Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)61e/391178.7c4f1a.pdf
PDF · 143.88 KB
No categories available
5ECdo/88/2014
Najvyšší súd 5 ECdo 88/2014
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej BENCONT
INVESTMENTS, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Astrová 2/A, IČO: 36 432 105, zastúpenej
Advokátskou kanceláriou verita, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Karpatská 18,
IČO: 35 940 875, proti povinnej N. B., bytom Š., o vymoženie 1327,76 € s príslušenstvom,
vedenej na Okresnom súde Senica pod sp.zn.
7 Er 535/2011, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu Trnava z 30. júla 2013,
sp.zn. 9 CoE 152/2012, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Oprávnená podala súdnej exekútorke návrh na vykonanie exekúcie na vymoţenie sumy
975,08 € s príslušenstvom (špecifikovaným v návrhu), pričom právo na vymáhanú sumu
preukazovala rozhodcovským rozsudkom z 20. januára 2011, sp.zn. BB0210049 Stáleho
rozhodcovského súdu zriadeného pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŢNA A MEDIAČNÁ, a.s.
Súdna exekútora následne v zmysle § 44 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len
“Exekučný poriadok”) poţiadala okresný súd o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie.
Okresný súd Senica uznesením zo dňa 30. decembra 2011 č.k. 7 Er 535/2011-16 ţiadosť
súdnej exekútorky o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Svoje rozhodnutie
odôvodnil s poukazom na § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, § 45 ods. 1 písm. c/ a ods. 2 zákona
č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, § 53 ods. 1 aţ 5 Občianskeho zákonníka, ako aj
smernicou Rady č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Vychádzal
zo zistenia, ţe právny predchodca oprávnenej a povinnej uzavreli dňa 16. januára 2007 zmluvu
o úvere, ktorá má charakter zmluvy spotrebiteľskej. Súčasťou zmluvy boli aj obchodné
podmienky, v ktorých v článku 9 bod 9.2. sa nachádza rozhodcovská doloţka, na podklade ktorej
v spore medzi účastníkmi rozhodol rozhodcovský súd. Rozhodcovská doloţka nebola osobitne
dojednaná. Povinná ju nemohla ovplyvniť, pretoţe bola inkorporovaná do obchodných
podmienok. Takýmto spôsobom sa pred vznikom akéhokoľvek sporu s oprávnenou
bez primeraného dôvodu vopred vzdala svojich práv uplatniť svoje nároky alebo brániť svoje
práva pred všeobecným súdom. Rozhodcovskú doloţku v zmluve uzavretej medzi oprávnenou
a povinnou, na podklade ktorej oprávnená - dodávateľ iniciuje voči spotrebiteľovi rozhodcovské
konanie, a ktorá nebola dojednaná individuálne po vzniku sporu medzi účastníkmi zmluvy, súd
prvého stupňa povaţoval za neprijateľnú (nekalú) podmienku v spotrebiteľskej zmluve a z toho
dôvodu za absolútne neplatnú, pretoţe poskytuje oprávnenej neprimeranú a nedôvodnú výhodu
voči povinnému spočívajúcu v tom, ţe môţe vopred určiť súkromnoprávny subjekt, ktorý bude
rozhodovať prípadný spor so spotrebiteľom a vylúčiť tak ochranu práv spotrebiteľa všeobecným
súdom. Konštatoval, ţe z dôvodu absolútnej neplatnosti rozhodcovskej doloţky nemôţe byť na
podklade takejto doloţky vydaný rozhodcovský rozsudok spôsobilým exekučným titulom.
Z uvedených dôvodov, pouţijúc eurokonformný výklad ustanovení na ochranu spotrebiteľa,
interpretačné pravidlo podľa ustanovenia § 54 Občianskeho zákonníka (v pochybnostiach
v prospech spotrebiteľa), rešpektujúc ustálenú judikatúru súdov vyššieho stupňa, súd v súlade
s § 44 ods. 2 Exekučného poriadku s poukazom na § 45 ods. 1, 2 zákona o rozhodcovskom
konaní ţiadosť súdnej exekútorky o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pre rozpor
exekučného titulu so zákonom, zamietol.
Krajský súd Trnava na odvolanie oprávnenej uznesením z 30. júla 2013, sp.zn.
9 CoE 152/2012 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil (§ 219
ods. 1 O.s.p.). Stotoţnil sa v celom rozsahu s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého.
Konštatoval, ţe exekučný súd je v kaţdej fáze exekučného konania ex offo povinný skúmať, či tu
nie je daný niektorý z dôvodov, pre ktorý by musel exekúciu zastaviť. Takúto moţnosť mu
poskytuje § 57 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s § 45 ods. 1, 2 zákona o rozhodcovskom
konaní. Odvolací súd potvrdil správnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa, z dôvodu, ţe vydaný
rozhodcovský rozsudok vychádzal z neplatnej rozhodcovskej doloţky.
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podal dovolanie oprávnená, ktorá navrhla, aby
dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu zmenil a poveril súdnu exekútorku vykonaním
exekúcie, alternatívne, aby uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého stupňa zrušil
a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania odôvodnil
ustanovením § 241 ods. 2. písm. a/, b/, c/ O.s.p. a § 237 písm. a/, d/, e/, f/ O.s.p. (rozhodlo sa
vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona
bol potrebný, účastníkom konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom).
V dovolaní uviedla, ţe je tento opravný prostriedok prípustný aj v zmysle § 238 ods. 3 O.s.p.
Podľa názoru dovolateľky exekučný súd nebol oprávnený skúmať materiálnu správnosť
rozhodcovského rozsudku, rozhodcovské konanie, ani zmluvu na základe ktorej bol vydaný.
Vo veci je daná prekáţka „res iudicata“. Povaţovala za neprijateľné, aby súd poprel
právoplatnosť a vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku, nakoľko sa nepodal návrh na začatie
konania o jeho zrušení, hoci bol podľa zákona potrebný. Taktieţ namietala, ţe postupom súdov
jej bola odňatá moţnosť konať pred súdom a bolo porušené jej právo na spravodlivý súdny
proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a slobôd. Za takú vadu označil skutočnosť, ţe jej nebolo umoţnené riadne
a zákonným spôsobom uplatniť jej práva z rozhodcovského rozsudku v exekučnom konaní, ako
aj nedostatočné odôvodnenie rozhodnutí prvostupňového a odvolacieho súdu. Podľa názoru
oprávneného exekučný súd v exekučnom konaní nie je oprávnený ex offo skúmať povahu
rozhodcovskej doloţky vzhľadom na právoplatnosť a vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku.
V dôvodoch dovolania podrobne rozoberal skutkový a právny stav veci.
Povinná sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený v súlade s § 241 ods. 1
O.s.p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.), či dovolanie
smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno dovolaním napadnúť.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon
pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle
§ 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací súd
zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu
Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska.
Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie
proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109
ods. 1 písm. c/ O.s.p.
Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho súdu,
ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom
potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke
zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade
cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo
o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla oprávnená dovolaním, nemá znaky ţiadneho
z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie súdu
prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu uvedenému v ustanovení
§ 239 ods. 2 písm. a/ aţ c/ O.s.p. Dovolanie oprávnenej preto podľa § 239 ods. 1 a 2 O.s.p.
prípustné nie je.
Dovolateľ zastáva nesprávny názor, ţe jej dovolanie je prípustné podľa § 238 ods. 3 O.s.p.
Oprávnený prehliada, ţe aplikácia tohto ustanovenia prichádza do úvahy len v prípade, ţe
dovolanie smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu uvedenému v tomto
ustanovení. Keďţe dovolanie oprávnenej smeruje proti uzneseniu, neprichádza do úvahy pouţitie
Prípustnosť dovolania oprávneného by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len ak
by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa
tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa
rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník,
nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť
a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa
uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania
významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., moţno ním
napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné (viď napríklad
R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. ale nie je
významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade vymenovanej v tomto
ustanovení; rozhodujúcim je, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/,b/, c/, g/ O.s.p. netvrdila
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
Dovolateľka namieta vadu podľa § 237 písm. d/ O.s.p., t.j. ţe sa v tej istej veci uţ prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie.
Podľa § 159 ods. 3 O.s.p. len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôţe sa prejednávať
znova.
Prekáţka rozsúdenej veci (rei iudicatae) svojou podstatou patrí k procesným podmienkam
a jej existencia (zistenie) v kaţdom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Táto prekáţka
nastáva predovšetkým vtedy, ak sa má v novom konaní prejednať tá istá vec. O tú istú vec ide
vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom uţ bolo právoplatne
rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého premetu konania a tých istých osôb. Ten istý predmet
konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený ţalobným petitom vyplýva
z rovnakých skutočných tvrdení, z ktorých bol uplatnený (t.j. ak vyplýva z rovnakého skutku).
Pre posúdenie, či je daná prekáţka veci právoplatne rozhodnutej, nie je významné, ako
súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného konania. Prekáţka
veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, pokiaľ určitý skutkový dej (skutok) bol po právnej
stránke v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne či neúplne. Pokiaľ ide o totoţnosť
účastníkov, nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo rozdielne
procesné postavenie (či ten, kto bol v skoršom konaní ţalobcom, je ţalobcom aj v novom konaní
alebo má postavenie ţalovaného, resp. či ten, kto v skoršom konaní vystupoval ako ţalovaný, má
alebo nemá v novom konaní procesné postavenie ţalovaného). Konanie sa týka tých istých osôb
aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či
uţ z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej sukcesie.
Z obsahu spisu vyplýva, ţe konaniu vo veci exekúcie oprávneného proti povinnej,
o vymoţenie 1327,76 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Senica pod sp.zn.
7 Er 535/2011 na základe rozhodcovského rozsudku vydaného 20. januára 2011, sp.zn.
BB0210049- Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŢNA
A MEDIAČNÁ, a.s., nepredchádzalo ţiadne iné konanie na súde a v tej istej veci nebolo predtým
rozhodnuté. Vzhľadom na uvedené, konanie nie je zaťaţené dovolateľkou namietanou vadou
(§ 237 písm. d/ O.s.p.). V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na odôvodnenie rozhodnutia
dovolacieho súdu uvedené ďalej k námietke dovolateľky o výskyte vady konania
v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p.
Podľa názoru oprávnenej je konanie súdov postihnuté aj vadou podľa § 237 písm. e/
O.s.p., ktorej sa mali, ako to vyplýva z obsahu dovolania, dopustiť zrejme tým, ţe skúmali
podmienky vydania rozhodcovského rozsudku, hoci povinný nevyvinul ţiadnu aktivitu
na takýto prieskum. Oprávnená túto vadu namieta neopodstatnene.
Ustanovenie § 237 písm. e/ O.s.p. zakladá prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku
jednej z neodstrániteľných podmienok konania, návrhu na začatie konania; ak konanie
prebieha napriek nedostatku návrhu a nejde o prípad, kedy súd môţe konať aj bez návrhu, je
treba konanie zastaviť.
Exekučný súd ale v danej veci začal konať na základe ţiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní od jej
doručenia (§ 44 Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového –
hľadiska (§ 41 ods. 2 O.s.p.) nejde zo strany oprávnenej o námietku nedostatku návrhu
na začatie konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., ale o námietku inú, ktorú
oprávnená uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych záverov
súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade zaloţili svoje rozhodnutia.
Oprávnená v dovolaní tieţ namieta, ţe súdy jej v konaní odňali moţnosť pred súdom
konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je procesne
nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme moţnosť
pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho
konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv.
Dovolateľka v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/
O.s.p. namietala porušenie jej práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky kaţdý má právo domáhať sa zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd kaţdý má právo na to, aby jeho
záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným
súdom zriadeným zákonom.
Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, ţe osobám nemoţno
brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je
i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny
proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi,
navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04).
Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania
pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami
a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).
Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na
spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí
ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov
súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov
(I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných
predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
K odňatiu moţnosti oprávnenej pred súdom konať a k porušeniu práva podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd malo podľa jej názoru dôjsť nesprávnym rozhodnutím o zamietnutí ţiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, v dôsledku čoho jej nebolo umoţnené
riadne a zákonným spôsobom uplatniť jej práva z rozhodcovského rozsudku v exekučnom
konaní.
Podľa názoru dovolacieho súdu v prejednávanej veci (vychádzajúc z obsahu spisu)
odvolací súd i exekučný súd splnenie podmienok pre zamietnutie ţiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie posúdili správne.
Skúmaním platnosti rozhodcovskej doloţky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci, t.j.
vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah zaloţený
právnou skutočnosťou - spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní nepreskúmavali
vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce
zo zákona a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť, či tento
exekučný titul nie je v rozpore so zákonom.
Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore
so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či uţ uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo
rozhodcovskej doloţky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec
uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa
od neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci za následok
materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku. Takúto interpretáciu
ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyţaduje účel právnej úpravy premietajúcej sa
v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa tvoriacich samostatné odvetvie práva, a to
spotrebiteľské právo. Týmto účelom je odstránenie značnej nerovnováhy v právach
a povinnostiach zaloţených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa.
Oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu
v súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebránia ustanovenia
zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“),
napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c/ tohto predpisu. Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne
účastníkov rozhodcovského konania, ktorými môţu byť aj iné subjekty neţ spotrebiteľ, pričom sa
v nich premieta klasická rímska právna zásada (princíp) „vigilantibus iura scripta sunt“ („práva
patria bdelým“ alebo „nech si kaţdý stráţi svoje práva“ alebo „zákony sú písané pre bdelých“).
Kým nevyuţitie postupu podľa týchto ustanovení v prípade iných účastníkov rozhodcovského
konania znamená stratu moţnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj
právomoc rozhodcovského súdu v konkrétnej veci (pretoţe inak by tieto ustanovenia strácali svoj
zmysel – boli by nadbytočné), v spotrebiteľských veciach tomu tak nie je. Princíp „vigilantibus
iura sripta sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôleţitejšiemu
princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, ţe aj keď účastník rozhodcovského
konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyuţije moţnosť spochybniť existenciu alebo platnosť
rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd
oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy
a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku
zo zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto
postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa.
V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť
a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doloţky z dôvodu, ţe nebola individuálne dojednaná, a ţe
spôsobovala nevyváţenosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech povinného.
Listiny predloţené oprávnenou takýto záver umoţňovali. Z úverovej zmluvy uzavretej medzi
právnym predchodcom oprávnenej a povinnou vyplýva, ţe rozhodcovská doloţka bola medzi
zmluvnými stranami dohodnutá uţ podpisom zmluvy, keďţe jej súčasťou sú (ako predtlačený
formulár) Obchodné podmienky pre úver, a teda aj rozhodcovská doloţka obsiahnutá v bode 9.2
týchto podmienok. Dovolací súd sa stotoţňuje aj s dôvodmi, ktorými súdy v exekučnom konaní
odôvodnili nevyváţenosť dohodnutej rozhodcovskej doloţky. Správnym rozhodnutím
o zamietnutí ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie preto
neodňali oprávnenej moţnosť konať pred súdom.
Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe nie je dôvodná ani námietka
dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí
prvostupňového a odvolacieho súdu.
To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu
nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je
pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz
Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s. 12, § 29, Hiro Balani
c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997,
Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd uţ vyslovil, ţe súčasťou
obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný
účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Podľa § 167 ods. 2 O.s.p. ak nie je ďalej ustanovené inak, pouţijú sa na uznesenie
primerane ustanovenia o rozsudku.
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení.
Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho
rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument
v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie
o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového
rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).
Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti
dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody.
Ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p. je odvolaciemu súdu daná moţnosť vypracovania tzv.
skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Moţnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je
podmienená tým, ţe odvolací súd sa v plnom rozsahu stotoţní s dôvodmi rozhodnutia súdu
prvého stupňa, a to po skutkovej ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne
nestotoţní s týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. Môţe
síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvého stupňa, toto doplnenie však nemôţe byť
v rozpore so závermi súdu prvého stupňa, môţe ho iba dopĺňať v tom zmysle, ţe ďalšie závery
odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvého stupňa. Odvolací súd prirodzene musí
odpovedať na podstatné a právne významné dôvody odvolania a nemôţe sa obmedziť len
na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie
správnosti napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody. Inak sa dostane mimo limitov práva
na spravodlivý proces, ktoré je chránené nielen čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ale aj
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov
zodpovedajú poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných
zákonných ustanovení.
Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré oprávnenou
predloţené listiny preskúmal a s akými skutkovými závermi, citoval právne predpisy, ktoré
aplikoval na prejednávanú vec a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijatý záver o nesplnení
podmienok pre vyhovenie ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie zrozumiteľne a v potrebnom rozsahu vysvetlil.
Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia v súlade s ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p.
skonštatoval správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie
správnosti napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré toto
rozhodnutie potvrdil. Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo odpoveď
na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávnenej, keď v dostatočnom
rozsahu zodpovedalo, prečo nemohlo byť vyhovené ţiadosti poţadovanej súdnym exekútorom.
Rozhodnutie odvolacieho súdu nemoţno povaţovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp.
ústavne nekonformné, pretoţe odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov
neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery súdu
prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a ţe odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia odvolacieho súdu ako
celok s poukazom na ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p. spĺňa parametre zákonného odôvodnenia
(§ 157 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil
svoje rozhodnutie podľa predstáv oprávnenej.
Skutočnosť, ţe by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom posúdení
veci, prípadne ţe by konanie bolo postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, môţe byť len odôvodnením dovolania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/, c/
O.s.p. v prípade, ak je dovolanie prípustné, a nie dôvodom jeho prípustnosti podľa § 236 a nasl.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne
závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym
posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu
právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval
správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným
dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania
v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). Aj za predpokladu, ţe by tvrdenia
dovolateľky boli opodstatnené, mohli mať za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého
uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku
toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny právny predpis a či ho (ne)správne
interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery,
prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné, ale o taký prípad v danej
veci nejde.
Vzhľadom na uvedené moţno preto zhrnúť, ţe v danom prípade prípustnosť dovolania
nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 239 O.s.p. a iné vady konania v zmysle § 237 O.s.p. neboli
dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie oprávnenej
v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., ako dovolanie smerujúce proti
rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom, riadiac sa
právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu
z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p., § 142 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však
ţiadne trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, ţe nepodal návrh na ich priznanie.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 19. júna 2014
JUDr. Vladimír Magura, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová