Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 12 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (17)1b0/391684.935f48.pdf
PDF · 177.73 KB
No categories available
6ECdo/90/2013
Najvyšší súd 6 ECdo 90/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci oprávnenej PRO CIVITAS, s. r. o.,
so sídlom v Bratislave, Astrová 2/A, IČO: 45 869 464, zastúpenej advokátskou kanceláriou
verita, s. r. o., so sídlom v Bratislave, Karpatská 18, IČO: 35 940 875, v mene a na účet ktorej
koná JUDr. Jozef Novák advokát a konateľ, proti povinnému M. N., bývajúcemu v K., o
vymoţenie 1 536,35 Eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 16
Er 4247/2011, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach z 21.
decembra 2012 sp. zn. 12 CoE 241/2012, takto
rozhodol:
Dovolanie oprávnenej o d m i e t a .
Povinnej nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Oprávnená 11. augusta 2011 podala súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie
exekúcie na vymoženie sumy 1 536,35 Eur s príslušenstvom na podklade exekučného titulu –
rozhodcovského rozsudku, vydaného Stálym rozhodcovským súdom zriadeným
pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŢNA A MEDIAČNÁ, a.s., so sídlom v Bratislave,
Trnavská cesta 7, zo 17. mája 2011 sp. zn. ISC0410084, ktorým bola žalovanému M. N.
uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni PRO CIVITAS, s. r. o. istinu v sume 1 536,35 Eur
s príslušenstvom. Súdny exekútor požiadal Okresný súd Košice I o vydanie poverenia na
vykonanie exekúcie.
Okresný súd Košice I uznesením z 24. apríla 2012 č. k. 16 Er 4247/2011-55 žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Vychádzal
zo zistenia, že rozhodcovská doložka v spotrebiteľskej zmluve (zmluva o úvere č. 9351800508
zo 17. septembra 2008 uzavretá medzi právnym predchodcom oprávnenej a povinným)
a následné konanie pred rozhodcovským súdom odopiera ochranu spotrebiteľovi, ktorú
mu poskytujú ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a Smernica 93/13/EHS. Súd
dospel k záveru, že zmluvná podmienka v štandardnej formulárovej zmluve alebo
vo všeobecných obchodných podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola
spotrebiteľom individuálne dojednaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory
s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, bráni tomu, aby na základe nej vydaný
rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučným titulom na udelenie
poverenia pre exekútora. O takúto zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa
nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa takejto
doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený
podrobiť sa rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel
zabrániť rozhodcovskému konaniu. Rozhodcovská doložka, na základe ktorej bol v tejto veci
vydaný exekučný titul, spôsobuje (podľa súdu prvého stupňa) značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán, je v hrubom nepomere v neprospech povinného
ako spotrebiteľa a preto je v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka neplatná. Popri tom
sa rozhodcovská doložka prieči dobrým mravom a podľa súdu prvého stupňa akékoľvek
plnenie priznané rozhodcom na základe rozhodcovskej doložky, ktorá je v rozpore s dobrými
mravmi, je plnením, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. Takáto rozhodcovská doložka
nemôže založiť právomoc rozhodcovského súdu a ním vydané rozhodnutie je nulitným aktom,
na základe ktorého nie je možné vydanie poverenia na vykonanie exekúcie.
Krajský súd v Košiciach na odvolanie oprávnenej uznesením z 21. decembra 2012
sp. zn. 12 CoE 241/2012 uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil (§ 219
O. s. p.) a účastníkom nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Odvolanie považoval
za nedôvodné. Na zdôraznenie správnosti prvostupňového rozhodnutia dodal, že exekučný súd
je oprávnený a povinný posudzovať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka
rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo
odporuje dobrým mravom. Povinnosť exekučného súdu preskúmať rozhodcovskú doložku
vyplýva aj z ustanovenia § 44 Exekučného poriadku. Uviedol, že napriek formálnemu zneniu
rozhodcovskej doložky reálne dochádza k narušeniu rovnováhy medzi zmluvnými stranami,
a to v neprospech spotrebiteľa (dlžníka), ktorý sa podpisom zmluvy vopred vzdáva práva
na účinnú procesnú obranu, čo je v podmienkach právneho štátu neprijateľným javom –
podmienkou. Súd prvého stupňa správne vyhodnotil dojednanú rozhodcovskú doložku
ako absolútne neplatnú a správne posúdil rozhodcovský rozsudok ako nespôsobilý exekučný
titul a dôvodne zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie. Doplnil, že rozhodcovská doložka je neplatná aj pre nedodržanie zákonom
predpísanej písomnej formy.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie oprávnená. Navrhla,
aby dovolací súd uznesenie krajského súdu zmenil a poveril súdneho exekútora vykonaním
exekúcie, alternatívne aby dovolací súd zrušil uznesenie odvolacieho súdu i uznesenie súdu
prvého stupňa a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Jeho prípustnosť vyvodila
z § 237 písm. a/, d/, e/, f/ O. s. p. (t. j., že sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci
súdov, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo
konanie; nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný; účastníkom
konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom) a dôvodnosť z ustanovenia
§ 241 ods. 2 písm. a/ až c/ O. s. p. (v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237; konanie
je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; rozhodnutie
spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci). Prekážku „res iudicata“ dovolateľka videla
v tom, že vec už bola právoplatne rozhodnutá rozsudkom vydaným rozhodcovským súdom.
Exekučný súd v exekučnom konaní nebol oprávnený preskúmať správnosť rozhodcovského
rozsudku ako exekučného titulu a na jeho preskúmanie súdom nebol podaný osobitný návrh
na začatie konania o jeho zrušení, ktorý je podľa zákona potrebný. Za postup súdov, ktorým
jej bola odňatá možnosť konať pred súdom, ktorým došlo k porušeniu jej práv na spravodlivý
súdny proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a slobôd) považovala to, že jej bolo upreté právo na výkon rozhodnutia
vyplývajúce z rozhodcovského rozsudku na základe nesprávneho právneho posúdenia veci
(predovšetkým pokiaľ ide o posúdenie otázky existencie neprijateľnej podmienky dojednanej
v úverovej zmluve, záveru o absolútnej neplatnosti rozhodcovskej doložky, výkladu
ustanovenia § 53 Občianskeho zákonníka, § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, § 45 zákona
o rozhodcovskom konaní, či povinností podľa ustanovení zákona o bankách) prvostupňovým
a odvolacím súdom. V dôvodoch dovolania podrobne rozoberala skutkový a právny stav veci,
význam rozhodcovského konania, ktoré porovnáva s občianskym súdnym konaním. Poukázala
na význam ochrany práv spotrebiteľa vo svetle implementovanej Smernice rady 93/13/EHS
do právneho poriadku Slovenskej republiky a jej skutočný význam v doktrinálnej judikatúre
ESD s prihliadnutím na závery prijaté v konkrétne uvádzaných prípadoch.
Povinný sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,
že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.) zastúpená v súlade
s § 241 ods. 1 O. s. p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3
O. s. p.), či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno dovolaním napadnúť. Zistil, že
dovolanie v predmetnej veci nie je prípustné.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
Keďže v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, jeho
prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia § 239 O. s. p. V zmysle platnej právnej
úpravy je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak odvolací súd zmenil
uznesenie súdu prvého stupňa, alebo ak rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu
dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.) na zaujatie stanoviska (§ 239
ods. 1, písm. a/ a písm. b/ O. s. p.). Dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil
vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu
rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)
cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území
Slovenskej republiky (§ 239 ods. 2 písm. a/, písm. b/, písm. c/ O. s. p.).
Uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci nemožno podriadiť pod žiaden dôvod
prípustnosti vyplývajúci z ustanovenia § 239 O. s. p., lebo odvolací súd uznesenie súdu prvého
stupňa nezmenil, ale ho potvrdil a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu Súdnemu
dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.) na zaujatie stanoviska.
Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení prípustnosť dovolania nevyslovil
a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade
cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo
o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovenia § 239 ods. 1 a ods. 2 O. s. p. nie je
prípustné.
Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,
len ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O. s. p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému
rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci
sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal
návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania
sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo
bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet
konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O. s. p.,
možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné
(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237
O. s. p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade
vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/, g/ O. s. p. netvrdila
a ich existenciu nezistil ani dovolací súd.
Prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania odôvodňovala oprávnená tým, že v danom
prípade sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov (§ 237 písm. a/ O. s. p.).
V občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci,
ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych
vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány (§ 7 ods. 1
O. s. p.). V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov
verejnej správy (viď bližšie § 7 ods. 2 O. s. p.). Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy
v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3 O. s. p.).
Nedostatok právomoci súdu sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá
má ten dôsledok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť
a vec postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu
je daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.
V danom prípade dovolateľka vyčítala súdom nižšieho stupňa, že v rozpore
so zákonom preskúmavali právoplatný exekučný titul a že bez zákonom zvereného oprávnenia
v exekučnom konaní skúmali prijateľnosť, či neprijateľnosť rozhodcovskej doložky.
Dovolateľka tak v skutočnosti namietala, že rozhodnutia súdov spočívajú na nesprávnej
aplikácii a interpretácii ustanovení zákona. Z určujúceho – obsahového – hľadiska (viď § 41
ods. 2 O. s. p.) preto nešlo zo strany oprávnenej o námietku nedostatku právomoci súdov,
ale o námietku inú, ktorú dovolateľka uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej
správnosti právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom
prípade založili svoje rozhodnutia.
Dovolaním napadnuté rozhodnutia boli vydané v exekučnom konaní, v ktorom
právomoc súdov (exekučného súdu ako aj súdu rozhodujúceho v inštančnom postupe) vyplýva
jednoznačne priamo zo zákona (z Exekučného poriadku, napríklad z ustanovení § 29, § 38
ods. 3 a § 44 ods. 1). Námietka dovolateľky o existencii vady konania v zmysle § 237 písm. a/
O. s. p. tak nebola opodstatnená.
Dovolateľkou namietané vady uvedené v ustanovení § 237 písm. d/ a písm. e/ O. s. p.
mali spočívať v opätovnom skúmaní „materiálnej správnosti rozhodcovského rozsudku“
v opätovnom prejednaní veci, hoci nebol podaný návrh na zrušenie rozhodcovského rozsudku,
i keď podľa zákona to bolo potrebné. Napokon vadu spočívajúcu v odňatí možnosti konať
pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., videla v odmietnutí práva na uspokojenie
priznanej pohľadávky v exekučnom konaní (hoci na tento postup neboli splnené zákonné
podmienky) a v nedostatočnom odôvodnení napadnutých uznesení.
K namietaným dôvodom treba uviesť: Prekážka rozsúdenej veci (/rei iudicatae/ § 159
ods. 3 O. s. p.) patrí k procesným podmienkam konania a jej existencia v každom štádiu
konania vedie k zastaveniu konania. Jej podstata spočíva v tom, že právoplatný rozsudok
predstavuje vec rozsúdenú, v ktorom prípade sa vylučuje možnosť totožnú vec znova
prejednať a o nej rozhodnúť. O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok
alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu
konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo
stav vymedzený žalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z akých už bol
pôvodne uplatnený (t. j. ak vyplýva z rovnakého skutku). O totožnosť účastníkov ide najmä
vtedy, ak v novom konaní ide o ten istý nárok medzi tými istými účastníkmi. Konanie sa týka
tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni nástupcovia pôvodných
účastníkov konania, či už z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej sukcesie. Toto procesné
ustanovenie sa uplatní aj v exekučnom konaní (§ 251 ods. 4 O. s. p.). Z obsahu spisu vyplýva,
že konaniu v tejto veci – t. j. medzi oprávnenou PRO CIVITAS, s. r. o., a povinným M. N.,
bývajúcim v K., o vymoženie 1 536,35 Eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde
Košice I pod sp. zn. 16 Er 4247/2011 na podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský
rozsudok zo 17. mája 2011 sp. zn. ISC0410084, vydaný Stálym rozhodcovským súdom
zriadeným pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a.s. nepredchádzalo ţiadne
iné exekučné konanie s tým istým predmetom konania a ktoré by sa týkalo tých istých
účastníkov. Prekážku rozsúdenej veci pre exekučné konanie netvorí právoplatný
rozhodcovský rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní, a to ani vtedy, ak exekučný súd
skúma, či exekučný titul vydaný vo forme rozhodcovského rozsudku, je materiálne
vykonateľný. Z povahy rozhodcovského konania, ktoré je v zákonom vymedzených prípadoch
alternatívnou možnosťou k súdnemu sporovému konaniu, totiž vyplýva, že jeho rezultátom
môže byť titul, splnenia ktorého sa možno domáhať vykonaním exekúcie. Oprávnená preto
neopodstatnene namieta, že súdy nižších stupňov zaťažili konanie vadou uvedenou v § 237
písm. d/ O. s. p.
Pokiaľ ide o vadu podľa § 237 písm. e/ O. s. p., ktorej sa súdy mali dopustiť tým, že
nebol podaný návrh na zrušenie rozhodcovského rozsudku, hoci podľa zákona to bolo
potrebné, treba uviesť, že ani o takúto vadu v posudzovanej veci nejde. Ustanovenie § 237
písm. e/ O. s. p. zakladá prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku jednej
z neodstrániteľných podmienok konania – návrhu na začatie konania; ak konanie
prebieha napriek nedostatku návrhu a nejde o prípad, kedy súd môže konať aj bez návrhu,
je treba konanie zastaviť. Exekučný súd, totiž v predmetnej veci, začal konať na základe
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný
rozhodnúť do 15 dní od jej doručenia (§ 44 Exekučného poriadku). V tomto prípade
z určujúceho – obsahového – hľadiska (§ 41 ods. 2 O. s. p.) nejde zo strany oprávnenej
o námietku nedostatku návrhu na začatie konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O. s. p.,
ale o námietku inú, ktorú oprávnená uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej
správnosti postupu súdov nižších stupňov.
Pokiaľ ide o odňatie možnosti pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. treba
zdôrazniť, že dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia,
je procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi
odníme možnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) jeho procesné oprávnenia, ktoré
mu právna úprava priznáva za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv
a oprávnených záujmov. Za porušenie práva v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. (v zmysle
ustálenej judikatúry) sa považuje aj rozhodnutie exekučného súdu o zamietnutí žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ak pre takéto rozhodnutie
neboli splnené zákonom stanovené podmienky. Výsledkom takéhoto rozhodnutia je totiž
zastavenie exekúcie, čím sa oprávnenej v exekučnom konaní odopiera právo na výkon
vykonateľného rozhodnutia (porovnaj uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 6 Cdo 24/2010 a sp. zn. 3 Cdo 209/2008). Dovolací súd preto skúmal, či v predmetnej
veci nejde o túto vadu konania. Dospel pritom k záveru, že konanie súdov takouto vadou
nie je postihnuté.
Pre zodpovedné ustálenie vyššie uvedeného názoru bolo treba zodpovedať základnú
otázku spočívajúcu v tom, či exekučný súd, ktorý koná o návrhu na nútený výkon
právoplatného rozhodcovského rozsudku, je pri rozhodovaní o ţiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie oprávnený aj bez návrhu (ex offo) posúdiť
platnosť rozhodcovskej doloţky, na základe ktorej rozhodcovský súd zaloţil svoju
právomoc.
Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul; ak ide o exekučné
konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § X. zákona
č. 231/1999 Z. z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov, exekučný titul
sa nepreskúmava. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní
od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí,
ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo
návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky už v uznesení z 13. októbra 2011 sp. zn.
3 Cdo 146/2011, uverejnenom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky č. 3 z roku 2012 pod por. č. 46 (dostupnej na internetových stránkach
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nssr.gov.sk), zaujal stanovisko, že pokiaľ
oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského
súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie
prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Vychádzal pritom z jednotného názoru
súdnej praxe, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie
súdneho exekútora na vykonanie exekúcie, sa exekučný súd v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku, okrem iného, zaoberá tým, či rozhodnutie (iný titul) uvedené v návrhu
na vykonanie exekúcie bolo vydané v súlade so zákonom, t. j. či bolo vydané orgánom
s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisoch
ide o rozhodnutie (iný titul) vykonateľné tak po stránke formálnej (z pohľadu právneho
predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané), ako aj materiálnej (z aspektu
obsahových náležitostí rozhodnutia – jednak určitosti, zrozumiteľnosti, a presnosti označenia
subjektov práv a povinností, jednak vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene
vykonať).
Exekučný súd je teda už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov
pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie bezpochyby oprávnený posúdiť,
či oprávneným označený exekučný titul (ne)bol vydaný k tomu kompetentným orgánom (túto
skutočnosť napokon nepopiera ani dovolateľka). Význam tohto oprávnenia tkvie v tom, že
ak exekučný titul vydal orgán, ktorý k tomu nemal právomoc, ide o rozhodnutie
ničotné, nevyvolávajúce žiadne právne účinky. Takéto rozhodnutie nespĺňa predpoklad
materiálnej vykonateľnosti (záväznosti) a na jeho základe nemožno preto viesť nútený výkon
rozhodnutia. Osobitosť postavenia rozhodcovského súdu spočíva medziiným v tom, že jeho
právomoc vec prejednať a rozhodnúť sa odvodzuje od rozhodcovskej zmluvy. Predpokladom
právomoci rozhodcovského súdu je teda platné uzavretie rozhodcovskej zmluvy medzi
zmluvnými stranami, a to či už vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky.
Ak teda právomoc rozhodcovského súdu je závislá od existencie platnej rozhodcovskej zmluvy
a exekučný súd má povinnosť v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, okrem iného,
zisťovať rozpor exekučného titulu so zákonom, t. j. aj to, či bol vydaný orgánom
s právomocou na jeho vydanie, je logické, že exekučný súd musí pri tomto zisťovaní posúdiť,
nielen to, či rozhodcovská zmluva bola medzi zmluvnými stranami vôbec uzavretá, ale aj to,
či bola uzavretá platne. Iba platná rozhodcovská zmluva môže totiž založiť právomoc
rozhodcovského súdu na jej základe určitú vec prejednať a rozhodnúť; absolútna neplatnosť
právneho úkonu má za následok, akoby právny úkon nebol nikdy uzavretý.
Z vyššie uvedeného možno vyvodiť záver, že exekučný súd, ktorý koná o návrhu
na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ak má pre to dostatok skutkových
a právnych poznatkov, je v zmysle ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku oprávnený
už v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie aj bez návrhu (ex offo) skúmať, či rozhodcovská zmluva medzi zmluvnými stranami
bola uzavretá platne. Ak exekučný súd zistí, že právomoc rozhodcovského súdu bola založená
na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, prislúcha mu právo vyvodiť všetky dôsledky
vyplývajúce z príslušných právnych predpisov pre to, aby zmluvná strana nebola uvedenou
doložkou viazaná.
Nemožno preto prisvedčiť dovolateľke v tom, že zo žiadneho ustanovenia procesného
predpisu exekučnému súdu nevyplýva oprávnenie rozhodcovskú doložku posúdiť z hľadiska
jej platnosti. V preskúmavanej veci bol preto plne opodstatnený a zákonom podložený postup
exekučného súdu, ktorý po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie skúmal, či rozhodcovská doložka bola uzavretá platne.
Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku
rozhodcovského súdu a nesmeroval k „zrušeniu“ tohto rozhodnutia; exekučný súd
si ani neosvojoval postavenie odvolacieho súdu, tak ako to mylne tvrdila vo svojom dovolaní
dovolateľka. Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky exekučný súd len realizoval svoje
oprávnenie vyplývajúce mu z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie
posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom.
K samotnému záveru exekučného súdu v súvislosti s rozhodcovskou doložkou
(jej prijateľnosti a teda platnosti) treba uviesť, že v danom prípade mal exekučný súd
k dispozícii rozhodujúce skutkové podklady, z ktorých mohol získať potrebné informácie
o skutkovom a právnom stave (z rozhodcovského rozsudku zo 17. mája 2011 sp. zn.
ISC0410084, vydaného Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri spoločnosti
ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA a MEDIAČNÁ, a.s. je okrem iného zrejmé, že
rozhodcovský súd založil svoju právomoc na ustanovení bodu 10.2.2 II. časti Všeobecných
obchodných podmienok, na zmluve o úvere zo 17. septembra 2008, na Obchodných
podmienkach pre úver a na základe Všeobecných obchodných podmienok). Otázku
prijateľnosti rozhodcovskej doložky skúmal v súlade so Smernicou len z hľadísk, ktoré
Smernica v čl. 3, bod 1. a 2. (individuálne dojednanie podmienky) a v čl. 3 ods. 3, bod 1.
písm. q/ (vyžadovanie prejednania sporov výlučne rozhodcovským súdom) výslovne pripúšťa.
Jeho skutkové závery, ktoré v súvislosti s platnosťou rozhodcovskej doložky urobil, majú
povahu zjavných skutkových zistení vyplývajúcich z vyššie uvedených podkladov. Záver
exekučného súdu o tom, že skúmaná rozhodcovská doložka je neprijateľná a preto
je neplatná, nie je v zjavnom rozpore s účelom a zmyslom Smernice a ani v zjavnom rozpore
s obsahom spisu. Listiny, ktoré mal exekučný súd k dispozícii, takýto záver umožňovali.
Hlavnými dôvodmi neplatnosti rozhodcovskej doložky však bola najmä skutočnosť, že nebola
ako súčasť formulárovej zmluvy individuálne dojednaná a splynula s ostatnými štandardnými
ustanoveniami zmluvy.
V tejto súvislosti pre úplnosť treba dodať, že ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/
Občianskeho zákonníka podáva len príkladmý výpočet neprijateľných podmienok uvedených
v spotrebiteľských zmluvách. Prijateľnosť podmienok uvedených v spotrebiteľskej zmluve bolo
preto možné skúmať aj z iných hľadísk, než v tomto ustanovení výslovne uvedených.
Keďže exekučný súd zistil už pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, že
exekučný titul vo forme rozhodcovského rozsudku predloženého oprávnenou, je v rozpore
so zákonom, dospel k správnemu záveru, že nie sú splnené podmienky pre udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie. Pokiaľ súd prvého stupňa predmetnú žiadosť zamietol a odvolací súd
jeho rozhodnutie potvrdil, nešlo o prípad zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie v situácii, že pre toto zamietnutie neboli splnené zákonné
predpoklady. Postup súdov nižších stupňov nemal preto za následok odňatie možnosti
oprávnenej pred súdom konať v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p.
Dovolací súd dospel tiež k záveru, že nie je opodstatnená ani námietka dovolateľky
týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí súdu prvého
stupňa a odvolacieho súdu, lebo tieto rozhodnutia vyhovujú požiadavkám vyplývajúcim
z ustanovenia § 157 ods. 2 v spojení s ustanovením § 167 ods. 2 a ustanovením § 211 ods. 3
O. s. p. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom
konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku,
ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné
alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktoré
sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).
Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré oprávnenou
predložené listiny preskúmal a s akými skutkovými závermi, citoval právne predpisy, ktoré
aplikoval na prejednávanú vec a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijatý záver
o nesplnení podmienok pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie vysvetlil zrozumiteľne a v dostatočnom rozsahu. Odvolací súd
sa stotožnil s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa, sám na zdôraznenie správnosti
dôvodov súdu prvého stupňa uviedol ďalšie argumenty a tiež vysvetlil, prečo
sa nestotožnil s námietkami oprávnenej uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie dovolaním
napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej
ochrany oprávnenej, keď v dostatočnom rozsahu zodpovedalo, prečo nemohlo byť vyhovené
žiadosti požadovanej súdnym exekútorom. Okolnosť, že táto odpoveď oprávnenú
neuspokojuje, neznamená, že odôvodnenie nespĺňa parametre zákonného rozhodnutia
v zmysle § 157 ods. 2 O. s. p.; za odňatie možnosti konať pred súdom v žiadnom prípade
nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv
či požiadaviek oprávnenej.
Možno zhrnúť, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu
nevyplýva jednostrannosť ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných
právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Podľa dovolacieho
súdu skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne
neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd
a čl.46 ods.1Ústavy Slovenskej republiky; odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia
odvolacieho súdu ako celok požiadavky zákona na odôvodnenie rozhodnutia spĺňa.
Dovolateľkou namietané ďalšie vady konaní a rozhodnutí súdov, t. j. že ich konanie
je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a že
ich rozhodnutia spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. b/, c/
O. s. p.), sú síce prípustnými dovolacími dôvodmi, ale prípustnosť dovolania (samé osebe)
nezakladajú (vrátane namietaného rozporu so zákonom o bankách). Dovolanie
je v ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku upravené ako mimoriadny opravný
prostriedok, ktorý nemožno podať proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu; pokiaľ nie sú
splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania, nemožno napadnuté rozhodnutie
podrobiť vecnému prieskumu a preto ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia.
Keďže prípustnosť dovolania oprávnenej nemožno vyvodiť z ustanovení § 239 O. s. p.
a neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky
jej dovolanie odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p.
ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok
neprípustný.
V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení
s § 224 ods. 1 O. s. p., § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 O. s. p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky
mu však žiadne trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že nepodal návrh
na ich priznanie.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 7. mája 2014
JUDr. Daniela Š v e c o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Zuzana Pudmarčíková