Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
a89/391941.8cd603.pdf
PDF · 179.69 KB
No categories available
7Cdo/171/2014
Najvyšší súd 7 Cdo 171/2014
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa F. K., bytom N.,
zastúpeného v dovolacom konaní JUDr. Milanom Okajčekom, advokátom, so sídlom
v Košiciach, Ţriedlová č. 3 proti odporkyni E. M., bytom K., zastúpenej v dovolacom konaní
JUDr. Danicou Holováčovou, advokátkou, so sídlom Košice, Poštová č. 14, o zaplatenie
1 364 932,80 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Košice I pod
sp. zn. 13 C 199/2011, o dovolaní odporkyne proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach z
24. septembra 2013, sp. zn. 4 Co 273/2013, takto
rozhodol:
Dovolanie odporkyne o d m i e t a .
Navrhovateľovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Košice I uznesením z 8. júla 2013, č. k. 13 C 199/2011–464 zamietol
návrh odporkyne na prerušenie konania vo veci zaplatenia 1 364 932,80 eur s príslušenstvom.
Svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. tým,
ţe nie je dôvod na prerušenie konania. Poukázal na to, ţe v označenej trestnej veci, pre ktorú
odporkyňa ţiadala, aby súd konanie prerušil, prebieha voči obvinenej odporkyni vyšetrovanie.
Konštatoval, ţe pokiaľ nejde o prípad podľa § 135 ods. 1 O.s.p., kedy je rozhodnutím iného
orgánu súd viazaný, môţe si v zásade otázky majúce význam pre jeho rozhodnutie posúdiť
aj sám. V trestnej veci proti odporkyni sa rieši otázka o vine a treste pre obzvlášť závaţný
zločin podvodu. V predmetnom konaní sa rieši otázka, či navrhovateľ poskytol odporkyni
ţalovanú sumu titulom zmlúv o pôţičkách, či došlo k reálnemu odovzdaniu finančných
prostriedkov navrhovateľom odporkyni. Vo veci samej tak vykonávaniu dokazovania nič
nebráni.
Krajský súd v Košiciach na odvolanie odporkyne uznesením z 24. septembra 2013,
sp. zn. 4 Co 273/2013 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne v zmysle
§ 219 O.s.p. potvrdil. V celom rozsahu sa stotoţnil so skutkovými a právnymi závermi súdu
prvého stupňa. Mal za to, ţe nie je dôvod, prečo by prvostupňové konanie vo veci zaplatenia
ţalovanej sumy malo byť prerušené. Poukázal na to, ţe ustanovenie § 109 ods. 2 písm. c/
O.s.p. umoţňuje súdu prerušiť prebiehajúce konanie v prípade, ak dospeje k záveru,
ţe prebieha iné konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môţe mať význam pre rozhodnutie
v ním prejednávanej veci. Účastník môţe navrhnúť prerušenie konania, avšak súd nie
je povinný takémuto návrhu vyhovieť. Záver súdu prvého stupňa, ţe medzi účastníkmi
konania sporné otázky (predovšetkým či navrhovateľ poskytol odporkyni ţalovanú sumu
titulom zmlúv o pôţičkách, či došlo k ich reálnemu odovzdaniu finančných prostriedkov
navrhovateľom odporkyni) si môţe posúdiť sám, je správny. Výsledky dokazovania
v trestnom konaní nemusia dávať dostatočné odpovede na všetky skutočnosti významné
pre rozhodnutie v prejednávanej veci. V občianskom súdnom konaní sa totiţ posudzuje
súkromnoprávny vzťah zaloţený medzi navrhovateľom a odporkyňou podľa hmotného práva
Občianskeho zákonníka, kým v trestnom konaní ide o trestnoprávnu zodpovednosť
odporkyne. V trestnom konaní je i predmet dokazovania zásadne iný ako v civilnom konaní.
Povinnosťou všeobecného súdu pri uplatňovaní procesného postupu podľa § 109 ods. 2
písm. c/ O.s.p. je zohľadniť poţiadavku, ktorá je zakotvená v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a ktorá ukladá povinnosť prijať príslušné opatrenia umoţňujúce prerokovanie
napadnutej veci bez zbytočných prieťahov a tým vykonanie spravodlivosti v primeranej
lehote (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 21/200).
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie odporkyňa, ktorá navrhla,
aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.
Prípustnosť dovolania odôvodnila ustanovením § 237 písm. f/ O.s.p., tvrdiac, ţe postupom
odvolacieho súdu jej bola odňatá moţnosť konať pred súdom. Za takú vadu označila
skutočnosť, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu je arbitrárne, čo zakladá jeho
nepreskúmateľnosť. Prípustnosť dovolania ďalej odôvodnila tým, ţe rozhodnutie spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci a konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 písm. a/ aţ c/
Navrhovateľ vo svojom vyjadrení k dovolaniu odporkyne navrhol, aby dovolací súd
dovolanie odporkyne ako neprípustné odmietol. Poukázal na ustanovenie § 239, § 237 a § 241
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
ţe dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento
opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním (§ 236a
nasl. O.s.p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) dospel
k záveru, ţe dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok
nie je prípustný.
Podľa § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. V prejednávanej veci odvolací súdu rozhodol
uznesením. V zmysle ustanovenia § 239 O.s.p. platí, ţe ak dovolanie smeruje proti
rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnuté zmeňujúce
uznesenie odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1 písm. a/ O.s.p.) alebo ak odvolací súd rozhodoval
vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska
(§ 239 ods. 1 písm. b/ veta prvá O.s.p.). Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa
o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/.
Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil
vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu
rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)
cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území
Slovenskej republiky. Dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nemá znaky vyššie
uvedených uznesení. Odvolací súd potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa a vo svojom
uznesení nevyslovil, ţe je proti nemu dovolanie prípustné. V danej veci nejde ani o uznesenie
o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia a ani o
uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné
(nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O.s.p., ukladajúce
dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú
v § 237 O.s.p. (či uţ to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej
republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239
O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené
zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu
(rozsudku alebo uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou
zo závaţných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia
(ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne
nespôsobilého účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého
konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad
odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom
alebo nesprávne obsadeným súdom). Existenciu ţiadnej podmienky prípustnosti dovolania
uvedenej v tomto zákonnom ustanovení dovolací súd nezistil.
So zreteľom na odporkyňou tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd
Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, ţe v prejednávanej
veci im súdom bola odňatá moţnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).Odňatím moţnosti
konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný procesný postup súdu,
ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky
súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.
O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní
postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi
predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktorému právny
poriadok priznáva. O takýto prípad v prejednávanej veci nejde.
Z obsahu dovolania odporkyne je zrejmé, ţe prípustnosť dovolania podľa § 237
písm. f/ O.s.p. vyvodzuje z toho, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu je arbitrárne, čo spôsobuje
jeho nepreskúmateľnosť.
O odňatie moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) ako o dôvode
zakladajúcom prípustnosť dovolania ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom
súdnom konaní, ktorým (postupom) sa účastníkovi odníme moţnosť pred ním konať
a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania, ktoré
mu priznáva platná právna úprava za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv
a právom chránených záujmov.
Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, ţe osobám nemoţno
brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva
je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý
súdny proces však nepatrí súčasne aj právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil
s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04) a rovnako
neznamená ani to, aby účastník konania bol pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo
rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto
práva nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním
navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia
vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom
všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97,
V zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej „dohovor“),
kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote
prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje
za preukázané, a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd
dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Podľa § 167 ods. 2 O.s.p. ak nie je ďalej ustanovené inak, pouţijú sa na uznesenie
primerane ustanovenia o rozsudku.
Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totoţné s očakávaniami
a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity)
zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď
na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia
v závaţných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo (účastníka)
a povinnosť (súdu) na náleţité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby
transparentnosti sluţby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náleţitosťou kaţdého
jurisdikčného aktu (rozhodnutia). Citované zákonné ustanovenie sa totiţ chápe aj z hľadiska
práv účastníka na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého imanentnou súčasťou
je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a toto ustanovenie treba
vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské
práva [(ďalej len „ESĽP“), porovnaj napr. rozsudok vo veci García Ruiz proti Španielsku
z 21. januára 1999, sťaţnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-I] tak,
ţe rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých
je zaloţené. Rozsah tejto povinnosti sa môţe meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa
posúdiť vo svetle okolností kaţdej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyţaduje, aby na k a ţ d ý
argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však
ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument (rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťaţnosť č. 21522/93,
Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku
z 19. februára 1998, sťaţnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I). Ústavný
súd Slovenskej republiky vyslovil, ţe „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé
konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ a ţe „takéto odôvodnenie musí obsahovať
aj rozsudok opravného (odvolacieho) súdu“ (porovnaj uznesenie z 3. júla 2003, sp. zn.
IV. ÚS 115/03). Ústavný súd vo svojom uznesení z 23. júna 2004, sp. zn. III. ÚS 209/04
vyslovil, ţe „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.
Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,
ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový
a právny základ rozhodnutia“. Odvolací súd v prípade potvrdenia rozsudku súdu prvého
stupňa sa v princípe môţe obmedziť na prevzatie odôvodnenia podaného súdom prvého
stupňa (porovnaj rozsudok Helle proti Fínsku z 19. decembra 1997, sťaţnosť č. 20772/92,
Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-VIII).
Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe odvolací súd postačujúco
odôvodnil svoje rozhodnutie, ktorým nadviazal na rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktoré
ako vecne správne potvrdil. Podľa dovolacieho súdu niţšie súdy dostatočne odôvodnili svoje
rozhodnutia; ich zdôvodnenie ako celok spĺňa parametre zákona na odôvodnenie rozhodnutie
(§ 157 ods. 2 O.s.p., § 167 ods. O.s.p.), je v ňom vysvetlené, z ktorých skutočností
pri rozhodovaní vychádzali aj ako vec právne posúdili. Treba mať na pamäti, ţe konanie
pred súdom prvého stupňa a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť
rozhodnutia odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozhodnutím vytvára ich organickú
(kompletizujúcu) jednotu; takýto prístup reflektuje aj ostatne citovanú judikatúru ESĽP.
Odvolací súd v odôvodnení svojho potvrdzujúceho rozhodnutia uzavrel, ţe z dôvodmi
napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa a jeho právnym posúdením sa stotoţnil, preto
v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. ho potvrdil. Jeho rozhodnutie nemoţno povaţovať za svojvoľné,
zjavne neodôvodnené, keďţe je zaloţené na rovnakých dôvodoch, aké uviedol vo svojom
uznesení súdu prvého stupňa, ktorý sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil
od znenia príslušných zákonných ustanovení a nepoprel ich účel a význam, podajúc
postačujúcu odpoveď na všetky skutkovo a právne relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany v tejto právnej veci. Na tomto závere nič nemení to, ţe odporkyňa s takouto
odpoveďou je nespokojná, snaţí sa ju relativizovať a spochybniť. Za odňatie moţnosti konať
pred súdom v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe niţšie súdy neodôvodnili svoje
rozhodnutie podľa predstáv či poţiadaviek odporkyne. Do práva na spravodlivý proces
nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi,
navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník
konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho poţiadavkami
(I. ÚS 50/04).
So zreteľom na uvedené dospel dovolací súd k záveru, ţe dovolateľka neopodstatnene
vyvodzuje existenciu procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
V súvislosti s námietkou odporkyne, ţe napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci a konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci treba uviesť, ţe táto vada je relevantným dovolacím dôvodom (§ 241
ods. 2 písm. b/ O.s.p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.)
nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí aj o nesprávnom právnom
posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Po zistení procesnej neprípustnosti dovolania Najvyšší súd Slovenskej republiky nemá
moţnosť zaoberať sa vecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia.
Keďţe v danom prípade dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je podľa
§ 239 O.s.p. prípustné a vady uvedené v § 237 O.s.p. neboli zistené, Najvyšší súd Slovenskej
republiky dovolanie odporkyne ako neprípustné podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218
ods. 1 písm. c/ O.s.p. odmietol.
V dovolacom konaní úspešnému navrhovateľovi vzniklo právo na náhradu trov
konania proti odporkyni, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však ţiadne trovy
dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, ţe nepodal návrh na ich priznanie.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 16. júna 2014
JUDr. Ľubor Š e b o, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Vanda Šimová