Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6ECdo/90/2013

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci oprávnenej PRO CIVITAS, s. r. o.,

so sídlom v Bratislave, Astrová 2/A, IČO: 45 869 464, zastúpenej advokátskou kanceláriou

verita, s. r. o., so sídlom v Bratislave, Karpatská 18, IČO: 35 940 875, v mene a na účet ktorej

koná JUDr. Jozef Novák advokát a konateľ, proti povinnému M. N., bývajúcemu v K., o

vymoţenie 1 536,35 Eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 16

Er 4247/2011, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach z 21.

decembra 2012 sp. zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie oprávnenej o d m i e t a .

Povinnej nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Oprávnená 11. augusta 2011 podala súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie

exekúcie na vymoženie sumy 1 536,35 Eur s príslušenstvom na podklade exekučného titulu –

rozhodcovského rozsudku, vydaného Stálym rozhodcovským súdom zriadeným

pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŢNA A MEDIAČNÁ, a.s., so sídlom v Bratislave,

Trnavská cesta 7, zo 17. mája 2011 sp. zn. ISC0410084, ktorým bola žalovanému M. N.

uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni PRO CIVITAS, s. r. o. istinu v sume 1 536,35 Eur

s príslušenstvom. Súdny exekútor požiadal Okresný súd Košice I o vydanie poverenia na

vykonanie exekúcie.

2

Okresný súd Košice I uznesením z 24. apríla 2012 č. k. -55 žiadosť

súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Vychádzal

zo zistenia, že rozhodcovská doložka v spotrebiteľskej zmluve (zmluva o úvere č. 9351800508

zo 17. septembra 2008 uzavretá medzi právnym predchodcom oprávnenej a povinným)

a následné konanie pred rozhodcovským súdom odopiera ochranu spotrebiteľovi, ktorú

mu poskytujú ustanovenia a nasl. a Smernica 93/13/EHS. Súd

dospel k záveru, že zmluvná podmienka v štandardnej formulárovej zmluve alebo

vo všeobecných obchodných podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola

spotrebiteľom individuálne dojednaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory

s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, bráni tomu, aby na základe nej vydaný

rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučným titulom na udelenie

poverenia pre exekútora. O takúto zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa

nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa takejto

doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený

podrobiť sa rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel

zabrániť rozhodcovskému konaniu. Rozhodcovská doložka, na základe ktorej bol v tejto veci

vydaný exekučný titul, spôsobuje (podľa súdu prvého stupňa) značnú nerovnováhu v právach

a povinnostiach zmluvných strán, je v hrubom nepomere v neprospech povinného

ako spotrebiteľa a preto je v zmysle neplatná. Popri tom

sa rozhodcovská doložka prieči dobrým mravom a podľa súdu prvého stupňa akékoľvek

plnenie priznané rozhodcom na základe rozhodcovskej doložky, ktorá je v rozpore s dobrými

mravmi, je plnením, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. Takáto rozhodcovská doložka

nemôže založiť právomoc rozhodcovského súdu a ním vydané rozhodnutie je nulitným aktom,

na základe ktorého nie je možné vydanie poverenia na vykonanie exekúcie.

Krajský súd v Košiciach na odvolanie oprávnenej uznesením z 21. decembra 2012

sp. zn. uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil (§ 219

) a účastníkom nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Odvolanie považoval

za nedôvodné. Na zdôraznenie správnosti prvostupňového rozhodnutia dodal, že exekučný súd

je oprávnený a povinný posudzovať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka

rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo

odporuje dobrým mravom. Povinnosť exekučného súdu preskúmať rozhodcovskú doložku

vyplýva aj z ustanovenia § 44 Exekučného poriadku. Uviedol, že napriek formálnemu zneniu

rozhodcovskej doložky reálne dochádza k narušeniu rovnováhy medzi zmluvnými stranami,

3

a to v neprospech spotrebiteľa (dlžníka), ktorý sa podpisom zmluvy vopred vzdáva práva

na účinnú procesnú obranu, čo je v podmienkach právneho štátu neprijateľným javom –

podmienkou. Súd prvého stupňa správne vyhodnotil dojednanú rozhodcovskú doložku

ako absolútne neplatnú a správne posúdil rozhodcovský rozsudok ako nespôsobilý exekučný

titul a dôvodne zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie. Doplnil, že rozhodcovská doložka je neplatná aj pre nedodržanie zákonom

predpísanej písomnej formy.

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie oprávnená. Navrhla,

aby dovolací súd uznesenie krajského súdu zmenil a poveril súdneho exekútora vykonaním

exekúcie, alternatívne aby dovolací súd zrušil uznesenie odvolacieho súdu i uznesenie súdu

prvého stupňa a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Jeho prípustnosť vyvodila

z , , , (t. j., že sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci

súdov, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo

konanie; nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný; účastníkom

konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom) a dôvodnosť z ustanovenia

až c/ (v konaní došlo k vadám uvedeným v ; konanie

je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; rozhodnutie

spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci). Prekážku „res iudicata“ dovolateľka videla

v tom, že vec už bola právoplatne rozhodnutá rozsudkom vydaným rozhodcovským súdom.

Exekučný súd v exekučnom konaní nebol oprávnený preskúmať správnosť rozhodcovského

rozsudku ako exekučného titulu a na jeho preskúmanie súdom nebol podaný osobitný návrh

na začatie konania o jeho zrušení, ktorý je podľa zákona potrebný. Za postup súdov, ktorým

jej bola odňatá možnosť konať pred súdom, ktorým došlo k porušeniu jej práv na spravodlivý

súdny proces ( a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a slobôd) považovala to, že jej bolo upreté právo na výkon rozhodnutia

vyplývajúce z rozhodcovského rozsudku na základe nesprávneho právneho posúdenia veci

(predovšetkým pokiaľ ide o posúdenie otázky existencie neprijateľnej podmienky dojednanej

v úverovej zmluve, záveru o absolútnej neplatnosti rozhodcovskej doložky, výkladu

ustanovenia , Exekučného poriadku, zákona

o rozhodcovskom konaní, či povinností podľa ustanovení zákona o bankách) prvostupňovým

a odvolacím súdom. V dôvodoch dovolania podrobne rozoberala skutkový a právny stav veci,

význam rozhodcovského konania, ktoré porovnáva s občianskym súdnym konaním. Poukázala

na význam ochrany práv spotrebiteľa vo svetle implementovanej Smernice rady 93/13/EHS

do právneho poriadku Slovenskej republiky a jej skutočný význam v doktrinálnej judikatúre

ESD s prihliadnutím na závery prijaté v konkrétne uvádzaných prípadoch.

Povinný sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení,

že dovolanie podala včas účastníčka konania ( ) zastúpená v súlade

s , skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (

), či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno dovolaním napadnúť. Zistil, že

dovolanie v predmetnej veci nie je prípustné.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ).

Keďže v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, jeho

prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia V zmysle platnej právnej

úpravy je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak odvolací súd zmenil

uznesenie súdu prvého stupňa, alebo ak rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu

dvoru Európskych spoločenstiev ( ) na zaujatie stanoviska (

ods. 1, písm. a/ a písm. b/ ). Dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho

súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil

vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie

po právnej stránke zásadného významu, ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu

rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)

cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území

Slovenskej republiky (, , ).

Uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci nemožno podriadiť pod žiaden dôvod

prípustnosti vyplývajúci z ustanovenia , lebo odvolací súd uznesenie súdu prvého

stupňa nezmenil, ale ho potvrdil a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu Súdnemu

dvoru Európskych spoločenstiev ( ) na zaujatie stanoviska.

Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení prípustnosť dovolania nevyslovil

a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade

cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo

o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovenia a nie je

prípustné.

Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,

len ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne

vymenovaných v Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému

rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,

c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci

sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal

návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania

sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo

bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet

konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v ,

možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné

(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237

ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade

vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Oprávnená procesné vady konania v zmysle , , netvrdila

a ich existenciu nezistil ani dovolací súd.

Prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania odôvodňovala oprávnená tým, že v danom

prípade sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov ( ).

V občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci,

ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych

vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány (§ 7 ods. 1

). V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov

verejnej správy (viď bližšie ). Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy

v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon ( ).

Nedostatok právomoci súdu sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá

má ten dôsledok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť

6

a vec postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu

je daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.

V danom prípade dovolateľka vyčítala súdom nižšieho stupňa, že v rozpore

so zákonom preskúmavali právoplatný exekučný titul a že bez zákonom zvereného oprávnenia

v exekučnom konaní skúmali prijateľnosť, či neprijateľnosť rozhodcovskej doložky.

Dovolateľka tak v skutočnosti namietala, že rozhodnutia súdov spočívajú na nesprávnej

aplikácii a interpretácii ustanovení zákona. Z určujúceho – obsahového – hľadiska (viď § 41

ods. 2 ) preto nešlo zo strany oprávnenej o námietku nedostatku právomoci súdov,

ale o námietku inú, ktorú dovolateľka uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej

správnosti právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom

prípade založili svoje rozhodnutia.

Dovolaním napadnuté rozhodnutia boli vydané v exekučnom konaní, v ktorom

právomoc súdov (exekučného súdu ako aj súdu rozhodujúceho v inštančnom postupe) vyplýva

jednoznačne priamo zo zákona (z Exekučného poriadku, napríklad z ustanovení § 29, § 38

ods. 3 a § 44 ods. 1). Námietka dovolateľky o existencii vady konania v zmysle § 237 písm. a/

tak nebola opodstatnená.

Dovolateľkou namietané vady uvedené v ustanovení a

mali spočívať v opätovnom skúmaní „materiálnej správnosti rozhodcovského rozsudku“

v opätovnom prejednaní veci, hoci nebol podaný návrh na zrušenie rozhodcovského rozsudku,

i keď podľa zákona to bolo potrebné. Napokon vadu spočívajúcu v odňatí možnosti konať

pred súdom v zmysle , videla v odmietnutí práva na uspokojenie

priznanej pohľadávky v exekučnom konaní (hoci na tento postup neboli splnené zákonné

podmienky) a v nedostatočnom odôvodnení napadnutých uznesení.

K namietaným dôvodom treba uviesť: Prekážka rozsúdenej veci (/rei iudicatae/ § 159

ods. 3 ) patrí k procesným podmienkam konania a jej existencia v každom štádiu

konania vedie k zastaveniu konania. Jej podstata spočíva v tom, že právoplatný rozsudok

predstavuje vec rozsúdenú, v ktorom prípade sa vylučuje možnosť totožnú vec znova

prejednať a o nej rozhodnúť. O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok

alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu

konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo

stav vymedzený žalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z akých už bol

pôvodne uplatnený (t. j. ak vyplýva z rovnakého skutku). O totožnosť účastníkov ide najmä

vtedy, ak v novom konaní ide o ten istý nárok medzi tými istými účastníkmi. Konanie sa týka

tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni nástupcovia pôvodných

účastníkov konania, či už z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej sukcesie. Toto procesné

ustanovenie sa uplatní aj v exekučnom konaní ( ). Z obsahu spisu vyplýva,

že konaniu v tejto veci – t. j. medzi oprávnenou PRO CIVITAS, s. r. o., a povinným M. N.,

bývajúcim v K., o vymoženie 1 536,35 Eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde

Košice I pod sp. zn. na podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský

rozsudok zo 17. mája 2011 sp. zn. ISC0410084, vydaný Stálym rozhodcovským súdom

zriadeným pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a.s. nepredchádzalo ţiadne

iné exekučné konanie s tým istým predmetom konania a ktoré by sa týkalo tých istých

účastníkov. Prekážku rozsúdenej veci pre exekučné konanie netvorí právoplatný

rozhodcovský rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní, a to ani vtedy, ak exekučný súd

skúma, či exekučný titul vydaný vo forme rozhodcovského rozsudku, je materiálne

vykonateľný. Z povahy rozhodcovského konania, ktoré je v zákonom vymedzených prípadoch

alternatívnou možnosťou k súdnemu sporovému konaniu, totiž vyplýva, že jeho rezultátom

môže byť titul, splnenia ktorého sa možno domáhať vykonaním exekúcie. Oprávnená preto

neopodstatnene namieta, že súdy nižších stupňov zaťažili konanie vadou uvedenou v § 237

písm. d/

Pokiaľ ide o vadu podľa , ktorej sa súdy mali dopustiť tým, že

nebol podaný návrh na zrušenie rozhodcovského rozsudku, hoci podľa zákona to bolo

potrebné, treba uviesť, že ani o takúto vadu v posudzovanej veci nejde. Ustanovenie § 237

písm. e/ zakladá prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku jednej

z neodstrániteľných podmienok konania – návrhu na začatie konania; ak konanie

prebieha napriek nedostatku návrhu a nejde o prípad, kedy súd môže konať aj bez návrhu,

je treba konanie zastaviť. Exekučný súd, totiž v predmetnej veci, začal konať na základe

žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný

rozhodnúť do 15 dní od jej doručenia (§ 44 Exekučného poriadku). V tomto prípade

z určujúceho – obsahového – hľadiska ( ) nejde zo strany oprávnenej

o námietku nedostatku návrhu na začatie konania v zmysle ustanovenia ,

ale o námietku inú, ktorú oprávnená uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej

správnosti postupu súdov nižších stupňov.

Pokiaľ ide o odňatie možnosti pred súdom konať v zmysle treba

zdôrazniť, že dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia,

je procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi

odníme možnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) jeho procesné oprávnenia, ktoré

mu právna úprava priznáva za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv

a oprávnených záujmov. Za porušenie práva v zmysle (v zmysle

ustálenej judikatúry) sa považuje aj rozhodnutie exekučného súdu o zamietnutí žiadosti

súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ak pre takéto rozhodnutie

neboli splnené zákonom stanovené podmienky. Výsledkom takéhoto rozhodnutia je totiž

zastavenie exekúcie, čím sa oprávnenej v exekučnom konaní odopiera právo na výkon

vykonateľného rozhodnutia (porovnaj uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. a sp. zn. ). Dovolací súd preto skúmal, či v predmetnej

veci nejde o túto vadu konania. Dospel pritom k záveru, že konanie súdov takouto vadou

nie je postihnuté.

Pre zodpovedné ustálenie vyššie uvedeného názoru bolo treba zodpovedať základnú

otázku spočívajúcu v tom, či exekučný súd, ktorý koná o návrhu na nútený výkon

právoplatného rozhodcovského rozsudku, je pri rozhodovaní o ţiadosti súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie oprávnený aj bez návrhu (ex offo) posúdiť

platnosť rozhodcovskej doloţky, na základe ktorej rozhodcovský súd zaloţil svoju

právomoc.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul; ak ide o exekučné

konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § X. zákona

č. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov, exekučný titul

sa nepreskúmava. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní

od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí,

ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo

návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky už v uznesení z 13. októbra 2011 sp. zn.

, uverejnenom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov

9

Slovenskej republiky č. 3 z roku 2012 pod por. č. 46 (dostupnej na internetových stránkach

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nssr.gov.sk), zaujal stanovisko, že pokiaľ

oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského

súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie

prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Vychádzal pritom z jednotného názoru

súdnej praxe, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie

súdneho exekútora na vykonanie exekúcie, sa exekučný súd v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného

poriadku, okrem iného, zaoberá tým, či rozhodnutie (iný titul) uvedené v návrhu

na vykonanie exekúcie bolo vydané v súlade so zákonom, t. j. či bolo vydané orgánom

s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisoch

ide o rozhodnutie (iný titul) vykonateľné tak po stránke formálnej (z pohľadu právneho

predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané), ako aj materiálnej (z aspektu

obsahových náležitostí rozhodnutia – jednak určitosti, zrozumiteľnosti, a presnosti označenia

subjektov práv a povinností, jednak vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene

vykonať).

Exekučný súd je teda už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov

pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie bezpochyby oprávnený posúdiť,

či oprávneným označený exekučný titul (ne)bol vydaný k tomu kompetentným orgánom (túto

skutočnosť napokon nepopiera ani dovolateľka). Význam tohto oprávnenia tkvie v tom, že

ak exekučný titul vydal orgán, ktorý k tomu nemal právomoc, ide o rozhodnutie

ničotné, nevyvolávajúce žiadne právne účinky. Takéto rozhodnutie nespĺňa predpoklad

materiálnej vykonateľnosti (záväznosti) a na jeho základe nemožno preto viesť nútený výkon

rozhodnutia. Osobitosť postavenia rozhodcovského súdu spočíva medziiným v tom, že jeho

právomoc vec prejednať a rozhodnúť sa odvodzuje od rozhodcovskej zmluvy. Predpokladom

právomoci rozhodcovského súdu je teda platné uzavretie rozhodcovskej zmluvy medzi

zmluvnými stranami, a to či už vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky.

Ak teda právomoc rozhodcovského súdu je závislá od existencie platnej rozhodcovskej zmluvy

a exekučný súd má povinnosť v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, okrem iného,

zisťovať rozpor exekučného titulu so zákonom, t. j. aj to, či bol vydaný orgánom

s právomocou na jeho vydanie, je logické, že exekučný súd musí pri tomto zisťovaní posúdiť,

nielen to, či rozhodcovská zmluva bola medzi zmluvnými stranami vôbec uzavretá, ale aj to,

či bola uzavretá platne. Iba platná rozhodcovská zmluva môže totiž založiť právomoc

10

rozhodcovského súdu na jej základe určitú vec prejednať a rozhodnúť; absolútna neplatnosť

právneho úkonu má za následok, akoby právny úkon nebol nikdy uzavretý.

Z vyššie uvedeného možno vyvodiť záver, že exekučný súd, ktorý koná o návrhu

na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ak má pre to dostatok skutkových

a právnych poznatkov, je v zmysle ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku oprávnený

už v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie aj bez návrhu (ex offo) skúmať, či rozhodcovská zmluva medzi zmluvnými stranami

bola uzavretá platne. Ak exekučný súd zistí, že právomoc rozhodcovského súdu bola založená

na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, prislúcha mu právo vyvodiť všetky dôsledky

vyplývajúce z príslušných právnych predpisov pre to, aby zmluvná strana nebola uvedenou

doložkou viazaná.

Nemožno preto prisvedčiť dovolateľke v tom, že zo žiadneho ustanovenia procesného

predpisu exekučnému súdu nevyplýva oprávnenie rozhodcovskú doložku posúdiť z hľadiska

jej platnosti. V preskúmavanej veci bol preto plne opodstatnený a zákonom podložený postup

exekučného súdu, ktorý po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie skúmal, či rozhodcovská doložka bola uzavretá platne.

Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku

rozhodcovského súdu a nesmeroval k „zrušeniu“ tohto rozhodnutia; exekučný súd

si ani neosvojoval postavenie odvolacieho súdu, tak ako to mylne tvrdila vo svojom dovolaní

dovolateľka. Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky exekučný súd len realizoval svoje

oprávnenie vyplývajúce mu z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie

posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom.

K samotnému záveru exekučného súdu v súvislosti s rozhodcovskou doložkou

(jej prijateľnosti a teda platnosti) treba uviesť, že v danom prípade mal exekučný súd

k dispozícii rozhodujúce skutkové podklady, z ktorých mohol získať potrebné informácie

o skutkovom a právnom stave (z rozhodcovského rozsudku zo 17. mája 2011 sp. zn.

ISC0410084, vydaného Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri spoločnosti

ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA a MEDIAČNÁ, a.s. je okrem iného zrejmé, že

rozhodcovský súd založil svoju právomoc na ustanovení bodu 10.2.2 II. časti Všeobecných

obchodných podmienok, na zmluve o úvere zo 17. septembra 2008, na Obchodných

podmienkach pre úver a na základe Všeobecných obchodných podmienok). Otázku

prijateľnosti rozhodcovskej doložky skúmal v súlade so Smernicou len z hľadísk, ktoré

11

Smernica v čl. 3, bod 1. a 2. (individuálne dojednanie podmienky) a v čl. 3 ods. 3, bod 1.

písm. q/ (vyžadovanie prejednania sporov výlučne rozhodcovským súdom) výslovne pripúšťa.

Jeho skutkové závery, ktoré v súvislosti s platnosťou rozhodcovskej doložky urobil, majú

povahu zjavných skutkových zistení vyplývajúcich z vyššie uvedených podkladov. Záver

exekučného súdu o tom, že skúmaná rozhodcovská doložka je neprijateľná a preto

je neplatná, nie je v zjavnom rozpore s účelom a zmyslom Smernice a ani v zjavnom rozpore

s obsahom spisu. Listiny, ktoré mal exekučný súd k dispozícii, takýto záver umožňovali.

Hlavnými dôvodmi neplatnosti rozhodcovskej doložky však bola najmä skutočnosť, že nebola

ako súčasť formulárovej zmluvy individuálne dojednaná a splynula s ostatnými štandardnými

ustanoveniami zmluvy.

V tejto súvislosti pre úplnosť treba dodať, že ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/

podáva len príkladmý výpočet neprijateľných podmienok uvedených

v spotrebiteľských zmluvách. Prijateľnosť podmienok uvedených v spotrebiteľskej zmluve bolo

preto možné skúmať aj z iných hľadísk, než v tomto ustanovení výslovne uvedených.

Keďže exekučný súd zistil už pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, že

exekučný titul vo forme rozhodcovského rozsudku predloženého oprávnenou, je v rozpore

so zákonom, dospel k správnemu záveru, že nie sú splnené podmienky pre udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie. Pokiaľ súd prvého stupňa predmetnú žiadosť zamietol a odvolací súd

jeho rozhodnutie potvrdil, nešlo o prípad zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie v situácii, že pre toto zamietnutie neboli splnené zákonné

predpoklady. Postup súdov nižších stupňov nemal preto za následok odňatie možnosti

oprávnenej pred súdom konať v zmysle ustanovenia

Dovolací súd dospel tiež k záveru, že nie je opodstatnená ani námietka dovolateľky

týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí súdu prvého

stupňa a odvolacieho súdu, lebo tieto rozhodnutia vyhovujú požiadavkám vyplývajúcim

z ustanovenia § 157 ods. 2 v spojení s ustanovením § 167 ods. 2 a ustanovením § 211 ods. 3

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom

konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku,

ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné

alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktoré

sa preskúmava v odvolacom konaní ().

12

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré oprávnenou

predložené listiny preskúmal a s akými skutkovými závermi, citoval právne predpisy, ktoré

aplikoval na prejednávanú vec a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijatý záver

o nesplnení podmienok pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie vysvetlil zrozumiteľne a v dostatočnom rozsahu. Odvolací súd

sa stotožnil s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa, sám na zdôraznenie správnosti

dôvodov súdu prvého stupňa uviedol ďalšie argumenty a tiež vysvetlil, prečo

sa nestotožnil s námietkami oprávnenej uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie dovolaním

napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej

ochrany oprávnenej, keď v dostatočnom rozsahu zodpovedalo, prečo nemohlo byť vyhovené

žiadosti požadovanej súdnym exekútorom. Okolnosť, že táto odpoveď oprávnenú

neuspokojuje, neznamená, že odôvodnenie nespĺňa parametre zákonného rozhodnutia

v zmysle ; za odňatie možnosti konať pred súdom v žiadnom prípade

nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv

či požiadaviek oprávnenej.

Možno zhrnúť, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu

nevyplýva jednostrannosť ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných

právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Podľa dovolacieho

súdu skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne

neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd

a ; odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia

odvolacieho súdu ako celok požiadavky zákona na odôvodnenie rozhodnutia spĺňa.

Dovolateľkou namietané ďalšie vady konaní a rozhodnutí súdov, t. j. že ich konanie

je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a že

ich rozhodnutia spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. b/, c/

), sú síce prípustnými dovolacími dôvodmi, ale prípustnosť dovolania (samé osebe)

nezakladajú (vrátane namietaného rozporu so zákonom o bankách). Dovolanie

je v ustanoveniach upravené ako mimoriadny opravný

prostriedok, ktorý nemožno podať proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu; pokiaľ nie sú

splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania, nemožno napadnuté rozhodnutie

podrobiť vecnému prieskumu a preto ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia.

Keďže prípustnosť dovolania oprávnenej nemožno vyvodiť z ustanovení

a neboli zistené ani vady konania v zmysle , Najvyšší súd Slovenskej republiky

jej dovolanie odmietol podľa v spojení s

ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok

neprípustný.

V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala ( v spojení

s , a ). Najvyšší súd Slovenskej republiky

mu však žiadne trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že nepodal návrh

na ich priznanie.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 7. mája 2014

JUDr. Daniela Š v e c o v á, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Zuzana Pudmarčíková