Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
9f9/391650.2fc3b8.pdf
PDF · 199.92 KB
No categories available
6ECdo/95/2013
Najvyšší súd 6 ECdo 95/2013
Slovenskej republiky 6 CoE 6/2013
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej POHOTOVOSŤ,
s. r. o., so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 25, v dovolacom konaní zastúpenej Fridrich
Paľko, s. r. o., so sídlom v Bratislave, Grösslingova č. 4, v mene a na účet ktorej koná
doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., advokát a konateľ, proti povinnému A.. S., bytom B. N.
B., S. č. X./X., o vymoženie 462,05 Eur s prísl., vedenej na Okresnom súde Bánovce nad
Bebravou pod sp. zn. 5 Er 118/2009, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v
Trenčíne z 20. februára 2013, sp. zn. 17 CoE 106/2012, a o odvolaní oprávnenej proti
uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z 20. februára 2013, sp. zn. 17 CoE 106/2012, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky návrh na prerušenie konania z a m i e t a .
Dovolanie oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z 20. februára 2013,
sp. zn. 17 CoE 106/2012 v jeho potvrdzujúcej časti o d m i e t a .
Konanie o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne
z 20. februára 2013, sp. zn. 17 CoE 106/2012, v časti týkajúcej sa zamietnutia návrhu
na prerušenie konania, z a s t a v u j e .
Povinnému nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
Ţiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Súdny exekútor ţiadosťou doručenou na Okresný súd Bánovce nad Bebravou 22. mája
2009 poţiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 zákona č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) a to na základe exekučného titulu –
rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu (zriadeného zriaďovateľom
Slovenská rozhodcovská a. s., so sídlom v Bratislave, Karloveské rameno č. 8, IČO :
35 922 761) z 19. decembra 2008, sp. zn. SR 13081/08. Okresný súd Bánovce nad Bebravou
poverením zo 17. augusta 2009 č. 5301*008422 poveril súdneho exekútora vykonaním
exekúcie na základe uvedeného exekučného titulu.
Okresný súd Bánovce nad Bebravou uznesením z 20. marca 2012, č. k.
5 Er 118/2009-36 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju, nepripustil vstup Zdruţenia
na ochranu finančného spotrebiteľa OFS do konania ako vedľajšieho účastníka a zamietol
návrh tohto zdruţenia na vylúčenie súdneho exekútora. V odôvodnení rozhodnutia súd prvého
stupňa poukázal na § 57 ods. 1 písm. g/, § 45 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z.
o rozhodcovskom konaní, na § 52 ods. 1, ods. 2, § 53 ods. 1 aţ ods. 5, § 54 ods. 1, ods. 2
Občianskeho zákonníka, na čl. 169 Zmluvy o fungovaní Európskej únie a Smernicu
93/13/EHS. Uviedol, ţe primárny vzťah medzi účastníkmi (zmluva o úvere) má jednoznačne
povahu spotrebiteľskej zmluvy. Zaoberal sa (v zmysle uvedených ustanovení zákona
o rozhodcovskom konaní) materiálnou právoplatnosťou rozhodcovského rozsudku, pričom
zistil, ţe tento nie je spôsobilým exekučným titulom, keďţe rozhodcovská doloţka, na ktorej
zaloţil svoju právomoc rozhodcovský súd je neprimeranou podmienkou, čo spôsobilo
neplatnosť tohto ustanovenia. Povinný (ako spotrebiteľ) sa v porovnaní s oprávnenou
(ako dodávateľom) nachádzal v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu,
ale aj pokiaľ ide o úroveň informovanosti. Táto situácia povinného viedla k pristúpeniu
na podmienky vopred pripravené oprávnenou bez toho, aby mohol podstatným spôsobom
ovplyvniť ich obsah, keďţe zmluva spolu s obchodnými podmienkami bola vopred určená
bez moţnosti zásahu z jeho strany. Pri podpise zmluvy si povinný mohol byť len veľmi ťaţko
vedomý skutočnosti, ţe sa vzdáva ochrany zo strany štátneho súdu. Neplatnosť rozhodcovskej
doloţky mala za následok, ţe rozhodcovský súd nemal právomoc vo veci rozhodnúť
a rozhodnutie ním vydané nie je exekučným titulom na základe ktorého moţno viesť exekúciu.
Preto súd prvého stupňa exekúciu zastavil.
Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Trenčíne, ako súd odvolací, uznesením
z 20. februára 2013, sp. zn. 17 CoE 106/2012, návrh na prerušenie konania (ktorý
oprávnená podala v priebehu odvolacieho konania) zamietol, a uznesenie súdu prvého stupňa
v napadnutej časti týkajúcej za vyhlásenie exekúcie za neprípustnú a jej zastavenia, ako vecne
správne potvrdil (§ 219 ods. 1 O. s. p.). V plnom rozsahu si osvojil i dôvody napadnutého
uznesenia, na ktoré v ďalšom len poukázal, a v súlade s ustanovením § 219 ods. 2 O. s. p.
sa obmedzil na skonštatovanie ich správnosti. V odôvodnení uviedol, ţe súd je oprávnený
v kaţdom štádiu exekučného konania skúmať ex offo, či nie je daný niektorý z dôvodov,
pre ktorý je potrebné exekúciu zastaviť, samotné udelenie poverenia nie je prekáţkou
pre rozhodnutie o zastavení exekúcie. Za správny povaţoval názor súdu prvého stupňa, ţe
sa jedná o spotrebiteľský vzťah, a ţe rozhodcovská doloţka je nekalou resp. neprimeranou
podmienkou. Uviedol, ţe doloţka nebola individuálne vyjednaná a jej obsah nemohol povinný
ovplyvniť, výber sudcu uskutočnil jedine veriteľ (oprávnená); je teda v hrubom nepomere
v neprospech povinného a v rozpore s dobrými mravmi. Keďţe rozhodcovský súd nemal
právomoc v danej veci rozhodovať, jeho rozhodnutie je nulitným aktom a nespôsobilým
exekučným titulom.
Proti napadnutému uzneseniu odvolacieho súdu podala oprávnená dovolanie.
Navrhla, aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého
stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie; uplatnila si aj náhradu trov
dovolacieho konania. Navrhla tieţ odložiť vykonateľnosť napadnutého uznesenia a konanie
prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe
čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predloţiť prejudiciálne otázky, ktoré bliţšie
špecifikovala v podanom dovolaní. Dôvodila tým, ţe v konaní došlo k vadám uvedeným
v ustanovení § 237 O. s. p., keď súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (§ 237 písm. a/
O. s. p.), v tej istej veci sa uţ právoplatne rozhodlo (§ 237 písm. d/ O. s. p.), nepodal sa návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný (§ 237 písm. e/ O. s. p.), súd jej svojím
postupom odňal moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.), keď súdy nevytýčili
pojednávanie, hoci tak boli povinné urobiť (§ 57 ods. 5 Exekučného poriadku (zrejme v znení
účinnom do 31. 12. 2012) § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p.). Ďalej uviedla, ţe konanie je
postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2
písm. b/ O. s. p.), keď súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretoţe nevykonal náleţité
dokazovanie a tieţ aj to, ţe rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§
241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.). Svoju argumentáciu podrobne a rozsiahlo v dovolaní rozvinula.
K uvedeným dôvodom dovolania uviedla, ţe odvolací súd zaloţil svoje rozhodnutie na
nesprávnom právnom posúdení rozhodcovskej doloţky ako neprijateľnej podmienky
v spotrebiteľskej zmluve uzatvorenej medzi oprávnenou a povinným. Podľa dovolateľky
odvolací súd sa odvoláva na nekonkrétne ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS
a vnútroštátne právne normy, ktoré upravujú reţim spotrebiteľských zmlúv. Takéto právne
posúdenie trpí základnými vadami jeho nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti, čím porušuje
právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Podľa názoru dovolateľky, závery
odvolacieho súdu (ţe rozhodcovská doloţka spôsobuje hrubý nepomer v právach
a povinnostiach zmluvných strán ku škode spotrebiteľa, ţe ţaloby, ktorých cieľom je
uspokojenie nárokov z úverových zmlúv podáva v zásade len veriteľ úverového vzťahu na ním
zvolený rozhodcovský súd, a ţe spotrebiteľ si len s ťaţkosťou mohol byť vedomý následkov
uzavretia rozhodcovskej doloţky, a preto (vzhľadom na jeho úroveň informovanosti
a vyjednávaciu silu) nemoţno spravodlivo poţadovať, aby porozumel jej významu, nie sú
zdôvodnené a preukázané, predstavujú nepreukázanú domnienku súdu, ktorá nemá základ
v právnych a skutkových súvislostiach. Uviedla, ţe podľa právnej doktríny smernica nemá
všeobecnú záväznosť ako nariadenie, pretoţe je adresovaná iba členským štátom a nie
všetkým fyzickým osobám. Podľa dovolateľky, ak bola smernica prebratá do slovenského
právneho poriadku správne a včas, je nutné aplikovať slovenskú právnu úpravu. Súd prvého
stupňa ani odvolací súd sa podľa oprávnenej nevysporiadali najmä s judikatúrou Súdneho
dvora EÚ a nezdôvodnili, prečo priamo aplikovali ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS.
Smernica podľa dovolateľky nepovaţuje riešenie sporov zo spotrebiteľských zmlúv
v rozhodcovskom konaní za ustanovenie neprimerané a opačné závery oboch súdov sú ich
nepreukázanou domnienkou. Ďalej dovolateľka poukázala na znenie smernice Rady
93/13/EHS ustanovení ods. 1 písm. q/ jej prílohy v slovenskom, anglickom, českom,
poľskom, nemeckom, a francúzskom jazyku a uviedla, ţe ustanovenie slovenskej verzie
uvedeného ustanovenia smernice je nesprávne. Text úniového predpisu je potrebné skúmať vo
všetkých jeho úradných jazykových verziách a vziať do úvahy skutočný úmysel zákonodarcu
a cieľ samotného predpisu. Pokiaľ je výklad ustanovenia práva Únie v jednotlivých
jazykových verziách odlišný, musí byť toto ustanovenie vykladané podľa všeobecného
významu a cieľa právnej úpravy, ktorej je súčasťou. Ďalej (podľa dovolateľky) sa súd
nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS
a nijako nezdôvodnil, prečo povaţuje rozhodcovskú doloţku za neprijateľnú podmienku
v Zmluve o úvere. Dovolateľka má za to, ţe v danom prípade je nutné poţiadať, spolu s inými
ustanoveniami o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ (v kontexte tohto sporu) Súdny
dvor Európskej únie. Ďalej uviedla, ţe súd jej svojím postupom odňal (ako účastníčke
konania) moţnosť konať pred súdom, keď nenariadil vo veci ústne pojednávanie v zmysle
ustanovenia § 57 ods. 5 Exekučného poriadku. Rozhodnutie odvolacieho súdu je
neodôvodnené, a preto vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel jednoznačne
a nepochybne k tomu, ţe návrhom oprávnenej na prerušenie konania sa netreba zaoberať.
Uviedla, ţe exekučný súd neumoţnil účastníkom exekučného konania kontradiktórne konanie,
v ktorom by mohli uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým a právnym otázkam, nemala
moţnosť vyjadriť sa k argumentácii s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie. V súvislosti
s výkladom a aplikáciou práva poukázala na rozhodnutia Ústavného súdu sp. zn. II ÚS
140/1993, IV ÚS 1/2002, II ÚS 174/2004 a uviedla, ţe súčasťou práva na súdnu ochranu je aj
právo na ústavne súladný výklad právnej normy. Poukázal aj na rozsudok Súdneho dvora EÚ
z 21. 2. 2013 C – 472/11 Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai, Viktória Csipai (ktorého
podstatné časti aj citovala), a v súvislosti s rozhodcovskými doloţkami aj na rozsudky
Spolkového súdneho dvora z 13. 1. 2005, III ZR 265/03 a z 19. 5. 2011, III ZR 16/2011
a Ústavného súdu ČR z 11. 10. 2012, IV ÚS 1281/2012, z 5. 10. 2011, II ÚS 3057/2010
a napokon aj na rozhodnutie veľkého senátu občianskoprávneho a obchodného kolégia NS
ČR z 31. 7. 2008, sp. zn. 32 Cdo 2282/2008, ktoré v zásade povaţujú rozhodcovské doloţky za
prijateľné podmienky.
Proti tomu istému (vyššie označeného) uzneseniu odvolacieho súdu podala oprávnená
aj odvolanie v časti, ktorou odvolací súd zamietol jej návrh na prerušenie konania v zmysle
ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ. Navrhla,
aby odvolací súd napadnuté uznesenie (v označenom rozsahu) zrušil a vec vrátil súdu
na ďalšie konanie. Dôvodila predovšetkým tým, ţe súd jej svojím postupom odňal možnosť
konať pred súdom, ţe rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia (§ 205
ods. 2 písm. f/ O. s. p.), keď súd nesprávne interpretoval a aplikoval ustanovenia § 109 ods. 1
písm. c/ O. s. p. a článok 267 Zmluvy o fungovaní EÚ v spojení s ustanovením § 36 ods. 5
Exekučného poriadku. Zdôraznila tieţ, ţe napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné
pre nedostatok odôvodnenia, a ţe v ňom bola nesprávne poučená o nemoţnosti napadnúť
odvolaním výrok o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Za týchto okolností je napadnuté
rozhodnutie svojvoľné, arbitrárne, porušujúce jej ústavné právo vyplývajúce z článku
6 ods. 1 Ústavy SR, ako aj z článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd.
Povinný, ani súdny exekútor sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadrili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky predovšetkým nezistil splnenie podmienok
pre odloženie vykonateľnosti (dovolaním) napadnutého rozhodnutia v zmysle ustanovenia
§ 243 O. s. p. V rámci následného skúmania dôvodnosti návrhu oprávnenej na prerušenie
konania dospel k záveru, ţe v predmetnej veci nie je daný ani dôvod na prerušenie konania
podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. v spojení s ustanovením § 243c O. s. p., že takýto návrh
nie je dôvodný.
V tejto súvislosti treba uviesť, ţe konanie pred Súdnym dvorom o predbeţnej otázke
má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor
má právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Európskej únie, o platnosti
a výklade aktov inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov
orgánov zriadených aktom Rady Európskeho spoločenstva. Toto konanie je inštitútom
pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretoţe súdny dvor
v ňom vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho
práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.
Ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ukladá súdu povinnosť prerušiť konanie
len vtedy, ak dospel k záveru (rozhodol), ţe poţiada Súdny dvor o rozhodnutie o predbeţnej
otázke, lebo je potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie
danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť kaţdému návrhu účastníka konania
na prerušenie konania a postúpenie návrhu Súdnemu dvoru na vydanie rozhodnutia
o predbeţnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď prípadne v určitej veci aplikuje
ustanovenie zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah
právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia predbeţnej otázky je zabezpečiť jednotný
výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá ţiadnu komunitárnu
relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny. Ak súd pri priebeţnom
posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe výkladu komunitárneho práva a návrhu
účastníka na prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. nevyhovie,
prejednanie a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu nezakladá (v takom prípade)
procesné vady konania ani v zmysle § 237 písm. f/ ani v zmysle písm. g/ O. s. p.
Vyriešenie právnych otázok nastolených dovolateľkou v tomto konaní patrí do výlučnej
právomoci vnútroštátneho súdu bez potreby prejudiciálneho rozhodnutia súdneho dvora.
Zo spisu vyplýva, ţe súdy niţších stupňov neinterpretovali právne normy komunitárneho
práva, ktorých výkladu sa dovolateľka domáhala. Postup odvolacieho súdu, ktorý neprerušil
konanie v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a nepredloţil na posúdenie súdnemu dvoru
prejudiciálne otázky predloţené oprávnenou, nebol preto v rozpore so zákonom. Aj podľa
názoru najvyššieho súdu, zhodného s názorom odvolacieho súdu, nebola otázka výkladu
komunitárneho práva pre riešenie daného prípadu rozhodujúca.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,
ţe dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.) zastúpená v súlade
s § 241 ods. 1 O. s. p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3
O. s. p.), či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno dovolaním napadnúť a dospel
k záveru, ţe dovolanie v predmetnej veci nie je prípustné.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
Keďţe v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu,
jeho prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia § 239 O. s. p.
Uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci však nemoţno podriadiť pod ţiaden
dôvod prípustnosti vyplývajúci z ustanovenia § 239 O. s. p., lebo odvolací súd uznesenie súdu
prvého stupňa nezmenil, ale ho potvrdil a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu
Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.) na zaujatie
stanoviska. Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení prípustnosť dovolania
nevyslovil a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia
na podklade cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho
rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej
republiky (§ 239 ods. 1 písm. a/, písm. b/ O. s. p., ods. 2 písm. a/, písm. b/, písm. c/ O. s. p.).
Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovenia § 239 ods. 1 a ods. 2 O. s. p. nie je prípustné.
Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,
len ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád
taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné
proti kaţdému rozhodnutiu (rozsudku aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí
do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť
byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv
začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval
senát.
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet
konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O. s. p.,
moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné
(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237
O. s. p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade
vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O. s. p. netvrdila
a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení nie je
prípustné.
Právomoc súdu je upravená v ustanoveniach § 7 a § 8 Občianskeho súdneho
poriadku; jej nedostatok sa povaţuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá
má za následok zastavenie konania a (prípadné) postúpenie veci inému orgánu.
Dovolateľka v predmetnej veci vadu konania podľa ustanovenia § 237 písm. a/ O. s. p.
nevyvodzovala z toho, ţe súdy vôbec nemali právomoc konať a rozhodovať. Ich právomoc
v exekučnom konaní nepopierala. Namietala, ţe súdy sa nesprávnou a ústavne nesúladnou
interpretáciou § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a ustanovenia § 45 ods. 1 a 2 zákona
č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní postavili do pozície orgánu vykonávajúceho
komplexné preskúmanie exekučného titulu, metódou, ktorá v rámci zverenej právomoci
ako exekučným súdom neprináleţí. Z uvedeného je zrejmé, ţe dovolateľka namietala
nesprávnu aplikáciu a výklad zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov a Zákona o rozhodcovskom konaní, resp.
namietala nesprávne právne posúdenie veci. Za týchto okolností dovolací súd dospel k záveru,
ţe súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci, keď napadnuté rozhodnutie
bolo vydané v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo
zo zákona (napr. z ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku).
Námietka dovolateľky o existencii vady konania v zmysle § 237 písm. a/ O. s. p. nie je
dôvodná.
Pokiaľ ide o (dovolateľkou namietanú) existenciu prekáţky rei iudicatae (§ 237
písm. d/ O. s. p.) treba uviesť, ţe táto patrí k procesným podmienkam a jej existencia (zistenie)
v kaţdom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Nastáva vtedy, ak sa má v novom konaní
prejednať tá istá vec, pričom o tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok
alebo stav, o ktorom uţ bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého premetu
konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo
stav (vymedzený ţalobným petitom) vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol
uplatnený (t. j. ak vyplýva z rovnakého skutku). Pre posúdenie, či je daná táto prekáţka nie je
významné, ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného
konania; je daná aj vtedy, ak určitý skutkový dej (skutok) bol po právnej stránke v pôvodnom
konaní posúdený inak, nesprávne či neúplne. Z hľadiska totoţnosti účastníkov, nie je
významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné
postavenie. Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú
právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či uţ z dôvodu univerzálnej alebo
singulárnej sukcesie.
Z obsahu spisu vyplýva, ţe konaniu vo veci exekúcie oprávnenej Pohotovosti, s. r. o.
so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 25, proti povinnému A.. S., bytom B. N. B., S. č. X./X.,
o vymoţenie 462,05 Eur s prísl., vedenej na Okresnom súde Bánovce nad Bebravou pod sp.
zn. 5 Er 118/2009, a základe rozhodcovského rozsudku vydaného Stálym rozhodcovským
súdom (zriadeným zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a. s. so sídlom v Bratislave,
Karloveské rameno č. 8, z 19. decembra 2008, sp. zn. SR 13081/08) nepredchádzalo ţiadne
iné konanie na súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté. Vzhľadom na uvedené
dovolateľkou vytýkaná vada podľa § 237 písm. d/ O. s. p. konanie nezaťaţila.
Konanie nie je zaťaţené ani vadou v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O. s. p.,
lebo v predmetnej veci nebol zistený nedostatok návrhu na začatie konania. Exekučný súd
totiţ v danej veci začal konať na základe ţiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní od jej doručenia
(§ 44 Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového – hľadiska (§ 41
ods. 2 O. s. p.) zo strany oprávnenej ani nejde o námietku nedostatku návrhu na začatie
konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O. s. p., ale o námietku inú, ktorú oprávnená
uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych záverov súdov
(ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade zaloţili svoje rozhodnutia.
O odňatie moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.) ako o dôvode
zakladajúcom prípustnosť dovolania ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom
súdnom konaní, ktorým (postupom) sa účastníkovi odníme moţnosť pred ním konať
a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania, ktoré
mu priznáva platná právna úprava za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv
a právom chránených záujmov.
Dovolateľka konkrétne namietala porušenie jej práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Obsah práva na spravodlivý súdny proces v zmysle uvedených článkov nespočíva
len v tom, ţe osobám nemoţno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať
pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov
Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces však nepatrí súčasne aj právo
účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním
a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04) a rovnako neznamená ani to, aby účastník
konania bol pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade
s jeho poţiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto práva nepatrí
ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov
súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov
(I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných
predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
K odňatiu moţnosti oprávnenej pred súdom konať a k porušeniu práva podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd malo (podľa jej názoru) dôjsť tým, ţe súd prvého stupňa exekučné
konanie zastavil, hoci pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky.
Dovolací súd dospel k záveru, ţe v predmetnej veci odvolací súd i exekučný súd
správne posúdili splnenie podmienok pre zastavenie exekučného konania
(po predchádzajúcom vydaní poverenia na vykonanie exekúcie).
Pokiaľ oprávnená v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok
rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený, a zároveň povinný riešiť otázku,
či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej zmluvy
(rozhodcovskej doloţky).
Skúmaním platnosti rozhodcovskej doloţky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci,
t. j. vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah
zaloţený právnou skutočnosťou – spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní
nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje
oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,
t. j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom a v danom
prípade aj s ustanovením § 45 ods. 1 a ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní. V tejto
súvislosti treba uviesť, ţe uplatnený postup a prijaté právne závery vyplývajú z ustálenej
judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (viď napr. uznesenie z 10. októbra 2012,
sp. zn. 6 Cdo 105/2011).
Takéto oprávnenie má exekučný súd aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým
je spotrebiteľ, nevyuţije moţnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy
podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní. V prípade zisteného nedostatku v tomto
smere je exekučný súd oprávnený konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom
znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto postupom
exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa. V tejto
súvislosti dovolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR
z 18. septembra 2012, sp. zn. 5 Cdo 230/2011.
V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť
a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doloţky z dôvodu, ţe nebola individuálne dojednaná a ţe
spôsobovala nevyváţenosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
povinného. Aj dovolací súd sa stotoţňuje so závermi odvolacieho súdu a súdu
exekučného a v podrobnostiach na ne poukazuje.
Ani ďalšia námietka dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného
vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu nie je dôvodná. To, ţe právo na riadne
odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho
procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu
ale nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie
bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý
je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument
(Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani
c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;
Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
K povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie sa rovnako vyjadril aj Ústavný
súd Slovenskej republiky v náleze III. ÚS 119/03-30. Vyslovil, ţe súčasťou obsahu základného
práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov
a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ustanovení § 157 ods. 2
O. s. p., v spojení s ustanovením § 167 ods. 2 O. s. p. citovaného zákona. Táto norma
sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O. s. p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia
v opravnom konaní však nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument v opravnom
prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní
a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia,
ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).
V predmetnej veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov
zodpovedajú poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných
zákonných ustanovení. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol
rozhodujúci skutkový stav a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec,
a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval
správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré toto
rozhodnutie potvrdil. Taktieţ vysvetlil, prečo sa nestotoţnil s námietkami oprávnenej
uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď
na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávnenej. Jeho rozhodnutie
nemoţno povaţovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe
odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných
ustanovení a nepoprel ich účel a význam.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery súdu
prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a ţe
aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre
zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O. s. p., v spojení s § 167 ods. 2 O. s. p.). Za porušenie
základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nemoţno povaţovať
to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv oprávnenej.
Nedôvodnou sa javí i námietka oprávnenej, ţe jej súdy svojím postupom odňali
moţnosť konať pred súdom, keďţe nebolo nariadené v zmysle § 57 ods. 5 Exekučného
poriadku ústne pojednávanie. Toto ustanovenie však (v čase účinnosti od 9. 8. 2012
do 31. 12. 2012) stanovovalo povinnosť nariadiť pojednávanie v prípadoch zastavenia
exekúcie v zmysle § 57 ods. 1 písm. g/ a k/. Exekučný súd rozhodol dňa 20. marca 2012,
kedy toto ustanovenie ešte neplatilo a teda exekučný súd pojednávanie nariadiť nemusel.
K námietke oprávnenej, ţe slovenský preklad čl. 3 ods. 3 bod 1. písm. q/ Smernice
nie je správny, Najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza, ţe aţ do nadobudnutia účinnosti
nariadenia Rady č. 216/2013 zo 7. marca 2013 o elektronickom uverejňovaní Úradného
vestníka Európskej únie je právne záväznou jeho písomná podoba, ktorej vyhotovenia
v slovenskom jazyku zabezpečuje Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (§ 3
zákona č. 416/2004 Z. z. o úradnom vestníku Európskej únie).
K odňatiu moţnosti oprávnenej konať pred súdom nedošlo ani údajným porušením
zásady kontradiktórnosti ako základnej súčasti práva na spravodlivý proces. Táto zásada
znamená, ţe obom stranám konania musí byť daná moţnosť zoznámiť sa so stanoviskami
a dôkazmi predloţenými súdu s cieľom ovplyvniť jeho rozhodnutie – či uţ protistranou alebo
na konaní nezúčastneným subjektom, od ktorého si prípadne súd takéto vyjadrenie alebo
dôkaz mohol vyţiadať – a vyjadriť sa k nim (porovnaj Kmec, J., Kosař, D., Kratochvíl,
J., Bobek, M. Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. 1. Vydání. Praha : C. H. Beck,
2012, s. 740). Podľa Slovníka súčasného slovenského jazyka vydaného Vedou,
vydavateľstvom Slovenskej akadémie vied, Bratislava 2011 (2. Zv.), kontradiktórnosť
je prenos dôkazného bremena zo súdu na účastníkov sporu, resp. rokovací spôsob súdneho
procesu. Právo na kontradiktórny proces nemá absolútny charakter a jeho rozsah sa môţe
líšiť najmä v závislosti na zvláštnostiach daného konania. Nebráni súdu, aby od tohto
pravidla v záujme procesnej ekonómie upustil, ak je zrejmé, ţe nezoznámenie účastníka
konania napr. so stanoviskom iných účastníkov nemôţe mať akýkoľvek vplyv na výsledok
konania pred nimi.
Ak za porušenie zásady kontradiktórnosti by mal byť povaţovaný aj procesný postup
exekučného súdu spočívajúci v tom, ţe po vyţiadaní si rozhodcovskej zmluvy od oprávnenej,
neoboznámil tohto účastníka exekučného konania so svojím stanoviskom o neplatnosti
rozhodcovskej doloţky obsiahnutej v tejto zmluve, potom podľa názoru dovolacieho súdu,
(za situácie, ţe platné právo pripúšťa proti rozhodnutiu exekučného súdu o zamietnutí ţiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, resp. proti rozhodnutiu o zastavení exekúcie
odvolanie) treba tento nedostatok povaţovať za zhojený moţnosťou oprávnenej vyjadriť svoje
námietky ku skutkovým zisteniam exekučného súdu vyvodeným z ním predloţeného listinného
dôkazu a k právnym záverom z toho vyplývajúcim v podanom odvolaní. Iný názor,
vychádzajúci z nemoţnosti zhojenia uvedeného nedostatku inak neţ zrušením rozhodnutí
odvolacieho a exekučného súdu a vrátením veci na opätovné rozhodnutie, by odporoval
zásade efektivity konania, pretoţe zrušenie rozhodnutí by zbytočne zvyšovalo náklady
účastníkov konania ako aj náklady na výkon súdnictva, a tým by bolo aj v rozpore s jedným
zo základných princípov právneho štátu, ktorým je princíp racionality.
V preskúmavanej veci oprávnená moţnosť podať odvolanie proti uzneseniu
exekučného súdu o zastavení exekúcie aj vyuţila a v podanom opravnom prostriedku
vyjadrila, okrem iného, aj svoj nesúhlas s právnymi závermi exekučného súdu.
V súvislosti s námietkou dovolateľky, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá
má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, ţe táto (iná) vada je relevantným
dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O. s. p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí
aj o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.); aj za predpokladu,
ţe by tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mohli by mať za následok nanajvýš vecnú
nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania
v zmysle § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny
právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov
vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo
procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.
Keďţe prípustnosť dovolania oprávnenej nemoţno vyvodiť z ustanovení § 239 O. s. p.
a neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky
jej dovolanie odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p.
ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok
neprípustný.
V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení
s § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p.), Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však ţiadne trovy
dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, ţe v dovolacom konaní mu ţiadne trovy nevznikli.
V súvislosti s odvolaním, ktoré oprávnená podala proti tej časti rozhodnutia
odvolacieho súdu, ktorým tento súd jej návrh na prerušenie konania zamietol Najvyšší súd
Slovenskej republiky skúmal predovšetkým podmienky, za ktorých môţe konať (§ 103 O. s. p.)
a dospel k záveru, ţe v predmetnej veci ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý
nemoţno odstrániť.
I keď Občiansky súdny poriadok výslovne nevypočítava procesné podmienky konania,
moţno z neho vyvodiť, ţe procesné podmienky sú také vlastnosti súdu a účastníkov konania,
ktoré musia byť splnené na to, aby sa dosiahol cieľ občianskeho súdneho konania vyplývajúci
zo základných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (v prvej hlave prvej časti).
Na strane súdu k podmienkam konania patria tie, ktoré vymedzujú jeho práva a povinnosti
ako orgánu štátu konať a vydať rozhodnutie. Takouto podmienkou je nepochybne aj funkčná
príslušnosť, z úpravy ktorej vyplýva, ktorý súd je príslušný konať a rozhodovať o veci
v inštančnom postupe. Chýbajúca funkčná príslušnosť na prejednanie určitej veci predstavuje
neodstrániteľný nedostatok podmienky konania.
V prejednávanej veci odvolanie oprávnenej smeruje proti uzneseniu, ktorým krajský
súd v odvolacom konaní nevyhovel návrhu oprávnenej na prerušenie konania.
Podľa § 201 O. s. p. účastník môţe napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa
odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje. Ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob
vyrovnania vzťahu medzi účastníkom a vedľajším účastníkom, môţe podať odvolanie
aj vedľajší účastník.
Podľa § 10 ods. 1 O. s. p. krajské súdy rozhodujú o odvolaniach proti rozhodnutiam
okresných súdov. Podľa § 10 ods. 2 O. s. p. o odvolaniach proti rozhodnutiam krajských
súdov ako súdov prvého stupňa rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej republiky.
Citované zákonné ustanovenia upravujú funkčnú príslušnosť Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky tak, ţe tento súd je príslušný rozhodovať o odvolaniach vtedy,
ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu krajského súdu ako súdu prvého stupňa. Spôsobilým
predmetom odvolacieho konania sú teda len rozhodnutia súdu prvého stupňa.
Rozhodnutie krajského súdu o nevyhovení návrhu oprávnenej na prerušenie konania
vydané v priebehu odvolacieho konania, nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu prvého
stupňa, ale jedná sa o rozhodnutie odvolacieho súdu, proti ktorému nie je odvolanie
prípustné. Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 211 ods. 1 výslovne predpokladá
rozhodovanie odvolacieho súdu napr. aj o návrhoch podľa § 138 ods. 1 vrátane tých,
o ktorých nerozhodol súd prvého stupňa. Odvolací súd sa pri takomto rozhodovaní nestáva
súdom prvého stupňa, ale zostáva odvolacím súdom. Napadnuté uznesenie krajského súdu
ako odvolacieho súdu teda neobsahuje (neuvádza) chybné poučenie o neprípustnosti
odvolania proti tomuto rozhodnutiu.
Oprávnená napadla predmetné uznesenie krajského súdu odvolaním, avšak funkčná
príslušnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rozhodovanie o tomto opravnom
prostriedku nie je daná z dôvodu, že napadnuté rozhodnutie nebolo vydané krajským súdom
ako súdom prvého stupňa, ale ako súdom odvolacím.
Podľa § 103 O. s. p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené
podmienky, za ktorých môţe konať vo veci (podmienky konania). Podľa § 104 ods. 1 O. s. p.
ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemoţno odstrániť, súd konanie zastaví.
Keďţe na prejednanie odvolania podaného oprávnenou proti uzneseniu odvolacieho
súdu nie je daná funkčná príslušnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ide o taký
nedostatok podmienky konania, ktorý nemoţno odstrániť. V súlade s posledne citovaným
ustanovením bolo preto potrebné konanie o tomto opravnom prostriedku zastaviť bez toho,
aby bolo moţné preskúmať vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia.
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky
podľa § 146 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p., so zreteľom na skutočnosť, ţe
odvolacie konanie bolo zastavené.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 7. mája 2014
JUDr. Daniela Š v e c o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Zuzana Pudmarčíková