Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 6 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (11)63e/392172.8562e6.pdf
PDF · 122.77 KB
No categories available
4ECdo/134/2013
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 4 ECdo 134/2013
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej B., so sídlom v B.,
IČO: X., zastúpenej advokátskou kanceláriou A., so sídlom v B., v mene ktorej vykonáva
advokáciu ako konateľ advokát Mgr. J., proti povinnej A., bývajúcej v Č., za účasti súdneho
exekútora JUDr. Ľ., so sídlom v Š., o vymoženie 1.532,47 Eur s príslušenstvom, vedenej na
Okresnom súde Dunajská Streda pod sp. zn. 12 Er 192/2009, o dovolaní oprávnenej proti
uzneseniu Krajského súdu v Trnave z 28. novembra 2012 sp. zn.
10 CoE 125/2012 takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a.
Ţiadnemu z účastníkov náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Oprávnená podala súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie na vymoţenie
sumy 1.532,47 Eur s príslušenstvom. Povinnosť povinnej zaplatiť jej túto sumu preukazovala
rozhodcovským rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri R., so sídlom v B.,
zo 6. marca 2009 sp. zn. B.. Súdny exekútor následne v zmysle § 44 zákona č. 233/1995 Z.z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) poţiadal Okresný súd Dunajská Streda
o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie.
Okresný súd Dunajská Streda vydal 17. apríla 2009 súdnemu exekútorovi poverenie
č. X.* na vymoţenie vyššie uvedenej sumy (§ 45 ods. 1 Exekučného poriadku); uznesením
z 3. apríla 2012 č.k. 12 Er 192/2009-14 exekúciu zastavil a rozhodol o trovách exekúcie. V
odôvodnení rozhodnutia uviedol, ţe z exekučného titulu vyplynulo, ţe povinná ním bola
zaviazaná na peňaţné plnenie z dôvodu nesplatenia úveru poskytnutého jej na základe zmluvy
o úvere. S prihliadnutím na povahu účastníkov a obsah zmluvy dospel k záveru, ţe išlo
o zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch a v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Vychádzal z názoru, ţe
v exekučnom konaní je exekučný súd povinný uţ pri rozhodovaní o ţiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku ex offo posúdiť
povahu zmluvnej podmienky (rozhodcovskej doloţky), ktorou je zaloţená právomoc
rozhodcovského súdu vo veci konať a rozhodnúť, a to z hľadiska jej primeranosti
(prijateľnosti), a teda jej platnosti. V zmysle tejto doloţky sa strany dohodli, ţe spory
zo zmluvy budú rozhodované v rozhodcovskom konaní a rozhodnutie bude pre obidve
zmluvné strany konečné a záväzné. V danom prípade má súd za to, ţe rozhodcovská doloţka
takto formulovaná, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa tým, ţe znemoţňuje spotrebiteľovi zvoliť si spôsob riešenia
prípadného sporu a ponecháva ho výlučne na vôli dodávateľa. Rozhodcovskú doloţku
si spotrebiteľ nevyjednal, ani nemal na výber, vzhľadom na jej splynutie s ostatnými
štandardnými podmienkami. Doloţka nebola dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa,
ale na začiatku zmluvného vzťahu a núti spotrebiteľa podrobiť sa výlučne rozhodcovskému
konaniu, z ktorého dôvodu sa prieči dobrým mravom, a preto je v zmysle § 53
ods. 4 písm. r/ a ods. 5 Občianskeho zákonníka neprijateľná, a teda neplatná. Z tohto dôvodu
preto nemalo prebehnúť ani vlastné rozhodcovské konanie, a predloţený rozhodcovský
rozsudok nie je spôsobilým exekučným titulom na vykonanie exekúcie.
Krajský súd v Trnave na odvolanie oprávnenej uznesením z 28. novembra 2012 sp. zn.
10 CoE 125/2012 uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. V celom rozsahu sa stotoţnil
s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa. Na zdôraznenie správnosti záverov
exekučného súdu uviedol, ţe zmluvná podmienka, ktorá tvorí problematiku sporu,
je v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa, robí z povinnej slabšiu zmluvnú stranu
v právnom vzťahu vyplývajúcom zo spotrebiteľskej zmluvy a súčasne sa takáto zmluvná
podmienka prieči dobrým mravom. Neplatná rozhodcovská doloţka nemohla platne zaloţiť
právomoc rozhodcovského súdu na prejednanie veci, ani na vydanie rozhodnutia, ktoré
by následne mohlo poţívať náleţitú ochranu v procese exekučného vymáhania ním priznanej
pohľadávky, teda stať sa spôsobilým podkladom exekúcie.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala včas dovolanie oprávnená. Navrhla,
aby dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu zmenil a poveril súdneho exekútora vykonaním
exekúcie, alebo aby uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec
vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnila dovolacími dôvodmi
uvedenými v ustanovení § 241 ods. 2 písm. a/, b/, c/ O.s.p.; dovolací dôvod podľa § 241
ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s ustanoveniami § 237 písm. d/, e/ a f/ O.s.p. (v tej istej veci
sa uţ prv právoplatne rozhodlo, nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol
potrebný, účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom). Podľa
názoru dovolateľky skutočnosť, ţe podmienky v spotrebiteľskej zmluve neboli individuálne
dojednané, sama osebe nezakladá ich neprijateľnosť. To, ţe rozhodcovské konanie iniciovala
oprávnená z titulu neplnenia si povinnosti riadne a včas zo strany povinnej, nemôţe mať
za následok neplatnosť rozhodcovskej doloţky. Bola preto toho názoru, ţe rozhodcovská
doloţka bola dohodnutá v súlade so zákonom. Predloţením návrhu na uzavretie
rozhodcovskej doloţky si oprávnená plnila povinnosť, ktorá jej vyplývala zo zákona
o bankách. Ďalej uviedla, ţe právoplatný rozhodcovský rozsudok predstavuje pre exekučný
súd prekáţku res iudicata, tzn. ţe rozhodcovský rozsudok je nezmeniteľný a záväzný.
Prvostupňový a odvolací súd rozhodli o neprijateľnosti zmluvného dojednania ex offo napriek
tomu, ţe exekučnému súdu zo ţiadneho zákonného ustanovenia nevyplýva oprávnenie
rozhodovať o neprijateľnosti rozhodcovskej doloţky z úradnej povinnosti. Exekučný súd
nie je oprávnený skúmať vecnú správnosť exekučného titulu. Súd nemá nahrádzať pasivitu
spotrebiteľa. Nesprávnym rozhodnutím o zastavení exekučného konania sa oprávnenej
odoprelo právo na výkon vykonateľného rozhodnutia.
Povinná sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
ţe dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená v súlade s § 241
ods. 1 O.s.p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.),
či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno dovolaním napadnúť. Dospel pritom
k záveru, ţe dovolanie v predmetnej veci nie je prípustné.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Keďţe v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu,
jeho prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia § 239 O.s.p.
Uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci však nemoţno podriadiť pod ţiaden
dôvod prípustnosti vyplývajúci z ustanovenia § 239 O.s.p., lebo odvolací súd uznesenie súdu
prvého stupňa nezmenil, ale ho potvrdil a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu
Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie
stanoviska. Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení prípustnosť dovolania
nevyslovil a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia
na podklade cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho
rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej
republiky (§ 239 ods. 1 písm. a/, písm. b/ O.s.p., ods. 2 písm. a/, b/, c/ O.s.p.). Dovolanie
oprávnenej preto podľa ustanovenia § 239 ods. 1 a ods. 2 O.s.p. nie je prípustné.
Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,
len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu (aj uzneseniu),
ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval
ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred
súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto
samosudcu rozhodoval senát.
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania
významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., moţno
ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné (viď
napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p.
ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade
vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/,c/ a g/ O.s.p. netvrdila
a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení
nie je prípustné.
Z obsahu dovolania moţno vyvodiť, ţe oprávnená namietala vadu v zmysle § 237
písm. a/ O.s.p. Právomoc súdu je upravená v ust. § 7 a § 8 Občianskeho súdneho poriadku;
jej nedostatok sa povaţuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá má za následok
zastavenie konania, prípadne aj postúpenie veci inému orgánu. Prípustnosť dovolania
z dôvodu nedostatku právomoci súdu je daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal
rozhodnúť iný orgán.
Dovolateľka v predmetnej veci vadu konania podľa ustanovenia § 237 písm. a/ O.s.p.
nevyvodzovala z toho, ţe súdy vôbec nemali právomoc konať a rozhodovať. Ich právomoc
v exekučnom konaní nepopierala. Namietala, ţe súdy sa nesprávnou a ústavne nesúladnou
interpretáciou § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a ust. § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z.z.
o rozhodcovskom konaní postavili do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné
preskúmanie exekučného titulu, metódou, ktorá v rámci zverenej právomoci ako exekučným
súdom neprináleţí. Z uvedeného je zrejmé, ţe dovolateľka namietala nesprávnu aplikáciu
a výklad zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene
a doplnení ďalších zákonov a Zákona o rozhodcovskom konaní, resp. namietala nesprávne
právne posúdenie veci. Za týchto okolností dovolací súd dospel k záveru, ţe súdy rozhodovali
vo veci, ktorá patrí do ich právomoci, keď napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom
konaní, v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona
(napr. z ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku). Námietka
dovolateľky o existencii vady konania v zmysle § 237 písm. a/ O.s.p. preto nie je dôvodná.
Pokiaľ ide o (dovolateľkou namietanú) existenciu prekáţky rei iudicatae (§ 237
písm. d/ O.s.p.), táto tieţ patrí k procesným podmienkam a jej existencia (zistenie) v kaţdom
štádiu konania vedie k jeho zastaveniu. Nastáva vtedy, ak sa má v novom konaní prejednať
tá istá vec, pričom o tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav,
o ktorom uţ bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého premetu konania a tých
istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav (vymedzený
ţalobným petitom) vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol uplatnený
(t.j. ak vyplýva z rovnakého skutku). Pre posúdenie, či je daná táto prekáţka nie je významné,
ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného konania;
je daná aj vtedy, ak určitý skutkový dej (skutok) bol po právnej stránke v pôvodnom konaní
posúdený inak, nesprávne či neúplne. Z hľadiska totoţnosti účastníkov, nie je významné,
či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné postavenie.
Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni
nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či uţ z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej
sukcesie.
Z obsahu spisu vyplýva, ţe konaniu vo veci exekúcie oprávnenej B., so sídlom v B.,
IČO: X., proti povinnej A., bývajúcej v Č., o vymoţenie 1.532,47 Eur s príslušenstvom,
vedenej na Okresnom súde Dunajská Streda pod sp. zn. 12 Er 192/2009, na základe
rozhodcovského rozsudku vydaného Stálym rozhodcovským súdom (zriadeným
zriaďovateľom R., so sídlom v B. zo 6. marca 2009 sp. zn. B. nepredchádzalo ţiadne iné
konanie na súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté. Vzhľadom na uvedené dovolateľkou
vytýkaná vada podľa § 237 písm. d/ O.s.p. konanie nezaťaţila.
Konanie nie je zaťaţené ani vadou v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., lebo
v predmetnej veci nebol zistený nedostatok návrhu na začatie konania (ako ďalšej podmienky
konania, nedostatok ktorej vedie k zastaveniu konania). Exekučný súd totiţ v danej veci začal
konať na základe ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní od jej doručenia (§ 44 Exekučného poriadku).
V tomto prípade z určujúceho – obsahového – hľadiska (§ 41 ods. 2 O.s.p.) zo strany
oprávnenej ani nejde o námietku nedostatku návrhu na začatie konania v zmysle ustanovenia
§ 237 písm. e/ O.s.p., ale o námietku inú, ktorú oprávnená uvádza vo väzbe na otázku
zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia
veci), na ktorých v danom prípade zaloţili svoje rozhodnutia.
Oprávnená vo svojom dovolaní namietala vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ktorú
dovolateľka videla v tom, ţe súdy oboch stupňov jej odopreli vykonateľnosť právoplatného
a vykonateľného exekučného titulu vydaného v súlade so zákonom. Uviedla, ţe súdy nemôţu
preskúmavať právoplatné a vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského súdu.
Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je procesne
nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme moţnosť
pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho
súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv.
Po podaní ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd
preskúmava ţiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul
z hľadiska ich súladu so zákonom. Pritom medziiným skúma, či návrh na vykonanie exekúcie
má všetky náleţitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul opatrený potvrdením (doloţkou)
o vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne vykonateľný, či sú oprávnený a povinný
osobami uvedenými v exekučnom titule, a či sú splnené všeobecné podmienky konania
Vzhľadom na to, ţe právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky ako
rozsudok všeobecného súdu, je exekučný súd povinný nakladať s takýmto rozsudkom
rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. V opačnom prípade by porušil zásadu
rovnocennosti a neprípustne by uplatnil rozdielny procesný postup v prípade, ak oprávnený
uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného všeobecným súdom a iný
prístup, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného
v rozhodcovskom konaní.
Rozhodnutie, ktoré nie je exekučným titulom, nie je spôsobilé byť podkladom pre
nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Súdna prax je jednotná v názore, ţe uţ v štádiu
posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora
na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či rozhodnutie (iný titul)
uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou
na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisov ide
o rozhodnutie (iný titul) vykonateľné tak po stránke formálnej ako aj materiálnej.
V nadväznosti na uvedené je treba poukázať aj na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, ktorý v rozsudku z 27. januára 2007 sp. zn. 3 Cdo 164/1996
publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, ţe „súdna exekúcia
môţe byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej
a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto poţiadavky nespĺňa, aj napriek tomu
nesprávne nariadená, musí byť v kaţdom štádiu konania i bez návrhu zastavená“.
Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok
rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku,
či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. v tomto prípade platnej)
rozhodcovskej zmluvy (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 9. februára 2012
sp. zn. 3Cdo 122/2011).
Skúmaním platnosti rozhodcovskej doloţky (v spotrebiteľskej veci) súdy v exekučnom
konaní nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje
oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to tak z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,
t.j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom (uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. marca 2012 sp. zn. 6Cdo 1/2012), ako
aj z ustanovenia § 57 ods. 2 Exekučného poriadku.
V danej veci súdy konali v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia
podstatné pre posúdenie veci interpretovali a aplikovali, ich úvahy vychádzajú z konkrétnych
faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne.
V súvislosti s námietkou dovolateľky, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá
má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, ţe táto vada je relevantným
dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí
aj o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); treba pod
ním rozumieť činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery
a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym
posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu
aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis, alebo
ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Aj za predpokladu, ţe by tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mohli by mať
za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne
prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či dovolací súd
(ne)pouţil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych
skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby
dovolanie bolo procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.
Keďţe prípustnosť dovolania oprávnenej nemoţno vyvodiť z ustanovení § 239 O.s.p.
a neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky
jej dovolanie odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. ako
dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok
neprípustný.
O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
(s pouţitím analógie) v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., keď neboli dané dôvody pre pouţitie
odseku 2 tohto ustanovenia, pretoţe povinnej v súvislosti s dovolacím konaním ţiadne trovy
nevznikli.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3:0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 28. apríla 2014
JUDr. Edita B a k o š o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová