Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
741/392282.1f92a3.pdf
PDF · 191.75 KB
No categories available
4ECdo/53/2013
Najvyšší súd 4 ECdo 53/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej P., so sídlom v B.,
zastúpenej v., so sídlom v B., proti povinnému M. H., bývajúcemu v Ď., o vymoženie 404,47
eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Košice - okolie pod sp. zn.
17 Er 2995/2011, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach
z 28. septembra 2012, sp. zn. 1 CoE 16/2012, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Oprávnená podala 20. júla 2011 súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie
na vymoženie sumy 404,47 eur s príslušenstvom na podklade exekučného titulu –
rozhodcovského rozsudku, vydaného Stálym rozhodcovským súdom zriadeným
pri R., so sídlom v B., zo 17. mája 2011 sp. zn. X, ktorým bola žalovanému M. H. uložená
povinnosť zaplatiť žalobkyni P. istinu v sume 404,47 eur s príslušenstvom. Súdny exekútor
požiadal Okresný súd Košice - okolie ako exekučný súd o vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie.
Exekučný súd uznesením z 26. októbra 2011, č. k. 17 Er 2995/2011-19 žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Po preskúmaní
rozhodcovského rozsudku, úverovej zmluvy a úverových zmluvných podmienok dospel
exekučný súd k záveru, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie treba
zamietnuť, lebo sa prieči zákonu. Vychádzal z toho, že úverová zmluva je spotrebiteľskou
zmluvou a na vec treba aplikovať tak špeciálnu právnu úpravu obsiahnutú v zákone
č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“),
ako aj všeobecnú úpravu danú ustanoveniami Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských
zmluvách. Súčasťou úverovej zmluvy bola rozhodcovská doložka, v zmysle ktorej budú
všetky spory účastníkov daného právneho vzťahu rozhodované pred vyššie označeným
rozhodcovským súdom, rozhodnutia ktorého budú pre obe strany konečné a záväzné. Táto
doložka nebola dojednaná individuálne a spotrebiteľovi znemožňuje vyriešiť spor medzi
účastníkmi inak, ako v rozhodcovskom konaní, ktoré navyše malo prebiehať v neprijateľnej
vzdialenosti (viac ako 500 km). To odôvodňuje záver o neprijateľnosti tejto doložky [nekalej
podmienky v zmysle bodu 1 písm. q/ Prílohy č. 1 Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993
o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica“)]. Rozhodcovská
doložka je v danej veci neprijateľná zmluvná podmienka. Ide teda o neplatné ustanovenie
spotrebiteľskej zmluvy. Keďže neplatná rozhodcovská doložka nemohla založiť oprávnenie
rozhodcovského súdu konať v danej veci, nemožno ani rozhodcovský rozsudok, ktorý
bol v tomto prípade vydaný, považovať za exekučný titul. Vzhľadom na to, aplikujúc
ustanovenie § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. zákona o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“) v spojení s § 45 zákona č. 244/2002 Z. z.
o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“), žiadosť súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.
Krajský súd v Košiciach na odvolanie oprávnenej uznesením z 28. septembra 2012,
sp. zn. 1 CoE 16/2012 uznesenie exekučného súdu ako vecne správne potvrdil podľa § 219
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“). Účastníkom náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal. Odvolací súd sa s poukazom na § 219 ods. 2 O.s.p. stotožnil
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a na doplnenie jeho odôvodnenia a k odvolaniu
oprávnenej uviedol svoje doplnenie. S poukazom na § 2 a § 3 zákona o spotrebiteľských
úveroch, § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní a § 53 Občianskeho zákonníka
upravujúceho spotrebiteľské zmluvy a smernicu v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol,
že v danej veci ide medzi účastníkmi o spotrebiteľský vzťah. Aj podľa jeho názoru dojednaná
rozhodcovská doložka predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku. Zdôraznil, že zmluvná
podmienka, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná a ktorá vyžaduje
od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, bráni tomu,
aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol
byť exekučným titulom a tým aj podkladom pre vykonávanie exekúcie. O takúto zmluvnú
podmienku ide aj v prípade, ak síce spotrebiteľ má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským
a všeobecným súdom, ale ak by podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh
dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu alebo podať
návrh na všeobecnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu. Odvolací súd
poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 24. februára 2011, sp. zn.
IV. ÚS 55/2011, v ktorom konštatoval, že ak je zmluvná podmienka v hrubom nepomere
v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej
spotrebiteľskej zmluvy, ktorý vzťah teória a prax navyše označujú za fakticky nerovný,
nevyvážený, nemali by byť žiadne pochybnosti o tom, že takáto zmluvná podmienka sa prieči
dobrým mravom. Zároveň týmto vzniká základ pre docielenie skutočnej rovnosti, pretože
na absolútne neplatnú zmluvnú podmienku súd prihliadne aj bez návrhu a rovnako
aj bez návrhu súd exekúciu zastaví o plnenie z takto neprijateľnej zmluvnej podmienky.
Ak by takouto zmluvnou podmienkou bola samotná rozhodcovská doložka a dodávateľ
(veriteľ) ju použije, v takomto prípade ide o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi.
K námietke oprávnenej, že v čase podpisu úverovej zmluvy bola pôvodne oprávnená povinná
v zmysle § 93b zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách ponúknuť klientom neodvolateľný návrh
na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné spory budú rozhodnuté
v rozhodcovskom konaní, odvolací súd uviedol, že v danej veci mal povinný len možnosť
buď odmietnuť službu alebo ju prijať so všeobecnými obchodnými podmienkami.
Za takýchto okolnosti nešlo o návrh pre povinného tak, ako to predpokladal zákon. Návrh
na prijatie alebo odmietnutie zmluvy ako celku nemožno na účely aplikácie § 93b ods. 1
zákona o bankách považovať za návrh na prijatie alebo odmietnutie rozhodcovskej zmluvy.
Ďalej odvolací súd zdôraznil, že § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní umožňuje
exekučnému súdu ex offo skúmať nielen formálnu, ale aj materiálnu stránku vykonateľnosti
exekučného titulu a po zistení, že zaväzuje na plnenie, ktoré je nedovolené v rozpore
s dobrými mravmi je exekučný súd ex offo oprávnený exekučné konanie zastaviť. Odvolací
súd uviedol, že exekučný súd postupoval podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, a preto
následne po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu rozhodne o zastavení
exekučného konania v súlade s§ 44 ods. 3 Exekučného poriadku. Tým prelomí materiálnu
právoplatnosť rozhodcovského rozsudku a zároveň tým zaniká prekážka rozsúdenej veci.
Odvolací súd považoval za nedôvodnú námietku nepreskúmateľnosti rozhodnutia exekučného
súdu, ktoré podľa jeho názoru spĺňa všetky náležitosti rozhodnutia podľa § 157 ods. 2 O.s.p.
v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa
§ 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že účastníkom nepriznal náhradu trov
odvolacieho konania, keď oprávnená nebola v konaní úspešná a ostatným účastníkom trovy
odvolacieho konania nevznikli.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie oprávnená. Navrhla,
aby dovolací súd uznesenie krajského súdu zmenil a poveril súdneho exekútora vykonaním
exekúcie, alternatívne aby dovolací súd zrušil uznesenie odvolacieho súdu i uznesenie
exekučného súdu a vec vrátil exekučnému súdu na ďalšie konanie. Jeho prípustnosť vyvodila
z § 237 písm. a/, d/, e/, f/ O.s.p. (t. j., že sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci
súdov že v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo
konanie; nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný; účastníkom
konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom) a po uplynutí lehoty
na podanie dovolania v doplnení dovolania tiež z § 238 ods. 3 O.s.p. a dôvodnosť z § 241
ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p. (v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237; konanie
je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; rozhodnutie
spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci). Prekážku „res iudicata“ dovolateľka
vysvetľuje tým, že vec už bola právoplatne rozhodnutá rozsudkom vydaným rozhodcovským
súdom. Exekučný súd v exekučnom konaní nebol oprávnený preskúmať správnosť
rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu a na jeho preskúmanie súdom nebol podaný
osobitný návrh na začatie konania o jeho zrušení, ktorý je podľa zákona potrebný. Za postup
súdov, ktorým jej bola odňatá možnosť konať pred súdom, ktorým došlo k porušeniu jej práv
na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd považovala to, že jej bolo upreté právo na výkon
rozhodnutia vyplývajúce z rozhodcovského rozsudku na základe nesprávneho právneho
posúdenia veci (predovšetkým pokiaľ ide o posúdenie otázky o existencii neprijateľnej
podmienky dojednanej v úverovej zmluve, záveru o absolútnej neplatnosti rozhodcovskej
doložky, výkladu ustanovenia § 53 Občianskeho zákonníka, § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku, § 45 zákona o rozhodcovskom konaní, či povinností podľa ustanovení zákona
o bankách) prvostupňovým a odvolacím súdom. V dôvodoch dovolania podrobne rozoberala
skutkový a právny stav veci, význam rozhodcovského konania, ktoré porovnáva s občianskym
súdnym konaním. Poukázala na význam ochrany práv spotrebiteľa vo svetle implementovanej
Smernice do právneho poriadku Slovenskej republiky a jej skutočný význam v doktrinálnej
judikatúre ESD s prihliadnutím na závery prijaté v konkrétne uvádzaných prípadoch.
Povinný sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená v zmysle § 241
ods. 1 O.s.p. skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) najskôr
to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O s.p.).
Keďže v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, jeho
prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia § 239 O.s.p. a nie podľa § 238 ods. 3
O.s.p., z ktorého ustanovenia oprávnená taktiež vyvodzovala prípustnosť svojho dovolania.
Toto ustanovenie totiž upravuje prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu vydanému vo forme
rozsudku, ktorým odvolací súd vo výroku potvrdzujúceho rozsudku vyslovil, že je dovolanie
prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo
ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku
vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.
V zmysle platnej právnej úpravy je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu
prípustné, ak odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, alebo ak rozhodoval vo veci
postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.)
na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1, písm. a/ a písm. b/ O.s.p.). Dovolanie je prípustné tiež
proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa,
ak odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné,
pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, ide o uznesenie o návrhu
na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, ide o uznesenie
o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné
(nevykonateľné) na území Slovenskej republiky (§ 239 ods. 2 písm. a/, písm. b/, písm. c/
O.s.p.).
Uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci nemožno podriadiť pod žiaden dôvod
prípustnosti vyplývajúci z ustanovenia § 239 O.s.p., lebo odvolací súd uznesenie súdu prvého
stupňa nezmenil, ale ho potvrdil a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu Súdnemu
dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska.
Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení prípustnosť dovolania nevyslovil
a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade
cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo
o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovenia § 239 ods. 1 a ods. 2 O.s.p. nie
je prípustné.
Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len
ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému
rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci
sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal
návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania
sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo
bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania
významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., možno
ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné
(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237
O.s.p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade
vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/, g/ O.s.p. netvrdila
a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Prípustnosť dovolania preto z týchto ustanovení
nevyplýva. Dovolací súd sa však osobitne zameral na skúmanie dovolateľkou namietaných
vád podľa § 237 písm. a/, d/, e/, f/ O.s.p.
Dovolateľka predovšetkým tvrdí, že súdy rozhodli vo veci, ktorá nepatrí
do ich právomoci. Táto jej námietka, výslovne ani nešpecifikovaná v dovolaní, nie je však
opodstatnená.
Pri posudzovaní existencie vady konania podľa § 237 písm. a/ O.s.p. (rozhodlo
sa vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov) dovolací súd vychádzal z ustanovenia § 7
ods. 1 O.s.p., podľa ktorého v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú
spory a iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných,
obchodných a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú
a nerozhodujú o nich iné orgány, ako i z ustanovenia § 104 ods. 1, druhá veta
pred bodkočiarkou O.s.p., podľa ktorého ak vec nespadá do právomoci súdov, alebo
ak má predchádzať iné konanie, súd postúpi vec po právoplatnosti uznesenia o zastavení
konania príslušnému orgánu.
O žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nepochybne
rozhoduje súd (§ 44 ods. 1, 2 Exekučného poriadku).
Dovolateľkou namietané vady uvedené v ustanovení § 237 písm. d/ a písm. e/ O.s.p.
mali spočívať v opätovnom skúmaní „materiálnej správnosti rozhodcovského rozsudku“
v opätovnom prejednaní veci, hoci nebol podaný návrh na zrušenie rozhodcovského rozsudku,
i keď podľa zákona to bolo potrebné. Napokon vadu spočívajúcu v odňatí možnosti konať
pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., videla v odmietnutí práva na uspokojenie
priznanej pohľadávky v exekučnom konaní, hoci zákonné podmienky k tomu neboli splnené
a v nedostatočnom odôvodnení napadnutých uznesení.
K prvému dovolateľkou namietanému dôvodu treba uviesť, že prekážka rozsúdenej veci
(rei iudicatae - § 159 ods. 3 O.s.p.) patrí k procesným podmienkam konania a jej existencia
v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Jej podstata spočíva v tom,
že právoplatný rozsudok predstavuje vec rozsúdenú, v ktorom prípade sa vylučuje možnosť
totožnú vec znova prejednať a o nej rozhodnúť. O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní
ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka
rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy,
ak ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových
tvrdení, z akých už bol pôvodne uplatnený (t. j. ak vyplýva z rovnakého skutku). O totožnosť
účastníkov ide najmä vtedy, ak v novom konaní ide o ten istý nárok medzi tými istými
účastníkmi. Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú
právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu univerzálnej alebo
singulárnej sukcesie. Toto procesné ustanovenie sa uplatní aj v exekučnom konaní (§ 251
ods. 4 O.s.p.). Z obsahu spisu, rovnako ani z obsahu dovolania nevyplýva, že konaniu v tejto
veci – t. j. medzi oprávnenou a povinnou, týkajúcou sa vymoženia 404,47 eur
s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Košice - okolie pod sp. zn. 17 Er 2995/2011
na podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok zo 17. mája 2011, sp. zn.
X, vydaný Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri R. by predchádzalo iné exekučné
konanie s tým istým predmetom konania a ktoré by sa týkalo tých istých účastníkov. Prekážku
rozsúdenej veci pre exekučné konanie netvorí právoplatný rozhodcovský rozsudok vydaný
v rozhodcovskom konaní, a to ani vtedy, ak exekučný súd skúma, či exekučný titul vydaný vo
forme rozhodcovského rozsudku, je materiálne vykonateľný. Z povahy rozhodcovského
konania, ktoré je v zákonom vymedzených prípadoch alternatívnou možnosťou k súdnemu
sporovému konaniu, totiž vyplýva, že jeho rezultátom môže byť titul, splnenia ktorého sa
možno domáhať vykonaním exekúcie. Oprávnená preto neopodstatnene namieta, že súdy
nižších stupňov zaťažili konanie vadou uvedenou v § 237 písm. d/ O.s.p.
Pokiaľ ide o vadu podľa § 237 písm. e/ O.s.p., ktorej sa súdy mali, dopustiť tým,
že nebol podaný návrh na zrušenie rozhodcovského rozsudku, hoci podľa zákona to bolo
potrebné, treba uviesť, že ani o takúto vadu v posudzovanej veci nejde. Ustanovenie § 237
písm. e/ O.s.p. zakladá prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku jednej z neodstrániteľných
podmienok konania – návrhu na začatie konania; ak konanie prebieha napriek nedostatku
návrhu a nejde o prípad, kedy súd môže konať aj bez návrhu, je treba konanie zastaviť.
Exekučný súd, totiž v predmetnej veci, začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní
od jej doručenia (§ 44 Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového
– hľadiska (§ 41 ods. 2 O.s.p.) nejde zo strany oprávnenej o námietku nedostatku návrhu
na začatie konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., ale o námietku inú, ktorú
oprávnená uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu súdov nižších
stupňov.
Pokiaľ ide o odňatie možnosti pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. treba
zdôrazniť, že dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia,
je procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi
odníme možnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) jeho procesné oprávnenia, ktoré
mu právna úprava priznáva za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a oprávnených
záujmov. Za porušenie práva v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (v zmysle ustálenej judikatúry)
sa považuje aj rozhodnutie exekučného súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, rozhodnutie o vyhlásení exekúcie za neprípustnú
a jej zastavenie, ak pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky.
Výsledkom takéhoto rozhodnutia je totiž zastavenie exekúcie, čím sa oprávnenej
v exekučnom konaní odopiera právo na výkon vykonateľného rozhodnutia (porovnaj
uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 24/2010 a sp. zn.
3 Cdo 209/2008). Dovolací súd preto skúmal, či v predmetnej veci nejde o túto vadu konania.
Dospel pritom k záveru, že konanie súdov takouto vadou nie je postihnuté.
Pre zodpovedné ustálenie vyššie uvedeného názoru bolo treba zodpovedať základnú
otázku spočívajúcu v tom, či exekučný súd, ktorý koná o návrhu na nútený výkon
právoplatného rozhodcovského rozsudku, je oprávnený aj bez návrhu (ex offo) posúdiť
platnosť rozhodcovskej doložky, na základe ktorej rozhodcovský súd založil svoju právomoc.
Podľa § 40 ods. 1 písm. a/ a b/ zákona o rozhodcovskom konaní, účastník
rozhodcovského konania sa môže žalobou podanou na príslušnom súde domáhať zrušenia
tuzemského rozhodcovského rozsudku, len ak a/ rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci,
ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania (§ 1 ods. 3), b/ rozhodcovský
rozsudok bol vydaný vo veci, o ktorej už predtým právoplatne rozhodol súd alebo
sa o nej právoplatne rozhodlo v inom rozhodcovskom konaní.
Podľa § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní, súd príslušný na výkon
rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti
ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo
exekučné konanie zastaví a/ z dôvodov uvedených v osobitnom predpise, b/ ak rozhodcovský
rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a/ a b/ alebo c/ ak rozhodcovský rozsudok
zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom
nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.
Podľa § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní, súd príslušný na výkon
rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné
konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b/
alebo c/.
Najvyšší súd Slovenskej republiky už v uznesení z 13. októbra 2011, sp. zn.
3 Cdo 146/2011, uverejnenom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky č. 3 z roku 2012 pod por. č. 46 (dostupnej na internetových stránkach
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nssr.gov.sk), zaujal stanovisko, že pokiaľ
oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok
rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať,
či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Vychádzal
pritom z jednotného názoru súdnej praxe, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných
predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie, sa exekučný súd
v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, okrem iného, zaoberá tým, či rozhodnutie
(iný titul) uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané v súlade so zákonom,
t. j. či bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených
v príslušných právnych predpisoch ide o rozhodnutie (iný titul) vykonateľné tak po stránke
formálnej (z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané),
ako aj materiálnej (z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia – jednak určitosti,
zrozumiteľnosti, a presnosti označenia subjektov práv a povinností, jednak vyjadrenia
uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať).
Exekučný súd je teda už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov
pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie, ako aj v štádiu rozhodovania
o vyhlásení exekúcie za neprípustné a jej zastavenie, bezpochyby oprávnený posúdiť,
či oprávneným označený exekučný titul (ne)bol vydaný k tomu kompetentným orgánom (túto
skutočnosť napokon nepopiera ani dovolateľka). Význam tohto oprávnenia tkvie v tom,
že ak exekučný titul vydal orgán, ktorý k tomu nemal právomoc, ide o rozhodnutie
ničotné, nevyvolávajúce žiadne právne účinky. Takéto rozhodnutie nespĺňa predpoklad
materiálnej vykonateľnosti (záväznosti) a na jeho základe nemožno preto viesť nútený výkon
rozhodnutia. Osobitosť postavenia rozhodcovského súdu spočíva medzi iným v tom, že jeho
právomoc vec prejednať a rozhodnúť sa odvodzuje od rozhodcovskej zmluvy. Predpokladom
právomoci rozhodcovského súdu je teda platné uzavretie rozhodcovskej zmluvy medzi
zmluvnými stranami, a to či už vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky.
Ak teda právomoc rozhodcovského súdu je závislá od existencie platnej rozhodcovskej
zmluvy a exekučný súd má povinnosť v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, okrem
iného, zisťovať rozpor exekučného titulu so zákonom, t. j. aj to, či bol vydaný orgánom
s právomocou na jeho vydanie, je logické, že exekučný súd musí pri tomto zisťovaní posúdiť
nielen to, či rozhodcovská zmluva bola medzi zmluvnými stranami vôbec uzavretá, ale aj to,
či bola uzavretá platne. Iba platná rozhodcovská zmluva môže totiž založiť právomoc
rozhodcovského súdu na jej základe určitú vec prejednať a rozhodnúť; absolútna neplatnosť
právneho úkonu má za následok, akoby právny úkon nebol nikdy urobený. Obdobne
pri postupe podľa § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní, kedy exekučný súd zastaví
exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky uvedené
v ods. 1 písm. b/ alebo c/ tohto ustanovenia.
Z vyššie uvedeného možno vyvodiť záver, že exekučný súd, ktorý koná o návrhu
na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ak má pre to dostatok skutkových
a právnych poznatkov, je v zmysle ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45
ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní oprávnený aj bez návrhu (ex offo) skúmať,
či rozhodcovská zmluva medzi zmluvnými stranami bola uzavretá platne. Ak exekučný súd
zistí, že právomoc rozhodcovského súdu bola založená na základe neplatnej rozhodcovskej
zmluvy, prislúcha mu právo vyvodiť všetky dôsledky vyplývajúce z príslušných právnych
predpisov pre to, aby zmluvná strana nebola uvedenou doložkou viazaná.
Nemožno preto prisvedčiť dovolateľke v tom, že zo žiadneho ustanovenia procesného
predpisu exekučnému súdu nevyplýva oprávnenie rozhodcovskú doložku posúdiť z hľadiska
jej platnosti. V preskúmavanej veci bol preto plne opodstatnený a zákonom podložený postup
exekučného súdu, ktorý skúmal, či rozhodcovská doložka bola uzavretá platne.
Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku
rozhodcovského súdu a nesmeroval k „zrušeniu“ tohto rozhodnutia; exekučný súd
si ani neosvojoval postavenie odvolacieho súdu, tak ako to mylne tvrdila vo svojom dovolaní
dovolateľka. Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky exekučný súd len realizoval svoje
oprávnenie vyplývajúce mu z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie
posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom a § 40 a 45 zákona
o rozhodcovskom konaní.
K záveru exekučného súdu v súvislosti s rozhodcovskou doložkou (jej prijateľnosti
a teda platnosti) treba uviesť, že v danom prípade mal exekučný súd k dispozícii rozhodujúce
skutkové podklady, z ktorých mohol získať potrebné informácie o skutkovom a právnom
stave (z rozhodcovského rozsudku zo 17. mája 2011, sp. zn. X, vydaného Stálym
rozhodcovským súdom zriadeným pri spoločnosti R. je okrem iného zrejmé, že rozhodcovský
súd založil svoju právomoc na ustanovení Všeobecných obchodných podmienok, na zmluve
o úvere a na Obchodných podmienkach pre úver). Otázku prijateľnosti rozhodcovskej
doložky skúmal v súlade so Smernicou len z hľadísk, ktoré Smernica v čl. 3, bod 1. a 2.
(individuálne dojednanie podmienky) a v čl. 3 ods. 3, bod 1. písm. q/ (vyžadovanie
prejednania sporov výlučne rozhodcovským súdom) výslovne pripúšťa. Jeho skutkové závery,
ktoré v súvislosti s platnosťou rozhodcovskej doložky urobil, majú povahu zjavných
skutkových zistení vyplývajúcich z vyššie uvedených podkladov. Záver exekučného súdu
o tom, že skúmaná rozhodcovská doložka je neprijateľná a preto je neplatná, nie je v zjavnom
rozpore s účelom a zmyslom Smernice a ani v zjavnom rozpore s obsahom spisu. Listiny,
ktoré mal exekučný súd k dispozícii, takýto záver umožňovali. Hlavnými dôvodmi neplatnosti
rozhodcovskej doložky bola skutočnosť, že nebola ako súčasť formulárovej zmluvy
individuálne dojednaná a splynula s ostatným štandardnými ustanoveniami zmluvy.
V tejto súvislosti pre úplnosť treba dodať, že ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/
Občianskeho zákonníka podáva len príkladmý výpočet neprijateľných podmienok uvedených
v spotrebiteľských zmluvách. Prijateľnosť podmienok uvedených v spotrebiteľskej zmluve
bolo preto možné skúmať aj z iných hľadísk, než v tomto ustanovení výslovne uvedených,
najmä z tých, ktoré boli v súlade so Smernicou.
Keďže exekučný súd zistil, že exekučný titul vo forme rozhodcovského rozsudku
predloženého oprávnenou, je v rozpore so zákonom, dospel k správnemu záveru o vyhlásení
exekúcie za neprípustnú a jej zastaveniu. Pokiaľ odvolací súd jeho rozhodnutie potvrdil, nešlo
o prípad, že pre toto rozhodnutie neboli splnené zákonné predpoklady. Postup súdov nižších
stupňov nemal preto za následok odňatie možnosti oprávnenej pred súdom konať v zmysle
ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p.
Dovolací súd dospel tiež k záveru, že nie je opodstatnená ani námietka dovolateľky
týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí exekučného
súdu a odvolacieho súdu, lebo tieto rozhodnutia vyhovujú požiadavkám vyplývajúcim
z ustanovenia § 157 ods. 2 v spojení s ustanovením § 167 ods. 2 a ustanovením § 211 ods. 3
O.s.p. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom
konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku,
ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné
alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktoré
sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).
Exekučný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré oprávnenou predložené
listiny preskúmal a s akými skutkovými závermi, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval
na prejednávanú vec a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijatý záver o vyhlásení
exekúcie za neprípustnú a jej zastavenie vysvetlil zrozumiteľne a v dostatočnom rozsahu.
Odvolací súd sa stotožnil s dôvodmi rozhodnutia exekučného súdu, sám na zdôraznenie
správnosti dôvodov súdu prvého stupňa uviedol ďalšie argumenty a tiež vysvetlil, prečo
sa nestotožnil s námietkami oprávnenej uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie dovolaním
napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej
ochrany oprávnenej, keď v dostatočnom rozsahu zodpovedalo, prečo nemohlo byť vyhovené
žiadosti požadovanej súdnym exekútorom. Okolnosť, že táto odpoveď oprávnenú
neuspokojuje, neznamená, že odôvodnenie nespĺňa parametre zákonného rozhodnutia
v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p.; za odňatie možnosti konať pred súdom v žiadnom prípade
nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv
či požiadaviek oprávnenej.
Možno zhrnúť, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu
nevyplýva jednostrannosť ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných
právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Podľa dovolacieho
súdu skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne
neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky; odôvodnenie dovolaním napadnutého
rozhodnutia odvolacieho súdu ako celok požiadavky zákona na odôvodnenie rozhodnutia
spĺňa.
Dovolateľkou namietané ďalšie vady konaní a rozhodnutí súdov, t. j. že ich konanie
je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a že ich
rozhodnutia spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. b/, c/
O.s.p.), sú síce prípustnými dovolacími dôvodmi, ale prípustnosť dovolania (samé osebe)
nezakladajú (vrátane namietaného rozporu so zákonom o bankách). Dovolanie
je v ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku upravené ako mimoriadny opravný
prostriedok, ktorý nemožno podať proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu; pokiaľ nie
sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania, nemožno napadnuté rozhodnutie
podrobiť vecnému prieskumu a preto ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia.
Keďže prípustnosť dovolania oprávnenej nemožno vyvodiť z ustanovení § 239 O.s.p.
a neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky
jej dovolanie odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p.
ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok
neprípustný.
V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p., § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však žiadne
trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že mu žiadne trovy tohto konania nevznikli.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 25. júna 2014
JUDr. Ľubor Š e b o, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Vanda Šimová