Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Cdo/225/2013

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne P. J. K., bytom C. č. 86, proti

ţalovanej Rapid life životná poisťovňa, a.s., so sídlom v Košiciach, Garbiarska č. 2, IČO:

31 690 904, v dovolacom konaní zastúpenej JUDr. Gabrielom Gulbišom, advokátom so

sídlom v Košiciach, Boţeny Němcovej č. 22, o určenie existencie právneho vzťahu, vedenej

Okresnom súde Košice I, pod sp. zn. , o dovolaní ţalovanej proti rozsudku

Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie ţalovanej o d m i e t a .

Ţalobkyni n e p r i z n á v a náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Košice I/ rozsudkom z 21. septembra 2011, č. k. – 241 určil, ţe

poistný vzťah medzi ţalobkyňou a ţalovanou zaloţený poistnou zmluvou č. 5149800067

z 20. júla 1999 naďalej trvá a ţalovanej uloţil povinnosť nahradiť ţalobkyni trovy konania

v sume 99,50 € do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Vychádzal z názoru, ţe predmetná ţaloba je dôvodná, lebo bez poţadovaného určenia

by právne postavenie ţalobkyne bolo neisté; ţalobkyňa totiţ nevie, či jej poistný vzťah

so ţalovanou trvá a teda nie je zrejmé, či v budúcnosti má ţalovaná podľa zmluvy plniť

dohodnuté poistné plnenie. Uviedol, ţe ide o (pomenovanú) poistnú zmluvu, ktorej vznik,

zmena a zánik sú upravené v . Poukázal na ustanovenia ,

ods. 2, ods. 3, § 790 písm. b/, na ustanovenia § 800 aţ 802, § 802 ods. 2 Obč. zák.

2

a na článok 11 ods. 1 Všeobecných podmienok pre Ţ. poistenie a uviedol, ţe tieto podmienky

sú záväzné pre obidve strany, ţe ţalobkyňa ţalovanú nikdy nepoţiadala o zrušenie poistenia

a preto na predmetnú vec uvedený článok VPP nemoţno aplikovať pre zánik poistenia zo

strany ţalovanej. Jednostranný právny úkon – oznámenie o zániku poistenia nemal oporu ani

v , ani vo všeobecných podmienkach poistenia. Ţalovaná nemala

právo podať ţiadosť o zrušenie poistenia s vyplatením odbavného, lebo nositeľom tohto práva

je iba poistník, teda ţalobkyňa, ktorá tým, ţe nereagovala na návrh ţalovanej (týkajúci sa

zmeny obsahu poistnej zmluvy) prejavila záujem zotrvať v pôvodnom zmluvnom vzťahu a za

pôvodných podmienok. Zdôraznil, ţe nemoţno skončiť poistenie iným spôsobom, neţ ktorý

vyplýva z ustanovenia aţ 802. K ustanoveniu , ktorým

bol novelizovaný o poisťovníctve uviedol, ţe v čase vzniku zmluvného vzťahu

(uzavretia zmluvy - 12. 7. 1999) toto ustanovenie ešte nebolo účinné, takţe by išlo o spätné

pôsobenie právnej normy (retroaktivitu), ktorá je v rozpore s princípom právnej istoty

a ochrany dôvery občanov v právny poriadok. Súd prvého stupňa napokon zdôraznil, ţe

nezistil ani ţiadny dôvod absolútnej neplatnosti predmetnej poistnej zmluvy. O trovách

konania rozhodol podľa ustanovenia

Na odvolanie ţalovanej Krajský súd v Košiciach rozsudkom z 20. februára 2013, sp. zn.

rozsudok súdu prvého stupňa (ako vecne správny) potvrdil (§ 219 ods. 2

), lebo sa v celom rozsahu stotoţnil s odôvodnením jeho rozhodnutia a účastníkom

nepriznal náhradu trov konania. Uviedol, ţe ţalovaná v konaní nepreukázala, ţe medzi ňou

a ţalobkyňou došlo k dohode o zmene poistnej zmluvy, ţe súd správne konštatoval, ţe k zániku

poistenia nedošlo ani v zmysle článku 11 ods. 2 Všeobecných poistných podmienok

pre Ţ. poistenie, ani z dôvodu nemoţnosti plnenia v zmysle § 575 ods. 1 Obč. zák. Uviedol, ţe

samotná skutočnosť, ţe ustanovenie o poisťovníctve neznamená,

ţe pred účinnosťou tohto ustanovenia ţalovaná nemala povinnosť určiť výšku poistného na

základe poistno – matematických metód tak, aby výška poistného zabezpečovala trvalú

splniteľnosť všetkých jej záväzkov. Jej kalkuláciu poistnej sadzby UDP - K v roku 1995

schválilo Ministerstvo financií SR (ako dozorný orgán nad poisťovníctvom). Táto kalkulácia

bola označená za správnu aj v roku 1999 (viď protokol o kontrole zo 4. 6. 1999) a za správnu

bola označená aj Úradom pre finančný trh (viď protokol o kontrole z 13. 2. 2003). Slovenská

národná banka konštatovala chybu v kalkulácií aţ 21. 2. 2008. Prípadný nesprávny postup

dozorného orgánu nad poisťovníctvom pri schvaľovaní obchodného plánu poisťovacej

činnosti by nemal za následok nemoţnosť plnenia ţalovanej podľa § 575.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala ţalovaná dovolanie a navrhla rozsudky

súdov oboch niţších stupňov zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, resp.

rozsudok Krajského súdu v Košiciach, ako aj rozsudok Okresného súdu Košice I/ zmeniť

a ţalobu v celom rozsahu zamietnuť a priznať jej aj náhradu trov dovolacieho konania.

Navrhla tieţ odloţiť vykonateľnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia. Prípustnosť

dovolania odôvodnila tým, ţe postupom súdu jej bola odňatá moţnosť konať pred súdom (§

237 písm. f/ v spojení s ustanovením ) Namietala aj to, ţe

konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

ako aj to, ţe rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 od. 2 písm. b/

a písm. c/ ). Odňatie možnosti konať pred súdom videla v tom, ţe súdy opomenuli

správny procesný postup pri vykonávaní dôkazov listinami ( ) v duchu

rozhodnutia NS SR sp. zn. , a ţe odvolací súd posúdil vec aj

podľa ustanovenia § 797 a nasl. Obč. zák., teda z pohľadu ustanovení, ktoré neboli

predmetom právnych úvah pred súdom prvého stupňa. Inú vadu videla v porušení

ustanovenia a nesprávne právne posúdenie zase v tom, ţe kalkulácie

a sadzby poistenia schválené v roku 1995 vstúpili ako peňaţná povinnosť do kaţdej poistnej

zmluvy poistného produktu UDP – K, teda aj do poistnej zmluvy uzavretej so ţalobkyňou,

pričom od štátom schválených sadzieb nebola oprávnená odchýliť sa alebo ich upraviť; bola

povinná ich dodrţať. Uviedla, ţe pri niektorých druhoch zmlúv je verejný záujem na ich

vyváţenosti tak veľký, ţe bol vytvorený osobitný úrad poverený vykonávaním ex ante kontroly

týchto zmlúv. Tieto zmluvy spadajú do kategórie tzv. regulovaných zmlúv, ktoré predstavujú

medzistupeň medzi súkromným a verejným právom. Kalkulácie a sadzby ustanovil štát a teda

určenie ceny poistenia a poistného plnenia nebolo slobodným prejavom vôle ţalovanej, ale

dôsledok záväzného schválenia štátneho orgánu a preto ani vada určenia peňaţných

parametrov nemôţe byť jej podnikateľským rizikom. Podnikateľským rizikom nie sú dôsledky

nezákonného rozhodnutia, resp. nesprávneho úradného postupu štátneho orgánu. Štátny

orgán posúdil tú istú vec dvakrát a s odstupom času opačne. V dôsledku nesprávneho

úradného postupu nebol len vznik nároku na náhradu škody (v prípade poistných zmlúv

ukončených do 21. 2. 2008), ale aj jej povinnosť predísť ďalšej škode ( § 415 Obč. zák.). Ak

súd vyslovil, ţe ţalovaná by mala voči ţalobkyni dodrţať poistnú zmluvu v nezmenenej

podobe, následný vznik škody by si mala uplatniť voči štátu, pričom takáto konštrukcia nie je

v právnom štáte udrţateľná. Zásada pacta sunt servanda nie je absolútna, treba zohľadniť aj

zásadu predchádzania vzniku škôd (§ 415 Obč. zák.) a vec posúdiť z aspektu obidvoch zásad

a vyváţiť konflikt, ktorý medzi nimi vzniká. Odvolací súd však tento fakt nezohľadnil. Jej

opatrenia prijaté po 21. 2. 2008 smerovali k odvráteniu škôd (ako následku nesprávneho

úradného postupu) a viedli k zániku poistnej zmluvy. Poukázala aj na princípy európskeho

zmluvného práva (ako na všeobecný systém pravidiel), ktoré majú slúţiť na vypĺňanie

„medzier“ a majú silu judikátu, a ktoré mal vyuţiť aj odvolací súd. Ak zásada pacta sunt

servanda dopadá obzvlášť ťaţivo na niektorú zo zmluvných strán, mala by byť prelomená

v podobe následnej úpravy zmluvného záväzku alebo jeho zániku. Nesúhlasila

ani so spôsobom, akým sa odvolací súd vysporiadal s neodôvodnenosťou zániku poistenia

v zmysle § 575 Obč. zák., ďalej s tým, ţe nebolo vykonané dokazovanie

v (ţalovanou) navrhovanom rozsahu. Vytýkala odvolaciemu súdu, ţe v predmetnej veci

nepripustil dovolanie na otázky zásadného právneho významu, ktoré špecifikoval v podanom

dovolaní.

Ţalobkyňa sa v dovolacom konaní nevyjadrila.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, ţe

dovolanie podala včas účastníčka konania ( ) zastúpená advokátom (

ods. 1 ), bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) skúmal

najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným

prostriedkom.

V zmysle § 236 ods. 1 O. s .p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa § 238

ods. 1 je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený

rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle je dovolanie

prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru

dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa je dovolanie prípustné

tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého

odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke

zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd

prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.

V danom prípade dovolaním ţalovanej nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho

súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd

nevyslovil, ţe dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ

nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané. Z týchto

dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe dovolanie ţalovanej

nie je podľa aţ 3 procesne prípustné.

Procesnú prípustnosť mimoriadneho opravného prostriedku ţalovanej by zakladala

len procesná vada v zmysle , na ktorú je dovolací súd povinný vţdy prihliadať

( ). So zreteľom na uvedenú povinnosť sa dovolací súd neobmedzil

len na skúmanie podmienok prípustnosti dovolania podľa , ale sa zaoberal tieţ

otázkou, či v konaní na súdoch niţších stupňov nedošlo k procesným vadám v zmysle § 237

Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu

(aj rozsudku), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten,

kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník

konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv

právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh

na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu

odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne

obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Ustanovenie nemá

ţiadne obmedzenia vo výpočte rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré sú spôsobilým

predmetom dovolania. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia

nie je predmet konania významný, a ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných

v tomto ustanovení, moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie

procesne neprípustné. Pri posudzovaní prípustnosti dovolania podľa tohto ustanovenia nie je

významný subjektívny názor účastníka, ţe v konaní došlo k jednej (niektorým) z týchto vád,

ale len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, ktoré opodstatňuje záver

dovolacieho súdu, ţe konanie na súde niţšieho stupňa je skutočne postihnuté niektorou

z taxatívne vymenovaných vád. Mimoriadnosť dovolania ako opravného prostriedku, ktorým

moţno výnimočne napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, sa prejavuje

aj v tom, ţe jeho prípustnosť v zmysle je spojená výlučne len s najzávaţnejšími

(v ňom taxatívne vymenovanými) procesnými vadami zakladajúcimi tzv. zmätočnosť.

Iné procesné vady nezakladajú prípustnosť tohto mimoriadneho opravného prostriedku podľa

uvedeného ustanovenia.

Prípustnosť dovolania podľa zakladá taký vadný postup súdu

v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odňala moţnosť pred ním konať

a uplatňovať procesné práva, ktoré sú mu priznané za účelom zabezpečenia účinnej ochrany

jeho práv a oprávnených záujmov. O procesnú vadu v zmysle tohto ustanovenia ide

len vtedy, keď súd neumoţnil účastníkovi vykonať v priebehu konania práva priznané

mu , a to najmä právo predniesť (doplniť, či doplňovať) svoje

návrhy, vyjadriť sa k rozhodným skutočnostiam, k návrhom na dôkazy a k vykonaným

dôkazom, právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo so súhlasom prednesu

senátu dávať v rámci výsluchu otázky účastníkom (svedkom) a právo zhrnúť na záver

pojednávania svoje návrhy, vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci (čl. 38 ods. 1

Listiny základných práv a slobôd, ako aj § 101 ods. 1, § 117 ods. 1, § 118 ods. 1 a 3, § 123,

, , , ). Dovolací súd v tejto súvislosti poukazuje

na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré bolo uverejnené v časopise

Zo súdnej praxe pod č. 53/2000. Zo spisu nevyplýva, ţe by ţalovanej bolo odňaté

niektoré z uvedených procesných práv.

Dovolateľka videla odňatie moţnosti konať pred súdom v tom, ţe súdy nevykonali dôkaz

listinou v súlade s ustanovením ) v duchu rozhodnutia NS SR sp. zn.

,

V zmysle § 129 ods. 1 vety za bodkočiarkou vykonanie dôkazu listinou takým spôsobom, ţe

predseda senátu alebo samosudca listinu alebo jej časť prečíta, neplatí, ak súd vo veci

nenariaďuje pojednávanie.

V prejednávanej veci mal odvolací súd v čase rozhodovania (ako to vyplýva

z jeho rozhodnutia) za to, ţe súd prvého stupňa dokazovanie vykonal v dostatočnom rozsahu

pre rozhodnutie vo veci, preto nepovaţoval za potrebné dokazovanie doplniť alebo zopakovať.

Rovnako v konaní pred súdom prvého stupňa súd nerozhodol bez nariadenia pojednávania

podľa , a vo veci nebol daný ani dôleţitý verejný záujem v zmysle vyššie

uvedeného výkladu. Moţno teda uzavrieť, ţe v predmetnej veci nebola splnená ani jedna

z podmienok ustanovenia , preto odvolací súd nebol v čase rozhodovania

povinný nariadiť pojednávanie v zmysle tohto ustanovenia a mohol postupovať podľa

odseku 2, pričom prípadný nesúhlas účastníka s prejednaním veci bez pojednávania bol v tom

čase uţ bez právneho významu (súd bol povinný naň prihliadať len do 14. októbra 2008 – por.

vyššie uvedené).

Podľa § 214 ods. 1 na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi

predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vţdy, ak a/ je potrebné zopakovať alebo

doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia

pojednávania a je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, c/ ide o konanie vo veciach

porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, d/ to vyţaduje dôleţitý verejný záujem (ods. 1).

V ostatných prípadoch moţno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania (ods. 2).

V zmysle citovaného ustanovenia odvolací súd môţe o odvolaní rozhodnúť bez nariadenia

pojednávania vţdy, ak nie je splnená ani jedna z uvedených podmienok, pričom oprávnenie

posudzovať ich splnenie má výlučne odvolací súd, ktorý zvaţuje potrebu doplniť alebo

zopakovať dokazovanie ( ), rovnako ako existenciu dôleţitého verejného

záujmu, ktorý je dôvodom na nariadenie pojednávania len vtedy, ak by otázky, ktoré

sú predmetom konania, mohli mať širší spoločenský dopad a ak by ochrana práv a právom

chránených záujmov účastníkov konania mohla byť významná i pre iné subjekty.

Vzhľadom na uvedené nemoţno odvolaciemu súdu (ako procesnú nesprávnosť) vyčítať ţe

dôkaz listinou nevykonal spôsobom vyplývajúcim z ustanovenia § 129 ods. 1 vety

pred bodkočiarkou, keď vo veci nenariadil pojednávanie a tento jeho postup mal oporu

v platnej právnej úprave. Neprečítaním listiny alebo jej časti v takomto prípade

nebola účastníkovi odňatá moţnosť konať pred súdom v zmysle Citácie

vecí sp. zn. a zo strany dovolateľky je nenáleţitá, lebo

v nich (na rozdiel od predmetnej veci) práve boli nariadené pojednávania a dôkaz listinou

nebol vykonaný v súlade s veta pred bodkočiarkou.

Ďalšia námietka dovolateľky spočívajúca v tom, ţe odvolací súd posúdil vec aj podľa

ustanovenia § 797 a nasl. Obč. zák., teda z pohľadu ustanovení, ktoré neboli predmetom

právnych úvah pred súdom prvého stupňa bez toho, aby postupoval podľa § 213 ods. 2

z odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia nevyplýva. Totiţ, ako je zrejmé

z odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia, odvolací súd potvrdil rozsudok súdu

prvého stupňa predovšetkým z dôvodov, ţe sa v celom rozsahu stotoţnil s jeho odôvodnením

(viď str. 5 rozsudku odvlacieho súdu). Pokiaľ (na zdôraznenie správnosti napadnutého

rozhodnutia) uviedol aj ďalšie dôvody, nezakladá to prípustnosť dovolania podľa § 237

písm. f/

Dovolateľka tieţ v dovolaní vytkla aj nesprávne právne posúdenie predmetnej veci, ktoré

v dovolaní podrobne rozviedla. V tejto súvislosti treba najskôr uviesť, ţe právnym posúdením

je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu

právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu

pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov

ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny

predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil

nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím

dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania

v zmysle a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia

dovolateľky boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval),

a dovolateľom vytýkané skutočnosti by mali za následok vecnú nesprávnosť napadnutého

uznesenia, nezakladali by ale prípustnosť dovolania. V dôsledku toho by posúdenie,

či odvolací súd (ne)pouţil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo

či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy

aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci

nešlo). Skutočnosť, ţe by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom

posúdení veci, tak ako namietala dovolateľka v podanom dovolaní, môţe byť len odôvodnením

dovolania v zmysle v prípade, ak je dovolanie prípustné,

a nie dôvodom jeho prípustnosti podľa a nasl. To isté platí aj o inej vade

konania ( ).

Keďţe v danom prípade dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je podľa § 238

prípustné a vady uvedené v neboli zistené, Najvyšší súd Slovenskej

republiky dovolanie ţalovanej ako neprípustné podľa v spojení s

ods. 1 písm. c/ odmietol. S poukazom na právnu úpravu dovolacieho konania

sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

V dovolacom konaní úspešnej ţalobkyni vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho

konania proti ţalovanej, ktorá úspech nemala ( v spojení s

a ). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však ţiadne trovy

dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, ţe nepodala návrh na ich priznanie.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 29. mája 2014

JUDr. Daniela Švecová, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Zuzana Pudmarčíková