Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
c4d/391610.9a420b.pdf
PDF · 174.49 KB
No categories available
7Cdo/214/2013
Najvyšší súd 7 Cdo 214/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne ŠTUREC, s.r.o.,
so sídlom vo Svätý Anton 118, IČO: 36 311 324, právne zastúpenej Advokátskou kanceláriou
Natália Silnická, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Klincová 24, zastúpenou konateľkou
a advokátkou Mgr. Natáliou Silnickou, proti ţalovaným 1/ Slovenskej sporiteľni, a.s.
v skratke SLSP, a.s., so sídlom v Bratislave, Tomášikova 48, IČO: 00 151 653,
2/ GENERAL FACTORING, a.s., so sídlom v Bratislave, Košická 56, IČO: 35 838 825,
3/ D. V., bývajúcemu v L., 4/ J. V., bývajúcej v L., 5/ DIALEX, s.r.o., so sídlom vo Veľkej
Mači 726, IČO: 36 803 294, o určenie neplatnosti dražby, vedenej na Okresnom súde
Ruţomberok pod sp. zn. 2 C 178/2009, o dovolaní ţalobkyne proti rozsudku Krajského súdu
v Ţiline z 30. mája 2013, sp. zn. 10 Co 229/2012, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Ţalovaným 1/ aţ 5/ nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Ţalobkyňa sa ţalobou doručenou súdu 9. decembra 2009 domáhala voči ţalovaným
1/ aţ 5/ určenia neplatnosti draţby z 10. septembra 2009, osvedčenej notárskou zápisnicou
z 10. septembra 2009, č. N 504/2009, Nz 30680/2009, NCRls 31151/2009 notárkou JUDr.
Janou Vaľovou.
Okresný súd Ruţomberok rozsudkom z 15. augusta 2012, č. k. 2 C 178/2009-98
ţalobu v celom rozsahu zamietol. Pri svojom rozhodnutí vychádzal zo zistenia, ţe
navrhovateľ draţby (ţalovaný 1/) mal zriadené záloţné právo na dotknuté nehnuteľnosti
(zapísané na LV č. X.) na základe zmluvy o zriadení záloţného práva k týmto
nehnuteľnostiam uzatvorenej medzi ţalovaným 1/ ako záloţným veriteľom a ţalobkyňou ako
záloţcom 29. decembra 2005, ktorá zabezpečovala pohľadávku z úverovej zmluvy
z 15. augusta 2005. Ţalovaný 1/ mal k vydraţeným nehnuteľnostiam postavenie záloţného
veriteľa, táto skutočnosť nebola spochybnená. Ţalobkyňa nepreukázala, ţe boli porušené
ustanovenia § 21 ods. 2 zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných draţbách a doplnení zákona
č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok), čím by bola dotknutá
na svojich právach. Nepreukázala, ţe by sa ţalovaný 1/ ako záloţný veriteľ domáhal
uspokojenia svojej pohľadávky v dvoch konaniach (mimo draţby aj v exekučnom konaní),
ani táto skutočnosť by však nespôsobila neplatnosť draţby. Ţalobkyňa (prostredníctvom
jediného konateľa) ospravedlnila mailom doručeným súdu 9. augusta 2012 svoju neúčasti
na pojednávaní 15. augusta 2012 a poţiadala o stanovenie nového termínu pojednávania.
Tento návrh, ktorý súd v zmysle § 119 ods. 1 aţ 3 O.s.p. nepovaţoval za úplný, odôvodnila
pracovnou neschopnosťou konateľa (pre pooperačný stav). V zmysle § 119 ods. 1 aţ 3 O.s.p.
pojednávanie sa môţe odročiť len z dôleţitých dôvodov. Návrh na odročenie pojednávania
obsahuje najmä dôvod, pre ktorý sa navrhovateľ nezúčastní pojednávania, deň keď sa
účastník o dôvode dozvedel, a ak je to moţné, uvedenie elektronickej adresy, telefaxu alebo
telefónu, na ktoré súd bezodkladne oznámi ako návrh posúdil. Ak je dôvodom na odročenie
pojednávania zdravotný stav účastníka alebo jeho zástupcu, návrh na odročenie pojednávania
musí obsahovať aj vyjadrenie ošetrujúceho lekára, ţe zdravotný stav účastníka alebo jeho
zástupcu neumoţňuje účasť na pojednávaní. Z dôvodu, ţe ţiadosť ţalobkyne neobsahovala
všetky predpísané náleţitosti súd pojednával v jej neprítomnosti.
Na odvolanie ţalobkyne Krajský súd v Ţiline rozsudkom z 30. mája 2013, sp. zn.
10 Co 229/2012 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny (§ 219 ods. 1
O.s.p.), účastníkom odvolacieho konania náhradu trov nepriznal. Uviedol, ţe odvolanie
ţalobkyne je neopodstatnené. Namietaným postupom súd prvého stupňa neodňal ţalobkyni
moţnosť konať pred súdom. K tomu odvolací súd uviedol: „Podanie navrhovateľa – e-mail
zo dňa 8.8.2012, resp. jeho prílohy neobsahujú vyjadrenie ošetrujúceho lekára štatutárneho
zástupcu navrhovateľa K. K., že zdravotný stav menovaného mu neumožňuje účasť na
pojednávaní, resp., že menovaný nie je schopný bez ohrozenia života alebo závažného
zhoršenia zdravotného stavu zúčastniť sa pojednávania dňa 15.8.2012. Pokiaľ sa aj v podaní
podpísanom K. K.K.K. označenom ako „VEC: č. k. 2 C 178/2009 – ospravedlnenie
z pojednávania“ datovanom 08/2012 uvádza ako dôvod neúčasti na
pojednávaní dňa 15.8.2012 práceneschopnosť „vzniknutá z pooperačného stavu“, uvedené
nemožno bez ďalšieho považovať za potvrdenie o nemožnosti menovaného zúčastniť sa
pojednávania; predovšetkým však nejde o vyjadrenie ošetrujúceho lekára K. K.K.K., ale
o vyjadrenie samotného menovaného. Samotné potvrdenie o práceneschopnosti zo dňa
16.7.2012 v nemeckom jazyku neobsahuje vyjadrenie ošetrujúceho lekára v zmysle vyššie
citovaného ust. § 119 ods. 3 O.s.p.; iný doklad – potvrdenie vystavené (ošetrujúcim) lekárom
navrhovateľ nepredložil. Preto súd prvého stupňa neodňal navrhovateľovi možnosť konať
pred súdom, ak neakceptoval ospravedlnenie konateľa navrhovateľa, resp. jeho žiadosť
o odročenie pojednávania dňa 15.8.2012, a konal a rozhodol v jeho neprítomnosti. Odvolací
súd poznamenáva, že pokiaľ navrhovateľ vo vyššie označenom podaní datovanom 08/2012
uviedol, že predkladá doklad o pracovnej neschopnosti, ktorá trvá minimálne do 20.8.2012,
toto trvanie z predloženého dokladu nevyplýva, keďže sa v ňom uvádza, že práceneschopnosť
trvá (Arbeitsunfähigkeit ab ....) od 16.7.2012, pričom K. K.K. bol opätovne objednaný
(Wiederbestellt für ...) na 30.7.2012. Z predmetného dokladu teda bez ďalšieho nevyplýva, že
práceneschopnosť trvala aj po 30.7.2012, hoci to nie je vylúčené. Predovšetkým však odvolací
súd poukazuje na skutočnosť, že pokiaľ mala práceneschopnosť K. K.K.K. počnúc 16.7.2012
súvisieť s pooperačným stavom a doklad o práceneschopnosti bol vystavený zahraničným
lekárom, potom je zaujímavé, že menovaný počas práceneschopnosti vykonával funkciu
konateľa navrhovateľa, keď na adrese navrhovateľa (ŠTUREC, s.r.o., Svätý Anton 118) dňa
23.7.2012 prevzal predvolanie na pojednávanie na termín 15.8.2012, ako to vyplýva
z príslušnej doručenky. Vzhľadom na uvedené sa tvrdenie štatutárneho zástupcu navrhovateľa
o jeho nemožnosti zúčastniť sa pojednávania dňa 15.8.2012 javí ako účelové.“
Proti rozsudku odvolacieho súdu podala ţalobkyňa dovolanie, ktorého prípustnosť
odôvodnila ustanovením § 237 písm. f/ O.s.p. (účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
moţnosť konať pred súdom). Uviedla, ţe je právnickou osobu, ktorá v konaní pred súdom
nebola zastúpená v zmysle § 22 aţ § 27 O.s.p. Právnická osoba koná štatutárnym orgánom
alebo za ňu koná zástupca. Štatutárnym orgánom obchodnej spoločnosti je jeden alebo viac
konateľov. Z obchodného registra vyplýva, ţe jediným konateľom ţalobkyne je od 15. apríla
2005 K. K.K., ktorý koná v mene spoločnosti samostatne tak, ţe k obchodnému menu
spoločnosti pripojí svoj vlastnoručný podpis. Ak súdy ospravedlnenie so ţiadosťou
o odročenie K. K.K. z 15.8.2012 povaţovali za podanie zástupcu ţalobkyne, potom takýto
návrh nebol (nemohol byť) súdu prvého stupňa predloţený, lebo ţalobkyňa ţiadneho zástupcu
v konaní nemala. Podľa ţalobkyne záver súdu prvého stupňa, ţe jej ţiadosť o odročenie
pojednávania nemá náleţitosti v zmysle § 119 ods. 1 aţ 3 O.s.p., nemá oporu v uvádzanom
ustanovení. Ďalej dovolateľka uviedla: „Odvolací súd napadnuté rozhodnutie potvrdil ako
vecne správne, pričom ospravedlnenie z vytýčeného pojednávania posudzoval ako návrh
zástupcu žalobcu. V konaní žalobca ako bolo uvedené vyššie zástupcu nemal. Oba inštančné
súdy tú istú hmotnoprávnu situáciu posúdili z hľadiska výsledku síce zhodne, z hľadiska
procesnej situácie nepochybne rozdielne. Posúdiť zdravotný stav účastníka by totiž skôr
prislúchalo napr. daňovému úradu, alebo inému orgánu verejnej správy. Ošetrujúci orgán
konateľa spoločnosti žalobcu na jeho žiadosť pre potreby dovolacieho konania vydal dňa
18.7.2013 potvrdenie podľa ktorého bol pacient K.K. K.‚ po operácii od 16.7.2012 do
5.10.2012 práceneschopný (zasielam v prílohe). Pokiaľ odvolací súd tvrdí v dôvodoch
rozhodnutia, že konateľ počas práceneschopnosti vykonával funkciu konateľa a následne to
považuje za účelové potom takého závery odvolacieho súdu nemajú oporu vo
vykonanom dokazovaní. Odkiaľ berie odvolací súd zistenie, že konateľ žalobcu dňa v sídle
spoločnosti dňa 23.7.2012 prevzal predvolaníe na pojednávanie na deň 15.8.2012, ako to
vyplýva z príslušnej doručenky. V sídle spoločnosti, ktoré je rodinným domom, poštu bežne
preberajú tri osoby s priezviskom K., okrem K. K. K. i jeho brat aj syn. Odkiaľ odvolací súd
pokiaľ dokazovanie v tomto smere nedoplnil dospel takémuto záveru, nie je zrejmé.“
Rozhodnutie odvolacieho súdu má tie isté vady ako rozhodnutie súdu prvého stupňa, preto ich
dovolateľka navrhla zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Ţalovaní 3/ a 4/ sa vo svojom vyjadrení k dovolaniu stotoţnili s názorom odvolacieho
súdu v tom, ţe namietaným postupom súdu prvého stupňa, ktorý rozhodol bez účasti konateľa
ţalobkyne nedošlo k odňatiu moţnosti ţalobkyne konať pred súdom.
Ţalovaná 2/ vo svojom vyjadrení navrhla dovolanie ţalobkyne odmietnuť. Konateľ
ţalobkyne pred pojednávaním uskutočneným 15. augusta 2012 súdu nepredloţil vyjadrenie
ošetrujúceho lekára, ţe nie je schopný bez ohrozenia ţivota alebo závaţného zhoršenia
zdravotného stavu (§ 119 ods. 3 O.s.p.). Predvolanie na pojednávanie bolo doručené
ţalobkyni v súlade s § 48 ods. 2 O.s.p. na adresu jej sídla uvedenú v obchodnom registri.
Ţalovaní 1/ a 5/ sa k podanému dovolaniu nevyjadrili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpená advokátkou (§ 241
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr,
či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom
Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania
osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým moţno napadnúť (len)
právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, avšak nie v kaţdom prípade, ale iba ak ho právna
úprava pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa
§ 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je
dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho
názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie
prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku
ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého
stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa
V danom prípade dovolaním ţalobkyne nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok
odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil,
ţe dovolanie proti nemu je prípustné, a nejde ani o potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa,
ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa
§ 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Dovolací súd vo veci samej nevyslovil právny názor, ktorým by boli
súdy viazané. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe
dovolanie ţalobkyne nie je podľa § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. procesne prípustné.
K systému dovolacích dôvodov treba dodať, ţe existencia procesnej vady konania
v zmysle § 237 O.s.p., na ktorú poukazuje ustanovenie § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p., zakladá
nielen prípustnosť dovolania, ale aj jeho opodstatnenosť. V prípade tzv. inej procesnej vady
konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.)
a tieţ nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) moţno rozhodnutie
odvolacieho súdu podrobiť dovolaciemu prieskumu, len ak je dovolanie procesne prípustné
(v prípadoch uvedených v § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p.) a nejde o prípady, kedy zákon prípustnosť
dovolania výslovne vylučuje (§ 238 ods. 4, 5 O.s.p.), čo však nie je tento prípad (viď
predchádzajúci odsek). Z uvedeného (i pre toto dovolacie konanie) plynie, ţe v prípade
procesne neprípustného dovolania dovolací súd nemá oprávnenie preskúmavať dovolateľkou
uplatnené dovolacie dôvody zaloţené v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p.
Dovolateľkou prípadne uplatnený dovolací dôvod ohľadne správnosti právneho posúdenia
veci odvolacím súdom (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) dovolací súd nemôţe podrobiť
dovolaciemu prieskumu, za tohto stavu nie je umoţnené zaoberať sa tým, či súdy na vec
aplikovali (ne)správne normy a či ich aj (ne)správne vykladali.
Dovolanie ţalobkyne by mohlo byť procesne prípustné, len ak by konanie, v ktorom
bol vydaný napadnutý rozsudok, bolo postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád
uvedených v § 237 O.s.p. (tzv. vady zmätočnosti). Povinnosť skúmať, či konanie nie je
zaťaţené niektorou z nich, vyplýva pre dovolací súd z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. Toto
ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa
rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako
účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať
pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto
samosudcu rozhodoval senát.
Treba uviesť, ţe z hľadiska § 237 O.s.p. sú právne významné len tie procesné
nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách a/ aţ
g/ tohto ustanovenia. Iné vady (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), i keby k nim v konaní došlo
a prípadne aj mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rovnako tak nesprávne
právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), nezakladajú prípustnosť dovolania podľa
tohto ustanovenia. Z hľadiska posúdenia existencie niektorej z procesných vád v zmysle § 237
O.s.p. ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,
nie je pritom významný subjektívny názor účastníka, ţe v konaní došlo k takejto vade, ale len
jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, ţe konanie je skutočne postihnuté
niektorou z taxatívne vymenovaných vád.
Dovolateľka existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/
O.s.p. netvrdila a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť
jej dovolania preto ani z týchto ustanovení nevyplýva.
Podľa názoru dovolateľky je konanie postihnuté vadou v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.,
ktorej existenciu vidí v tom, ţe súd prvého stupňa pojednával v jej neprítomnosti a vyhlásil
rozsudok, i keď pre takýto postup nemal splnené podmienky (v dôsledku jej riadneho
ospravedlnenia a ţiadosti o odročenie pojednávania).
Odňatím moţnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. sa rozumie
nesprávny postup súdu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie procesných práv
účastníka občianskeho súdneho konania.
Súd prvého stupňa vec prerokoval a rozhodol na prvom pojednávaní 15. augusta 2012
v jej neprítomnosti, nepovaţujúc jej návrh na odročenie pojednávania za úplný a uvádzaný
dôvod na odročenie („pracovnú neschopnosť jediného konateľa“ dokladovanú potvrdením
lekára zo 16. júla 2012) za váţny a dôleţitý.
Z ustanovenia čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva, ţe kaţdý má právo,
aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa
mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.
Obsahom tohto základného práva však nie je povinnosť súdu vyhovieť akejkoľvek
ţiadosti o odročenie pojednávania. Posúdenie opodstatnenosti „dôleţitého dôvodu“ (§ 101
ods. 2 O.s.p.) v kaţdom konkrétnom prípade patrí výlučne do právomoci konajúceho súdu
(viď I. ÚS 68/1998).
Dovolateľka v podstate namieta, ţe v konaní jej bola odňatá moţnosť pred súdom
konať tým, ţe súd prvého stupňa v rozpore s § 101 ods. 2 O.s.p. vec prejednal a rozhodol v jej
neprítomnosti, hoci svoju neúčasť na pojednávaní riadne ospravedlnila závaţným dôvodom a
poţiadala o odročenie pojednávania.
Podľa § 101 ods. 2 O.s.p. súd pokračuje v konaní aj keď sú účastníci nečinní – ak sa
riadne predvolaný účastník neustanoví na pojednávanie ani nepoţiada z dôleţitého dôvodu
o odročenie, môţe súd vec prejednať v neprítomnosti takéhoto účastníka; prihliadne pritom
na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy.
V zmysle § 119 ods. 1 aţ 3 O.s.p. (účinného od 1. januára 2012), pojednávanie sa
môţe odročiť len z dôleţitých dôvodov. Účastník, ktorý navrhuje odročenie pojednávania,
musí súdu oznámiť dôvod na odročenie pojednávania bez zbytočného odkladu, po tom, čo sa
o ňom dozvedel alebo odkedy sa o ňom mohol dozvedieť, alebo s prihliadnutím na všetky
okolnosti ho mohol predpokladať. Návrh na odročenie pojednávania obsahuje najmä: a/
dôvod, pre ktorý sa navrhuje odročenie pojednávania, b/ deň, keď sa účastník o dôvode
dozvedel, c/ ak je to moţné, uvedenie elektronickej adresy, telefaxu alebo telefónu, na ktoré
súd bezodkladne oznámi, ako návrh posúdil. Ak je dôvodom na odročenie pojednávania
zdravotný stav účastníka alebo jeho zástupcu, návrh na odročenie pojednávania musí
obsahovať aj vyjadrenie ošetrujúceho lekára, ţe zdravotný stav účastníka alebo jeho zástupcu
neumoţňuje účasť na pojednávaní. Za takéto vyjadrenie sa povaţuje vyjadrenie ošetrujúceho
lekára, ţe účastník alebo jeho zástupca nie je schopný bez ohrozenia ţivota alebo závaţného
zhoršenia zdravotného stavu sa zúčastniť pojednávania.
Ustanovenie § 101 ods. 2 O.s.p. určuje dve podmienky, ktoré musia byť súčasne
splnené, aby súd mohol vec prejednať v neprítomnosti účastníka alebo jeho zástupcu,
a to a/ riadne predvolanie a b/ absencia ţiadosti o odročenie pojednávania z dôleţitého
dôvodu (o takú absenciu ide vtedy, keď účastník konania buď vôbec nepoţiada o odročenie
pojednávania, alebo keď o odročenie pojednávania síce poţiada, avšak nepreukáţe existenciu
dôleţitého dôvodu na odročenie pojednávania).
Najvyšší súd uţ vo viacerých rozhodnutiach uviedol, ţe ţiadosť o odročenie
pojednávania (§ 101 ods. 2 O.s.p.) môţe súd posudzovať len na základe tých okolností, ktoré
sú mu známe v čase posudzovania jej opodstatnenosti. Pokiaľ ide o ţalobkyňou predloţený
doklad o ukončení práceneschopnosti aţ v dovolacom konaní z 18. júla 2013 (viď č. l. 159
spisu), je zrejmé, ţe súdy niţších stupňov, ale ani dovolací súd na tento uţ prihliadať nemohli.
S účinnosťou od 1. januára 2012 ustanovenie § 119 ods. 2 O.s.p. predpisuje formálne
náleţitosti návrhu (ţiadosti) o odročenie pojednávania. Osobitne sa v odseku 3 § 119 O.s.p.
uvádza, ţe pokiaľ je dôvodom na odročenie pojednávania zdravotný stav účastníka alebo jeho
zástupcu, návrh na odročenie pojednávania musí obsahovať aj vyjadrenie ošetrujúceho lekára,
ţe zdravotný stav účastníka alebo jeho zástupcu neumoţňuje účasť na pojednávaní. Pokiaľ
návrh na odročenie pojednávania obsahuje vyjadrenie ošetrujúceho lekára, ţe zdravotný stav
účastníka alebo jeho zástupcu neumoţňuje účasť na pojednávaní, súd z neho vychádza
a v takom prípade tu môţe existovať dôleţitý dôvod pre odročenie pojednávania. Naproti
tomu, ak účastník dôleţitosť dôvodu nepreukáţe vyjadrením ošetrujúceho lekára, návrhu
na odročenie pojednávania v zmysle § 101 ods. 2 O.s.p. nemoţno vyhovieť.
V prejednávanej veci bol postup súdu prvého stupňa v súlade s § 101 ods. 2 O.s.p.
(v spojení s § 119 ods. 2 a 3 O.s.p.). Dovolací súd dospel k záveru, ţe obe z podmienok
uvedených v ustanovení § 101 ods. 2 O.s.p. boli splnené (a/ riadne predvolanie a b/ absencia
ţiadosti o odročenie pojednávania z dôleţitého dôvodu). Z obsahu spisu vyplýva, ţe
ţalobkyňa bola 26. júla 2012 riadne a včas predvolaná na súdne pojednávanie, ktoré súd
nariadil na 15. augusta 2012 o 9.30 hod. (viď doručenka pripojená na č. l. 70 spisu). Spolu
s predvolaním na pojednávanie jej boli dané aj procesné poučenia súdom, mimo iného aj
v zmysle § 119 ods. 1 aţ 6 O.s.p. o náleţitostiach návrhu na odročenie pojednávania
z hľadiska dôleţitých dôvodov, pre ktoré môţe súd pojednávanie odročiť (viď č. l. 72 spisu).
Ţalobkyňa (ako právnická osoba - spoločnosť s ručením obmedzeným) prostredníctvom
konateľa spoločnosti e-mailovým podaním z 8. augusta 2012 ospravedlnila svoju neúčasť
a poţiadala o odročenie pojednávania z dôvodu pracovnej neschopnosti (vzniknutej
z pooperačného stavu) jediného konateľa K. K., ako prílohu pripojila fotokópiu dokladu
o pracovnej neschopnosti konateľa zo 16. júla 2012. Návrh ţalobkyne o odročenie
pojednávania i keď obsahuje dôvod odročenia, ktorým je zdravotný stav jej jediného
konateľa, neobsahuje vyjadrenie ošetrujúceho lekára, tak ako to vyţaduje ustanovenie § 119
ods. 3 O.s.p.
Súdna prax sa zhodla na tom, ţe: „V zmysle § 119 ods. 2 a 3 Občianskeho súdneho
poriadku v znení účinnom od 1. januára 2012 je zdravotný stav účastníka konania dôvodom
na odročenie pojednávania len ak je súdu, a to uţ spravidla pred rozhodnutím o ţiadosti
o odročenie pojednávania, preukázané vyjadrením ošetrujúceho lekára, ţe účastník konania
nie je schopný bez ohrozenia ţivota alebo závaţného zhoršenia zdravotného stavu zúčastniť
sa pojednávania.“ (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. apríla 2013, sp. zn.
7 Cdo 130/2012 prijatý občianskoprávnym kolégiom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
10. decembra 2013 na uverejnenie v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky). Predmetné ustanovenie bolo zaradené do Občianskeho súdneho
poriadku okrem iného aj za účelom zamedzenia obštrukcií účastníkov konania vyhýbaním sa
účasti na pojednávaní najmä v súvislosti so zdravotnými dôvodmi a ospravedlňovaním ich
neúčasti. Podľa prechodného ustanovenia § 372u O.s.p. k úpravám účinným od 1. januára
2012, na konania začaté do 31. decembra 2011 sa pouţijú predpisy účinné od 1. januára 2012.
V preskúmavanej veci návrh ţalobkyne na odročenie pojednávania neobsahoval
vyjadrenie ošetrujúceho lekára, ţe konateľ ţalobkyne bez ohrozenia ţivota alebo závaţného
zhoršenia zdravotného stavu nie je schopný sa zúčastniť pojednávania určeného
na 15. augusta 2012 a to aj napriek tomu, ţe o tom bola ţalobkyňa vopred poučená súdom
(viď č. l. 72 spisu). Súd prvého stupňa (i odvolací súd) postupovali správne, ak ustálili, ţe
zdravotný stav účastníka je dôvodom na odročenie pojednávania len v prípade, ţe účastník nie
je schopný bez ohrozenia ţivota, alebo závaţného zhoršenia zdravotného stavu sa zúčastniť
pojednávania, pričom uvedené musí vyplývať z vyjadrenia ošetrujúceho lekára, ktoré je
súčasťou návrhu na odročenie pojednávania. Vzhľadom na absenciu takého vyjadrenia lekára,
súd prvého stupňa nekonal v rozpore so zákonom, pokiaľ pojednávanie neodročil a rozhodol
vec prerokovať v neprítomnosti ţalobkyne. Na správnosti tohto záveru nič nemení ani
okolnosť, ţe v danom prípade je dotknutým subjektom právnická osoba (obchodná
spoločnosť), v mne ktorej uskutočňuje právne úkony len jej štatutárny orgán (jediný konateľ).
Ţalobkyňa je obchodnou spoločnosťou, teda právnickou osobou, ktorá môţe navonok konať
alebo uskutočňovať právne úkony nie len prostredníctvom konateľa (štatutárneho orgánu), ale
aj prostredníctvom zvoleného zástupcu, a to či uţ zástupcu s procesnou plnou mocou, teda
prostredníctvom advokáta alebo prostredníctvom splnomocneného zástupcu alebo
prostredníctvom jej zamestnancov, ktorým takáto pôsobnosť môţe priamo vplývať
z organizačnej štruktúry právnickej osoby alebo jej vnútroorganizačných aktov (napr. stanov,
zmlúv, dohôd a pod.). To, ţe takáto moţnosť bola u ţalobkyne vylúčená, dovolateľka
netvrdila. V dovolaní mimo iného uviedla: ... „V sídle spoločnosti ... poštu beţne preberajú
tri osoby ... .“ Ţalobkyňa nepreukázala existenciu akejkoľvek prekáţky, ktorá by jej bránila
vyuţitie takých zákonných prostriedkov, ktorými by zabezpečila ochranu svojich práv
v tomto súdom konaní. Najvyšší súd Slovenskej republiky v tejto súvislosti dáva
do pozornosti zásadu, ktorá platila uţ v rímskom práve - „vigilantibus iura scripta sunt“ -
„práva patria len bdelým“ (pozorným, ostraţitým, opatrným, starostlivým), teda tým, ktorí sa
aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú
včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou. V slobodnej spoločnosti je totiţ
predovšetkým vecou nositeľov práv, aby svoje práva bránili a starali sa o ne, inak ich
podcenením, či zanedbaním môţu strácať svoje práva majetkové, osobné, satisfakčné a pod.
To platí obdobne aj o vyuţívaní zákonných procesných ustanovení zabezpečujúcich účasť
na pojednávaní, na ktoré bola ţalobkyňa včas a riadne predvolaná.
Na základe uvedeného dospel dovolací súd k záveru, ţe ţalobkyňa neopodstatnene
namieta, ţe v konaní jej postupom súdu bola odňatá moţnosť pred súdom konať (§ 237
písm. f/ O.s.p.).
Keďţe v prejednávanej veci nemoţno prípustnosť podaného dovolania vyvodiť
zo ţiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky
ho v zmysle § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p., odmietol. Riadiac
sa právnou úpravou dovolacieho konania, otázkou vecnej správnosti napadnutého rozsudku
odvolacieho súdu sa nezaoberal.
V dovolacom konaní boli procesne úspešní ţalovaní, ktorým vzniklo právo
na náhradu trov dovolacieho konania proti ţalobkyni, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5
O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Ţalovaní v dovolacom konaní
nepodali návrh na rozhodnutie o priznaní náhrady trov dovolacieho konania, preto im
dovolací súd nepriznal náhradu trov dovolacieho konania (§ 151 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 9. júla 2014
JUDr. Ladislav G ó r á s z, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Mgr. Monika Poliačiková