Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6ECdo/30/2013

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej P., so sídlom v B.,

IČO: X., zastúpenej advokátskou kanceláriou F., so sídlom v B., IČO: X., proti povinnej

T. S., t. č. N., zastúpenej opatrovníkom G., zamestnancom Okresného súdu Zvolen,

o vymoženie 276 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Lučenec pod sp. zn. 17 Er

388/2011, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 29.

novembra 2012 sp. zn. , takto

rozhodol:

Návrh na prerušenie konania z am i e t a .

Dovolanie o d m i e t a .

Povinnej nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Lučenec poverením z 1. júna 2011, číslo X. poveril súdneho exekútora

vykonaním exekúcie na vymoženie 276 € s príslušenstvom v zmysle ustanovenia

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný

poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) na základe

exekučného titulu – rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu, zriadeného

zriaďovateľom S., so sídlom v B. 8, IČO: X., z 26. januára 2011, sp. zn.: SR 13229/10.

Následne Okresný súd Lučenec uznesením z 23. júla 2012, č. k. -41

exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. Vychádzal zo zistenia, že oprávnená a povinná

uzavreli zmluvu o úvere, ktorú treba považovať za spotrebiteľskú zmluvu. Dospel k záveru, že

v danom prípade treba preto aplikovať právnu úpravu obsiahnutú v ustanoveniach § 53

a nasl. o spotrebiteľských zmluvách. Rozhodcovská doložka, ktorá

bola súčasťou formulárovej zmluvy o úvere, nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná

2

a vytvorila v neprospech spotrebiteľa nerovnováhu práv a povinností účastníkov

spotrebiteľskej zmluvy aj z toho dôvodu, že spotrebiteľovi nebola daná možnosť uskutočniť

konanie na súde v mieste jeho bydliska. Rozhodcovská doložka v zmluve o úvere bola v čase

jej uzatvárania neprijateľnou podmienkou a ako taká bola už od počiatku neplatnou v zmysle

účinného v čase uzatvárania zmluvy. Rozhodcovské

konanie, ktorého výsledkom bol exekučný titul, sa teda uskutočnilo bez riadneho zmocnenia

zo strany zmluvných strán a rozhodcovský rozsudok nemôže byť riadnym exekučným titulom

na vykonanie exekúcie. Na základe týchto skutočností súd v zmysle § 57 ods. 1 písm. g/

Exekučného poriadku exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju.

Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením z 29. novembra

2012, sp. zn. napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil.

V odôvodnení uviedol, že z hľadiska ochrany spotrebiteľa nie je rozdiel medzi výhradnou

rozhodcovskou doložkou a voľbou dodávateľa, ktorý spotrebiteľovi rozhodcovské konanie

vnúti ako najvhodnejší spôsob rozhodovania sporu. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ

osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými

podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým všeobecným

obchodným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu. Takto formulovaná

rozhodcovská doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných

strán v neprospech spotrebiteľa a ako taká je teda v zmysle ustanovenia § 53 ods. 5

neplatná.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podala dovolanie oprávnená. Dovolanie

podala prostredníctvom podaní doručených na exekučný súd 11. februára 2013 a podaním

adresovaným Najvyššiemu súdu SR 9. augusta 2013. Navrhla, aby dovolací súd napadnuté

uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého

stupňa na ďalšie konanie. Taktiež navrhla, aby dovolací súd odložil vykonateľnosť dovolaním

napadnutého rozhodnutia, a aby konanie prerušil podľa

a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie

predložil prejudiciálne otázky, ktoré bližšie v dovolaní špecifikovala. Z obsahu podaní

vyplýva, že svoje dovolanie odôvodnila ustanovením v spojení

s , že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci, ustanovením

písm. d/ , že v tejto veci sa už právoplatne rozhodlo, ustanovením

, že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

3

ustanovením , že jej súd svojím postupom odňal možnosť konať pred

súdom, keď súdy nevytýčili pojednávanie, hoci tak boli povinné urobiť (§ 57 ods. 5 /zrejme

v znení účinnom do 31.12.2012/, ), ustanovením

ustanovením , že súd bol nesprávne obsadený, ustanovením

, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci, najmä súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal

náležité dokazovanie, a ustanovením , že rozhodnutie súdu

prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Svoju argumentáciu

podrobne a rozsiahlo v dovolaní rozvinula. K uvedeným dôvodom dovolania uviedla, že

odvolací súd založil svoje rozhodnutie na nesprávnom právnom posúdení rozhodcovskej

doložky ako neprijateľnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve uzatvorenej medzi

oprávnenou a povinnou. Podľa dovolateľky odvolací súd sa odvoláva na nekonkrétne

ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS a vnútroštátne právne normy, ktoré upravujú režim

spotrebiteľských zmlúv. Takéto právne posúdenie trpí základnými vadami svojej

nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti, čím porušuje právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

SR. Podľa názoru dovolateľky, závery odvolacieho súdu, že rozhodcovská doložka

spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán ku škode spotrebiteľa,

že žaloby, ktorých cieľom je uspokojenie nárokov z úverových zmlúv podáva v zásade len

veriteľ úverového vzťahu na ním zvolený rozhodcovský súd, a že spotrebiteľ si len s ťažkosťou

mohol byť vedomý následkov uzavretia rozhodcovskej doložky, a preto vzhľadom na jeho

úroveň informovanosti a vyjednávaciu silu nemožno spravodlivo požadovať, aby porozumel

jej významu, nie sú zdôvodnené a preukázané, predstavujú nepreukázanú domnienku súdu,

ktorá nemá základ v právnych a skutkových súvislostiach. Uviedla, že podľa právnej doktríny

smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie, pretože je adresovaná iba členským

štátom a nie všetkým fyzickým osobám. Podľa dovolateľky, ak bola smernica prebratá

do slovenského právneho poriadku správne a včas, je nutné aplikovať slovenskú právnu

úpravu. V zmysle rozsudku Súdneho dvora EÚ z 26. februára 1986, Marshall, samotná

smernica nemôže ukladať povinnosti jednotlivcovi, takže sa na ňu nemožno odvolávať. Súd

prvého stupňa ani odvolací súd sa podľa oprávnenej nevyporiadali najmä s judikatúrou

Súdneho dvora EÚ a nezdôvodnili, prečo priamo aplikovali ustanovenia smernice Rady

93/13/EHS. Smernica podľa dovolateľky nepovažuje riešenie sporov zo spotrebiteľských

zmlúv v rozhodcovskom konaní za ustanovenie neprimerané a opačné závery oboch súdov

sú ich nepreukázanou domnienkou. Ďalej dovolateľka poukázala na znenie smernice

Rady 93/13/EHS ustanovení ods. 1 písm. q/ jej prílohy v slovenskom, anglickom, českom,

4

poľskom, nemeckom, a francúzskom jazyku a uviedla, že ustanovenie slovenskej verzie

uvedeného ustanovenia smernice je nesprávne. Text úniového predpisu je potrebné skúmať

vo všetkých jeho úradných jazykových verziách a vziať do úvahy skutočný úmysel

zákonodarcu a cieľ samotného predpisu. Pokiaľ je výklad ustanovenia práva Únie

v jednotlivých jazykových verziách odlišný, musí byť toto ustanovenie vykladané podľa

všeobecného významu a cieľa právnej úpravy, ktorej je súčasťou. Ďalej podľa dovolateľky sa

súd nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS

a nijako nezdôvodnil, prečo považuje rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku

v Zmluve o úvere. Dovolateľka má za to, že v danom prípade je nutné požiadať, spolu s inými

ustanoveniami o výklad pojmu „neprijateľná zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu

Súdny dvor Európskej únie. Ďalej uviedla, že súd svojím postupom odňal oprávnenej ako

účastníkovi konania možnosť konať pred súdom, keď v súdnom konaní nerozhodol o návrhu

oprávnenej na prerušenie konania v zmysle a Zmluvy

o fungovaní EÚ a neumožnil jej tak uplatňovať právne argumenty na podporu svojej

pozície. Rozhodnutie odvolacieho súdu je neodôvodnené, a preto vôbec nie je zrejmé, akou

úvahou súd dospel jednoznačne a nepochybne k tomu, že návrhom oprávnenej sa netreba

zaoberať. K vade konania podľa , že súd bol nesprávne obsadený,

dovolateľka poukázala na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. , v zmysle

ktorého zákonným sudcom vo veci začatej pred vnútroštátnym súdom nie je len sudca určený

rozvrhom práce, ale komunitárny sudca, lebo jeho povinnosť rozhodnúť o otázkach

interpretácie komunitárneho práva je súčasne aj jeho oprávnením. Ak sa v spore v konaní

pred vnútroštátnym súdom nepodieľal svojím výkladom práva spoločenstva komunitárny

sudca, hoci tento výklad bol nevyhnutný na rozhodnutie vo veci samej, potom vnútroštátny súd

bol v tejto časti konania pred ním nesprávne obsadený. Uviedla, že exekučný súd neumožnil

účastníkom exekučného konania kontradiktórne konanie, v ktorom by mohli uplatňovať svoje

stanoviská k skutkovým a právnym otázkam, nemala možnosť vyjadriť sa k argumentácii

povinnej s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie. V súvislosti s výkladom a aplikáciou práva

poukázala na rozhodnutia Ústavného súdu sp. zn. , ,

a uviedla, že súčasťou práva na súdnu ochranu je aj právo na ústavne

súladný výklad právnej normy. Poukázal aj na rozsudok Súdneho dvora EÚ z 21.2.2013

C – 472/11 Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai, Viktória Csipai (ktorého podstatné časti

aj citovala), a v súvislosti s rozhodcovskými doložkami aj na rozsudky Spolkového súdneho

dvora z 13.1.2005, III ZR 265/03 a z 19.5.2011, III ZR 16/2011 a Ústavného súdu ČR

z 11.10.2012, , z 5.10.2011, a napokon aj na rozhodnutie

veľkého senátu občianskoprávneho a obchodného kolégia NS ČR z 31.7.2008, sp. zn.

, ktoré v zásade považujú rozhodcovské doložky za prijateľné podmienky.

Povinná, ani súdny exekútor sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadrili.

Najvyšší súd SR predovšetkým nezistil splnenie podmienok pre odloženie

vykonateľnosti (dovolaním) napadnutého rozhodnutia v zmysle ustanovenia

V rámci následného skúmania dôvodnosti návrhu oprávnenej na prerušenie konania dospel

k záveru, že v predmetnej veci nie je daný ani dôvod na prerušenie konania podľa § 109

ods. 1 písm. c/ v spojení s ustanovením

V tejto súvislosti treba uviesť, že konanie pred súdnym dvorom o predbežnej otázke má

povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom súdny dvor má právomoc

vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Európskej únie, o platnosti a výklade aktov

inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov orgánov

zriadených aktom Rady Európskeho spoločenstva. Toto konanie je inštitútom pôsobiacim

v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože súdny dvor v ňom

vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho

práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.

Ustanovenie ukladá súdu povinnosť prerušiť konanie len

vtedy, ak dospel k záveru (rozhodol), že požiada súdny dvor o rozhodnutie o predbežnej

otázke, lebo je potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie

danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť každému návrhu účastníka konania

na prerušenie konania a postúpenie návrhu súdnemu dvoru na vydanie rozhodnutia

o predbežnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď prípadne v určitej veci aplikuje

ustanovenie zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah

právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný

výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá žiadnu komunitárnu

relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny. Ak súd pri priebežnom

posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe výkladu komunitárneho práva a návrhu

účastníka na prerušenie konania v zmysle nevyhovie,

prejednanie a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu nezakladá (v takom prípade)

procesné vady konania ani v zmysle , ani v zmysle písm. g/

6

Vyriešenie právnych otázok nastolených dovolateľkou v tomto konaní patrí do výlučnej

právomoci vnútroštátneho súdu bez potreby prejudiciálneho rozhodnutia súdneho dvora.

Zo spisu vyplýva, že súdy nižších stupňov neinterpretovali právne normy komunitárneho

práva, ktorých výkladu sa dovolateľka domáhala. Postup odvolacieho súdu, ktorý neprerušil

konanie v zmysle a nepredložil na posúdenie súdnemu dvoru

prejudiciálne otázky predložené oprávnenou, nebol preto v rozpore so zákonom. Aj podľa

názoru najvyššieho súdu, zhodného s názorom odvolacieho súdu, nebola otázka výkladu

komunitárneho práva pre riešenie daného prípadu rozhodujúca.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení,

že dovolanie podala včas účastníčka konania ( ) zastúpená v súlade

s , skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (

), či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno dovolaním napadnúť a dospel

k záveru, že dovolanie v predmetnej veci nie je prípustné.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ).

Keďže v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, jeho

prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia

Uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci však nemožno podriadiť pod žiaden

dôvod prípustnosti vyplývajúci z ustanovenia , lebo odvolací súd uznesenie súdu

prvého stupňa nezmenil, ale ho potvrdil a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu

Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev ( ) na zaujatie

stanoviska. Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení prípustnosť dovolania

nevyslovil a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia

na podklade cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho

rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej

republiky (, , , , ).

Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovenia a nie je prípustné.

Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len

ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v

Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak

a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako

účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú

spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo

v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto

samosudcu rozhodoval senát.

Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet

konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v ,

možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné

(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237

ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade

vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Oprávnená procesné vady konania v zmysle a netvrdila a ich

existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení nie je

prípustné.

Právomoc súdu je upravená v ust. a ; jej

nedostatok sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá má za následok

zastavenie súdneho konania, prípadne aj postúpenie veci inému orgánu. Prípustnosť

dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu je daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal

rozhodnúť iný orgán.

Dovolateľka v predmetnej veci vadu konania podľa ustanovenia

nevyvodzovala z toho, že súdy vôbec nemali právomoc konať a rozhodovať. Ich právomoc

v exekučnom konaní nepopierala. Namietala, že súdy sa nesprávnou a ústavne nesúladnou

interpretáciou § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a ust. § 45 ods. 1 a ods. 2 zákona

č. o rozhodcovskom konaní postavili do pozície orgánu vykonávajúceho

komplexné preskúmanie exekučného titulu, metódou, ktorá v rámci zverenej právomoci ako

exekučným súdom neprináleží. Z uvedeného je zrejmé, že dovolateľka namietala nesprávnu

aplikáciu a výklad a Zákona o rozhodcovskom konaní, resp.

namietala nesprávne právne posúdenie veci. Za týchto okolností dovolací súd dospel

k záveru, že súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci, keď napadnuté

rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva

jednoznačne priamo zo zákona (napr. z ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1

Exekučného poriadku). Námietka dovolateľky o existencii vady konania v zmysle § 237

písm. a/ preto nie je dôvodná.

Pokiaľ ide o (dovolateľkou namietanú) existenciu prekážky rei iudicatae (§ 237

písm. d/ ), tiež patrí k procesným podmienkam a jej existencia (zistenie) v každom

štádiu konania vedie k jeho zastaveniu. Nastáva vtedy, ak sa má v novom konaní prejednať

a rozhodnúť tá istá vec, pričom o tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý

nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu

konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo

stav (vymedzený žalobným petitom) vyplýva z rovnakých skutočných tvrdení, z ktorých bol

uplatnený (t. j. ak vyplýva z rovnakého skutku). Pre posúdenie, či je daná táto prekážka nie je

významné, ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného

konania; je daná aj vtedy, ak určitý skutkový dej (skutok) bol po právnej stránke v pôvodnom

konaní posúdený inak, nesprávne či neúplne. Z hľadiska totožnosti účastníkov, nie je

významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné

postavenie. Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú

právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu univerzálnej alebo

singulárnej sukcesie.

Z obsahu spisu vyplýva, že konaniu vo veci exekúcie oprávnenej P. so sídlom v B.,

proti povinnej T. S., t. č. N., o vymoženie 276 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde

Lučenec pod sp. zn. , na základe rozhodcovského rozsudku vydaného Stálym

rozhodcovským súdom (zriadeným zriaďovateľom S. so sídlom v B. 8) z 26. januára 2011,

sp. zn. SR 13229/10 nepredchádzalo žiadne iné konanie na súde a vo veci nebolo predtým

rozhodnuté. Vzhľadom na uvedené dovolateľkou vytýkaná vada podľa § 237 písm. d/

konanie nezaťažila.

Konanie nie je zaťažené ani vadou v zmysle ustanovenia , lebo

v predmetnej veci nebol zistený nedostatok návrhu na začatie konania (ako ďalšej podmienky

9

konania, nedostatok ktorej vedie k zastaveniu konania). Exekučný súd totiž v danej veci začal

konať na základe žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,

o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní od jej doručenia (§ 44 Exekučného poriadku).

V tomto prípade z určujúceho – obsahového – hľadiska ( ) zo strany

oprávnenej ani nejde o námietku nedostatku návrhu na začatie konania v zmysle ustanovenia

, ale o námietku inú, ktorú oprávnená uvádza vo väzbe na otázku

zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia

veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia.

O odňatie možnosti konať pred súdom ( ) ako o dôvode

zakladajúcom prípustnosť dovolania ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom

súdnom konaní, ktorým (postupom) sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať

a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania, ktoré

mu priznáva platná právna úprava za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv

a právom chránených záujmov.

Dovolateľka konkrétne namietala porušenie jej práva podľa

Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Obsah práva na spravodlivý súdny proces v zmysle uvedených článkov nespočíva len v tom, že

osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní,

obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky.

Do práva na spravodlivý súdny proces však nepatrí súčasne aj právo účastníka konania, aby

sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov

() a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania bol pred všeobecným

súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi

(). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa

k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním

navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (), resp. toho, aby súdy

preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník

konania (, ).

K odňatiu možnosti oprávnenej pred súdom konať a k porušeniu práva podľa čl. 46

ods. 1 a Dohovoru o ochrane ľudských práv

10

a základných slobôd malo (podľa jej názoru) dôjsť tým, že súd prvého stupňa exekučné

konanie zastavil, hoci pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky.

Dovolací sú dospel k záveru, že v predmetnej veci odvolací súd i exekučný súd správne

posúdili splnenie podmienok pre zastavenie exekučného konania (po predchádzajúcom vydaní

poverenia na vykonanie exekúcie).

Pokiaľ oprávnená v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok

rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený, a zároveň povinný riešiť otázku, či

rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej zmluvy

(rozhodcovskej doložky).

Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci,

t. j. vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah

založený právnou skutočnosťou - spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní

nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje

oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku

t. j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom a v danom

prípade aj s ust. § 45 ods. 1 a ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní. V tejto súvislosti

dovolací súd uvádza, že vyššie uvedené závery vyplývajú z ustálenej judikatúry Najvyššieho

súdu SR (uznesenie z 10. októbra 2012, sp. zn.: ).

Takéto oprávnenie má exekučný súd aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým

je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy

podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní. V prípade zisteného nedostatku v tomto

smere je exekučný súd oprávnený konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom

znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto postupom

exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa. V tejto

súvislosti dovolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 18. septembra

2012, sp. zn.: .

V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť

a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná a že

spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

11

povinného. V podrobnostiach sa dovolací súd stotožňuje so závermi odvolacieho súdu a súdu

exekučného a v podrobnostiach na ne poukazuje.

Ani ďalšia námietka dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia

písomného vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu nie je dôvodná. To, že právo

na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého

súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu ale

nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,

bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre

rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz

Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani

c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;

Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

K povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie sa rovnako vyjadril aj Ústavný

súd Slovenskej republiky v náleze -30. Vyslovil, že súčasťou obsahu základného

práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou

proti takému uplatneniu ().

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ustanovení § 157 ods. 2

, v spojení s ustanovením Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom

konaní ( ). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá

odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré

majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné

na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní

().

V predmetnej veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov

zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných

zákonných ustanovení. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol

rozhodujúci skutkový stav a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec,

a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval

správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie správnosti

12

napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré toto

rozhodnutie potvrdil. Taktiež vysvetlil, prečo sa nestotožnil s námietkami oprávnenej

uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď

na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávnenej. Jeho rozhodnutie

nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože

odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných

ustanovení a nepoprel ich účel a význam.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu

prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a , a že

aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre

zákonného odôvodnenia ( , v spojení s ). Za porušenie

základného práva zaručeného v v žiadnom prípade

nemožno považovať to, že dovolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv

oprávnenej.

Oprávnená v dovolaní tiež namietala, že súdy vykonali dokazovanie listinnými

dôkazmi bez nariadenia pojednávania a bez jej účasti. Rovnako im vytýka, že v súvislosti

s tým jej znemožnili vyjadriť sa k vykonaným dôkazom.

Po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd

preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul

z hľadiska ich súladu so zákonom. Pritom medziiným skúma, či je exekučný titul formálne

a materiálne vykonateľný. Exekučný súd v tomto štádiu (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku)

vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu,

nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach

až ) – postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne

osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín. Vzhľadom

na to sa oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie, či daný exekučný

titul je formálne a materiálne vykonateľný, nemusí vykonávať na pojednávaní

a za prítomnosti oprávneného a povinného.

13

Pokiaľ pre záver o tom, či určité rozhodnutie je alebo nie je vykonateľný exekučný titul

môže dospieť exekučný súd pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku aj len

na základe údajov vyplývajúcich zo spisu, obdobne, teda aj bez nariadenia pojednávania,

vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného, môže dospieť k tomuto záveru aj

v neskorších štádiách exekučného konania.

Za týchto okolností nemožno vyvodiť záver, že účastníkovi konania sa postupom

súdu odňala možnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia

K odňatiu možnosti oprávnenej konať pred súdom nedošlo ani údajným porušením

zásady kontradiktórnosti ako základnej súčasti práva na spravodlivý proces. Táto zásada

znamená, že obom stranám konania musí byť daná možnosť zoznámiť sa so stanoviskami

a dôkazmi predloženými súdu s cieľom ovplyvniť jeho rozhodnutie – či už protistranou alebo

na konaní nezúčastneným subjektom, od ktorého si prípadne súd takéto vyjadrenie alebo

dôkaz mohol vyžiadať – a vyjadriť sa k nim (porovnaj Kmec, J., Kosař, D., Kratochvíl, J.,

Bobek, M. Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. 1. Vydání. Praha : C. H. Beck,

2012, s. 740). Podľa Slovníka súčasného slovenského jazyka vydaného Vedou,

vydavateľstvom Slovenskej akadémie vied, Bratislava 2011 (2. zv), kontradiktórnosť je prenos

dôkazného bremena zo súdu na účastníkov sporu, resp. rokovací spôsob súdneho procesu.

Právo na kontradiktórny proces nemá absolútny charakter a jeho rozsah sa môže líšiť najmä

v závislosti na zvláštnostiach daného konania. Nebráni súdu, aby od tohto pravidla v záujme

procesnej ekonómie upustil, ak je zrejmé, že nezoznámenie účastníka konania napr.

so stanoviskom iných účastníkov nemôže mať akýkoľvek vplyv na výsledok konania pred nimi.

Ak za porušenie zásady kontradiktórnosti by mal byť považovaný aj procesný postup

exekučného súdu spočívajúci v tom, že po vyžiadaní si príslušnej zmluvy od oprávnenej,

neoboznámil tohto účastníka exekučného konania so svojím stanoviskom o neplatnosti

rozhodcovskej doložky obsiahnutej v tejto zmluve, potom (za situácie, že platné právo

pripúšťa proti rozhodnutiu exekučného súdu o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie, resp. proti rozhodnutiu o zastavení exekúcie odvolanie) treba tento

nedostatok považovať za zhojený možnosťou oprávnenej vyjadriť svoje námietky

ku skutkovým zisteniam exekučného súdu (vyvodeným z ním predloženého listinného

dôkazu) a k právnym záverom z toho vyplývajúcim, v podanom odvolaní. Iný názor,

vychádzajúci z nemožnosti zhojenia uvedeného nedostatku inak než zrušením rozhodnutí

14

odvolacieho a exekučného súdu a vrátením veci na opätovné rozhodnutie, by odporoval

zásade efektivity konania, pretože zrušenie rozhodnutí by zbytočne zvyšovalo náklady

účastníkov konania ako aj náklady na výkon súdnictva, a tým by bolo aj v rozpore s jedným

zo základných princípov právneho štátu, ktorým je princíp racionality.

V preskúmavanej veci oprávnená možnosť podať odvolanie proti uzneseniu

exekučného súdu o zastavení exekúcie aj využila a v podanom opravnom prostriedku

vyjadrila, okrem iného, aj svoj nesúhlas s právnymi závermi exekučného súdu.

Osobitne k námietke oprávnenej, že súdy oboch stupňov nevytýčili vo veci ústne

pojednávanie aj keď podľa zákona tak boli povinné urobiť, najvyšší súd konštatuje, že

účinným od 9. augusta 2012 (zákon bol účinný do 31. decembra

2012) bol novelizovaný Exekučný poriadok, ktorý ustanovenie § 57 Exekučného poriadku

doplnil o ods. 5, v zmysle ktorého súd nariadi pojednávanie, ak rozhoduje podľa § 57 ods. 1

písm. g/ a k/. Dovolateľka namietala, že pokiaľ súd prvého stupňa v danom prípade vyhlásil

exekúciu za neprípustnú a následne ju zastavil, mal postupovať podľa uvedeného ustanovenia.

Tvrdenie dovolateľky je však mylné. Súd prvého stupňa nemohol postupovať podľa uvedeného

ustanovenia, nakoľko v danom prípade exekúciu zastavil uznesením z 23. júla 2012 a uvedené

ustanovenie nadobudlo účinnosť až od 9. augusta 2012. Odvolací súd v danom prípade

postupoval v súlade s ustanovením , ak o odvolaní oprávnenej rozhodol

bez nariadenia pojednávania. V danej veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť

dokazovanie v zmysle a rovnako nebol splnený ani jeden z ostatných

dvoch dôvodov v zmysle písm. b/ a c/ uvedeného ustanovenia, pre ktoré predseda senátu

odvolacieho súdu musí vždy nariadiť pojednávanie; nariadenie pojednávania bolo na úvahe

odvolacieho súdu.

Ani námietka dovolateľky spočívajúca v tom, že (v danom prípade) rozhodol

nesprávne obsadený súd v zmysle nie je dôvodná.

K tejto námietke dovolateľka poukázala na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn.

, v zmysle ktorého zákonným sudcom vo veci začatej pred vnútroštátnym súdom

nie je len sudca určený rozvrhom práce, ale komunitárny sudca, lebo jeho povinnosť

rozhodnúť o otázkach interpretácie komunitárneho práva je súčasne aj jeho oprávnením. Ak

sa v spore v konaní pred vnútroštátnym súdom nepodieľal svojím výkladom práva

15

spoločenstva komunitárny sudca, hoci tento výklad bol nevyhnutný na rozhodnutie vo veci

samej, potom vnútroštátny súd bol v tejto časti konania pred ním nesprávne obsadený.

Právne závery vyplývajúce z uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn.

(na ktoré dovolateľka poukazovala) nemožno na daný prípad aplikovať. Totiž, súd prvého

stupňa a rovnako aj odvolací súd neboli povinné konanie prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. c/

a požiadať Súdny dvor Európskej únie o výklad práva európskeho spoločenstva –

komunitárneho práva. Dovolací súd k tejto námietke oprávnenej poukazuje na svoje

odôvodnenie (vo veci sp. zn. ) týkajúce sa (okrem iného) aj zamietnutia

návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania v zmysle

V súvislosti s námietkou dovolateľky, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, že táto vada je relevantným

dovolacím dôvodom ( ), avšak (na rozdiel od vád taxatívne

vymenovaných v ) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí aj

o nesprávnom právnom posúdení veci ( ); treba pod ním

rozumieť činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje

konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je

omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych

predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny

právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov

vyvodil nesprávne právne závery.

Aj za predpokladu, že by tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mohli by mať

za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne

prípustnosť dovolania v zmysle V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd

(ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych

skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby

dovolanie bolo procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.

Keďže prípustnosť dovolania oprávnenej nemožno vyvodiť z ustanovení

a neboli zistené ani vady konania v zmysle , Najvyšší súd Slovenskej republiky

jej dovolanie odmietol podľa v spojení s

ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok

neprípustný.

16

V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho

konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala ( v spojení s

ods. 1 , ). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však žiadne trovy

dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že v dovolacom konaní mu žiadne trovy nevznikli.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 10. apríla 2014

JUDr. Daniela Š v e c o v á, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová

17

18