Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
d0d/391622.e02385.pdf
PDF · 169.84 KB
No categories available
6ECdo/114/2013
Najvyšší súd 6 ECdo 114/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej BENCONT
INVESTMENTS, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Astrová 2/A, IČO: 36 432 105, v dovolacom
konaní zastúpenej advokátskou kanceláriou ADVOKÁTI, s.r.o., so sídlom v Bratislave,
Klariská 7, za ktorú koná advokát a konateľ Mgr. Ján Buocik, proti povinnej M. F., bývajúcej
v S., o vymoženie 1 074,33 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Martin pod sp.
zn. 18 Er 1076/2011, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline z 27.
septembra 2012, sp. zn. 3 CoE 49/2012, takto
rozhodol:
Dovolanie oprávnenej o d m i e t a .
Povinnej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Oprávnená podala súdnemu exekútorovi Mgr. Dušanovi Čerešňovi, návrh
na vykonanie exekúcie na vymoženie peňažného plnenia na podklade pripojeného
rozhodcovského rozsudku z 9. júla 2010, sp. zn. BA0210088 vydaného Stálym
rozhodcovským súdom zriadeným pri spoločnosti ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA
a MEDIAČNÁ, a.s., so sídlom v Bratislave, Trnavská cesta 7. Súdny exekútor následne
požiadal v zmysle § 44 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“)
okresný súd o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie.
Okresný súd Martin (exekučný súd) uznesením zo 17. mája 2011, č. k.
18 Er 1076/2011-13 žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
zamietol. Na odôvodnenie svojho rozhodnutia uviedol, že z rozhodcovského rozsudku,
na poklade ktorého sa vykonanie exekúcie navrhuje vyplýva, že povinná bola zaviazaná
na splnenie povinnosti z dôvodu, že nesplatila úver poskytnutý jej právnym predchodcom
oprávnenej (Poštová banka, a.s.) na základe zmluvy o úvere. S prihliadnutím na povahu
účastníkov a obsah tejto zmluvy dospel k záveru, že ide o zmluvu o spotrebiteľskom úvere
uzavretú podľa § 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a na vec treba preto
aplikovať § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ustanovenia Občianskeho zákonníka
o spotrebiteľských zmluvách a výkladové pravidlá Smernice Rady 93/13/EHS
o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „Smernica“).
Vychádzal z názoru, že v exekučnom konaní je súd povinný v prípade rozhodcovských
rozhodnutí skúmať spôsobilosť exekučného titulu. Podľa exekučného súdu rozhodcovská
doložka, z ktorej odvodzoval rozhodcovský súd právomoc konať a rozhodnúť, nebola
dojednaná individuálne a vytvára v neprospech spotrebiteľa značnú nerovnováhu práv
a povinností účastníkov spotrebiteľskej zmluvy. Uvedená doložka odníma povinnej možnosť
požiadať o riešenie prípadného sporu „štátny súd“, deleguje všetky právomoci
len na rozhodcovský súd, ktorý má navyše sídlo v meste sídla oprávnenej a už táto samotná
skutočnosť spôsobuje nekalosť (v zmysle smernice) a teda neprimeranosť (v zmysle § 52
Občianskeho zákonníka) zmluvnej podmienky. Neprimeranosť zmluvnej podmienky
spôsobuje jej neplatnosť a takáto rozhodcovská doložka preto nemohla založiť právomoc
rozhodcovského súdu vydať označený rozhodcovský rozsudok, z ktorého dôvodu oprávnenou
predložený rozhodcovský rozsudok nie je vykonateľný exekučný titul.
Krajský súd v Žiline na odvolanie oprávnenej uznesením z 27. septembra 2012,
sp. zn. 3 CoE 49/2012 uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. Za správny, zákonu
zodpovedajúci považoval jeho právny názor, podľa ktorého zmluva o úvere uzavretá medzi
právnym predchodcom oprávnenou a povinnou, je zmluvou o spotrebiteľskom úvere. Mal
za to, že exekučný súd pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie je oprávnený
a zároveň aj povinný v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku na návrh alebo aj bez návrhu
skúmať, či exekučný titul spĺňa materiálne a formálne podmienky vykonateľnosti a v prípade,
ak zistí rozpor exekučného titulu so zákonom, musí aj adekvátne procesne zareagovať.
Navyše, zákon č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon o rozhodcovskom
konaní“) v ustanovení § 45 priznáva exekučnému súdu právo preskúmavať rozhodcovský
rozsudok i bez návrhu z hľadísk vyjadrených v tomto ustanovení, aj čo do jeho materiálnej
správnosti. Ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní potom treba považovať
za to zákonné zmocnenie, ktoré umožňuje exekučnému súdu jeho skúmanie. Aj podľa jeho
názoru je rozhodcovská doložka neprijateľná, lebo spotrebiteľ si ju osobitne nevyjednal
a spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom
v neprospech spotrebiteľa (povinného). Keďže neprijateľná rozhodcovská doložka
je v zmysle § 53 ods. 5 OZ neplatná, nebola ani založená právomoc rozhodcovského súdu
v danej veci konať a rozhodnúť. Oprávnenou predložený rozhodcovský rozsudok je preto
právne neúčinný, nulitný, neschopný vyvolať právne následky. Exekučný titul je teda
v rozpore so zákonom, v dôsledku čoho boli splnené zákonné podmienky pre zamietnutie
žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Považoval preto rozhodnutie
exekučného súdu, ktorým zamietol takúto žiadosť, za vecne správne. S poukazom
na najnovšiu judikatúru súdneho dvora EÚ, výklad Smernice a ustanovenia § 45
zákona o rozhodcovskom konaní vyhodnotil odvolacie námietky oprávnenej ako právne
irelevantné.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala včas dovolanie oprávnená. Navrhla,
aby dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu zmenil a poveril súdneho exekútora vykonaním
exekúcie, alebo aby uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec
vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnila dovolacími dôvodmi
uvedenými v ustanovení § 241 ods. 2 písm. a/, b/, c/ O.s.p.; dovolací dôvod podľa § 241
ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s ustanoveniami § 237 písm. d/, e/, f/ O.s.p. (v tej istej veci
sa už prv právoplatne rozhodlo, nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol
potrebný, účastníkom konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom). Podľa
názoru dovolateľky skutočnosť, že podmienky v spotrebiteľskej zmluve neboli individuálne
dojednané, sama osebe nezakladá ich neprijateľnosť. To, že rozhodcovské konanie iniciovala
oprávnená z titulu neplnenia si povinnosti riadne a včas zo strany povinnej, nemôže mať
za následok neplatnosť rozhodcovskej doložky. Bola preto toho názoru, že rozhodcovská
doložka bola dohodnutá v súlade so zákonom. Predložením návrhu na uzavretie
rozhodcovskej doložky si oprávnená plnila povinnosť, ktorá jej vyplývala zo zákona
o bankách. Z uvedeného vyplýva, že súdy vec nesprávne právne posúdili (§ 241 ods. 2
písm. c/ O.s.p.) a konanie zaťažili vadami, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie
(§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Ďalej uviedla, že právoplatný rozhodcovský rozsudok
predstavuje pre exekučný súd prekážku res iudicata (§ 237 písm. d/ O.s.p.), tzn. že
rozhodcovský rozsudok je nezmeniteľný a záväzný. Prvostupňový a odvolací súd rozhodli
o neprijateľnosti zmluvného dojednania ex offo napriek tomu, že exekučnému súdu
zo žiadneho zákonného ustanovenia nevyplýva oprávnenie rozhodovať o neprijateľnosti
rozhodcovskej doložky z úradnej povinnosti. Exekučný súd nie je oprávnený skúmať vecnú
správnosť exekučného titulu. Súd nemá nahrádzať pasivitu spotrebiteľa. Nesprávnym
rozhodnutím o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie sa oprávnenej odoprelo právo na výkon vykonateľného rozhodnutia (denegatio
iustitiae). V dôvodoch dovolania podrobne rozoberala skutkový a právny stav veci.
Povinná sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený v súlade s § 241
ods. 1 O.s.p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.),
či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno dovolaním napadnúť.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu.
V zmysle § 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu
prípustné, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd
rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109
ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa
o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil
vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu
rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)
cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území
Slovenskej republiky.
Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla oprávnená dovolaním, nemá znaky
žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil
uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu
uvedenému v ustanovení § 239 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p. Dovolanie oprávnenej preto podľa
§ 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je.
Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,
len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu),
ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval
ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať
pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát.
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet
konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p.,
možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné
(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237
O.s.p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade
vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/, b/, c/, g/ O.s.p. netvrdila
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
Dovolateľka v dovolaní výslovne namieta existenciu vady uvedenej v § 237
písm. d/ O.s.p., tvrdiac, že exekučný súd opätovne vec prejednal, existenciu vady uvedenej
v § 237 písm. e/ O.s.p., tvrdiac, že nebol podaný návrh na zrušenie rozhodcovského rozsudku,
hoci podľa zákona to bolo potrebné a naostatok aj vadu spočívajúcu v odňatí možnosti konať
pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ktorú oprávnená vidí v odmietnutí jej práva
na uspokojenie priznanej pohľadávky v exekučnom konaní, hoci zákonné podmienky k tomu
neboli splnené.
I. K prvému dovolateľkou namietanému dôvodu, dovolací súd uvádza nasledovné:
Podľa § 159 ods. 3 O.s.p. len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže
sa prejednávať znova.
Prekážka rozsúdenej veci (rei iudicatae) patrí k procesným podmienkam konania
a jej existencia (zistenie) v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Jej podstata
spočíva v tom, že právoplatný rozsudok predstavuje vec rozsúdenú, v ktorom prípade
sa vylučuje možnosť totožnú vec znova prejednať a o nej rozhodnúť. O tú istú vec ide vtedy,
keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne
rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Ten istý predmet
konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom vyplýva
z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých už bol pôvodne uplatnený (t. j. ak vyplýva
z rovnakého skutku). O totožnosť účastníkov ide najmä vtedy, ak v novom konaní ide
o ten istý nárok medzi tými istými účastníkmi. Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade,
ak v novom konaní vystupujú právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania,
či už z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej sukcesie. Toto procesné ustanovenie sa uplatní
aj v exekučnom konaní (§ 251 ods. 4 O.s.p.).
V posudzovanej veci z obsahu spisu vyplýva, že predmetným exekučným konaniam
nepredchádzali žiadne iné exekučné konania s tým istým predmetom konania, ktoré
by sa týkali tých istých účastníkov a ktoré by s konečnou platnosťou boli skončené inak,
ako vymožením (uspokojením) vymáhanej pohľadávky. Oprávnená preto neopodstatnene
namieta, že súdy nižších stupňov zaťažili konanie vadou uvedenou v § 237 písm. d/ O.s.p.
II. Podľa názoru oprávnenej je konanie súdov nižších stupňov postihnuté aj vadou
podľa § 237 písm. e/ O.s.p., ktorej sa mali, ako to vyplýva z obsahu dovolania, dopustiť tým,
že nebol podaný návrh na zrušenie rozhodcovského rozsudku, hoci podľa zákona to bolo
potrebné.
Podľa dovolacieho súdu o takúto vadu v posudzovanej veci nejde. Ustanovenie § 237
písm. e/ O.s.p. zakladá prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku jednej z neodstrániteľných
podmienok konania, návrhu na začatie konania; ak konanie prebieha napriek nedostatku
návrhu a nejde o prípad, kedy súd môže konať aj bez návrhu, je treba konanie zastaviť.
Exekučný súd ale v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní
od jej doručenia (§ 44 Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového –
hľadiska (§ 41 ods. 2 O.s.p.) nejde zo strany oprávnenej o námietku nedostatku návrhu
na začatie konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., ale o námietku inú, ktorú
oprávnená uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu súdov nižších
stupňov.
III. Oprávnená v dovolaní tiež namieta, že súdy jej v konaní odňali možnosť
pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Podľa § 237 písm. f/ O.s.p. je dovolanie prípustné, ak bola účastníkovi odňatá
možnosť konať pred súdom.
Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je procesne
nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť
pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho
súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv. Súdna prax
je jednotná v tom, že za porušenie práva v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. treba považovať
aj rozhodnutie exekučného súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, ak pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom
stanovené podmienky. Výsledkom takéhoto rozhodnutia je totiž zastavenie exekúcie, čím
sa oprávnenej v exekučnom konaní odopiera právo na výkon vykonateľného rozhodnutia
(porovnaj uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 24/2010 a sp. zn.
Dovolací súd preto skúmal, či v danej veci nejde o túto vadu konania.
Dovolací súd dospel k záveru, že odvolací súd i exekučný súd správne posúdili
splnenie podmienok pre zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Pokiaľ oprávnená v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok
rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený, a zároveň povinný už v štádiu
posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora
na vykonanie exekúcie riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej
(resp. platnej) rozhodcovskej zmluvy (rozhodcovskej doložky).
Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku
rozhodcovského súdu a nesmeroval k „zrušeniu“ tohto rozhodnutia; exekučný súd
si ani neosvojoval postavenie odvolacieho súdu, tak ako to mylne tvrdila vo svojom dovolaní
dovolateľka. Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky exekučný súd len realizoval svoje
oprávnenie vyplývajúce mu z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie
posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom.
Takéto oprávnenie má exekučný súd aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým
je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej
zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní. V prípade zisteného nedostatku
v tomto smere je exekučný súd oprávnený konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku
so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto
postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa
(porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 21. marca 2012, sp. zn. 6 Cdo 1/2012).
V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť
a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná a že
spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
povinného. Dovolací súd sa stotožňuje so závermi odvolacieho a exekučného súdu
a v podrobnostiach na ne poukazuje.
Vecnú správnosť dovolaním napadnutého uznesenia nebola spôsobilá spochybniť
ani námietka oprávnenej, podľa ktorej rozhodcovská doložka nemôže predstavovať
neprijateľnú podmienku, pretože bola naformulovaná a dojednaná na základe splnenia
zákonnej povinnosti vyplývajúcej pre jeho právnu predchodkyňu z ustanovenia § 93b ods. 1
zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o úvere.
Uvedené ustanovenie totiž podľa názoru dovolacieho súdu nijako nezbavovalo právnu
predchodkyňu oprávnenej povinnosti predložiť povinnej návrh na uzavretie rozhodcovskej
zmluvy takým spôsobom, aby z neho bolo dostatočne zrejmé, že povinnej sa poskytuje
možnosť voľby prijať alebo neprijať takýto návrh, a aby bolo z neho tiež zrejmé, že mu boli
poskytnuté aj jasné a zrozumiteľné informácie, čo znamená riešenie sporov v rozhodcovskom
konaní. Pokiaľ právna predchodkyňa oprávnenej takto nepostupovala, resp. pokiaľ takýto
postup nebol oprávnenej doložený listinami pripojenými k návrhu na exekúciu, súdy správne
konštatovali neprijateľnosť rozhodcovskej doložky.
Keďže exekučný súd zistil už pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,
že exekučný titul vydaný vo forme rozhodcovského rozsudku predloženého oprávnenou,
je v rozpore so zákonom, dospel k správnemu záveru, že nie sú splnené podmienky
pre udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Pokiaľ súd prvého stupňa predmetnú žiadosť
zamietol a odvolací súd jeho rozhodnutie potvrdil, nešlo o prípad zamietnutia žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, hoci pre toto rozhodnutie
neboli splnené zákonné predpoklady. Postup súdov nižších stupňov nemal preto za následok
odňatie možnosti oprávnenej pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
IV. Dovolateľkou namietané ďalšie vady konaní a rozhodnutí súdov, t. j. že
ich konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
a že ich rozhodnutia spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. b/,
c/ O.s.p.), sú síce prípustnými dovolacími dôvodmi, samotné ale prípustnosť dovolania
nezakladajú. Dovolanie je v ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku upravené
ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý nemožno podať proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu; pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania,
nemožno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému prieskumu a preto ani zohľadniť prípadné
vecné nesprávnosti rozhodnutia.
Keďže prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O.s.p. a neboli
zistené ani vady konania v zmysle § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie
oprávnenej podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., ako dovolanie
smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný,
odmietol.
V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však žiadne trovy
dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že nepodala návrh na ich priznanie.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 29. mája 2014
JUDr. Daniela Švecová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Zuzana Pudmarčíková