Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7ECdo/146/2014

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci oprávneného PRO CIVITAS, s.r.o.,

so sídlom Astrová 2/A Bratislava, zastúpeného advokátskou kanceláriou verita, s.r.o.,

so sídlom Karpatská 18, Bratislava proti povinnej D. S., bytom Š.Š., o vymoženie 909,91 € s

príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Senica pod sp. zn. , o dovolaní

oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu Trnava zo dňa 16. augusta 2013, sp. zn.

160/2012, takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a .

Povinnej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Oprávnený dňa 24.11.2011 podal súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie

na vymoţenie sumy 909,91 € s príslušenstvom na podklade exekučného titulu -

rozhodcovského rozsudku, vydaného Stálym rozhodcovským súdom zriadeným

pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŢNA A MEDIAČNÁ, a.s., so sídlom v Bratislave,

Trnavská cesta č. 7, zo dňa 10.6.2011, sp. zn. IDB0410227, ktorým bola ţalovanej D. S.

uloţená povinnosť zaplatiť ţalobcovi PRO CIVITAS, s.r.o. istinu v sume 909,91 € s

príslušenstvom. Súdny exekútor poţiadal Okresný súd Senica o vydanie poverenia

na vykonanie exekúcie ţiadosťou zo dňa 21.12.2011.

Okresný súd Senica uznesením zo dňa 8.2.2012, č. k. -15 ţiadosť

súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol, po preskúmaní

exekučného titulu na základe zistenia zo všeobecných obchodných podmienok, ţe zmluvné

strany si dojednali rozhodcovskú doloţku, ktorá síce dáva spotrebiteľovi moţnosť výberu

medzi všeobecným a rozhodcovským súdom, avšak v prípade, ak by banka podala ţalobu

2

na rozhodcovský súd predtým ako spotrebiteľ podá ţalobu na všeobecný súd, spotrebiteľ

je v takom prípade nútený podrobiť sa začatému rozhodcovskému konaniu

na rozhodcovskom súde, ktorého právomoc je zaloţená rozhodcovskou doloţkou. Podľa

názoru súdu, rozhodcovská doloţka v spotrebiteľskej zmluve (zmluva o úvere zo dňa

6.8.2007 uzavretá medzi právnym predchodcom oprávneného a povinnou a následné konanie

pred rozhodcovským súdom odopiera ochranu spotrebiteľovi, ktorú mu poskytujú

ustanovenia a nasl. a Smernica 93/13/EHS. Výkon práv

oprávneného podľa predmetnej rozhodcovskej doloţky povaţoval za nezlučiteľný s normami

na ochranu spotrebiteľa i dobrými mravmi. Nekalú povahu rozhodcovskej doloţky súd

vyvodil z „obmedzenia“ práva spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany domáhať sa ochrany

na všeobecnom súde v Slovenskej republike a túto rozhodcovskú doloţku nepovaţoval

za dojednanú so spotrebiteľom individuálne, pričom rozhodcovská doloţka núti povinnú

v prípade sporu podrobiť sa výlučne rozhodcovskému konaniu, čím sa jej odoberá moţnosť

brániť svoje práva pred všeobecným súdom. Táto doloţka preto spôsobuje hrubú

nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech povinnej

ako spotrebiteľa. Povinná tieto podmienky nemohla ovplyvniť; mohla len zmluvu ako celok

odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým podmienkam, včítane rozhodcovskej doloţky a nemala

teda moţnosť osobitne si dohodnúť zmluvné podmienky. Poukázal na to, ţe spotrebiteľ

sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ

ide o vyjednávaciu silu, ale aj úroveň informovanosti a táto situácia ho vedie k pristúpeniu

na podmienky vopred pripravené dodávateľom bez toho, aby mohol podstatným spôsobom

ovplyvniť ich obsah. Povaţoval preto rozhodcovskú doloţku za neprijateľnú podmienku

v spotrebiteľskej zmluve, a teda za podmienku neplatnú ( ). Keďţe

rozhodcovský rozsudok vydaný na základe neplatnej rozhodcovskej doloţky nemôţe

byť spôsobilým titulom na vykonanie exekúcie, ţiadosť o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie zamietol.

Krajský súd Trnava na odvolanie oprávneného uznesením zo dňa 16.augusta 2013,

sp. zn. uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil podľa

a na skonštatovanie správnosti dôvodov prvostupňového rozhodnutia

vyslovil názor, ţe ak rozhodcovská zmluva nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná,

ale vyplýva zo štandardnej zmluvy a teda zo vzťahu fakticky nerovnováţneho, obavy,

ţe slabšia strana si svoj osud v tak závaţnej veci, akou je prípadný neskorší rozhodcovský

proces, nedokáţe náleţité naplánovať, sú plne namieste. Rozhodcovská doloţka v predmetnej

3

veci, ktorá mala zaloţiť legitimitu pre exekučný titul v predmetnom konaní, znemoţňuje

voľbou spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu všeobecným súdom, ak dodávateľ ešte

pred spotrebiteľom podal ţalobu na rozhodcovskom súde. Z dôvodu neplatne uzavretej

rozhodcovskej doloţky rozhodcovský súd nebol oprávnený vo veci konať a vydať predmetný

rozhodcovský rozsudok a preto exekučný titul nebol vydaný orgánom na to oprávneným. Súd

prvého stupňa preto správne zamietol ţiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie.

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podal dovolanie oprávnený, ktorý navrhol,

uznesenie krajského súdu zmeniť a poveriť súdneho exekútora vykonaním exekúcie,

alternatívne zrušiť uznesenie odvolacieho súdu a tieţ aj uznesenie súdu prvého stupňa

a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Jeho prípustnosť vyvodil z § 237 písm. a/,

d/, e/, f/ (t. j. ţe sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, v tej istej veci

sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie; nepodal

sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný; účastníkom konania sa

postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom) a dôvodnosť z § 241 ods. 2 písm. a/ aţ c/

(v konaní došlo k vadám uvedeným v ; konanie je postihnuté inou vadou, ktorá

mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci). Prekáţku „rei iudicatae“ dovolateľ odôvodňoval tým, ţe vec

uţ bola právoplatne rozhodnutá rozsudkom vydaným rozhodcovským súdom. Exekučný súd

v exekučnom konaní nebol oprávnený preskúmať správnosť rozhodcovského rozsudku

ako exekučného titulu a na jeho preskúmanie súdom nebol podaný osobitný návrh na začatie

konania o jeho zrušení, ktorý je podľa zákona potrebný. Za postup súdov, ktorým

mu bola odňatá moţnosť konať pred súdom, ktorým došlo k porušeniu jeho práva

na spravodlivý súdny proces podľa a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd povaţoval to, ţe mu bolo upreté právo na výkon

rozhodnutia vyplývajúce z rozhodcovského rozsudku na základe nesprávneho právneho

posúdenia veci (predovšetkým pokiaľ ide o posúdenie otázky existencie neprijateľnej

podmienky dojednanej v úverovej zmluve, záveru o absolútnej neplatnosti rozhodcovskej

doloţky, výkladu ustanovenia , Exekučného

poriadku, § 45 zákona o rozhodcovskom konaní, či povinností podľa ustanovení zákona

o bankách) prvostupňovým a odvolacím súdom. V dôvodoch dovolania podrobne rozoberal

skutkový a právny stav veci, význam rozhodcovského konania, ktoré porovnával

s občianskym súdnym konaním. Poukázal na význam ochrany práv spotrebiteľa vo svetle

4

implementovanej Smernice rady 93/13/EHS do právneho poriadku Slovenskej republiky

a jej skutočný význam v doktrinálnej judikatúre ESD s prihliadnutím na závery prijaté

v konkrétne uvádzaných prípadoch.

Povinná sa k dovolaniu oprávneného nevyjadrila.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení,

ţe dovolanie podal včas účastník konania ( ) zastúpený v súlade s

ods. 1 skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ),

či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno dovolaním napadnúť.

Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O s.p.).

Keďţe v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, jeho

prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia V zmysle platnej právnej

úpravy je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak odvolací súd zmenil

uznesenie súdu prvého stupňa, alebo ak rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu

dvoru Európskych spoločenstiev ( ) na zaujatie stanoviska (

ods. 1, písm. a/ a písm. b/ ). Dovolanie je prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho

súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil

vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie

po právnej stránke zásadného významu, ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu

rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)

cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území

Slovenskej republiky (, , ).

Uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci nemoţno podriadiť pod ţiaden dôvod

prípustnosti vyplývajúci z ustanovenia , lebo odvolací súd uznesenie súdu prvého

stupňa nezmenil, ale ho potvrdil a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu Súdnemu

dvoru Európskych spoločenstiev ( ) na zaujatie stanoviska.

Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení prípustnosť dovolania nevyslovil

a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade

5

cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo

o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Dovolanie oprávneného preto podľa ustanovenia a nie

je prípustné.

Prípustnosť dovolania oprávneného by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,

len ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne

vymenovaných v Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému

rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,

c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci

sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal

návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania

sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo

bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet

konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou zvád vymenovaných v ,

moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesné neprípustné

(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237

ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade

vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Oprávnený procesné vady konania v zmysle , , netvrdil

a ich existenciu nezistil ani dovolací súd.

Prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania odôvodňoval oprávnený tým, ţe v danom

prípade sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov ( ).

V občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci,

ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych

vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány (§ 7 ods. 1

). V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov

6

verejnej správy (viď bliţšie ). Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy

v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon ( ).

Nedostatok právomoci súdu sa povaţuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá

má ten dôsledok, ţe súd nemôţe vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť

a vec postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu

je daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.

V danom prípade dovolateľ vyčítal súdom niţšieho stupňa, ţe v rozpore so zákonom

preskúmavali právoplatné exekučné tituly a ţe bez zákonom zvereného oprávnenia

v exekučnom konaní skúmali prijateľnosť, či neprijateľnosť rozhodcovskej doloţky.

Dovolateľ tak v skutočnosti namietal, ţe rozhodnutia súdov spočívajú na nesprávnej aplikácii

a interpretácii ustanovení zákona. Z určujúceho - obsahového -hľadiska (viď § 41 ods. 2

) preto nešlo zo strany oprávneného o námietku nedostatku právomoci súdov,

ale o námietku inú, ktorú dovolateľ uviedol vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej

správnosti právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom

prípade zaloţili svoje rozhodnutia.

Dovolaním napadnuté rozhodnutia boli vydané v exekučnom konaní, v ktorom

právomoc súdov (exekučného súdu, ako aj súdu rozhodujúceho v inštančnom postupe)

vyplýva jednoznačne priamo zo zákona (z Exekučného poriadku, napríklad z ustanovení § 29,

§ 38 ods. 3 a § 44 ods. 1). Námietka dovolateľa o existencii vady konania v zmysle § 237

písm. a/ tak nebola opodstatnená.

Dovolateľom namietané vady uvedené v ustanovení a

mali spočívať v opätovnom skúmaní „materiálnej správnosti rozhodcovského rozsudku“

v opätovnom prejednaní veci, hoci nebol podaný návrh na zrušenie rozhodcovského rozsudku,

i keď podľa zákona to bolo potrebné. Napokon vadu spočívajúcu v odňatí moţnosti konať

pred súdom v zmysle videl v odmietnutí práva na uspokojenie priznanej

pohľadávky v exekučnom konaní, hoci zákonné podmienky k tomu neboli splnené

a v nedostatočnom odôvodnení napadnutých uznesení.

K tomuto dovolateľom namietanému dôvodu treba uviesť, ţe prekáţka rozsúdenej

veci (/rei iudicatae/ ) patrí k procesným podmienkam konania

a jej existencia v kaţdom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Jej podstata spočíva

v tom, ţe právoplatný rozsudok predstavuje vec rozsúdenú, v ktorom, prípade sa vylučuje

moţnosť totoţnú vec znova prejednať a o nej rozhodnúť. O tú istú vec ide vtedy,

keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom uţ bolo právoplatne

rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Ten istý predmet

konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený ţalobným petitom vyplýva

z rovnakých skutkových tvrdení, z akých uţ bol pôvodne uplatnený (t. j. ak vyplýva

z rovnakého skutku). O totoţnosť účastníkov ide najmä vtedy, ak v novom konaní

ide o ten istý nárok medzi tými istými účastníkmi. Konanie sa týka tých istých osôb

aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni nástupcovia pôvodných účastníkov

konania, či uţ z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej sukcesie. Toto procesné ustanovenie

sa uplatní aj v exekučnom konaní ( ).

Z obsahu spisu, rovnako ani z obsahu dovolania, nevyplýva, ţe konaniu v tejto veci -

t. j. medzi oprávneným PRO CIVITAS s.r.o., a povinnou Ruţenou Farkašovou o vymoţenie

909,91 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Senica pod sp.zn.

na podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok zo dňa 10.6.2011, sp. zn.

IDB0410227, vydaný Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri ROZHODCOVSKÁ,

ARBITRÁŢNA A MEDIAČNÁ, a.s. nepredchádzalo ţiadne iné exekučné konanie

s tým istým predmetom konania a ktoré by sa týkalo tých istých účastníkov. Prekáţku

rozsúdenej veci pre exekučné konanie netvorí právoplatný rozhodcovský rozsudok vydaný

v rozhodcovskom konaní, a to ani vtedy, ak exekučný súd skúma, či exekučný titul vydaný

vo forme rozhodcovského rozsudku, je materiálne vykonateľný. Z povahy rozhodcovského

konania, ktoré je v zákonom vymedzených prípadoch alternatívnou moţnosťou k súdnemu

sporovému konaniu, totiţ vyplýva, ţe jeho rezultátom môţe byť titul, splnenia ktorého

sa moţno domáhať vykonaním exekúcie. Oprávnený preto neopodstatnene namietal, ţe súdy

niţších stupňov zaťaţili konanie vadou uvedenou v

Pokiaľ ide o vadu podľa , ktorej sa súdy mali dopustiť tým,

ţe nebol podaný návrh na zrušenie rozhodcovského rozsudku, hoci podľa zákona

to bolo potrebné, treba uviesť, ţe ani o takúto vadu v posudzovanej veci nejde. Ustanovenie

zakladá prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku jednej

8

z neodstrániteľných podmienok konania - návrhu na začatie konania; ak konanie prebieha

napriek nedostatku návrhu a nejde o prípad, kedy súd môţe konať aj bez návrhu, treba

konanie zastaviť. Exekučný súd, totiţ v predmetnej veci, začal konať na základe ţiadosti

súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný

rozhodnúť do 15 dní od jej doručenia (§ 44 Exekučného poriadku). V tomto prípade

z určujúceho - obsahového -hľadiska ( ) nejde zo strany oprávneného

o námietku nedostatku návrhu na začatie konania v zmysle ustanovenia ,

ale o námietku inú, ktorú oprávnený uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej

správnosti postupu súdov niţších stupňov.

Pokiaľ ide o odňatie moţnosti pred súdom konať v zmysle treba

zdôrazniť, ţe dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia,

je procesné nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi

odníme moţnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) jeho procesné oprávnenia, ktoré

mu právna úprava priznáva za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a oprávnených

záujmov. Za porušenie práva v zmysle (v zmysle ustálenej judikatúry)

sa povaţuje aj rozhodnutie exekučného súdu o zamietnutí ţiadosti súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ak pre takéto rozhodnutie neboli splnené

zákonom stanovené podmienky. Výsledkom takéhoto rozhodnutia je totiţ zastavenie

exekúcie, čím sa oprávnenému v exekučnom konaní odopiera právo na výkon vykonateľného

rozhodnutia (porovnaj uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

a sp. zn. ). Dovolací súd pri skúmaní, či v predmetnej veci

nejde o túto vadu konania zistil, ţe konanie súdov takouto vadou nie je postihnuté.

Pre zodpovedné ustálenie vyššie uvedeného názoru bolo treba zodpovedať základnú

otázku spočívajúcu v tom, či exekučný súd, ktorý koná o návrhu na nútený výkon

právoplatného rozhodcovského rozsudku, je pri rozhodovaní o ţiadosti súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie oprávnený aj bez návrhu (ex offo) posúdiť

platnosť rozhodcovskej doloţky, na základe ktorej rozhodcovský súd zaloţil svoju právomoc.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma ţiadosť o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul; ak ide o exekučné

konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného podľa

Z. z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd

9

nezistí rozpor ţiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu

na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia ţiadosti

písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul

podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/ Exekučného poriadku. Ak súd zistí rozpor ţiadosti alebo

návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, ţiadosť o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky uţ v uznesení z 13. októbra 2011, sp. zn.

, uverejnenom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov

Slovenskej republiky č. 3 z roku 2012 pod por. č. 46 (dostupnej na internetových stránkach

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nssr.gov.sk), zaujal stanovisko, ţe pokiaľ

oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok

rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať,

či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Vychádzal

pritom z jednotného názoru súdnej praxe, ţe uţ v štádiu posudzovania splnenia zákonných

predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie, sa exekučný súd

v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, okrem iného, zaoberá tým, či rozhodnutie

(iný titul) uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané v súlade so zákonom,

t. j. či bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených

v príslušných právnych predpisoch ide o rozhodnutie (iný titul) vykonateľné tak po stránke

formálnej (z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané),

ako aj materiálnej (z aspektu obsahových náleţitostí rozhodnutia - jednak určitosti,

zrozumiteľnosti, a presnosti označenia subjektov práv a povinností, jednak vyjadrenia

uloţenej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať).

Exekučný súd je teda uţ v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov

pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie bezpochyby oprávnený posúdiť,

či oprávneným označený exekučný titul (ne)bol vydaný k tomu kompetentným orgánom (túto

skutočnosť napokon nepopiera ani dovolateľ). Význam tohto oprávnenia tkvie v tom,

ţe ak exekučný titul vydal orgán, ktorý k tomu nemal právomoc, ide o rozhodnutie ničotné,

nevyvolávajúce ţiadne právne účinky. Takéto rozhodnutie nespĺňa predpoklad materiálnej

vykonateľnosti (záväznosti) a na jeho základe nemoţno preto viesť nútený výkon

rozhodnutia. Osobitosť postavenia rozhodcovského súdu spočíva medzi iným v tom, ţe jeho

právomoc vec prejednať a rozhodnúť sa odvodzuje od rozhodcovskej zmluvy. Predpokladom

10

právomoci rozhodcovského súdu je teda platné uzavretie rozhodcovskej zmluvy medzi

zmluvnými stranami, a to či uţ vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doloţky.

Ak teda právomoc rozhodcovského súdu je závislá od existencie platnej rozhodcovskej

zmluvy a exekučný súd má povinnosť v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, okrem

iného, zisťovať rozpor exekučného titulu so zákonom, t. j. aj to, či bol vydaný orgánom

s právomocou na jeho vydanie, je logické, ţe exekučný súd musí pri tomto zisťovaní posúdiť

nielen to, či rozhodcovská zmluva bola medzi zmluvnými stranami vôbec uzavretá,

ale aj to, či bola uzavretá platne. Iba platná rozhodcovská zmluva môţe totiţ zaloţiť

právomoc rozhodcovského súdu na jej základe určitú vec prejednať a rozhodnúť; absolútna

neplatnosť právneho úkonu má za následok, akoby právny úkon nebol nikdy uzavretý.

Z vyššie uvedeného moţno vyvodiť záver, ţe exekučný súd, ktorý koná o návrhu

na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ak má pre to dostatok skutkových

a právnych poznatkov, je v zmysle ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku oprávnený

uţ v štádiu rozhodovania o ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie aj bez návrhu (ex offo) skúmať, či rozhodcovská zmluva medzi zmluvnými stranami

bola uzavretá platne. Ak exekučný súd zistí, ţe právomoc rozhodcovského súdu bola zaloţená

na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, prislúcha mu právo vyvodiť všetky dôsledky

vyplývajúce z príslušných právnych predpisov pre to, aby zmluvná strana nebola uvedenou

doloţkou viazaná.

Nemoţno preto prisvedčiť tvrdeniu dovolateľa v tom, ţe zo ţiadneho ustanovenia

procesného predpisu exekučnému súdu nevyplýva oprávnenie rozhodcovskú doloţku posúdiť

z hľadiska jej platnosti. V preskúmavanej veci bol preto plne opodstatnený a zákonom

podloţený postup exekučného súdu, ktorý po podaní ţiadosti súdneho exekútora o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie skúmal, či rozhodcovská doloţka bola uzavretá platne.

Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku

rozhodcovského súdu a nesmeroval k „zrušeniu“ tohto rozhodnutia; exekučný súd

si ani neosvojoval postavenie odvolacieho súdu, tak ako to mylne tvrdil vo svojom dovolaní

dovolateľ. Skúmaním platnosti rozhodcovskej doloţky exekučný súd len realizoval svoje

oprávnenie vyplývajúce mu z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie

posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom.

11

Ustanovenie podáva len príkladmý

výpočet neprijateľných podmienok uvedených v spotrebiteľských zmluvách. Prijateľnosť

podmienok uvedených v spotrebiteľskej zmluve bolo preto moţné skúmať aj z iných hľadísk,

neţ v tomto ustanovení výslovne uvedených, najmä z tých, ktoré boli v súlade s výkladovými

pravidlami uvedenými v Smernici tak, ako tomu bolo v danom prípade.

Keďţe exekučný súd zistil uţ pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,

ţe exekučný titul vo forme rozhodcovského rozsudku predloţeného oprávneným, je v rozpore

so zákonom, dospel k správnemu záveru, ţe nie sú splnené podmienky pre udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie. Pokiaľ súd prvého stupňa predmetnú ţiadosť zamietol a odvolací súd

jeho rozhodnutie potvrdil, nešlo o prípad zamietnutia ţiadosti súdneho exekútora o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie v situácii, ţe pre toto zamietnutie neboli splnené zákonné

predpoklady. Postup súdov niţších stupňov nemal preto za následok odňatie moţnosti

oprávnenému pred súdom konať v zmysle ustanovenia

Dovolateľom namietané ďalšie vady konaní a rozhodnutí súdov, t. j. ţe ich konanie

je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci

a ţe ich rozhodnutia spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. b/,

c/ ), sú síce prípustnými dovolacími dôvodmi, ale prípustnosť dovolania (samé osebe)

nezakladajú (vrátane namietaného rozporu so zákonom o bankách). Dovolanie

je v ustanoveniach upravené ako mimoriadny opravný

prostriedok, ktorý nemoţno podať proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu; pokiaľ nie

sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania, nemoţno napadnuté rozhodnutie

podrobiť vecnému prieskumu, a preto ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia.

Keďţe prípustnosť dovolania oprávneného nemoţno vyvodiť z ustanovení § 239

a neboli zistené ani vady konania v zmysle , Najvyšší súd Slovenskej

republiky dovolanie odmietol podľa v spojení s

ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok

neprípustný.

V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho

konania proti oprávnenému, ktorý úspech nemal ( v spojení s

, a ). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však ţiadne

12

trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, ţe nepodala návrh na uloţenie povinnosti

nahradiť trovy konania podľa a v dovolacom konaní jej ani ţiadne trovy

nevznikli.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave 16. júna 2014

JUDr. Ľubor Š e b o, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Vanda Šimová