Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
788/391710.7de1bd.pdf
PDF · 124.47 KB
No categories available
2Cdo/213/2013
Najvyšší súd 2 Cdo 213/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky V právnej veci žalobcu R. Š., bývajúceho V D.,
zastúpeného JUDr. T. P., advokátom V B., proti žalovanej U., so sídlom V B., zastúpenej
JUDr. R. H., advokátom V B., o zaplatenie 18 792,87 € s príslušenstvom, vedenej na
Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 12 Ct 14/2002, o dovolaní žalobcu proti rozsudku
Krajského súdu V Bratislave zo 14. januára 2013 sp. zn. 6 Co 422/2012, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Žalobca je povinný zaplatiť žalovanej náhradu trov dovolacieho konania V sume
433,62 € do rúk jej právneho zástupcu JUDr. R. H. do troch dní.
O d ô V o d n e n i e
Okresný súd Bratislava I rozsudkom z 11. marca 2005 č. k. 12 Ct 14/2002-89 (prvým
V poradí) uložil žalovanej zaplatiť žalobcovi 566 154,10 Sk (18 792,87 €) so 17,6 % úrokom
z omeškania ročne zo sumy 273 179,60 Sk od 11.7.1999 do zaplatenia, zo sumy 251 160 Sk
od 11.2.2000 do zaplatenia, zo sumy 41 814,50 Sk od 11.8.2000 do zaplatenia, nahradiť mu
trovy konania 102 599 Sk do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšnej časti žalobu
zamietol. Uviedol, že žalobca mal so žalovanou, resp. jej právnou predchodkyňou, uzavretú
popri pracovnej zmluve aj dohodu o pracovnej činnosti poisťovacieho agenta V zmysle § 237
Zákonníka práce účinného do 1. apríla 2002. Na základe tejto dohody žalobca sprostredkoval
pre žalovanú poistnú zmluvu č. X. s K., preto má nárok na províziu. Keďže sa žalovaná
dostala do omeškania, súd priznal žalobcovi aj nárok na úroky z omeškania v zákonom
stanovenej výške, v prevyšujúcej časti ohľadne úrokov z omeškania žalobu zamietol.
Na odvolanie žalovanej Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo 16. októbra 2008
sp. zn. 3 Co 185/2005 (prvým v poradí) rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti,
t. j. v časti, v ktorej žalobe vyhovel, zmenil tak, že žalobu zamietol a uložil žalobcovi
povinnosť nahradiť žalovanej trovy konania v sume 94 143 Sk do 3 dní. Uviedol, že súd
prvého stupňa použil na zistený skutkový stav správny právny predpis, vyvodil však
nesprávny právny záver. Podľa názoru krajského súdu z výsledkov vykonaného dokazovania
vyplýva, že žalobca v komplexe úprav povinností predpoklad vzniku nároku na výplatu
odmeny (provízie) nesplnil, pretože len samotné „dovedenie“ klienta nemožno považovať
za sprostredkovanie poistenia v zmysle uzavretej dohody. Pokiaľ súd prvého stupňa svoj
právny záver o dôvodnosti vzniku nároku vyvodil len od tej skutočnosti, že doviedol klienta,
čo považoval za sprostredkovanie, jeho záver nie je správny o to viac, že nárok na vyplatenie
odmeny (provízie) mu nemohol vzniknúť, pretože v danej veci v osobe K. nešlo o subjekt,
s ktorým by bol žalobca oprávnený vykonávať predmet dohody.
Na dovolanie žalobcu Najvyšší súd Slovenskej republiky uvedený rozsudok
odvolacieho súdu uznesením z 28. októbra 2010 sp. zn. 2 Cdo 329/2009 zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že odvolací súd z dokazovania
vykonaného súdom prvého stupňa vyvodil odlišné skutkové zistenia a na ich základe aj
právne závery ako súd prvého stupňa bez toho, aby vo veci vykonal potrebné dokazovanie
(zopakovanie alebo doplnenie). Z obsahu zápisníc o pojednávaní pred odvolacím súdom
vyplynulo, že krajský súd nevykonal vo veci ďalšie dokazovanie, ani nezopakoval zákonným
spôsobom dôkazy vykonané súdom prvého stupňa výsluchom svedkov M. G., A. K. (vypočul
len žalobcu a vyjadrili sa aj právni zástupcovia účastníkov). V tejto súvislosti mal dovolací
súd za to, že odvolací súd si nezadovážil rovnocenný procesný podklad pre odlišné
hodnotenie dôkazov, a preto sú jeho skutkové a na ne nadväzujúce právne závery zatiaľ
predčasné a dovolaciemu súdu neprislúchalo v danom štádiu konania oprávnenie na ich
hodnotenie. Z týchto dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie odvolacieho
súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie v zmysle § 243b ods. 1 O.s.p.
Následne Krajský súd v Bratislave uznesením zo 14. novembra 2011 sp. zn.
3 Co 4/2011 rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V
odôvodnení uviedol, že žalobcovi by v zmysle čl. III. v spojení s čl. IV dohody o pracovnej
činnosti poisťovacieho agenta z 1.3.1999 vznikol nárok na vyplatenie provízie iba v prípade
splnenia týchto podmienok : 1/ došlo k uzavretiu poistnej zmluvy s treťou osobou, 2/ táto
tretia osoba zaplatila poistné, 3/ zamestnanec doručil podpísaný návrh poistnej zmluvy
do sídla právnej predchodkyne žalovanej do 5 dní od podpísania návrhu zmluvy zákazníkom,
4/ potvrdenie správneho vyplnenia poistnej zmluvy právnou predchodkyňou žalovanej. Súd
prvého stupňa dôsledne nezisťoval, či žalobcovi vznikol nárok na províziu, najmä nezisťoval,
či žalobca doručil podpísaný návrh poistnej zmluvy uzavretej s K. právnej predchodkyni
žalovanej do 5 dní od podpísania zmluvy a či právna predchodkyňa žalovanej potvrdila
správne vyplnenie poistnej zmluvy. Podľa názoru odvolacieho súdu v konaní nebolo
preukázané, že by žalobca sám ako poisťovací agent na základe dohody o pracovnej činnosti
vykonal všetky činnosti súvisiace s uzavretím poistnej zmluvy s K. vrátane vypracovania
návrhu poistnej zmluvy. Odvolací súd podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. zrušil rozsudok súdu
prvého stupňa v napadnutej časti, ktorou bolo žalobe vyhovené a v časti trov konania a v
tomto rozsahu vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Okresný súd Bratislava I rozsudkom z 13. júna 2012 č. k. 12 Ct 14/2002-249 (druhým
V poradí) žalobu zamietol, žalobcovi uložil povinnosť nahradiť žalovanej k rukám
JUDr. R. H. trovy konania vo výške 5 645,63 € do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Súd
prvého stupňa vykonaným dokazovaním zistil, že žalobca pracoval u právnej predchodkyne
žalovanej (X. poisťovňa) od 1.5.1998 do 31.3.2001 ako odborný referent v oblasti poistenia
poľnohospodárstva, kde išlo o poistenie zvierat, plodín a majetku. Súčasne na základe dohody
o pracovnej činnosti poisťovacieho agenta z 1.3.1999 vykonával pre právnu predchodkyňu
žalovanej činnosť poisťovacieho agenta. V dohode o pracovnej činnosti bolo dojednané, že
žalobca bude vykonávať poradenskú činnosť, sprostredkovanie a činnosť smerujúcu
k uzatváraniu poistných zmlúv pre podnikajúce fyzické osoby v oblastiach, na ktoré bola
osoba vyškolená. V zmysle čl. III. tejto dohody mal žalobca nárok na odmenu vo forme
provízie v prípade, ak došlo k uzavretiu poistnej zmluvy s treťou osobou a táto uhradila
stanovenú výšku poistného s tým, že nárok na províziu vzniká len zo skutočne zaplateného
poistného, ktoré bolo pripísané na účet poisťovne. Podmienky poskytovania provízií
upravoval Sadzobník provízií pre poisťovacích agentov Podľa tohto sadzobníka výška
provízie pri poistení majetku zo zmluvy s dĺžkou trvania 5 rokov a viac predstavuje 40 %
z ročného prijatého poistného. Právna predchodkyňa žalovanej uzavrela dňa 31.5.1999 s K.
poistnú zmluvu č. X.. Predmetom tejto zmluvy bolo poistenie zodpovednosti za škodu
spôsobenú súkromným veterinárnym lekárom pri vykonávaní veterinárnej činnosti. Začiatok
poistenia bol dohodnutý 15.6.1999 a koniec 30.6.2004. Poistné bolo dohodnuté vo výške
1 255 800 Sk. Dňa 31.5.1999 uzavrela právna predchodkyňa žalovanej s K. aj zmluvu
o reklame. Jej predmetom bolo uverejnenie farebnej reklamy právnej predchodkyne žalovanej
na celej ploche zadnej strany obalu pripravovanej knihy „Vademecum veterinárneho lekára“
alebo v inej podobnej publikácii, ktorú K. vydá v priebehu rokov 1999-2000. Právna
predchodkyňa žalovanej sa zaviazala poskytnúť K. odplatu vo výške 483 000 Sk za obdobie
od 15.6.1999 do 30.6.2000. Svedok M. G., ktorý bol predsedom komory v rokoch 1992 až
2000, vypovedal, že K. bola pôvodne poistená v poisťovni Otčina, a.s. Vo februári – marci
1999 sa náhodne stretol so žalobcom, ktorý mu navrhol prestup K. do právnej predchodkyne
žalovanej. Ďalších rokovaní o poistnej zmluve sa zúčastňoval A. K., ktorý mal v komore na
starosti poistné udalosti. Svedok K. vypovedal, že skôr ako ho oslovil žalobca, sa stretol
s prezidentom komory G. Následne sa stretli všetci traja, rokovali o uzavretí poistnej zmluvy
a pripravili rámcovú zmluvu. Na jej príprave sa podieľali aj iní zamestnanci právnej
predchodkyne žalovanej. Súd prvého stupňa na základe vyššie uvedeného vyslovil záver, že
žaloba nie je dôvodná. Poukázal na právny názor odvolacieho súdu, ktorý odvolací súd
vyslovil v zrušujúcom uznesení zo 14. novembra 2011 č.k. 3 Co 4/2011-192. Vznik nároku
na províziu vyžaduje splnenie 4 podmienok. Keďže žalobca nesplnil podmienky uvedené pod
bodmi 3/ a 4/, nárok na vyplatenie provízie mu nevznikol. Z výpovede svedkyne J. K. –
vedúcej oddelenia správy obchodu žalovanej vyplynulo, že poistná zmluva uzavretá
s komorou bola špeciálnou zmluvou, do ktorej zasahovali členovia predstavenstva právnej
predchodkyne žalovanej, ktorí mohli rozhodnúť o nepriznaní provízie, čo aj urobili. Sám
žalobca potvrdil, že podpísania predmetnej poistnej zmluvy s komorou sa nezúčastnil.
S poukazom na tieto závery súd prvého stupňa žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol
podľa § 142 ods. 1 O.s.p. podľa zásady úspešnosti.
Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo 14. januára 2013 sp. zn.
6 Co 422/2012 (druhým V poradí) napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Žalobcu
zaviazal nahradiť žalovanej k rukám JUDr. R. H. trovy odvolacieho konania v sume 433,40 €
do 3 dní. Odvolací súd v odôvodnení konštatoval, že síce sa žalobca zaslúžil o získanie K.
ako klienta právnej zástupkyne žalovanej, žiadne ďalšie kroky však v súvislosti s touto
poistnou zmluvou nevykonal, najmä nepodpísal návrh poistnej zmluvy s uvedením svojho
produkčného čísla a teda ani správnosť vyplnenia poistnej zmluvy právna predchodkyňa
žalovanej nemohla potvrdiť. Sám žalobca uviedol, že poistnú zmluvu vypracovali
zamestnanci ústredia právnej predchodkyne žalovanej. Z výpovede svedkyne J. K.
vyplynulo, že išlo o dôležitú poistnú zmluvu a jej uzatvárania sa aktívne zúčastňovali aj
členovia predstavenstva právnej predchodkyne žalovanej. Odvolací súd ďalej uviedol, že
žalobca svoj nárok na vyplatenie provízie vyvodzoval iba z toho, že klienta – K. „priniesol“
právnej predchodkyni žalovanej. Žalobcovi však iba na tomto základe nárok na províziu
nevznikol, čo je zrejmé z čl. III. V spojení s čl. IV bodu 2 dohody o pracovnej činnosti
poisťovacieho agenta z 1.3.1999. V súvislosti so zrušujúcim uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 28.10.2010 sp. zn. 2 Cdo 329/2009 odvolací súd uviedol, že najvyšší
súd týmto uznesením zrušil prvý rozsudok odvolacieho súdu zo 16.10.2008 sp. zn.
3 Co 185/2005 výlučne z dôvodu, že odvolací súd z dokazovania vykonaného súdom prvého
stupňa vyvodil odlišné skutkové a na ich základe aj právne závery, ako súd prvého stupňa,
bez toho, aby vo veci zopakoval alebo doplnil dokazovanie. O trovách odvolacieho konania
odvolací súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a priznal ich
náhradu úspešnej žalovanej.
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podal s poukazom na § 238 ods. 2 O.s.p.
dovolanie žalobca, ktorý ho navrhol zmeniť a vyhovieť návrhu, alternatívne aby dovolací súd
zrušil rozsudok odvolacieho súdu i rozsudok súdu prvého stupňa a vec vrátil súdu prvého
stupňa na nové konanie. Mal za to, že odvolací súd pri svojom rozhodovaní nerešpektoval
právny názor vyslovený dovolacím súdom v jeho zrušujúcom uznesení z 28.10.2010 sp. zn.
2 Cdo 329/2009 a to i napriek tomu, že právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní je
záväzný (§ 243d O.s.p.). Ďalej uviedol, že všetky právne úkony by mali byť podľa § 39
Občianskeho zákonníka uzatvárané a tým aj vykladané v súlade so zákonom, ale aj s dobrými
mravmi. Poznamenal, že pre daný prípad boli formálne podmienky nesplniteľné, nereálne
a ako také by mohli byť v tomto prípade oddelené ako neuplatniteľné.
Žalovaná vo svojom vyjadrení k dovolaniu žalobcu navrhla dovolanie ako neprípustné
odmietnuť a priznať jej náhradu trov dovolacieho konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal
najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným
prostriedkom.
Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania
osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno napadnúť (len)
právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, avšak nie v každom prípade, ale iba ak ho právna
úprava pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky je v dovolacom
konaní oprávnený rozhodnutia odvolacieho súdu preskúmavať len v rozsahu, v ktorom bol
jeho výrok napadnutý, pričom je viazaný uplatneným dovolacím dôvodom vrátane toho, ako
ho dovolateľ obsahovo vymedzil (§ 242 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nie je viazaný rozsahom
dovolacích návrhov v prípadoch uvedených v ustanovení § 242 ods. 2 písm. a/ až d/ O.s.p.
Ak nejde o vady uvedené v § 237 O.s.p., neprihliada na vady konania, ktoré neboli uplatnené
v dovolaní, iba že by tieto vady mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Pre účely dovolacieho konania je vhodné zdôrazniť, že dovolanie nie je „ďalším
odvolaním“ a nemožno sa ním úspešne domáhať revízie skutkových zistení súdov nižších
stupňov, ani výsledkov nimi vykonaného dokazovania. Dovolací súd tu nie je treťou
inštanciou, v ktorej by bolo možné preskúmať rozhodnutie z akýchkoľvek hľadísk. Posúdiť
správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci
nemôže dovolací súd už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané
dôkazy. Dovolacie konanie má prieskumnú povahu; aj so zreteľom na ňu dovolací súd –
na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu – nemá možnosť vykonávať
dokazovanie (viď § 243a ods. 2 veta druhá O.s.p.).
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238
O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme je
prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo rozsudok, v
ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto
veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.), alebo rozsudok potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak
len vtedy, ak odvolací súd vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide
o rozhodnutie zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa,
ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153
ods. 3 a 4 O.s.p. (§ 238 ods. 3 O.s.p.).
V prejednávanej veci dovolanie nesmeruje proti takému rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Dovolanie podľa § 238
ods. 1 O.s.p. preto nie je prípustné. Nejedná sa ani o potvrdzujúci rozsudok, vo výroku
ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretože ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu. Dovolanie preto ani podľa § 238 ods. 3 O.s.p. prípustné nie je.
So zreteľom na obsah dovolania, dovolací súd osobitne skúmal prípustnosť dovolania
podľa § 238 ods. 2 O.s.p. Dovolateľ prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia
vyvodzoval z toho, že odvolací súd sa odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu, ktorý v
tejto veci vyslovil vo svojom rozhodnutí z 28. októbra 2010 sp. zn. 2 Cdo 329/2009.
Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil splnenie ani tejto podmienky prípustnosti
dovolania namietanú dovolateľom, pretože sa nejedná ani o rozsudok, v ktorom by sa
odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238
ods. 2 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky v namietanom rozhodnutí, vydanom
v dovolacom konaní na základe dovolania žalobcu konštatoval, že odvolací súd pre odlišný
skutkový záver o dôvodnosti návrhu na zaplatenie provízie nezopakoval dokazovanie
(vyplývajúc zo zápisnice z pojednávania zo 16. októbra 2008 pred krajským súdom)
výsluchom svedkov M. G., A. K. (vypočul len žalobcu a vyjadrili sa aj právni zástupcovia
účastníkov) ako aj ďalšími listinnými dôkazmi a napriek tomu konštatoval, že
k sprostredkovaniu nedošlo, resp. že nárok žalobcu nie je dôvodný. Na základe vyššie
uvedeného dovolací súd poznamenal, že odvolací súd si nezadovážil rovnocenný zákonný
procesný podklad pre odlišné hodnotenie dôkazov v zmysle § 132 O.s.p., a preto označil jeho
skutkové a na ne nadväzujúce právne závery zatiaľ za predčasné.
So zreteľom na zákonnú povinnosť skúmať, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho
súdu nebolo vydané V konaní, postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237
O.s.p. (§ 242 ods. 1 O.s.p.), neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti
dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či konanie nie je postihnuté
niektorou z procesných vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p. v zmysle § 237
O.s.p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo
vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník,
nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť
a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej
veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol
potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu
rozhodoval senát.
Žalobca v dovolaní nenamietal, že by v konaní došlo k procesným vadám v zmysle
§ 237 písm. a/ až g/ O.s.p. a existencia procesnej vady takejto povahy nevyšla v dovolacom
konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.
Možno teda uzavrieť, že dovolací súd nezistil skutočnosti, ktoré by opodstatňovali
prípustnosť dovolania podľa § 237 O.s.p. a keďže dovolanie nie je prípustné ani podľa § 238
O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky mimoriadny opravný prostriedok žalobcu odmietol
podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. V spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. bez toho, aby sa zaoberal
vecnou správnosťou napadnutého rozsudku odvolacieho súdu.
V dovolacom konaní úspešnej žalovanej vzniklo právo na náhradu trov konania proti
žalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.
a § 142 ods. 1 O.s.p.). Úspešná účastníčka v dovolacom konaní podala návrh na uloženie
povinnosti nahradiť jej trovy tohto konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1
O.s.p.) a tieto aj vyčíslila. Dovolací súd jej priznal náhradu, ktorá spočíva v odmene advokáta
za právnu službu, ktorú poskytol žalovanej vypracovaním vyjadrenia z 28. marca 2013
k dovolaniu žalobcu [§ 14 ods. 1 písm. c/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“)]. Základnú sadzbu
tarifnej odmeny za tento úkon právnej služby určil podľa § 10 ods. 1 vyhlášky vychádzajúc
zo základu 18 792,87 €, kde jeden úkon právnej služby určil činí 353,54 €, k tomu režijný
paušál 7,81 € a DPH 20 %, predstavuje spolu sumu 433,62 €.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 30. apríla 2014
JUDr. Viera Petríková, V .r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová