Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (7)773/391321.ea7f9f.pdf
PDF · 115.91 KB
No categories available
3Cdo/275/2013
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 3 Cdo 275/2013
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne R. cirkvi, J.P.N.,
zastúpenej JUDr. S. P., advokátom so sídlom v N., proti žalovaným 1/ E. S., nar. X.,
bývajúcej v B., 2/ V. K., nar. X., bývajúcemu v T., 3/ J. K., nar. X., bývajúcemu v B., 4/ M.
H., nar. X., bývajúcemu v Ľ.B., 5/ Z. V., nar. X., bývajúcej v B., 6/ E. H., nar. X.,
bývajúcemu v U., 7/ A. N., nar. X., bývajúcej v U., 8/ M. B., nar. X., bývajúcemu v B., 9/ T.
H., nar. X., bývajúcemu v P., 10/ M. B., nar. X., bývajúcemu v Ž.Ž., 11/ Ing. R. B., nar. X.,
bývajúcemu v Ž.Ž., 12/ Ing. P. Š., nar. X., bývajúcemu v H., 13/ Ľ. Š., nar. X., bývajúcemu
K., 14/ V. Š., nar. X., bývajúcemu v U., 15/ Z. K., nar. X., bývajúcej v J., 16/ E. Š., nar. X.,
bývajúcej v B., 17a/ M. Š., nar. X., bývajúcemu v Ž.Ž., 17b/ P. Š., nar. X., bývajúcemu v R.,
17c/ D. Š., nar. X., bývajúcemu v Ž.Ž., 18/ A. D., nar. X., bývajúcej v B., 19/ M. H., nar.
X., bývajúcemu v U., 20/ A. G., nar. X., bývajúcej v O., 21/ B. D., nar. X., bývajúcej v O.,
22/ A. D., nar. X., bývajúcej v P., 23/ V. H., nar. X., bývajúcemu v O., 24/ P. P., nar. X.,
bývajúcej v U., 25/ J. K., nar. X., bývajúcej v T., 26/ L. T., nar. X., bývajúcej v Ž.Ž.Ž., 27/
D. H., nar. X., bývajúcemu v B., 28/ J. B., nar. X., bývajúcemu v Ž.Ž.Ž., 29/ M. Š., nar. X.,
bývajúcemu v U., 30/ A.. H., nar. X., bývajúcemu v O., 31/ S. K., nar. X., bývajúcemu v B.,
32/ M. M., nar. X., bývajúcemu v B., 33/ L. M., nar. X., bývajúcemu v D., zastúpenému V.
K., bývajúcim v B., 34/ I. K., nar. X., bývajúcej v P., 35/ M. K., nar. X., bývajúcemu v R.,
36/ Š. S., nar. X., bývajúcemu v B., 37/ Mgr. P. K., nar. X., bývajúcemu v B., 38/ B. Š., nar.
X., bývajúcemu v B., 39/ Ľ. Š., nar. X., bývajúcej v U., 40a/ B. K., nar. X., bývajúcej v U.,
40b/ E. Š., nar. X., bývajúcej v U., 40c/ L. K., nar. X., bývajúcemu v U., 41/ I. K., nar. X.,
bývajúcej v T., 42/ J. Š., nar. X., bývajúcemu v B., žalovaní okrem 2/, 11/, 33/ zastúpení
žalovaným 37/ Mgr. P. K., nar. X., bývajúcim v B., o určenie vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam, vedenej na Okresnom súde Bánovce nad Bebravou pod sp. zn.
4 C 17/2008, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne zo 16. apríla
2013, sp. zn. 6 Co 6/2012, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Žalovaným náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bánovce nad Bebravou rozsudkom zo 4. októbra 2011, č.k. 4 C 17/2008-
816 zamietol žalobu o určenie vlastníckeho práva žalobkyne k označeným lesným pozemkom
v k.ú. Ž. (ďalej len „pozemky“) ako nedôvodnú. Z vykonaného dokazovania zistil, že
žalovaní, resp. ich právni predchodcovia, sa na základe zámennej zmluvy uzavretej
so žalobkyňou ujali držby pozemkov najneskôr v septembri 1939. Nestotožnil sa s tvrdením
žalobkyne o dočasnom charaktere zámennej zmluvy, nakoľko účelom zmluvy bolo vytvoriť
zo zamenených pozemkov kompaktné celky, ktoré by zmluvné strany mohli efektívnejšie
užívať; preto je logický záver, že zmluva mala viesť k trvalej zmene vlastníctva zamieňaných
pozemkov. Vzhľadom na širšie celospoločenské súvislosti v rokoch 1940 – 1961 (druhá
svetová vojna, zmeny právneho poriadku, politické procesy, konfiškácia majetku cirkví),
časový odstup a technické možnosti daného obdobia je potrebné vychádzať z domnienky, že
držba pozemkov jednotlivými fyzickými osobami bola v dôsledku dojednanej zámeny
oprávnená, pričom vydržacia doba uplynula 1. januára 1961, kedy sa tieto osoby stali
riadnymi vlastníkmi pozemkov v zmysle Stredného občianskeho zákonníka (1950). O trovách
konania nebolo rozhodnuté s poukazom na § 151 ods. 3 O.s.p.
Krajský súd v Trenčíne na odvolanie žalobkyne rozsudkom zo 16. apríla 2013, sp. zn.
6 Co 6/2012 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil (§ 219
ods. 1, 2 O.s.p.). K námietke žalobkyne ohľadne nesprávneho hodnotenia dôkazov uviedol, že
súd prvého stupňa na základe vykonaných zápisov o miestnom šetrení správne ustálil, že
fyzické osoby sa ujali držby pozemkov najneskôr v septembri 1939. Pokiaľ ide o vyriešenie
otázky trvania držby – t.j. či mala byť dočasná, ako tvrdila žalobkyňa, alebo trvalá s vedomím
výkonu vlastníckeho práva, ako tvrdili žalovaní, bolo potrebné vychádzať z § 145 ods. 1, 2
Stredného občianskeho zákonníka, ktorý v prípade pochybností o oprávnenosti držby
ustanovil právnu fikciu, že držba je oprávnená. Keďže sa nezachovala samotná zámenná
zmluva ani iné písomnosti, ktoré by preukazovali tvrdenia účastníkov konania, a ostatné
dôkazy sú len nepriame, bola aplikácia tejto právnej fikcie plne dôvodná, a viedla
k správnemu právnemu záveru, že jednotliví držitelia pozemkov k nim nadobudli vlastnícke
právo vydržaním. Pokiaľ žalobkyňa namietala, že vydržanie nehnuteľností vo vlastníctve
cirkvi vtedajší právny poriadok neumožňoval, je smerodajné uviesť, že ho (ani) nezakazoval.
Ani v prípade, že by boli sporné pozemky prevedené do vlastníctva štátu (čomu nenasvedčuje
žiaden z vykonaných dôkazov) a ich vydržanie fyzickými osobami by tak bolo vylúčené,
by žaloba nemohla byť úspešná, nakoľko štát nie je účastníkom konania. O trovách
odvolacieho konania nebolo rozhodnuté s poukazom na § 224 ods. 4 O.s.p.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa dovolanie, ktorého prípustnosť
založila na vade konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., spočívajúcej v tom, že súd prvého
stupňa odmietol vykonať ako dôkaz identifikáciu parciel v k.ú. Omastiná, a že súdy
od žalovaných nepožadovali predloženie zámennej zmluvy v písomnej podobe. Namietala
i nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), ktoré viedlo súdy k záveru
o nadobudnutí vlastníckeho práva fyzických osôb k zameneným pozemkom vydržaním.
Z týchto dôvodov žiadala, aby dovolací súd dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho
súdu, ako aj rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie.
Žalovaný 11/ vo svojom vyjadrení k dovolaniu vyjadril presvedčenie o správnosti
dovolaním napadnutého rozhodnutia a zdôraznil, že ak žalobkyňa 60 rokov pred podaním
žaloby otázku vlastníctva pozemkov neriešila, bolo zrejme preto, že zámena nemala mať len
dočasný charakter. Preto navrhol rozhodnutie odvolacieho súdu „potvrdiť v plnom rozsahu.“
Žalovaný 33/ vo svojom vyjadrení k dovolaniu uviedol, že dovolanie neobsahuje
žiadne skutočnosti, spôsobilé privodiť zmenu ním napadnutého rozhodnutia.
Žalovaný 37/ sa k dovolaniu vecne nevyjadril, poukazujúc na jeho neprípustnosť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpená advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods.1 O.s.p.) skúmal najskôr,
či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno týmto opravným prostriedkom napadnúť
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa
§ 238 ods. 1 až 3 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej, proti rozsudku, v ktorom sa odvolací
súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci, a proti
potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že
dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,
alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku
vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.
Žalobkyňa dovolaním napadla rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky
žiadneho z uvedených rozsudkov. Z tohto dôvodu je zrejmé, že dovolanie nie je v zmysle
§ 238 ods. 1 až 3 O.s.p. procesne prípustné.
Prípustnosť dovolania by v danom prípade prichádzala do úvahy len vtedy,
ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. Dovolací súd
preto so zreteľom na § 242 ods. 1 O.s.p. skúmal, či prípustnosť dovolania nezakladá niektorá
z nich. Podľa § 237 O.s.p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho
súdu (rozsudku i uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci
sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal
návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania
sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo
bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Treba uviesť, že z hľadiska § 237 O.s.p. sú právne významné len tie procesné
nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách
a/ až g/ tohto ustanovenia. Iné vady, i keby k nim v konaní došlo a prípadne aj mali
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia
nezakladajú. Z hľadiska posúdenia existencie niektorej z procesných vád v zmysle § 237
O.s.p. ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,
nie je pritom významný subjektívny názor účastníka, že v konaní došlo k takej vade, ale len
jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, že konanie je skutočne postihnuté
niektorou z vymenovaných vád.
Procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. dovolateľka netvrdila
a dovolací súd ich existenciu nezistil. Prípustnosť dovolania preto z týchto ustanovení
nevyplýva.
Podľa názoru dovolateľky je konanie postihnuté vadou v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.,
ktorej existenciu vidí v tom, že súd prvého stupňa odmietol vykonať ako dôkaz identifikáciu
parciel v k.ú. Omastiná, a že súdy od žalovaných nepožadovali predloženie zámennej zmluvy
v písomnej podobe.
Odňatím možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. sa rozumie
nesprávny postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných práv
účastníka občianskeho súdneho konania (napr. práva zúčastniť sa na pojednávaní, vyjadrovať
sa k veci, navrhovať dôkazy, podať opravný prostriedok alebo vyjadrenie, v stanovenej lehote
urobiť procesný úkon a pod). V prejednávanej veci z obsahu spisu nevyplýva, že by žalobkyni
bolo niektoré z týchto práv odňaté.
Žalobkyňa namieta vady súvisiace s dokazovaním. Dokazovanie je časť občianskeho
súdneho konania, v rámci ktorej si súd vytvára poznatky, potrebné na rozhodnutie vo veci.
Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje i právomoc posúdiť to, či a aké
dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz
na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Súd v občianskom súdnom konaní nie je viazaný návrhmi
účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy.
Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci
dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď § 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov
konania. Nevykonanie určitého dôkazu môže mať za následok (len) neúplnosť skutkových
zistení (vedúcu prípadne k vydaniu nesprávneho rozhodnutia), nie však procesnú vadu
v zmysle § 237 O.s.p. (viď R 37/1993). Zo samej skutočnosti, že súd v priebehu konania
nevykonal všetky navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutkového stavu,
nemožno preto vyvodiť, že dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné podľa
§ 237 písm. f/ O.s.p. (viď R 125/1999). Pokiaľ ide o nepredloženie písomnej zámennej
zmluvy, z rozhodnutí súdov vyplýva, že tento dôkaz nebolo možné vykonať vzhľadom
na to, že sa nezachoval.
Keďže existencia vady konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. sa v dovolacom konaní
nepreukázala, prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť ani z tohto ustanovenia.
Dovolanie je odôvodnené i nesprávnosťou právnych záverov zaujatých súdmi nižších
stupňov, teda nesprávnym právnym posúdením veci (§ 241 ods. 1 písm. c/ O.s.p.).
Nesprávne právne posúdenie veci je relevantný dovolací dôvod, ktorý by v prípade
opodstatnenosti mal za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia; samo o sebe
ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vadách konania podľa § 237 O.s.p.
a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). Posúdenie, či súdy (ne)použili správny právny
predpis a či ho (ne)správne interpretovali alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodili
(ne)správne právne závery, by tak prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo
procesne prípustné. O taký prípad v prejednávanej veci nejde.
Keďže v prejednávanej veci nemožno prípustnosť podaného dovolania vyvodiť
zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky
ho v zmysle § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. odmietol. Riadiac
sa právnou úpravou dovolacieho konania, otázkou vecnej správnosti napadnutého rozsudku
odvolacieho súdu sa nezaoberal.
V dovolacom konaní úspešným žalovaným vzniklo právo na náhradu trov konania
voči žalobkyni, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.
a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd však žalovaným náhradu trov dovolacieho konania
nepriznal, lebo nepodali návrh na ich priznanie (§ 151 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 9. júna 2014
JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková