Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6ECdo/95/2013

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej POHOTOVOSŤ,

s. r. o., so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 25, v dovolacom konaní zastúpenej Fridrich

Paľko, s. r. o., so sídlom v Bratislave, Grösslingova č. 4, v mene a na účet ktorej koná

doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., advokát a konateľ, proti povinnému A.. S., bytom B. N.

B., S. č. X./X., o vymoženie 462,05 Eur s prísl., vedenej na Okresnom súde Bánovce nad

Bebravou pod sp. zn. , o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v

Trenčíne z 20. februára 2013, sp. zn. , a o odvolaní oprávnenej proti

uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z 20. februára 2013, sp. zn. , takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky návrh na prerušenie konania z a m i e t a .

Dovolanie oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z 20. februára 2013,

sp. zn. v jeho potvrdzujúcej časti o d m i e t a .

Konanie o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne

z 20. februára 2013, sp. zn. , v časti týkajúcej sa zamietnutia návrhu

na prerušenie konania, z a s t a v u j e .

Povinnému nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

Ţiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Súdny exekútor ţiadosťou doručenou na Okresný súd Bánovce nad Bebravou 22. mája

2009 poţiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení

ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) a to na základe exekučného titulu –

rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu (zriadeného zriaďovateľom

2

Slovenská rozhodcovská a. s., so sídlom v Bratislave, Karloveské rameno č. 8, IČO :

35 922 761) z 19. decembra 2008, sp. zn. SR 13081/08. Okresný súd Bánovce nad Bebravou

poverením zo 17. augusta 2009 č. 5301*008422 poveril súdneho exekútora vykonaním

exekúcie na základe uvedeného exekučného titulu.

Okresný súd Bánovce nad Bebravou uznesením z 20. marca 2012, č. k.

-36 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju, nepripustil vstup Zdruţenia

na ochranu finančného spotrebiteľa OFS do konania ako vedľajšieho účastníka a zamietol

návrh tohto zdruţenia na vylúčenie súdneho exekútora. V odôvodnení rozhodnutia súd prvého

stupňa poukázal na , a

o rozhodcovskom konaní, na § 52 ods. 1, ods. 2, § 53 ods. 1 aţ ods. 5, § 54 ods. 1, ods. 2

, na Zmluvy o fungovaní Európskej únie a Smernicu

93/13/EHS. Uviedol, ţe primárny vzťah medzi účastníkmi (zmluva o úvere) má jednoznačne

povahu spotrebiteľskej zmluvy. Zaoberal sa (v zmysle uvedených ustanovení zákona

o rozhodcovskom konaní) materiálnou právoplatnosťou rozhodcovského rozsudku, pričom

zistil, ţe tento nie je spôsobilým exekučným titulom, keďţe rozhodcovská doloţka, na ktorej

zaloţil svoju právomoc rozhodcovský súd je neprimeranou podmienkou, čo spôsobilo

neplatnosť tohto ustanovenia. Povinný (ako spotrebiteľ) sa v porovnaní s oprávnenou

(ako dodávateľom) nachádzal v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu,

ale aj pokiaľ ide o úroveň informovanosti. Táto situácia povinného viedla k pristúpeniu

na podmienky vopred pripravené oprávnenou bez toho, aby mohol podstatným spôsobom

ovplyvniť ich obsah, keďţe zmluva spolu s obchodnými podmienkami bola vopred určená

bez moţnosti zásahu z jeho strany. Pri podpise zmluvy si povinný mohol byť len veľmi ťaţko

vedomý skutočnosti, ţe sa vzdáva ochrany zo strany štátneho súdu. Neplatnosť rozhodcovskej

doloţky mala za následok, ţe rozhodcovský súd nemal právomoc vo veci rozhodnúť

a rozhodnutie ním vydané nie je exekučným titulom na základe ktorého moţno viesť exekúciu.

Preto súd prvého stupňa exekúciu zastavil.

Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Trenčíne, ako súd odvolací, uznesením

z 20. februára 2013, sp. zn. , návrh na prerušenie konania (ktorý

oprávnená podala v priebehu odvolacieho konania) zamietol, a uznesenie súdu prvého stupňa

v napadnutej časti týkajúcej za vyhlásenie exekúcie za neprípustnú a jej zastavenia, ako vecne

správne potvrdil ( ). V plnom rozsahu si osvojil i dôvody napadnutého

uznesenia, na ktoré v ďalšom len poukázal, a v súlade s ustanovením

sa obmedzil na skonštatovanie ich správnosti. V odôvodnení uviedol, ţe súd je oprávnený

v kaţdom štádiu exekučného konania skúmať ex offo, či nie je daný niektorý z dôvodov,

pre ktorý je potrebné exekúciu zastaviť, samotné udelenie poverenia nie je prekáţkou

pre rozhodnutie o zastavení exekúcie. Za správny povaţoval názor súdu prvého stupňa, ţe

sa jedná o spotrebiteľský vzťah, a ţe rozhodcovská doloţka je nekalou resp. neprimeranou

podmienkou. Uviedol, ţe doloţka nebola individuálne vyjednaná a jej obsah nemohol povinný

ovplyvniť, výber sudcu uskutočnil jedine veriteľ (oprávnená); je teda v hrubom nepomere

v neprospech povinného a v rozpore s dobrými mravmi. Keďţe rozhodcovský súd nemal

právomoc v danej veci rozhodovať, jeho rozhodnutie je nulitným aktom a nespôsobilým

exekučným titulom.

Proti napadnutému uzneseniu odvolacieho súdu podala oprávnená dovolanie.

Navrhla, aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého

stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie; uplatnila si aj náhradu trov

dovolacieho konania. Navrhla tieţ odložiť vykonateľnosť napadnutého uznesenia a konanie

prerušiť podľa a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe

čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predloţiť prejudiciálne otázky, ktoré bliţšie

špecifikovala v podanom dovolaní. Dôvodila tým, ţe v konaní došlo k vadám uvedeným

v ustanovení , keď súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (

), v tej istej veci sa uţ právoplatne rozhodlo ( ), nepodal sa návrh

na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný ( ), súd jej svojím

postupom odňal moţnosť konať pred súdom ( ), keď súdy nevytýčili

pojednávanie, hoci tak boli povinné urobiť (§ 57 ods. 5 Exekučného poriadku (zrejme v znení

účinnom do 31. 12. 2012) ). Ďalej uviedla, ţe konanie je

postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2

písm. b/ ), keď súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretoţe nevykonal náleţité

dokazovanie a tieţ aj to, ţe rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§

241 ods. 2 písm. c/ ). Svoju argumentáciu podrobne a rozsiahlo v dovolaní rozvinula.

K uvedeným dôvodom dovolania uviedla, ţe odvolací súd zaloţil svoje rozhodnutie na

nesprávnom právnom posúdení rozhodcovskej doloţky ako neprijateľnej podmienky

v spotrebiteľskej zmluve uzatvorenej medzi oprávnenou a povinným. Podľa dovolateľky

odvolací súd sa odvoláva na nekonkrétne ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS

a vnútroštátne právne normy, ktoré upravujú reţim spotrebiteľských zmlúv. Takéto právne

posúdenie trpí základnými vadami jeho nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti, čím porušuje

právo na súdnu ochranu podľa SR. Podľa názoru dovolateľky, závery

odvolacieho súdu (ţe rozhodcovská doloţka spôsobuje hrubý nepomer v právach

a povinnostiach zmluvných strán ku škode spotrebiteľa, ţe ţaloby, ktorých cieľom je

uspokojenie nárokov z úverových zmlúv podáva v zásade len veriteľ úverového vzťahu na ním

zvolený rozhodcovský súd, a ţe spotrebiteľ si len s ťaţkosťou mohol byť vedomý následkov

uzavretia rozhodcovskej doloţky, a preto (vzhľadom na jeho úroveň informovanosti

a vyjednávaciu silu) nemoţno spravodlivo poţadovať, aby porozumel jej významu, nie sú

zdôvodnené a preukázané, predstavujú nepreukázanú domnienku súdu, ktorá nemá základ

v právnych a skutkových súvislostiach. Uviedla, ţe podľa právnej doktríny smernica nemá

všeobecnú záväznosť ako nariadenie, pretoţe je adresovaná iba členským štátom a nie

všetkým fyzickým osobám. Podľa dovolateľky, ak bola smernica prebratá do slovenského

právneho poriadku správne a včas, je nutné aplikovať slovenskú právnu úpravu. Súd prvého

stupňa ani odvolací súd sa podľa oprávnenej nevysporiadali najmä s judikatúrou Súdneho

dvora EÚ a nezdôvodnili, prečo priamo aplikovali ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS.

Smernica podľa dovolateľky nepovaţuje riešenie sporov zo spotrebiteľských zmlúv

v rozhodcovskom konaní za ustanovenie neprimerané a opačné závery oboch súdov sú ich

nepreukázanou domnienkou. Ďalej dovolateľka poukázala na znenie smernice Rady

93/13/EHS ustanovení ods. 1 písm. q/ jej prílohy v slovenskom, anglickom, českom,

poľskom, nemeckom, a francúzskom jazyku a uviedla, ţe ustanovenie slovenskej verzie

uvedeného ustanovenia smernice je nesprávne. Text úniového predpisu je potrebné skúmať vo

všetkých jeho úradných jazykových verziách a vziať do úvahy skutočný úmysel zákonodarcu

a cieľ samotného predpisu. Pokiaľ je výklad ustanovenia práva Únie v jednotlivých

jazykových verziách odlišný, musí byť toto ustanovenie vykladané podľa všeobecného

významu a cieľa právnej úpravy, ktorej je súčasťou. Ďalej (podľa dovolateľky) sa súd

nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS

a nijako nezdôvodnil, prečo povaţuje rozhodcovskú doloţku za neprijateľnú podmienku

v Zmluve o úvere. Dovolateľka má za to, ţe v danom prípade je nutné poţiadať, spolu s inými

ustanoveniami o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ (v kontexte tohto sporu) Súdny

dvor Európskej únie. Ďalej uviedla, ţe súd jej svojím postupom odňal (ako účastníčke

konania) moţnosť konať pred súdom, keď nenariadil vo veci ústne pojednávanie v zmysle

ustanovenia § 57 ods. 5 Exekučného poriadku. Rozhodnutie odvolacieho súdu je

neodôvodnené, a preto vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel jednoznačne

a nepochybne k tomu, ţe návrhom oprávnenej na prerušenie konania sa netreba zaoberať.

Uviedla, ţe exekučný súd neumoţnil účastníkom exekučného konania kontradiktórne konanie,

v ktorom by mohli uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým a právnym otázkam, nemala

moţnosť vyjadriť sa k argumentácii s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie. V súvislosti

s výkladom a aplikáciou práva poukázala na rozhodnutia Ústavného súdu sp. zn. II ÚS

140/1993, , a uviedla, ţe súčasťou práva na súdnu ochranu je aj

právo na ústavne súladný výklad právnej normy. Poukázal aj na rozsudok Súdneho dvora EÚ

z 21. 2. 2013 C – 472/11 Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai, Viktória Csipai (ktorého

podstatné časti aj citovala), a v súvislosti s rozhodcovskými doloţkami aj na rozsudky

Spolkového súdneho dvora z 13. 1. 2005, III ZR 265/03 a z 19. 5. 2011, III ZR 16/2011

a Ústavného súdu ČR z 11. 10. 2012, , z 5. 10. 2011,

a napokon aj na rozhodnutie veľkého senátu občianskoprávneho a obchodného kolégia NS

ČR z 31. 7. 2008, sp. zn. , ktoré v zásade povaţujú rozhodcovské doloţky za

prijateľné podmienky.

Proti tomu istému (vyššie označeného) uzneseniu odvolacieho súdu podala oprávnená

aj odvolanie v časti, ktorou odvolací súd zamietol jej návrh na prerušenie konania v zmysle

ustanovenia a článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ. Navrhla,

aby odvolací súd napadnuté uznesenie (v označenom rozsahu) zrušil a vec vrátil súdu

na ďalšie konanie. Dôvodila predovšetkým tým, ţe súd jej svojím postupom odňal možnosť

konať pred súdom, ţe rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia (§ 205

ods. 2 písm. f/ ), keď súd nesprávne interpretoval a aplikoval ustanovenia

písm. c/ a Zmluvy o fungovaní EÚ v spojení s ustanovením

Exekučného poriadku. Zdôraznila tieţ, ţe napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné

pre nedostatok odôvodnenia, a ţe v ňom bola nesprávne poučená o nemoţnosti napadnúť

odvolaním výrok o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Za týchto okolností je napadnuté

rozhodnutie svojvoľné, arbitrárne, porušujúce jej ústavné právo vyplývajúce z článku

6 ods. 1 SR, ako aj z článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd.

Povinný, ani súdny exekútor sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadrili.

Najvyšší súd Slovenskej republiky predovšetkým nezistil splnenie podmienok

pre odloženie vykonateľnosti (dovolaním) napadnutého rozhodnutia v zmysle ustanovenia

V rámci následného skúmania dôvodnosti návrhu oprávnenej na prerušenie

konania dospel k záveru, ţe v predmetnej veci nie je daný ani dôvod na prerušenie konania

6

podľa v spojení s ustanovením , že takýto návrh

nie je dôvodný.

V tejto súvislosti treba uviesť, ţe konanie pred Súdnym dvorom o predbeţnej otázke

má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor

má právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Európskej únie, o platnosti

a výklade aktov inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov

orgánov zriadených aktom Rady Európskeho spoločenstva. Toto konanie je inštitútom

pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretoţe súdny dvor

v ňom vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho

práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.

Ustanovenie ukladá súdu povinnosť prerušiť konanie

len vtedy, ak dospel k záveru (rozhodol), ţe poţiada Súdny dvor o rozhodnutie o predbeţnej

otázke, lebo je potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie

danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť kaţdému návrhu účastníka konania

na prerušenie konania a postúpenie návrhu Súdnemu dvoru na vydanie rozhodnutia

o predbeţnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď prípadne v určitej veci aplikuje

ustanovenie zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah

právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia predbeţnej otázky je zabezpečiť jednotný

výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá ţiadnu komunitárnu

relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny. Ak súd pri priebeţnom

posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe výkladu komunitárneho práva a návrhu

účastníka na prerušenie konania v zmysle nevyhovie,

prejednanie a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu nezakladá (v takom prípade)

procesné vady konania ani v zmysle ani v zmysle písm. g/

Vyriešenie právnych otázok nastolených dovolateľkou v tomto konaní patrí do výlučnej

právomoci vnútroštátneho súdu bez potreby prejudiciálneho rozhodnutia súdneho dvora.

Zo spisu vyplýva, ţe súdy niţších stupňov neinterpretovali právne normy komunitárneho

práva, ktorých výkladu sa dovolateľka domáhala. Postup odvolacieho súdu, ktorý neprerušil

konanie v zmysle a nepredloţil na posúdenie súdnemu dvoru

prejudiciálne otázky predloţené oprávnenou, nebol preto v rozpore so zákonom. Aj podľa

názoru najvyššieho súdu, zhodného s názorom odvolacieho súdu, nebola otázka výkladu

komunitárneho práva pre riešenie daného prípadu rozhodujúca.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení,

ţe dovolanie podala včas účastníčka konania ( ) zastúpená v súlade

s , skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (

), či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno dovolaním napadnúť a dospel

k záveru, ţe dovolanie v predmetnej veci nie je prípustné.

Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ).

Keďţe v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu,

jeho prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia

Uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci však nemoţno podriadiť pod ţiaden

dôvod prípustnosti vyplývajúci z ustanovenia , lebo odvolací súd uznesenie súdu

prvého stupňa nezmenil, ale ho potvrdil a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu

Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev ( ) na zaujatie

stanoviska. Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení prípustnosť dovolania

nevyslovil a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia

na podklade cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho

rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej

republiky (, , , , ).

Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovenia a nie je prípustné.

Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,

len ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád

taxatívne vymenovaných v Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné

proti kaţdému rozhodnutiu (rozsudku aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí

do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť

byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne

zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv

začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval

senát.

Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet

konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v ,

moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné

(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237

ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade

vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Oprávnená procesné vady konania v zmysle , a netvrdila

a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení nie je

prípustné.

Právomoc súdu je upravená v ustanoveniach § 7 a § 8 Občianskeho súdneho

poriadku; jej nedostatok sa povaţuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá

má za následok zastavenie konania a (prípadné) postúpenie veci inému orgánu.

Dovolateľka v predmetnej veci vadu konania podľa ustanovenia

nevyvodzovala z toho, ţe súdy vôbec nemali právomoc konať a rozhodovať. Ich právomoc

v exekučnom konaní nepopierala. Namietala, ţe súdy sa nesprávnou a ústavne nesúladnou

interpretáciou § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a ustanovenia § 45 ods. 1 a 2 zákona

č. o rozhodcovskom konaní postavili do pozície orgánu vykonávajúceho

komplexné preskúmanie exekučného titulu, metódou, ktorá v rámci zverenej právomoci

ako exekučným súdom neprináleţí. Z uvedeného je zrejmé, ţe dovolateľka namietala

nesprávnu aplikáciu a výklad o súdnych exekútoroch a exekučnej

činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov a Zákona o rozhodcovskom konaní, resp.

namietala nesprávne právne posúdenie veci. Za týchto okolností dovolací súd dospel k záveru,

ţe súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci, keď napadnuté rozhodnutie

bolo vydané v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo

zo zákona (napr. z ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku).

Námietka dovolateľky o existencii vady konania v zmysle nie je

dôvodná.

Pokiaľ ide o (dovolateľkou namietanú) existenciu prekáţky rei iudicatae (§ 237

písm. d/ ) treba uviesť, ţe táto patrí k procesným podmienkam a jej existencia (zistenie)

v kaţdom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Nastáva vtedy, ak sa má v novom konaní

prejednať tá istá vec, pričom o tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok

9

alebo stav, o ktorom uţ bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého premetu

konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo

stav (vymedzený ţalobným petitom) vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol

uplatnený (t. j. ak vyplýva z rovnakého skutku). Pre posúdenie, či je daná táto prekáţka nie je

významné, ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného

konania; je daná aj vtedy, ak určitý skutkový dej (skutok) bol po právnej stránke v pôvodnom

konaní posúdený inak, nesprávne či neúplne. Z hľadiska totoţnosti účastníkov, nie je

významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné

postavenie. Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú

právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či uţ z dôvodu univerzálnej alebo

singulárnej sukcesie.

Z obsahu spisu vyplýva, ţe konaniu vo veci exekúcie oprávnenej Pohotovosti, s. r. o.

so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 25, proti povinnému A.. S., bytom B. N. B., S. č. X./X.,

o vymoţenie 462,05 Eur s prísl., vedenej na Okresnom súde Bánovce nad Bebravou pod sp.

zn. , a základe rozhodcovského rozsudku vydaného Stálym rozhodcovským

súdom (zriadeným zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a. s. so sídlom v Bratislave,

Karloveské rameno č. 8, z 19. decembra 2008, sp. zn. SR 13081/08) nepredchádzalo ţiadne

iné konanie na súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté. Vzhľadom na uvedené

dovolateľkou vytýkaná vada podľa konanie nezaťaţila.

Konanie nie je zaťaţené ani vadou v zmysle ustanovenia ,

lebo v predmetnej veci nebol zistený nedostatok návrhu na začatie konania. Exekučný súd

totiţ v danej veci začal konať na základe ţiadosti súdneho exekútora o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní od jej doručenia

(§ 44 Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového – hľadiska (§ 41

ods. 2 ) zo strany oprávnenej ani nejde o námietku nedostatku návrhu na začatie

konania v zmysle ustanovenia , ale o námietku inú, ktorú oprávnená

uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych záverov súdov

(ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade zaloţili svoje rozhodnutia.

O odňatie moţnosti konať pred súdom ( ) ako o dôvode

zakladajúcom prípustnosť dovolania ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom

súdnom konaní, ktorým (postupom) sa účastníkovi odníme moţnosť pred ním konať

a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania, ktoré

10

mu priznáva platná právna úprava za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv

a právom chránených záujmov.

Dovolateľka konkrétne namietala porušenie jej práva podľa

Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Obsah práva na spravodlivý súdny proces v zmysle uvedených článkov nespočíva

len v tom, ţe osobám nemoţno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať

pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov

Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces však nepatrí súčasne aj právo

účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním

a hodnotením dôkazov () a rovnako neznamená ani to, aby účastník

konania bol pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade

s jeho poţiadavkami a právnymi názormi (). Do obsahu tohto práva nepatrí

ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov

súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov

(), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných

predpisov, ktorý predkladá účastník konania (, ).

K odňatiu moţnosti oprávnenej pred súdom konať a k porušeniu práva podľa čl. 46

ods. 1 a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd malo (podľa jej názoru) dôjsť tým, ţe súd prvého stupňa exekučné

konanie zastavil, hoci pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky.

Dovolací súd dospel k záveru, ţe v predmetnej veci odvolací súd i exekučný súd

správne posúdili splnenie podmienok pre zastavenie exekučného konania

(po predchádzajúcom vydaní poverenia na vykonanie exekúcie).

Pokiaľ oprávnená v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok

rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený, a zároveň povinný riešiť otázku,

či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej zmluvy

(rozhodcovskej doloţky).

Skúmaním platnosti rozhodcovskej doloţky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci,

t. j. vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah

zaloţený právnou skutočnosťou – spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní

11

nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje

oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,

t. j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom a v danom

prípade aj s ustanovením § 45 ods. 1 a ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní. V tejto

súvislosti treba uviesť, ţe uplatnený postup a prijaté právne závery vyplývajú z ustálenej

judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (viď napr. uznesenie z 10. októbra 2012,

sp. zn. ).

Takéto oprávnenie má exekučný súd aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým

je spotrebiteľ, nevyuţije moţnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy

podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní. V prípade zisteného nedostatku v tomto

smere je exekučný súd oprávnený konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom

znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto postupom

exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa. V tejto

súvislosti dovolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR

z 18. septembra 2012, sp. zn. .

V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť

a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doloţky z dôvodu, ţe nebola individuálne dojednaná a ţe

spôsobovala nevyváţenosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

povinného. Aj dovolací súd sa stotoţňuje so závermi odvolacieho súdu a súdu

exekučného a v podrobnostiach na ne poukazuje.

Ani ďalšia námietka dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného

vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu nie je dôvodná. To, ţe právo na riadne

odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho

procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu

ale nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie

bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý

je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument

(Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani

c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;

Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

12

K povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie sa rovnako vyjadril aj Ústavný

súd Slovenskej republiky v náleze -30. Vyslovil, ţe súčasťou obsahu základného

práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov

a obranou proti takému uplatneniu ().

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ustanovení § 157 ods. 2

, v spojení s ustanovením citovaného zákona. Táto norma

sa uplatňuje aj v odvolacom konaní ( ). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia

v opravnom konaní však nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument v opravnom

prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní

a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia,

ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní ().

V predmetnej veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov

zodpovedajú poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných

zákonných ustanovení. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol

rozhodujúci skutkový stav a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec,

a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval

správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie správnosti

napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré toto

rozhodnutie potvrdil. Taktieţ vysvetlil, prečo sa nestotoţnil s námietkami oprávnenej

uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď

na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávnenej. Jeho rozhodnutie

nemoţno povaţovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe

odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných

ustanovení a nepoprel ich účel a význam.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery súdu

prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a , a ţe

aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre

zákonného odôvodnenia ( , v spojení s ). Za porušenie

13

základného práva zaručeného v nemoţno povaţovať

to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv oprávnenej.

Nedôvodnou sa javí i námietka oprávnenej, ţe jej súdy svojím postupom odňali

moţnosť konať pred súdom, keďţe nebolo nariadené v zmysle § 57 ods. 5 Exekučného

poriadku ústne pojednávanie. Toto ustanovenie však (v čase účinnosti od 9. 8. 2012

do 31. 12. 2012) stanovovalo povinnosť nariadiť pojednávanie v prípadoch zastavenia

exekúcie v zmysle § 57 ods. 1 písm. g/ a k/. Exekučný súd rozhodol dňa 20. marca 2012,

kedy toto ustanovenie ešte neplatilo a teda exekučný súd pojednávanie nariadiť nemusel.

K námietke oprávnenej, ţe slovenský preklad čl. 3 ods. 3 bod 1. písm. q/ Smernice

nie je správny, Najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza, ţe aţ do nadobudnutia účinnosti

nariadenia Rady č. 216/2013 zo 7. marca 2013 o elektronickom uverejňovaní Úradného

vestníka Európskej únie je právne záväznou jeho písomná podoba, ktorej vyhotovenia

v slovenskom jazyku zabezpečuje Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (§ 3

o úradnom vestníku Európskej únie).

K odňatiu moţnosti oprávnenej konať pred súdom nedošlo ani údajným porušením

zásady kontradiktórnosti ako základnej súčasti práva na spravodlivý proces. Táto zásada

znamená, ţe obom stranám konania musí byť daná moţnosť zoznámiť sa so stanoviskami

a dôkazmi predloţenými súdu s cieľom ovplyvniť jeho rozhodnutie – či uţ protistranou alebo

na konaní nezúčastneným subjektom, od ktorého si prípadne súd takéto vyjadrenie alebo

dôkaz mohol vyţiadať – a vyjadriť sa k nim (porovnaj Kmec, J., Kosař, D., Kratochvíl,

J., Bobek, M. Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. 1. Vydání. Praha : C. H. Beck,

2012, s. 740). Podľa Slovníka súčasného slovenského jazyka vydaného Vedou,

vydavateľstvom Slovenskej akadémie vied, Bratislava 2011 (2. Zv.), kontradiktórnosť

je prenos dôkazného bremena zo súdu na účastníkov sporu, resp. rokovací spôsob súdneho

procesu. Právo na kontradiktórny proces nemá absolútny charakter a jeho rozsah sa môţe

líšiť najmä v závislosti na zvláštnostiach daného konania. Nebráni súdu, aby od tohto

pravidla v záujme procesnej ekonómie upustil, ak je zrejmé, ţe nezoznámenie účastníka

konania napr. so stanoviskom iných účastníkov nemôţe mať akýkoľvek vplyv na výsledok

konania pred nimi.

Ak za porušenie zásady kontradiktórnosti by mal byť povaţovaný aj procesný postup

exekučného súdu spočívajúci v tom, ţe po vyţiadaní si rozhodcovskej zmluvy od oprávnenej,

14

neoboznámil tohto účastníka exekučného konania so svojím stanoviskom o neplatnosti

rozhodcovskej doloţky obsiahnutej v tejto zmluve, potom podľa názoru dovolacieho súdu,

(za situácie, ţe platné právo pripúšťa proti rozhodnutiu exekučného súdu o zamietnutí ţiadosti

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, resp. proti rozhodnutiu o zastavení exekúcie

odvolanie) treba tento nedostatok povaţovať za zhojený moţnosťou oprávnenej vyjadriť svoje

námietky ku skutkovým zisteniam exekučného súdu vyvodeným z ním predloţeného listinného

dôkazu a k právnym záverom z toho vyplývajúcim v podanom odvolaní. Iný názor,

vychádzajúci z nemoţnosti zhojenia uvedeného nedostatku inak neţ zrušením rozhodnutí

odvolacieho a exekučného súdu a vrátením veci na opätovné rozhodnutie, by odporoval

zásade efektivity konania, pretoţe zrušenie rozhodnutí by zbytočne zvyšovalo náklady

účastníkov konania ako aj náklady na výkon súdnictva, a tým by bolo aj v rozpore s jedným

zo základných princípov právneho štátu, ktorým je princíp racionality.

V preskúmavanej veci oprávnená moţnosť podať odvolanie proti uzneseniu

exekučného súdu o zastavení exekúcie aj vyuţila a v podanom opravnom prostriedku

vyjadrila, okrem iného, aj svoj nesúhlas s právnymi závermi exekučného súdu.

V súvislosti s námietkou dovolateľky, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá

má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, ţe táto (iná) vada je relevantným

dovolacím dôvodom ( ), avšak (na rozdiel od vád taxatívne

vymenovaných v ) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí

aj o nesprávnom právnom posúdení veci ( ); aj za predpokladu,

ţe by tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mohli by mať za následok nanajvýš vecnú

nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania

v zmysle V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny

právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov

vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo

procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.

Keďţe prípustnosť dovolania oprávnenej nemoţno vyvodiť z ustanovení

a neboli zistené ani vady konania v zmysle , Najvyšší súd Slovenskej republiky

jej dovolanie odmietol podľa v spojení s

ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok

neprípustný.

15

V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala ( v spojení

s a ), Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však ţiadne trovy

dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, ţe v dovolacom konaní mu ţiadne trovy nevznikli.

V súvislosti s odvolaním, ktoré oprávnená podala proti tej časti rozhodnutia

odvolacieho súdu, ktorým tento súd jej návrh na prerušenie konania zamietol Najvyšší súd

Slovenskej republiky skúmal predovšetkým podmienky, za ktorých môţe konať ( )

a dospel k záveru, ţe v predmetnej veci ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý

nemoţno odstrániť.

I keď výslovne nevypočítava procesné podmienky konania,

moţno z neho vyvodiť, ţe procesné podmienky sú také vlastnosti súdu a účastníkov konania,

ktoré musia byť splnené na to, aby sa dosiahol cieľ občianskeho súdneho konania vyplývajúci

zo základných ustanovení (v prvej hlave prvej časti).

Na strane súdu k podmienkam konania patria tie, ktoré vymedzujú jeho práva a povinnosti

ako orgánu štátu konať a vydať rozhodnutie. Takouto podmienkou je nepochybne aj funkčná

príslušnosť, z úpravy ktorej vyplýva, ktorý súd je príslušný konať a rozhodovať o veci

v inštančnom postupe. Chýbajúca funkčná príslušnosť na prejednanie určitej veci predstavuje

neodstrániteľný nedostatok podmienky konania.

V prejednávanej veci odvolanie oprávnenej smeruje proti uzneseniu, ktorým krajský

súd v odvolacom konaní nevyhovel návrhu oprávnenej na prerušenie konania.

Podľa účastník môţe napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa

odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje. Ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob

vyrovnania vzťahu medzi účastníkom a vedľajším účastníkom, môţe podať odvolanie

aj vedľajší účastník.

Podľa krajské súdy rozhodujú o odvolaniach proti rozhodnutiam

okresných súdov. Podľa o odvolaniach proti rozhodnutiam krajských

súdov ako súdov prvého stupňa rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej republiky.

Citované zákonné ustanovenia upravujú funkčnú príslušnosť Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky tak, ţe tento súd je príslušný rozhodovať o odvolaniach vtedy,

ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu krajského súdu ako súdu prvého stupňa. Spôsobilým

16

predmetom odvolacieho konania sú teda len rozhodnutia súdu prvého stupňa.

Rozhodnutie krajského súdu o nevyhovení návrhu oprávnenej na prerušenie konania

vydané v priebehu odvolacieho konania, nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu prvého

stupňa, ale jedná sa o rozhodnutie odvolacieho súdu, proti ktorému nie je odvolanie

prípustné. v ustanovení výslovne predpokladá

rozhodovanie odvolacieho súdu napr. aj o návrhoch podľa § 138 ods. 1 vrátane tých,

o ktorých nerozhodol súd prvého stupňa. Odvolací súd sa pri takomto rozhodovaní nestáva

súdom prvého stupňa, ale zostáva odvolacím súdom. Napadnuté uznesenie krajského súdu

ako odvolacieho súdu teda neobsahuje (neuvádza) chybné poučenie o neprípustnosti

odvolania proti tomuto rozhodnutiu.

Oprávnená napadla predmetné uznesenie krajského súdu odvolaním, avšak funkčná

príslušnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rozhodovanie o tomto opravnom

prostriedku nie je daná z dôvodu, že napadnuté rozhodnutie nebolo vydané krajským súdom

ako súdom prvého stupňa, ale ako súdom odvolacím.

Podľa kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené

podmienky, za ktorých môţe konať vo veci (podmienky konania). Podľa

ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemoţno odstrániť, súd konanie zastaví.

Keďţe na prejednanie odvolania podaného oprávnenou proti uzneseniu odvolacieho

súdu nie je daná funkčná príslušnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ide o taký

nedostatok podmienky konania, ktorý nemoţno odstrániť. V súlade s posledne citovaným

ustanovením bolo preto potrebné konanie o tomto opravnom prostriedku zastaviť bez toho,

aby bolo moţné preskúmať vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky

podľa v spojení s , so zreteľom na skutočnosť, ţe

odvolacie konanie bolo zastavené.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

17

V Bratislave 7. mája 2014

JUDr. Daniela Š v e c o v á, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Zuzana Pudmarčíková