Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
825/391945.04bf5b.pdf
PDF · 130.26 KB
No categories available
6ECdo/108/2013
Najvyšší súd 6 ECdo 108/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného BENCONT
INVESTMENTS, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Astrová 2/A, IČO: 36 432 105 v dovolacom
konaní zastúpeného advokátskou kanceláriou Advokáti, s.r.o. so sídlom v Bratislave,
Klariská 7, za ktorú koná Ján Buocik advokát a konateľ, proti povinnej J. D., bývajúcej v G.,
Š. 1332, o vymoženie 481,51 Eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Skalica pod
sp. zn. 3 Er 1465/2011, o dovolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave
z 21.januára 2013 sp. zn. 24 CoE 18/2012, takto
rozhodol:
Dovolanie oprávneného o d m i e t a .
Povinnej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Oprávnený podal súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie na vymoţenie
peňaţného plnenia na podklade pripojeného rozhodcovského rozsudku z 31. mája 2011,
sp. zn. BB0210100 vydaného Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri spoločnosti
ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŢNA a MEDIAČNÁ, a.s., so sídlom v Bratislave, Trnavská
cesta 7. Súdny exekútor následne poţiadal v zmysle § 44 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov
(ďalej len „Exekučný poriadok“) okresný súd o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie.
Okresný súd Skalica (exekučný súd) uznesením z 8. decembra 2011 č. k.
3 Er 1465/2011-12 ţiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
zamietol. Na odôvodnenie svojho rozhodnutia uviedol, ţe z rozhodcovského rozsudku,
na podklade ktorého sa vykonanie exekúcie navrhuje, vyplýva, ţe povinná bola zaviazaná
na splnenie povinnosti z dôvodu, ţe nesplatila úver poskytnutý jej právnym predchodcom
oprávneného (P.) na základe zmluvy o úvere. S prihliadnutím na povahu účastníkov a obsah
tejto zmluvy dospel k záveru, ţe ide o zmluvu o spotrebiteľskom úvere uzavretú podľa § 2
zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a na vec treba preto aplikovať § 44 ods.
2 Exekučného poriadku, ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách a
výkladové pravidlá Smernice Rady 93/13/EHS o neprimeraných podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „Smernica“). Vychádzal z názoru, ţe v exekučnom
konaní súd je povinný uţ pri rozhodovaní o ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
ex offo posúdiť nekalú povahu zmluvnej podmienky (rozhodcovskej doloţky), ktorou je
zaloţená právomoc rozhodcovského súdu vo veci konať a rozhodnúť. Za základ svojho
rozhodnutia vzal zistenie, ţe rozhodcovský súd vyvodil svoju právomoc konať a rozhodnúť
o ţalobe na splnenie povinnosti vrátiť úver aj s príslušenstvom, z bodu 9.2 Obchodných
podmienok pre úver (verzia 2/2006), v ktorom je obsiahnutá rozhodcovská doloţka, podľa
ktorej akékoľvek spory, ktoré vzniknú zo zmluvy o úvere a obchodných podmienok (ZoÚ a
OP), budú riešené dohodou. V prípade nedosiahnutia dohody klient prijíma návrh Banky na
riešenie vzájomných sporov vzniknutých na základe alebo súvisiacich s ZoÚ a OP, vrátane
sporov o platnosť, výklad a zánik ZoÚ a OP, v rozhodcovskom konaní pred Stálym
rozhodcovským súdom zriadenom pri spoločnosti ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŢNA
a MEDIAČNÁ, a.s. (RAM) podľa jeho vnútorných predpisov a strany sporového konania sa
rozhodnutiu RAM podriadia s tým, ţe toto rozhodnutie bude pre nich konečné a záväzné a ţe
miestom rozhodcovského konania je Bratislava. Podľa exekučného súdu uvedená
rozhodcovská doloţka nebola dojednaná individuálne a vytvára v neprospech spotrebiteľa
značnú nerovnováhu práv a povinností účastníkov spotrebiteľskej zmluvy. Doloţka je totiţ
zaradená do obchodných podmienok pre úver ako súčasť formulárovej (typovej, adhéznej)
zmluvy, ktorá splynula s ostatnými štandardnými podmienkami zmluvy. Povinná mohla
zmluvu len odmietnuť ako celok, alebo sa podrobiť všetkým podmienkam poskytnutia úveru,
teda aj rozhodcovskému konaniu. Uvedená doloţka odníma povinnému moţnosť poţiadať
o riešenie prípadného sporu „štátny súd“, deleguje všetky právomoci len na rozhodcovský súd
v Bratislave, čo sťaţuje povinnej prístup k súdu. Dospel preto k záveru, ţe rozhodcovskú
doloţku treba povaţovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku a teda za neplatnú. Takáto
rozhodcovská doloţka nemohla zaloţiť právomoc rozhodcovského súdu vydať označený
rozhodcovský rozsudok, z ktorého dôvodu oprávneným predloţený rozhodcovský rozsudok
nie je vykonateľný exekučný titul. Ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie preto nevyhovel.
Krajský súd v Trnave na odvolanie oprávneného uznesením z 21. januára 2013 sp. zn.
24 CoE 18/2012 uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. V celom rozsahu sa stotoţnil
so skutkovými a právnymi závermi exekučného súdu. Za správny, zákonu zodpovedajúci
povaţoval jeho právny názor, podľa ktorého zmluva o úvere uzavretá medzi právnym
predchodcom oprávneného a povinnou, je zmluvou o spotrebiteľskom úvere. Mal za to, ţe
exekučný súd pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie je oprávnený a zároveň
aj povinný v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku na návrh alebo aj bez návrhu skúmať,
či exekučný titul spĺňa materiálne a formálne podmienky vykonateľnosti a v prípade, ak zistí
rozpor exekučného titulu so zákonom, musí aj adekvátne procesne zareagovať. Navyše, zákon
č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“)
v ustanovení § 45 priznáva exekučnému súdu právo preskúmavať rozhodcovský rozsudok
i bez návrhu z hľadísk vyjadrených v tomto ustanovení, aj čo do jeho materiálnej správnosti.
Ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní potom treba povaţovať za to zákonné
zmocnenie, ktoré umoţňuje exekučnému súdu jeho skúmanie. Okrem toho uviedol, ţe i podľa
jeho názoru je rozhodcovská doloţka neprijateľná, lebo spotrebiteľ si ju osobitne nevyjednal
a spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom
v neprospech spotrebiteľa (povinnej). Keďţe neprijateľná rozhodcovská doloţka je v zmysle
§ 53 ods. 5 OZ neplatná, nebola ani zaloţená právomoc rozhodcovského súdu v danej veci
konať a rozhodnúť. Oprávneným predloţený rozhodcovský rozsudok je preto právne
neúčinný, nulitný, neschopný vyvolať právne následky. Exekučný titul je teda v rozpore
so zákonom, v dôsledku čoho boli splnené podmienky § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
pre zamietnutie ţiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Povaţoval
preto rozhodnutie exekučného súdu, ktorým zamietol takúto ţiadosť, za vecne správne.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podal včas dovolanie oprávnený. Navrhol,
aby dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu zmenil a poveril súdneho exekútora
vykonaním exekúcie, alebo aby uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého stupňa
zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnil dovolacími
dôvodmi uvedenými v ustanovení § 241 ods. 2 písm. a/, b/, c/ O.s.p.; dovolací dôvod podľa
§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s ustanoveniami § 237 písm. d/, e/, f/ O.s.p. (v tej istej
veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo, nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona
bol potrebný, účastníkom konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom).
Podľa názoru dovolateľa exekučný súd nedisponuje oprávnením určovať existenciu,
či neexistenciu práva, skúmať platnosť, resp. neplatnosť rozhodcovskej doloţky ex offo.
Aj bez návrhu môţe posúdiť jej neprijateľnosť výlučne v sporových konaniach, čo vyplýva
z ustanovenia § 153 ods. 3 O.s.p. Ak tak exekučný súd v danej veci urobil, konal nad rámec
jemu zverených oprávnení. Ďalej namietal, ţe právoplatný rozhodcovský rozsudok disponuje
atribútom právnej záväznosti rovnako ako právoplatný rozsudok všeobecného súdu,
a je po uplynutí lehoty na plnenie vykonateľný, t. j. spôsobilý byť podkladom pre exekúciu.
Právoplatný rozhodcovský rozsudok je teda prekáţkou pre opätovné prejednanie veci.
Exekučný súd nie je preto oprávnený skúmať „materiálnu správnosť rozhodcovského
rozsudku, rozhodcovské konanie, ani zmluvu, na základe ktorej bol vydaný.“
Ak tak exekučný súd v danej veci urobil, konal v rozpore s ustanovením § 159 ods. 3 O.s.p.
Za neprijateľné povaţoval ďalej to, ţe súd poprel právoplatnosť a vykonateľnosť
rozhodcovského rozsudku, hoci sa nepodal návrh na začatie konania o jeho zrušení, podanie
ktorého bolo podľa zákona potrebné (§ 40 zákona o rozhodcovskom konaní). Ak napriek
tomu konanie prebehlo, ide o prípad vady uvedenej v § 237 písm. e/ O.s.p.. Taktieţ namietal,
ţe postupom súdov mu bola odňatá moţnosť konať pred súdom a bolo porušené jeho právo
na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Odňatie moţnosti odôvodnil tým, ţe mu nebolo
umoţnené riadne a zákonným spôsobom uplatniť priznané právo z rozhodcovského rozsudku
v exekučnom konaní a ţe prvostupňový i odvolací súd nedostatočne odôvodnili svoje
rozhodnutia. Nesúhlasil s názorom exekučného súdu, ţe v exekučnom konaní je exekučný
súd oprávnený ex offo skúmať meritórny súlad rozhodcovského rozsudku s hmotnoprávnou
úpravou a teda, ţe z úradnej moci je oprávnený rozhodovať o neprijateľnosti rozhodcovskej
doloţky. Podľa oprávneného exekučnému súdu to neumoţňuje ţiadne zákonné ustanovenie.
Pri skúmaní dôvodov zamietnutia ţiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podľa
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku sa exekučný súd musí obmedziť len na také dôvody, ktoré
majú povahu skutkovo zjavných dôvodov. Nemôţe preskúmavať rozhodcovský rozsudok
z hľadiska jeho súladu so všeobecne záväznými predpismi. Exekučný súd nie je totiţ vecne
príslušný vo veci konať ako súd vyššej inštancie, kasačný súd alebo súd konajúci o opravnom
prostriedku (zákon mu neumoţňuje vykonávať dokazovanie vo veci samej, zrušiť alebo
zmeniť výrok rozsudku, ktorým sa rozhodlo vo veci samej). Rovnako ani ustanovenie § 45
zákona o rozhodcovskom konaní neumoţňuje exekučnému súdu skúmať vecnú správnosť
rozhodcovského rozsudku, teda hodnotiť skutkovú a právnu stránku prípadu. Tejto zásade
zodpovedá aj vymedzenie dôvodov pre zastavenie exekúcie, včítane dôvodu uvedeného
pod písm. c/ ustanovenia § 45 ods. 1 citovaného zákona (toto ustanovenie odkazuje
nie na konkrétny obsah plnenia, ale na jeho povahu). Dovolanie odôvodnil tieţ tým, ţe súdy
niţších stupňov povaţovali nesprávne zmluvu o úvere za zmluvu spotrebiteľskú v zmysle
Občianskeho zákonníka a tak na uvedený zmluvný vzťah nesprávne aplikovali ustanovenia
na ochranu spotrebiteľa obsiahnuté v Občianskom zákonníku a ţe záver súdov niţších
stupňov, podľa ktorého rozhodcovská doloţka ja neplatná, je nesprávnou aplikáciou
ustanovenia § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ), ktoré v čase
dojednania rozhodcovskej doloţky nebolo ani účinné.
Povinná sa k dovolaniu oprávneného nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený v súlade s § 241
ods. 1 O.s.p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.),
či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno dovolaním napadnúť.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu.
V zmysle § 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné,
ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci
postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.)
na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým
sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho súdu,
ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil
vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu
rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)
cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území
Slovenskej republiky.
Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadol oprávnený dovolaním, nemá znaky
ţiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil
uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu
uvedenému v ustanovení § 239 ods. 2 písm. a/ aţ písm. c/ O.s.p. Dovolanie oprávneného preto
podľa § 239 ods. 1 a ods. 2 O.s.p. prípustné nie je.
Prípustnosť dovolania oprávneného by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,
len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu (aj uzneseniu),
ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval
ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať
pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto
samosudcu rozhodoval senát.
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet
konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p.,
moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné
(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237
O.s.p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade
vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Oprávnený procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/, g/ O.s.p. netvrdil
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
1. Dovolateľ v dovolaní tvrdil, ţe v konaní došlo k vade uvedenej v § 237 písm. d/
O.s.p., lebo konajúce súdy znovu skúmali materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku,
rozhodcovské konanie a zmluvu, na základe ktorej bol vydaný.
Podľa § 159 ods. 3 O.s.p. len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôţe
sa prejednávať znova.
Prekáţka rozsúdenej veci (rei iudicatae) patrí k procesným podmienkam konania
a jej existencia (zistenie) v kaţdom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Jej podstata
spočíva v tom, ţe právoplatný rozsudok predstavuje vec rozsúdenú, v ktorom prípade
sa vylučuje moţnosť totoţnú vec znova prejednať a o nej rozhodnúť. O tú istú vec ide vtedy,
keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom uţ bolo právoplatne
rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Ten istý predmet
konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený ţalobným petitom vyplýva
z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých uţ bol pôvodne uplatnený (t. j. ak vyplýva
z rovnakého skutku). O totoţnosť účastníkov ide najmä vtedy, ak v novom konaní ide
o ten istý nárok medzi tými istými účastníkmi. Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade,
ak v novom konaní vystupujú právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania,
či uţ z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej sukcesie. Toto procesné ustanovenie sa uplatní
aj v exekučnom konaní (§ 251 ods. 4 O.s.p.).
V posudzovanej veci z obsahu spisu vyplýva, ţe predmetnému exekučnému konaniu
nepredchádzalo ţiadne iné exekučné konanie s tým istým predmetom konania, ktoré
by sa týkalo tých istých účastníkov a ktoré by s konečnou platnosťou bolo skončené inak,
ako vymoţením (uspokojením) vymáhanej pohľadávky. Prekáţku rozsúdenej veci
pre exekučné konanie netvorí právoplatný rozhodcovský rozsudok vydaný v rozhodcovskom
konaní, a to ani vtedy, ak exekučný súd skúma, či exekučný titul vydaný vo forme
rozhodcovského rozsudku, je materiálne vykonateľný.
Oprávnený preto neopodstatnene namieta, ţe súdy niţších stupňov zaťaţili konanie
vadou uvedenou v § 237 písm. d/ O.s.p.
2. Podľa názoru oprávneného je konanie súdov niţších stupňov postihnuté aj vadou
podľa § 237 písm. e/ O.s.p., ktorej sa mali, ako to vyplýva z obsahu dovolania, dopustiť tým,
ţe nebol podaný návrh na zrušenie rozhodcovského rozsudku, hoci podľa zákona to bolo
potrebné.
Podľa dovolacieho súdu o takúto vadu v posudzovanej veci nejde.
Ustanovenie § 237 písm. e/ O.s.p. zakladá prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku
jednej z neodstrániteľných podmienok konania, návrhu na začatie konania; ak konanie
prebieha napriek nedostatku návrhu a nejde o prípad, kedy súd môţe konať aj bez návrhu,
je treba konanie zastaviť.
Exekučný súd, ale v danej veci, začal konať na základe ţiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní
od jej doručenia (§ 44 Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového –
hľadiska (§ 41 ods. 2 O.s.p.) nejde zo strany oprávneného o námietku nedostatku návrhu
na začatie konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., ale o námietku inú, ktorú
oprávnený uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu súdov niţších
stupňov.
3. Oprávnený v dovolaní tieţ namieta, ţe súdy mu v konaní odňali moţnosť
pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Podľa § 237 písm. f/ O.s.p. je dovolanie prípustné, ak bola účastníkovi odňatá
moţnosť konať pred súdom.
Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je procesne
nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme moţnosť
pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho
súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv. Súdna prax
je jednotná v tom, ţe za porušenie práva v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. treba povaţovať
aj rozhodnutie exekučného súdu o zamietnutí ţiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, ak pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom
stanovené podmienky. Výsledkom takéhoto rozhodnutia je totiţ zastavenie exekúcie, čím
sa oprávnenému v exekučnom konaní odopiera právo na výkon vykonateľného rozhodnutia
(porovnaj uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 24/2010 a sp. zn.
Dovolací súd dospel k záveru, ţe odvolací súd i exekučný súd správne posúdili
splnenie podmienok pre zamietnutie ţiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok
rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený, a zároveň povinný uţ v štádiu
posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora
na vykonanie exekúcie riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej
(resp. platnej) rozhodcovskej zmluvy (rozhodcovskej doloţky).
Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku
rozhodcovského súdu a nesmeroval k „zrušeniu“ tohto rozhodnutia; exekučný súd
si ani neosvojoval postavenie odvolacieho súdu, tak ako to mylne tvrdil vo svojom dovolaní
dovolateľ. Skúmaním platnosti rozhodcovskej doloţky exekučný súd len realizoval svoje
oprávnenie vyplývajúce mu z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie
posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom.
Takéto oprávnenie má exekučný súd aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým
je spotrebiteľ, nevyuţije moţnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej
zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní. V prípade zisteného nedostatku
v tomto smere je exekučný súd oprávnený konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku
so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto
postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa
(porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 21. marca 2012, sp. zn. 6 Cdo 1/2012).
V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť
a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doloţky z dôvodu, ţe nebola individuálne dojednaná a ţe
spôsobovala nevyváţenosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
povinnej. Dovolací súd sa stotoţňuje so závermi odvolacieho a exekučného súdu
a v podrobnostiach na ne poukazuje.
Keďţe exekučný súd zistil uţ pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ţe
exekučný titul vo forme rozhodcovského rozsudku predloţeného oprávneným, je v rozpore
so zákonom, dospel k správnemu záveru, ţe nie sú splnené podmienky pre udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie. Pokiaľ súd prvého stupňa predmetnú ţiadosť zamietol a odvolací súd
jeho rozhodnutie potvrdil, nešlo o prípad zamietnutia ţiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, hoci pre toto rozhodnutie neboli splnené zákonné
predpoklady. Postup súdov niţších stupňov nemal preto za následok odňatie moţnosti
oprávnenému pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
4. Dovolateľom namietané ďalšie vady konaní a rozhodnutí súdov, t.j. ţe ich konanie
je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a ţe
ich rozhodnutia spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. b/, c/
O.s.p.), sú síce prípustnými dovolacími dôvodmi, samotné ale prípustnosť dovolania
nezakladajú. Dovolanie je v ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku upravené
ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý nemoţno podať proti kaţdému rozhodnutiu
odvolacieho súdu; pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania,
nemoţno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému prieskumu a preto ani zohľadniť prípadné
vecné nesprávnosti rozhodnutia.
Keďţe prípustnosť dovolania nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 239 O.s.p. a neboli
zistené ani vady konania v zmysle § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie
oprávneného podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p.,
ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok
neprípustný, odmietol.
V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti oprávnenému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však ţiadne trovy
dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, ţe nepodala návrh na ich priznanie.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 7. mája 2014
JUDr. Daniela Švecová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Zuzana Pudmarčíková