Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)f5b/392414.f43290.pdf
PDF · 178.06 KB
No categories available
7ECdo/146/2014
Najvyšší súd 7 ECdo 146/2014
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci oprávneného PRO CIVITAS, s.r.o.,
so sídlom Astrová 2/A Bratislava, zastúpeného advokátskou kanceláriou verita, s.r.o.,
so sídlom Karpatská 18, Bratislava proti povinnej D. S., bytom Š.Š., o vymoženie 909,91 € s
príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Senica pod sp. zn. 10 Er 874/2011, o dovolaní
oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu Trnava zo dňa 16. augusta 2013, sp. zn. 23 CoE
160/2012, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Povinnej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Oprávnený dňa 24.11.2011 podal súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie
na vymoţenie sumy 909,91 € s príslušenstvom na podklade exekučného titulu -
rozhodcovského rozsudku, vydaného Stálym rozhodcovským súdom zriadeným
pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŢNA A MEDIAČNÁ, a.s., so sídlom v Bratislave,
Trnavská cesta č. 7, zo dňa 10.6.2011, sp. zn. IDB0410227, ktorým bola ţalovanej D. S.
uloţená povinnosť zaplatiť ţalobcovi PRO CIVITAS, s.r.o. istinu v sume 909,91 € s
príslušenstvom. Súdny exekútor poţiadal Okresný súd Senica o vydanie poverenia
na vykonanie exekúcie ţiadosťou zo dňa 21.12.2011.
Okresný súd Senica uznesením zo dňa 8.2.2012, č. k. 10 Er 874/2011-15 ţiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol, po preskúmaní
exekučného titulu na základe zistenia zo všeobecných obchodných podmienok, ţe zmluvné
strany si dojednali rozhodcovskú doloţku, ktorá síce dáva spotrebiteľovi moţnosť výberu
medzi všeobecným a rozhodcovským súdom, avšak v prípade, ak by banka podala ţalobu
na rozhodcovský súd predtým ako spotrebiteľ podá ţalobu na všeobecný súd, spotrebiteľ
je v takom prípade nútený podrobiť sa začatému rozhodcovskému konaniu
na rozhodcovskom súde, ktorého právomoc je zaloţená rozhodcovskou doloţkou. Podľa
názoru súdu, rozhodcovská doloţka v spotrebiteľskej zmluve (zmluva o úvere zo dňa
6.8.2007 uzavretá medzi právnym predchodcom oprávneného a povinnou a následné konanie
pred rozhodcovským súdom odopiera ochranu spotrebiteľovi, ktorú mu poskytujú
ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a Smernica 93/13/EHS. Výkon práv
oprávneného podľa predmetnej rozhodcovskej doloţky povaţoval za nezlučiteľný s normami
na ochranu spotrebiteľa i dobrými mravmi. Nekalú povahu rozhodcovskej doloţky súd
vyvodil z „obmedzenia“ práva spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany domáhať sa ochrany
na všeobecnom súde v Slovenskej republike a túto rozhodcovskú doloţku nepovaţoval
za dojednanú so spotrebiteľom individuálne, pričom rozhodcovská doloţka núti povinnú
v prípade sporu podrobiť sa výlučne rozhodcovskému konaniu, čím sa jej odoberá moţnosť
brániť svoje práva pred všeobecným súdom. Táto doloţka preto spôsobuje hrubú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech povinnej
ako spotrebiteľa. Povinná tieto podmienky nemohla ovplyvniť; mohla len zmluvu ako celok
odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým podmienkam, včítane rozhodcovskej doloţky a nemala
teda moţnosť osobitne si dohodnúť zmluvné podmienky. Poukázal na to, ţe spotrebiteľ
sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ
ide o vyjednávaciu silu, ale aj úroveň informovanosti a táto situácia ho vedie k pristúpeniu
na podmienky vopred pripravené dodávateľom bez toho, aby mohol podstatným spôsobom
ovplyvniť ich obsah. Povaţoval preto rozhodcovskú doloţku za neprijateľnú podmienku
v spotrebiteľskej zmluve, a teda za podmienku neplatnú (§ 53 ods. 5 OZ). Keďţe
rozhodcovský rozsudok vydaný na základe neplatnej rozhodcovskej doloţky nemôţe
byť spôsobilým titulom na vykonanie exekúcie, ţiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie zamietol.
Krajský súd Trnava na odvolanie oprávneného uznesením zo dňa 16.augusta 2013,
sp. zn. 23 CoE 160/2012 uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil podľa
§ 219 ods. 1 O.s.p. a na skonštatovanie správnosti dôvodov prvostupňového rozhodnutia
vyslovil názor, ţe ak rozhodcovská zmluva nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná,
ale vyplýva zo štandardnej zmluvy a teda zo vzťahu fakticky nerovnováţneho, obavy,
ţe slabšia strana si svoj osud v tak závaţnej veci, akou je prípadný neskorší rozhodcovský
proces, nedokáţe náleţité naplánovať, sú plne namieste. Rozhodcovská doloţka v predmetnej
veci, ktorá mala zaloţiť legitimitu pre exekučný titul v predmetnom konaní, znemoţňuje
voľbou spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu všeobecným súdom, ak dodávateľ ešte
pred spotrebiteľom podal ţalobu na rozhodcovskom súde. Z dôvodu neplatne uzavretej
rozhodcovskej doloţky rozhodcovský súd nebol oprávnený vo veci konať a vydať predmetný
rozhodcovský rozsudok a preto exekučný titul nebol vydaný orgánom na to oprávneným. Súd
prvého stupňa preto správne zamietol ţiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podal dovolanie oprávnený, ktorý navrhol,
uznesenie krajského súdu zmeniť a poveriť súdneho exekútora vykonaním exekúcie,
alternatívne zrušiť uznesenie odvolacieho súdu a tieţ aj uznesenie súdu prvého stupňa
a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Jeho prípustnosť vyvodil z § 237 písm. a/,
d/, e/, f/ O.s.p. (t. j. ţe sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, v tej istej veci
sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie; nepodal
sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný; účastníkom konania sa
postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom) a dôvodnosť z § 241 ods. 2 písm. a/ aţ c/
O.s.p. (v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237; konanie je postihnuté inou vadou, ktorá
mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci). Prekáţku „rei iudicatae“ dovolateľ odôvodňoval tým, ţe vec
uţ bola právoplatne rozhodnutá rozsudkom vydaným rozhodcovským súdom. Exekučný súd
v exekučnom konaní nebol oprávnený preskúmať správnosť rozhodcovského rozsudku
ako exekučného titulu a na jeho preskúmanie súdom nebol podaný osobitný návrh na začatie
konania o jeho zrušení, ktorý je podľa zákona potrebný. Za postup súdov, ktorým
mu bola odňatá moţnosť konať pred súdom, ktorým došlo k porušeniu jeho práva
na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd povaţoval to, ţe mu bolo upreté právo na výkon
rozhodnutia vyplývajúce z rozhodcovského rozsudku na základe nesprávneho právneho
posúdenia veci (predovšetkým pokiaľ ide o posúdenie otázky existencie neprijateľnej
podmienky dojednanej v úverovej zmluve, záveru o absolútnej neplatnosti rozhodcovskej
doloţky, výkladu ustanovenia § 53 Občianskeho zákonníka, § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku, § 45 zákona o rozhodcovskom konaní, či povinností podľa ustanovení zákona
o bankách) prvostupňovým a odvolacím súdom. V dôvodoch dovolania podrobne rozoberal
skutkový a právny stav veci, význam rozhodcovského konania, ktoré porovnával
s občianskym súdnym konaním. Poukázal na význam ochrany práv spotrebiteľa vo svetle
implementovanej Smernice rady 93/13/EHS do právneho poriadku Slovenskej republiky
a jej skutočný význam v doktrinálnej judikatúre ESD s prihliadnutím na závery prijaté
v konkrétne uvádzaných prípadoch.
Povinná sa k dovolaniu oprávneného nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený v súlade s § 241
ods. 1 O.s.p. skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.),
či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno dovolaním napadnúť.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O s.p.).
Keďţe v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, jeho
prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia § 239 O.s.p. V zmysle platnej právnej
úpravy je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak odvolací súd zmenil
uznesenie súdu prvého stupňa, alebo ak rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu
dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska (§ 239
ods. 1, písm. a/ a písm. b/ O.s.p.). Dovolanie je prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil
vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu
rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)
cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území
Slovenskej republiky (§ 239 ods. 2 písm. a/, písm. b/, písm. c/ O.s.p.).
Uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci nemoţno podriadiť pod ţiaden dôvod
prípustnosti vyplývajúci z ustanovenia § 239 O.s.p., lebo odvolací súd uznesenie súdu prvého
stupňa nezmenil, ale ho potvrdil a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu Súdnemu
dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska.
Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení prípustnosť dovolania nevyslovil
a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade
cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo
o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Dovolanie oprávneného preto podľa ustanovenia § 239 ods. 1 a ods. 2 O.s.p. nie
je prípustné.
Prípustnosť dovolania oprávneného by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,
len ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému
rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci
sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal
návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania
sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo
bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet
konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou zvád vymenovaných v § 237 O.s.p.,
moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesné neprípustné
(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237
O.s.p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade
vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Oprávnený procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/, g/ O.s.p. netvrdil
a ich existenciu nezistil ani dovolací súd.
Prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania odôvodňoval oprávnený tým, ţe v danom
prípade sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov (§ 237 písm. a/ O.s.p.).
V občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci,
ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych
vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány (§ 7 ods. 1
O.s.p.). V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov
verejnej správy (viď bliţšie § 7 ods. 2 O.s.p.). Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy
v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3 O.s.p.).
Nedostatok právomoci súdu sa povaţuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá
má ten dôsledok, ţe súd nemôţe vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť
a vec postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu
je daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.
V danom prípade dovolateľ vyčítal súdom niţšieho stupňa, ţe v rozpore so zákonom
preskúmavali právoplatné exekučné tituly a ţe bez zákonom zvereného oprávnenia
v exekučnom konaní skúmali prijateľnosť, či neprijateľnosť rozhodcovskej doloţky.
Dovolateľ tak v skutočnosti namietal, ţe rozhodnutia súdov spočívajú na nesprávnej aplikácii
a interpretácii ustanovení zákona. Z určujúceho - obsahového -hľadiska (viď § 41 ods. 2
O.s.p.) preto nešlo zo strany oprávneného o námietku nedostatku právomoci súdov,
ale o námietku inú, ktorú dovolateľ uviedol vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej
správnosti právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom
prípade zaloţili svoje rozhodnutia.
Dovolaním napadnuté rozhodnutia boli vydané v exekučnom konaní, v ktorom
právomoc súdov (exekučného súdu, ako aj súdu rozhodujúceho v inštančnom postupe)
vyplýva jednoznačne priamo zo zákona (z Exekučného poriadku, napríklad z ustanovení § 29,
§ 38 ods. 3 a § 44 ods. 1). Námietka dovolateľa o existencii vady konania v zmysle § 237
písm. a/ O.s.p. tak nebola opodstatnená.
Dovolateľom namietané vady uvedené v ustanovení § 237 písm. d/ a písm. e/ O.s.p.
mali spočívať v opätovnom skúmaní „materiálnej správnosti rozhodcovského rozsudku“
v opätovnom prejednaní veci, hoci nebol podaný návrh na zrušenie rozhodcovského rozsudku,
i keď podľa zákona to bolo potrebné. Napokon vadu spočívajúcu v odňatí moţnosti konať
pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. videl v odmietnutí práva na uspokojenie priznanej
pohľadávky v exekučnom konaní, hoci zákonné podmienky k tomu neboli splnené
a v nedostatočnom odôvodnení napadnutých uznesení.
K tomuto dovolateľom namietanému dôvodu treba uviesť, ţe prekáţka rozsúdenej
veci (/rei iudicatae/ § 159 ods. 3 O.s.p.) patrí k procesným podmienkam konania
a jej existencia v kaţdom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Jej podstata spočíva
v tom, ţe právoplatný rozsudok predstavuje vec rozsúdenú, v ktorom, prípade sa vylučuje
moţnosť totoţnú vec znova prejednať a o nej rozhodnúť. O tú istú vec ide vtedy,
keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom uţ bolo právoplatne
rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Ten istý predmet
konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený ţalobným petitom vyplýva
z rovnakých skutkových tvrdení, z akých uţ bol pôvodne uplatnený (t. j. ak vyplýva
z rovnakého skutku). O totoţnosť účastníkov ide najmä vtedy, ak v novom konaní
ide o ten istý nárok medzi tými istými účastníkmi. Konanie sa týka tých istých osôb
aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni nástupcovia pôvodných účastníkov
konania, či uţ z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej sukcesie. Toto procesné ustanovenie
sa uplatní aj v exekučnom konaní (§ 251 ods. 4 O.s.p.).
Z obsahu spisu, rovnako ani z obsahu dovolania, nevyplýva, ţe konaniu v tejto veci -
t. j. medzi oprávneným PRO CIVITAS s.r.o., a povinnou Ruţenou Farkašovou o vymoţenie
909,91 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Senica pod sp.zn. 10 Er 874/2011
na podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok zo dňa 10.6.2011, sp. zn.
IDB0410227, vydaný Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri ROZHODCOVSKÁ,
ARBITRÁŢNA A MEDIAČNÁ, a.s. nepredchádzalo ţiadne iné exekučné konanie
s tým istým predmetom konania a ktoré by sa týkalo tých istých účastníkov. Prekáţku
rozsúdenej veci pre exekučné konanie netvorí právoplatný rozhodcovský rozsudok vydaný
v rozhodcovskom konaní, a to ani vtedy, ak exekučný súd skúma, či exekučný titul vydaný
vo forme rozhodcovského rozsudku, je materiálne vykonateľný. Z povahy rozhodcovského
konania, ktoré je v zákonom vymedzených prípadoch alternatívnou moţnosťou k súdnemu
sporovému konaniu, totiţ vyplýva, ţe jeho rezultátom môţe byť titul, splnenia ktorého
sa moţno domáhať vykonaním exekúcie. Oprávnený preto neopodstatnene namietal, ţe súdy
niţších stupňov zaťaţili konanie vadou uvedenou v § 237 písm. d/ O.s.p.
Pokiaľ ide o vadu podľa § 237 písm. e/ O.s.p., ktorej sa súdy mali dopustiť tým,
ţe nebol podaný návrh na zrušenie rozhodcovského rozsudku, hoci podľa zákona
to bolo potrebné, treba uviesť, ţe ani o takúto vadu v posudzovanej veci nejde. Ustanovenie
§ 237 písm. e/ O.s.p. zakladá prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku jednej
z neodstrániteľných podmienok konania - návrhu na začatie konania; ak konanie prebieha
napriek nedostatku návrhu a nejde o prípad, kedy súd môţe konať aj bez návrhu, treba
konanie zastaviť. Exekučný súd, totiţ v predmetnej veci, začal konať na základe ţiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný
rozhodnúť do 15 dní od jej doručenia (§ 44 Exekučného poriadku). V tomto prípade
z určujúceho - obsahového -hľadiska (§ 41 ods. 2 O.s.p.) nejde zo strany oprávneného
o námietku nedostatku návrhu na začatie konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p.,
ale o námietku inú, ktorú oprávnený uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej
správnosti postupu súdov niţších stupňov.
Pokiaľ ide o odňatie moţnosti pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. treba
zdôrazniť, ţe dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia,
je procesné nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi
odníme moţnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) jeho procesné oprávnenia, ktoré
mu právna úprava priznáva za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a oprávnených
záujmov. Za porušenie práva v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (v zmysle ustálenej judikatúry)
sa povaţuje aj rozhodnutie exekučného súdu o zamietnutí ţiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ak pre takéto rozhodnutie neboli splnené
zákonom stanovené podmienky. Výsledkom takéhoto rozhodnutia je totiţ zastavenie
exekúcie, čím sa oprávnenému v exekučnom konaní odopiera právo na výkon vykonateľného
rozhodnutia (porovnaj uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
6 Cdo 24/2010 a sp. zn. 3 Cdo 209/2008). Dovolací súd pri skúmaní, či v predmetnej veci
nejde o túto vadu konania zistil, ţe konanie súdov takouto vadou nie je postihnuté.
Pre zodpovedné ustálenie vyššie uvedeného názoru bolo treba zodpovedať základnú
otázku spočívajúcu v tom, či exekučný súd, ktorý koná o návrhu na nútený výkon
právoplatného rozhodcovského rozsudku, je pri rozhodovaní o ţiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie oprávnený aj bez návrhu (ex offo) posúdiť
platnosť rozhodcovskej doloţky, na základe ktorej rozhodcovský súd zaloţil svoju právomoc.
Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma ţiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul; ak ide o exekučné
konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999
Z. z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd
nezistí rozpor ţiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia ţiadosti
písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul
podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/ Exekučného poriadku. Ak súd zistí rozpor ţiadosti alebo
návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, ţiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky uţ v uznesení z 13. októbra 2011, sp. zn.
3 Cdo 146/2011, uverejnenom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky č. 3 z roku 2012 pod por. č. 46 (dostupnej na internetových stránkach
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nssr.gov.sk), zaujal stanovisko, ţe pokiaľ
oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok
rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať,
či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Vychádzal
pritom z jednotného názoru súdnej praxe, ţe uţ v štádiu posudzovania splnenia zákonných
predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie, sa exekučný súd
v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, okrem iného, zaoberá tým, či rozhodnutie
(iný titul) uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané v súlade so zákonom,
t. j. či bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených
v príslušných právnych predpisoch ide o rozhodnutie (iný titul) vykonateľné tak po stránke
formálnej (z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané),
ako aj materiálnej (z aspektu obsahových náleţitostí rozhodnutia - jednak určitosti,
zrozumiteľnosti, a presnosti označenia subjektov práv a povinností, jednak vyjadrenia
uloţenej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať).
Exekučný súd je teda uţ v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov
pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie bezpochyby oprávnený posúdiť,
či oprávneným označený exekučný titul (ne)bol vydaný k tomu kompetentným orgánom (túto
skutočnosť napokon nepopiera ani dovolateľ). Význam tohto oprávnenia tkvie v tom,
ţe ak exekučný titul vydal orgán, ktorý k tomu nemal právomoc, ide o rozhodnutie ničotné,
nevyvolávajúce ţiadne právne účinky. Takéto rozhodnutie nespĺňa predpoklad materiálnej
vykonateľnosti (záväznosti) a na jeho základe nemoţno preto viesť nútený výkon
rozhodnutia. Osobitosť postavenia rozhodcovského súdu spočíva medzi iným v tom, ţe jeho
právomoc vec prejednať a rozhodnúť sa odvodzuje od rozhodcovskej zmluvy. Predpokladom
právomoci rozhodcovského súdu je teda platné uzavretie rozhodcovskej zmluvy medzi
zmluvnými stranami, a to či uţ vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doloţky.
Ak teda právomoc rozhodcovského súdu je závislá od existencie platnej rozhodcovskej
zmluvy a exekučný súd má povinnosť v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, okrem
iného, zisťovať rozpor exekučného titulu so zákonom, t. j. aj to, či bol vydaný orgánom
s právomocou na jeho vydanie, je logické, ţe exekučný súd musí pri tomto zisťovaní posúdiť
nielen to, či rozhodcovská zmluva bola medzi zmluvnými stranami vôbec uzavretá,
ale aj to, či bola uzavretá platne. Iba platná rozhodcovská zmluva môţe totiţ zaloţiť
právomoc rozhodcovského súdu na jej základe určitú vec prejednať a rozhodnúť; absolútna
neplatnosť právneho úkonu má za následok, akoby právny úkon nebol nikdy uzavretý.
Z vyššie uvedeného moţno vyvodiť záver, ţe exekučný súd, ktorý koná o návrhu
na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ak má pre to dostatok skutkových
a právnych poznatkov, je v zmysle ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku oprávnený
uţ v štádiu rozhodovania o ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie aj bez návrhu (ex offo) skúmať, či rozhodcovská zmluva medzi zmluvnými stranami
bola uzavretá platne. Ak exekučný súd zistí, ţe právomoc rozhodcovského súdu bola zaloţená
na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, prislúcha mu právo vyvodiť všetky dôsledky
vyplývajúce z príslušných právnych predpisov pre to, aby zmluvná strana nebola uvedenou
doloţkou viazaná.
Nemoţno preto prisvedčiť tvrdeniu dovolateľa v tom, ţe zo ţiadneho ustanovenia
procesného predpisu exekučnému súdu nevyplýva oprávnenie rozhodcovskú doloţku posúdiť
z hľadiska jej platnosti. V preskúmavanej veci bol preto plne opodstatnený a zákonom
podloţený postup exekučného súdu, ktorý po podaní ţiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie skúmal, či rozhodcovská doloţka bola uzavretá platne.
Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku
rozhodcovského súdu a nesmeroval k „zrušeniu“ tohto rozhodnutia; exekučný súd
si ani neosvojoval postavenie odvolacieho súdu, tak ako to mylne tvrdil vo svojom dovolaní
dovolateľ. Skúmaním platnosti rozhodcovskej doloţky exekučný súd len realizoval svoje
oprávnenie vyplývajúce mu z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie
posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom.
Ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka podáva len príkladmý
výpočet neprijateľných podmienok uvedených v spotrebiteľských zmluvách. Prijateľnosť
podmienok uvedených v spotrebiteľskej zmluve bolo preto moţné skúmať aj z iných hľadísk,
neţ v tomto ustanovení výslovne uvedených, najmä z tých, ktoré boli v súlade s výkladovými
pravidlami uvedenými v Smernici tak, ako tomu bolo v danom prípade.
Keďţe exekučný súd zistil uţ pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,
ţe exekučný titul vo forme rozhodcovského rozsudku predloţeného oprávneným, je v rozpore
so zákonom, dospel k správnemu záveru, ţe nie sú splnené podmienky pre udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie. Pokiaľ súd prvého stupňa predmetnú ţiadosť zamietol a odvolací súd
jeho rozhodnutie potvrdil, nešlo o prípad zamietnutia ţiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie v situácii, ţe pre toto zamietnutie neboli splnené zákonné
predpoklady. Postup súdov niţších stupňov nemal preto za následok odňatie moţnosti
oprávnenému pred súdom konať v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p.
Dovolateľom namietané ďalšie vady konaní a rozhodnutí súdov, t. j. ţe ich konanie
je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
a ţe ich rozhodnutia spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. b/,
c/ O.s.p.), sú síce prípustnými dovolacími dôvodmi, ale prípustnosť dovolania (samé osebe)
nezakladajú (vrátane namietaného rozporu so zákonom o bankách). Dovolanie
je v ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku upravené ako mimoriadny opravný
prostriedok, ktorý nemoţno podať proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu; pokiaľ nie
sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania, nemoţno napadnuté rozhodnutie
podrobiť vecnému prieskumu, a preto ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia.
Keďţe prípustnosť dovolania oprávneného nemoţno vyvodiť z ustanovení § 239
O.s.p. a neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej
republiky dovolanie odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5
O.s.p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok
neprípustný.
V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti oprávnenému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p., § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však ţiadne
trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, ţe nepodala návrh na uloţenie povinnosti
nahradiť trovy konania podľa § 151 ods. 1 O.s.p. a v dovolacom konaní jej ani ţiadne trovy
nevznikli.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave 16. júna 2014
JUDr. Ľubor Š e b o, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Vanda Šimová