Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6ECdo/300/2013

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej P., s. r. o., so sídlom

v B., P. č. 25, I.: X., zastúpenej advokátskou kanceláriou F. P., s. r. o., so sídlom v B., G. č. 4,

I.: X., proti povinnému M. L., naposledy bytom v S., N. 1213/70, zastúpenému opatrovníčkou

J. C., zamestnankyňou Okresného súdu S., o vymoženie 916,15 € s príslušenstvom, vedenej

na Okresnom súde S. pod sp. zn. , o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu

Krajského súdu v Trnave zo 17. apríla 2013 sp. zn. , takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky návrh na prerušenie konania z a m i e t a .

Dovolanie oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave zo 17. apríla 2013

sp. zn. , v jeho potvrdzujúcej časti o d m i e t a .

Konanie o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave

zo 17. apríla 2013 sp. zn. , v časti týkajúcej sa zamietnutia návrhu

na prerušenie konania, z a s t a v u j e .

Povinnému nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

Ţiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd S. uznesením z 15. augusta 2012, č. k. -44

exekúciu zastavil podľa o súdnych exekútoroch

a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a zároveň rozhodol o náhrade trov exekúcie.

V odôvodnení uviedol, ţe rozhodcovská doloţka, ktorá mala v danom konaní zaloţiť legitimitu

pre exekučný titul, ktorým bol rozhodcovský rozsudok, znemoţňuje voľbu povinného

ako spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak by v konaní vystupoval

na strane ţalovaného. Rozhodcovskú doloţku si povinný osobitne nevyjednal a nemal

2

na výber vzhľadom na jej splynutie so štandardnými podmienkami, mohol zmluvu len ako

celok odmietnuť, alebo sa podrobiť všetkým zmluvným podmienkam vrátane rozhodcovského

konania. Vzhľadom na tieto skutočnosti vyslovil súd neprijateľnosť rozhodcovskej doloţky

podľa , pretoţe spôsobovala hrubý nepomer medzi právami

a povinnosťami zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa ako slabšej strany a priečila

sa dobrým mravom.

Krajský súd v Trnave uznesením zo 17. apríla 2013 sp. zn. , zamietol

návrh oprávnenej na prerušenie konania a predloţenie predbeţných otázok Súdnemu dvoru

EÚ a potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa. Odvolací súd uviedol, ţe zmluvná podmienka,

ktorá tvorí problematiku sporu, je v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa a súčasne

sa takáto zmluvná podmienka prieči dobrým mravom. Rozhodcovská doloţka vykazuje rysy

neprijateľnosti, pretoţe nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná a núti ho neodvolateľne

sa podrobiť rozhodcovskému konaniu vzdaním sa svojho ústavného práva na spravodlivý

proces, a preto odvolací súd nemohol dospieť k inému záveru neţ k tomu, ku ktorému dospel

uţ pred ním súd prvého stupňa, čiţe konečnému záveru o potrebe vyhodnotenia tejto

rozhodcovskej doloţky tvoriacej podklad pre vydanie rozhodcovského rozsudku, slúţiaceho

tu za exekučný titul za neprijateľnú (a preto neplatnú) zmluvnú podmienku. Návrh oprávnenej

na prerušenie konania a predloţenie prejudiciálnych otázok nepovaţoval za opodstatnený.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podala dovolanie oprávnená. Navrhla,

aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého stupňa

zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, aby dovolací súd odložil

vykonateľnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia, aby konanie prerušil podľa § 109

ods. 1 písm. c/ a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe Zmluvy

o fungovaní Európskej únie predloţil prejudiciálne otázky, ktoré bliţšie v dovolaní

špecifikovala. Z obsahu dovolania vyplýva, ţe svoje dovolanie odôvodnila ustanovením § 241

ods. 2 písm. a/ v spojení s , ţe súd rozhodol nad rámec zverenej

právomoci, ustanovením , ţe v tejto veci sa uţ právoplatne rozhodlo,

ustanovením , ţe sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, ustanovením , ţe jej súd svojím postupom odňal

moţnosť konať pred súdom, ustanovením , ţe konanie

je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, najmä súd

nedostatočne zistil skutkový stav, pretoţe nevykonal náleţité dokazovanie, a ustanovením

3

, ţe rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho

právneho posúdenia veci. Svoju argumentáciu podrobne a rozsiahlo v dovolaní rozvinula.

K uvedeným dôvodom dovolania uviedla, ţe odvolací súd zaloţil svoje rozhodnutie

na nesprávnom právnom posúdení rozhodcovskej doloţky ako neprijateľnej podmienky

v spotrebiteľskej zmluve uzatvorenej medzi oprávnenou a povinným. Podľa dovolateľky

odvolací súd sa odvoláva na nekonkrétne ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS

a vnútroštátne právne normy, ktoré upravujú reţim spotrebiteľských zmlúv. Takéto právne

posúdenie trpí základnými vadami svojej nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti, čím porušuje

právo na súdnu ochranu podľa SR. Podľa názoru dovolateľky, závery

odvolacieho súdu, ţe rozhodcovská doloţka spôsobuje hrubý nepomer v právach

a povinnostiach zmluvných strán ku škode spotrebiteľa, ţe ţaloby, ktorých cieľom

je uspokojenie nárokov z úverových zmlúv podáva v zásade len veriteľ úverového vzťahu

na ním zvolený rozhodcovský súd, a ţe spotrebiteľ si len s ťaţkosťou mohol byť vedomý

následkov uzavretia rozhodcovskej doloţky (a preto vzhľadom na jeho úroveň informovanosti

a vyjednávaciu silu nemoţno spravodlivo poţadovať, aby porozumel jej významu)

nie sú zdôvodnené a preukázané, predstavujú nepreukázanú domnienku súdu, ktorá nemá

základ v právnych a skutkových súvislostiach. Uviedla, ţe podľa právnej doktríny smernica

nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie, pretoţe je adresovaná iba členským štátom a nie

všetkým fyzickým osobám. Podľa dovolateľky, ak bola smernica prebratá do slovenského

právneho poriadku správne a včas, je nutné aplikovať slovenskú právnu úpravu. V zmysle

rozsudku Súdneho dvora EÚ z 26. februára 1986, Marshall, samotná smernica nemôţe

ukladať povinnosti jednotlivcovi, takţe sa na ňu ako takú nemoţno odvolávať. Súd prvého

stupňa ani odvolací súd sa podľa oprávnenej nevyporiadali najmä s judikatúrou Súdneho

dvora EÚ a nezdôvodnili, prečo priamo aplikovali ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS.

Smernica podľa dovolateľky nepovaţuje riešenie sporov zo spotrebiteľských zmlúv

v rozhodcovskom konaní za ustanovenie neprimerané a opačné závery oboch súdov

sú ich nepreukázanou domnienkou. Ďalej dovolateľka poukázala na znenie smernice Rady

93/13/EHS ustanovení ods. 1 písm. q/ jej prílohy v slovenskom, anglickom, českom, poľskom,

nemeckom, a francúzskom jazyku a uviedla, ţe ustanovenie slovenskej verzie uvedeného

ustanovenia smernice je nesprávne. Text úniového predpisu je potrebné skúmať vo všetkých

jeho úradných jazykových verziách a vziať do úvahy skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ

samotného predpisu. Pokiaľ je výklad ustanovenia práva Únie v jednotlivých jazykových

verziách odlišný, musí byť toto ustanovenie vykladané podľa všeobecného významu a cieľa

4

právnej úpravy, ktorej je súčasťou. Ďalej podľa dovolateľky sa súd nijako nevysporiadal

s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil,

prečo povaţuje rozhodcovskú doloţku za neprijateľnú podmienku v Zmluve o úvere.

Dovolateľka má za to, ţe v danom prípade je nutné poţiadať, spolu s inými ustanoveniami

o výklad pojmu „neprijateľná zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor

Európskej únie. Ďalej uviedla, ţe súd svojím postupom odňal oprávnenej ako účastníkovi

konania moţnosť konať pred súdom, keď v súdnom konaní nerozhodol o návrhu oprávnenej

na prerušenie konania v zmysle a Zmluvy o fungovaní

EÚ a neumoţnil jej tak uplatňovať právne argumenty na podporu svojej pozície.

Rozhodnutie odvolacieho súdu je neodôvodnené, a preto vôbec nie je zrejmé, akou úvahou

súd dospel jednoznačne a nepochybne k tomu, ţe návrhom oprávnenej sa netreba zaoberať.

Uviedla, ţe exekučný súd neumoţnil účastníkom exekučného konania kontradiktórne konanie,

v ktorom by mohli uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým a právnym otázkam, nemala

moţnosť vyjadriť sa k argumentácii povinného s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie.

V súvislosti s výkladom a aplikáciou práva poukázala na rozhodnutia Ústavného súdu sp. zn.

, , a uviedla, ţe súčasťou práva na súdnu

ochranu je aj právo na ústavne súladný výklad právnej normy. Poukázal aj na rozsudok

Súdneho dvora EÚ z 21. 2. 2013 C – 472/11 Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai, Viktória

Csipai (ktorého podstatné časti aj citovala), a v súvislosti s rozhodcovskými doloţkami

aj na rozsudky Spolkového súdneho dvora z 13. 1. 2005, III ZR 265/03 a z 19. 5. 2011,

III ZR 16/2011 a Ústavného súdu ČR z 11. 10. 2012, , z 5. 10. 2011,

a napokon aj na rozhodnutie veľkého senátu občianskoprávneho

a obchodného kolégia NS ČR z 31. 7. 2008, sp. zn. , ktoré v zásade

povaţujú rozhodcovské doloţky za prijateľné podmienky.

Proti tomu istému (vyššie označenému) uzneseniu odvolacieho súdu podala oprávnená

aj odvolanie v časti, ktorou odvolací súd zamietol jej návrh na prerušenie konania v zmysle

ustanovenia a článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ. Navrhla,

aby odvolací súd napadnuté uznesenie (v označenom rozsahu) zrušil a vec vrátil súdu

na ďalšie konanie. Dôvodila predovšetkým tým, ţe súd jej svojím postupom odňal možnosť

konať pred súdom, ţe rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia (§ 205

ods. 2 písm. f/ ), keď súd nesprávne interpretoval a aplikoval ustanovenia

písm. c/ a Zmluvy o fungovaní EÚ v spojení s ustanovením

Exekučného poriadku. Zdôraznila tieţ, ţe napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné pre

nedostatok odôvodnenia, a ţe v ňom bola nesprávne poučená o nemoţnosti napadnúť

odvolaním výrok o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Za týchto okolností je napadnuté

rozhodnutie svojvoľné, arbitrárne, porušujúce jej ústavné právo vyplývajúce z článku 6 ods.

1 SR, ako aj z článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd.

Povinný, ani súdny exekútor sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadrili.

Najvyšší súd SR predovšetkým nezistil splnenie podmienok pre odloženie

vykonateľnosti (dovolaním) napadnutého rozhodnutia v zmysle ustanovenia

V rámci následného skúmania dôvodnosti návrhu oprávnenej na prerušenie konania dospel

k záveru, ţe v predmetnej veci nie je daný ani dôvod na prerušenie konania podľa § 109

ods. 1 písm. c/ v spojení s ustanovením

K návrhu oprávnenej (aby odvolací súd konanie prerušil podľa § 109 ods. 1 písm. c/

a poţiadal Súdny dvor Európskej únie a na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní

Európskej únie o výklad písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS a čl. 17 a čl. 47

Charty základných práv EÚ a predloţil prejudiciálne otázky, ktorých znenie v podanom

dovolaní špecifikoval) treba uviesť, ţe ustanovenie ukladá

povinnosť súdu prerušiť konanie len vtedy, ak dospel k záveru, ţe poţiada Súdy dvor EÚ

o rozhodnutie o predbeţnej otázke, pretoţe je potrebné podať výklad komunitárneho práva,

ktorý je rozhodujúci pre riešenie v danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť

kaţdému návrhu účastníka konania na prerušenie konania a postúpenie návrhu Súdnemu

dvoru EÚ na vydanie rozhodnutia o predbeţnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy,

keď prípadne v určitej veci aplikuje ustanovenia zákona platného v Slovenskej republike,

do ktorého bol prenesený obsah právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia

predbeţnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť

určitý spor, ktorý nemá ţiadnu komunitárnu relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu

členskej krajiny. Ak súd pri priebeţnom posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe

výkladu komunitárneho práva, prejednanie a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu

nezakladá v takom prípade procesnú vadu konania v zmysle ,

ale ani podľa

Pokiaľ ide o návrh oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania, dovolací súd

uvádza, ţe v prejednávanej veci bolo sporné, resp. oprávnená namietala, či exekučný súd

6

je oprávnený skúmať platnosť rozhodcovskej doloţky uzavretej medzi účastníkmi

a či predmetná rozhodcovská doloţka je neprijateľnou podmienkou. Posúdenie predmetnej

námietky oprávnenej a jej vyriešenie patrí do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu bez

potreby prejudiciálneho výkladu (rozhodnutia) Súdneho dvora EÚ. Z obsahu spisu vyplýva, ţe

súdy priamo neaplikovali normy komunitárneho práva, keďţe na danú vec sa vzťahujú

právne normy platné na území Slovenskej republiky, do ktorých bol prenesený obsah

právnych noriem Európskej únie. Otázka výkladu komunitárneho práva nebola pre riešenie

daného prípadu rozhodujúca, vzhľadom na dostatočnú úpravu predmetnej veci

v Slovenskej republike. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje aj na svoju ustálenú

judikatúru, kde dovolací súd k rovnakým záverom v otázke prerušenia konania v zmysle § 109

ods. 1 písm. c/ dospel aj vo veciach sp. zn. , ,

. Návrh oprávnenej na prerušenie konania preto aj v tejto veci zamietol.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení,

ţe dovolanie podala včas účastníčka konania ( ) zastúpená v súlade

s , skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (

), či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno dovolaním napadnúť a dospel

k záveru, ţe dovolanie v predmetnej veci nie je prípustné.

Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ).

Keďţe v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, jeho

prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia

Uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci nemoţno podriadiť pod ţiaden dôvod

prípustnosti vyplývajúci z ustanovenia , lebo odvolací súd uznesenie súdu prvého

stupňa nezmenil, ale ho potvrdil a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu Súdnemu

dvoru Európskych spoločenstiev ( ) na zaujatie stanoviska.

Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení prípustnosť dovolania nevyslovil

a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade

cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia

alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky

(, , , , ). Dovolanie

oprávnenej preto podľa ustanovenia a nie je prípustné.

Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,

len ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád

taxatívne vymenovaných v Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti

kaţdému rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci

súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom

konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,

d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo

konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval

senát.

Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet

konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v ,

moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné

(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237

ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade

vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Oprávnená procesné vady konania v zmysle , a netvrdila

a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení nie je

prípustné.

Právomoc súdu je upravená v ustanovení a ;

jej nedostatok sa povaţuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá má za následok

zastavenie konania, prípadne aj postúpenie veci inému orgánu. Prípustnosť dovolania

z dôvodu nedostatku právomoci súdu je daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej

mal rozhodnúť iný orgán.

Dovolateľka v predmetnej veci vadu konania podľa ustanovenia

nevyvodzovala z toho, ţe súdy vôbec nemali právomoc konať a rozhodovať. Ich právomoc

v exekučnom konaní nepopierala. Namietala, ţe súdy sa nesprávnou a ústavne nesúladnou

interpretáciou § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a ustanovenia § 45 ods. 1 a 2 zákona

č. o rozhodcovskom konaní postavili do pozície orgánu vykonávajúceho

komplexné preskúmanie exekučného titulu, metódou, ktorá v rámci zverenej právomoci

ako exekučným súdom neprináleţí. Z uvedeného je zrejmé, ţe dovolateľka namietala

nesprávnu aplikáciu a výklad o súdnych exekútoroch a exekučnej

činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov a Zákona o rozhodcovskom konaní, resp.

namietala nesprávne právne posúdenie veci. Za týchto okolností dovolací súd dospel

k záveru, že súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci, keď napadnuté

rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva

jednoznačne priamo zo zákona (napr. z ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1

Exekučného poriadku). Námietka dovolateľky o existencii vady konania v zmysle § 237

písm. a/ nie je dôvodná.

Pokiaľ ide o (dovolateľkou namietanú) existenciu prekáţky rei iudicatae (§ 237

písm. d/ ) treba uviesť, ţe táto patrí k procesným podmienkam a jej existencia (zistenie)

v kaţdom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Nastáva vtedy, ak sa má v novom konaní

prejednať tá istá vec, pričom o tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok

alebo stav, o ktorom uţ bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu

konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo

stav vymedzený ţalobným petitom vyplýva z rovnakých skutočných tvrdení, z ktorých bol

uplatnený (t. j. ak vyplýva z rovnakého skutku). Pre posúdenie, či je daná táto prekáţka nie je

významné, ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného

konania; je daná aj vtedy, ak určitý skutkový dej (skutok) bol po právnej stránke v pôvodnom

konaní posúdený inak, nesprávne či neúplne. Z hľadiska totoţnosti účastníkov, nie je

významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné

postavenie. Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú

právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či uţ z dôvodu univerzálnej alebo

singulárnej sukcesie.

Z obsahu spisu vyplýva, ţe konaniu vo veci exekúcie oprávnenej P., s. r. o. so sídlom

v B., P. č. 25, proti povinnému M. L., o vymoţenie 916,15 € s prísl.,vedenej na Okresnom

súde S. pod sp. zn. , na základe rozhodcovského rozsudku vydaného STÁLYM

ROZHODCOVSKÝM SÚDOM (zriadeným zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a. s. so

sídlom v B ratislave) z 30. júna 2006 sp. zn. SR 2212/06 nepredchádzalo žiadne iné konanie

na súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté. Vzhľadom na uvedené dovolateľkou

vytýkaná vada podľa konanie nezaťažila.

9

Konanie nie je zaťažené ani vadou v zmysle ustanovenia ,

lebo v predmetnej veci nebol zistený nedostatok návrhu na začatie konania. Exekučný súd

totiţ v danej veci začal konať na základe ţiadosti súdneho exekútora o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní od jej doručenia

(§ 44 Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového – hľadiska (§ 41

ods. 2 ) zo strany oprávnenej ani nejde o námietku nedostatku návrhu na začatie

konania v zmysle ustanovenia , ale o námietku inú, ktorú oprávnená

uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych záverov súdov

(ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade zaloţili svoje rozhodnutia.

O odňatie moţnosti konať pred súdom ( ) ako o dôvode

zakladajúcom prípustnosť dovolania ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom

súdnom konaní, ktorým (postupom) sa účastníkovi odníme moţnosť pred ním konať

a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania, ktoré

mu priznáva platná právna úprava za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv

a právom chránených záujmov.

Dovolateľka konkrétne namietala porušenie jej práva podľa

Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Obsah práva na spravodlivý súdny proces v zmysle uvedených článkov nespočíva

len v tom, ţe osobám nemoţno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho

uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej

republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces však nepatrí súčasne aj právo účastníka

konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním

a hodnotením dôkazov () a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania

bol pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami

a právnymi názormi (). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka

konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne

sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (), resp.

toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý

predkladá účastník konania (, ).

K porušeniu a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd malo (podľa jej názoru) dôjsť tým, ţe súd

10

prvého stupňa exekučné konanie zastavil, hoci pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom

stanovené podmienky.

Dovolací súd dospel k záveru, ţe v predmetnej veci odvolací súd i exekučný súd

správne posúdili splnenie podmienok pre zastavenie exekučného konania

(po predchádzajúcom vydaní poverenia na vykonanie exekúcie).

Pokiaľ oprávnená v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok

rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený, a zároveň povinný riešiť otázku,

či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej zmluvy

(rozhodcovskej doloţky).

Skúmaním platnosti rozhodcovskej doloţky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci,

t. j. vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah

zaloţený právnou skutočnosťou – spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní

nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje

oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,

t. j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom a v danom

prípade aj z ustanovenia § 45 ods. 1 a 2 Zákona o rozhodcovskom konaní (okrem iného),

či plnenie na ktoré rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka konania nie je objektívne

nemoţné, právom nedovolené alebo neodporuje dobrým mravom. V tejto súvislosti dovolací

súd uvádza, ţe vyššie uvedené závery vyplývajú z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR

(uznesenie z 10. októbra 2012, sp. zn. ).

Takéto oprávnenie má exekučný súd aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým

je spotrebiteľ, nevyuţije moţnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy

podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní. V prípade zisteného nedostatku v tomto

smere je exekučný súd oprávnený konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom

znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto postupom

exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa. V tejto

súvislosti dovolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR

z 18. septembra 2012, sp. zn. .

V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť

a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doloţky z dôvodu, ţe nebola individuálne dojednaná a ţe

spôsobovala nevyváţenosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

11

povinného. V podrobnostiach sa dovolací súd stotoţňuje so závermi odvolacieho súdu a súdu

exekučného a v podrobnostiach na ne poukazuje.

K odňatiu moţnosti oprávnenej konať pred súdom nedošlo ani údajným porušením

zásady kontradiktórnosti ako základnej súčasti práva na spravodlivý proces. Táto zásada

znamená, ţe obom stranám konania musí byť daná moţnosť zoznámiť sa so stanoviskami

a dôkazmi predloţenými súdu s cieľom ovplyvniť jeho rozhodnutie – či uţ protistranou alebo

na konaní nezúčastneným subjektom, od ktorého si prípadne súd takéto vyjadrenie alebo

dôkaz mohol vyţiadať – a vyjadriť sa k nim (porovnaj Kmec, J., Kosař, D., Kratochvíl, J.,

Bobek, M. Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. 1. Vydání. Praha : C. H. Beck,

2012, s. 740). Podľa Slovníka súčasného slovenského jazyka vydaného Vedou,

vydavateľstvom Slovenskej akadémie vied, Bratislava 2011 (2. zv.), kontradiktórnosť

je prenos dôkazného bremena zo súdu na účastníkov sporu, resp. rokovací spôsob súdneho

procesu. Právo na kontradiktórny proces nemá absolútny charakter a jeho rozsah sa môţe

líšiť najmä v závislosti na zvláštnostiach daného konania. Nebráni súdu, aby od tohto

pravidla v záujme procesnej ekonómie upustil, ak je zrejmé, ţe nezoznámenie účastníka

konania napr. so stanoviskom iných účastníkov nemôţe mať akýkoľvek vplyv na výsledok

konania pred nimi.

Ak za porušenie zásady kontradiktórnosti by mal byť povaţovaný aj procesný postup

exekučného súdu spočívajúci v tom, ţe neoboznámil účastníka exekučného konania so svojím

stanoviskom o neplatnosti rozhodcovskej doloţky obsiahnutej v úverovej zmluve, potom podľa

názoru dovolacieho súdu, za situácie, ţe platné právo pripúšťa proti rozhodnutiu exekučného

súdu o zastavení exekúcie odvolanie, treba tento nedostatok povaţovať za zhojený moţnosťou

oprávnenej vyjadriť svoje námietky (ku skutkovým zisteniam exekučného súdu vyvodeným

z listinného dôkazu a k právnym záverom z toho vyplývajúcim) v podanom odvolaní. Iný

názor, vychádzajúci z nemoţnosti zhojenia uvedeného nedostatku inak neţ zrušením

rozhodnutí odvolacieho a exekučného súdu a vrátením veci na opätovné rozhodnutie,

by odporoval zásade efektivity konania, pretoţe zrušenie rozhodnutí by zbytočne zvyšovalo

náklady účastníkov konania ako aj náklady na výkon súdnictva, a tým by bolo aj v rozpore

s jedným zo základných princípov právneho štátu, ktorým je princíp racionality.

V preskúmavanej veci oprávnená moţnosť podať odvolanie proti uzneseniu

exekučného súdu o zastavení exekúcie aj vyuţila a v podanom opravnom prostriedku

12

vyjadrila, okrem iného, aj svoj nesúhlas s právnymi závermi exekučného súdu o neplatnosti

rozhodcovskej doloţky.

K odňatiu moţnosti oprávnenej konať pred exekučným súdom nedošlo ani tým, ţe

exekučný súd nevytýčil vo veci pojednávanie, pretoţe v čase rozhodovania tohto súdu takáto

povinnosť uzákonená nebola. Jej neskoršie včlenenie do zákona bolo dôsledkom zjavnej chyby

zákonodarcu, čoho dôkazom je dôvodová správa k Pokiaľ jediným

dôkazom pre posúdenie spôsobilosti rozhodcovského rozsudku byť exekučným titulom

z hľadiska platnosti či neplatnosti rozhodcovskej doloţky bola listina obsahujúca túto doloţku

(úverová zmluva), nebolo potrebné na vykonanie tohto dôkazu nariadiť pojednávanie. Tento

záver moţno vyvodiť zo samotnej povahy exekučného konania, ktoré nie je v zásade konaním

sporovým, a tieţ zo skutočnosti, ţe posúdenie platnosti písomnej rozhodcovskej doloţky bolo

právnou otázkou. Nariadenie pojednávania by za týchto okolností, ako aj s prihliadnutím

na moţnosť opravného konania, bolo zbytočné a odporovalo zásade hospodárnosti konania.

Vykonanie dôkazu listinou jej prečítaním alebo oznámením obsahu na pojednávaní vyţaduje

ustanovenie , ktoré primerane platí aj pre exekučné konanie,

len ak sa nariaďuje pojednávanie.

Ani ďalšia námietka dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia

písomného vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu nie je dôvodná. To, ţe právo

na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého

súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu

ale nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie

bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý

je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument

(Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani

c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;

Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

K povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie sa rovnako vyjadril aj Ústavný

súd Slovenskej republiky aj v náleze -30. Vyslovil, ţe súčasťou obsahu

základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov

a obranou proti takému uplatneniu ().

13

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ustanovení § 157 ods. 2

, v spojení s ustanovením cit. zákona. Táto norma sa uplatňuje

aj v odvolacom konaní ( ). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom

konaní však nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument v opravnom prostriedku,

ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné

alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava

v odvolacom konaní ().

Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov

zodpovedajú poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných

zákonných ustanovení a judikatúry ústavného súdu.

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav

a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec, a z ktorých vyvodil svoje

právne závery.

Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval správnosť skutkových a právnych

záverov súdu prvého stupňa a toto rozhodnutie potvrdil. Taktieţ vysvetlil, prečo sa nestotoţnil

s námietkami oprávnenej uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie dovolaním napadnutého

uznesenia dalo tak odpoveď na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany

oprávnenej. Jeho rozhodnutie nemoţno povaţovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp.

ústavne nekonformné, pretoţe odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov

neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery súdu

prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a , a ţe

aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre

zákonného odôvodnenia ( , v spojení s ). Za porušenie

základného práva zaručeného v nemoţno povaţovať

to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv oprávnenej.

V súvislosti s námietkou dovolateľky, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá

má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, ţe táto vada je relevantným

dovolacím dôvodom ( ), avšak (na rozdiel od vád taxatívne

vymenovaných v ) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí

14

aj o nesprávnom právnom posúdení veci ( ); treba pod ním

rozumieť činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje

konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci

je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych

predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny

právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov

vyvodil nesprávne právne závery.

Aj za predpokladu, ţe by tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mohli by mať

za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne

prípustnosť dovolania v zmysle V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd

(ne)pouţil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych

skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby

dovolanie bolo procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.

Keďţe prípustnosť dovolania oprávnenej nemoţno vyvodiť z ustanovení

a neboli zistené ani vady konania v zmysle , Najvyšší súd Slovenskej republiky

jej dovolanie odmietol podľa v spojení s

ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok

neprípustný.

V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala ( v spojení

s , a ). Najvyšší súd Slovenskej republiky

mu však ţiadne trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, ţe nepodal návrh

na ich priznanie.

V súvislosti s odvolaním, ktoré oprávnená podala proti tej časti rozhodnutia

odvolacieho súdu, ktorým tento súd jej návrh na prerušenie konania zamietol Najvyšší súd

Slovenskej republiky skúmal predovšetkým podmienky, za ktorých môţe konať ( )

a dospel k záveru, ţe v predmetnej veci ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý

nemoţno odstrániť.

I keď výslovne nevypočítava procesné podmienky konania,

moţno z neho vyvodiť, ţe procesné podmienky sú také vlastnosti súdu a účastníkov konania,

ktoré musia byť splnené na to, aby sa dosiahol cieľ občianskeho súdneho konania vyplývajúci

15

zo základných ustanovení (v prvej hlave prvej časti).

Na strane súdu k podmienkam konania patria tie, ktoré vymedzujú jeho práva a povinnosti

ako orgánu štátu konať a vydať rozhodnutie. Takouto podmienkou je nepochybne aj funkčná

príslušnosť, z úpravy ktorej vyplýva, ktorý súd je príslušný konať a rozhodovať o veci

v inštančnom postupe. Chýbajúca funkčná príslušnosť na prejednanie určitej veci predstavuje

neodstrániteľný nedostatok podmienky konania.

V prejednávanej veci odvolanie oprávnenej smeruje proti uzneseniu, ktorým krajský

súd v odvolacom konaní nevyhovel návrhu oprávnenej na prerušenie konania.

Podľa účastník môţe napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa

odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje. Ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob

vyrovnania vzťahu medzi účastníkom a vedľajším účastníkom, môţe podať odvolanie

aj vedľajší účastník.

Podľa krajské súdy rozhodujú o odvolaniach proti rozhodnutiam

okresných súdov. Podľa o odvolaniach proti rozhodnutiam krajských

súdov ako súdov prvého stupňa rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej republiky.

Citované zákonné ustanovenia upravujú funkčnú príslušnosť Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky tak, ţe tento súd je príslušný rozhodovať o odvolaniach vtedy,

ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu krajského súdu ako súdu prvého stupňa. Spôsobilým

predmetom odvolacieho konania sú teda len rozhodnutia súdu prvého stupňa.

Rozhodnutie krajského súdu o nevyhovení návrhu oprávnenej na prerušenie konania

vydané v priebehu odvolacieho konania, nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu prvého

stupňa, ale jedná sa o rozhodnutie odvolacieho súdu, proti ktorému nie je odvolanie

prípustné. v ustanovení výslovne predpokladá

rozhodovanie odvolacieho súdu napr. aj o návrhoch podľa § 138 ods. 1 vrátane tých,

o ktorých nerozhodol súd prvého stupňa. Odvolací súd sa pri takomto rozhodovaní nestáva

súdom prvého stupňa, ale zostáva odvolacím súdom. Napadnuté uznesenie krajského súdu

ako odvolacieho súdu teda neobsahuje (neuvádza) chybné poučenie o neprípustnosti

odvolania proti tomuto rozhodnutiu.

Oprávnená napadla predmetné uznesenie krajského súdu odvolaním, avšak funkčná

príslušnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rozhodovanie o tomto opravnom

16

prostriedku nie je daná z dôvodu, že napadnuté rozhodnutie nebolo vydané krajským súdom

ako súdom prvého stupňa, ale ako súdom odvolacím.

Podľa kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené

podmienky, za ktorých môţe konať vo veci (podmienky konania). Podľa

ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemoţno odstrániť, súd konanie zastaví.

Keďţe na prejednanie odvolania podaného oprávnenou proti uzneseniu odvolacieho

súdu nie je daná funkčná príslušnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ide o taký

nedostatok podmienky konania, ktorý nemoţno odstrániť. V súlade s posledne citovaným

ustanovením bolo preto potrebné konanie o tomto opravnom prostriedku zastaviť bez toho,

aby mohla byť preskúmaná vecná správnosť napadnutého rozhodnutia.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky

podľa v spojení s , so zreteľom na skutočnosť, ţe

odvolacie konanie bolo zastavené.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 11. júna 2014

JUDr. Daniela Š v e c o v á , v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Zuzana Pudmarčíková