Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
cfc/396491.2e026c.pdf
PDF · 183.29 KB
No categories available
2Oboer/114/2013
Najvyšší súd 2Oboer/114/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: P. zastúpeného
Advokátskou kanceláriou V., proti povinnému: P., o vymoženie 2 034,34 eur
s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Košice - okolie pod sp. zn. 12Er/2070/2012,
o dovolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach z 20. decembra 2012
č. k. 12CoE/243/2012-27, takto
rozhodol:
Dovolanie oprávneného o d m i e t a.
Povinnému náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a.
O d ô v o d n e n i e :
Oprávnený podal 08. 03. 2012 súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie
na vymoţenie sumy 2 034,34 eur s príslušenstvom. Uviedol, ţe exekučným titulom je
k návrhu pripojený rozhodcovský rozsudok vydaný STÁLYM ROZHODCOVSKÝM
SÚDOM zriadeným pri ROZHODCOVSKEJ, ARBITRÁŢNEJ a MEDIAČNEJ, a. s.,
so sídlom v Bratislave, Trnavská cesta 7, IČO: 35 862 882 z 11. novembra 2011 sp. zn.
ISB0910001, ktorým bola povinnému P. uloţená povinnosť zaplatiť sumu 2 034,34 eur
s príslušenstvom. Súdny exekútor poţiadal Okresný súd Košice - okolie o vydanie poverenia
na vykonanie exekúcie.
Okresný súd Košice - okolie uznesením zo 04. 07. 2012 č. k. 12Er/2070/2012-13
ţiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.
V odôvodnení uviedol, ţe medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným bola dňa
22. 11. 2007 uzatvorená Zmluva o úvere č. 8572095007, na základe ktorej boli povinnému
poskytnuté finančné prostriedky vo výške 2 655,51 eur. Zmluvami o postúpení pohľadávok
zo dňa 15. 12. 2010 a 24. 02. 2011 došlo k postúpeniu pohľadávky z tejto zmluvy
na oprávneného. Súd prvého stupňa vec právne posúdil podľa ust. § 52 ods. 1 aţ 3
Občianskeho zákonníka a § 2 písm. a/ a b/ a § 3 ods. 1 a 2 zákona č. 258/2001 Z. z.
o spotrebiteľských úveroch a konštatoval, ţe v predmetnom konaní sa vymáha plnenie
zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 258/2001 Z. z. Poukázal na ust. § 45
zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní a uviedol, ţe jediným exekučným titulom,
pri ktorom exekučný súd vstupuje aj do hmotnoprávneho vzťahu účastníkov exekučného
konania je rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní. Ak tento zaväzuje účastníka
rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemoţné, právom nedovolené alebo
odporuje dobrým mravom, súd zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné
konanie aj bez návrhu. Pre takéto posúdenie však musí mať k dispozícii predovšetkým
zmluvu o úvere so všetkými jej neoddeliteľnými prílohami a listinu obsahujúcu dohodu
o tom, ţe riešenie sporov, ktoré vzniknú z konkrétneho zmluvného vzťahu budú zmluvné
strany riešiť v rozhodcovskom konaní. Súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon
právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa musí hneď
potom ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel
preskúmať ex offo prípadnú nekalú povahu rozhodcovskej doloţky uvedenú v zmluve
uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom. Súd prvého stupňa z predloţenej Zmluvy
o úvere a obchodných podmienok zistil, ţe v čl. 11, bod 11.2 obchodných podmienok sa
nachádza rozhodcovská doloţka, v zmysle ktorej sa zmluvné strany dohodli, ţe akékoľvek
spory, ktoré vzniknú zo Zmluvy o úvere a obchodných podmienok budú riešené dohodou.
V prípade nedosiahnutia dohody mal klient prijať návrh banky na riešenie vzájomných sporov
pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri spoločnosti Rozhodcovská, arbitráţna
a mediačná a. s. podľa jeho vnútorných predpisov, pričom ako miesto rozhodcovského
konania bolo určené mesto Bratislava. Podľa takto formulovanej rozhodcovskej doloţky sa
spotrebiteľ musel podrobiť rozhodcovskému konaniu, navyše vzdialenostne neprimeranému
a pred súkromnou osobou, ktorú si oprávnený uţ predformuloval v zmluve a na výbere ktorej
spotrebiteľ nemal ţiadnu účasť, pričom táto mala z takejto aktivity oprávneného aj prospech.
Podľa súdu prvého stupňa takáto doloţka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a preto je podľa ust. § 53 ods. 4
Občianskeho zákonníka neplatná. Na základe uvedeného rozhodcovský rozsudok nebol
spôsobilým exekučným titulom, preto súd prvého stupňa zamietol ţiadosť súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na jeho podklade.
Krajský súd v Košiciach, ako súd odvolací, na odvolanie oprávneného napadnutým
rozhodnutím z 20. 12. 2012 č. k. 12CoE/243/2012-27 uznesenie súdu prvého stupňa ako
vecne správne potvrdil. Odvolací súd poukázal na odôvodnenie uznesenia súdu prvého stupňa
a dodal, ţe exekučný súd je povinný preskúmať exekučný titul aj podľa kritérií uvedených
v § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní, teda exekučný súd musí zistiť, či exekučný
titul, ktorým je rozhodcovský rozsudok nemá nedostatok uvedený v § 40 písm. a/, b/ alebo c/
zákona o rozhodcovskom konaní, alebo či nezaväzuje na plnenie, ktoré je objektívne
nemoţné, právom nedovolené alebo v rozpore s dobrými mravmi. V prípade, ak exekučný súd
zistí, ţe rozhodcovský rozsudok má niektorý z týchto nedostatkov uvedených v § 45 ods. 1
zákona o rozhodcovskom konaní musí v zmysle § 44 ods. 2 zamietnuť ţiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie. Vzhľadom na charakter právneho vzťahu medzi účastníkmi
zmluvy, ktorý je jednoznačne spotrebiteľský podľa odvolacieho súdu exekučný súd mal
povinnosť preskúmať exekučný titul aj z toho hľadiska, či je vykonateľný po stránke
formálnej a materiálnej, či oprávnený a povinný sú vecne legitimovaní v konaní a či právo nie
je prekludované. Odvolací súd preto povaţuje postup súdu prvého stupňa pri preskúmavaní
rozhodcovskej doloţky za súladný so zákonom.
Vo vzťahu k odvolacej námietke oprávneného, ţe osobitný zákon č. 483/2001 Z. z. mu
ukladal povinnosť ponúknuť klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej
zmluvy odvolací súd konštatoval, ţe návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy sa nachádzal
len v nepodpísaných a dátumoch neoznačených všeobecných zmluvných podmienkach, ktoré
nespĺňali podmienku určitosti návrhu na uzavretie zmluvy ani podmienku prijatia návrhu
zo strany spotrebiteľa. Preto podľa odvolacieho súdu rozhodcovská doloţka nie je ani
návrhom na uzavretie rozhodcovskej zmluvy tak ako to vyplýva zo zákona o bankách
v spojení s Občianskym zákonníkom. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvého
stupňa odvolací súd dodal, ţe neplatná rozhodcovská doloţka nemôţe zaloţiť právomoc
rozhodcovského súdu na konanie a takto (bez právomoci rozhodcovského súdu) vydaný
rozhodcovský rozsudok, t. j. vydaný na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky nemôţe
byť exekučným titulom, lebo ide o nulitný právny akt. Takto neboli splnené podmienky
pre udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Výrok o trovách konania sa zakladá podľa
§ 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p.
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podal dovolanie oprávnený, ktorý navrhol,
aby dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu zmenil a poveril súdneho exekútora vykonaním
exekúcie, alternatívne, aby uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého stupňa zrušil
a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania odôvodnil
ustanovením § 241 ods. 2. písm. a/, b/, c/ O. s. p., § 238 ods. 3 O. s. p. a § 237 písm. a/, d/, e/,
f/ O. s. p. (súdy rozhodli „nad rámec zverenej právomoci“, v tej istej veci sa uţ prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, nepodal sa návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, účastníkom konania sa postupom súdu
odňala moţnosť konať pred súdom). Podľa dovolateľa súd rozhodoval v tej istej veci, kedy sa
uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie a teda bolo
v súlade so zákonom rozhodnuté rozhodcovským rozsudkom. Dovolateľ povaţuje
za neprijateľné, aby súd poprel právoplatnosť a vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku,
nakoľko sa nepodal návrh na začatie konania o jeho zrušení, ktorý podľa zákona bol potrebný.
Podľa dovolateľa exekučný súd nebol oprávnený skúmať materiálnu správnosť
rozhodcovského rozsudku, rozhodcovské konanie, ani zmluvu na základe ktorej bol vydaný.
Vo veci je daná prekáţka právoplatne rozhodnutej veci. Za odňatie moţnosti konať
pred súdom a porušenie jeho práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd dovolateľ
označil skutočnosť, ţe mu nebolo umoţnené riadne a zákonným spôsobom uplatniť jeho
práva z rozhodcovského rozsudku v exekučnom konaní ako aj nedostatočné odôvodnenie
rozhodnutí prvostupňového a odvolacieho súdu. Podľa dovolateľa exekučný súd v exekučnom
konaní vyslovil bez zákonného dôvodu právoplatné a vykonateľné rozhodnutie vydané
v súlade so zákonom za nevykonateľné.
Povinný sa k podanému dovolaniu nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.), po zistení,
ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.) zastúpený v súlade s § 241
ods. 1 O. s. p. bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O. s. p.) skúmal, či
dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno dovolaním napadnúť.
Podľa § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu.
V zmysle § 239 ods. 1 veta prvá O. s. p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu
prípustné, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodol
vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/
O. s. p.) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho
súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí
návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
V zmysle § 239 ods. 2 O. s. p. je dovolanie prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil
vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu
rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)
cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území
Slovenskej republiky.
Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré oprávnený napadol dovolaním nemá znaky
ţiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil
uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ani nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu
uvedenému v § 239 ods. 2 písm. a/ aţ c/ O. s. p. Dovolanie oprávneného preto podľa
ustanovení § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. nie je procesne prípustné.
Prípustnosť dovolania oprávneného prichádza do úvahy len, ak by v konaní došlo
k niektorej z procesných vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/ O. s. p. Podľa tohto
ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu (rozsudku aj uzneseniu)
a z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania
významný. Ak je konanie postihnuté niektorou z vád uvedených v § 237 O. s. p. moţno
dovolaním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak procesne neprípustné. Pre záver
o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O. s. p. ale nie je významný subjektívny názor
účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k niektorej z vád vymenovaných v tomto ustanovení,
ale rozhodujúce je zistenie, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Oprávnený procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/, g/ O. s. p. netvrdil
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Procesná prípustnosť dovolania
z týchto ustanovení nie je preto daná.
Oprávnený predovšetkým namieta, ţe súdy rozhodli vo veci, ktorá nepatrí do ich
právomoci (§ 237 písm. a/ O. s. p.). Táto námietka, ktorá v dovolaní nie je výslovne ani
špecifikovaná nie je však opodstatnená.
Pri posudzovaní existencie tejto vady (§ 237 písm. a/ O. s. p.) dovolací súd vychádzal
z ustanovenia § 7 ods. 1 O. s. p., podľa ktorého v občianskom súdnom konaní súdy
prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych,
pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona
neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány ako i z ustanovenia § 104 ods. 1 O. s. p.
/druhá veta pred bodkočiarkou/, podľa ktorého, ak vec nespadá do právomoci súdov alebo ak
má predchádzať iné konanie, súd postúpi vec po právoplatnosti uznesenia o zastavení konania
príslušnému orgánu.
O ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
nepochybne rozhoduje súd (§ 44 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku).
Dovolateľ namieta vadu podľa § 237 písm. d/ O. s. p., t. j., ţe sa v tej istej veci uţ prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie.
Podľa § 159 ods. 3 O. s. p. len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôţe sa prejednať
znova.
Prekáţka rozsúdenej veci (rei iudicatae) svojou podstatou patrí k procesným
podmienkam a jej existencia sa skúma v kaţdom štádiu konania a v prípade zistenia, vedie
k zastaveniu konania. Táto prekáţka nastáva predovšetkým vtedy, ak sa má v novom konaní
prejednať tá istá vec. O tú istú vec ide predovšetkým vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý
nárok alebo stav, o ktorom uţ bolo právoplatne rozhodnuté a ak sa týka rovnakého predmetu
konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo
stav vymedzený ţalobným petitom vyplýva z rovnakých skutočných tvrdení, z ktorých bol
uplatnený (t. j., ak vyplýva z rovnakého skutku).
Pre posúdenie, či je daná prekáţka veci právoplatne rozhodnutej nie je významné ako
súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného konania.
Prekáţka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, pokiaľ určitý skutkový dej (skutok)
bol po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne, či neúplne. Pokiaľ ide
o totoţnosť účastníkov nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké
alebo rozdielne procesné postavenie (či ten, kto bol v skoršom konaní ţalobcom je ţalobcom
aj v novom konaní alebo má postavenie ţalovaného, resp. či ten, kto v skoršom konaní
vystupoval ako ţalovaný má alebo nemá v novom konaní procesné postavenie ţalovaného).
Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni
nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či uţ z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej
sukcesie.
Z obsahu spisu vyplýva, ţe konaniu vo veci exekúcie oprávneného P., proti
povinnému P., o vymoţenie 2 034,34 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Košice
- okolie pod sp. zn. 12Er/2070/2012 na základe rozhodcovského rozsudku vydaného
STÁLYM ROZHODCOVSKÝM SÚDOM zriadeným pri ROZHODCOVSKEJ,
ARBITRÁŢNEJ a MEDIAČNEJ, a. s. z 11. novembra 2011 sp. zn. ISB0910001
nepredchádzalo ţiadne iné konanie na súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté. Vzhľadom
na uvedené, konanie nie je zaťaţené dovolateľom namietanou vadou (§ 237 písm. d/ O. s. p.).
Podľa dovolateľa je konanie súdov postihnuté aj vadou podľa § 237 písm. e/ O. s. p.,
ktorú vyvodzuje zo skutočnosti, ţe súdy skúmali splnenie podmienky pre vydanie
rozhodcovského rozsudku, hoci povinný skúmanie splnenia týchto podmienok neţiadal.
Ustanovenie § 237 písm. e/ O. s. p. zakladá prípustnosť dovolania z dôvodu
nedostatku jednej z neodstrániteľných podmienok konania, návrhu na začatie konania; ak
konanie prebieha bez návrhu napriek nedostatku návrhu a nejde o prípad, kedy súd môţe
konať aj bez návrhu. Súd v takom prípade konanie zastaví.
Z obsahu spisu však dovolací súd takúto vadu konania, ktorá by zakladala procesnú
prípustnosť dovolania nezistil.
Exekučný súd totiţ v danej veci začal konať na základe ţiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, o ktorej ţiadosti rozhodne v lehote 15 dní (§ 44
Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového hľadiska (§ 41 ods. 2
O. s. p.) nejde zo strany oprávneného o námietku nedostatku návrhu na začatie konania
v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O. s. p., ale o námietku inú, ktorú oprávnený uvádza
vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych záverov súdov (ich
právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade zaloţili svoje rozhodnutie.
Oprávnený v dovolaní tieţ namieta, ţe súdy mu v konaní odňali moţnosť pred súdom
konať v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.
Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia je procesne
nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme moţnosť
pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho
súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv.
Dovolateľ v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/
O. s. p. namieta porušenie jeho práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky kaţdý má právo domáhať sa zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd kaţdý má právo na to, aby
jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým
a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, ţe osobám nemoţno
brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je
i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý
súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi
názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04).
Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník
konania pred všeobecným súdom úspešný, teda, aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho
poţiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).
Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd
nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých
dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných
dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne
záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
K odňatiu moţnosti oprávneného pred súdom konať a k porušeniu práva podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd malo podľa jeho názoru dôjsť nezákonným rozhodnutím o zamietnutí
ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, v dôsledku čoho mu
nebolo umoţnené uplatniť riadne a zákonným spôsobom jeho práva z rozhodcovského
rozsudku v exekučnom konaní.
O procesnú vadu konania uvedenú v ust. § 237 písm. f/ O. s. p. ide tieţ v prípade
zamietnutia ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ak preto
neboli splnené zákonom stanovené podmienky.
Dovolací súd preskúmaním veci dospel k záveru, ţe v danej veci nešlo ani o prípad
zamietnutia ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
v procesnej situácii, v ktorej pre toto zamietnutie neboli splnené zákonné predpoklady. Súdy
správne skúmali, či vo veci boli splnené podmienky pre zamietnutie ţiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, a to posudzovaním platnosti
rozhodcovskej doloţky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského
právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah zaloţený skutočnosťou – spotrebiteľskou zmluvou).
V exekučnom konaní tak realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to ust. § 44
ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore
so zákonom. Pokiaľ súdy po konštatovaní o neprijateľnosti a tým aj neplatnosti rozhodcovskej
doloţky z dôvodu, ţe nebola individuálne dojednaná a ţe spôsobovala nevyváţenosť
v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech povinného, rozhodli o zamietnutí
ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, tým neodňali
oprávnenému moţnosť konať pred súdom.
Rozhodnutie, ktoré nie je exekučným titulom nie je spôsobilé byť podkladom
pre nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Súdna prax je jednotná v názore, ţe uţ v štádiu
posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora
na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či k návrhu na vykonanie
exekúcie bol pripojený exekučný titul. Exekučný súd je uţ v štádiu tohto posudzovania
povinný ex offo skúmať, či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo
vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či rozhodnutie je z hľadísk zakotvených
v príslušných právnych predpisoch vykonateľné tak po stránke formálnej ako aj materiálnej.
V rámci tohto skúmania nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť
(skutkové a právne závery) rozsudku všeobecného súdu ani rozsudku rozhodcovského súdu.
Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným
titulom. Pokiaľ ale oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul
rozsudok je exekučný súd ako v prípade rozsudku všeobecného súdu tak v prípade rozsudku
rozhodcovského súdu povinný skúmať, či ide o rozsudok vykonateľný (§ 39 ods. 2 a § 41
Exekučného poriadku), v rámci ktorého exekučný súd skúma, či rozsudok vydal orgán
s právomocou takýto rozsudok vydať.
Pri skúmaní vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku je exekučný súd oprávnený
riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej
zmluvy, iba ktorá platne uzavretá rozhodcovská zmluva môţe zaloţiť právomoc
rozhodcovského súdu v rozhodcovskom konaní, a teda aj vykonateľnosť rozhodnutia
vydaného v rozhodcovskom konaní.
Dovolací súd v danej veci dospel tieţ k záveru, ţe nie je dôvodná ani námietka
dovolateľa týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí
prvostupňového a odvolacieho súdu.
To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu
nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je
pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz
Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s. 12, § 29, Hiro Balani
c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997,
Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd uţ vyslovil, ţe
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Podľa § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie čoho sa navrhovateľ
(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Podľa § 167 ods. 2 O. s. p., ak nie je ďalej ustanovené inak, pouţijú sa na uznesenie
primerane ustanovenia o rozsudku.
Dovolací súd preskúmaním veci dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších
stupňov zodpovedajú poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie
citovaných zákonných ustanovení.
Súdy v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedli, ktoré oprávneným predloţené listiny
preskúmali a s akými skutkovými závermi, citovali právne predpisy, ktoré aplikovali
na prejednávanú vec a z ktorých vyvodili svoje právne závery. Prijatý záver o nesplnení
podmienok pre vyhovenie ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie zrozumiteľne a v potrebnom rozsahu vysvetlili.
Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia odvolacieho súdu dalo odpoveď
na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávneného, keď v dostatočnom
rozsahu zodpovedalo prečo nemohlo byť vyhovené ţiadosti poţadovanej súdnym
exekútorom. Rozhodnutie odvolacieho súdu nemoţno povaţovať za svojvoľné, zjavne
neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe odvolací súd sa pri výklade a aplikácii
zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel
a význam. Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje
rozhodnutie podľa predstáv oprávneného.
Oprávnený podal dovolanie aj z dôvodu, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá
mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a ţe rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci. Uvedené dôvody oprávneného sú síce relevantnými dovolacími
dôvodmi (§ 241 ods. 2 písm. b/, c/ O. s. p.) avšak iba v prípade, ak je dovolanie procesne
prípustné.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantným dôvodom bez ďalšieho však prípustnosť dovolania
nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť
rozhodnutia).
Pre úplnosť dovolací súd dodáva, ţe v dovolacom konaní nebolo moţné posudzovať
oprávneným uvedený dovolací dôvod s odkazom na ustanovenie § 238 ods. 3 O. s. p.,
nakoľko toto ustanovenie upravuje dôvody prípustnosti dovolania proti rozsudku, avšak
v prejednávanej veci oprávnený podal dovolanie proti uzneseniu, v dôsledku čoho
v predmetnom dovolacom konaní nie je moţné podľa neho postupovať.
Keďţe prípustnosť dovolania nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 239 O. s. p.
a dovolacím súdom neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O. s. p. Najvyšší súd
Slovenskej republiky dovolanie oprávneného v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je
tento opravný prostriedok neprípustný odmietol.
V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti oprávnenému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení
s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však
ţiadne trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, ţe nepodal návrh na ich priznanie.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave, 28. mája 2014
JUDr. Beáta Miničová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Ingrid Habánová