Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
e18/396485.aeabf7.pdf
PDF · 179.58 KB
No categories available
2Oboer/137/2013
Najvyšší súd 2Oboer/137/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: B., zastúpeného A.,
proti povinnému: O., o vymoženie 663,88 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde
Komárno pod sp. zn. 8Er/1555/2011, o dovolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu
v Nitre z 21. decembra 2012 č. k. 6CoE/83/2012-27, takto
rozhodol:
Dovolanie oprávneného o d m i e t a.
Povinnému náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a.
O d ô v o d n e n i e :
Oprávnený podaním zo dňa 09. 11. 2011 podal súdnemu exekútorovi návrh
na vykonanie exekúcie na vymoţenie sumy 663,88 eur s príslušenstvom; povinnosť
povinného zaplatiť mu túto sumu preukazoval rozhodcovským rozsudkom Stáleho
rozhodcovského súdu zriadeného pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŢNA A MEDIAČNÁ,
a. s., so sídlom v Bratislave, sp. zn. WHC0110045 zo dňa 26. 08. 2011. Súdny exekútor
následne poţiadal Okresný súd Komárno o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Okresný súd Komárno uznesením z 31. 05. 2012 č. k. 8Er/1555/2011-13 ţiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Vychádzal
zo zistenia, ţe exekučné konanie je vedené na základe exekučného titulu - rozhodcovského
rozsudku, ktorý bol vydaný na základe rozhodcovskej doloţky obsiahnutej v Zmluve o úvere
č. 4701385608 uzavretej medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným dňa 01. 02.
2008, ktorú okresný súd posúdil ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 2 písm. b/
zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch o zmene a doplnení zákona Slovenskej
národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov
a pri svojom rozhodovaní aplikoval ustanovenia § 52 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb.
Občianskeho zákonníka. Súd prvého stupňa poukázal aj na európsku právnu úpravu
dotýkajúcu sa problematiky spotrebiteľských zmlúv a ochrany práv spotrebiteľa, a to
na Smernicu Rady 93/13/EHS z 05. 04. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách. Súd prvého stupňa uviedol, ţe rozhodcovská doloţka sa nachádza v obchodných
podmienkach, ktoré sú súčasťou zmluvy o úvere. Formulár zmluvy spolu s obchodnými
podmienkami je vopred pripravený oprávneným a spotrebiteľ nemá moţnosť ovplyvniť obsah
takejto podmienky. Spotrebiteľ si rozhodcovskú doloţku individuálne nedohodol a nemal
moţnosť dohodnúť sa na obchodných podmienkach s dodávateľom. Mohol len celú zmluvu
odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým obchodným podmienkam a teda aj rozhodcovskému
konaniu. Zmluvná podmienka ohľadom rozhodcovskej doloţky je neprijateľná, teda je
neplatná. Rozhodcovský rozsudok vydaný na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky je
preto podľa súdu prvého stupňa nulitným právnym aktom, čo zároveň znamená, ţe neexistuje
vykonateľné rozhodnutie, na základe ktorého by sa mohla viesť exekúcia.
Krajský súd v Nitre na odvolanie oprávneného napadnutým uznesením z 21. decembra
2012 č. k. 6CoE/83/2012-27 uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil.
V celom rozsahu sa stotoţnil so skutkovými a právnymi závermi prvostupňového súdu.
Odvolací súd s poukazom na § 45 ods. 2 Exekučného poriadku zdôraznil, ţe skúmaním
platnosti rozhodcovskej doloţky súd v exekučnom konaní nepreskúmaval vecnú správnosť
rozhodcovského rozsudku, ale len realizoval svoje oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul
nie je v rozpore so zákonom. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa
od neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má podľa odvolacieho súdu
v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť)
rozhodcovského rozsudku.
Odvolací súd zdôraznil, ţe súd prvého stupňa správne skúmal, či všeobecné obchodné
podmienky neobsahujú ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a správne posúdil rozhodcovskú
doloţku ako neprijateľnú a tým absolútne neplatnú zmluvnú podmienku obsiahnutú
v spotrebiteľskej zmluve. Poukázal na to, ţe podstatnou z hľadiska neplatnosti tohto
dojednania je skutočnosť, ţe táto podmienka nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná
a spotrebiteľ nemal moţnosť obsah formulárovej zmluvy ovplyvniť.
Dojednanie rozhodcovskej doloţky je preto aj podľa odvolacieho súdu neprijateľnou
zmluvnou podmienkou, rozhodcovský rozsudok ako celok je vydaný v rozpore so zákonom,
a preto nemôţe byť spôsobilým exekučným titulom.
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podal dovolanie oprávnený, ktorý navrhol,
aby dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu zmenil a poveril súdneho exekútora vykonaním
exekúcie, alternatívne, aby uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého stupňa zrušil
a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania odôvodnil
ustanovením § 241 ods. 2. písm. a/, b/, c/, § 238 ods. 3 O. s. p. a § 237 písm. a/, d/, e/, f/
O. s. p. (súdy rozhodli vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, v tej istej veci sa uţ prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, nepodal sa návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, účastníkom konania sa postupom súdu
odňala moţnosť konať pred súdom). Podľa dovolateľa exekučný súd nebol oprávnený skúmať
materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, rozhodcovské konanie ani zmluvu,
na základe ktorej bol vydaný. Dovolateľ má za to, ţe súd rozhodoval vo veci, v ktorej sa uţ
prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, a teda bolo v súlade
so zákonom rozhodnuté rozhodcovským rozsudkom, čím je daná prekáţka právoplatne
rozhodnutej veci, „res iudicata“. Za neprijateľné označil, aby súd poprel právoplatnosť
a vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku, nakoľko sa nepodal návrh na začatie konania
o jeho zrušení, hoci podľa zákona bol potrebný. Za odňatie moţnosti konať pred súdom
a porušenie jeho práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd dovolateľ označil
skutočnosť, ţe mu nebolo umoţnené riadne a zákonným spôsobom uplatniť jeho práva
z rozhodcovského rozsudku v exekučnom konaní ako aj nedostatočné odôvodnenie
rozhodnutí prvostupňového a odvolacieho súdu. Podľa dovolateľa exekučný súd v exekučnom
konaní vyslovil bez zákonného dôvodu právoplatné a vykonateľné rozhodnutie vydané
v súlade so zákonom za nevykonateľné.
Povinný sa k dovolaniu oprávneného nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,
ţe dovolanie podal včas oprávnený zastúpený v zmysle § 241 ods. 1 veta druhá O. s. p.
bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O. s. p.) skúmal, či tento opravný
prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu.
V zmysle § 239 ods. 1 O. s. p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu
prípustné, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd
rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109
ods. 1 písm. c/ O. s. p.) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa
o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. V zmysle
§ 239 ods. 2 O. s. p. je dovolanie prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým
bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom
potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia
na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho
rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej
republiky.
Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadol oprávnený dovolaním nemá znaky
ţiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil
uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu
uvedenému v ustanovení § 239 ods. 2 písm. a/ aţ c/ O. s. p. Dovolanie oprávneného preto
podľa § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. procesne prípustné nie je.
Prípustnosť dovolania oprávneného by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy
len, ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237
O. s. p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu (aj
uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní
vystupoval ako účastník nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania
nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne
rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie
konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený,
ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Oprávnený procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/, g/ O. s. p. netvrdil
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
Oprávnený predovšetkým namieta, ţe súdy rozhodli vo veci, ktorá nepatrí do ich
právomoci. Táto námietka, ktorá v dovolaní nie je výslovne ani špecifikovaná nie je však
opodstatnená.
Pri posudzovaní existencie vady podľa § 237 písm. a/ O. s. p. (rozhodlo sa vo veci,
ktorá nepatrí do právomoci súdov) dovolací súd vychádzal z ust. § 7 ods. 1 O. s. p., podľa
ktorého v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci,
ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych
vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány ako i z ust.
§ 104 ods. 1 druhá veta pred bodkočiarkou O. s. p., podľa ktorého, ak vec nespadá
do právomoci súdov alebo ak má predchádzať iné konanie, súd postúpi vec po právoplatnosti
uznesenia o zastavení konania príslušnému orgánu.
O ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
nepochybne rozhoduje súd (§ 44 ods. 1, 2 Exekučného poriadku).
Dovolateľ prípustnosť dovolania vyvodzoval aj z § 237 písm. d/ O. s. p., keď
poukazoval na prekáţku res iudicata.
Podľa § 159 ods. 3 O. s. p. len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôţe sa
prejednávať znova.
Prekáţka rozsúdenej veci (res iudicata) svojou podstatou patrí k procesným
podmienkam a jej existencia (zistenie) v kaţdom štádiu konania vedie k zastaveniu konania.
Táto prekáţka nastáva predovšetkým vtedy, ak sa má v novom konaní prejednať tá istá vec.
O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom uţ bolo
právoplatne rozhodnuté a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Ten istý
predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený ţalobným
petitom vyplýva z rovnakých skutočných tvrdení, z ktorých bol uplatnený (t. j., ak vyplýva
z rovnakého skutku).
Pre posúdenie, či je daná prekáţka veci právoplatne rozhodnutej nie je významné ako
súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného konania.
Prekáţka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, pokiaľ určitý skutkový dej (skutok)
bol po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne či neúplne. Pokiaľ ide
o totoţnosť účastníkov nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké
alebo rozdielne procesné postavenie (či ten, kto bol v skoršom konaní ţalobcom je ţalobcom
aj v novom konaní alebo má postavenie ţalovaného, resp. či ten, kto v skoršom konaní
vystupoval ako ţalovaný má alebo nemá v novom konaní procesné postavenie ţalovaného).
Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni
nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či uţ z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej
sukcesie.
Z obsahu spisu vyplýva, ţe konaniu vo veci exekúcie oprávneného B., proti
povinnému: O., o vymoţenie 663,88 eur s príslušenstvom na základe rozhodcovského
rozsudku sp. zn. WHC0110045 zo dňa 26. 08. 2011, ktorý vydal STÁLY
ROZHODCOVSKÝ SÚD zriadený pri ROZHODCOVSKEJ, ARBITRÁŢNEJ
a MEDIAČNEJ, a. s. so sídlom Trnavská cesta 7, 831 04 Bratislava, IČO: 35 862 882,
vedenej na Okresnom súde Komárno pod sp. zn. 8Er/1555/2011 nepredchádzalo ţiadne iné
konanie na súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté. Vzhľadom na uvedené dovolateľom
vytýkaná vyššie uvedená vada konanie nezaťaţila. V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj
na odôvodnenie rozhodnutia dovolacieho súdu uvedené ďalej k námietke dovolateľa
o výskyte vady konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p.
Podľa názoru oprávneného je konanie súdov postihnuté aj vadou podľa § 237 písm. e/
O. s. p., ktorej sa mali ako to vyplýva z obsahu dovolania dopustiť zrejme tým, ţe skúmali
podmienky vydania rozhodcovského rozsudku, hoci povinný nevyvinul ţiadnu aktivitu
na takýto prieskum. Oprávnený však túto vadu namieta neopodstatnene.
Ustanovenie § 237 písm. e/ O. s. p. zakladá prípustnosť dovolania z dôvodu
nedostatku jednej z neodstrániteľných podmienok konania, návrhu na začatie konania;
ak konanie prebieha napriek nedostatku návrhu a nejde o prípad, kedy súd môţe konať aj
bez návrhu, je treba konanie zastaviť.
Exekučný súd však v danej veci začal konať na základe ţiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, o ktorej ţiadosti rozhodne v lehote 15 dní (§ 44
Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového – hľadiska (§ 41 ods. 2
O. s. p.) nejde zo strany oprávneného o námietku nedostatku návrhu na začatie konania
v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O. s. p., ale o námietku inú, ktorú oprávnený uvádza
taktieţ vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych záverov súdov
(ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade zaloţili svoje rozhodnutia.
Oprávnený vo svojom dovolaní namietal vadu v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., ktorú
dovolateľ videl v tom, ţe súdy oboch stupňov mu odopreli vykonateľnosť právoplatného
a vykonateľného exekučného titulu vydaného v súlade so zákonom. Uviedol, ţe súdy nemôţu
preskúmavať právoplatné a vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského súdu.
Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky kaţdý má právo domáhať sa zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd kaţdý má právo na to, aby
jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým
a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, ţe osobám nemoţno
brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je
i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý
súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi
názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04).
Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník
konania pred všeobecným súdom úspešný, teda, aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho
poţiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).
Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd
nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých
dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných
dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne
záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
K odňatiu moţnosti oprávneného pred súdom konať a k porušeniu práva podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd malo podľa jeho názoru dôjsť nesprávnym rozhodnutím o zamietnutí
ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, v dôsledku čoho mu
nebolo umoţnené riadne a zákonným spôsobom uplatniť jeho práva z rozhodcovského
rozsudku v exekučnom konaní.
O procesnú vadu konania uvedenú v ust. § 237 písm. f/ O. s. p. ide tieţ v prípade
zamietnutia ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ak preto
neboli splnené zákonom stanovené podmienky.
Dovolací súd preskúmaním veci dospel k záveru, ţe v danej veci nešlo ani o prípad
zamietnutia ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
v procesnej situácii, v ktorej pre toto zamietnutie neboli splnené zákonné predpoklady. Súdy
správne skúmali, či vo veci boli splnené podmienky pre zamietnutie ţiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, a to posudzovaním platnosti
rozhodcovskej doloţky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského
právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah zaloţený skutočnosťou – spotrebiteľskou zmluvou).
V exekučnom konaní tak realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to ust. § 44
ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore
so zákonom. Pokiaľ súdy po konštatovaní o neprijateľnosti a tým aj neplatnosti rozhodcovskej
doloţky z dôvodu, ţe nebola individuálne dojednaná a ţe spôsobovala nevyváţenosť
v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech povinného, rozhodli o zamietnutí
ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, tým neodňali
oprávnenému moţnosť konať pred súdom.
Rozhodnutie, ktoré nie je exekučným titulom nie je spôsobilé byť podkladom
pre nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Súdna prax je jednotná v názore, ţe uţ v štádiu
posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora
na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či k návrhu na vykonanie
exekúcie bol pripojený exekučný titul. Exekučný súd je uţ v štádiu tohto posudzovania
povinný ex offo skúmať, či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo
vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či rozhodnutie je z hľadísk zakotvených
v príslušných právnych predpisoch vykonateľné tak po stránke formálnej ako aj materiálnej.
V rámci tohto skúmania nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť
(skutkové a právne závery) rozsudku všeobecného súdu ani rozsudku rozhodcovského súdu.
Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným
titulom. Pokiaľ ale oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul
rozsudok je exekučný súd ako v prípade rozsudku všeobecného súdu tak v prípade rozsudku
rozhodcovského súdu povinný skúmať, či ide o rozsudok vykonateľný (§ 39 ods. 2 a § 41
Exekučného poriadku), v rámci ktorého exekučný súd skúma, či rozsudok vydal orgán
s právomocou takýto rozsudok vydať. Pri skúmaní vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku
je exekučný súd oprávnený riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne
uzavretej rozhodcovskej zmluvy, iba ktorá platne uzavretá rozhodcovská zmluva môţe
zaloţiť právomoc rozhodcovského súdu v rozhodcovskom konaní a teda aj vykonateľnosť
rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní.
Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe nie je dôvodná ani námietka
dovolateľa týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutia
odvolacieho súdu.
To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu
nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je
pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz
Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s.12, § 29, Hiro Balani c.
Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997,
Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd uţ vyslovil, ţe
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Podľa § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Podľa § 167 ods. 2 O. s. p., ak nie je ďalej ustanovené inak, pouţijú sa na uznesenie
primerane ustanovenia o rozsudku.
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení.
Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O. s. p.). Odôvodnenie súdneho
rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument
v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie
o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového
rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).
Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu
zodpovedá poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných
zákonných ustanovení.
Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia v súlade s ustanovením § 219 ods. 2 O. s. p.
skonštatoval správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie
správnosti napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré
toto rozhodnutie potvrdil a ktoré vyplynuli z obsahu námietok odvolateľa. Odôvodnenie
dovolaním napadnutého uznesenia dalo odpoveď na relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany oprávneného, keď v dostatočnom rozsahu zodpovedalo prečo nemohlo byť
vyhovené ţiadosti poţadovanej súdnym exekútorom. Rozhodnutie odvolacieho súdu nemoţno
povaţovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe odvolací
súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných
ustanovení a nepoprel ich účel a význam.
Oprávnený podal dovolanie aj z dôvodu, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá
mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a ţe rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci. Uvedené dôvody oprávneného sú síce relevantnými dovolacími
dôvodmi (§ 241 ods. 2 písm. b/, c/ O. s. p.), avšak iba v prípade, ak je dovolanie procesne
prípustné.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantným dôvodom bez ďalšieho však prípustnosť dovolania
nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť
rozhodnutia).
Prípustnosť dovolania nemoţno vyvodiť ani z ust. § 238 ods. 3 O. s. p., podľa ktorého
dovolanie je prípustné tieţ proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok
súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe
je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu
alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku
vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3, 4 O. s. p. Uvedené ust. § 238
ods. 3 O. s. p. totiţ upravuje prípustnosť dovolania proti rozsudku a v danej veci odvolací súd
rozhodol uznesením, pričom odvolací súd ani nepotvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa,
ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa
Keďţe prípustnosť dovolania nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 239 a § 238 O. s. p.
a dovolacím súdom neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O. s. p. Najvyšší súd
Slovenskej republiky dovolanie oprávneného v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je
tento opravný prostriedok neprípustný odmietol.
V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti oprávnenému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení
s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však
ţiadne trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, ţe nepodal návrh na ich priznanie
a trovy mu v dovolacom konaní nevznikli ţiadne.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave, 30. júna 2014
JUDr. Beáta Miničová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Bc. Ingrid Habánová