Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7Cdo/171/2014

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa F. K., bytom N.,

zastúpeného v dovolacom konaní JUDr. Milanom Okajčekom, advokátom, so sídlom

v Košiciach, Ţriedlová č. 3 proti odporkyni E. M., bytom K., zastúpenej v dovolacom konaní

JUDr. Danicou Holováčovou, advokátkou, so sídlom Košice, Poštová č. 14, o zaplatenie

1 364 932,80 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Košice I pod

sp. zn. , o dovolaní odporkyne proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach z

24. septembra 2013, sp. zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie odporkyne o d m i e t a .

Navrhovateľovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Košice I uznesením z 8. júla 2013, č. k. 13 C 199/2011–464 zamietol

návrh odporkyne na prerušenie konania vo veci zaplatenia 1 364 932,80 eur s príslušenstvom.

Svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ustanovenie tým,

ţe nie je dôvod na prerušenie konania. Poukázal na to, ţe v označenej trestnej veci, pre ktorú

odporkyňa ţiadala, aby súd konanie prerušil, prebieha voči obvinenej odporkyni vyšetrovanie.

Konštatoval, ţe pokiaľ nejde o prípad podľa , kedy je rozhodnutím iného

orgánu súd viazaný, môţe si v zásade otázky majúce význam pre jeho rozhodnutie posúdiť

aj sám. V trestnej veci proti odporkyni sa rieši otázka o vine a treste pre obzvlášť závaţný

zločin podvodu. V predmetnom konaní sa rieši otázka, či navrhovateľ poskytol odporkyni

ţalovanú sumu titulom zmlúv o pôţičkách, či došlo k reálnemu odovzdaniu finančných

prostriedkov navrhovateľom odporkyni. Vo veci samej tak vykonávaniu dokazovania nič

nebráni.

2

Krajský súd v Košiciach na odvolanie odporkyne uznesením z 24. septembra 2013,

sp. zn. napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne v zmysle

potvrdil. V celom rozsahu sa stotoţnil so skutkovými a právnymi závermi súdu

prvého stupňa. Mal za to, ţe nie je dôvod, prečo by prvostupňové konanie vo veci zaplatenia

ţalovanej sumy malo byť prerušené. Poukázal na to, ţe ustanovenie § 109 ods. 2 písm. c/

umoţňuje súdu prerušiť prebiehajúce konanie v prípade, ak dospeje k záveru,

ţe prebieha iné konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môţe mať význam pre rozhodnutie

v ním prejednávanej veci. Účastník môţe navrhnúť prerušenie konania, avšak súd nie

je povinný takémuto návrhu vyhovieť. Záver súdu prvého stupňa, ţe medzi účastníkmi

konania sporné otázky (predovšetkým či navrhovateľ poskytol odporkyni ţalovanú sumu

titulom zmlúv o pôţičkách, či došlo k ich reálnemu odovzdaniu finančných prostriedkov

navrhovateľom odporkyni) si môţe posúdiť sám, je správny. Výsledky dokazovania

v trestnom konaní nemusia dávať dostatočné odpovede na všetky skutočnosti významné

pre rozhodnutie v prejednávanej veci. V občianskom súdnom konaní sa totiţ posudzuje

súkromnoprávny vzťah zaloţený medzi navrhovateľom a odporkyňou podľa hmotného práva

, kým v trestnom konaní ide o trestnoprávnu zodpovednosť

odporkyne. V trestnom konaní je i predmet dokazovania zásadne iný ako v civilnom konaní.

Povinnosťou všeobecného súdu pri uplatňovaní procesného postupu podľa § 109 ods. 2

písm. c/ je zohľadniť poţiadavku, ktorá je zakotvená v Slovenskej

republiky a ktorá ukladá povinnosť prijať príslušné opatrenia umoţňujúce prerokovanie

napadnutej veci bez zbytočných prieťahov a tým vykonanie spravodlivosti v primeranej

lehote (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky ).

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie odporkyňa, ktorá navrhla,

aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

Prípustnosť dovolania odôvodnila ustanovením , tvrdiac, ţe postupom

odvolacieho súdu jej bola odňatá moţnosť konať pred súdom. Za takú vadu označila

skutočnosť, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu je arbitrárne, čo zakladá jeho

nepreskúmateľnosť. Prípustnosť dovolania ďalej odôvodnila tým, ţe rozhodnutie spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci a konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 písm. a/ aţ c/

3

Navrhovateľ vo svojom vyjadrení k dovolaniu odporkyne navrhol, aby dovolací súd

dovolanie odporkyne ako neprípustné odmietol. Poukázal na ustanovenie § 239, § 237 a § 241

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení,

ţe dovolanie podala včas účastníčka konania ( ), skúmal najskôr to, či tento

opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním (§ 236a

nasl. ), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) dospel

k záveru, ţe dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok

nie je prípustný.

Podľa dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. V prejednávanej veci odvolací súdu rozhodol

uznesením. V zmysle ustanovenia platí, ţe ak dovolanie smeruje proti

rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnuté zmeňujúce

uznesenie odvolacieho súdu ( ) alebo ak odvolací súd rozhodoval

vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska

( veta prvá ). Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa

o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/.

Podľa je dovolanie prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho

súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil

vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie

po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu

rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)

cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území

Slovenskej republiky. Dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nemá znaky vyššie

uvedených uznesení. Odvolací súd potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa a vo svojom

uznesení nevyslovil, ţe je proti nemu dovolanie prípustné. V danej veci nejde ani o uznesenie

o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia a ani o

uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné

(nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

S prihliadnutím na ustanovenie , veta druhá , ukladajúce

dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú

v (či uţ to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej

republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239

, ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa Uvedené

zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu

(rozsudku alebo uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou

zo závaţných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia

(ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne

nespôsobilého účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého

konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad

odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom

alebo nesprávne obsadeným súdom). Existenciu ţiadnej podmienky prípustnosti dovolania

uvedenej v tomto zákonnom ustanovení dovolací súd nezistil.

So zreteľom na odporkyňou tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd

Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, ţe v prejednávanej

veci im súdom bola odňatá moţnosť pred ním konať ( ).Odňatím moţnosti

konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný procesný postup súdu,

ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky

súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

O vadu, ktorá je z hľadiska významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní

postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi

predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktorému právny

poriadok priznáva. O takýto prípad v prejednávanej veci nejde.

Z obsahu dovolania odporkyne je zrejmé, ţe prípustnosť dovolania podľa § 237

písm. f/ vyvodzuje z toho, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu je arbitrárne, čo spôsobuje

jeho nepreskúmateľnosť.

O odňatie moţnosti konať pred súdom ( ) ako o dôvode

zakladajúcom prípustnosť dovolania ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom

súdnom konaní, ktorým (postupom) sa účastníkovi odníme moţnosť pred ním konať

a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania, ktoré

mu priznáva platná právna úprava za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv

a právom chránených záujmov.

Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, ţe osobám nemoţno

brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva

je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý

súdny proces však nepatrí súčasne aj právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil

s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov () a rovnako

neznamená ani to, aby účastník konania bol pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo

rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami a právnymi názormi (). Do obsahu tohto

práva nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním

navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia

vykonaných dôkazov (), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom

všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (,

).

V zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej „dohovor“),

kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote

prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje

za preukázané, a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd

dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Podľa ak nie je ďalej ustanovené inak, pouţijú sa na uznesenie

primerane ustanovenia o rozsudku.

Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totoţné s očakávaniami

a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity)

zákonného rozhodnutia ( ), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď

na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia

v závaţných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo (účastníka)

a povinnosť (súdu) na náleţité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby

transparentnosti sluţby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náleţitosťou kaţdého

jurisdikčného aktu (rozhodnutia). Citované zákonné ustanovenie sa totiţ chápe aj z hľadiska

práv účastníka na súdnu ochranu podľa , ktorého imanentnou súčasťou

je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a toto ustanovenie treba

vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské

práva [(ďalej len „ESĽP“), porovnaj napr. rozsudok vo veci García Ruiz proti Španielsku

z 21. januára 1999, sťaţnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-I] tak,

ţe rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých

je zaloţené. Rozsah tejto povinnosti sa môţe meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa

posúdiť vo svetle okolností kaţdej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyţaduje, aby na k a ţ d ý

argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však

ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve

na tento argument (rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťaţnosť č. 21522/93,

Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku

z 19. februára 1998, sťaţnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I). Ústavný

súd Slovenskej republiky vyslovil, ţe „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé

konanie podľa a listiny je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ a ţe „takéto odôvodnenie musí obsahovať

aj rozsudok opravného (odvolacieho) súdu“ (porovnaj uznesenie z 3. júla 2003, sp. zn.

). Ústavný súd vo svojom uznesení z 23. júna 2004, sp. zn.

vyslovil, ţe „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1

a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,

ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový

a právny základ rozhodnutia“. Odvolací súd v prípade potvrdenia rozsudku súdu prvého

stupňa sa v princípe môţe obmedziť na prevzatie odôvodnenia podaného súdom prvého

stupňa (porovnaj rozsudok Helle proti Fínsku z 19. decembra 1997, sťaţnosť č. 20772/92,

Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-VIII).

Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe odvolací súd postačujúco

odôvodnil svoje rozhodnutie, ktorým nadviazal na rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktoré

ako vecne správne potvrdil. Podľa dovolacieho súdu niţšie súdy dostatočne odôvodnili svoje

rozhodnutia; ich zdôvodnenie ako celok spĺňa parametre zákona na odôvodnenie rozhodnutie

( , ods. ), je v ňom vysvetlené, z ktorých skutočností

pri rozhodovaní vychádzali aj ako vec právne posúdili. Treba mať na pamäti, ţe konanie

pred súdom prvého stupňa a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť

rozhodnutia odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozhodnutím vytvára ich organickú

(kompletizujúcu) jednotu; takýto prístup reflektuje aj ostatne citovanú judikatúru ESĽP.

Odvolací súd v odôvodnení svojho potvrdzujúceho rozhodnutia uzavrel, ţe z dôvodmi

napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa a jeho právnym posúdením sa stotoţnil, preto

v zmysle ho potvrdil. Jeho rozhodnutie nemoţno povaţovať za svojvoľné,

zjavne neodôvodnené, keďţe je zaloţené na rovnakých dôvodoch, aké uviedol vo svojom

uznesení súdu prvého stupňa, ktorý sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil

od znenia príslušných zákonných ustanovení a nepoprel ich účel a význam, podajúc

postačujúcu odpoveď na všetky skutkovo a právne relevantné otázky súvisiace s predmetom

súdnej ochrany v tejto právnej veci. Na tomto závere nič nemení to, ţe odporkyňa s takouto

odpoveďou je nespokojná, snaţí sa ju relativizovať a spochybniť. Za odňatie moţnosti konať

pred súdom v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe niţšie súdy neodôvodnili svoje

rozhodnutie podľa predstáv či poţiadaviek odporkyne. Do práva na spravodlivý proces

nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi,

navrhovaním a hodnotením dôkazov (), ani právo na to, aby bol účastník

konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho poţiadavkami

().

So zreteľom na uvedené dospel dovolací súd k záveru, ţe dovolateľka neopodstatnene

vyvodzuje existenciu procesnej vady konania v zmysle

V súvislosti s námietkou odporkyne, ţe napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci a konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci treba uviesť, ţe táto vada je relevantným dovolacím dôvodom (§ 241

ods. 2 písm. b/ ), avšak (na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v )

nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí aj o nesprávnom právnom

posúdení veci ( ).

Po zistení procesnej neprípustnosti dovolania Najvyšší súd Slovenskej republiky nemá

moţnosť zaoberať sa vecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia.

Keďţe v danom prípade dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je podľa

prípustné a vady uvedené v neboli zistené, Najvyšší súd Slovenskej

republiky dovolanie odporkyne ako neprípustné podľa v spojení s

ods. 1 písm. c/ odmietol.

V dovolacom konaní úspešnému navrhovateľovi vzniklo právo na náhradu trov

konania proti odporkyni, ktorá úspech nemala ( v spojení s

a ). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však ţiadne trovy

dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, ţe nepodal návrh na ich priznanie.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 16. júna 2014

JUDr. Ľubor Š e b o, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Vanda Šimová