Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1ObdoV/8/2014

Najvyšší súd Slovenskej republiky

U Z N E S EN I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací v právnej veci žalobcu:

JUDr. D. J. D., B., D., správkyňa konkurznej podstaty úpadcu: Ing. arch. I. M., L. č. X., IČO:

X., proti žalovanému v I. rade: Ing. arch. I. M., B., B., zast. JUDr. J. P., advokátkou so

sídlom M., B., v II. rade Ing. G. Z.,

rod. M., K., B., žalovanému v III. rade Ing. I. M., L. č. X., zast. JUDr. J. K., advokátom so

sídlom K. X., B., žalovanému IV. rade J. M., N., B.

o neúčinnosť právneho úkonu darovania vedenej na Krajskom súde v Bratislave pod

sp. zn,.: , na dovolanie žalovaného v III. a IV. rade proti uzneseniu

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: z 30. decembra 2013, o návrhu

na prerušenie konania, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky konanie o dovolaní žalovaného v IV. rade

z a s t a v u j e .

Dovolanie žalovaného v III. rade o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Bratislave ako súd prvého stupňa rozhodol o návrhu žalovaného

v IV. rade na prerušenie konania uznesením zo dňa 14. augusta 2013, č. k.:

251 tak, že tento návrh žalovaného v IV. rade zamietol.

2

V odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou domáhal určenia, že darovacia zmluva

uzatvorená medzi darcom Ing. I. M. a obdarovanými Ing. Arch. I. M. a Ing. G. M. z 1. júla

1997 je voči konkurzným veriteľom úpadcu Ing. I. M. právne neúčinná.

Podaním z 25. marca 2013 žalovaný v IV. rade navrhol, aby súd konanie prerušil

a podal podnet na Ústavný súd Slovenskej republiky na vyslovenie nesúladu

s . Dôvodil tým,že rovnosť zbraní v súdnom konaní sa týka aj

komfortu sporovej strany počas konania alebo pojednávania. Množstvo medicínskych

diagnóz, hoci nie sú život ohrozujúce, znemožňujú riadne chápanie deja okolo pacienta.

Súdne pojednávanie, na ktorom je jedna strana v psychickej pohode a druhá trpí

onemocnením, ktoré znižujú schopnosť riadne vnímať prednesené tvrdenia, nie je v súlade

s premisou rovných zbraní.

Prvostupňový súd v odôvodnení poukázal na obsah ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b/

a , 27 ods.1, 2 Konštatoval, že po oboznámení sa s listinnými dokladmi

založenými v súdnom spise a príslušnými právnymi predpismi dospel k záveru, že

ustanovenie nie je v rozpore s a nepodá návrh

v zmysle ustanovenia na ústavný súd. Je právom žalovaného

zvoliť si v konaní zástupcu. Žalovaný v IV. rade by však pri výbere zástupcu mal zvážiť, či

zvolený zástupca má odborné,fyzické a psychické predpoklady na to, aby ho mohol adekvátne

zastupovať.

Proti tomuto uzneseniu podali odvolanie žalovaný v I. a v IV. rade.

Žalovaný v I. rade v odvolaní uviedol, že judikatúra Európskeho súdu pre ľudské

práva má ustálený právny názor týkajúci sa rovnosti zbraní v súdnom konaní. Pod tento pojem

možno subsumovať aj pocit komfortu sporovej strany počas pojednávania. Existuje množstvo

diagnóz, ktoré hoci nie sú život ohrozujúce, znemožnia riadne chápanie deja okolo pacienta.

Žalovaný uviedol aj príklady takýchto stavov. Je názoru, že je

v rozpore s článkom 12 ods. 1 v spojení s článkom 48 ods. 2

a preto podal aj návrh na vyslovenie nesúladu s Slovenskej

republiky. Rovnaký názor zastáva aj pri ust.

Vzhľadom na dikciu článku 2 ods. 3 je zrejmé, že každý,

kto podlieha jej jurisdikcii, je oprávnený predložiť súdu ľubovoľnú otázku. Pokiaľ teda

3

legitimovaný subjekt predostrie súdu otázku, ktorú tento nie je oprávnený riešiť, je zrejmé, že

je povinný vec postúpiť orgánu alebo súdu, ktorý má na to zmocnenie. V danom prípade sa

jedná len a výlučne o Ústavný súd Slovenskej republiky. Žalovaný v I. rade navrhol, aby

odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na nové konanie,

prípadne, aby konanie prerušil a predložil námietku protiústavnosti na rozhodnutie ústavnému

súdu.

Žalovaný v IV. rade vo svojom odvolaní uviedol rovnaké dôvody a taktiež navrhol

rovnaký postup pri rozhodovaní odvolacieho súdu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací po prejednaní veci podľa § 212

ods. 1 a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného v I. rade a žalovaného

v IV. rade nie je dôvodné a uznesením z 30. decembra 2013, sp. zn.: napadnuté

uznesenie súdu prvého stupňa zo 14. augusta 2013, č. k.: -251 potvrdil.

Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu vyplýva, že skúmal, či prvostupňový

súd postupoval správne, keď nepostúpil návrh žalovaného ústavnému súdu na zaujatie

stanoviska.

Podľa ustanovenia súd konanie preruší, ak rozhodnutie

závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred

rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka

veci je v rozpore s , zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská

republika viazaná,v tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.

Prerušiť konanie podľa citovaného ustanovenia možno iba vtedy, ak k záveru, že

všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s , so zákonom

alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republiky viazaná, dospel súd, nie však

účastník konania.

Keďže po preskúmaní podmienok pre postup podľa súd

prvého stupňa dospel k záveru, že namietané ustanovenia nie

sú v rozpore s , dôvodne návrh na prerušenie konania zamietol

a preto odvolací súd napadnuté uznesenie prvostupňového súdu ako vecne správne podľa

potvrdil.

4

Proti uzneseniu odvolacieho súdu podal dovolanie žalovaný v IV. a III. rade.

Pretože dovolanie žalovaného v III. rade, ako aj dovolanie žalovaného v IV. rade

nemali náležitosti vyžadované podľa ust. , súd prvého stupňa dovolateľov

výzvou zo dňa 19. marca 2014 vyzval, aby v lehote 10 dní od doručenia výzvy doplnili svoje

dovolania, pričom ich zároveň poučil, ako majú svoje dovolania doplniť a zároveň ich vyzval,

aby v tej istej lehote predložili súdu plnú moc pre advokáta,ktorí ich bude v dovolacom

konaní zastupovať.

Žalovaný v IV. rade reagoval na výzvu súdu prvého stupňa a požiadal listom došlým

na súd prvého stupňa 26. marca 2014 o predĺženie stanovenej lehoty, keďže 24. marca 2014

odchádza na týždeň mimo a teda lehotu nie je z objektívnych príčin možné dodržať( č.l. 283).

Žalovaný v IV. rade však ani do 30. apríla 2014 svoje podanie - dovolanie nedoplnil

v zmysle výzvy súdu prvého stupňa.

Žalovaný v III. rade v podaní došlom prvostupňovému súdu 19. marca 2014 uviedol,

že mu nebolo doručené uznesenie odvolacieho súdu, pretože sa v mieste trvalého bydliska

nezdržiaval. Dôkazy potvrdzujúce jeho tvrdenie ale nepredložil.

Žalovaný v III. rade podaním došlým na súd prvého stupňa 31. marca 2014 reagoval

na výzvu súdu z 19. marca 2014 tak, že požiadal o riadne doručenie rozhodnutia odvolacieho

súdu.

Prvostupňový súd dal pokyn na doručenie rozhodnutia odvolacieho súdu 1. apríla

2014 (č.l. 285), pričom žalovaný v III. rade ho prevzal 24. apríla 2014.

Dňa 16. apríla 2014 žalovaný v III. rade zaslal prvostupňovému súdu plnú moc na jeho

zastupovanie udelenú advokátovi (č.l. 287) a zároveň požiadal, aby súd doručil rozhodnutie

odvolacieho súdu tomuto advokátovi.

Žalovaný v III. rade vo svojom dovolaní vyslovil nesúhlas s názorom odvolacieho

súdu, že podľa ust. druhá veta s iniciatívou môže prísť len súd.

S toho teda vyplýva, že len súd sám je výlučne legitimovaný rozhodnúť o tom, či sa má

obrátiť na ústavný súd vo veci nesúladu právnych predpisov s . S týmto názorom

dovolateľ nesúhlasí a poukázal na čl. 130 zákona č. 460/92, § 18 zákona č. 38/93 a druhej

hlavy zákona č. 99/63 Zb. Je preto názoru, že ako prvostupňový tak aj druhostupňový súd

5

prekročili svoju právomoc, ak posudzovali súlad zákona s na základe svojho rozboru

a zistili, že nie je v rozpore s a na základe tohto rozboru odmietli vec predložiť

ústavnému súdu napriek tomu, že im to prvá veta expresis verbis

ukladá. Oba súdy neboli legitimované sa s vecou zaoberať. V zmysle § 236, 237 písm. a/ je

účastník konania oprávnený podať dovolanie. Navrhol, aby dovolací súd rozhodnutia nižších

súdov zrušil a uložil konanie prerušiť a obrátiť sa na ústavný súd s podnetom na vyslovenie

nesúladu i s .

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) skôr ako

pristúpil k vecnému prejednaniu dovolania žalovaného v III. a IV. rade skúmal, či dovolania

majú náležitosti vyžadované podľa ust. a a konštatoval, že dovolateľ –

žalovaný v IV. rade, ktorý nemá právnické vzdelanie a nekoná za neho jeho zamestnanec

(člen) s právnickým vzdelaním, nie je zastúpený advokátom. Povinné zastúpenie dovolateľa

je v dovolacom konaní osobitnou podmienkou dovolacieho konania, ktorej nedostatok sa

odstraňuje postupom podľa Súd prvého stupňa preto postupoval správne,

keď dovolateľa - žalovaného v IV. rade vyzval na odstránenie tohto nedostatku. Žalovaný

v IV. rade na výzvu súdu prvého stupňa reagoval (požiadal o predĺženie stanovenej lehoty na

odstránenie nedostatkov svojho dovolania), ale neurobil tak, ani do rozhodnutia dovolacieho

súdu.

Preto dovolací súd dovolacieho konanie o dovolaní žalovaného v IV. rade zastavil

podľa ust.

Dovolateľ v III. rade na výzvu súdu prvého stupňa reagoval a predložil súdu plnú moc

pre advokáta JUDr. K. z 15. apríla 2014 (č.l. 287). Zároveň požiadal, aby uznesenie

najvyššieho súdu napadnuté dovolaním bolo doručené jeho právnemu zástupcovi, keďže

k doručeniu predmetného uznesenia najvyššieho súdu žalovanému v III. rade riadne nedošlo.

Žalovaný v III. rade uviedol, že sa v mieste svojho trvalého bydliska nezdržiaval.

Dovolací súd preto skúmal doručovanie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu

a konštatoval, že uznesenie najvyššieho súdu napadnutého dovolaním bolo doručované poštou

a to do vlastných rúk Ing. I. M. na adresu L. X., X. L.. Z doručenky vrátenej súdu prvého

stupňa vyplýva, že dňa 6. februára 2014 bol zo strany pošty neúspešný pokus o doručenie

zásielky. Opakované doručenie bolo vykonané 7. februára 2014 neúspešne, a v tento deň bola

zásielka uložená na pošte t. j.7. februára 2014 .

6

Žalovaný v III. rade v podaní zo 17. marca 2014 namietal, že v čase doručovania

zásielky súdom prvého stupňa (uznesenie odvolacieho súdu) sa v mieste bydliska nezdržiaval

(žiadne relevantné dôkazy o tejto skutočnosti však súdu nepredložil). Súd prvého stupňa preto

opätovne doručoval predmetné uznesenie najvyššieho súdu žalovanému v III. rade, tento si

zásielku prevzal dňa 24. apríla 2014, keďže dňa 11. apríla po neúspešnom pokuse o jej

doručenie, táto bola uložená na pošte, pričom žalovaný si ju počas jej uloženia prevzal.

Dovolací súd preto dovolanie žalovaného v III. rade považoval za včas podané,

a preto následne skúmal, či je dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné.

Podľa ust. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia

odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ust. § 239 ods. 1 a 2

Dovolateľom napadnuté uznesenie odvolacieho súdu však nevykazuje znaky žiadneho

z nich. Preto dovolanie dovolateľa podľa ust. a nezakladá prípustnosť

dovolania.

Prípustnosť podaného dovolania v preskúmavanej veci by prichádzala do úvahy len ak

v konaní došlo k niektorým z procesných vád taxatívne vymenovaných v ust.

Žalovaný v III. rade vady konania v zmysle ust. namietal vo svojom dovolaní

a to konkrétne vadu konania podľa ust. Dovolateľ vady konania

v zmysle ust. § 237 písm. b/,c/,d/,e/,f/ a g/ netvrdil a existencia týchto vád nevyšla ani

v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.

Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu ( ) je

daná iba ak súd rozhodol vo veci, o ktorej nemal právomoc rozhodnúť. Právomoc súdov na

rozhodovanie o návrhoch na prerušenie konania vyplýva priamo zo zákona napr. § 109, §110

. Teda všeobecnému súdu v zmysle zákona – Občianskeho

súdneho poriadku prináleží právomoc rozhodnúť o prerušení konania, ak rozhodnutie závisí

od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak pred

rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný predpis, ktorý sa týka veci, je

v rozpore s , so zákonom alebo s medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská

republiky viazaná, v tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.

7

Dovolací súd preskúmal návrh žalovaného v IV. rade na prerušenie konania (č.l. 192)

z 25. marca 2013, v ktorom žalovaný v IV. rade žiadal konanie prerušiť podľa § 109 ods. 1

písm. b/ a navrhol, aby bol podaný podnet na konanie pred Ústavným súdom

Slovenskej republiky ako aj odvolania a dovolania žalovaných a zaujal toto stanovisko:

Procesná vada, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa ust.

v dovolacom konaní zistená nebola, keďže prerušiť konanie podľa druhej vety § 109 ods. 1

písm. b/ možno len vtedy, ak k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa

týka veci, je v rozpore s , so zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je

Slovenská republika viazaná, dospel súd, a nie účastník konania (R 53/1999). V rámci

skúmania podmienok na postup podľa ust. je všeobecný súd

oprávnený posudzovať, či zákon je v súlade s . Zo strany

všeobecného súdu nejde o prekročenie jeho právomoci (R 70/2007).

Dovolací súd s poukazom na vyššie uvedené preto dospel k názoru, že v predmetnej

veci nenastala procesná vada podľa keď o návrhu žalovaných na

prerušenie konania podľa rozhodol všeobecný súd lebo do jeho

právomoci patrí rozhodnúť o návrhu žalovaných na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1

písm. b/ Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolanie žalovaného v III. rade

v súlade s ust. v spojení s ust. odmietol, lebo

dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.

Toto rozhodnutie prijal dovolací senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

jednohlasne.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave, 3. júla 2014

JUDr. Darina Ličková, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: H.