Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
55a/391084.48e0a8.pdf
PDF · 160.09 KB
No categories available
7Cdo/83/2014
Najvyšší súd 7 Cdo 83/2014
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa M., bytom Ţ.,
zastúpeným JUDr. Ivanom Mikloškom, advokátom, so sídlom Ţilina, Hodţova č. 13, proti
odporcovi Základná škola s materskou školou Orešie, so sídlom Pezinok, Orešie č. 3,
o náhradu nemajetkovej ujmy vedenej na Okresnom súde Pezinok pod sp. zn. 8 C
238/2011, o dovolaní navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo 17.
septembra 2013, sp. zn. 5 Co 651/2012, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Odporcovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Pezinok rozsudkom z 13. septembra 2012, č. k. 8 C 238/2011 – 213
zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal priznania nemajetkovej ujmy za porušenie
antidiskriminačného zákona. Odporcovi nepriznal náhradu trov konania. Nestotoţnil
sa s tvrdeniami navrhovateľa, ţe je moţné povaţovať za diskrimináciu prijať do pracovného
pomeru učiteľku angličtiny s certifikátom bez vysokoškolského vzdelania II. stupňa
a tým jej uprednostnenie pred navrhovateľom ako kvalifikovaným učiteľom. Navrhovateľ
bol prijatý do pracovného pomeru ako učiteľ matematiky a hudobnej výchovy a nie ako učiteľ
angličtiny. Navrhovateľ podľa odporcu nesplnil podmienky ako učiteľ matematiky a hudobnej
výchovy a nemal ani u neho dôveru pokračovať vo vyučovaní angličtiny na plný úväzok.
V čase zamestnania u odporcu navrhovateľ ešte študoval, takţe nemal ukončenú kvalifikáciu
v anglickom jazyku. Nezistil naplnenie podmienok pre diskrimináciu navrhovateľa.
Skutočnosť, ţe došlo k prijatiu učiteľky angličtiny, ktorá nemala vysokoškolské vzdelanie
II. stupňa a navrhovateľovi nebolo umoţnené u odporcu vyučovať anglický jazyk a súčasne
s ním bol ukončený pomer v skúšobnej dobe, nezakladá bez ďalšieho diskrimináciu jeho
osoby. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. Odporca si náhradu trov konania
napriek úspechu v spore neuplatnil.
Na odvolanie navrhovateľa Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo 17. septembra
2013, sp. zn. 5 Co 651/2012 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa. Odporcovi nepriznal
náhradu trov odvolacieho konania. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ţe súd prvého
stupňa náleţite zistil skutkový stav veci, vec posúdil správne po právnej stránke, svoje
rozhodnutie i patričným spôsobom odôvodnil a s uvedeným odôvodnením napadnutého
rozsudku sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţnil (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Poukázal na to,
ţe pracovný pomer je záväzkový právny vzťah, ktorý je na rozdiel od obchodnoprávnych
vzťahov, či občianskoprávnych vzťahov zaloţený na princípe podriadenosti a nadriadenosti.
Bolo preto slobodným rozhodnutím odporcu skončiť pracovný pomer s navrhovateľom
v skúšobnej dobe bez uvedenia dôvodu. Prijatie inej učiteľky na výuku angličtiny nemôţe
v ţiadnom prípade zakladať dôvod antidiskriminácie navrhovateľa a to ani v tom prípade,
ak by mal pracovnú zmluvu uzavretú ako učiteľ anglického jazyka. Odvolací súd mal
z ďalšieho rozhodnutia Okresného súdu Pezinok, týkajúceho sa rovnakých účastníkov
preukázané, ţe súd zamietol návrh navrhovateľa na určenie neplatnosti rozviazania
pracovného pomeru (z ktorého vychádzal navrhovateľ aj v tomto konaní), ktorý rozsudok
nadobudol právoplatnosť dňa 5. marca 2013. Z rozsudku vyplýva, ţe pracovný pomer
uzavretý medzi účastníkmi na dobu určitú počnúc dňom 2. septembra 2010 do 30. júna 2011
bol uzavretý s dohodnutou skúšobnou dobou v trvaní troch mesiacov. O trovách konania
rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. Odporca si náhradu trov
odvolacieho konania neuplatnil.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podal navrhovateľ dovolanie, navrhol, aby dovolací
súd zrušil napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave a vec mu vrátil na ďalšie
konanie. Dovolateľ namietal s poukazom na ustanovenie § 237 písm. f/ O.s.p., § 242 ods. 2
O.s.p. Namieta, ţe v rozhodnutí odvolacieho súdu zásadne absentuje náleţité právne
posúdenie veci najmä náleţité zákonom stanovené a vyţadované právne odôvodnenie
rozhodnutia, ktoré vychádza z nesprávneho posúdenia veci podľa § 241 ods. 2
písmeno b/ a c/ O.s.p. Rozsudok súdu prvého stupňa nie je riadne odôvodnený. Rozhodujúcim
argumentom pre zamietnutie návrhu navrhovateľa bola hlavne výpoveď odporcu. Konajúcimi
súdmi neboli zohľadnené dôkazy a tvrdenia navrhovateľa. Krajský súd sa v napadnutom
rozhodnutí nezaoberal dôkazmi a tvrdeniami predloţenými navrhovateľom a obmedzil
sa na konštatovanie, ţe prvostupňový súd na základe vyhodnotenia dôkazov dospel k záveru,
ţe podaný návrh nie je dôvodný. Odvolací súd v dôvodoch rozhodnutia náleţitým spôsobom
nevyporiadal s dôvodmi odvolania navrhovateľa.
Odporca vo svojom stručnom vyjadrení k dovolaniu navrhovateľa ţiadal, aby dovolací
súd dovolanie navrhovateľa zamietol v celom rozsahu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený v zmysle § 241
ods. 1 O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr,
či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno dovolaním napadnúť.
Podľa § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238
O.s.p. platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme,
je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.),
alebo rozsudok, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu
vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.), alebo rozsudok potvrdzujúci rozsudok súdu
prvého stupňa, ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe
po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku
súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej
podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3 O.s.p.).
Dovolanie navrhovateľa smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje
znaky niektorého z vyššie uvedených rozhodnutí. Prípustnosť dovolania preto z § 238
O.s.p. nemoţno vyvodiť.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.) skúmať vţdy,
či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou
z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie
prípustnosti dovolania podľa § 239 O.s.p., ale sa zaoberal i otázkou, či konanie nie
je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p. V zmysle § 237
O.s.p. je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku
aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten,
kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník
konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci
sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal
návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania
sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo
bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Osobitne sa zaoberal námietkou dovolateľa, ţe konanie trpí vadou uvedenou v § 237
písm. f/ O.s.p. Po preskúmaní veci dovolací súd dospel k záveru, ţe vyššie uvedené
skutočnosti, z ktorých ţalobca vyvodzuje, ţe postupom súdu mu bola odňatá moţnosť konať
pred súdom, nie sú opodstatnené.
To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské
práva. Judikatúra tohto súdu nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý
je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však
ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument (Riuz Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994, Séria A, č. 303-A, str. 12,
§ 29, Hiro Balani c/a Španielsko z 9. decembra 1994, Séria A, č. 303-B, Georgiadis
c/a Grécko z 29. mája 1997, Higgins c/a Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa aj Ústavný súd Slovenskej republiky opakovane vyjadril k povinnosti
súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie (viď napr. nález III. ÚS 119/03-30). Ústavný súd
vyslovil, ţe súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka
konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t. j. uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Podľa ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho
sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca
(ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti
povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami
sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne
posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Odôvodnenie rozsudku musí mať náleţitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p. (§ 211
O.s.p.). Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi
skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený
nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti,
ale tieţ s poukazom na ním prijaté právne závery. Účelom odôvodnenia rozsudku je vysvetliť
postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu musí
byť zároveň aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v dovolacom konaní.
Ak rozsudok odvolacieho súdu neobsahuje náleţitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p.,
je nepreskúmateľný.
Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov
zodpovedajú vyššie uvedeným poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí.
Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia vymedzil nárok, citoval právne
predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný nárok a z ktorých vyvodil svoje právne závery.
Prijaté právne závery primerane vysvetlil. Zdôraznil, ţe diskriminácia je v moderných
demokratických spoločnostiach povaţovaná za neprípustnú a minimálne jej vyššie vymedzené
formy sú v súčasnosti zakazované zákonmi a medzinárodnými zmluvami.
V pracovnoprávnych vzťahoch sa zakazuje diskriminácia zamestnancov z dôvodu pohlavia,
manţelského stavu a rodinného stavu, sexuálnej orientácia, rasy, farby pleti, jazyka, veku,
nepriaznivého zdravotného stavu alebo zdravotného postihnutia, genetických vlastností, viery,
náboţenstva, politického alebo iného zmýšľania, odborovej činnosti, národného alebo
sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, majetku, rodu alebo
iného postavenie. Výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí
byť v súlade s dobrými mravmi. Navrhovateľ v konaní tvrdil, ţe odporca uprednostnil osobu
– učiteľku, ktorá nemá ţiadne vysokoškolské vzdelanie, teda nekvalifikovanú osobu
pred osobou kvalifikovanou, pred ním. Odporca okrem antidiskriminačného zákona porušil
aj jeho ústavné právo na prácu, ústavné právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti a na ţivot
z dôvodu, ţe bol svojvoľne prepustený zo zamestnania. Súd prvého stupňa vyslovil názor,
ţe postup odporcu tým, ţe do pracovného pomeru prijal učiteľku angličtiny s certifikátom
bez vysokoškolského vzdelania II. stupňa pred navrhovateľom kvalifikovaným učiteľom nie
je moţné povaţovať za diskrimináciu. Navrhovateľ bol prijatý do pracovného pomeru
ako učiteľ matematiky a hudobnej výchovy. Pracovný pomer bol s ním ukončený v skúšobnej
dobe. Základným kritériom pre diskrimináciu je skutočnosť, ţe dôjde k takému konaniu,
keď sa v tej istej situácii zaobchádza s jedným človekom inak neţ s iným človekom
na základe jeho odlišností (vek, rasový alebo etnický pôvod, vierovyznanie ...).
Odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia zrozumiteľným spôsobom
uviedol dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Navrhovateľ v odvolaní
namietal neúplné zistenie skutkového stavu veci tým, ţe súd nedospel k záveru,
ţe navrhovateľ bol kvalifikovaným učiteľom angličtiny prepustený v skúšobnej dobe
a odporca uprednostnil nekvalifikovanú učiteľku, čím porušil antidiskriminačný zákon,
zásadu rovnakého zaobchádzania s právami fyzických osôb v oblasti prístupu k zamestnaniu,
povolaniu a inej zárobkovej činnosti alebo funkcii vrátane poţiadaviek pri prijímaní
do zamestnania.Za nesprávne skutkové zistene povaţoval tvrdenie, ţe v čase trvania
pracovného pomeru ešte len študoval anglický jazyk a preto jeho výuku nemal poskytovať.
Mal ukončené vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa, učiteľstvo matematiky a hudobnej
výchovy za prebiehajúceho štúdia učiteľstva angličtiny. Bol teda kvalifikovaným učiteľom
pre druhý stupeň základných škôl. Odvolací súd konštatoval, ţe s prihliadnutím na dojednanú
skúšobnú dobu v pracovnej zmluve odporca mal oprávnenie skončiť pracovný pomer
s navrhovateľom v skúšobnej dobe bez uvedenia dôvodu. Zo zistením skutkového stavu
a správnej aplikácie zákonných ustanovení súdom prvého stupňa sa odvolací súd plne
stotoţnil.
Navrhovateľ v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/
O.s.p. ďalej súdu prvého stupňa vytýka, ţe nevykonal všetky ním navrhnuté dôkazy. K tejto
námietke treba uviesť, ţe súdna prax je jednotná v názore, ţe ak súd niektorý dôkaz
nevykoná, môţe to viesť prípadne k nesprávnym skutkovým zisteniam a v konečnom
dôsledku aj k vecne nesprávnemu rozhodnutiu, nie však k odňatiu moţnosti konať
pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. (viď R 37/1993, R 125/1999
a R 6/2000). Pre úplnosť je vhodné zdôrazniť, ţe k procesným právam účastníka nepatrí,
aby bol súdom vykonaný kaţdý ním navrhnutý dôkaz. Rozhodovanie o tom, ktoré
z navrhnutých dôkazov budú vykonané, patrí vţdy výlučne súdu (§ 120 ods. 1 O.s.p., § 213
ods. 4 O.s.p.). Ak súd prípadne aj rozhodne, ţe navrhnuté dôkazy nevykoná, nemôţe
to byť povaţované za postup odnímajúci účastníkovi konania moţnosť konať pred súdom.
Pokiaľ ide o námietku navrhovateľa v tejto súvislosti spochybňujúcu nesprávnosť
skutkových zistení, treba uviesť, ţe v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dôvodom
dovolania nemôţe byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiţ nie
je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu
len výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych
(§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) vád. Preto sa dovolaním nemoţno úspešne domáhať revízie
skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu nimi
vykonaného dokazovania.
Pokiaľ navrhovateľ v dovolaní naznačuje, ţe napadnuté rozhodnutie spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci, dovolací súd k tejto námietke uvádza, ţe právnym
posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery
a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych
predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny
právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov
vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný
dovolací dôvod v tom zmysle, ţe ho moţno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní
(viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť
dovolania nezakladá (viď tieţ R 54/2012). Nejde totiţ o vadu konania uvedenú v § 237 O.s.p.,
ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v § 238 O.s.p. ako zakladajúci
prípustnosť dovolania.
Vzhľadom na uvedené moţno zhrnúť, ţe v danom prípade prípustnosť dovolania
nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p., ani z ustanovenia § 237 O.s.p. Najvyšší súd
Slovenskej republiky preto dovolanie navrhovateľa v súlade s § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako také, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie
je prípustné, odmietol.
V dovolacom konaní navrhovateľ nemal úspech a nevzniklo mu právo na náhradu trov
dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1
O.s.p.). Odporcovi, ktorý bol v dovolacom konaní procesne úspešný, nepriznal dovolací súd
náhradu trov tohto konania, lebo nepodal návrh na uloţenie povinnosti nahradiť trovy
dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1
O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 29. apríla 2014
JUDr. Ľubor Š e b o , v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Vanda Šimová