Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1ObdoV/1/2012

Najvyšší súd 1 Obdo V 1/2012 Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedu senátu

JUDr. Juraja Semana a členiek senátu JUDr. Anny Markovej, JUDr. Beáty Miničovej,

JUDr. Dariny Ličkovej a JUDr. Gabriely Mederovej v právnej veci ţalobcu JUDr. I. K.,

advokáta so sídlom v B., M. proti ţalovanému JUDr. P. L., so sídlom v P. B., H., správcovi

konkurznej podstaty D. P., a.s. v konkurze, so sídlom v B., R.,

IČO: X., zastúpenému JUDr. J. S., advokátom so sídlom v P. B., S., o určenie pravosti

pohľadávky vo výške 48 734,42 eur

s príslušenstvom, ktorá sa vedie na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. ,

o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k.

-1746 z 19. júla 2011, takto

rozhodol:

Dovolanie ţalobcu smerujúce proti zmeňujúcemu výroku odvolacieho súdu vo veci

samej z a m i e t a .

Dovolanie ţalobcu smerujúce proti potvrdzujúcemu výroku odvolacieho súdu

o d m i e t a .

Ţalovanému náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a.

O d ô v o d n e n i e :

2

Ţalobca sa v konaní vedenom na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn.

domáhal určenia, ţe jeho pohľadávka voči ţalovanému vo výške 1 468.173,- Sk

s príslušenstvom je nesporná pohľadávka proti podstate v druhom poradí. V priebehu konania

ţalobca viackrát upravoval ţalovaný nárok, na základe čoho súd prvého stupňa dospel

k záveru, ţe suma, ktorú ţalobca uplatňuje, predstavuje čiastku 1 057 694,- Sk a v časti

410 479,- Sk vzal ţalobca so súhlasom ţalovaného návrh späť. Preto súd osobitným výrokom

rozsudku konanie v časti 410 479 Sk (3.625,41 eur) zastavil.

Ţalobca oprávnenosť svojho nároku odôvodnil tým, ţe po vyhlásení konkurzu na

majetok úpadcu D. P., a. s. v konkurze uzatvoril so ţalovaným správcom konkurznej podstaty

dňa 6. júna 2002 Zmluvu o poskytovaní právnych sluţieb (ďalej aj „Zmluva“), na základe

ktorej mu ţalovaný vystavoval splnomocnenia ako advokátovi na právne zastupovanie vo

všetkých právnych úkonoch. V zmysle článku III. ods. 1 Zmluvy, ako aj vystavenými

splnomocneniami v kaţdej právnej veci sa ţalovaný zaviazal zaplatiť ţalobcovi za poskytnuté

právne sluţby tarifnú odmenu podľa vyhlášky č. a náhrady podľa

citovanej vyhlášky. V článku IV. bod 3 Zmluvy sa ţalovaný zaviazal vţdy k poslednému dňu

kaţdého mesiaca ţalobcovi aktualizovať stav vymoţených platieb realizovaných na jeho účet

a vyplatiť advokátovi odmenu a náhradu hotových výdavkov podľa článku III. Zmluvy v

lehote 7 dní do konca predmetného mesiaca. Ţalovaný vykonal úhrady ţalobcovi iba sčasti a

podaním zo 4. apríla 2005 pohľadávku ţalobcu poprel s tým, ţe ţalobca nešpecifikoval

úkony, ktoré pre ţalovaného vykonal, a ţe odmenu za všetky nesporné úkony ţalobcovi

vyplatil. Voči tomu ţalobca namietal, ţe zákon o advokácii, ani vyhláška

č. pri dohodnutí tarifnej odmeny advokátovi neukladá povinnosť predloţiť

klientovi špecifikáciu vykonaných úkonov. Okrem toho, ţalobca v právnych veciach, ktoré

boli počas účinnosti Zmluvy právoplatne skončené, predloţil ţalovanému spolu s kaţdou

faktúrou „Vyúčtovanie trov právneho zastúpenia“. K dôvodom popretia uplatnených

pohľadávok, ktorými (v zmysle oznámenia Krajského súdu v Bratislave č. k.

480 z 3. mája 2005) bolo: vykonanie úkonov ţalobcom ešte ako zamestnancom úpadcu,

nevykonanie tretích úkonov a vykonanie úkonov, ktoré neboli hospodárne, ţalobca uviedol,

ţe ţalovaný pri uzatváraní Zmluvy vedel, ţe ţalobca je advokát zapísaný v zozname

advokátov, túto skutočnosť vţdy akceptoval a jednotlivé faktúry za vyúčtovanie právnych

3

sluţieb priebeţne uhrádzal aţ do skončenia platnosti Zmluvy. Poukázal na to, ţe ţalovaný

nerešpektuje a spochybňuje právoplatné rozhodnutia súdov, ktorými mu bola priznaná

odmena a náhrady za zastupovanie ţalovaného v súdnom konaní. Všetky uplatňované

náhrady a úkony právnej sluţby boli súdmi v rámci ich rozhodovacej činnosti preskúmané

a v prevaţnej miere nadobudli právoplatnosť a vykonateľnosť. Výrok právoplatného

rozhodnutia súdu, ktorým bola ţalobcovi priznaná odmena a náhrady za právne zastupovanie,

je záväzný pre účastníkov a všetky orgány a ţalovaný nemá právo o takomto rozhodnutí súdu

a jeho záväznosti svojvoľne a jednostranne rozhodovať.

Ţalovaný vo svojich vyjadreniach k podanej ţalobe poukázal na to, ţe Zmluva

o poskytnutí právnych sluţieb zo dňa 6. júna 2002 nadobudla účinnosť 1. augusta 2002.

Ţalobca bol pôvodne so ţalovaným v pracovnom pomere, ktorý trval nepretrţite od 20. júla

2000 do 31. júla 2002. Z tejto skutočnosti ţalovaný vyvodil, ţe ţalobca mohol do tohto

dátumu poberať len plat, čo značí, ţe na uplatnenú odmenu za poskytnutie právnych sluţieb

v sume 200 434,- Sk ţalobca nemá nárok. Ţalovaný neuznáva ani čiastku 439 536,- Sk, ktorú

predstavuje odmena za tretie úkony, uplatnené ţalobcom v niektorých veciach, ktoré však

ţalobca napriek výzvam ţalovaného nešpecifikoval a ich vykonanie nepreukázal. Namietal,

ţe väčšina vymáhaných pohľadávok sa riešila formou návrhu na vydanie platobného rozkazu,

a teda ţalobca si mohol účtovať nanajvýš prípravu a prevzatie veci a podanie návrhu na súd.

Ďalej ţalovaný neuznáva ani čiastku 129 048,-Sk ako odmenu za úkony pri hodnote sporu nad

100 000,- Sk, pri ktorých bol ţalobca v zmysle článku III. ods. 3 Zmluvy povinný si vyţiadať

písomný súhlas ţalovaného. Popukázal na to, ţe ţalobca takýto súhlas od ţalovaného nemal.

Ţalovaný neuznal ani sumu 414 420,- Sk z titulu odmeny a náhrad za úkony, ktorých

vykonanie ţalobca nepreukázal, ako aj z titulu trov konania, ktoré vznikli nehospodárnym

postupom ţalobcu. Nehospodárnosť postupu ţalobcu videl ţalovaný v tom, ţe ţalobca

podával ţaloby i vo veciach minimálnych pohľadávok, kde stačilo napísať účastníkom výzvu.

V týchto prípadoch bolo tieţ neúčelné zúčastňovať sa pojednávaní mimo miesta sídla ţalobcu,

keďţe ţalobca mal moţnosť poţiadať o výsluch prostredníctvom doţiadaného súdu, čo však

nikdy neurobil. Preto ţalovaný neuznáva ani náhradu cestovných výdavkov za pouţitie

motorového vozidla. Taktieţ neuznáva príslušenstvo k pohľadávke v sume 284 735,- Sk

s poukazom na to, ţe sa nemohol dostať do omeškania s úhradou pohľadávky proti podstate,

pretoţe podľa o konkurze a vyrovnaní (ďalej len „“) takéto

pohľadávky moţno uspokojiť kedykoľvek v priebehu konkurzného konania. Prípadné úhrady

4

faktúr povaţoval ţalovaný iba za preddavky v zmysle článku IV. bod 1/ Zmluvy a navrhol,

aby ţalobca preukázal, ktoré úkony vykonal v jednotlivých sporoch a pre prípad, ţe ţalobca

nepredloţí potrebné dôkazy, navrhol ţalobu v celom rozsahu zamietnuť.

Na pojednávaní konanom dňa 30. septembra 2009 ţalobca uplatnený nárok v sume

1 057 694,- Sk rozdelil do 5 skupín:

1./ nároky z úkonov vykonaných počas pracovného pomeru vo výške 200 371,-Sk,

2./ nároky z tzv. „tretích úkonov“ (ďalšie porady so ţalovaným ) vo výške 435 842,Sk,

3./ nároky z úkonov, kde hodnota sporu presahuje 100 000,- Sk, na vykonanie ktorých

nemal ţalobca písomný súhlas ţalovaného, vo výške 133 225,- Sk,

4./ ostatné úkony vo výške 288 259,- Sk, ktoré ţalobca ničím nepreukázal a boli

vykonané nehospodárne,

5./ 14,5 % úrok z omeškania od 15. februára 2005 do zaplatenia.

K otázke pracovného pomeru ţalobca uviedol, ţe jeho pracovný pomer u ţalovaného

sa skončil 31. decembra 2001 a od 3. januára 2002 nastúpil do faktického pracovného

pomeru, ktorý nebol podloţený písomnou pracovnou zmluvou. Tento pracovný pomer bol

ukončený výpoveďou zo strany zamestnávateľa dňa 31. júla 2002. Argumentoval tým, ţe § 4

zákona o advokácii ustanovuje iba dôvody, pre ktoré komora nezapíše advokáta do zoznamu

advokátov. Vznik faktického pracovného pomeru u ţalovaného nastal aţ po jeho zapísaní,

pričom neexistuje zákonná úprava, ktorá by vylučovala či odopierala odmenu za poskytnutú

právnu pomoc riadne zapísaného advokáta, a to ani pri jeho kolízii s pracovným pomerom.

Vo všetkých prípadoch sa jednalo o poverenie advokáta na vykonávanie právnych sluţieb.

Ţalobca vo svojich vyjadreniach ďalej uviedol, ţe mal svoju riadne zriadenú a vybavenú

kanceláriu a nebol pri poskytovaní právnych sluţieb odkázaný na priestory ţalovaného.

V priestoroch ţalovaného bola ţalobcovi poskytovaná iba súčinnosť zamestnancov

ţalovaného súvisiaca so zabezpečovaním podkladov pre súdne vymáhanie pohľadávok.

Faktický pracovný pomer ţalobcovi vznikol v priebehu mesiaca január 2002, keď po

ukončení pracovného pomeru k 31. decembru 2001 chodil na bývalé pracovisko za účelom

dotiahnutia úloh a výpomoci bývalému zamestnávateľovi. Ţalovaný si bol vedomý, ţe

ţalobca bol s ním v pracovnom pomere a ţe je advokát. Z tohto dôvodu v čase do uplynutia

5

výpovednej doby ţalobcovi ako advokátovi platne udeľoval plné moci na zastupovanie

v konaniach, v ktorých bolo potrebné uplatniť nárok do 1. augusta 2002. Ani v jednom

prípade sa nejednalo o poverenie zamestnanca na výkon predmetnej činnosti. Ţalovaný počas

trvania Zmluvy nikdy nespochybňoval svoj záväzok zaplatiť za právne sluţby poskytnuté

v čase trvania pracovného pomeru.

Pokiaľ ide o vykonanie tzv. tretích úkonov, ţalobca argumentoval tým, ţe konajúce

súdy akceptovali tretí úkon ţalobcu podľa vyhlášky č.

spočívajúci najmä v operatívnom vysvetľovaní zistených skutočností zamestnancami

ţalovaného a fyzickom vyhľadávaní ďalších relevantných dôkazov, ktoré neboli pri prevzatí

veci od odporcu v spise a bez ktorých by bolo preukázanie nároku ţalovaného neisté. Získať

vo vtedy daných podmienkach písomný súhlas o tomto úkone bolo nereálne. Poukázal na to,

ţe si uplatňuje odmenu iba za úkony, ktoré mu boli súdom právoplatne priznané. Zdôraznil,

ţe rozhodnutie súdu, proti ktorému nebol podaný opravný prostriedok, je podľa

prekáţkou právoplatne rozsúdenej veci. Takýmto rozhodnutím je súd viazaný a nemôţe ho

meniť. Podľa ust. vyhlášky č. „odmena patrí za kaţdý z týchto

úkonov právnej sluţby: písm. b/ ďalšia porada alebo rokovanie s klientom za kaţdú aj začatú

hodinu“. Citované ustanovenie vyhlášky nepodmieňuje platnosť či neplatnosť vykonaného

úkonu právnej sluţby jeho písomnou formou.

Pokiaľ ide o vykonanie úkonov vo veciach nad 100 000,- Sk, ţalobca namietal, ţe

ţalovaný mu udeľoval plnú moc pre kaţdý jednotlivý prípad, aj pre prípady vykonania

právnych úkonov nad 100 000,- Sk. V týchto právnych veciach ţalovaný bez výhrad zaplatil

aj súdne poplatky. Ţalovaný teda uţ v tom čase vedel o prekročení rozsahu splnomocnenia

daného ţalobcovi, pričom neoznámil svoj nesúhlas, neupozornil na to ţalobcu a ani

neodmietol ţalobcom vykonané úkony. Z neuznaných úkonov ţalovaný uţ časť zaplatil

a ţalobca si za vykonané úkony v týchto veciach uplatňuje iba nezaplatený rozdiel.

K tvrdeniu ţalovaného o nehospodárnosti niektorých úkonov ţalobca uviedol, ţe

poţiadavkou ţalovaného bolo súdne vymáhať všetky pohľadávky, bez ohľadu na ich výšku.

Iný príkaz ţalovaný k uplatňovaniu svojich práv a záujmov nevydal. Návrh ţalobcu začať

konanie priamo výzvou dlţníkovi ţalovaný odmietol s odôvodnením, ţe v konkurze na to nie

je čas a ţalobca má priamo podávať ţaloby. Dokazovanie na súde s osobnou účasťou ţalobcu

označil ţalobca za účelné a veci prospešné.

6

Ţalobca sa nestotoţnil ani s názorom ţalovaného vo vzťahu k uplatňovanému

príslušenstvu, s poukazom na to, ţe nezakazuje súdu rozhodnúť o úroku z omeškania.

Podľa sú z uspokojenia vylúčené sankcie postihujúce majetok úpadcu, ak

nárok na ne vznikol po vyhlásení konkurzu. Predpoklad, ţe úrok z omeškania je sankciou,

znamená, ţe je iba nevymáhateľný. Je nesporné, ţe ţalovaný začal uspokojovať pohľadávky

proti podstate a finančné zdroje podstaty to umoţňovali.

Ţalobca spochybnil tieţ pravdivosť tvrdenia ţalovaného, ktorý úhrady faktúr údajne

povaţoval len za preddavky. V zmysle čl. IV. bod 1/ Zmluvy sa ţalovaný zaviazal zaplatiť

preddavky iba na úhradu hotových výdavkov. Ţalobcom vystavené faktúry však boli

jednoznačne vystavené za úkony, ktoré uţ boli vykonané a nejednalo sa o preddavky na

úhradu predpokladaných hotových výdavkov. Ţalobca odovzdal ţalovanému ku dňu zániku

Zmluvy kompletný spisový materiál ku kaţdej právnej veci s príslušnými dôkazmi.

Vystavením faktúry s prílohou „Vyúčtovanie trov“ dokumentoval dôkazy nachádzajúce sa

v samotnom spise. Ţalovaný v tom čase voči tomuto postupu nemal pripomienky.

Súd prvého stupňa po vykonanom dokazovaní vyhlásil dňa 27. októbra 2010

rozsudok pod č. k. -1702, ktorým určil, ţe pohľadávka ţalobcu vo výške

13 990,61 eur (421.481,- Sk) so 14,5 % úrokom z omeškania zo sumy 13 990,61 eur

(421.481,- Sk) od 15. 02. 2005 do zaplatenia v konkurznej veci vedenej na Krajskom súde

v Bratislave pod sp. zn. vo veci úpadcu D. P., a. s. v konkurze, R., X. B., je po

práve a je pohľadávkou proti podstate. V časti

21 118,40 eur (636.213,- Sk) ţalobu zamietol. Tretím výrokom zastavil konanie v časti

13 625,41 eur (410.479,- Sk). Štvrtým výrokom uloţil ţalobcovi povinnosť zaplatiť

ţalovanému trovy právneho zastúpenia, k rukám jeho právneho zástupcu, vo výške

3 759,84 eur do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia.

V odôvodnení rozhodnutia uviedol, ţe predmetom nároku ţalobcu je právo na určenie

pravosti pohľadávky, po úprave petitu vo výške 35 109,11 eur (1.057.694,- Sk) z titulu

pohľadávky proti podstate v druhom poradí podľa .

Súd prvého stupňa sa nestotoţnil s názorom ţalobcu, ţe nakoľko je právoplatné

a vykonateľné rozhodnutie súdu, ktorým bola ţalobcovi priznaná odmena v celej výške,

záväzné pre účastníkov a všetky orgány, musí ţalovaný tieto priznané trovy právneho

7

zastúpenia rešpektovať a bez ďalšieho ich vyplatiť ţalobcovi. Vychádzajúc z ustanovení

, a 149 súd prvého stupňa zdôraznil, ţe náhradu trov konania vrátane trov

právneho zastúpenia, súd priznáva účastníkovi, nie právnemu zástupcovi.

Pokiaľ ide o úkony právnej pomoci počas pracovného pomeru ţalobcu so ţalovaným,

súd prvého stupňa z predloţených dokladov zistil, ţe ţalobca pracoval u úpadcu nepretrţite

od 20. júla 2000 do 31. júla 2002. Ţalobca riadne chodil do práce a vykonával svoju pracovnú

činnosť, riadne čerpal dovolenku a úpadca (od vyhlásenia konkurzu ţalovaný) za neho

odvádzal všetky odvody. Podľa názoru súdu je teda nepochybné, ţe ţalobca u ţalovaného

pracoval v čase od 20. júla 2000, resp. od 1. januára 2002 do 31. júla 2002 a poberal za

vykonávanú prácu mzdu. Ustanovenia a o advokácii

neumoţňujú, aby zamestnanec v pracovnom pomere vykonával aj činnosť advokáta, t. j. aby

bral súčasne mzdu aj odmenu advokáta. Preto súd prvého stupňa nároky z úkonov

vykonaných počas pracovného pomeru vo výške 200 371,- Sk ţalobcovi nepriznal. Súd

nepriznal ţalobcovi ani nárok na odmenu a náhrady za „tretie úkony“ - ďalšie porady so

ţalovaným vo výške 435 842,- Sk, pretoţe ţalobca nepreukázal (výpoveďou svedkov ani

písomným zápisom z porád), ţe sa takéto porady uskutočnili. Pokiaľ ide o nároky vo výške

133 225,- Sk z úkonov, kde hodnota sporu presahuje 100 000,- Sk a na vykonanie ktorých bol

potrebný písomný súhlas ţalovaného, súd povaţoval za taký súhlas splnomocnenia pre

jednotlivé spory, ktoré ţalovaný ţalobcovi udelil. Preto v tejto časti ţalobe vyhovel. Ďalej súd

prvého stupňa priznal ţalobcovi nárok vo výške 288 289,- Sk. Išlo o úkony, ktoré podľa

tvrdenia ţalovaného ţalobca ničím nepreukázal a boli vykonané nehospodárne.

Nehospodárnosť videl ţalovaný v tom, ţe ţalobca podával ţaloby na súd i vo veciach, kde

išlo o minimálne pohľadávky a kde stačilo napísať účastníkom výzvu. V týchto prípadoch

bolo tieţ neúčelné zúčastňovať sa pojednávaní mimo miesta svojho sídla, preto ţalovaný

neuznával ani náhradu cestovných výdavkov za pouţitie motorového vozidla. S týmto

názorom ţalovaného sa súd prvého stupňa nestotoţnil, s poukazom na to, ţe v Zmluve medzi

účastníkmi konania nebolo zakázané pouţívanie motorového vozidla ţalobcu, ani obmedzenia

pri účasti na pojednávaniach. Právo na náhradu cestovných nákladov pri pouţití motorového

vozidla vzniká advokátovi v zmysle o cestovných náhradách.

Nezúčastnenie sa advokáta na pojednávaní by podľa názoru súdu mohlo negatívne ovplyvniť

výsledok konania. Za rozhodujúcu povaţoval súd tú skutočnosť, ţe ţalovaný nešpecifikoval

konkrétne prípady, v ktorých došlo k neúčelnému a nehospodárnemu konaniu ţalobcu. Súd

8

prvého stupňa priznal ţalobcovi aj úrok z omeškania vo výške 14,5 % od 15. februára 2005

do zaplatenia, pretoţe ide o úroky, ktoré vznikli po vyhlásení konkurzu, na čo sa ustanovenie

nevzťahuje. Neznamená to však, ţe aj keď sú úroky oprávnené, súd

ich nemôţe v konkurznom konaní uspokojiť. Tieto pohľadávky z hľadiska hmotného práva

nezanikajú a po zrušení konkurzu je ich moţné uspokojiť v súdnom alebo inom konaní,

ak dlţník bude existovať a bude mať majetok.

Na základe vyššie uvedených skutočností súd prvého stupňa vyhovel ţalobe v časti

13 990,61 eur (421.481,- Sk), pričom túto poloţku skrátil o 3,- Sk, s poukazom na to ţe, po

sčítaní jednotlivých špecifikovaných poloţiek je uplatňovaná čiastka 1 057 697,- Sk a ţalobca

si po úprave petitu uplatňuje čiastku 1 057 694,- Sk. Rozdiel 3,- Sk ţalobca nevedel vysvetliť,

preto súd túto čiastku posúdil v jeho neprospech.

V časti 13 625,41 eur (410 479 Sk) súd konanie podľa ust. zastavil.

V časti 21 118,40 eur (636.213,- Sk) súd ţalobu zamietol ako neopodstatnenú a ničím

nepreukázanú.

O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 v spojení s § 146 ods. 2 prvá veta

Proti tomuto rozsudku sa odvolal ţalobca aj ţalovaný. Najvyšší súd Slovenskej

republiky ako súd odvolací na prejednanie veci nariadil pojednávanie na deň 19. júla 2011

a po vypočutí ţalobcu a zástupcu ţalovaného vyhlásil rozsudok, ktorým zmenil odvolaním

napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku určujúcom, ţe pohľadávka ţalobcu vo

výške 13 990,61 eur (421.481,- Sk) so 14,5 % úrokom z omeškania zo sumy 13 990,61 eur

(421.481,- Sk) od 15. 02. 2005 do zaplatenia je po práve a je pohľadávkou proti podstate tak,

ţe v časti 4 422,26 eur a úroku z omeškania vo výške 14,5 % zo sumy 13 990,61 eur od

15. 02. 2005 do zaplatenia ţalobu zamietol. V ţalobu zamietajúcej časti rozsudok súdu prvého

stupňa potvrdil. V časti priznávajúcej ţalovanému náhradu trov prvostupňového konania

rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, ţe ţalovanému sa náhrada trov konania nepriznáva.

Posledným výrokom odvolací súd ţalobcovi uloţil povinnosť nahradiť ţalovanému trovy

odvolacieho konania v sume 99,50 eur z titulu zaplateného súdneho poplatku. V odôvodnení

rozhodnutia predovšetkým vymedzil, čo tvorí predmet odvolacieho konania (rozsah

prieskumu odvolacieho súdu). Konštatoval, ţe napadnutý rozsudok v časti, ktorou súd prvého

9

stupňa určil, ţe pohľadávka ţalobcu vo výške 9 568,35 eur je po práve a je pohľadávkou proti

podstate je právoplatný. Rovnako je právoplatný výrok, ktorým súd prvého stupňa konanie

v časti 13 625,41 eur zastavil. Proti týmto výrokom sa ţalovaný ani ţalobca neodvolali.

Odvolacie konanie sa preto obmedzilo na výroky rozsudku, ktorými súd prvého stupňa

rozhodol o: 1./ pohľadávke ţalobcu v sume 4 422,26 eur v rámci priznanej mu sumy

13 990,61 eur, 2./ úroku z omeškania vo výške 14 % zo sumy 13 990,61 eur od 15. 02. 2005

do zaplatenia, 3./ zamietnutia ţaloby v časti 21 118,40 eur, 4./ náhrady trov konania.

Ohľadom pohľadávky proti podstate v sume 4 422,26 eur (ako odmeny za úkony vo

veciach, v ktorých hodnota sporu presiahla 100 000,- Sk) dospel odvolací súd k záveru,

odlišnému od názoru súdu prvého stupňa, a to ţe ţalobca na túto sumu nemá nárok. Poukázal

na znenie článku III bodu 3 Zmluvy, v zmysle ktorého „advokát je povinný pred vykonaním

úkonu právnej sluţby pri hodnote veci alebo práva nad 100 000,- Sk vyţiadať si vopred

písomný súhlas klienta, ktorým navrhovaný úkon schváli. Advokát sa zaväzuje taký úkon

vykonať aţ po doručení predmetného súhlasu“. Podľa článku V bodu 5 zmluvy: „Klient pre

výkon právneho zastúpenia voči tretej osobe vybaví advokáta pre kaţdý jednotlivý právny

prípad plnou mocou“. Z porovnania znenia citovaných ustanovení Zmluvy podľa názoru

odvolacieho súdu jednoznačne vyplýva nesprávnosť úsudku súdu 1. stupňa, ţe písomný

súhlas podľa článku III bodu 3 nahradzuje splnomocnenie v zmysle článku V odsek 5. Zatiaľ

čo článok V bod 5 zakotvuje povinnosť klienta (teda ţalovaného ), článok III bod 3 jasne

a jednoznačne vyjadruje povinnosť advokáta (ţalobcu ). Preto odvolací súd napadnutý

rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, ţe v tejto časti ţalobu zamietol.

Ďalej sa odvolací súd stotoţnil s odôvodnením odvolania ţalovaného proti výroku

prvostupňového rozsudku, ktorým súd určil, ţe pohľadávkou proti podstate je aj úrok

z omeškania zo sumy 13 990,61 eur vo výške 14,5 % od 15. 02. 2005 do zaplatenia. Proti

tomu ţalovaný namietal, ţe úrok z omeškania pri nesplnení peňaţného dlhu moţno od dlţníka

poţadovať iba za predpokladu, ţe sa dlţník dostane s úhradou dlhu do omeškania, čo sa

v danom prípade nestalo. Odvolával sa pritom na ustanovenie , ktoré

správcovi určuje poradie, v akom má uspokojovať pohľadávky proti podstate a tvrdil, ţe

aplikácia zákona má v tomto prípade prednosť pre dohodou. Poukazoval tieţ na to, ţe správca

nedisponuje vţdy dostatkom finančných prostriedkov na úhradu všetkých pohľadávok proti

podstate. Na zdôraznenie správnosti názoru ţalovaného odvolací súd poukázal na okolnosť,

10

ţe v ţiadnom svojom ustanovení neuvádza náhradu trov právneho zastúpenia

správcu konkurznej podstaty advokátom ako pohľadávku proti podstate, čo značí, ţe správca

sa nemohol dostať do omeškania s úhradou takejto pohľadávky. Preto odvolací súd v tejto

časti napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, ţe ţalobu zamietol.

Pokiaľ ide o nároky z úkonov vykonaných počas pracovného pomeru, odvolací súd

konštatoval, ţe ţalobca ani v odvolacom konaní nepredloţil dôkaz o tom, kedy vykonal

jednotlivé úkony, napr. ţe podanie na súd vykonal v mimopracovnom čase. Správny bol tieţ

úsudok súdu prvého stupňa, ţe ţalobca bol povinný takéto dôkazy predloţiť preto, lebo

ţalovaný túto skutočnosť namietal a vyplývalo to aj z jeho špecifikácie, podľa ktorej boli tieto

úkony vykonané pred 11. augustom 2002, t. j. v čase, keď bol ţalobca v pracovnom pomere

a poberal mzdu. Rovnako jasne a výstiţne súd prvého stupňa odôvodnil svoje zamietajúce

rozhodnutie čo do nároku za „tretie úkony“ vo výške 435.842 Sk tým, ţe ţalobca ich

nepreukázal ani výpoveďou svedkov, ani písomným zápisom z porád. Ţalobca ani v odvolaní

ţiadne ďalšie dôkazy týkajúce sa úkonov vykonaných počas pracovného pomeru a „tretích

úkonov“ nepripojil ani neoznačil. Pokiaľ sa ţalobca odvolával na právoplatné rozhodnutia

súdov, ktorými mu bola priznaná náhrada trov, odvolací súd poukázal na to, ţe ţalobca

nezohľadnil to, ţe v súdnych konaniach sa trovy priznávajú účastníkovi konania, ktorým bol

v daných prípadoch správca konkurznej podstaty, a nie právnemu zástupcovi. Právny zástupca

musí svoje trovy právneho zastúpenia účastníkovi vyúčtovať, vyčísliť a zdôvodniť. Len takto

vyčíslené a preukázané trovy moţno právnemu zástupcovi priznať. Odvolací súd sa

nestotoţnil ani s názorom ţalobcu, ţe mohol popri pracovnom pomere u ţalovaného

vykonávať advokáciu v mimopracovnom čase. Poukázal na to, ţe

takúto moţnosť vylučoval. Ţalobca nemôţe mať pracovný pomer a súčasne vykonávať

advokáciu, čiţe byť zapísaný v komore advokátov. Z týchto dôvodov sa odvolací súd

stotoţnil s odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa, pokiaľ ide o zamietnutie ţaloby v časti

21 118,40 eur.

Ţalobca sa tieţ odvolal proti výroku, ktorým súd prvého stupňa rozhodol o náhrade

trov konania tak, ţe ho zaviazal zaplatiť ţalovanému trovy právneho zastúpenia v sume

3 759,84 eur, čo značí, ţe ţalobcovi náhradu trov konania nepriznal. Uvedené rozhodnutie

povaţoval odvolací súd za správne, s poukazom na to, ţe ţalobca bol v konaní úspešný len

sčasti.

11

Pokiaľ sa ţalobca odvolal aj proti tomu, ţe súd prvého stupňa nerozhodol o jeho

návrhu v časti, v ktorej sa domáhal aj určenia poradia pohľadávky podľa § 31 ods. 6 písm. b/

a aby zaviazal ţalovaného nahradiť mu zaplatený súdny poplatok za podaný návrh

a odvolanie, odvolací súd poukázal na to, ţe súd 1. stupňa vydal dňa 1. decembra 2010

uznesenie č. k. -1729, ktorým v zmysle ust. návrh ţalobcu

na doplnenie rozsudku č. k. -1702 zo dňa 27. októbra 2010 zamietol.

Odvolací súd pri svojom rozhodovaní vychádzal zo svojho zásadného právneho

stanoviska, ţe správca konkurznej podstaty mal konať a vystupovať v súdnych konaniach

sám. V prípade, ţe súdnych konaní bolo neúmerne veľa, mal vyuţiť ustanovenie

a poţiadať konkurzný súd o ustanovenie osobitného správcu. Keďţe sa ţalovaný neodvolal

proti celej ţalobe vyhovujúcej časti rozsudku, t. j. proti časti, ktorou súd prvého stupňa určil,

ţe pohľadávka ţalobcu vo výške 9 568,35 eur je po práve a je pohľadávkou proti podstate

(a tento výrok v dôsledku toho nadobudol právoplatnosť), odvolací súd nemohol na túto časť

aplikovať spomenuté konštatovanie, ţe správca bol povinný z titulu svojej funkcie konať

v súdnych sporoch týkajúcich sa podstaty sám a pokiaľ sa dal zastúpiť, nie sú náklady tohto

zastúpenia pohľadávkou proti podstate v zmysle ust. .

Výrok o trovách odvolacieho konania odôvodnil odvolací súd tým, ţe úspešnému

ţalovanému vzniklo v zmysle v spojení s právo na náhradu

trov odvolacieho konania.

Proti predmetnému rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k.

-1746 z 19. júla 2011 podal ţalobca dovolanie. Rozsah dovolania vymedzil tak,

ţe ním napáda výrok rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého

stupňa vo veci samej tak, ţe v časti 4 422,26 eur a úroku z omeškania vo výške 14,5 % zo

sumy 13 990,61 eur od 15. 02. 2005 do zaplatenia odvolací súd ţalobu zamietol a tieţ výrok

tohto rozsudku, ktorým odvolací súd (v ţalobu zamietajúcej časti) rozsudok súdu prvého

stupňa potvrdil. Dôvodnosť dovolania vzhliadol v ustanovení

tvrdiac, ţe v konaní došlo k vadám uvedeným v , v ustanovení

písm. b/ , tvrdiac, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci, ako aj v ustanovení , tvrdiac, ţe

rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na neprávnom právnom posúdení veci.

12

Proti výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého

stupňa vo veci samej tak, ţe v časti 4 422,26 eur odvolací súd ţalobu zamietol, ţalobca (ďalej

aj „dovolateľ“) namietal, ţe odvolací súd nevykonal vo veci ţiadne dokazovanie a nevykonal

ţalobcom navrhované dôkazy, jeho rozhodnutie nespočíva na skutkových zisteniach, spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci ( ), nie je spravodlivé

a v súlade s dobrými mravmi. Dôvody, ktoré dovolateľa viedli k týmto konštatovaniam

podrobne rozobral pod Ad. 1/ na stranách 2 a 3 svojho dovolania (č. l. 1758 – 1759 spisu).

Proti výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok

prvostupňového súdu vo veci samej tak, ţe v časti úroku z omeškania vo výške 14,5 % zo

sumy 13 990,61 eur od 15. 02. 2005 do zaplatenia odvolací súd ţalobu zamietol, dovolateľ

namietal, ţe odvolací súd na základe nedostatočne vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym

skutkovým zisteniam, jeho rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci

( ) a je nepreskúmateľné. Dôvody, ktoré dovolateľa viedli k týmto

konštatovaniam podrobne rozobral pod Ad. 2/ na stranách 3 a 4 svojho dovolania (č. l. 1759 –

1760 spisu).

Proti výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým odvolací súd v ţalobu zamietajúcej

časti rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil [potvrdil zamietnutie pohľadávky v sume

200 371,- Sk (6.651,10 eur) / zamietnutý nárok z úkonov vykonaných počas pracovného

pomeru ţalobcu u ţalovaného], dovolateľ namietal, ţe odvolací súd nevykonal ani

neprihliadol na ţalobcom navrhované dôkazy, v dôvodoch svojho rozhodnutia nevysvetlil,

ktoré skutočnosti povaţoval za preukázané a ktoré nie, akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo na niektoré dôkazy neprihliadol, resp. nevykonal iné navrhnuté dôkazy

tak, aby jeho rozhodnutie bolo jasné a presvedčivé. Dôvody, ktoré dovolateľa viedli k týmto

záverom, podrobne rozobral pod Ad. 3/ a) na stranách 4, 5 a 6 svojho dovolania (č. l. 1760 -

1762 spisu).

Proti výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým odvolací súd v ţalobu zamietajúcej

časti rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil [potvrdil zamietnutie pohľadávky v sume

435 842,- Sk (14.467,30 eur) / zamietnutý nárok z tzv. tretích úkonov - ďalšie porady so

ţalovaným], dovolateľ namietal, ţe odvolací súd nevykonal ţalobcom navrhované

dokazovanie a bez riadne vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam

( ), jeho rozhodnutie je nepreskúmateľné, pretoţe v dôvodoch

13

svojho rozhodnutia nevysvetlil, ktoré skutočnosti povaţoval za preukázané a ktoré nie, akými

úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo na niektoré dôkazy neprihliadol, resp.

nevykonal iné navrhnuté dôkazy tak, aby jeho rozhodnutie bolo jasné a presvedčivé. Dôvody,

ktoré dovolateľa viedli k týmto záverom, podrobne rozobral pod Ad. 3/ b) na stranách 6 a 7

svojho dovolania (č. l. 1762 - 1763 spisu).

Dovolateľ záverom vytkol odvolaciemu súdu, ţe porušil aj zásadu rovnakého

postavenia účastníkov v občianskoprávnych vzťahoch. Tohto pochybenia sa mal odvolací súd

dopustiť tým, ţe síce sám deklaroval, ţe pri rozhodovaní o veci vychádzal zo svojho

stanoviska, ţe ţalovaný nemal v právnych sporoch nárok na trovy právneho zastúpenia, avšak

nerozhodol v súlade s týmto stanoviskom. Dovolateľ v tejto súvislosti uviedol, ţe odvolací

súd za účelom dokazovania vykonal pojednávanie a svoje rozhodnutie vo veci individuálne,

čo do právneho základu kaţdého z uplatňovaných nárokov ţalobcu, odôvodnil. Týmto

postupom mal, podľa názoru dovolateľa, odvolací súd porušiť spravodlivú rovnováhu

záujmov účastníkov konania a znevýhodniť ţalobcu tým, ţe mu fakticky znemoţnil úspešné

uplatňovanie jeho práva v inom súdnom konaní, a to pokiaľ by sa nejednalo o prekáţku res

iudicata, či prekáţku plynutia času, tak svojím právnym stanoviskom vo veci samej

prejudikoval rozhodnutie, ktoré by prijal v odvolacom konaní.

Dovolacím petitom sa ţalobca domáhal, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu

zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

K dovolaniu ţalobcu sa písomne vyjadril ţalovaný. Navrhol dovolanie ţalobcu

smerujúce proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu odmietnuť podľa § 243b ods. 5

a ako neprípustné, vzhľadom na ustanovenie

v spojení s Povaţujúc rozsudok odvolacieho súdu za vecne správny

v jeho zmeňujúcom výroku, navrhol ţalovaný dovolanie smerujúce proti zmeňujúcemu

výroku odvolacieho súdu (prípustné podľa v spojení s

) zamietnuť ako nedôvodné a zaviazať ţalobcu k náhrade trov dovolacieho konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací súd ( ) po

zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania ( ), ktorý sám má

právnické vzdelanie ( posledná veta ), skúmal bez nariadenia

14

pojednávania ( ) najskôr to, či sa ním napadá rozhodnutie, proti ktorému

je dovolanie prípustné.

Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ). V prejednávanej veci rozhodol odvolací súd

rozsudkom.

Podľa platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozsudku, je prípustné:

- proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa

vo veci samej (ods. 1),

- proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho

názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (ods. 2),

- proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého

stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie

prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide

o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil

neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 (ods. 3).

V prejednávanej vec dovolateľ napadol dva výroky rozsudku odvolacieho súdu:

1./ výrok, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej tak, ţe

v časti 4 422,26 eur a úroku z omeškania vo výške 14,5 % zo sumy 13 990,61 eur od 15. 02.

2005 do zaplatenia odvolací súd ţalobu zamietol (ďalej aj „zmeňujúci výrok vo veci samej“),

2./ výrok, ktorým odvolací súd (v ţalobu zamietajúcej časti) rozsudok súdu prvého

stupňa potvrdil (ďalej aj „potvrdzujúci výrok“).

Ad. 1/:

Dovolanie proti zmeňujúcemu výroku vo veci samej je prípustné podľa § 238 ods. 1

, nakoľko ide o výrok rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu

prvého stupňa vo veci samej. Ţalobca podal dovolanie proti výroku odvolacieho rozsudku,

ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej tak, ţe v časti 4 422,26 eur

odvolací súd ţalobu zamietol. Sumu 4 422,26 eur predstavuje odmena ţalobcu ako advokáta

15

za právne sluţby poskytnuté ţalovanému vo veciach, v ktorých hodnota sporu presiahla

100 000,- Sk. Odvolací súd dospel k záveru, ţe udelenie splnomocnenia nemohlo nahradiť

písomný súhlas podľa článku III bodu 3 Zmluvy. Dovolateľ voči tomu namietal, ţe

rozhodnutie odvolacieho súdu, podľa ktorého ţalobca za poskytnutie právnych sluţieb iba na

základe plnomocenstva udeleného ţalovaným nemá nárok na ţiadnu odmenu, nespočíva na

skutkových zisteniach (odvolací súd vo veci nevykonal ţiadne dokazovanie, resp. nevykonal

dôkazy navrhované ţalobcom), je zaloţené na nesprávnom právnom posúdení veci, je

nespravodlivé a v rozpore s dobrými mravmi. Poukázal na to, ţe v konaní nebolo

spochybnené, ţe právoplatnými rozhodnutiami súdov boli ţalovanému v súlade so zákonom

priznané náhrady trov právneho zastúpenia, ktoré vykonal ţalobca a tieto má ţalovaný

uhradiť ţalobcovi ako svojmu právnemu zástupcovi.

Ţalobca svojím dovolaním napadol tieţ výrok rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol

zmenený rozsudok prvostupňového súdu vo veci samej tak, ţe v časti úroku z omeškania vo

výške 14,5 % zo sumy 13 990,61 eur od 15. 02. 2005 do zaplatenia odvolací súd ţalobu

zamietol. Dovolateľ namietal, ţe odvolací súd na základe nedostatočne vykonaných dôkazov

dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, jeho rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci a je nepreskúmateľné. Odvolaciemu súdu vytýkal, ţe neskúmal

ţalobcom navrhnuté dokazovanie preskúmania stavu finančných prostriedkov ţalovaného

a príjmov podstaty a uspokojil sa len s neurčitým a verbálnym tvrdením ţalovaného, ţe

nedisponuje „vţdy“ dostatkom finančných prostriedkov na úhradu pohľadávok proti podstate.

Ţalovaný nepreukázal, či v konkrétnom čase mal alebo nemal dostatok finančných

prostriedkov na úhradu pohľadávok proti podstate a odvolací súd túto okolnosť ani neskúmal,

teda neskúmal, či konanie ţalovaného nebolo svojvoľné. Dovolateľ nesúhlasil ani s právnym

názorom odvolacieho súdu, uvedeným za účelom zdôraznenia správnosti svojho názoru, ţe

ustanovenie neuvádza náhradu trov konania.

Dovolací súd po preskúmaní veci sa naopak stotoţnil s právnym názorom odvolacieho

súdu, podľa ktorého mal ţalovaný ako správca konkurznej podstaty konať a vystupovať

v súdnych konaniach sám a v prípade, ţe súdnych konaní bolo neúmerne veľa, mal vyuţiť

ustanovenie a poţiadať konkurzný súd o ustanovenie osobitného správcu na vedenie

súdnych sporov. Dovolací súd poukazuje na to, ţe v danom prípade je správca zároveň aj

advokátom zapísaným do zoznamu advokátov, ktorý vedie Slovenská advokátska komora,

16

čiţe osobou znalou práva. Z uvedeného dôvodu nemoţno pohľadávku ţalobcu voči

ţalovanému povaţovať za „náklady spojené s udrţiavaním a so správou podstaty“, čiţe

pohľadávku proti podstate v zmysle ust. . Vzhľadom na uvedené

právne stanovisko sú akékoľvek úvahy o tom, či plnomocenstvá udelené na zastupovanie

v konaniach, v ktorých hodnota sporu presiahla 100 000,- Sk, nahrádzali písomný súhlas

zastúpeného potrebný podľa článku III bodu 3 Zmluvy, ako aj o tom, či sa správca mohol

dostať do omeškania s úhradou pohľadávky proti podstate, zbytočné a pre rozhodnutie veci

irelevantné.

Keďţe dovolanie ţalobcu proti zmeňujúcemu výroku vo veci samej je nedôvodné

a dovolacím súdom neboli v procesnom postupe súdov niţšieho stupňa zistené vady, pre ktoré

by bolo potrebné napadnutý výrok rozsudku odvolacieho súdu zrušiť, Najvyšší súd

Slovenskej republiky dovolanie ţalobcu proti zmeňujúcemu výroku vo veci samej podľa

zamietol.

Ad. 2/:

Na rozdiel od zmeňujúceho výroku vo veci samej, prípustnosť dovolania proti

potvrdzujúcemu výroku z ustanovení nevyplýva, nakoľko sa nejedná o prípad

podľa – odvolací súd nevyslovil v potvrdzujúcom výroku svojho

rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného

významu. Prípustnosť dovolania proti potvrdzujúcemu výroku by tak prichádzala do úvahy

len vtedy, ak by v konaní odvolacieho súdu došlo k niektorej z procesných vád, taxatívne

vymenovaných v ustanovení Podľa tohto ustanovenia je totiţ dovolanie

prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak: a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá

nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť

byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne

zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv

začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/

účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval

senát. Pre záver o prípustnosti dovolania podľa ust. nie je relevantný subjektívny

názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade vymenovanej v tomto zákonnom

17

ustanovení. Rozhodujúcou skutočnosťou je len zistenie dovolacieho súdu, ţe k takejto

procesnej vade skutočne došlo.

Ţalobca síce v úvode svojho dovolania uviedol aj dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2

písm. a/ , t. j. ţe v konaní došlo k vadám uvedeným v , tieto vady však

bliţšie nešpecifikoval, ani neuviedol, ktorou z vád v zmysle ust. mal odvolací

súd zaťaţiť svoje konanie. Dovolací súd v rámci svoje zákonnej povinnosti vyplývajúcej mu

z ustanovenia ex offo skúmal, či v konaní odvolacieho súdu nedošlo

k vadám podľa , pre ktoré by bolo potrebné rozhodnutie odvolacieho súdu v jeho

potvrdzujúcom výroku zrušiť, pričom takéto vady zistené neboli. Pokiaľ dovolateľ namietal,

ţe odvolací súd nevykonal ním navrhované dôkazy, dovolací súd poukazuje na ustálenú

judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, v zmysle ktorej nevykonanie dôkazov

navrhnutých účastníkom nie je postupom, ktorým súd odňal účastníkovi moţnosť konať pred

súdom (R 37/1993). Ak súd v priebehu konania nevykonal všetky dôkazy navrhované

účastníkmi, resp. vykonal iné dôkazy na zistenie skutočného stavu, dovolanie proti

rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa nie je prípustné, lebo nemoţno to

povaţovať za odňatie moţnosti konať pred súdom a za znemoţnenie uplatnenia procesných

práv, ktoré účastníci mohli uplatniť a boli v dôsledku nesprávneho postupu súdu z nich

vylúčení (R 125/1999). Aj v prejednávanej veci bol dovolací súd toho názoru, ţe nevykonanie

určitého dôkazu môţe mať za následok len neúplnosť skutkových zistení (vedúcu prípadne k

vydaniu nesprávneho rozhodnutia), nie však procesnú vadu v zmysle Neúplne

zistený skutkový stav je dôsledkom tzv. inej vady konania majúcej za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci ( ), ktorá je síce relevantným dovolacím

dôvodom, sama osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (k uvedenému pozri aj uznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 25. októbra 2010, sp. zn. ).

Pokiaľ ide o dovolateľom namietané nedostatočné odôvodnenie rozsudku odvolacieho

súdu, ktoré by naopak mohlo zakladať vadu konania v zmysle ust. 237 písm. f/ ,

dovolací súd konštatuje, ţe uvedená námietka je nedôvodná. Navyše si dovolateľ aj protirečí,

keď na viacerých miestach vytýka rozsudku odvolacieho súdu jeho nepreskúmateľnosť, avšak

v bode II. svojho dovolania (v ktorom hovorí o porušení zásady rovnakého postavenia

účastníkov) sám uvádza, ţe: „Odvolací súd za účelom dokazovania vykonal pojednávanie

a svoje rozhodnutie vo veci individuálne, čo do právneho základu kaţdého z uplatňovaných

18

nárokov ţalobcu, odôvodnil.“ (strana 7, bod II. veta piata dovolania – č. l. 1763).

Ustanovenie , ktoré upravuje obsahové náleţitosti rozsudku (jeho

písomného vyhotovenia) sa v odvolacom konaní aplikuje primerane. V tomto zmysle je aj

odvolací súd povinný svoje rozhodnutie odôvodniť tak, aby bolo úplné, výstiţné a presvedčivé

a poskytovalo dostatočný podklad pre prípadný prieskum v dovolacom konaní. V rámci plnenia

tejto povinnosti odvolací súd nemusí odpovedať na všetky otázky nastolené účastníkmi

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne ktoré dostatočne

objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých

detailov sporu. Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. zo

16. marca 2005 uviedol, ţe odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá

odpovedať na kaţdú námietku alebo argument uvedené v opravnom prostriedku, ale iba na

tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú

nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava

v odvolacom konaní. Rozsah tejto povinnosti sa môţe meniť podľa povahy rozhodnutia.

V prejednávanej veci odvolací súd (v ţalobu zamietajúcej časti) rozsudok súdu prvého stupňa

potvrdil, nakoľko sa stotoţnil s odôvodnením napadnutého výroku. Zákon v takýchto

prípadoch umoţňuje odvolaciemu súdu vypracovať tzv. skrátené odôvodnenie rozhodnutia

( ), v ktorom sa odvolací súd obmedzí len na konštatovanie správnosti

dôvodov napadnutého rozhodnutia, ktoré prípadne doplní o ďalšie dôvody, zdôrazňujúce

správnosť napadnutého rozhodnutia. Uţ takéto odôvodnenie povaţuje zákonodarca za

dostačujúce (za predpokladu, ţe potvrdzované rozhodnutie obsahuje úplné a presvedčivé

odôvodnenie). V prejednávanej veci odvolací súd nielen ţe poukázal na správnosť záverov

súdu prvého stupňa, ale uviedol aj ďalšie dôvody, ktorými reagoval na relevantné argumenty

odvolania. Podľa názoru dovolacieho súdu tak urobil dostatočne jasne a zrozumiteľne. Pokiaľ

ţalobca namietal, ţe odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia neuviedol, ktoré

skutočnosti povaţoval za preukázané a ktoré nie, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov

riadil, prečo na niektoré dôkazy neprihliadol, resp. prečo nevykonal iné navrhnuté dôkazy,

dovolací súd poukazuje na tom ţe táto námietka je nedôvodná. Z obsahu spisu vyplýva, ţe na

odvolacom pojednávaní dňa 19. júla 2011 boli vypočutí ţalobca a zástupca ţalovaného, ktorí

zotrvali na svojich doterajších stanoviskách bez toho, aby navrhli vykonanie ďalších dôkazov.

Ţalobca ani v rámci svojho písomného odvolania nenavrhol ţiadne nové dôkazy, teda také,

ktoré by neboli známe uţ z konania pred súdom prvého stupňa.

19

Ostatné námietky dovolateľa voči potvrdzujúcemu výroku odvolacieho rozsudku sa

týkajú nesprávneho právneho posúdenia veci odvolacím súdom, ktoré je síce relevantným

dovolacím dôvodom v zmysle ust. , avšak len za predpokladu, ţe

dovolanie proti rozsudku je prípustné v zmysle ustanovení V prípade

potvrdzujúceho výroku tomu tak nie, preto dovolací súd nemohol pristúpiť k posúdeniu

správnosti právneho posúdenia veci odvolacím súdom a ani skúmať, či odvolací súd svoje

konanie nezaťaţil tzv. inou vadou, majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci

(dovolací dôvod podľa ust. ).

Vzhľadom k tomu, ţe prípustnosť dovolania proti potvrdzujúcemu výroku nemoţno

vyvodiť z ust. a dovolacím súdom neboli zistené vady konania podľa ust.

, Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací, podľa ust.

písm. c/ v spojení s ust. odmietol dovolanie ţalobcu proti

potvrdzujúcemu výroku, pretoţe dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému tento

opravný prostriedok nie je prípustný.

V dovolacom konaní právo na náhradu trov dovolacieho konania vzniklo úspešnému

ţalovanému (ust. a v spojení s ust. ). Písomným

podaním z 27. januára 2012 si ţalovaný uplatnil náhradu trov dovolacieho konania v sume

159,17 eur, ktorú špecifikoval ako trovy právneho zastúpenia za 2 realizované úkony právnej

sluţby podľa vyhlášky č. : 1/ prevzatie a príprava

zastúpenia v dovolacom konaní, vrátane prvej porady s klientom dňa 17. januára 2012 –

58,69 eur, 2/ písomné podanie vo veci samej – vyjadrenie k dovolaniu zo dňa 17. januára

2012 – 58,69 eur + 2 x reţijný paušál po 7,63 eur = 15,26 eur + DPH 26,53 eur. Dovolací súd

konštatuje, ţe ţalovaný si trovy dovolacieho konania vyúčtoval v súlade s citovanou

vyhláškou a v správnej výške. Napriek tomu však ţalovanému ich náhradu nepriznal, a to

z identického dôvodu, pre ktorý mu ani odvolací súd nepriznal právo na náhradu trov

odvolacieho konania, spočívajúcich v trovách právneho zastúpenia. A síce preto, ţe ţalovaný

ako správca konkurznej podstaty mal konať a vystupovať v súdnych konaniach sám

a v prípade, ţe súdnych konaní bolo neúmerne veľa, mal vyuţiť ustanovenie

a poţiadať konkurzný súd o ustanovenie osobitného správcu na vedenie súdnych sporov

(tak, ako to odôvodnil odvolací súd na strane 12 svojho rozsudku – č. l. 1751, s ktorým

stanoviskom sa dovolací súd stotoţňuje). V zmysle uvedeného dovolací súd nepovaţoval tieto

20

trovy za účelne vynaloţené, resp. potrebné pre účelné bránenie práva ţalovaného proti

ţalobcovi ( ). Napokon ţalovaný ani nevyjadril nesúhlas s výrokom

rozsudku odvolacieho súdu, ktorý mu z tohto dôvodu nepriznal náhradu trov odvolacieho

konania, spočívajúcich v trovách právneho zastúpenia, ale mu priznal len náhradu trov

odvolacieho konania, pozostávajúcich zo zaplateného súdneho poplatku za odvolanie.

Toto rozhodnutie prijal dovolací senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

pomerom hlasov 5 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave, 24. apríla 2014

JUDr. Juraj S e m a n, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: H.