Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 8 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (13)729/391875.39bcef.pdf
PDF · 118.69 KB
No categories available
5Cdo/335/2013
Najvyšší súd 5 Cdo 335/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky Lawyer Partners
a.s., IČO: 35944471, so sídlom v Bratislave, Prievozská č. 37, zastúpenej Advokátskou
kanceláriou Chabadová, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pri starej prachárni č. 13, proti
odporcovi J. K., bývajúcemu v S., o zaplatenie 1,33 € s príslušenstvom, vedenej na
Okresnom súde Zvolen pod sp. zn. 7 Ro 90/2013, o dovolaní navrhovateľky proti uzneseniu
Krajského súdu v Banskej Bystrici z 30. júla 2013 sp. zn. 13 Co 494/2013, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Odporcovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Zvolen uznesením z 11. júna 2013 č.k. 7 Ro 90/2013-12 zastavil konanie
z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku za návrh na začatie konania [§ 10 ods. 1 zákona
č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon č. 71/1992 Zb.“)] po zistení, že výzvu na zaplatenie súdneho
poplatku prevzala navrhovateľka a súdny poplatok 16,50 € v určenej lehote 10 dní
od doručenia výzvy nezaplatila napriek poučeniu o následkoch nezaplatenia súdneho
poplatku.
Proti zastavujúcemu uzneseniu podala navrhovateľka odvolanie, v ktorom navrhla,
aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie. Podľa názoru navrhovateľky jej postupom prvostupňového súdu bola odňatá
možnosť konať pred súdom. Namietala, že v tejto veci podala návrh na začatie konania
už v roku 2006 v elektronickej podobe a podpísala zaručeným elektronickým podpisom.
Okresný súd ale odmietol takto urobené podanie prijať a DVD nosiče vrátil navrhovateľke
späť. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) v náleze sp. zn.
II. ÚS 148/08, (resp. II. ÚS 151/08) (ďalej len „nález“) konštatoval, že týmto postupom
prvostupňového súdu bolo porušené základné právo navrhovateľky na súdnu ochranu podľa
článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa
článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Ústavný súd
zároveň prvostupňovému súdu prikázal konať vo veci predmetného podania navrhovateľky,
lebo návrh na začatie konania bol urobený v zákonom ustanovenej forme. Dodal, že právne
účinky tohto podania zostali zachované s účinnosťou ku dňu jeho podania; na tomto
zásadnom závere nemôže nič zmeniť prípadná okolnosť, že z technických príčin nemôže súd
podanie navrhovateľky zaevidovať spätne ku dňu jeho doručenia. Navrhovateľka v odvolaní
uviedla ďalej to, že súdu prvého stupňa opätovne doručila podania, o ktorých ústavný súd
rozhodol nálezom. Navrhovateľka mala za to, že účinky podania zostali zachované
s účinnosťou ku dňu jej podania. Poukázala na to, že v zmysle ustanovenia § 8 zákona
č. 71/1992 Zb. je poplatok za podanie návrhu splatný vznikom poplatkovej povinnosti, ktorá
podľa § 5 ods. 1 písm. a/ zákona č. 71/1992 Zb. vzniká podaním návrhu; podľa § 13 zákona
č. 71/1992 Zb. poplatok alebo doplatok poplatku nemožno vyrubiť po uplynutí troch rokov
od konca kalendárneho roka, v ktorom sa stal splatným. S prihliadnutím na tieto okolnosti
a tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 30. júna
1993 sp. zn. 4 Cdo 70/1993 odvolateľka namietla, že súd prvého stupňa jej odňal možnosť
pred súdom konať, lebo zastavil konanie, i keď neboli dané procesné predpoklady pre tento
postup – podľa § 13 zákona č. 71/1992 Zb. už súdny poplatok nebolo možné vyrubiť. Tento
poplatok bol totiž splatný v roku 2006 a lehota na jeho vyrubenie uplynula 31. decembra
2009.
Krajský súd v Banskej Bystrici ako odvolací súd uznesením z 30. júla 2013 sp. zn.
13 Co 494/2013 napadnuté prvostupňové uznesenie o zastavení konania potvrdil ako vecne
správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia a konštatoval správnosť jeho dôvodov v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p.
V odôvodnení uviedol, že aj keď účastník konania podá v jednej veci dva úplne totožné
návrhy, je povinnosťou súdu o každom z nich konať a teda pokiaľ takýto návrh podlieha
poplatkovej povinnosti, aj tento spoplatniť. Dospel k záveru, že návrh, ktorý mal byť podaný
v roku 2006 nie je návrhom, ktorý došiel na súd 20. marca 2013 a z ktorého okresný súd
vyrubil súdny poplatok. Nepovažoval pritom za určujúce, že oba návrhy (podľa názoru
navrhovateľky) majú byť totožné.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala navrhovateľka dovolanie s tým, že jej
v konaní bola odňatá možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.). V podstate
sa pridržala dôvodov, ktoré uviedla už v odvolaní a za základ dovolaní považovala to, že
podanie, ktoré bolo súdu prvého stupňa doručené 20. marca 2013, nie je žiadnym novým
návrhom na začatie konania, ale ide len o písomné vyhotovenie toho podania urobeného
v elektronickej podobe na DVD nosiči v roku 2006, ktoré nález prikázal rešpektovať a priznať
mu právne účinky návrhu na začatie konania. V súvislosti s tým navrhovateľka uviedla, že
prvostupňový aj odvolací súd na jednej strane popierajú totožnosť oboch podaní (z roku 2013
a 2006), na druhej strane ale aj v roku 2013 akceptujú plnú moc majúcu časovú a vecnú väzbu
na podanie z roku 2006. V danom prípade nález jednoznačne konštatoval protiústavnosť
postupu súdu prvého stupňa, preto navrhovateľku nemala zaťažovať povinnosť preukazovať,
že podanie z roku 2013 je podaním z roku 2006, ktorému treba v zmysle nálezu priznať
právne účinky. Pokiaľ sa súd prvého stupňa odmietol zaoberať podaním urobeným v roku
2006 v elektronickej podobe, mal prijať také opatrenia, aby v prípade potreby vedel posúdiť,
ktoré návrhy odmietol (napríklad zapísať si úradným záznamom identifikačné údaje o DVD
nosiči, obsahom ktorého sa odmietol zaoberať). V danom prípade bolo – predovšetkým
so zreteľom na nález – potrebné vychádzať z toho, že návrh na začatie konania bol v súlade
so zákonom podaný už v roku 2006, preto súdny poplatok za návrh na začatie konania
už nebolo možné vyrubiť. Ak napriek tomu bolo konanie zastavené z dôvodu nezaplatenia
súdneho poplatku, má postup súdu za následok odňatie možnosti navrhovateľke pred súdom
konať. Táto procesná vada zakladá prípustnosť a aj dôvodnosť dovolania. So zreteľom
na to navrhovateľka žiadala napadnuté uznesenie a tiež ním potvrdené uznesenie súdu prvého
stupňa zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.
Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podala
včas navrhovateľka zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p., bez nariadenia
dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje
proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti
uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie
prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. Dovolateľkou napadnuté uznesenie ale
nevykazuje znaky niektorého z nich, preto jej dovolanie podľa § 239 ods. 1 a 2 O.s.p.
prípustné nie je.
Prípustnosť podaného dovolania by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len
ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. Podľa tohto
ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu),
ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval
ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia
nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných
v § 237 O.s.p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne
neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia najvyššieho súdu
uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Pre záver o prípustnosti
dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor účastníka konania
tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je zistenie, že
k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Navrhovateľka procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p.
netvrdila a ich existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolaní preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
Podľa názoru navrhovateľky jej postupom súdov bola odňatá možnosť pred súdom
konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Pod odňatím možnosti pred súdom konať v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. sa rozumie procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní,
ktorým sa účastníkovi odníme možnosť realizovať procesné oprávnenia priznané
mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv. O prípad odňatia možnosti pred
súdom konať ide tiež vtedy, ak súd zastaví konanie pre nezaplatenie súdneho poplatku podľa
§ 10 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb., hoci pre tento postup nebol zákonný dôvod (R 50/1997).
So zreteľom na uvedené dovolací súd skúmal, či pre zastavenie konania boli v danom prípade
dané procesné predpoklady.
Podľa § 5 ods. 1 písm. a/ zákona č. 71/1992 Zb. poplatková povinnosť vzniká podaním
návrhu, odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu,
ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ. Podľa § 2 ods. 1 písm. a/ zákona
č. 71/1992 Zb. poplatníkom je navrhovateľ poplatkového úkonu, ak je podľa sadzobníka
ustanovený poplatok z návrhu. Podľa § 8 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. poplatok za podanie
návrhu alebo žiadosti, poplatok za uplatnenie námietky zaujatosti v konkurznom konaní alebo
reštrukturalizačnom konaní podľa osobitného predpisu a poplatok za konanie o dedičstve
je splatný vznikom poplatkovej povinnosti. Podľa § 10 ods. 1 prvá a druhá veta zákona
č. 71/1992 Zb. ak nebol zaplatený poplatok splatný podaním návrhu na začatie konania alebo
dovolania, prvostupňový súd vyzve poplatníka, aby poplatok zaplatil v lehote, ktorú určí
spravidla v lehote desiatich dní od doručenia výzvy; ak aj napriek výzve poplatok nebol
zaplatený v lehote, súd konanie zastaví. O následkoch nezaplatenia poplatku musí byť
poplatník vo výzve poučený.
V preskúmavanej veci argumentovala navrhovateľka tým, že návrh na začatie konania,
ktorý bol doručený súdu prvého stupňa 20. marca 2013, je pôvodný návrh na začatie konania,
ktorý doručila tomuto súdu ešte v roku 2006 (ako elektronické podanie na DVD nosiči
podpísané zaručeným elektronickým podpisom), a že vzhľadom na uplynutie trojročnej lehoty
uvedenej v § 13 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. jej už nemožno vyrubiť súdny poplatok
za návrh na začatie konania.
V zmysle § 42 ods. 1 veta prvá a druhá O.s.p. podanie možno urobiť písomne, ústne
do zápisnice, elektronickými prostriedkami alebo telefaxom. Podanie obsahujúce návrh
vo veci samej alebo návrh na nariadenie predbežného opatrenia, ktoré bolo urobené
elektronickými prostriedkami, treba doplniť písomne alebo ústne do zápisnice najneskôr
do troch dní; podanie, ktoré bolo podpísané zaručeným elektronickým podpisom, doplniť
netreba.
V náleze ústavný súd konštatoval, že navrhovateľka právne účinným spôsobom podala
v roku 2006 návrh na začatie konania v elektronickej podobe a treba rešpektovať právne
účinky, ktoré vyvolalo toto podanie. Malo ísť o DVD, na ktorom boli uložené viaceré návrhy
navrhovateľky proti rôznym odporcom. Nález ale neobsahuje žiadny údaj o tom, konkrétne
ktorých vecí a ktorých odporcov sa toto podanie týkalo. Navrhovateľka, ktorá 20. marca 2013
doručila súdu návrh (s dátumom vyhotovenia v roku 2006) na vydanie platobného rozkazu
ukladajúceho protistrane povinnosť zaplatiť mu predmetnú sumu spolu s náhradou trov
konania, ničím nedoložila, že podanie doručené súdu v roku 2013 je identické s tým podaním
doručeným súdu na DVD nosiči v roku 2006, na ktoré sa vzťahuje nález a ním vyslovený
príkaz ústavného súdu vychádzať z toho, že podanie bolo doručené s účinkami pôvodného
doručenia. V danej procesnej situácii, v ktorej nič nepreukazovalo, že nález a príkaz
ústavného súdu sa týka aj preskúmavanej veci (t.j. že na daných DVD nosičoch bol uložený
aj návrh navrhovateľky proti tomu, kto je uvedený v záhlaví tohto uznesenia dovolacieho
súdu) a z ničoho nevyplývala totožnosť navrhovateľkou tvrdeného podania z roku 2006
s podaním z roku 2013, nemožno prvostupňovému ani odvolaciemu súdu vytýkať ako
nesprávny procesný postup, pokiaľ: a/ vychádzali z toho, že v preskúmavanej právnej veci
vyvolalo právne účinky podania návrhu na začatie konania to podanie, o urobení a obsahu
ktorého nemožno mať pochybnosti – to znamená podanie doručené 20. marca 2013 súdu
prvého stupňa, a b/ nepostupovali tak, ako by postupovali v prípade, keby návrh na začatie
konania bol podaný už v roku 2006 doručením takého návrhu, o urobení a obsahu ktorého
nemožno mať žiadne pochybnosti. K námietke, že prvostupňový aj odvolací súd popierajú
totožnosť oboch podaní (z roku 2013 a 2006), i keď aj v roku 2013 akceptujú plnú moc z roku
2006, dovolací súd poukazuje na to, že o existencii a obsahu tejto plnej moci (na rozdiel
od totožnosti návrhov na začatie konania z roku 2006 a 2013) nie sú pochybnosti.
V preskúmavanej veci súdy mali a mohli rešpektovať príkaz vyplývajúci z nálezu
ústavného súdu len vo vzťahu k tomu návrhu na začatie konania podanému v roku 2006,
ktorého sa predmetný nález týkal. Z logiky veci potom vyplýva, že bolo na navrhovateľke,
aby preukázala totožnosť návrhu podaného v roku 2006 v elektronickej podobe s návrhom
podaným v písomnej podobe v roku 2013. Pokiaľ navrhovateľka v súvislosti s tým
poukazovala na to, že už nemá k dispozícii originálne DVD s jeho návrhmi podanými v roku
2006 a vytýkala súdom, že mali prijať opatrenia na zachovanie možnosti preveriť totožnosť
návrhov na začatie konania podaných v roku 2006 a 2013, dovolací súd uvádza, že
je predovšetkým vecou nositeľov práv, aby svoje práva bránili a starali sa o ne, lebo
ich podcenením, či zanedbaním môžu o ne prísť. V súlade so zásadou, že právo patrí bdelým,
pozorným, ostražitým, bedlivým („vigilantibus iura scripta sunt“), teda tým, ktorí sa aktívne
a prezieravo zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv, nespoliehajú sa na náhodu, predvídajú
aj možnosti vzniku komplikovaných situácií sťažujúcich výkon práv a ich praktické
uplatnenie, bolo práve na navrhovateľke, aby – najmä po „neprijatí“ jej návrhov podaných
v roku 2006 v elektronickej podobe – uchovala pôvodné DVD, neuvážene sa ich nezbavila
a nevystavila sa tým sama riziku, že v súčasnosti nevie súdom hodnoverne a preukázateľne
doložiť, konkrétne aký návrh na začatie konania podala v roku 2006.
Pokiaľ súd prvého stupňa v danej procesnej situácii vychádzal z toho, že poplatková
povinnosť navrhovateľky vznikla podaním návrhu dňa 20. marca 2013 a že – vzhľadom
na nerešpektovanie výzvy na zaplatenie súdneho poplatku – sú splnené predpoklady
pre zastavenie konania (§ 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb.), nepriečil sa jeho postup, ale ani
postup odvolacieho súdu zákonu. Postupom súdov, ktorý bol v súlade so zákonom, nemohlo
dôjsť k znemožneniu realizácie procesných oprávnení navrhovateľky spôsobom, ktorý by bol
významný z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. (rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky pod sp. zn. 3 Cdo 355/2013, 3 Cdo 368/2013, 3 Cdo 386/2013, 4 Cdo 431/2013,
4 Cdo 433/2013, 8 Cdo 39/2013 ).
Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesnej vady
konania tvrdenej dovolateľkou, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O.s.p.
a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z § 239 O.s.p., najvyšší súd odmietol procesne
neprípustné dovolanie podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
V dovolacom konaní úspešnému odporcovi vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti navrhovateľke, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224
ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však žiadne trovy
dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že nepodal návrh na ich priznanie (§ 151 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 9. apríla 2014
JUDr. Vladimír Magura, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková