
Case nature
Area
Subarea
43C/14/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Pezinok v konaní pred sudcom JUDr. Pavlom Uhríkom v právnej veci žalobcu: P. W., nar. XX.XX.XXXX, O. F.. Č.. XX/XX, XXX XX M., zastúpený: CHARGE DAVOUÉ UJ s. r. o., IČO: 47 253 894, so sídlom: Zlatovská 22, 911 05 Trenčín, proti žalovanému Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, Račianska 71, 813 11 Bratislava, o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánov verejnej moci a náhradu nemajetkovej ujmy, takto
rozhodol:
I. Súd návrh žalobcu na prerušenie konania zamieta.
II. Súd žalobu zamieta.
III. Žalovaná má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Žalobca sa svojou žalobou doručenou súdu dňa 08.04.2019 domáha uloženia povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi sumu 96.646,08 EUR a to titulom skutočnej škody spočívajúcej v ušlom príjme za dobu väzby v sume 3.976,19 EUR, titulom nemajetkovej ujmy za výkon väzby v sume 57.641,62 EUR, titulom skutočnej škody spočívajúcej v ušlom príjme za neprimerane dlhé trestné stíhanie vo výške 9.340,99 EUR, titulom nemajetkovej ujmy za neprimerane dlhé trestné stíhanie vo výške 21.750,00 EUR, titulom náhrady trov právneho zastúpenia vo výške 1.105,56 EUR, titulom náhrady výdavkov za vyhotovenie fotokópií súdneho spisu vo výške 18,12 EUR, titulom náhrady cestovného a náhrady za stratu času vo výške 1.725,86 EUR, a titulom náhrady výdavkov vynaložených na balíky, poštovné, cestovné návštevy rodiny finančných prostriedkov poukázaných na účet vo výške 1.087,74 EUR v zmysle ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“), ktoré mali byť žalobcovi spôsobené „nezákonnými rozhodnutiami všeobecných súdov o väzbe a nesprávnym úradným postupom s porušením ústavných, základných a zákonných práv žalobcu.
2. Svoj nárok v konaní odôvodnil tým, že mu bolo vznesené obvinenie uznesením vyšetrovateľa KÚV PZ Nitra ČVS: KUV-29/OVEK-2001 zo dňa 16.10.2001. Uznesením Špecializovaného trestného súdu Pezinok sp. zn. BB 3T-29/2015 zo dňa 10.11.2015, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 15.12.2015, bolo trestné stíhanie podľa § 244 ods. 1 písm. c) Tr. por. z dôvodu uvedenom v § 215 ods. 1 písm. d) Tr. por. s poukazom na § 9 ods. 1 písm. g) Tr. por. zastavené. Trestné stíhanie trvalo od dňa 16.10.2001 do dňa 15.12.2015. Uznesením Okresného súdu v Nitre zo dňa 20.10.2001 sp. zn. 5Tpr 68/01 bol obvinený Roman Gašpar podľa § 68 Tr. por. z dôvodov § 67 ods. 1 písm. b) Tr, por. vzatý do väzby, ktorá u neho začala dňa 17.10.2001 a ktorú vykonával v ústave na výkon väzby Nitra. Uznesením OS Nitra č.k. 5Tpr 21/02 zo dňa 02.04.2002, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 02.04.2002, bolo návrhu prokurátora Krajskej prokuratúry Nitra na predĺženie lehoty trvania väzby vyhovené a väzba
obvineného bola predĺžená do 03.10.2002. Uznesením OS Nitra č.k. 5Tpr 66/02 zo dňa 02.10.2002, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 02.10.2002, bolo návrhu prokurátora Krajskej prokuratúry Nitra na predĺženie lehoty trvania väzby vyhovené a väzba obvineného bola predĺžená do 03.04.2003. Uznesením Krajskej prokuratúry Nitra č.k. 1Kv/21/01 zo dňa 18.12.2002, podľa § 72 ods. 1 Tr. por. bol žalobca prepustený z výkonu väzby. Žalobca bol vo výkone väzby nepretržite odo dňa 17.10.2001 do 18.12.2002 teda 427 dní.
3. Čo sa týka nemajetkovej ujmy tú si žalobca odôvodňuje nasledovne: žalobca nemajetkovú ujmu uplatnil dvoma spôsobmi a to ako náhradu ušlej mzdy spolu v sume 3.976,19 € a náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú žalobca vyčíslil sumou 57.641,62 €. Náhradu nemajetkovej ujmy žalobca odôvodnil tým, že pociťuje nespravodlivosť z dôvodu uloženej väzby, ktorá trvala neprimerane dlho, bola vykonávaná obzvlášť nezákonným spôsobom, kedy bol umiestený na cele s L., J. a P., z ktorých prví dvaja dostali doživotie. Neustále bol v strachu. Zo strany vyšetrovateľa bol na neho vyvíjaný nátlak, aby sa priznal, lebo inak sa von z väzby nedostane a jeho matka sa ho už nedožije. Došlo k rozpadu jeho rodiny, rozviedol sa. V konaní o zverenie syna do starostlivosti mu jeho manželka pripomínala, že bol trestne stíhaný. V práci dal výpoveď, nevedel sa ďalej zamestnať. Ľudia z okolia na neho pozerajú s opovrhnutím. Počas celých 15tich rokov, kedy sa trestné stíhanie viedlo, nemal istotu ako dopadne, čo malo negatívny dopad na jeho život. Do dnes pociťuje trasenie rúk a stavy úzkosti z prežitých udalostí vo väzbe.
4. Ďalším z titulov uplatneného nároku je aj nesprávny úradný postup spočívajúci v neprimeranej dĺžke trestného konania.
5. Žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody doručil žalobca dňa 28.09.2018 žalovanému. Listom zo dňa 18.02.2019 žalovaná žalobcovi oznámila, že podaná žiadosť bola predbežne prerokovaná v zmysle ustanovenia § 9 a nasled. zákona č. 58/1969 Zb. a § 15 a nasled. zákona č. 514/2003 Z. z., pričom žiadosti nebolo vyhovené.
6. Žalovaná vo svojom písomnom podaní zo dňa 10.05.2019 uviedla, že podľa § 27 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. zodpovednosť za škodu podľa tohto zákona sa vzťahuje na škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona a na škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona. Zákon č. 514/2003 Z. z. nadobudol účinnosť dňa 01.07.2004. Podľa § 27 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa spravuje doterajšími predpismi. Na základe uvedeného je zrejmé, že nároky na náhradu škody spôsobenej v súvislosti so zásahom orgánu verejnej moci, ktoré nastali pred nadobudnutím účinnosti zákona č. 514/2003 Z. z. je potrebné posudzovať v zmysle ustanovení zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len „zákon č. 58/1969 Zb.“).
7. Žalovaná má za to, že v prejednávanom prípade, s poukazom na citované ustanovenia príslušných právnych predpisov, je nevyhnutné v časti týkajúcej sa nárokov uplatňovaných titulom rozhodnutí o väzbe uplatňovať ustanovenia zákona č. 58/1969 Zb. a v časti týkajúcej sa nárokov uplatňovaných titulom nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v zbytočných prieťahoch v zmysle ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z.
8. Žalovaná v konaní vzniesla námietku premlčania nároku žalobcu, ktorú odôvodnila nasledovne: Jedným zo zásahov orgánu verejnej moci, ktorý mal žalobcovi spôsobiť škodu a nemajetkovú ujmu sú aj rozhodnutia o väzbe. Ako už bolo uvedené, žalovaná je toho názoru, že v zmysle prechodných ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z. je nároky vyplývajúce z tohto zásahu potrebné posudzovať podľa predpisov platných a účinných pred nadobudnutím účinnosti zákona č. 514/2003 Z. z. a teda podľa ustanovení zákona č. 58/1969 Zb. Podľa § 23 zákona č. 58/1969 Zb. právo na náhradu škody podľa prvej časti druhej hlavy sa premlčí za rok odo dňa, keď nadobudlo právoplatnosť oslobodzujúce rozhodnutie alebo rozhodnutie odsudzujúce na miernejší trest alebo rozhodnutie, ktorým bolo trestné konanie zastavené. Ako už bolo uvedené, trestné konanie žalobcu bolo zastavené uznesením Špecializovaného trestného súdu O., sp. zn. K.-XT/XX/XXXX zo dňa 10.11.2015, ktoré nadobudlo právoplatnosť 15.12.2015. Žalobca uplatnil svoje nároky prostredníctvom predloženia žaloby
konajúcemu súdu v roku 2019 (nie skôr ako 07.04.2019). Bez ohľadu na prípadné spočívanie lehoty v období predbežného prerokovania podľa § 22 ods. 3 zákona č. 58/1969 Zb. (ktorá vzhľadom na objektívny charakter 1-ročnej objektívnej premlčacej lehoty ani nespočíva), je teda zrejmé, že žalobca uplatňuje nárok po márnom uplynutí objektívnej premlčacej lehoty v trvaní 1 roka podľa § 23 zákona č. 58/1969 Zb. Podľa záverov Ústavného súdu Slovenskej republiky vyslovených v uznesení, sp. zn. II. ÚS 467/08, z 16.12.2008, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu alebo jeho nesprávnym úradným postupom v zmysle čl. 46 ods. 3 ústavy nie je absolútne, ale v záujme zaistenia právnej istoty podlieha (čl. 46 ods. 4 v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy) zákonným obmedzeniam upravujúcim predpoklady na jej uplatnenie. S ohľadom na citovanú právnu úpravu ako aj na závery Ústavného súdu, má žalovaná za to, že žalobca uplatňuje nárok po márnom uplynutí objektívnej premlčacej lehoty stanovenej zákonom č. 58/1969 Zb. v trvaní jedného roka odo dňa, keď nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie o zastavení konania. Z uvedeného dôvodu žalovaná vznáša námietku premlčania akéhokoľvek nároku na náhradu škody spôsobenej v súvislosti s rozhodnutiami o väzbe a žiada súd, aby v súlade so zásadami hospodárnosti a rýchlosti konania rozhodol tak, že žalobu v tejto časti zamieta.
9. Žalovaná sa ďalej vo svojom podaní vyjadrila k nároku na náhradu škody, ktorá vznikla v dôsledku dĺžky trestného stíhania. Ďalším z titulov uplatneného nároku je aj nesprávny úradný postup spočívajúci v neprimeranej dĺžke trestného konania. Podľa ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Citované zákonné ustanovenie vychádza z toho, že vo veci preskúmavania zbytočných prieťahov je daná právomoc osobitným orgánom verejnej moci, ktoré sú podľa osobitných právnych predpisov kompetentné riešiť predmetnú právnu otázku, a v prípade opodstatnenosti aj vysloviť existenciu zbytočných prieťahov v súdnom alebo inom konaní. Z výsledkov preskúmania prieťahov príslušným orgánom v tom ktorom konkrétnom konaní, a z jeho následných záverov je potom následne povinný vychádzať aj súd konajúci vo veci náhrady škody, ktorý nemá právomoc v konaní o náhradu škody riešiť otázku vzniku a existencie prieťahov v konaní, v ktorom malo dôjsť k vzniku škody a rovnako v civilnom konaní vedenom v zmysle ustanovení CSP, nie je daná právomoc súdu posudzovať dĺžku či hodnotiť efektívnosť vedenia trestného konania. Žalobca v predloženej žalobe žiada súd, aby rozhodol o jeho nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, skutočnej škody a ušlého príjmu, ktoré mu mali vzniknúť v priebehu trestného stíhania v dôsledku neprimeranej dĺžky konania. Citované ustanovenia zákona č. 514/2003 Z. z. však umožňujú domáhať sa nároku na náhradu škody, resp. nemajetkovej ujmy len v prípade konštatovaného porušenia práva na prerokovania veci bez zbytočných prieťahov a ako bolo uvedené, zákon presne predpokladá formu konštatovania tohto porušenia konkrétnym orgánom verejnej moci. V predloženej žalobe žalobca neuvádza ani jeden prípad, kedy by sa v priebehu trestného konania sťažoval na zbytočné prieťahy v konaní, nepredkladá rozhodnutie žiadneho orgánu o tom, že konanie bolo prieťahmi poznačené, dokonca ani v rozpise jednotlivých úkonov, ktoré mali byť právnym zástupcom žalobcu v rámci trestného konania vykonané, sa nenachádza žiadna položka, ktorá by aspoň náznakom umožnila predpokladať, že žalobca sa dožadoval nápravy vzniknutej situácie už v priebehu konania. V neposlednom rade žalovaná uvádza aj to, že ani samotné uznesenie Špecializovaného trestného súdu O., pracovisko K. K. sp. zn. K.-XT/XX/XXXX zo dňa 10.11.2015 neobsahuje výslovné konštatovanie existencie prieťahov v konaní, nakoľko záver súdu o tom, že konanie trvá neprimerane dlho, nie je možné bez ďalšieho reprodukovať tak, že konanie bolo poznačené bezdôvodnými prieťahmi.
10. Žalovaná zastáva názor, že všeobecný súd v konaní o náhradu škody v zmysle § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. nie je oprávnený skonštatovať, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo žalobcu na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov, ale len na základe skonštatovania existencie prieťahov príslušným orgánom rozhoduje o výške náhrady škody alebo o náhrade nemajetkovej ujmy.
11. Z uvedených ustanovení CSP vyplýva, že civilný súd a teda aj súd konajúci o náhrade škody prejednáva a rozhoduje súkromnoprávnu agendu, nemá právomoc hodnotiť alebo preskúmavať postup súdu v rámci trestného konania. Uvedený právny názor žalovanej vychádza z rozhodovacej praxe Ústavného súdu SR, ktorý vo svojom uznesení zo dňa 23.11.2016, sp. zn. I. ÚS 702/2016, uviedol: „v tejto súvislosti ústavný súd považuje argumentáciu sťažovateľa za nedostatočnú a nenáležitú, pretože ním namietané zbytočné prieťahy v trestnom konaní nie je oprávnený posudzovať všeobecný súd v rámci konania o náhradu škody z dôvodu nezákonného rozhodnutia a nesprávneho úradného postupu, a teda nie je ani kompetentný priznať v tejto súvislosti finančné odškodnenie. Uvedená právomoc je ústavou zverená výlučne ústavnému súdu, na ktorý sa sťažovateľ ani počas trestného konania a ani počas súdneho konania, v rámci ktorého boli vydané namietané rozhodnutia (ako vyplýva z rozhodovacej činnosti ústavného súdu), neobrátil.“
12. Na základe uvedeného má žalovaná za to, že žalobca vo vzťahu k požadovanej náhrade škody a nemajetkovej ujmy titulom zbytočných prieťahov v konaní neuniesol dôkazné bremeno čo do preukázania existencie samotného titulu uplatneného nároku. Nie je teda daný hneď prvý predpoklad vzniku nároku žalobcu na náhradu škody a nemajetkovej ujmy, čo v plnej miere odôvodňuje zamietnutie žaloby v rozsahu uplatnených nárokov titulom nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v zbytočných prieťahoch v konaní.
13. Škoda: žalobca v predloženej žalobe uplatňuje nárok na náhradu škody v celkovej výške 96.646,08 EUR, pri čom táto suma pozostáva z ušlého príjmu za dobu väzby v sume 3.976,19 EUR, z nemajetkovej ujmy za výkon väzby v sume 57.641,62 EUR, z ušlého príjmu za neprimerane dlhé trestné stíhanie vo výške 9.340,99 EUR, z nemajetkovej ujmy za neprimerane dlhé trestné stíhanie vo výške 21.750,00 EUR, z náhrady trov právneho zastúpenia vo výške 1.105,56 EUR, z náhrady výdavkov za vyhotovenie fotokópií súdneho spisu vo výške 18,12 EUR, z náhrady cestovného a náhrady za stratu času vo výške 1.725,86 EUR a z náhrady výdavkov vynaložených na balíky, poštovné, cestovné návštevy rodiny a finančných prostriedkov poukázaných na účet vo výške 1.087,74 EUR.
14. Ku skutočnej škode: škodou je v tomto prípade potrebné rozumieť majetkovú ujmu spočívajúcu v zmenšení majetku žalobcu v dôsledku škodovej udalosti. Vznik škody je jednou zo zákonných podmienok vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci podľa zákona č. 514/2003 Z. z. ako aj podľa zákona č. 58/1969 Zb. V zmysle ustálenej súdnej praxe sa skutočnou škodou rozumie ujma spočívajúca v zmenšení majetkového stavu poškodeného a reprezentujúca majetkové hodnoty, ktoré by bolo potrebné vynaložiť na uvedenie veci do predošlého stavu. Po aplikácii uvedenej definície skutočnej škody je možné za takúto považovať nároky označené žalobcom ako náhrada trov právneho zastúpenia vo výške 1.105,56 EUR, náhrada výdavkov za vyhotovenie fotokópií súdneho spisu vo výške 18,12 EUR, náhrada cestovného a náhrady za stratu času vo výške 1.725,86 EUR a náhrada výdavkov vynaložených na balíky, poštovné, cestovné návštevy rodiny a finančných prostriedkov poukázaných na účet vo výške 1.087,74 EUR. Náhrada škody v zmysle zákona v sebe zahŕňa aj náhradu trov konania, resp. náhradu trov obhajoby, za predpokladu vzniku zodpovednosti štátu za škodu titulom vznesenia obvinenia alebo rozhodnutia o väzbe, ktoré žalobca účelne vynaložil na realizáciu jeho procesnej obrany v trestnom konaní, ak tieto vznikli v priamej a bezprostrednej príčinnej súvislosti s vedeným trestným konaním. Dôkazné bremeno aj v tomto prípade nesie žalobca. Žalobca na preukázanie vynaloženia nákladov a dôvodnosti nepredložil žiadny listinný dôkaz. Obdobne žalobca nepredložil žiadny dôkaz o reálnom zmenšení svojho majetku o hodnoty ním špecifikované ako výdavky za vyhotovenie fotokópií súdneho spisu, cestovné a náhrada za stratu času. Žalovaná má za to, že požadovaná náhrada „výdavkov vynaložených na balíky, poštovné, cestovné za účelom návštevy rodiny a finančné prostriedky poukázaných na účet“ nespĺňa pojmové znaky škody tak ako sú definované vyššie a ako sú všeobecne akceptované, nakoľko už z podstaty veci vyplýva, že neboli vynaložené z majetkovej podstaty žalobcu a rovnako z podstaty veci vyplýva, že tieto nevznikli ako nevyhnutné výdavky v príčinnej súvislosti s výkonom väzby či dĺžkou trestného konania. Naviac, okrem spochybniteľných, rukou písaných poznámok nie je žiadnym spôsobom preukázané, že k vzniku nákladov na cestovné vôbec došlo a doklady vystavené Slovenskou poštou jednoznačne preukazujú, že úhradou nákladov na poštovné, resp. zaslanie finančných prostriedkov na účet nedošlo k zmenšeniu majetku žalobcu ale tretej osoby. S poukazom na uvedené je nevyhnutné konštatovať, žalobca nepreukázal vznik a výšku škody spočívajúcej v náhrade trov obhajoby, vyhotovenie fotokópií súdneho spisu, cestovného a náhrade za stratu času a z doposiaľ predložených listinných dôkazov nie je možné ani ustáliť kým, či a v akej výške boli trovy obhajoby zaplatené. Obdobne žalobca nepreukázal
ani vznik škody v podobe ďalších uplatnených nárokov. Okrem uvedeného žalovaná poukazuje aj na potrebu skúmania účelnosti realizovaných úkonov obhajcu v trestnom konaní, správnosti a korektnosti ich vyčíslenia v zmysle právneho predpisu upravujúceho odmeny advokátov za poskytovanie právnych služieb platného v čase ich poskytovania. Pre priznanie náhrady za vynaložené trovy obhajoby je zároveň nevyhnutné dôsledne vyhodnotiť, ktoré úkony boli podmienené vydanými rozhodnutiami o väzbe žalobcu či tvrdenými prieťahmi v trestnom konaní a to tak vo vecnej ako aj časovej súvislosti.
15. K ušlému príjmu: žalobca titulom rozhodnutia o väzbe ako aj titulom neprimeranosti dĺžky trestného konania uplatňuje aj nárok na náhradu škody v podobe ušlého príjmu, ktorý špecifikuje ako rozdiel medzi určeným služobným platom v platovej triede 4, vo výške 451,44 EUR a určenou minimálnou mzdou vo výške 163,31 EUR.
16. Žalobcom uplatnený nárok spočíva teda v tom, že na základe rozhodnutia Riaditeľa Colného úradu K. číslo XXXXX/XXXX-XXXXXX zo dňa 23.10.2001 mu bola na čas dočasného pozbavenia výkonu štátnej služby určená mzda nižšia, na akú mal nárok na základe tarifného zaradenia.
17. Žalovaná má za to, že žalobca svoj dôvodný nárok na doplatenie rozdielu, o ktorý bol jeho služobný plat krátený mohol a mal po skončení trestného stíhania uplatniť voči vtedajšiemu zamestnávateľovi, v zmysle § 42 ods. 4 zákona č. 200/1998 Z. z.
18. Podľa žalobcom predloženého rozhodnutia Riaditeľa Colného kriminálneho úradu K. číslo XXXXX/ XXXX-XXXX, zo dňa 22.08.2005 bol žalobca uvoľnený zo služobného pomeru colníka na základe jeho žiadosti zo dňa 18.08.2005. Podľa žalobcom predloženého rozhodnutia Colného riaditeľstva, značka XXXXX/XXXX-XXXX-X, zo dňa 23.09.2005 bolo žalobcovi priznané odchodné v sume 1.235,41 EUR (37.218 Skk). Táto skutočnosť však nie je žalobcom zohľadnená v žiadnom z predložených výpočtov.
19. Žalovaná má za to, že žalobca svoj dôvodný nárok na doplatenie rozdielu, o ktorý bol jeho služobný plat krátený, mohol a mal po skončení trestného stíhania uplatniť voči vtedajšiemu zamestnávateľovi, v zmysle § 42 ods. 4 zákona č. 200/1998 Z. z.. Žalovaná nie je subjektom oprávneným konať v mene Colného riaditeľstva a už vôbec nie vo veciach pracovnoprávnych, akým náhrada služobného platu jednoznačne je.
20. Na základe uvedeného má žalovaná za to, že žalobca uplatňuje nárok na náhradu ušlého príjmu za dobu väzby vo výške 3.745,69 EUR a za dobu trvania trestného stíhania, do skončenia jeho služobného pomeru vo výške 9.340,99 EUR absolútne nedôvodne, nakoľko v uvedenej časti nejde o náhradu škody, ale o nárok na doplatenie služobného platu, ktorý bolo potrebné uplatniť voči zamestnávateľovi.
21. K nemajetkovej ujme: žalobca si uplatňuje nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, tak v spojení s rozhodnutím o väzbe ako aj v spojení s dĺžkou trestného konania. Žalovaná už poukázala na potrebu diferenciácie príslušnosti právneho predpisu, čo je snáď najmarkantnejšie v kontexte posudzovania nároku na náhradu nemajetkovej ujmy.
22. Podľa ustanovení zákona č. 58/1969 Zb. nie je možné uplatňovať si (popri iných nárokoch) náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Zákon č. 58/1969 Zb. osobitné ustanovenia o spôsobe a rozsahu náhrady spôsobenej škody neobsahuje, v § 20 však odkazuje vo veciach neupravených týmto zákonom na zák. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“). V zmysle § 442 ods. 1 OZ sa uhrádza skutočná škoda a to čo poškodenému ušlo, ušlý zisk. Náhradu nemajetkovej ujmy je možné podľa OZ priznať len v osobitných prípadoch zodpovednosti za škodu vymedzených v zákone, pričom zodpovednosť za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci medzi tieto prípady nepatrí.
23. Ústava Slovenskej republiky (ďalej „Ústava“) v čl. 46 ods. 3 priznáva právo domáhať sa náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom.
24. V tejto súvislosti je však zároveň potrebné vnímať i ustanovenie čl. 51 Ústavy, v zmysle ktorého domáhať sa práv uvedených v čl. 35, 36, 37 ods. 4, čl. 38 až 42 a čl. 44 až 46 tejto ústavy je možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. Samotný Ústavný súd Slovenskej
republiky vo svojej rozhodovacej činnosti viackrát skonštatoval, že „právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu alebo jeho nesprávnym úradným postupom v zmysle čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky nie je absolútne, ale v záujme zaistenia právnej istoty podlieha (čl. 46 ods. 4 v spojení s čl. 51 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) zákonným obmedzeniam upravujúcim predpoklady na jej uplatnenie“ (viď napr. uznesenie zo dňa 16.12.2008, sp. zn. II. ÚS 467/08). Zákonom vykonávajúcim čl. 46 ods. 3 Ústavy je v danom prípade zák. č. 58/1969 Zb. (ktorý pri určení spôsobu a rozsahu náhrady škody odkazuje na OZ, § 442 a nasl.) a ako platný právny predpis vzťahujúci sa na predmet konania je potrebné ho i uplatňovať. Žaloba o náhradu nemajetkovej ujmy podľa zák. č. 58/1969 Zb. tak nemôže byť úspešná.
25. Napriek uvedenému sa žalovaná vyjadrí k uplatnenému nároku na náhradu nemajetkovej ujmy či už uplatnenej v režime zákona č. 514/2003 Z. z. alebo zákona č. 58/1969 Zb., pri čom platí, že podmienky priznania nároku na náhradu nemajetkovej ujmy za väzbu žalobcu aplikuje per analogiam k zákonu č. 514/2003 Z. z..
26. Z citovaného ustanovenia vyplýva, že priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch predpokladá splnenie určitých zákonom kvalifikovaných podmienok, pričom prípustnosť peňažnej satisfakcie je opodstatnená tam, kde konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením, a kde zmenšenie a vyváženie spôsobenej nemajetkovej ujmy nemožno dosiahnuť inak ako cestou zadosťučinenia vo forme peňažného plnenia. Splnenie týchto podmienok však musí byť v konaní preukázané, čo konštatoval aj Krajský súd v Bratislave, ktorý napr. v rozsudku č. k. XCo XX/XXXX-XXX zo dňa 24.11.2014 uviedol, že: „odvolací súd považuje za mylnú odvolaciu argumentáciu žalobcu, že v kompenzačnom konaní vo veci prieťahov v súdnom konaní sa žiadne dôkazy nevyžadujú. Práve naopak, odvolací súd poukazuje na ust. § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., podľa ktorého možno nemajetkovú ujmu v peniazoch priznať iba v prípade, ak samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom a nie je ju možné uspokojiť inak. Nárok na priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch teda v prípade, že došlo k nesprávnemu úradnému postupu alebo nezákonnému rozhodnutiu pri výkone verejnej moci nevzniká automaticky. Žalobca, ktorý sa náhrady nemajetkovej ujmy domáha, musí uniesť jednak bremeno tvrdenia, ako aj dôkazné bremeno, že mu nemajetková ujma vznikla a že na jej uspokojenie nie je postačujúcim zadosťučinením len konštatovanie porušenia práva“.
27. Žalovaná má za to, že pre posúdenie oprávnenosti nároku, je nevyhnutné zo strany súdu skúmať všetky vyššie uvedené okolnosti na strane žalobcu. Žalobca na dôvodenie vzniku nemajetkovej ujmy (bez diferenciácie titulu jej vzniku) uvádza rad skutočností. V dôsledku trestného stíhania a väzby mala byť žalobcovi spôsobená ujma spočívajúca v zhoršení rodinného života, strate možnosti zamestnať sa či v zhoršení jeho spoločenského postavenia. Žalobca však na preukázanie tvrdených skutočností nepredkladá súdu žiadne dôkazy. Na základe uvedeného je možné ich považovať len za ničím nepodložené tvrdenia. Naviac je potrebné konštatovať aj skutočnosť, že podmienky výkonu väzby (kontrola korešpondencie, obmedzenie kontaktov a iné), ktoré uvádza žalobca, nie je možné považovať za skutočnosti odôvodňujúce vznik nemajetkovej ujmy na strane žalobcu. V tomto prípade ide síce o objektívne zásahy avšak predpokladané a vyžadované zákonom pre dosiahnutie účelu väzby ako aj samotného trestného stíhania. Naviac je nutné konštatovať, že formu skončenia trestného stíhania žalobcu je nevyhnutné považovať za istý druh satisfakcie poskytnutej mu zo strany orgánov verejnej moci. Zastavenie trestného stíhania bez rozhodnutia v merite veci mohlo mať na žalobcu výlučne pozitívny dopad, nakoľko nedošlo k prípadnému vysloveniu jeho viny a uloženiu trestu a teda k ďalšej stigmatizácii žalobcu, ku ktorej by bez aplikácie príslušného ustanovenia medzinárodnej zmluvy zo strany súdu došlo. Žalobca sa ani v najmenšej miere nevenuje argumentácii, na základe ktorej by bolo možné prijať záver o tom, že skončenie trestného stíhania na základe ustanovenia medzinárodnej zmluvy nepovažuje za dostatočné zadosťučinenie. Žalobca vyčísľuje nemajetkovú ujmu spôsobenú rozhodnutím o väzbe s poukazom na § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. ako desaťnásobok jednej tridsatiny priemernej nominálnej mesačnej mzdy v hospodárstve SR za predchádzajúci kalendárny rok a to za každý aj začatý deň pozbavenia osobnej slobody. Žalovanej ostáva nejasné, prečo žalobca na daný skutkový stav aplikuje znenie § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. , ktoré bolo do zákona vnesené novelou obsiahnutou v zákone č. 517/2008 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov a o zmene a doplnení niektorých zákonov a bolo v platnosti a účinnosti od 01.01.2009 do 31.12.2013 a zároveň aplikuje znenie § 5 ods. 1 zákona č. 215/2006 Z. z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi. Avšak je nepochybné,
že v dôsledku absencie existencie hneď prvej podmienky vzniku zodpovednosti žalovanej za škodu, v dôsledku premlčania nároku a v neposlednom rade i v dôsledku absolútnej absencie preukázania vzniku nemajetkovej ujmy je potrebné považovať žalobcom nárokovanú výšku náhrady nemajetkovej ujmy za neprimeranú a nedôvodnú. Na rozdiel od náhrady nemajetkovej ujmy požadovanej za väzobné stíhanie, žalobca požadovanú výšku náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala byť spôsobená v dôsledku celkovej dĺžky trvania trestného stíhania, vyčísľuje v súlade s aktuálnym znením § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z., pri čom ako základ svojho výpočtu vzal minimálnu mzdu v hospodárstve SR v roku 2017.
28. Podľa znenia § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. výška náhrady nemajetkovej ujmy priznaná podľa odseku 2 nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu. Osobitným predpisom je v tomto prípade zákon č. 215/2006 Z. z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi v znení zákona č. 79/2008 Z. z., podľa ktorého celková suma odškodnenia nesmie presiahnuť päťdesiatnásobok minimálnej mzdy. Aj v tomto prípade žalovanej nie je zrejmý dôvod aplikácie tohto ustanovenia, pri čom v tomto prípade je nutné poukázať aj na fakt, že žalobca pre výpočet uplatňuje minimálnu mzdu za rok 2017. Rok 2017 s prejednávaným prípadom nemá absolútne žiadnu spojitosť. Trestné stíhanie žalobcu začalo v roku 2001, kedy minimálna mzda v hospodárstve SR predstavovala 163,31 EUR (4 920 SKK).
29. Už podľa akéhokoľvek právneho predpisu sa žalobca náhrady nemajetkovej ujmy domáha a bez ohľadu na to, že podľa názoru žalovanej takýto nárok žalobcovi nevznikol, uplatňovanie sumy v celkovej výške 79.391,62 EUR je celkom zjavne neprimerané, odporujúce nielen ustálenej judikatúre dovolacieho súdu ale aj požiadavke spravodlivého usporiadania vzťahov.
30. Žalovaná má aj v tomto prípade za to, že žalobca nepreukázal ani existenciu nesprávneho úradného postupu v podobe zbytočných prieťahov v konaní, ani samotný vznik nemajetkovej ujmy a ani dôvodnosť požadovanej výšky jej náhrady.
31. Z uvedených dôvodov považuje žalovaná vznik nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy za absolútne nepreukázaný a výšku požadovanej náhrady za absolútne neopodstatnenú a neprimeranú.
32. Príčinná súvislosť: pre vznik zodpovednosti štátu za škodu je zákonom vyžadované kumulatívne naplnenie viacerých predpokladov. Jedným z týchto predpokladov je aj príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody. Vzťahom príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vznikom škody sa v právnej teórii označuje priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nezákonným rozhodnutím - resp. nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah príčiny a následku. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva. Otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku. Právnym posúdením je vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom) a akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie vzniku zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je náhrada požadovaná. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (pokiaľ vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak je protiprávne) sa zisťuje príčinná súvislosť. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala. Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku; časová súvislosť ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti (porovnaj R 21/1992). V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho) a každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž „priamosť“ pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu. Otázka príčinnej súvislosti sa musí riešiť konkrétne v každom jednotlivom prípade zhodnotením všetkých významných okolností. Ide teda o objasnenie príčin, ktoré viedli k určitému výsledku a starostlivé zváženie všetkých okolností. Žalovaná má za to, že z tvrdení žalobcu nie je možné príčinnú súvislosť medzi rozhodnutiami o väzbe či nesprávnym úradným postupom a vznikom škody považovať za priamu a to najmä v dôsledku irelevantnosti tvrdení, ako aj absencie akéhokoľvek preukázania prezentovaných tvrdení. Na základe uvedeného má žalovaná za to, že v
prejednávanom prípade nie je daná ani ostatná podmienka vzniku zodpovednosti žalovanej za škodu a nemajetkovú ujmu a síce nie je daná priama a bezprostredná príčinná súvislosť medzi označenými zásahmi orgánov verejnej moci a tvrdenými následkami v podobe skutočnej škody a nemajetkovej ujmy.
33. Súd vykonal vo veci dokazovanie oboznámením sa s obsahom žaloby, vyjadrenia žalovanej, výsluchom strán sporu na pojednávaní, uznesením špecializovaného trestného súdu v O. zo dňa 10.11.2015 K.-XT/XX/XXXX, poštová sprievodka podací lístok, podací lístok na sumu 1.000,- Sk 7x, potvrdenie o dobe trvania služobného pomeru žalobcu, rozhodnutie o skončení služobného pomeru uvoľnením, rozhodnutie o priznaní odchodného v sume 37.2018 Sk, rozhodnutím o dočasnom pozbavení výkonu štátnej služby, rozhodnutie o služobnom plate, a zistil nasledovný skutkový stav:
34. Z uznesenia špecializovaného trestného súdu v O. zo dňa 10.11.2015 K.-XT/XX/XXXX, ktoré nadobudlo právoplatnosť 15.12.2015 má súd preukázané, že trestné konanie bolo voči žalobcovi zastavené z dôvodu, že tak ustanovuje medzinárodná zmluva.
35. Poštová sprievodka podací lístok, má súd preukázané, že žalobcovi B. W. doručovala do väzby balíky.
36. Podací lístok na sumu 1.000,- Sk 7x, má súd preukázané, že žalobcovi B. W. doručila do väzby 7.000,- Sk.
37. Z potvrdenia o dobe trvania služobného pomeru žalobcu, má súd preukázané, že žalobca bol celkovo vo výkone štátnej služby pre nárok na výsluhové zabezpečenie 9 rokov a 78 dní.
38. Z rozhodnutia o skončení služobného pomeru uvoľnením, má súd preukázané, že žalobcov služobný pomer colníka skončil dňa 31.08.2005 na základe žiadosti žalobcu zo dňa 18.08.2005.
39. Z rozhodnutia o priznaní odchodného má súd preukázané, že žalobcovi bolo dňa 23.09.2005 priznané odchodné v sume 37.2018 Sk.
40. Z rozhodnutia o dočasnom pozbavení výkonu štátnej služby, má súd preukázané, že žalobca bol dňa 23.10.2001 dočasne postavený mimo službu z dôvodu vznesenia obvinenia za trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa a ďalších.
41. Z rozhodnutia o služobnom plate zo dňa 26.09.2001 má súd preukázané, že služobný plat žalobcu ku dňu 26.09.2001 bol v sume 13.600,- Sk.
42. Podľa ustanovenia § 3 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo nesprávnym úradným postupom. Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.
43. Podľa ustanovenia § 4 ods. 1 písm. f) zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, ak škodu spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní alebo správnom konaní,
44. Podľa ustanovenia § 5 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.
45. Podľa ustanovenia § 6 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie,
ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu. Právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa.
46. Podľa ustanovenia § 7 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o zatknutí, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody má ten, na kom bolo vykonané, ak bolo rozhodnutie zrušené ako nezákonné alebo pri ňom došlo k nesprávnemu úradnému postupu.
47. Podľa ustanovenia § 8 ods. 5 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe má ten, kto bol vzatý do väzby, ak a) bolo proti nemu zastavené trestné stíhanie, b) bol oslobodený spod obžaloby alebo c) vec bola postúpená inému orgánu.
48. Podľa ustanovenia § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.
49. Podľa ustanovenia § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom do 31.12.2012, ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.
50. Podľa ustanovenia § 17 ods. 1 až 4 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. 1a) v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Výška náhrady nemajetkovej ujmy priznaná podľa odseku 2 nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu
51. Podľa ustanovenia § 27 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, zodpovednosť za škodu podľa tohto zákona sa vzťahuje na škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona a na škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona. Zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa spravuje doterajšími predpismi.
52. Podľa § 23 zák. č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, právo na náhradu škody podľa prvej časti druhej hlavy (zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutím o väzbe alebo treste) sa premlčí za rok odo dňa, keď nadobudlo právoplatnosť oslobodzujúce rozhodnutie alebo rozhodnutie odsudzujúce na miernejší trest alebo rozhodnutie, ktorým bolo trestné konanie zastavené.
53. Žalobca podaním doručeným súdu dňa 26.11.2020 požiadal súd aby konanie podľa § 162 ods. 1 písm. b) CSP a podľa § 162 ods. 1 písm. c) CSP prerušil a podal návrh na konanie Ústavnému súdu Slovenskej republiky o súlade ust. § 8 ods. 6 písm. g), §9 ods. 1 druhá veta za bodkočiarkou, § 9 ods. 2,
3 Zák. č. 514/2003 Z. z. s Ústavou slovenskej republiky a návrh žalobcu na prerušenie konania a podal návrhu na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná a uznesenie o návrhu na začatie prejudiciálneho konania bezodkladne doručil Ministerstvu spravodlivosti SR.
54. Podľa § 162 ods. 1 písm. a) CSP, súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť.
55. Podľa § 162 ods. 1 písm. b) CSP, súd konanie preruší ak, pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že sú splnené podmienky na konanie o súlade právnych predpisov; v tom prípade podá Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len "ústavný súd") návrh na začatie konania.
56. Podľa § 162 ods. 1 písm. c) CSP, súd konanie preruší, ak podal návrh na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná; uznesenie o návrhu na začatie prejudiciálneho konania súd bezodkladne doručí ministerstvu spravodlivosti.
57. Podľa § 162 ods. 3 CSP, o zamietnutí návrhu na prerušenie konania súd rozhodne spolu s rozhodnutím vo veci samej.
58. Súd považuje oba predmetné návrhy za nehospodárne a bezpredmetné. V danom prípade by prerušenie konania bolo, s prihliadnutím na predmet konania, znenie právnych predpisov a ustálenú judikatúru vo veciach náhrady škody a nemajetkovej ujmy, v rozpore s hospodárnosťou konania.
59. Súd môže podať návrh na začatie konania iba v súvislosti s konaním, ktoré sa vedie pred všeobecným súdom. Žalobca vo svojom podaní navrhuje aj konanie o súlade ust. § 8 ods. 6 písm. g), §9 ods. 1 druhá veta za bodkočiarkou, § 9 ods. 2, 3 Zák. č. 514/2003 Z. z., pričom tieto ustanovenia nemajú s konaním pred súdom žiadnu súvislosť.
60. Žalobca ďalej požaduje, aby súd podal návrh na začatie prejudiciálneho konania. V závere vyjadrenia žalobca požiadal súd, aby Súdnemu dvoru Európskej únie položil otázky o výklade článku 5 ods. 5 Dohovoru a o výklad „...či základné ľudské práva sú neodňateľné (nikoho nemožno týchto práv pozbaviť), nescudziteľné (nemožno ich previesť na iného), nepremlčateľné (nepodliehajú premlčaniu, a teda ich trvanie je počas života človeka časovo neobmedzené) a nezrušiteľné (existujú nezávisle od vôle zákonodarcu, ktorý ich uznáva, ale nemôže ich zrušiť).“ Aj napriek tomu, že žalobca v položených otázkach presne nedefinoval, o ktorom konkrétnom Dohovore píše, z podaní je zjavné, že ide o Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), ktorého články žalobca vo svojom vyjadrení opakovane cituje. Súd poukazuje na to, že Súdny dvor európskej únie má podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie právomoc vydávať predbežný nález len v otázkach, ktoré sa týkajú výkladu primárneho práva a platnosti a výkladu sekundárnych právnych aktov inštitúcii, orgánov, úradov alebo agentúr Únie. Súdny dvor nie je oprávnený vydávať predbežné nálezy o otázkach medzinárodných zmlúv, ktoré zaväzujú členské štáty mimo rámec práv Únie, ktorou je žalobcom odcitovaný Dohovor. Ďalšia žalobcom položená otázka sa má týkať výkladu, či základné ľudské práva sú neodňateľné (nikoho nemožno týchto práv pozbaviť), nescudziteľné (nemožno ich previesť na iného), nepremlčateľné (nepodliehajú premlčaniu, a teda ich trvanie je počas života človeka časovo neobmedzené) a nezrušiteľné (existujú nezávisle od vôle zákonodarcu, ktorý ich uznáva, ale nemôže ich zrušiť). Súd má za to, že ľudské práva sú v zmysle čl. 12 Ústavy SR (ďalej len „Ústava“) neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné a nie je o tom žiadna dôvodná pochybnosť. V zmysle princípu „acte clair“ nemôže byť prejudiciálna otázka položená v prípade, ak je výklad práva tak jasný, že o ňom nevznikajú žiadne rozumné pochybnosti. Žalobca nepodal vysvetlenie, čo by výklad zjavnej a nerozporovateľnej skutočnosti mal do konania priniesť. Súdny dvor európskej únie naviac nie je oprávnený vydávať predbežné nálezy o otázkach medzinárodných zmlúv, ktoré zaväzujú členské štáty mimo rámec práv Únie a už vôbec nie výklad vnútroštátneho práva. Vzhľadom na vyššie uvedené v tomto konaní nie je ani možné podať návrh na začatie prejudiciálneho konania.
61. Na základe uvedených skutočností súd návrh na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. b) CSP a podľa § 162 ods. 1 písm. c) CSP zamietol.
62. Zákon č. 514/2003 Z.z. v ustanovení § 3 určuje rozsah zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci tak, že štát zodpovedá za škodu spôsobenú a/ nezákonným rozhodnutím, b/ nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c/ rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe alebo d/ nesprávnym úradným postupom. Základným predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím v zmysle citovaného ustanovenia § 6 ods. 1 veta prvá uvedeného zákona je zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, ktorým bola spôsobená škoda, a to pre jeho nezákonnosť príslušným orgánom.
63. Predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je predovšetkým existencia nezákonného rozhodnutia, t.j. takého rozhodnutia, ktoré je v rozpore s objektívnym právom, ďalej existencia škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch a príčinná súvislosť medzi škodou a nezákonným rozhodnutím.
64. V konaní sa žalobca domáha náhrady škody titulom skutočnej škody spočívajúcej I. v ušlom príjme za dobu väzby v sume 3.976,19 EUR, titulom nemajetkovej ujmy za výkon väzby v sume 57.641,62 EUR, II. titulom skutočnej škody spočívajúcej v ušlom príjme za neprimerane dlhé trestné stíhanie vo výške 9.340,99 EUR, titulom nemajetkovej ujmy za neprimerane dlhé trestné stíhanie vo výške 21.750,00 EUR, titulom náhrady trov právneho zastúpenia vo výške 1.105,56 EUR, titulom náhrady výdavkov za vyhotovenie fotokópií súdneho spisu vo výške 18,12 EUR, titulom náhrady cestovného a náhrady za stratu času vo výške 1.725,86 EUR, a titulom náhrady výdavkov vynaložených na balíky, poštovné, cestovné návštevy rodiny finančných prostriedkov poukázaných na účet vo výške 1.087,74 EUR. Nespornou skutočnosťou v tomto konaní je, že žalobca bol vo väzbe na základe uznesenia Okresného súdu G. sp. zn. XTpr XX/XX zo dňa 02.04.2002 nepretržite odo dňa 17.10.2001 do 18.12.2002 teda 427 dní. Voči žalobcovi bolo vznesené obvinenie vyšetrovateľa KÚV PZ G. ČVS: C.-XX/OVEK-XXXX zo dňa 16.10.2001 a trestné konanie bolo zastavené uznesením Špecializovaného trestného súdu O., sp. zn. K.-XT/XX/XXXX zo dňa 10.11.2015, ktoré nadobudlo právoplatnosť 15.12.2015 z dôvodu, že konanie trvá neprimerane dlho. Spornou skutočnosťou v konaní bol nárok na náhradu škody žalobcu týkajúcej sa nárokov za výkon väzby z dôvodu podanej námietky premlčania zo strany žalovanej a nárokov z titulu neprimeranej dĺžky trestného stíhania z dôvodu neexistencie podkladového rozhodnutia, týkajúceho sa konštatovania prieťahov v trestnom konaní, nepreukázania vniknutej škody, príčinnej súvislosti a zavinením žalovanej.
65. Súd pri svojom rozhodovaní o náhrade škody v časti v ušlého príjmu za dobu väzby v sume 3.976,19 EUR a titulom nemajetkovej ujmy za výkon väzby v sume 57.641,62 EUR má za to, že nárok žalobcu je premlčaný.
66. Podľa § 27 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. zodpovednosť za škodu sa vzťahuje na škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona a na škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona. Zákon č. 514/2003 Z. z. nadobudol účinnosť dňa 01.07.2004. Podľa § 27 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa spravuje doterajšími predpismi. Na základe uvedeného je zrejmé, že nároky na náhradu škody spôsobenej v súvislosti so zásahom orgánu verejnej moci, ktoré nastali pred nadobudnutím účinnosti zákona č. 514/2003 Z. z. je potrebné posudzovať v zmysle ustanovení zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Vzhľadom na uvedené, na nároky uplatňované titulom rozhodnutia o väzbe sa uplatňujú ustanovenia zákona č. 58/1969 Zb. Podľa ustanovení zákona č. 58/1969 Zb. Podľa § 23 zákona č. 58/1969 Zb. právo na náhradu škody podľa prvej časti druhej hlavy (zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutím o väzbe alebo treste) sa premlčí za rok odo dňa, keď nadobudlo právoplatnosť oslobodzujúce rozhodnutie alebo rozhodnutie odsudzujúce na miernejší trest alebo rozhodnutie, ktorým bolo trestné konanie zastavené. Trestné konanie žalobcu bolo zastavené uznesením Špecializovaného trestného súdu O., sp. zn. K.- XT/XX/XXXX zo dňa 10.11.2015, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 15.12.2015. Žalobca uplatnil svoje nároky na súde prostredníctvom predloženia žaloby konajúcemu súdu dňa 07.04.2019. Bez ohľadu na prípadné spočívanie lehoty v období predbežného prerokovania podľa § 22 ods. 3 zákona č. 58/1969 Zb. (ktorá vzhľadom na objektívny charakter 1-ročnej objektívnej premlčacej lehoty ani nespočíva), má súd za to, že žalobca si v konaní uplatnil nárok po márnom uplynutí objektívnej premlčacej lehoty v trvaní
1 roka podľa § 23 zákona č. 58/1969 Zb a súd jeho nárok týkajúci sa väzby z tohto dôvodu zamietol a ďalej nepreskúmaval.
67. Ďalšie nároky, ktoré si žalobca v konaní uplatnil boli skutočná škoda spočívajúca v ušlom príjme za neprimerane dlhé trestné stíhanie vo výške 9.340,99 EUR, titulom nemajetkovej ujmy za neprimerane dlhé trestné stíhanie vo výške 21.750,00 EUR, titulom náhrady trov právneho zastúpenia vo výške 1.105,56 EUR, titulom náhrady výdavkov za vyhotovenie fotokópií súdneho spisu vo výške 18,12 EUR, titulom náhrady cestovného a náhrady za stratu času vo výške 1.725,86 EUR, a titulom náhrady výdavkov vynaložených na balíky, poštovné, cestovné návštevy rodiny finančných prostriedkov poukázaných na účet vo výške 1.087,74 EUR.
68. Škodou je v tomto prípade potrebné rozumieť majetkovú ujmu spočívajúcu v zmenšení majetku žalobcu v dôsledku škodovej udalosti. Vznik škody je jednou zo zákonných podmienok vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci podľa zákona č. 514/2003 Z. z. V zmysle ustálenej súdnej praxe sa skutočnou škodou rozumie ujma spočívajúca v zmenšení majetkového stavu poškodeného a reprezentujúca majetkové hodnoty, ktoré by bolo potrebné vynaložiť na uvedenie veci do predošlého stavu. Po aplikácii uvedenej definície skutočnej škody je možné za takúto považovať nároky označené žalobcom ako náhrada trov právneho zastúpenia vo výške 1.105,56 EUR, náhrada výdavkov za vyhotovenie fotokópií súdneho spisu vo výške 18,12 EUR, náhrada cestovného a náhrady za stratu času vo výške 1.725,86 EUR a náhrada výdavkov vynaložených na balíky, poštovné, cestovné návštevy rodiny a finančných prostriedkov poukázaných na účet vo výške 1.087,74 EUR. Náhrada škody v zmysle zákona v sebe zahŕňa aj náhradu trov konania, resp. náhradu trov obhajoby, za predpokladu vzniku zodpovednosti štátu za škodu titulom vznesenia obvinenia alebo rozhodnutia o väzbe, ktoré žalobca účelne vynaložil na realizáciu jeho procesnej obrany v trestnom konaní, ak tieto vznikli v priamej a bezprostrednej príčinnej súvislosti s vedeným trestným konaním. Dôkazné bremeno aj v tomto prípade nesie žalobca. Žalobca na preukázanie vynaloženia nákladov a dôvodnosti nepredložil žiadny relevantný listinný dôkaz z ktorého, by mal súd preukázané, že žalobca skutočne vykonal úhradu vo výške 1.105,56 € a v konaní ani nepreukázal, komu mal takúto úhradu vykonať. Súd v konaní nevykonal dôkaz a to navrhnuté pripojenie trestného spisu, z ktorého by bolo možné preskúmať účelnosť a hodnotu jednotlivých úkonov právnej služby a to z dôvodu, že žalobca nijak neosvedčil skutočnosť, že jeho majetok bol o tieto finančné prostriedky znížený. Obdobne súd nemal žalobcom preukázané reálne zmenšenie majetku o hodnoty ním špecifikované ako výdavky za vyhotovenie fotokópií súdneho spisu, cestovné a náhrada za stratu času. Súd má naviac za to, že požadovaná náhrada „výdavkov vynaložených na balíky, poštovné, cestovné za účelom návštevy rodiny a finančné prostriedky poukázaných na účet“ nespĺňajú pojmové znaky škody tak ako sú definované a ako sú všeobecne akceptované, nakoľko už z podstaty veci vyplýva, že neboli vynaložené z majetkovej podstaty žalobcu a rovnako z podstaty veci vyplýva, že tieto nevznikli ako nevyhnutné výdavky v príčinnej súvislosti s výkonom väzby či dĺžkou trestného konania. Naviac, okrem spochybniteľných, rukou písaných poznámok nie je žiadnym spôsobom preukázané, že k vzniku nákladov na cestovné vôbec došlo a doklady vystavené Slovenskou poštou jednoznačne preukazujú, že úhradou nákladov na poštovné, resp. zaslanie finančných prostriedkov na účet nedošlo k zmenšeniu majetku žalobcu ale tretej osoby. S poukazom na uvedené je nevyhnutné konštatovať, žalobca nepreukázal vznik a výšku škody spočívajúcej v náhrade trov obhajoby, vyhotovenie fotokópií súdneho spisu, cestovného a náhrade za stratu času a súd tento nárok žalobcu zamietol.
69. Podľa § 42 ods. 3 zákona č. 200/1998 Z. z. o štátnej službe colníkov a o zmene a doplnení niektorých ďalších zákonov v znení platnom a účinnom v čase rozhodovania (ďalej len „zákon č. 200/1998 Z. z.“) colník, ktorý bol dočasne pozbavený výkonu štátnej služby, má odo dňa pozbavenia nárok na služobný plat vo výške minimálnej mzdy ustanovenej osobitnými predpismi.12) Tento služobný plat sa zvyšuje o 10 % priznaného služobného platu na každú vyživovanú osobu, najviac však do výšky 70 % priznaného služobného platu.
70. Podľa § 42 ods. 4 zákona č. 200/1998 Z. z. ak sa dočasné pozbavenie výkonu štátnej služby skončí, doplatí sa colníkovi rozdiel, o ktorý bol jeho mesačný služobný plat skrátený; to neplatí, ak bolo konanie, pre ktoré bol colník dočasne pozbavený výkonu štátnej služby, trestným činom, za ktorý bol právoplatne odsúdený alebo ak bol pre konanie, pre ktoré bol dočasne pozbavený výkonu štátnej služby, prepustený zo služobného pomeru.
71. Nároku žalobcu za ušlý príjem z dôvodu neprimeranej dĺžky trestného stíhania spočíva v tom, že na základe rozhodnutia Riaditeľa Colného úradu K. číslo XXXXX/XXXX-XXXXXX zo dňa 23.10.2001 mu bola na čas dočasného pozbavenia výkonu štátnej služby určená mzda nižšia na akú mal nárok na základe tarifného zaradenia. Súd má za to, že žalobca svoj dôvodný nárok na doplatenie rozdielu, o ktorý bol jeho služobný plat krátený mal po skončení trestného stíhania uplatniť voči svojmu služobnému úradu, v zmysle § 42 ods. 4 zákona č. 200/1998 Z. z. Podľa žalobcom predloženého rozhodnutia Riaditeľa Colného kriminálneho úradu K. číslo XXXXX/XXXX-XXXX, zo dňa 22.08.2005 bol žalobca uvoľnený zo služobného pomeru colníka na základe jeho žiadosti zo dňa 18.08.2005. Podľa žalobcom predloženého rozhodnutia Colného riaditeľstva, značka XXXXX/XXXX-XXXX-X, zo dňa 23.09.2005 bolo žalobcovi priznané odchodné v sume 1.235,41 EUR (37.218 Sk). Táto skutočnosť však nie je žalobcom zohľadnená v žiadnom z predložených výpočtov. Súd má za to, že žalobca svoj dôvodný nárok na doplatenie rozdielu, o ktorý bol jeho služobný plat krátený, mal po skončení trestného stíhania uplatniť voči vtedajšiemu zamestnávateľovi, v zmysle § 42 ods. 4 zákona č. 200/1998 Z. z.. Na základe vykonaného dokazovania a v zmysle citovaných zákonných ustanovení žalovaná nie je pasívne legitimovaným subjektom vo vzťahu k pracovnoprávnym nárokom žalobcu, akým je náhrada služobného platu. Na základe uvedeného má súd za to, že žalobca uplatňuje nárok na náhradu ušlého príjmu za dobu trvania trestného stíhania, do skončenia jeho služobného pomeru vo výške 9.340,99 EUR voči žalovanej nedôvodne, nakoľko v uvedenej časti nejde o náhradu škody, ale o nárok na doplatenie služobného platu, ktorý bolo potrebné uplatniť voči zamestnávateľovi a súd tento nárok žalobcu z uvedených dôvodov zamietol.
72. Žalobca si v konaní ďalej uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za neprimerane dlhé konanie podľa ustanovenia § 17 zákona č. 514/2003 Z. z. v celovej výške 21.750,- €. Z citovaného ustanovenia vyplýva, že priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch predpokladá splnenie určitých zákonom kvalifikovaných podmienok, pričom prípustnosť peňažnej satisfakcie je opodstatnená tam, kde konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením, a kde zmenšenie a vyváženie spôsobenej nemajetkovej ujmy nemožno dosiahnuť inak ako cestou zadosťučinenia vo forme peňažného plnenia. Splnenie týchto podmienok však musí byť v konaní preukázané, čo konštatoval aj Krajský súd v Bratislave, ktorý napr. v rozsudku č. k. XCo XX/XXXX-XXX zo dňa 24.11.2014 uviedol, že: „odvolací súd považuje za mylnú odvolaciu argumentáciu žalobcu, že v kompenzačnom konaní vo veci prieťahov v súdnom konaní sa žiadne dôkazy nevyžadujú. Práve naopak, odvolací súd poukazuje na ust. § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., podľa ktorého možno nemajetkovú ujmu v peniazoch priznať iba v prípade, ak samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom a nie je ju možné uspokojiť inak. Nárok na priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch teda v prípade, že došlo k nesprávnemu úradnému postupu alebo nezákonnému rozhodnutiu pri výkone verejnej moci nevzniká automaticky. Žalobca, ktorý sa náhrady nemajetkovej ujmy domáha, musí uniesť jednak bremeno tvrdenia, ako aj dôkazné bremeno, že mu nemajetková ujma vznikla a že na jej uspokojenie nie je postačujúcim zadosťučinením len konštatovanie porušenia práva“.
73. V dôsledku trestného stíhania mala byť žalobcovi spôsobená ujma spočívajúca v zhoršení rodinného života, strate možnosti zamestnať sa či v zhoršení jeho spoločenského postavenia. Žalobca však na preukázanie tvrdených skutočností nepredložil súdu žiadne dôkazy. Naviac súd mal v konaní za to, že spôsob skončenia trestného stíhania žalobcu je nevyhnutné považovať za istý druh satisfakcie poskytnutej mu zo strany orgánov verejnej moci. Zastavenie trestného stíhania bez rozhodnutia v merite veci mohlo mať na žalobcu výlučne pozitívny dopad, nakoľko nedošlo k prípadnému vysloveniu jeho viny a uloženiu trestu. Žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, na základe akých skutočností by bolo možné prijať záver o tom, že skončenie trestného stíhania na základe ustanovenia medzinárodnej zmluvy nepovažuje za dostatočné zadosťučinenie.
74. Súd Z uvedených dôvodov považuje vznik nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy za nepreukázanú.
75. O trovách konania súd rozhodol súd v súlade s ustanovením § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, keď plne úspešnej žalovanej priznal náhradu trov konania v rozsahu 100%.