Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
667/391783.087f4e.pdf
PDF · 172.37 KB
No categories available
4Cdo/206/2013
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 4 Cdo 206/2013
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne Ing. M., bývajúcej v S.S.,
zastúpenej Mgr. P., advokátom v B., proti žalovaným 1/ J., bývajúcemu v S.S., 2/
J., bývajúcej v S.S., obaja zastúpení JUDr. F., advokátom v Ž.Ž., o určenie vlastníctva,
vedenej na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 17 C 115/2010, o dovolaní žalobkyne proti
rozsudku Krajského súdu v Žiline z 26. novembra 2012 sp. zn. 5 Co 395/2012, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a.
Žalovaným náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Žilina rozsudkom z 13. júna 2012 č.k. 17 C 115/2010-226 zamietol žalobu
žalobkyne, ktorou sa domáhala určenia, že je vlastníčkou v podiele 1/1 k pozemku KNC parc.
2
č. X. o výmere 28 mzast. pl. a nádvoria kaz. úz. S., vytvorené GP
zo 17. augusta 2010, úradne overeným Správou katastra Ž. 19. augusta 2010 z KNC parc. č.
X. kat. úz. S. zap. na LV č. X. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že v čase podania
žaloby ani po začatí konania u žalobkyne nebol daný naliehavý právny záujem na
požadovanom určení a rozsudok súdu tak nemohol zlepšiť jej právne postavenie, pretože
svoje vlastnícke právo v tom čase nepreukázala. V čase rozhodovania súdu po predložení listu
vlastníctva je nepochybné, že žalobkyňa je zapísaná ako spoluvlastníčka v podiele 2/7 KN
E parc. č. X. na základe darovacej zmluvy z 19. marca 2013 zap. pod V X. Svoje vlastnícke
právo v spoluvlastníckom podiele má žalobkyňa zapísané v katastri nehnuteľností a teda
súdne rozhodnutie by nebolo podkladom pre vykonanie zmeny zápisu v katastri
nehnuteľností, aby sa faktický stav zosúladil so stavom právnym. Podľa identifikácie parciel
je tiež nepochybné, že z tejto pôvodnej pkn. parc. č. X. bola okrem iných vytvorená aj KN C
parc. č. X., zap. na LV č. X., ktorých vlastníkmi sú žalovaní a v prospech nich svedčí
nadobúdací titul osvedčenia o vydržaní. Žalobkyňa si až po začatí konania upravovala
spoluvlastnícky vzťah k nehnuteľnostiam, ňou znejúci petit o určenie vlastníckeho práva vo
vyššom podiele než jej patrí nie je prípustným procesným nástrojom ochrany jej práva
a zasahuje do práv ostatných spoluvlastníkov vedených na LV č. X. v katastri nehnuteľností.
S poukazom na ustanovenie § 80 písm. c/ O.s.p., preto žalobu zamietol a žalobkyni uložil
povinnosť zaplatiť žalovaným náhradu trov konania v sume 445,74 Eur s poukazom na
ustanovenie § 142 ods. 1 O.s.p.
Krajský súd v Žiline na odvolanie žalovanej rozsudkom z 26. novembra 2012 sp. zn.
5 Co 395/2012 rozsudok súdu prvého stupňa s poukazom na ustanovenie § 219
ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil a žalobkyni uložil povinnosť zaplatiť žalovaným náhradu trov
odvolacieho konania vo výške 66,32 Eur k rukám advokáta. V plnom rozsahu sa stotožnil
so skutkovými i právnymi závermi súdu prvého stupňa, keď po preskúmaní napadnutého
rozsudku a spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie
v potrebnom rozsahu, dôkazy vyhodnotil v súlade s § 132 a nasl. O.s.p. a dospel k správnym
skutkovým aj právnym záverom. Stotožnil sa s názorom súdu prvého stupňa, že žalobkyňa
v konaní nepreukázala naliehavý právny záujem na požadovanom určení podľa § 80
písm. c/ O.s.p. a preto v súlade so zásadou hospodárnosti konania sa nezaoberal skutkovým
stavom v predmetnej veci. O trovách odvolacieho konania rozhodol s poukazom
na ustanovenie § 224 ods. 1, § 151, § 142 ods. 1 O.s.p., úspech v konaní a vznik trov
na právnom zastúpení.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie žalobkyňa, žiadala
ho zmeniť a žalobe vyhovieť, prípadne rozsudky oboch súdov zrušiť a vec vrátiť súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie. Namietala, že postupom súdu prvého stupňa jej bola odňatá
možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.), že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá
mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) a že napadnuté
rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
K procesnej vade podľa § 237 písm. f/ O.s.p. došlo podľa jej názoru tým, že odôvodnenie
rozhodnutia súdu prvého stupňa a tiež odvolacieho súdu nemajú náležitosti v zmysle
ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p., že neboli vykonané ňou navrhnuté dôkazy (výsluchy
navrhnutých svedkov) a súd nepripustil navrhované zmeny návrhov v zmysle podaní
žalobkyne. K inej vade konania podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. došlo podľa názoru
žalobkyne tým, že odvolací súd nezistil existenciu dôvodov na zrušenie rozsudku súdu prvého
stupňa „v zmysle dôvodov podľa § 205 ods. 1 a ods. 2 písm. a/, b/, c/, d/, e/ a f/ O.s.p.
v spojení s § 221 ods. 1 písm. h/ a f/ O.s.p., keďže prvostupňový súd vyhovel žalobnému
návrhu navrhovateľky v plnom rozsahu“ a nesprávne vyhodnotil vykonané dokazovanie.
Napokon namietla, že súdy nižších stupňov nesprávne právne posúdili skutkový stav veci
(§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) a za nesprávne a nezákonné považovala aj rozhodnutie o trovách
konania, pretože súd mal o trovách konania rozhodnúť podľa § 150 O.s.p. a náhradu trov
konania nepriznať žiadnemu z účastníkov. Navrhla odložiť vykonateľnosť napadnutého
rozsudku.
Žalovaní navrhli dovolanie zamietnuť (zrejme odmietnuť) z dôvodu, že nebolo podané
včas, dovolanie nie je prípustné, odvolací súd nepripustil možnosť podať dovolanie a žiadali
uložiť žalobkyni zaplatiť im náhradu trov dovolacieho konania vo výške 67,88 Eur.
Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil splnenie predpokladov pre odloženie
vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia v zmysle § 243 O.s.p. a v súlade s ustálenou praxou
tohto súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpená advokátom
(§ 241 ods. 1 veta druhá O.s.p.) skúmal najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti
rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. Os..p.), a bez nariadenia
dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel k záveru, že dovolanie smeruje proti
rozhodnutiu, voči ktorému takýto prostriedok nie je prípustný.
Podľa § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa § 238
ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený
rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie
prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru
dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné
tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého
odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke
zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd
prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.
V prejednávanej veci dovolaním žalobkyne nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok
odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého
odvolací súd nevyslovil, že dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej
veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané.
Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie žalobkyne
nie je podľa § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. procesne prípustné.
S prihliadnutím na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vždy, či dovolaním
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou
zo závažných procesných vád vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného rozhodnutia, neobmedzil
sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal
aj otázkou, či konanie a rozhodnutie odvolacieho súdu nie je postihnuté niektorou z vád
vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p. (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku
právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka, nedostatku riadneho zastúpenia procesne
nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého
konania, o prípad nedostatku návrhu na začatie konania vo veciach, ktoré možno začať
len na návrh, o prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať, či o prípad
rozhodovania vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným). Vady konania
v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. v dovolaní namietané neboli, ani v dovolacom konaní
nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania preto z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.
Vzhľadom na obsah dovolania žalobkyne a tiež s prihliadnutím na ustanovenie § 242
ods. 1 veta druhá O.s.p., dovolací súd skúmal namietanú vadu podľa § 237 písm. f/ O.s.p.,
podľa ktorého dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu,
ak sa účastníkovi postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.
Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky: 1/ odňatie možnosti
konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,
3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti,
že zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom
nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť
taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom
chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie
svojich práv a oprávnených záujmov.
Dovolateľka v danej veci namietala predovšetkým nedostatky týkajúce sa vykonávania
dôkazov. Uviedla, že súd nevykonal ňou navrhnuté dôkazy (predovšetkým výsluch svedkov),
nepripustil zmenu návrhu a poukázala na nedostatky hodnotenia dôkazov v súvislosti
s konštatovaním súdu o neunesení dôkazného bremena žalobkyňou. Rozhodnutie odvolacieho
súdu považovala za nedostatočne odôvodnené, čo malo viesť k porušeniu jej práva
na spravodlivý súdny proces a práva na súdnu ochranu.
O procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., spočívajúcu v odňatí možnosti konať
pred súdom, ide vtedy, ak súd v priebehu konania neumožnil účastníkovi vykonať práva
priznané mu Občianskym súdnym poriadkom, a to najmä právo predniesť (doplniť) svoje
návrhy, vyjadriť sa k rozhodným skutočnostiam, k návrhom na dôkazy a k vykonaným
dôkazom, právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo so súhlasom predsedu senátu
dávať v rámci výsluchu otázky účastníkom (svedkom) a právo zhrnúť na záver pojednávania
svoje návrhy, vyjadriť sa k dokazovaniu i právnej stránke veci (§ 101 ods. 1, § 117
ods. 1, § 118 ods. 1 a 4, § 123, § 126 ods. 3, § 131, § 211, § 215 O.s.p.). Vada konania podľa
§ 237 písm. f/ O.s.p. je dôsledkom porušenia práva účastníka súdneho konania na spravodlivý
súdny proces.
Obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
– „ďalej len ústavy“, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd –
ďalej len „dohovor“) je umožniť každému bez akejkoľvek diskriminácie reálny prístup
k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť. Právo
na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav
a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne
závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý
by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces
ale nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi,
navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník
konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade
s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí ani právo účastníka konania
vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať
ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
Pokiaľ dovolateľka namietala, že odvolací súd jej odňal možnosť konať pred súdom
tým, že nevykonal ňou navrhnuté dôkazy, treba uviesť, že podľa ustálenej judikatúry platí,
že takýto postup súdu nemožno zásadne považovať za odňatie možnosti konať pred súdom.
Účastníci sú totiž povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, pričom za dôkaz
môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov,
znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov a právnických osôb, listiny, ohliadka
a výsluch účastníkov (§ 120 ods. l veta prvá a § 125 veta prvá O.s.p.). O tom, ktoré
z navrhnutých dôkazov (ale aj z tých, ktoré navrhnuté neboli) budú vykonané, rozhoduje však
súd. Z uvedeného je zrejmé, že Občiansky súdny poriadok účastníkovi konania priznáva
právo vykonanie určitého dôkazu navrhnúť. Toto procesné oprávnenie dovolateľka v danej
veci využila (nebolo jej odňaté). Právo navrhovať dôkazy, resp. právo vyjadrovať
sa k vykonaným dôkazom nemožno zamieňať s rozhodovaním súdu o tom, ktoré
z navrhnutých dôkazov vykoná. Nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo predstáv
žalobkyne nie je ani postupom, ktorým by jej súd odňal možnosť konať pred súdom, lebo
rozhodovanie o tom, ktoré dôkazy budú vykonané, patrí výlučne súdu, a nie účastníkom
konania (§ 120 ods. 1 O.s.p.).
Ak súd niektorý dôkaz nevykoná, môže to viesť nanajvýš k jeho nesprávnym
skutkovým záverom, a teda v konečnom dôsledku aj k nesprávnemu rozhodnutiu, nie však
k zmätočnosti rozhodnutia (por. napr. aj rozhodnutia uverejnené v Zbierke rozhodnutí
a stanovísk súdov Slovenskej republiky pod č. 37/1993 a pod č. 125/1999). Odvolací súd (ani
okresný súd) preto svojím postupom dovolateľku nevylúčili z realizácie žiadneho procesného
práva, ktoré jej Občiansky súdny poriadok priznáva. Ak však súd rozhodne, že navrhnuté
dôkazy nevykoná, musí svoj postup odôvodniť (napr. preto, že sú pre vec nevýznamné alebo
nadbytočné). Vysvetlenie dôvodov pre nevykonanie navrhnutých dôkazov posilňuje
presvedčivosť rozhodnutia z hľadiska atribútov správnosti, zákonnosti i dôvodnosti.
Nie je možné prisvedčiť námietke žalobkyne ani v tom, že súd jej odňal možnosť konať
pred súdom tým, že nepripustil vstup ďalších účastníkov na strane žalobkyne do konania.
Podľa ustanovenia § 92 ods. 1 vety prvej O.s.p., na návrh účastníka môže súd pripustiť,
aby do konania vstúpil ďalší účastník.
Zo znenia cit. ust. jednoznačne vyplýva, právomoc súdu rozhodnúť, či pripustí alebo
nepripustí vstup ďalšieho účastníka do konania a na koho strane, pričom proti takémuto
uzneseniu je prípustné odvolanie. Súd spravidla nepripustí vstup účastníka do konania vtedy,
ak by jeho pripustenie do konania bolo v rozpore so zásadou hospodárnosti konania, príp.
ak predmet konania nesúvisí s osobou, ktorá má do konania vstúpiť.
V prejednávanej veci súd prvého stupňa nepripustil vstup ďalších účastníkov na strane
žalobkyne do konania po tom, čo nepripustil zmenu návrhu žalobkyne z dôvodu, že z návrhu
na pristúpenie ďalších účastníkov na strane žalobkyne vyplýva uplatnenie iných práv
na súdnu ochranu než je uplatňované žalobkyňou v už prebiehajúcom konaní.
Nepripustením vstupu ďalších účastníkov do konania v zmysle vyššie uvedeného, preto
nedošlo postupom súdu k odňatiu možnosti žalobkyni konať pred súdom.
Dôvodná nebola ani námietka žalobkyne o jej odňatí možnosti konať pred súdom
nedostatočným odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu v časti
týkajúcej sa preukázania vlastníckych vzťahov žalobkyne k predmetnej nehnuteľnosti.
Ako už bolo uvedené vyššie, súd prvého stupňa v základnom konaní vyslovili názor,
že v predmetnej veci žalobkyňa nepreukázala existenciu naliehavého právneho záujmu
na požadovanom určení a preto s poukazom na ustanovenie § 80 písm. c/ O.s.p., bola
jej žaloba zamietnutá, pričom tento svoj právny záver aj náležite odôvodnil.
Pokiaľ žalobkyňa namieta, že tiež rozsudok odvolacieho súdu je nedostatočne
odôvodnený, pretože odvolací súd sa nevyporiadal so všetkými námietkami, ktoré vo svojom
odvolaní uviedla, keď „prvostupňový súd sa nepochopiteľne uchýlil k skúmaniu vlastníckych
vzťahov ...čo odvolací súd nesprávne potvrdil“, dovolací súd pripomína, že podľa uznesenia
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. júla 2003: „Všeobecný súd
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré
majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi
konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového,
ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí
na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka
na spravodlivý proces.“
Dovolací súd v tejto súvislosti pripomína aj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. II. ÚS 78/05 zo 16. marca 2005, podľa ktorého: „Súčasťou základného práva
na súdnu ochranu v občianskom súdnom konaní podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky je právo na odôvodnenie, ktorého štruktúra je rámcovo upravená v § 157
ods. 2 O.s.p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie
súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre
rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov
prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní.“
Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť
len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p. je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv.
skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia
je podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu
prvého stupňa, a to po skutkovej, ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne
nestotožní s týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia.
Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvého stupňa, toto doplnenie však
nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvého stupňa, môže ho iba dopĺňať v tom zmysle,
že ďalšie závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvého stupňa. Odvolací
súd prirodzene musí odpovedať na podstatné a právne významné dôvody odvolania a nemôže
sa obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody. Inak sa dostane
mimo limitov práva na spravodlivý proces, ktoré je chránené nielen čl. 46 ods. 1 ústavy,
ale aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
Zo spisu vyplýva, že odvolací súd sa v celom rozsahu s dôvodmi rozhodnutia súdu
prvého stupňa stotožnil a považoval rozsudok súdu prvého stupňa za vecne správny (§ 219
ods. 1,2 O.s.p.). Stotožnil sa s názorom súdu prvého stupňa, podľa ktorého žalobkyňa
nepreukázala v konaní naliehavý právny záujem na požadovanom určení v zmysle
ustanovenia § 80 písm. c/ O.s.p. a preto sa v súlade so zásadou hospodárnosti konania
nezaoberal skutkovým stavom veci. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa v spojení
s napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím
ich účelu, podstaty a zmyslu. Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom na vyššie uvedené
skutočnosti dospel k záveru, že skutkové a právne závery prijaté súdmi nie sú v danom
prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a že ich odôvodnenie ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157
ods. 2 O.s.p.). Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje
rozhodnutie podľa predstáv žalobkyne.
Z tvrdení dovolateľky vyplýva, že konanie je postihnuté aj inou vadou, ktorá mala
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 1 písm. b/ O.s.p.) a odôvodnila svoje
dovolanie tým, že súdy nesprávne vyhodnotili výsledky vykonaného dokazovania. Dovolací
súd poukazuje na to, že nesprávne hodnotenie vykonaných dôkazov nie je uvedené medzi
prípustnými dôvodmi dovolania, ktoré sú vymedzené v ustanovení § 241 ods. 1 písm. a/ až c/
O.s.p. Pre tento záver svedčí i ustanovenie 243a ods. 2, veta druhá O.s.p., ktoré upravuje,
že dovolací súd nevykonáva dokazovanie. Dokazovanie je časťou občianskeho súdneho
konania, v ktorej si súd vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie vo veci. Z § 132 O.s.p.
vyplýva, že dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky
dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania
najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Pri uplatnení zásady voľného hodnotenia dôkazov
súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-
ktorý dôkaz hodnotiť. Iba výnimočne zákon súdu ukladá určité obmedzenie pri hodnotení
dôkazov (napr. § 133, § 134, § 135 O.s.p.). Ťažisko dokazovania je v konaní na súde prvého
stupňa; skutkové závery tohto súdu je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací
súd, ktorý za tým účelom môže vykonávať dokazovanie (§ 213 ods. 3 až 5 O.s.p.). Súd
rozhodujúci o dovolaní nepreskúmava správnosť a úplnosť skutkových zistení,
a to už len z toho dôvodu, že v konaní o tomto opravnom prostriedku nie je oprávnený
prehodnocovať vykonané dôkazy; na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu totiž
nemá možnosť dôkazy sám vykonávať (§ 243a ods. 2 veta druhá O.s.p.). Keď najvyšší súd
nemôže vykonávať dokazovanie, tak nemôže iba na základe súdnych spisov preskúmať
správnosť hodnotenia dôkazov súdom, lebo si nemôže pre svoje rozhodnutie zabezpečiť
rovnaké podklady a predpoklady doplnením alebo zopakovaním dokazovania, aké mal súd,
ktorý dôkazy hodnotil.
Namietané nesprávne hodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. Ak aj súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť
jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne; táto samotná skutočnosť však prípustnosť
dovolania nezakladá.
Pokiaľ ide o námietku žalobkyne spochybňujúcu úplnosť zistenia skutkového stavu
veci treba uviesť, že v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dôvodom dovolania nemôže
byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiž nie je „ďalším“ odvolaním,
ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených
procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.)
vád. Preto sa dovolaním nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených
súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania.
Z obsahu dovolania ďalej vyplýva, že dovolateľka namietala aj skutočnosť,
že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a súdu prvého stupňa spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne
závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym
posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť
dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje
zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia žalobkyne boli opodstatnené (dovolací súd
ich z uvedeného aspektu neposudzoval), žalobkyňou vytýkaná skutočnosť by mala
za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť
dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil
správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových
záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie
bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).
Vzhľadom na to, že prípustnosť dovolania žalobkyne nemožno vyvodiť zo žiadneho
ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie
odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce
proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie
dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej
správnosti.
Rovnako v zmysle ustanovenia § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s ustanovením
§ 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. dovolací súd odmietol aj dovolanie žalobkyne smerujúce voči
výroku rozsudku odvolacieho súdu o trovách konania, nakoľko touto časťou dovolania
napadnuté rozhodnutie má povahu uznesenia (§ 167 ods. 1 O.s.p.), prípustnosť dovolania
proti nemu vylučuje ustanovenie § 239 ods. 3 O.s.p. a ani v tomto prípade dovolací súd
nezistil, že by došlo k vade konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Úspešným žalovaným nepriznal náhradu trov dovolacieho konania, pretože trovy
súvisiace s odmenou právneho zástupcu žalovaných za vyjadrenie k dovolaniu nepovažoval
za potrebné a účelné bránenie práva vzhľadom na obsah jeho vyjadrenia.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 28. apríla 2014
JUDr. Edita B a k o š o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová