Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
dbe/435775.3a6fd7.pdf
PDF · 165.47 KB
No categories available
6Cdo/156/2014
Najvyšší súd
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, zastúpenej advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko,
s.r.o., so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, v mene ktorej koná ako konateľ advokát
doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., proti ţalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Ţupné nám. č. 13, o
náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy, vedenej na Okresnom súde Spišská Nová Ves
pod sp. zn. 7 C 168/2012, o dovolaní ţalobkyne proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach
zo 6. decembra 2013 sp. zn. 6 Co 322/2013 takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Ţalovanej nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Ţalobkyňa podala 27. septembra 2012 na Okresnom súde Spišská Nová Ves ţaloby,
ktorými sa voči ţalovanej domáhala náhrady majetkovej a nemajetkovej ujmy v zmysle zákona
č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z."). V ţalobách medziiným uviedla, ţe
predmetnú ujmu jej spôsobil nesprávnym úradným postupom Okresný súd Spišská Nová Ves,
preto jeho sudcovia nemôţu ţiadnu danú vec prejednať a rozhodnúť. Vzhľadom na to ţiadala,
aby Krajský súd v Košiciach rozhodol o prikázaní kaţdej z týchto veci inému súdu toho istého
stupňa (§ 12 ods. 1 O.s.p.).
Okresný súd Spišská Nová Ves (ďalej aj „súd prvého stupňa") uznesením
z 9. októbra 2012 č. k. 7 C 168/2012-7 spojil veci sp. zn. 7 C 168/2012, 7 C 183/2012,
7 C 196/2012, 7 C 235/2012, 7 C 255/2012, 7 C 295/2012, 7 C 317/2012, 7 C 291/2012,
na ňom vedené na spoločné konanie, ktoré sa vedie pod sp. zn. 7 C 168/2012.
Krajský súd v Košiciach uznesením z 22. októbra 2012 sp. zn. 9 NcC 16/2012
rozhodol, ţe sudkyňa Okresného súdu Spišská Nová Ves J.. D. P. nie je vylúčená z
prejednávania a rozhodovania veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. 7 C 168/2012.
Súd prvého stupňa uznesením z 19. decembra 2012 č. k. 7 C 168/2012-28 uloţil
ţalobkyni povinnosť zaplatiť súdny poplatok vo výške 8 x 66 EUR, t. j. 528 EUR za vznesenú
námietku zaujatosti podľa poloţky č. 17a Sadzobníka súdnych poplatkov (ďalej
len „Sadzobník"), ktorý tvorí prílohu zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku
za výpis z registra trestov (ďalej len „zákon č. 71/1992 Zb.").
Označené uznesenie Okresného súdu Spišská Nová Ves napadla ţalobkyňa
odvolaním argumentujúc tým, ţe v danom prípade nepodala námietku zaujatosti (§ 12 ods. 1
O.s.p.). Navyše, i keby predsa len išlo o námietku zaujatosti, nezaťaţovala by ju povinnosť
zaplatiť súdny poplatok, lebo konanie je v danom prípade vecne oslobodené od súdneho
poplatku podľa § 4 ods. 1 písm. k/ zákona č. 71/1992 Zb.
Krajský súd v Košiciach uznesením zo 6. decembra 2013 sp. zn. 6 Co 322/2013
odvolaním napadnuté uznesenie potvrdil. V odôvodnení sa stotoţnil s názorom súdu prvého
stupňa, ţe z hľadiska obsahového išlo v podanej ţalobe aj o námietku zaujatosti vznesenú proti
sudcom Okresného súdu Spišská Nová Ves; za správny označil tieţ následný postup súdu
prvého stupňa pri vyrubení súdneho poplatku za námietku zaujatosti. Stotoţnil s názorom
Ústavného súdu Slovenskej republiky vyjadrením v uznesení z 30. marca 2011 sp. zn.
II. ÚS 124/2011, podľa ktorého vecné oslobodenie občianskeho súdneho konania od súdneho
poplatku podľa § 4 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. sa nevzťahuje aj na súdny poplatok
za vznesenie námietky zaujatosti podľa poloţky č. 17a Sadzobníka. Od povinnosti zaplatiť
tento poplatok moţno oslobodiť účastníka iba postupom podľa § 138 O.s.p. Vecné oslobodenie
účastníka občianskeho súdneho konania od súdneho poplatku podľa § 4 zákona č. 71/1992 Zb.
sa vzťahuje iba na súdny poplatok za návrh (§ 4 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb.), za odvolanie,
dovolanie, návrh na obnovu konania, výkon rozhodnutia a exekúciu (§ 4 ods. 3
Uvedené uznesenie odvolacieho súdu napadla ţalobkyňa dovolaním. Navrhla,
aby dovolací súd rozhodnutia súdov oboch niţších stupňov zrušil a vec vrátil súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnila tým, ţe v predmetnej veci sa nepodal návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala moţnosť konať pred súdom, a ţe vo veci rozhodoval vylúčený sudca. Za nepodanie
návrhu na začatie konania povaţovala nepodanie námietky zaujatosti, pretoţe to nebolo
obsahom jej vôle. Neexistujúcu námietku zaujatosti nebolo moţné spoplatniť. Za odňatie
moţnosti konať pred súdom povaţovala údajnú prekvapivosť a nepreskúmateľnosť
rozhodnutia odvolacieho súdu. Rozhodovanie vylúčeným sudcom v konaní pred súdom prvého
stupňa vyvodzovala z toho, ţe išlo o sudcu súdu, ktorého nezákonným postupom jej mala byť
spôsobená ţalovaná ujma. Vyčítala odvolaciemu súdu aj nesprávnosť jeho záveru, podľa
ktorého sa vecné oslobodenie konania od súdnych poplatkov nevzťahuje na súdny poplatok
za vznesenie námietky zaujatosti.
Ţalovaná sa k dovolaniu písomne nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podala včas ţalobkyňa zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p., bez
nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či tento opravný
prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa. Dospel pri tom
k záveru, ţe dovolanie v predmetnej veci nieje prípustné.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Keďţe v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, jeho
prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia § 239 O.s.p.
Uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci však nemoţno podriadiť pod ţiaden
dôvod prípustnosti vyplývajúci z ustanovenia § 239 O.s.p., lebo odvolací súd uznesenie súdu
prvého stupňa nezmenil, ale ho potvrdil a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu
Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska.
Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení prípustnosť dovolania nevyslovil
a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade
cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo
o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky (§ 239 ods. 1
písm. a/, písm. b/ O.s.p., ods. 2. písm. a/, písm. b/, písm. c/ O.s.p.). Dovolanie ţalobkyne preto
podľa ustanovenia § 239 ods. 1 a ods. 2 O. s. p. nie je prípustné.
Prípustnosť dovolania ţalobkyne by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,
len ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému
rozhodnutiu (rozsudku aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci
súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom
konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej
veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal
návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom
súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd
nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania
významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., moţno ním
napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesné neprípustné (viď napríklad
R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. ale nie je
významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade vymenovanej
v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Ţalobkyňa procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ d/ O.s.p. netvrdila
a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení nie je
prípustné.
Nedostatok návrhu na začatie konania v zmysle ustanovenia § 79 ods. 1 prvá veta O.s.p.
(tam, kde je takýto návrh potrebný) je neodstrániteľným nedostatkom podmienky konania,
ktorý v konečnom dôsledku vedie k zastaveniu konania v ktoromkoľvek jeho štádiu. Tento
nedostatok zakladá vadu konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p.
V predmetnej veci z obsahu spisu vyplýva, ţe ţalobkyňa podala návrh na začatie
konania (ţalobu) 27. septembra 2012 a vychádzajúc z jeho obsahu (§ 41 ods. 2 O.s.p.) moţno
ustáliť, ţe ţalobkyňa ním uplatnila nárok na náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy v zmysle
zákona č. 514//2003 Z.z. a navrhla tieţ prikázať vec inému súdu z dôvodu, ţe sudcovia
Okresného súdu Spišská Nová Ves sú z prejednávania a rozhodovania tejto veci vylúčení
so zreteľom na ich pomer k veci a účastníkom konania. Ide teda o návrh (ţalobu),
ako procesnoprávny úkon účastníka konania, ktorou ţalobkyňa uplatnila tak nárok vyplývajúci
z právneho vzťahu medzi účastníkmi konania (ţalobcom a ţalovaným), ale súčasne (vzniesla)
uplatnila aj námietku zaujatosti. V takomto prípade, z hľadiska spoplatnenia námietky
zaujatosti, nevzniká vzťah medzi účastníkmi konania, ale vzniká vzťah osobitný
fínančno-právny (poplatkový) medzi poplatníkom a štátom, v ktorom návrh na začatie konania
podľa § 79 ods. 1 O.s.p. nie je potrebný. Pre vznik tohto vzťahuje relevantné samotné
uplatnenie námietky zaujatosti zo strany účastníka konania, pričom takáto námietka môţe byť
uplatnená buď samostatným podaním (v konaní, ktoré je uţ začaté) alebo môţe tvoriť aj súčasť
iného podania (tak ako v predmetnej veci bola uplatnená v návrhu na začatie
konania - v ţalobe). Prikázanie veci v zmysle ustanovenia § 12 ods. 1 O.s.p. prichádza do úvahy
len vtedy, ak súd nemôţe vo veci konať, lebo jeho sudcovia sú vylúčení. Za takýchto okolností
musí byť vec prikázaná inému súdu. Nutná delegácia v zmysle citovaného zákonného
ustanovenia je teda „viazaná" na ustanovenie § 14 ods. 1 O.s.p., z ktorého vyplývajú
skutočnosti zakladajúce dôvod, pre ktorý je sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania
veci. Takáto námietka (a s ňou spojená nutná delegácia) nemôţe byť predmetom samostatného
súdneho konania, ale takého konania, ktoré sa vo veci uţ začalo na návrh (ako sa to stalo
aj v predmetnej veci). Inak by sa sudcovia ani nemohli vyjadriť, či majú relevantný vzťah
k veci, k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom. Bez konkrétnej veci, nemôţu byť
ani účastníci konania, ani ich zástupcovia.
Moţno ešte uviesť, ţe v občianskom súdnom konaní súd spravidla rozhoduje
o viacerých parciálnych otázkach významných pre konanie (o povinnosti poplatníka zaplatiť
súdny poplatok, námietke zaujatosti, ustanovení zástupcu, uloţení poriadkovej pokuty, trovách
konania, svedočnom a pod.). O týchto otázkach ale nerozhoduje v nejakom samostatnom
(súbeţne prebiehajúcom) konaní, ktoré by začínalo osobitným návrhom. Rozhodovanie
o týchto otázkach predstavuje integrálnu súčasť jednotného občianskeho súdneho konania,
v ktorom je podaný jediný návrh na začatie konania - ţaloba. Aj vtedy, keď súd rozhoduje
o námietke zaujatosti vznesenej účastníkom (pokiaľ bola podaná) alebo o povinnosti účastníka
(poplatníka) zaplatiť súdny poplatok, rozhoduje ako súd v konaní, ktoré začalo podaním návrhu
na začatie konania (ţaloby). Len ak takéto občianske súdne konanie ako celok prebehlo napriek
tomu, ţe sa nepodal návrh na jeho začatie (ţaloba), hoci bol podľa zákona potrebný, ide
o procesnú vadu v zmysle § 237 písm. e/ O.s.p.
Tvrdenie, ţe v danom prípade sa nepodal návrh na začatie konania (keď ţalobkyňa
nevzniesla námietku zaujatosti voči sudcom), nenapĺňa skutkovú podstatu ustanovenia § 237
ods. 1 písm. e/ O.s.p.; dovolateľka ním totiţ zamieňa stav, keď nebol podaný ţiadny návrh
na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný, s takým procesným stavom, v ktorom
konanie bolo (podaním ţaloby) riadne začaté a v jeho rámci bol vyrubený súdny poplatok.
Pokiaľ ţalobkyňa namietala tzv. prekvapivosť rozhodnutia odvolacieho súdu, dovolací
súd poukazuje na predchádzajúce rozhodnutia Najvyššieho súdu SR (napríklad sp. zn.
7 Cdo 102/2011, 2 Cdo 226/2011, 5 Cdo 46/2011). Odňatie moţnosti konať pred súdom, ktoré
bolo spôsobené tzv. prekvapivými, resp. nečakanými rozhodnutiami, podľa judikatúry
najvyššieho súdu nastane vtedy, ak odvolací súd svoje rozhodnutie „nečakane" zaloţil na iných
právnych záveroch neţ súd prvého stupňa, pričom účastníkovi bolo odňaté právo namietať
správnosť (novo zaujatého) právneho názoru na inštančne vyššom súde. V týchto prípadoch
spravidla odvolací súd vyvodil svoj (iný) právny záver zo skutočností, ktoré súd prvého stupňa
výslovne právne neposudzoval, resp. nevyhodnotil a účastník v odvolacom konaní nemal
dôvod namietať a zdôvodňovať prípadné nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého
stupňa. V prejednávanej veci o takýto prípad odlišného právneho názoru odvolacieho súdu
od prvostupňového súdu nejde a preto je námietka ţalobkyne v tomto smere nedôvodná.
Ani ďalšia námietka dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného
vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu nie je dôvodná. To, ţe právo na riadne odôvodnenie
súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu,
jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu ale nevyţaduje,
aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná
odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie
rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija
c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko
z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins
c. Francúzsko z 19. februára 1998).
K povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie sa rovnako vyjadril aj Ústavný
súd Slovenskej republiky v náleze III. ÚS 119/03-30. Vyslovil, ţe súčasťou obsahu základného
práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné
otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti
takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ustanovení § 157 ods. 2 O.s.p.,
v spojení s ustanovením § 167 ods. 2 O.s.p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní
( § 2 1 1 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať
na kaţdú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné
na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní
(II. ÚS 78/05).
Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré ţalobkyňou predloţené
listiny preskúmal a s akými skutkovými závermi, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval
na prejednávanú vec a z ktorých vyvodil svoje právne závery, ktoré vysvetlil zrozumiteľne
a v dostatočnom rozsahu, pričom tieţ vysvetlil, prečo sa nestotoţnil s námietkami ţalobkyne
uvedenými v odvolaní. S poukazom na relevantnú judikatúru sa stotoţnil s názorom súdu
prvého stupňa v tom, ţe z hľadiska obsahového v podanej ţalobe išlo aj o námietku zaujatosti
vznesenú proti sudcom Okresného súdu Spišská Nová Ves; za správny označil tieţ následný
postup súdu prvého stupňa pri vyrubení súdneho poplatku za námietku zaujatosti.
Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď na relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany ţalobkyne, keď v dostatočnom rozsahu zodpovedalo,
prečo má povinnosť zaplatiť súdny poplatok za podanie námietky zaujatosti. Okolnosť, ţe táto
odpoveď ţalobkyňu neuspokojuje, neznamená, ţe odôvodnenie nespĺňa parametre zákonného
rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p.; za odňatie moţnosti konať pred súdom v ţiadnom
prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv
či poţiadaviek ţalobkyne.
Dôvodnou nebola ani námietka dovolateľky, ţe v konaní pred súdom prvého stupňa
rozhodoval (a teda, ţe uznesenie o poplatkovej povinnosti vydal) vylúčený sudca. I keď
ustanovenie § 14 ods. 1 O.s.p. spája vylúčenie sudcov z prejednania a rozhodovania vo veci
nielen so skutočne preukázanou zaujatosťou, ale aj vtedy, ak moţno mať čo i len pochybnosť
o ich nezaujatosti, nemoţno prehliadať, ţe rozhodnutie o vylúčení sudcu predstavuje výnimku
z významnej ústavnej zásady, ţe nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 48
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Vzhľadom na to moţno vylúčiť sudcu z prejednávania
a rozhodovania pridelenej veci len celkom výnimočne a len zo skutočne závaţných dôvodov,
ktoré sudcovi zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom, objektívne, nezaujato
a spravodlivo. Samotný subjektívny názor účastníka konania, ţe v osobe určitého sudcu sú dané
okolnosti vylučujúce ho z prejednávania a rozhodovania veci, nezakladá ešte bez ďalšieho
dôvod pre legitímne obavy z jeho nestranného a nezaujatého rozhodovania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky uţ v iných veciach vyslovil názor, ţe dôvod
na vylúčenie sudcu nezakladá sama skutočnosť, ţe sudca má prejednať a rozhodnúť vec,
v ktorej ţalovaným je súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo (viď napríklad uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. mája 2010 sp. zn. 3 Nc 14/2010). Nadväzujúc
na tento názor dovolací súd pre účely preskúmavanej veci konštatuje, ţe dôvodom na vylúčenie
sudcu nieje bez ďalšieho ani to, ţe vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne (podľa tvrdenia
ţalobkyne) svojím nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci zaloţil zodpovednosť
ţalovanej za majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z.
So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie ţalobkyne podľa § 243b ods. 5 O.s.p.
v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako procesné neprípustné odmietol, bez toho,
aby sa mohol zaoberať správnosťou právneho posúdenia veci, na ktorom spočíva dovolaním
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu.
O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol dovolací súd podľa § 243b ods. 5,
v spojení s ustanoveniami § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p., keď ţalovanej (ktorej vzniklo
právo na náhradu trov konania) v dovolacom konaní ţiadne trovy nevznikli.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0 .
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 7. mája 2014
JUDr. Daniela Švecová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Zuzana Pudmarčíková
8
8