Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
4bc/400651.a0c1d6.pdf
PDF · 180.93 KB
No categories available
1ObdoV/1/2012
Najvyšší súd 1 Obdo V 1/2012 Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedu senátu
JUDr. Juraja Semana a členiek senátu JUDr. Anny Markovej, JUDr. Beáty Miničovej,
JUDr. Dariny Ličkovej a JUDr. Gabriely Mederovej v právnej veci ţalobcu JUDr. I. K.,
advokáta so sídlom v B., M. proti ţalovanému JUDr. P. L., so sídlom v P. B., H., správcovi
konkurznej podstaty D. P., a.s. v konkurze, so sídlom v B., R.,
IČO: X., zastúpenému JUDr. J. S., advokátom so sídlom v P. B., S., o určenie pravosti
pohľadávky vo výške 48 734,42 eur
s príslušenstvom, ktorá sa vedie na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 7Cbi 43/2005,
o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k.
1Obo 13/2011-1746 z 19. júla 2011, takto
rozhodol:
Dovolanie ţalobcu smerujúce proti zmeňujúcemu výroku odvolacieho súdu vo veci
samej z a m i e t a .
Dovolanie ţalobcu smerujúce proti potvrdzujúcemu výroku odvolacieho súdu
o d m i e t a .
Ţalovanému náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a.
O d ô v o d n e n i e :
Ţalobca sa v konaní vedenom na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 7Cbi 43/2005
domáhal určenia, ţe jeho pohľadávka voči ţalovanému vo výške 1 468.173,- Sk
s príslušenstvom je nesporná pohľadávka proti podstate v druhom poradí. V priebehu konania
ţalobca viackrát upravoval ţalovaný nárok, na základe čoho súd prvého stupňa dospel
k záveru, ţe suma, ktorú ţalobca uplatňuje, predstavuje čiastku 1 057 694,- Sk a v časti
410 479,- Sk vzal ţalobca so súhlasom ţalovaného návrh späť. Preto súd osobitným výrokom
rozsudku konanie v časti 410 479 Sk (3.625,41 eur) zastavil.
Ţalobca oprávnenosť svojho nároku odôvodnil tým, ţe po vyhlásení konkurzu na
majetok úpadcu D. P., a. s. v konkurze uzatvoril so ţalovaným správcom konkurznej podstaty
dňa 6. júna 2002 Zmluvu o poskytovaní právnych sluţieb (ďalej aj „Zmluva“), na základe
ktorej mu ţalovaný vystavoval splnomocnenia ako advokátovi na právne zastupovanie vo
všetkých právnych úkonoch. V zmysle článku III. ods. 1 Zmluvy, ako aj vystavenými
splnomocneniami v kaţdej právnej veci sa ţalovaný zaviazal zaplatiť ţalobcovi za poskytnuté
právne sluţby tarifnú odmenu podľa § 13 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. a náhrady podľa § 18
citovanej vyhlášky. V článku IV. bod 3 Zmluvy sa ţalovaný zaviazal vţdy k poslednému dňu
kaţdého mesiaca ţalobcovi aktualizovať stav vymoţených platieb realizovaných na jeho účet
a vyplatiť advokátovi odmenu a náhradu hotových výdavkov podľa článku III. Zmluvy v
lehote 7 dní do konca predmetného mesiaca. Ţalovaný vykonal úhrady ţalobcovi iba sčasti a
podaním zo 4. apríla 2005 pohľadávku ţalobcu poprel s tým, ţe ţalobca nešpecifikoval
úkony, ktoré pre ţalovaného vykonal, a ţe odmenu za všetky nesporné úkony ţalobcovi
vyplatil. Voči tomu ţalobca namietal, ţe zákon o advokácii, ani vyhláška
č. 163/2002 Z. z. pri dohodnutí tarifnej odmeny advokátovi neukladá povinnosť predloţiť
klientovi špecifikáciu vykonaných úkonov. Okrem toho, ţalobca v právnych veciach, ktoré
boli počas účinnosti Zmluvy právoplatne skončené, predloţil ţalovanému spolu s kaţdou
faktúrou „Vyúčtovanie trov právneho zastúpenia“. K dôvodom popretia uplatnených
pohľadávok, ktorými (v zmysle oznámenia Krajského súdu v Bratislave č. k. 7K 328/2001-
480 z 3. mája 2005) bolo: vykonanie úkonov ţalobcom ešte ako zamestnancom úpadcu,
nevykonanie tretích úkonov a vykonanie úkonov, ktoré neboli hospodárne, ţalobca uviedol,
ţe ţalovaný pri uzatváraní Zmluvy vedel, ţe ţalobca je advokát zapísaný v zozname
advokátov, túto skutočnosť vţdy akceptoval a jednotlivé faktúry za vyúčtovanie právnych
sluţieb priebeţne uhrádzal aţ do skončenia platnosti Zmluvy. Poukázal na to, ţe ţalovaný
nerešpektuje a spochybňuje právoplatné rozhodnutia súdov, ktorými mu bola priznaná
odmena a náhrady za zastupovanie ţalovaného v súdnom konaní. Všetky uplatňované
náhrady a úkony právnej sluţby boli súdmi v rámci ich rozhodovacej činnosti preskúmané
a v prevaţnej miere nadobudli právoplatnosť a vykonateľnosť. Výrok právoplatného
rozhodnutia súdu, ktorým bola ţalobcovi priznaná odmena a náhrady za právne zastupovanie,
je záväzný pre účastníkov a všetky orgány a ţalovaný nemá právo o takomto rozhodnutí súdu
a jeho záväznosti svojvoľne a jednostranne rozhodovať.
Ţalovaný vo svojich vyjadreniach k podanej ţalobe poukázal na to, ţe Zmluva
o poskytnutí právnych sluţieb zo dňa 6. júna 2002 nadobudla účinnosť 1. augusta 2002.
Ţalobca bol pôvodne so ţalovaným v pracovnom pomere, ktorý trval nepretrţite od 20. júla
2000 do 31. júla 2002. Z tejto skutočnosti ţalovaný vyvodil, ţe ţalobca mohol do tohto
dátumu poberať len plat, čo značí, ţe na uplatnenú odmenu za poskytnutie právnych sluţieb
v sume 200 434,- Sk ţalobca nemá nárok. Ţalovaný neuznáva ani čiastku 439 536,- Sk, ktorú
predstavuje odmena za tretie úkony, uplatnené ţalobcom v niektorých veciach, ktoré však
ţalobca napriek výzvam ţalovaného nešpecifikoval a ich vykonanie nepreukázal. Namietal,
ţe väčšina vymáhaných pohľadávok sa riešila formou návrhu na vydanie platobného rozkazu,
a teda ţalobca si mohol účtovať nanajvýš prípravu a prevzatie veci a podanie návrhu na súd.
Ďalej ţalovaný neuznáva ani čiastku 129 048,-Sk ako odmenu za úkony pri hodnote sporu nad
100 000,- Sk, pri ktorých bol ţalobca v zmysle článku III. ods. 3 Zmluvy povinný si vyţiadať
písomný súhlas ţalovaného. Popukázal na to, ţe ţalobca takýto súhlas od ţalovaného nemal.
Ţalovaný neuznal ani sumu 414 420,- Sk z titulu odmeny a náhrad za úkony, ktorých
vykonanie ţalobca nepreukázal, ako aj z titulu trov konania, ktoré vznikli nehospodárnym
postupom ţalobcu. Nehospodárnosť postupu ţalobcu videl ţalovaný v tom, ţe ţalobca
podával ţaloby i vo veciach minimálnych pohľadávok, kde stačilo napísať účastníkom výzvu.
V týchto prípadoch bolo tieţ neúčelné zúčastňovať sa pojednávaní mimo miesta sídla ţalobcu,
keďţe ţalobca mal moţnosť poţiadať o výsluch prostredníctvom doţiadaného súdu, čo však
nikdy neurobil. Preto ţalovaný neuznáva ani náhradu cestovných výdavkov za pouţitie
motorového vozidla. Taktieţ neuznáva príslušenstvo k pohľadávke v sume 284 735,- Sk
s poukazom na to, ţe sa nemohol dostať do omeškania s úhradou pohľadávky proti podstate,
pretoţe podľa § 31 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní (ďalej len „ZKV“) takéto
pohľadávky moţno uspokojiť kedykoľvek v priebehu konkurzného konania. Prípadné úhrady
faktúr povaţoval ţalovaný iba za preddavky v zmysle článku IV. bod 1/ Zmluvy a navrhol,
aby ţalobca preukázal, ktoré úkony vykonal v jednotlivých sporoch a pre prípad, ţe ţalobca
nepredloţí potrebné dôkazy, navrhol ţalobu v celom rozsahu zamietnuť.
Na pojednávaní konanom dňa 30. septembra 2009 ţalobca uplatnený nárok v sume
1 057 694,- Sk rozdelil do 5 skupín:
1./ nároky z úkonov vykonaných počas pracovného pomeru vo výške 200 371,-Sk,
2./ nároky z tzv. „tretích úkonov“ (ďalšie porady so ţalovaným ) vo výške 435 842,Sk,
3./ nároky z úkonov, kde hodnota sporu presahuje 100 000,- Sk, na vykonanie ktorých
nemal ţalobca písomný súhlas ţalovaného, vo výške 133 225,- Sk,
4./ ostatné úkony vo výške 288 259,- Sk, ktoré ţalobca ničím nepreukázal a boli
vykonané nehospodárne,
5./ 14,5 % úrok z omeškania od 15. februára 2005 do zaplatenia.
K otázke pracovného pomeru ţalobca uviedol, ţe jeho pracovný pomer u ţalovaného
sa skončil 31. decembra 2001 a od 3. januára 2002 nastúpil do faktického pracovného
pomeru, ktorý nebol podloţený písomnou pracovnou zmluvou. Tento pracovný pomer bol
ukončený výpoveďou zo strany zamestnávateľa dňa 31. júla 2002. Argumentoval tým, ţe § 4
zákona o advokácii ustanovuje iba dôvody, pre ktoré komora nezapíše advokáta do zoznamu
advokátov. Vznik faktického pracovného pomeru u ţalovaného nastal aţ po jeho zapísaní,
pričom neexistuje zákonná úprava, ktorá by vylučovala či odopierala odmenu za poskytnutú
právnu pomoc riadne zapísaného advokáta, a to ani pri jeho kolízii s pracovným pomerom.
Vo všetkých prípadoch sa jednalo o poverenie advokáta na vykonávanie právnych sluţieb.
Ţalobca vo svojich vyjadreniach ďalej uviedol, ţe mal svoju riadne zriadenú a vybavenú
kanceláriu a nebol pri poskytovaní právnych sluţieb odkázaný na priestory ţalovaného.
V priestoroch ţalovaného bola ţalobcovi poskytovaná iba súčinnosť zamestnancov
ţalovaného súvisiaca so zabezpečovaním podkladov pre súdne vymáhanie pohľadávok.
Faktický pracovný pomer ţalobcovi vznikol v priebehu mesiaca január 2002, keď po
ukončení pracovného pomeru k 31. decembru 2001 chodil na bývalé pracovisko za účelom
dotiahnutia úloh a výpomoci bývalému zamestnávateľovi. Ţalovaný si bol vedomý, ţe
ţalobca bol s ním v pracovnom pomere a ţe je advokát. Z tohto dôvodu v čase do uplynutia
výpovednej doby ţalobcovi ako advokátovi platne udeľoval plné moci na zastupovanie
v konaniach, v ktorých bolo potrebné uplatniť nárok do 1. augusta 2002. Ani v jednom
prípade sa nejednalo o poverenie zamestnanca na výkon predmetnej činnosti. Ţalovaný počas
trvania Zmluvy nikdy nespochybňoval svoj záväzok zaplatiť za právne sluţby poskytnuté
v čase trvania pracovného pomeru.
Pokiaľ ide o vykonanie tzv. tretích úkonov, ţalobca argumentoval tým, ţe konajúce
súdy akceptovali tretí úkon ţalobcu podľa § 16 ods. 1 písm. b/ vyhlášky č. 163/2002 Z. z.
spočívajúci najmä v operatívnom vysvetľovaní zistených skutočností zamestnancami
ţalovaného a fyzickom vyhľadávaní ďalších relevantných dôkazov, ktoré neboli pri prevzatí
veci od odporcu v spise a bez ktorých by bolo preukázanie nároku ţalovaného neisté. Získať
vo vtedy daných podmienkach písomný súhlas o tomto úkone bolo nereálne. Poukázal na to,
ţe si uplatňuje odmenu iba za úkony, ktoré mu boli súdom právoplatne priznané. Zdôraznil,
ţe rozhodnutie súdu, proti ktorému nebol podaný opravný prostriedok, je podľa § 159 O. s. p.
prekáţkou právoplatne rozsúdenej veci. Takýmto rozhodnutím je súd viazaný a nemôţe ho
meniť. Podľa ust. § 16 ods. 1 vyhlášky č. 163/2001 Z. z. „odmena patrí za kaţdý z týchto
úkonov právnej sluţby: písm. b/ ďalšia porada alebo rokovanie s klientom za kaţdú aj začatú
hodinu“. Citované ustanovenie vyhlášky nepodmieňuje platnosť či neplatnosť vykonaného
úkonu právnej sluţby jeho písomnou formou.
Pokiaľ ide o vykonanie úkonov vo veciach nad 100 000,- Sk, ţalobca namietal, ţe
ţalovaný mu udeľoval plnú moc pre kaţdý jednotlivý prípad, aj pre prípady vykonania
právnych úkonov nad 100 000,- Sk. V týchto právnych veciach ţalovaný bez výhrad zaplatil
aj súdne poplatky. Ţalovaný teda uţ v tom čase vedel o prekročení rozsahu splnomocnenia
daného ţalobcovi, pričom neoznámil svoj nesúhlas, neupozornil na to ţalobcu a ani
neodmietol ţalobcom vykonané úkony. Z neuznaných úkonov ţalovaný uţ časť zaplatil
a ţalobca si za vykonané úkony v týchto veciach uplatňuje iba nezaplatený rozdiel.
K tvrdeniu ţalovaného o nehospodárnosti niektorých úkonov ţalobca uviedol, ţe
poţiadavkou ţalovaného bolo súdne vymáhať všetky pohľadávky, bez ohľadu na ich výšku.
Iný príkaz ţalovaný k uplatňovaniu svojich práv a záujmov nevydal. Návrh ţalobcu začať
konanie priamo výzvou dlţníkovi ţalovaný odmietol s odôvodnením, ţe v konkurze na to nie
je čas a ţalobca má priamo podávať ţaloby. Dokazovanie na súde s osobnou účasťou ţalobcu
označil ţalobca za účelné a veci prospešné.
Ţalobca sa nestotoţnil ani s názorom ţalovaného vo vzťahu k uplatňovanému
príslušenstvu, s poukazom na to, ţe ZKV nezakazuje súdu rozhodnúť o úroku z omeškania.
Podľa § 33 ods. 1 ZKV sú z uspokojenia vylúčené sankcie postihujúce majetok úpadcu, ak
nárok na ne vznikol po vyhlásení konkurzu. Predpoklad, ţe úrok z omeškania je sankciou,
znamená, ţe je iba nevymáhateľný. Je nesporné, ţe ţalovaný začal uspokojovať pohľadávky
proti podstate a finančné zdroje podstaty to umoţňovali.
Ţalobca spochybnil tieţ pravdivosť tvrdenia ţalovaného, ktorý úhrady faktúr údajne
povaţoval len za preddavky. V zmysle čl. IV. bod 1/ Zmluvy sa ţalovaný zaviazal zaplatiť
preddavky iba na úhradu hotových výdavkov. Ţalobcom vystavené faktúry však boli
jednoznačne vystavené za úkony, ktoré uţ boli vykonané a nejednalo sa o preddavky na
úhradu predpokladaných hotových výdavkov. Ţalobca odovzdal ţalovanému ku dňu zániku
Zmluvy kompletný spisový materiál ku kaţdej právnej veci s príslušnými dôkazmi.
Vystavením faktúry s prílohou „Vyúčtovanie trov“ dokumentoval dôkazy nachádzajúce sa
v samotnom spise. Ţalovaný v tom čase voči tomuto postupu nemal pripomienky.
Súd prvého stupňa po vykonanom dokazovaní vyhlásil dňa 27. októbra 2010
rozsudok pod č. k. 7Cbi 43/2005-1702, ktorým určil, ţe pohľadávka ţalobcu vo výške
13 990,61 eur (421.481,- Sk) so 14,5 % úrokom z omeškania zo sumy 13 990,61 eur
(421.481,- Sk) od 15. 02. 2005 do zaplatenia v konkurznej veci vedenej na Krajskom súde
v Bratislave pod sp. zn. 7K 328/1001 vo veci úpadcu D. P., a. s. v konkurze, R., X. B., je po
práve a je pohľadávkou proti podstate. V časti
21 118,40 eur (636.213,- Sk) ţalobu zamietol. Tretím výrokom zastavil konanie v časti
13 625,41 eur (410.479,- Sk). Štvrtým výrokom uloţil ţalobcovi povinnosť zaplatiť
ţalovanému trovy právneho zastúpenia, k rukám jeho právneho zástupcu, vo výške
3 759,84 eur do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia.
V odôvodnení rozhodnutia uviedol, ţe predmetom nároku ţalobcu je právo na určenie
pravosti pohľadávky, po úprave petitu vo výške 35 109,11 eur (1.057.694,- Sk) z titulu
pohľadávky proti podstate v druhom poradí podľa § 31 ods. 6 ZKV.
Súd prvého stupňa sa nestotoţnil s názorom ţalobcu, ţe nakoľko je právoplatné
a vykonateľné rozhodnutie súdu, ktorým bola ţalobcovi priznaná odmena v celej výške,
záväzné pre účastníkov a všetky orgány, musí ţalovaný tieto priznané trovy právneho
zastúpenia rešpektovať a bez ďalšieho ich vyplatiť ţalobcovi. Vychádzajúc z ustanovení
§ 140, § 142 a 149 O. s. p. súd prvého stupňa zdôraznil, ţe náhradu trov konania vrátane trov
právneho zastúpenia, súd priznáva účastníkovi, nie právnemu zástupcovi.
Pokiaľ ide o úkony právnej pomoci počas pracovného pomeru ţalobcu so ţalovaným,
súd prvého stupňa z predloţených dokladov zistil, ţe ţalobca pracoval u úpadcu nepretrţite
od 20. júla 2000 do 31. júla 2002. Ţalobca riadne chodil do práce a vykonával svoju pracovnú
činnosť, riadne čerpal dovolenku a úpadca (od vyhlásenia konkurzu ţalovaný) za neho
odvádzal všetky odvody. Podľa názoru súdu je teda nepochybné, ţe ţalobca u ţalovaného
pracoval v čase od 20. júla 2000, resp. od 1. januára 2002 do 31. júla 2002 a poberal za
vykonávanú prácu mzdu. Ustanovenia § 4 a § 7 ods. 1 zákona č. 132/1990 Zb. o advokácii
neumoţňujú, aby zamestnanec v pracovnom pomere vykonával aj činnosť advokáta, t. j. aby
bral súčasne mzdu aj odmenu advokáta. Preto súd prvého stupňa nároky z úkonov
vykonaných počas pracovného pomeru vo výške 200 371,- Sk ţalobcovi nepriznal. Súd
nepriznal ţalobcovi ani nárok na odmenu a náhrady za „tretie úkony“ - ďalšie porady so
ţalovaným vo výške 435 842,- Sk, pretoţe ţalobca nepreukázal (výpoveďou svedkov ani
písomným zápisom z porád), ţe sa takéto porady uskutočnili. Pokiaľ ide o nároky vo výške
133 225,- Sk z úkonov, kde hodnota sporu presahuje 100 000,- Sk a na vykonanie ktorých bol
potrebný písomný súhlas ţalovaného, súd povaţoval za taký súhlas splnomocnenia pre
jednotlivé spory, ktoré ţalovaný ţalobcovi udelil. Preto v tejto časti ţalobe vyhovel. Ďalej súd
prvého stupňa priznal ţalobcovi nárok vo výške 288 289,- Sk. Išlo o úkony, ktoré podľa
tvrdenia ţalovaného ţalobca ničím nepreukázal a boli vykonané nehospodárne.
Nehospodárnosť videl ţalovaný v tom, ţe ţalobca podával ţaloby na súd i vo veciach, kde
išlo o minimálne pohľadávky a kde stačilo napísať účastníkom výzvu. V týchto prípadoch
bolo tieţ neúčelné zúčastňovať sa pojednávaní mimo miesta svojho sídla, preto ţalovaný
neuznával ani náhradu cestovných výdavkov za pouţitie motorového vozidla. S týmto
názorom ţalovaného sa súd prvého stupňa nestotoţnil, s poukazom na to, ţe v Zmluve medzi
účastníkmi konania nebolo zakázané pouţívanie motorového vozidla ţalobcu, ani obmedzenia
pri účasti na pojednávaniach. Právo na náhradu cestovných nákladov pri pouţití motorového
vozidla vzniká advokátovi v zmysle zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách.
Nezúčastnenie sa advokáta na pojednávaní by podľa názoru súdu mohlo negatívne ovplyvniť
výsledok konania. Za rozhodujúcu povaţoval súd tú skutočnosť, ţe ţalovaný nešpecifikoval
konkrétne prípady, v ktorých došlo k neúčelnému a nehospodárnemu konaniu ţalobcu. Súd
prvého stupňa priznal ţalobcovi aj úrok z omeškania vo výške 14,5 % od 15. februára 2005
do zaplatenia, pretoţe ide o úroky, ktoré vznikli po vyhlásení konkurzu, na čo sa ustanovenie
§ 33 ods. 1 písm. a/ ZKV nevzťahuje. Neznamená to však, ţe aj keď sú úroky oprávnené, súd
ich nemôţe v konkurznom konaní uspokojiť. Tieto pohľadávky z hľadiska hmotného práva
nezanikajú a po zrušení konkurzu je ich moţné uspokojiť v súdnom alebo inom konaní,
ak dlţník bude existovať a bude mať majetok.
Na základe vyššie uvedených skutočností súd prvého stupňa vyhovel ţalobe v časti
13 990,61 eur (421.481,- Sk), pričom túto poloţku skrátil o 3,- Sk, s poukazom na to ţe, po
sčítaní jednotlivých špecifikovaných poloţiek je uplatňovaná čiastka 1 057 697,- Sk a ţalobca
si po úprave petitu uplatňuje čiastku 1 057 694,- Sk. Rozdiel 3,- Sk ţalobca nevedel vysvetliť,
preto súd túto čiastku posúdil v jeho neprospech.
V časti 13 625,41 eur (410 479 Sk) súd konanie podľa ust. § 96 O. s. p. zastavil.
V časti 21 118,40 eur (636.213,- Sk) súd ţalobu zamietol ako neopodstatnenú a ničím
nepreukázanú.
O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 v spojení s § 146 ods. 2 prvá veta
Proti tomuto rozsudku sa odvolal ţalobca aj ţalovaný. Najvyšší súd Slovenskej
republiky ako súd odvolací na prejednanie veci nariadil pojednávanie na deň 19. júla 2011
a po vypočutí ţalobcu a zástupcu ţalovaného vyhlásil rozsudok, ktorým zmenil odvolaním
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku určujúcom, ţe pohľadávka ţalobcu vo
výške 13 990,61 eur (421.481,- Sk) so 14,5 % úrokom z omeškania zo sumy 13 990,61 eur
(421.481,- Sk) od 15. 02. 2005 do zaplatenia je po práve a je pohľadávkou proti podstate tak,
ţe v časti 4 422,26 eur a úroku z omeškania vo výške 14,5 % zo sumy 13 990,61 eur od
15. 02. 2005 do zaplatenia ţalobu zamietol. V ţalobu zamietajúcej časti rozsudok súdu prvého
stupňa potvrdil. V časti priznávajúcej ţalovanému náhradu trov prvostupňového konania
rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, ţe ţalovanému sa náhrada trov konania nepriznáva.
Posledným výrokom odvolací súd ţalobcovi uloţil povinnosť nahradiť ţalovanému trovy
odvolacieho konania v sume 99,50 eur z titulu zaplateného súdneho poplatku. V odôvodnení
rozhodnutia predovšetkým vymedzil, čo tvorí predmet odvolacieho konania (rozsah
prieskumu odvolacieho súdu). Konštatoval, ţe napadnutý rozsudok v časti, ktorou súd prvého
stupňa určil, ţe pohľadávka ţalobcu vo výške 9 568,35 eur je po práve a je pohľadávkou proti
podstate je právoplatný. Rovnako je právoplatný výrok, ktorým súd prvého stupňa konanie
v časti 13 625,41 eur zastavil. Proti týmto výrokom sa ţalovaný ani ţalobca neodvolali.
Odvolacie konanie sa preto obmedzilo na výroky rozsudku, ktorými súd prvého stupňa
rozhodol o: 1./ pohľadávke ţalobcu v sume 4 422,26 eur v rámci priznanej mu sumy
13 990,61 eur, 2./ úroku z omeškania vo výške 14 % zo sumy 13 990,61 eur od 15. 02. 2005
do zaplatenia, 3./ zamietnutia ţaloby v časti 21 118,40 eur, 4./ náhrady trov konania.
Ohľadom pohľadávky proti podstate v sume 4 422,26 eur (ako odmeny za úkony vo
veciach, v ktorých hodnota sporu presiahla 100 000,- Sk) dospel odvolací súd k záveru,
odlišnému od názoru súdu prvého stupňa, a to ţe ţalobca na túto sumu nemá nárok. Poukázal
na znenie článku III bodu 3 Zmluvy, v zmysle ktorého „advokát je povinný pred vykonaním
úkonu právnej sluţby pri hodnote veci alebo práva nad 100 000,- Sk vyţiadať si vopred
písomný súhlas klienta, ktorým navrhovaný úkon schváli. Advokát sa zaväzuje taký úkon
vykonať aţ po doručení predmetného súhlasu“. Podľa článku V bodu 5 zmluvy: „Klient pre
výkon právneho zastúpenia voči tretej osobe vybaví advokáta pre kaţdý jednotlivý právny
prípad plnou mocou“. Z porovnania znenia citovaných ustanovení Zmluvy podľa názoru
odvolacieho súdu jednoznačne vyplýva nesprávnosť úsudku súdu 1. stupňa, ţe písomný
súhlas podľa článku III bodu 3 nahradzuje splnomocnenie v zmysle článku V odsek 5. Zatiaľ
čo článok V bod 5 zakotvuje povinnosť klienta (teda ţalovaného ), článok III bod 3 jasne
a jednoznačne vyjadruje povinnosť advokáta (ţalobcu ). Preto odvolací súd napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, ţe v tejto časti ţalobu zamietol.
Ďalej sa odvolací súd stotoţnil s odôvodnením odvolania ţalovaného proti výroku
prvostupňového rozsudku, ktorým súd určil, ţe pohľadávkou proti podstate je aj úrok
z omeškania zo sumy 13 990,61 eur vo výške 14,5 % od 15. 02. 2005 do zaplatenia. Proti
tomu ţalovaný namietal, ţe úrok z omeškania pri nesplnení peňaţného dlhu moţno od dlţníka
poţadovať iba za predpokladu, ţe sa dlţník dostane s úhradou dlhu do omeškania, čo sa
v danom prípade nestalo. Odvolával sa pritom na ustanovenie § 31 ods. 6 ZKV, ktoré
správcovi určuje poradie, v akom má uspokojovať pohľadávky proti podstate a tvrdil, ţe
aplikácia zákona má v tomto prípade prednosť pre dohodou. Poukazoval tieţ na to, ţe správca
nedisponuje vţdy dostatkom finančných prostriedkov na úhradu všetkých pohľadávok proti
podstate. Na zdôraznenie správnosti názoru ţalovaného odvolací súd poukázal na okolnosť,
ţe § 31 ZKV v ţiadnom svojom ustanovení neuvádza náhradu trov právneho zastúpenia
správcu konkurznej podstaty advokátom ako pohľadávku proti podstate, čo značí, ţe správca
sa nemohol dostať do omeškania s úhradou takejto pohľadávky. Preto odvolací súd v tejto
časti napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, ţe ţalobu zamietol.
Pokiaľ ide o nároky z úkonov vykonaných počas pracovného pomeru, odvolací súd
konštatoval, ţe ţalobca ani v odvolacom konaní nepredloţil dôkaz o tom, kedy vykonal
jednotlivé úkony, napr. ţe podanie na súd vykonal v mimopracovnom čase. Správny bol tieţ
úsudok súdu prvého stupňa, ţe ţalobca bol povinný takéto dôkazy predloţiť preto, lebo
ţalovaný túto skutočnosť namietal a vyplývalo to aj z jeho špecifikácie, podľa ktorej boli tieto
úkony vykonané pred 11. augustom 2002, t. j. v čase, keď bol ţalobca v pracovnom pomere
a poberal mzdu. Rovnako jasne a výstiţne súd prvého stupňa odôvodnil svoje zamietajúce
rozhodnutie čo do nároku za „tretie úkony“ vo výške 435.842 Sk tým, ţe ţalobca ich
nepreukázal ani výpoveďou svedkov, ani písomným zápisom z porád. Ţalobca ani v odvolaní
ţiadne ďalšie dôkazy týkajúce sa úkonov vykonaných počas pracovného pomeru a „tretích
úkonov“ nepripojil ani neoznačil. Pokiaľ sa ţalobca odvolával na právoplatné rozhodnutia
súdov, ktorými mu bola priznaná náhrada trov, odvolací súd poukázal na to, ţe ţalobca
nezohľadnil to, ţe v súdnych konaniach sa trovy priznávajú účastníkovi konania, ktorým bol
v daných prípadoch správca konkurznej podstaty, a nie právnemu zástupcovi. Právny zástupca
musí svoje trovy právneho zastúpenia účastníkovi vyúčtovať, vyčísliť a zdôvodniť. Len takto
vyčíslené a preukázané trovy moţno právnemu zástupcovi priznať. Odvolací súd sa
nestotoţnil ani s názorom ţalobcu, ţe mohol popri pracovnom pomere u ţalovaného
vykonávať advokáciu v mimopracovnom čase. Poukázal na to, ţe § 4 zákona č. 131/1990 Zb.
takúto moţnosť vylučoval. Ţalobca nemôţe mať pracovný pomer a súčasne vykonávať
advokáciu, čiţe byť zapísaný v komore advokátov. Z týchto dôvodov sa odvolací súd
stotoţnil s odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa, pokiaľ ide o zamietnutie ţaloby v časti
21 118,40 eur.
Ţalobca sa tieţ odvolal proti výroku, ktorým súd prvého stupňa rozhodol o náhrade
trov konania tak, ţe ho zaviazal zaplatiť ţalovanému trovy právneho zastúpenia v sume
3 759,84 eur, čo značí, ţe ţalobcovi náhradu trov konania nepriznal. Uvedené rozhodnutie
povaţoval odvolací súd za správne, s poukazom na to, ţe ţalobca bol v konaní úspešný len
sčasti.
Pokiaľ sa ţalobca odvolal aj proti tomu, ţe súd prvého stupňa nerozhodol o jeho
návrhu v časti, v ktorej sa domáhal aj určenia poradia pohľadávky podľa § 31 ods. 6 písm. b/
ZKV a aby zaviazal ţalovaného nahradiť mu zaplatený súdny poplatok za podaný návrh
a odvolanie, odvolací súd poukázal na to, ţe súd 1. stupňa vydal dňa 1. decembra 2010
uznesenie č. k. 7Cbi 43/2005-1729, ktorým v zmysle ust. § 166 ods. 2 O. s. p. návrh ţalobcu
na doplnenie rozsudku č. k. 7Cbi 43/2005-1702 zo dňa 27. októbra 2010 zamietol.
Odvolací súd pri svojom rozhodovaní vychádzal zo svojho zásadného právneho
stanoviska, ţe správca konkurznej podstaty mal konať a vystupovať v súdnych konaniach
sám. V prípade, ţe súdnych konaní bolo neúmerne veľa, mal vyuţiť ustanovenie § 9 ZKV
a poţiadať konkurzný súd o ustanovenie osobitného správcu. Keďţe sa ţalovaný neodvolal
proti celej ţalobe vyhovujúcej časti rozsudku, t. j. proti časti, ktorou súd prvého stupňa určil,
ţe pohľadávka ţalobcu vo výške 9 568,35 eur je po práve a je pohľadávkou proti podstate
(a tento výrok v dôsledku toho nadobudol právoplatnosť), odvolací súd nemohol na túto časť
aplikovať spomenuté konštatovanie, ţe správca bol povinný z titulu svojej funkcie konať
v súdnych sporoch týkajúcich sa podstaty sám a pokiaľ sa dal zastúpiť, nie sú náklady tohto
zastúpenia pohľadávkou proti podstate v zmysle ust. § 31 ZKV.
Výrok o trovách odvolacieho konania odôvodnil odvolací súd tým, ţe úspešnému
ţalovanému vzniklo v zmysle § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p. právo na náhradu
trov odvolacieho konania.
Proti predmetnému rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k.
1Obo 13/2011-1746 z 19. júla 2011 podal ţalobca dovolanie. Rozsah dovolania vymedzil tak,
ţe ním napáda výrok rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého
stupňa vo veci samej tak, ţe v časti 4 422,26 eur a úroku z omeškania vo výške 14,5 % zo
sumy 13 990,61 eur od 15. 02. 2005 do zaplatenia odvolací súd ţalobu zamietol a tieţ výrok
tohto rozsudku, ktorým odvolací súd (v ţalobu zamietajúcej časti) rozsudok súdu prvého
stupňa potvrdil. Dôvodnosť dovolania vzhliadol v ustanovení § 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p.
tvrdiac, ţe v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O. s. p., v ustanovení § 241 ods. 2
písm. b/ O. s. p., tvrdiac, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, ako aj v ustanovení § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p., tvrdiac, ţe
rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na neprávnom právnom posúdení veci.
Proti výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého
stupňa vo veci samej tak, ţe v časti 4 422,26 eur odvolací súd ţalobu zamietol, ţalobca (ďalej
aj „dovolateľ“) namietal, ţe odvolací súd nevykonal vo veci ţiadne dokazovanie a nevykonal
ţalobcom navrhované dôkazy, jeho rozhodnutie nespočíva na skutkových zisteniach, spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), nie je spravodlivé
a v súlade s dobrými mravmi. Dôvody, ktoré dovolateľa viedli k týmto konštatovaniam
podrobne rozobral pod Ad. 1/ na stranách 2 a 3 svojho dovolania (č. l. 1758 – 1759 spisu).
Proti výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok
prvostupňového súdu vo veci samej tak, ţe v časti úroku z omeškania vo výške 14,5 % zo
sumy 13 990,61 eur od 15. 02. 2005 do zaplatenia odvolací súd ţalobu zamietol, dovolateľ
namietal, ţe odvolací súd na základe nedostatočne vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym
skutkovým zisteniam, jeho rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci
(§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.) a je nepreskúmateľné. Dôvody, ktoré dovolateľa viedli k týmto
konštatovaniam podrobne rozobral pod Ad. 2/ na stranách 3 a 4 svojho dovolania (č. l. 1759 –
1760 spisu).
Proti výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým odvolací súd v ţalobu zamietajúcej
časti rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil [potvrdil zamietnutie pohľadávky v sume
200 371,- Sk (6.651,10 eur) / zamietnutý nárok z úkonov vykonaných počas pracovného
pomeru ţalobcu u ţalovaného], dovolateľ namietal, ţe odvolací súd nevykonal ani
neprihliadol na ţalobcom navrhované dôkazy, v dôvodoch svojho rozhodnutia nevysvetlil,
ktoré skutočnosti povaţoval za preukázané a ktoré nie, akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo na niektoré dôkazy neprihliadol, resp. nevykonal iné navrhnuté dôkazy
tak, aby jeho rozhodnutie bolo jasné a presvedčivé. Dôvody, ktoré dovolateľa viedli k týmto
záverom, podrobne rozobral pod Ad. 3/ a) na stranách 4, 5 a 6 svojho dovolania (č. l. 1760 -
1762 spisu).
Proti výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým odvolací súd v ţalobu zamietajúcej
časti rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil [potvrdil zamietnutie pohľadávky v sume
435 842,- Sk (14.467,30 eur) / zamietnutý nárok z tzv. tretích úkonov - ďalšie porady so
ţalovaným], dovolateľ namietal, ţe odvolací súd nevykonal ţalobcom navrhované
dokazovanie a bez riadne vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam
(§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), jeho rozhodnutie je nepreskúmateľné, pretoţe v dôvodoch
svojho rozhodnutia nevysvetlil, ktoré skutočnosti povaţoval za preukázané a ktoré nie, akými
úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo na niektoré dôkazy neprihliadol, resp.
nevykonal iné navrhnuté dôkazy tak, aby jeho rozhodnutie bolo jasné a presvedčivé. Dôvody,
ktoré dovolateľa viedli k týmto záverom, podrobne rozobral pod Ad. 3/ b) na stranách 6 a 7
svojho dovolania (č. l. 1762 - 1763 spisu).
Dovolateľ záverom vytkol odvolaciemu súdu, ţe porušil aj zásadu rovnakého
postavenia účastníkov v občianskoprávnych vzťahoch. Tohto pochybenia sa mal odvolací súd
dopustiť tým, ţe síce sám deklaroval, ţe pri rozhodovaní o veci vychádzal zo svojho
stanoviska, ţe ţalovaný nemal v právnych sporoch nárok na trovy právneho zastúpenia, avšak
nerozhodol v súlade s týmto stanoviskom. Dovolateľ v tejto súvislosti uviedol, ţe odvolací
súd za účelom dokazovania vykonal pojednávanie a svoje rozhodnutie vo veci individuálne,
čo do právneho základu kaţdého z uplatňovaných nárokov ţalobcu, odôvodnil. Týmto
postupom mal, podľa názoru dovolateľa, odvolací súd porušiť spravodlivú rovnováhu
záujmov účastníkov konania a znevýhodniť ţalobcu tým, ţe mu fakticky znemoţnil úspešné
uplatňovanie jeho práva v inom súdnom konaní, a to pokiaľ by sa nejednalo o prekáţku res
iudicata, či prekáţku plynutia času, tak svojím právnym stanoviskom vo veci samej
prejudikoval rozhodnutie, ktoré by prijal v odvolacom konaní.
Dovolacím petitom sa ţalobca domáhal, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
K dovolaniu ţalobcu sa písomne vyjadril ţalovaný. Navrhol dovolanie ţalobcu
smerujúce proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu odmietnuť podľa § 243b ods. 5
a § 218 ods. 1 O. s. p. ako neprípustné, vzhľadom na ustanovenie § 236 ods. 1 O. s. p.
v spojení s § 238 ods. 3 O. s. p. Povaţujúc rozsudok odvolacieho súdu za vecne správny
v jeho zmeňujúcom výroku, navrhol ţalovaný dovolanie smerujúce proti zmeňujúcemu
výroku odvolacieho súdu (prípustné podľa § 236 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 238 ods. 1
O. s. p.) zamietnuť ako nedôvodné a zaviazať ţalobcu k náhrade trov dovolacieho konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací súd (§ 10a ods. 2 O. s. p.) po
zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), ktorý sám má
právnické vzdelanie (§ 241 ods. 1 posledná veta O. s. p.), skúmal bez nariadenia
pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.) najskôr to, či sa ním napadá rozhodnutie, proti ktorému
je dovolanie prípustné.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.). V prejednávanej veci rozhodol odvolací súd
rozsudkom.
Podľa § 238 O. s. p. platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozsudku, je prípustné:
- proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa
vo veci samej (ods. 1),
- proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho
názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (ods. 2),
- proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého
stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie
prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide
o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil
neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 (ods. 3).
V prejednávanej vec dovolateľ napadol dva výroky rozsudku odvolacieho súdu:
1./ výrok, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej tak, ţe
v časti 4 422,26 eur a úroku z omeškania vo výške 14,5 % zo sumy 13 990,61 eur od 15. 02.
2005 do zaplatenia odvolací súd ţalobu zamietol (ďalej aj „zmeňujúci výrok vo veci samej“),
2./ výrok, ktorým odvolací súd (v ţalobu zamietajúcej časti) rozsudok súdu prvého
stupňa potvrdil (ďalej aj „potvrdzujúci výrok“).
Ad. 1/:
Dovolanie proti zmeňujúcemu výroku vo veci samej je prípustné podľa § 238 ods. 1
O. s. p., nakoľko ide o výrok rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu
prvého stupňa vo veci samej. Ţalobca podal dovolanie proti výroku odvolacieho rozsudku,
ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej tak, ţe v časti 4 422,26 eur
odvolací súd ţalobu zamietol. Sumu 4 422,26 eur predstavuje odmena ţalobcu ako advokáta
za právne sluţby poskytnuté ţalovanému vo veciach, v ktorých hodnota sporu presiahla
100 000,- Sk. Odvolací súd dospel k záveru, ţe udelenie splnomocnenia nemohlo nahradiť
písomný súhlas podľa článku III bodu 3 Zmluvy. Dovolateľ voči tomu namietal, ţe
rozhodnutie odvolacieho súdu, podľa ktorého ţalobca za poskytnutie právnych sluţieb iba na
základe plnomocenstva udeleného ţalovaným nemá nárok na ţiadnu odmenu, nespočíva na
skutkových zisteniach (odvolací súd vo veci nevykonal ţiadne dokazovanie, resp. nevykonal
dôkazy navrhované ţalobcom), je zaloţené na nesprávnom právnom posúdení veci, je
nespravodlivé a v rozpore s dobrými mravmi. Poukázal na to, ţe v konaní nebolo
spochybnené, ţe právoplatnými rozhodnutiami súdov boli ţalovanému v súlade so zákonom
priznané náhrady trov právneho zastúpenia, ktoré vykonal ţalobca a tieto má ţalovaný
uhradiť ţalobcovi ako svojmu právnemu zástupcovi.
Ţalobca svojím dovolaním napadol tieţ výrok rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok prvostupňového súdu vo veci samej tak, ţe v časti úroku z omeškania vo
výške 14,5 % zo sumy 13 990,61 eur od 15. 02. 2005 do zaplatenia odvolací súd ţalobu
zamietol. Dovolateľ namietal, ţe odvolací súd na základe nedostatočne vykonaných dôkazov
dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, jeho rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci a je nepreskúmateľné. Odvolaciemu súdu vytýkal, ţe neskúmal
ţalobcom navrhnuté dokazovanie preskúmania stavu finančných prostriedkov ţalovaného
a príjmov podstaty a uspokojil sa len s neurčitým a verbálnym tvrdením ţalovaného, ţe
nedisponuje „vţdy“ dostatkom finančných prostriedkov na úhradu pohľadávok proti podstate.
Ţalovaný nepreukázal, či v konkrétnom čase mal alebo nemal dostatok finančných
prostriedkov na úhradu pohľadávok proti podstate a odvolací súd túto okolnosť ani neskúmal,
teda neskúmal, či konanie ţalovaného nebolo svojvoľné. Dovolateľ nesúhlasil ani s právnym
názorom odvolacieho súdu, uvedeným za účelom zdôraznenia správnosti svojho názoru, ţe
ustanovenie § 31 ZKV neuvádza náhradu trov konania.
Dovolací súd po preskúmaní veci sa naopak stotoţnil s právnym názorom odvolacieho
súdu, podľa ktorého mal ţalovaný ako správca konkurznej podstaty konať a vystupovať
v súdnych konaniach sám a v prípade, ţe súdnych konaní bolo neúmerne veľa, mal vyuţiť
ustanovenie § 9 ZKV a poţiadať konkurzný súd o ustanovenie osobitného správcu na vedenie
súdnych sporov. Dovolací súd poukazuje na to, ţe v danom prípade je správca zároveň aj
advokátom zapísaným do zoznamu advokátov, ktorý vedie Slovenská advokátska komora,
čiţe osobou znalou práva. Z uvedeného dôvodu nemoţno pohľadávku ţalobcu voči
ţalovanému povaţovať za „náklady spojené s udrţiavaním a so správou podstaty“, čiţe
pohľadávku proti podstate v zmysle ust. § 31 ods. 6 písm. b/ ZKV. Vzhľadom na uvedené
právne stanovisko sú akékoľvek úvahy o tom, či plnomocenstvá udelené na zastupovanie
v konaniach, v ktorých hodnota sporu presiahla 100 000,- Sk, nahrádzali písomný súhlas
zastúpeného potrebný podľa článku III bodu 3 Zmluvy, ako aj o tom, či sa správca mohol
dostať do omeškania s úhradou pohľadávky proti podstate, zbytočné a pre rozhodnutie veci
irelevantné.
Keďţe dovolanie ţalobcu proti zmeňujúcemu výroku vo veci samej je nedôvodné
a dovolacím súdom neboli v procesnom postupe súdov niţšieho stupňa zistené vady, pre ktoré
by bolo potrebné napadnutý výrok rozsudku odvolacieho súdu zrušiť, Najvyšší súd
Slovenskej republiky dovolanie ţalobcu proti zmeňujúcemu výroku vo veci samej podľa
§ 243b ods. 1 O. s. p. zamietol.
Ad. 2/:
Na rozdiel od zmeňujúceho výroku vo veci samej, prípustnosť dovolania proti
potvrdzujúcemu výroku z ustanovení § 238 O. s. p. nevyplýva, nakoľko sa nejedná o prípad
podľa § 238 ods. 3 O. s. p. – odvolací súd nevyslovil v potvrdzujúcom výroku svojho
rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného
významu. Prípustnosť dovolania proti potvrdzujúcemu výroku by tak prichádzala do úvahy
len vtedy, ak by v konaní odvolacieho súdu došlo k niektorej z procesných vád, taxatívne
vymenovaných v ustanovení § 237 O. s. p. Podľa tohto ustanovenia je totiţ dovolanie
prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak: a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá
nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť
byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv
začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/
účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval
senát. Pre záver o prípustnosti dovolania podľa ust. § 237 O.s.p. nie je relevantný subjektívny
názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade vymenovanej v tomto zákonnom
ustanovení. Rozhodujúcou skutočnosťou je len zistenie dovolacieho súdu, ţe k takejto
procesnej vade skutočne došlo.
Ţalobca síce v úvode svojho dovolania uviedol aj dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2
písm. a/ O. s. p., t. j. ţe v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O. s. p., tieto vady však
bliţšie nešpecifikoval, ani neuviedol, ktorou z vád v zmysle ust. § 237 O. s. p. mal odvolací
súd zaťaţiť svoje konanie. Dovolací súd v rámci svoje zákonnej povinnosti vyplývajúcej mu
z ustanovenia § 241 ods. 1 O. s. p. ex offo skúmal, či v konaní odvolacieho súdu nedošlo
k vadám podľa § 237 O. s. p., pre ktoré by bolo potrebné rozhodnutie odvolacieho súdu v jeho
potvrdzujúcom výroku zrušiť, pričom takéto vady zistené neboli. Pokiaľ dovolateľ namietal,
ţe odvolací súd nevykonal ním navrhované dôkazy, dovolací súd poukazuje na ustálenú
judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, v zmysle ktorej nevykonanie dôkazov
navrhnutých účastníkom nie je postupom, ktorým súd odňal účastníkovi moţnosť konať pred
súdom (R 37/1993). Ak súd v priebehu konania nevykonal všetky dôkazy navrhované
účastníkmi, resp. vykonal iné dôkazy na zistenie skutočného stavu, dovolanie proti
rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237 písm. f/ O. s. p. nie je prípustné, lebo nemoţno to
povaţovať za odňatie moţnosti konať pred súdom a za znemoţnenie uplatnenia procesných
práv, ktoré účastníci mohli uplatniť a boli v dôsledku nesprávneho postupu súdu z nich
vylúčení (R 125/1999). Aj v prejednávanej veci bol dovolací súd toho názoru, ţe nevykonanie
určitého dôkazu môţe mať za následok len neúplnosť skutkových zistení (vedúcu prípadne k
vydaniu nesprávneho rozhodnutia), nie však procesnú vadu v zmysle § 237 O. s. p. Neúplne
zistený skutkový stav je dôsledkom tzv. inej vady konania majúcej za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), ktorá je síce relevantným dovolacím
dôvodom, sama osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (k uvedenému pozri aj uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 25. októbra 2010, sp. zn. 3Cdo 214/2010).
Pokiaľ ide o dovolateľom namietané nedostatočné odôvodnenie rozsudku odvolacieho
súdu, ktoré by naopak mohlo zakladať vadu konania v zmysle ust. 237 písm. f/ O. s. p.,
dovolací súd konštatuje, ţe uvedená námietka je nedôvodná. Navyše si dovolateľ aj protirečí,
keď na viacerých miestach vytýka rozsudku odvolacieho súdu jeho nepreskúmateľnosť, avšak
v bode II. svojho dovolania (v ktorom hovorí o porušení zásady rovnakého postavenia
účastníkov) sám uvádza, ţe: „Odvolací súd za účelom dokazovania vykonal pojednávanie
a svoje rozhodnutie vo veci individuálne, čo do právneho základu kaţdého z uplatňovaných
nárokov ţalobcu, odôvodnil.“ (strana 7, bod II. veta piata dovolania – č. l. 1763).
Ustanovenie § 157 ods. 2 O. s. p., ktoré upravuje obsahové náleţitosti rozsudku (jeho
písomného vyhotovenia) sa v odvolacom konaní aplikuje primerane. V tomto zmysle je aj
odvolací súd povinný svoje rozhodnutie odôvodniť tak, aby bolo úplné, výstiţné a presvedčivé
a poskytovalo dostatočný podklad pre prípadný prieskum v dovolacom konaní. V rámci plnenia
tejto povinnosti odvolací súd nemusí odpovedať na všetky otázky nastolené účastníkmi
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne ktoré dostatočne
objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých
detailov sporu. Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. II. ÚS 78/05 zo
16. marca 2005 uviedol, ţe odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá
odpovedať na kaţdú námietku alebo argument uvedené v opravnom prostriedku, ale iba na
tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú
nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava
v odvolacom konaní. Rozsah tejto povinnosti sa môţe meniť podľa povahy rozhodnutia.
V prejednávanej veci odvolací súd (v ţalobu zamietajúcej časti) rozsudok súdu prvého stupňa
potvrdil, nakoľko sa stotoţnil s odôvodnením napadnutého výroku. Zákon v takýchto
prípadoch umoţňuje odvolaciemu súdu vypracovať tzv. skrátené odôvodnenie rozhodnutia
(§ 219 ods. 2 O. s. p.), v ktorom sa odvolací súd obmedzí len na konštatovanie správnosti
dôvodov napadnutého rozhodnutia, ktoré prípadne doplní o ďalšie dôvody, zdôrazňujúce
správnosť napadnutého rozhodnutia. Uţ takéto odôvodnenie povaţuje zákonodarca za
dostačujúce (za predpokladu, ţe potvrdzované rozhodnutie obsahuje úplné a presvedčivé
odôvodnenie). V prejednávanej veci odvolací súd nielen ţe poukázal na správnosť záverov
súdu prvého stupňa, ale uviedol aj ďalšie dôvody, ktorými reagoval na relevantné argumenty
odvolania. Podľa názoru dovolacieho súdu tak urobil dostatočne jasne a zrozumiteľne. Pokiaľ
ţalobca namietal, ţe odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia neuviedol, ktoré
skutočnosti povaţoval za preukázané a ktoré nie, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov
riadil, prečo na niektoré dôkazy neprihliadol, resp. prečo nevykonal iné navrhnuté dôkazy,
dovolací súd poukazuje na tom ţe táto námietka je nedôvodná. Z obsahu spisu vyplýva, ţe na
odvolacom pojednávaní dňa 19. júla 2011 boli vypočutí ţalobca a zástupca ţalovaného, ktorí
zotrvali na svojich doterajších stanoviskách bez toho, aby navrhli vykonanie ďalších dôkazov.
Ţalobca ani v rámci svojho písomného odvolania nenavrhol ţiadne nové dôkazy, teda také,
ktoré by neboli známe uţ z konania pred súdom prvého stupňa.
Ostatné námietky dovolateľa voči potvrdzujúcemu výroku odvolacieho rozsudku sa
týkajú nesprávneho právneho posúdenia veci odvolacím súdom, ktoré je síce relevantným
dovolacím dôvodom v zmysle ust. § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p., avšak len za predpokladu, ţe
dovolanie proti rozsudku je prípustné v zmysle ustanovení § 238 O. s. p. V prípade
potvrdzujúceho výroku tomu tak nie, preto dovolací súd nemohol pristúpiť k posúdeniu
správnosti právneho posúdenia veci odvolacím súdom a ani skúmať, či odvolací súd svoje
konanie nezaťaţil tzv. inou vadou, majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
(dovolací dôvod podľa ust. § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.).
Vzhľadom k tomu, ţe prípustnosť dovolania proti potvrdzujúcemu výroku nemoţno
vyvodiť z ust. § 238 O. s. p. a dovolacím súdom neboli zistené vady konania podľa ust. § 237
O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací, podľa ust. § 218 ods. 1
písm. c/ O. s. p. v spojení s ust. § 243b ods. 5 O. s. p. odmietol dovolanie ţalobcu proti
potvrdzujúcemu výroku, pretoţe dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému tento
opravný prostriedok nie je prípustný.
V dovolacom konaní právo na náhradu trov dovolacieho konania vzniklo úspešnému
ţalovanému (ust. § 243b ods. 5 a § 243c v spojení s ust. § 142 ods. 1 O. s. p.). Písomným
podaním z 27. januára 2012 si ţalovaný uplatnil náhradu trov dovolacieho konania v sume
159,17 eur, ktorú špecifikoval ako trovy právneho zastúpenia za 2 realizované úkony právnej
sluţby podľa § 11 ods. 1 písm. a/ vyhlášky č. 655/2004 Z. z.: 1/ prevzatie a príprava
zastúpenia v dovolacom konaní, vrátane prvej porady s klientom dňa 17. januára 2012 –
58,69 eur, 2/ písomné podanie vo veci samej – vyjadrenie k dovolaniu zo dňa 17. januára
2012 – 58,69 eur + 2 x reţijný paušál po 7,63 eur = 15,26 eur + DPH 26,53 eur. Dovolací súd
konštatuje, ţe ţalovaný si trovy dovolacieho konania vyúčtoval v súlade s citovanou
vyhláškou a v správnej výške. Napriek tomu však ţalovanému ich náhradu nepriznal, a to
z identického dôvodu, pre ktorý mu ani odvolací súd nepriznal právo na náhradu trov
odvolacieho konania, spočívajúcich v trovách právneho zastúpenia. A síce preto, ţe ţalovaný
ako správca konkurznej podstaty mal konať a vystupovať v súdnych konaniach sám
a v prípade, ţe súdnych konaní bolo neúmerne veľa, mal vyuţiť ustanovenie § 9 ZKV
a poţiadať konkurzný súd o ustanovenie osobitného správcu na vedenie súdnych sporov
(tak, ako to odôvodnil odvolací súd na strane 12 svojho rozsudku – č. l. 1751, s ktorým
stanoviskom sa dovolací súd stotoţňuje). V zmysle uvedeného dovolací súd nepovaţoval tieto
trovy za účelne vynaloţené, resp. potrebné pre účelné bránenie práva ţalovaného proti
ţalobcovi (§ 142 ods. 1 O. s. p.). Napokon ţalovaný ani nevyjadril nesúhlas s výrokom
rozsudku odvolacieho súdu, ktorý mu z tohto dôvodu nepriznal náhradu trov odvolacieho
konania, spočívajúcich v trovách právneho zastúpenia, ale mu priznal len náhradu trov
odvolacieho konania, pozostávajúcich zo zaplateného súdneho poplatku za odvolanie.
Toto rozhodnutie prijal dovolací senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
pomerom hlasov 5 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave, 24. apríla 2014
JUDr. Juraj S e m a n, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: H.