Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8ECdo/87/2014

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej PRO CIVITAS,

s.r.o., so sídlom v Bratislave, Hattalova č. 12/C, IČO: 45 869 464, zastúpenej Advokátskou

kanceláriou verita, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Karpatská č. 18, v mene a na účet ktorej

koná advokát a konateľ JUDr. Jozef Novák, proti povinnej M. P., bývajúcej v L., pre

vymoženie 2 108,35 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Bardejov pod sp. zn. 1

Er 808/2011, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove z 27. augusta

2013, sp. zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a .

Povinnej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Oprávnená 4. júla 2011 podala súdnemu exekútorovi (JUDr. Rudolfovi Dulinovi)

návrh na vykonanie exekúcie pre vymoženie sumy 2 108,35 € s príslušenstvom na podklade

exekučného titulu – rozhodcovského rozsudku, vydaného Stálym rozhodcovským súdom

zriadeným pri spoločnosti ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA a MEDIAČNÁ, a.s.,

so sídlom v Bratislave, Trnavská cesta 7, zo 17. mája 2011, sp. zn. ISB0410059, ktorým bola

žalovanej M. P. uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni PRO CIVITAS, s.r.o. istinu v sume 2

108,35 € s príslušenstvom. Následne súdny exekútor požiadal (žiadosťou z 1.

augusta 2011) o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie.

Okresný súd Bardejov uznesením zo 20. augusta 2012, č. k. 1 Er 808/2011–17

žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Citoval

ustanovenia § 41 ods. 2 písm. d/, § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, § 45 ods. 1, 2 zákona

2

o rozhodcovskom konaní, , , , , ,

ods. 1, 4 písm. r/, , /, ,

Smernice Rady 93/13/ EHS z 5. apríla 1993. Dospel k záveru, že zmluvu o úvere

zo 14. septembra 2007 (uzavretú medzi právnym predchodcom oprávnenej Poštovou bankou,

a.s. a povinnou) treba považovať za zmluvu o spotrebiteľskom úvere (§ 2 písm. b/ zákona

č. o spotrebiteľských úveroch). Rozhodcovská doložka, ktorá je súčasťou

obsahu tejto formulárovej zmluvy (oprávnená ju používa v rámci svojej podnikateľskej

činnosti v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu) je neprijateľnou

podmienkou, ktorá je v zmysle neplatná. Nie je dojednaná

individuálne, dochádza ňou k narušeniu smernicou sledovanej rovnováhy medzi zmluvnými

stranami a to v neprospech spotrebiteľa. Je zrejmé, že veriteľ takto koncipovanou

rozhodcovskou doložkou sledoval to, aby v prípade vzniku sporov zo zmluvy boli tieto vždy

riešené na súde, ktorý sa nachádza v mieste jeho sídla, za účelom minimalizácie jeho

nákladov a reálneho sťaženia uplatnenia práv spotrebiteľa. Spotrebiteľ v takejto situácii

vzhľadom na značnú vzdialenosť miesta konania ako aj na svoje majetkové a zárobkové

pomery nemá právo relevantne sa proti návrhu zo strany veriteľa brániť, resp. zúčastniť sa

konania či už pred rozhodcovským súdom alebo v občianskosúdnom konaní. V konečnom

dôsledku k takémuto závažnému narušeniu rovnováhy v rozpore s úmyslom vyjadreným

v smernici dochádza už aj samotnou skutočnosťou, že spotrebiteľovi nie je zo zákona daná

možnosť v prípade podania žaloby voči nemu na rozhodcovskom súde domáhať sa možnosti

uskutočniť konanie na súde v mieste jeho bydliska ako je to prirodzené v občianskom súdnom

konaní. Spotrebiteľ sa podpisom zmluvy, obsahom ktorej je takáto doložka, reálne vopred

vzdáva práva na účinnú procesnú obranu, čo je v demokratickom zriadení a v podmienkach

právneho štátu neprijateľným javom. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne

nevyjednal, táto splynula s ostatnými štandardnými podmienkami a spotrebiteľ mohol zmluvu

len ako celok odmietnuť alebo sa jej ako celku podrobiť, teda aj rozhodcovskému konaniu.

Teda rozhodcovská doložka ako neprijateľná podmienka, ktorá je v rozpore s § 52 a nasl.

ako aj smernice, je v rozpore s dobrými mravmi.

Krajský súd v Prešove na odvolanie oprávnenej uznesením z 27. augusta 2013, sp. zn.

uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil ( ).

Uviedol, že súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym

skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil. Na týchto správnych skutkových

zisteniach a posúdení sa nič nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania. Odvolací súd sa

3

v plnom rozsahu stotožnil aj so záverom prvostupňového súdu, ako aj s dôvodmi ním

uvedenými. K otázke preskúmania rozhodcovského rozsudku považoval za potrebné uviesť,

že rozhodcovský rozsudok síce nadobúda účinky rozsudku súdu, ale zákonodarca upravil

postup, ako zabrániť, aby sa priznané plnenie arbitrom nevymohlo, ak okrem iného odporuje

zákonu alebo dobrým mravom. Poukázal na znenie ustanovenia § 35 zákona

o rozhodcovskom konaní, ktoré sa vzťahuje aj na rozhodcovský rozsudok, ktorý nadobudol

účinky právoplatného rozsudku súdu. Z účinkov materiálnej právoplatnosti rozhodcovského

rozsudku tak existujú výnimky rovnako, ako z účinkov materiálnej právoplatnosti súdnych

rozhodnutí. Účinky materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku v zmysle § 35

zákona o rozhodcovskom konaní je treba na účely § 45 tohto zákona vylúčiť vo vzťahu

k exekučnému súdu, ktorý je pri postupe podľa neho hľadieť na rozhodcovský rozsudok tak,

akoby materiálne právoplatný nebol. Teda je ním viazaný v zmysle a môže ho

preskúmavať z hľadísk vyjadrených v § 45 zákona o rozhodcovskom konaní, aj čo do jeho

materiálnej právoplatnosti. Konštatoval, že výkon práv a povinností z predmetnej

rozhodcovskej doložky odporuje dobrým mravom, pretože ako zmluvná podmienka je

v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa, ako slabšej zmluvnej strany v právnom

vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy. Obmedzenie spotrebiteľa brániť si svoje práva

pred nezávislým súdom, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach

zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Ide o podmienku, ktorú odvolací súd s poukazom

na považoval za neprijateľnú, a preto neplatnú.

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie oprávnená. Navrhla, aby

dovolací súd uznesenie krajského súdu zmenil a poveril súdneho exekútora vykonaním

exekúcie, alternatívne aby dovolací súd zrušil uznesenie odvolacieho súdu i uznesenie súdu

prvého stupňa a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Jeho prípustnosť vyvodila

jednak z ustanovenia , v ktorej súvislosti poukázala na označené nálezy

Ústavného súdu Slovenskej republiky a jednak z , , , (t. j., že sa

rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, v tej istej veci sa už prv právoplatne

rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie; nepodal sa návrh na začatie konania,

hoci podľa zákona bol potrebný; účastníkom konania sa postupom súdu odňala možnosť

konať pred súdom) a dôvodnosť z až c/ (v konaní došlo k vadám

uvedeným v , konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci; rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci).

Konštatovala, že právomoc rozhodcovského súdu vyplýva z rozhodcovskej doložky

z priloženej úverovej zmluvy. Vzhľadom na to, že pôvodným veriteľom, v čase uzatvárania

zmluvy, bola Poštová banka, a.s., v zmysle o bankách,

bola povinná ako banka ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie

rozhodcovskej zmluvy podľa , o tom, že ich prípadné

vzájomné spory z obchodov budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní Stálym

rozhodcovským súdom. V zmysle rozhodcovská zmluva

zaväzuje aj právnych nástupcov, ak to zmluvné strany v rozhodcovskej zmluve nevylúčia.

Vzhľadom na to, že to vylúčené nebolo, oprávnená nemala inú možnosť ako podať žalobu

na rozhodcovskom súde podľa § 93b ods. 1 zákona o bankách. Prekážku „res iudicata“

dovolateľka vysvetľuje tým, že vec už bola právoplatne rozhodnutá rozsudkom vydaným

rozhodcovským súdom. Exekučný súd v exekučnom konaní nebol oprávnený preskúmať

správnosť rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu, a na jeho preskúmanie súdom

nebol podaný osobitný návrh na začatie konania o jeho zrušení, ktorý je podľa zákona

potrebný. Za postup súdov, ktorým jej bola odňatá možnosť konať pred súdom, ktorým došlo

k porušeniu jej práv na spravodlivý súdny proces podľa Slovenskej

republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd považovala to, že jej bolo

upreté právo na výkon rozhodnutia vyplývajúce z rozhodcovského rozsudku na základe

nesprávneho právneho posúdenia veci (predovšetkým pokiaľ ide o posúdenie otázky

o existencii neprijateľnej podmienky dojednanej v úverovej zmluve, záveru o absolútnej

neplatnosti rozhodcovskej doložky, výkladu ustanovenia ,

ods. 2 Exekučného poriadku, § 45 zákona o rozhodcovskom konaní, či povinností podľa

ustanovení zákona o bankách) prvostupňovým a odvolacím súdom a nepreskúmateľnosť

rozhodnutia odvolacieho súdu. V dôvodoch dovolania podrobne rozoberala skutkový a právny

stav veci, význam rozhodcovského konania, ktoré porovnáva s občianskym súdnym konaním.

Poukázala na význam ochrany práv spotrebiteľa vo svetle implementovanej Smernice rady

93/13/EHS do právneho poriadku Slovenskej republiky a jej skutočný význam v doktrinálnej

judikatúre ESD s prihliadnutím na závery prijaté v konkrétne uvádzaných prípadoch. Na záver

dala do pozornosti súdu právne stanovisko Súdneho dvora (ES) v prípade Pannon GSM

C-243/08 a poukázala na rozsudok Súdneho dvora (ES) vo veci C-40/08 z 29. januára

2008 Asturcom Telecomunicationes SL proti Cristina Rodríguez Nogueira, bod 53.

Povinná sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadrila.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení,

že dovolanie podala včas oprávnená, zastúpená v súlade s , bez nariadenia

dovolacieho pojednávania ( ) skúmal, či tento opravný prostriedok

smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O s.p.).

Keďže v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, jeho

prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia V zmysle platnej právnej

úpravy je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak odvolací súd zmenil

uznesenie súdu prvého stupňa, alebo ak rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu

dvoru Európskych spoločenstiev ( ) na zaujatie stanoviska (

ods. 1, písm. a/ a písm. b/ ). Dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho

súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil

vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie

o právnej stránke zásadného významu, ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu

rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)

cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území

Slovenskej republiky (, , ).

Uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci nemožno podriadiť pod žiaden dôvod

prípustnosti vyplývajúci z ustanovenia , lebo odvolací súd uznesenie súdu prvého

stupňa nezmenil, ale ho potvrdil a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu Súdnemu

dvoru Európskych spoločenstiev ( ) na zaujatie stanoviska.

Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení prípustnosť dovolania nevyslovil

a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade

cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo

o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovenia a nie je

prípustné.

6

Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len

ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne

vymenovaných v Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému

rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,

c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa

už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal

návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa

postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol

súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet

konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v ,

možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné

(pozri napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237

, ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade

vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Oprávnená procesné vady konania v zmysle , , netvrdila a ich

existenciu nezistil ani dovolací súd. Prípustnosť dovolania preto z týchto ustanovení

nevyplýva.

Dovolateľka predovšetkým tvrdí, že súdy rozhodli vo veci, ktorá nepatrí do ich

právomoci. Táto jej námietka, výslovne ani nešpecifikovaná v dovolaní, nie je však

opodstatnená.

Pri posudzovaní existencie vady konania podľa (rozhodlo sa

vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov) dovolací súd vychádzal z ustanovenia § 7 ods. 1

, podľa ktorého v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory

a iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných

a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné

orgány, ako i z ustanovenia , druhá veta pred bodkočiarkou , podľa ktorého

ak vec nespadá do právomoci súdov, alebo ak má predchádzať iné konanie, súd postúpi vec

po právoplatnosti uznesenia o zastavení konania príslušnému orgánu.

O žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

nepochybne rozhoduje súd (§ 44 ods. 1, 2 Exekučného poriadku).

Dovolateľkou namietané vady uvedené v ustanovení a

mali spočívať v opätovnom skúmaní „materiálnej správnosti rozhodcovského rozsudku“

v opätovnom prejednaní veci, hoci nebol podaný návrh na zrušenie rozhodcovského rozsudku,

i keď podľa zákona to bolo potrebné. Napokon vadu spočívajúcu v odňatí možnosti konať

pred súdom v zmysle , videla v odmietnutí práva na uspokojenie

priznanej pohľadávky v exekučnom konaní, hoci zákonné podmienky k tomu neboli splnené a

v nedostatočnom odôvodnení napadnutých uznesení.

Prekážka rozsúdenej veci (res iudicata, ) patrí k procesným

podmienkam konania a jej existencia v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Jej

podstata spočíva v tom, že právoplatný rozsudok predstavuje vec rozsúdenú, v ktorom prípade

sa vylučuje možnosť totožnú vec znova prejednať a o nej rozhodnúť. O tú istú vec ide vtedy,

keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne

rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Ten istý predmet

konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom vyplýva

z rovnakých skutkových tvrdení, z akých už bol pôvodne uplatnený (t. j. ak vyplýva

z rovnakého skutku). O totožnosť účastníkov ide najmä vtedy, ak v novom konaní ide o ten

istý nárok medzi tými istými účastníkmi. Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak

v novom konaní vystupujú právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu

univerzálnej alebo singulárnej sukcesie. Toto procesné ustanovenie sa uplatní aj v exekučnom

konaní ( ). Z obsahu spisu, rovnako ani z obsahu dovolania nevyplýva, že

konaniu v tejto veci – t. j. medzi oprávnenou PRO CIVITAS, s.r.o., a povinnou M. P.,

týkajúcej sa vymoženia 2 108,35 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Bardejov pod

sp. zn. na podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok zo

17. mája 2011, sp. zn. ISB0410059 vydaný Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri

spoločnosti ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a.s., nepredchádzalo

žiadne iné exekučné konanie s tým istým predmetom konania, a ktoré by sa týkalo tých istých

účastníkov. Prekážku rozsúdenej veci pre exekučné konanie netvorí právoplatný

rozhodcovský rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní, a to ani vtedy, ak exekučný súd

skúma, či exekučný titul vydaný vo forme rozhodcovského rozsudku, je materiálne

vykonateľný. Z povahy rozhodcovského konania, ktoré je v zákonom vymedzených

prípadoch alternatívnou možnosťou k súdnemu sporovému konaniu, totiž vyplýva, že jeho

rezultátom môže byť titul, splnenia ktorého sa možno domáhať vykonaním exekúcie.

Oprávnená preto neopodstatnene namieta, že súdy nižších stupňov zaťažili konanie vadou

uvedenou v

Pokiaľ ide o vadu podľa , ktorej sa súdy mali, dopustiť tým, že

nebol podaný návrh na zrušenie rozhodcovského rozsudku, hoci podľa zákona to bolo

potrebné, treba uviesť, že ani o takúto vadu v posudzovanej veci nejde. Ustanovenie § 237

písm. e/ zakladá prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku jednej z neodstrániteľných

podmienok konania – návrhu na začatie konania; ak konanie prebieha napriek nedostatku

návrhu a nejde o prípad, kedy súd môže konať aj bez návrhu, je treba konanie zastaviť.

Exekučný súd, totiž v predmetnej veci, začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní od jej

doručenia (§ 44 Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového –

hľadiska ( ) nejde zo strany oprávnenej o námietku nedostatku návrhu

na začatie konania v zmysle ustanovenia , ale o námietku inú, ktorú

oprávnená uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu súdov nižších

stupňov.

Pokiaľ ide o odňatie možnosti pred súdom konať v zmysle treba

zdôrazniť, že dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je

procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme

možnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) jeho procesné oprávnenia, ktoré mu

právna úprava priznáva za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a oprávnených

záujmov. Za porušenie práva v zmysle (v zmysle ustálenej judikatúry) sa

považuje aj rozhodnutie exekučného súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie, ak pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom

stanovené podmienky. Výsledkom takéhoto rozhodnutia je totiž zastavenie exekúcie, čím sa

oprávnenej v exekučnom konaní odopiera právo na výkon vykonateľného rozhodnutia

(porovnaj uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. a sp. zn.

). Dovolací súd preto skúmal, či v predmetnej veci nejde o túto vadu konania.

Dospel pritom k záveru, že konanie súdov takouto vadou nie je postihnuté.

Pre zodpovedné ustálenie vyššie uvedeného názoru bolo treba zodpovedať základnú

otázku spočívajúcu v tom, či exekučný súd, ktorý koná o návrhu na nútený výkon

právoplatného rozhodcovského rozsudku, je pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie oprávnený aj bez návrhu (ex offo) posúdiť

platnosť rozhodcovskej doložky, na základe ktorej rozhodcovský súd založil svoju právomoc.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul; ak ide o exekučné

konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného podľa

Z. z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd

nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu

na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti

písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul

podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného

titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne.

Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky už v uznesení z 13. októbra 2011, sp. zn.

, uverejnenom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov

Slovenskej republiky č. 3 z roku 2012 pod por. č. 46 (dostupnej na internetových stránkach

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky W.), zaujal stanovisko, že pokiaľ oprávnený v návrhu

na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný

súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe

uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Vychádzal pritom z jednotného názoru súdnej praxe, že už

v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na

vykonanie exekúcie, sa exekučný súd v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,

okrem iného, zaoberá tým, či rozhodnutie (iný titul) uvedené v návrhu na vykonanie

exekúcie bolo vydané v súlade so zákonom, t. j. či bolo vydané orgánom s právomocou

na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisoch ide

o rozhodnutie (iný titul) vykonateľné tak po stránke formálnej (z pohľadu právneho predpisu

upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané), ako aj materiálnej (z aspektu obsahových

náležitostí rozhodnutia – jednak určitosti, zrozumiteľnosti, a presnosti označenia subjektov

práv a povinností, jednak vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať).

10

Exekučný súd je teda už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov

pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie bezpochyby oprávnený posúdiť, či

oprávneným označený exekučný titul (ne)bol vydaný k tomu kompetentným orgánom (túto

skutočnosť napokon nepopiera ani dovolateľka). Význam tohto oprávnenia tkvie v tom, že ak

exekučný titul vydal orgán, ktorý k tomu nemal právomoc, ide o rozhodnutie ničotné,

nevyvolávajúce žiadne právne účinky. Takéto rozhodnutie nespĺňa predpoklad materiálnej

vykonateľnosti (záväznosti) a na jeho základe nemožno preto viesť nútený výkon

rozhodnutia. Osobitosť postavenia rozhodcovského súdu spočíva medzi iným v tom, že jeho

právomoc vec prejednať a rozhodnúť sa odvodzuje od rozhodcovskej zmluvy. Predpokladom

právomoci rozhodcovského súdu je teda platné uzavretie rozhodcovskej zmluvy medzi

zmluvnými stranami, a to či už vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky. Ak

teda právomoc rozhodcovského súdu je závislá od existencie platnej rozhodcovskej zmluvy a

exekučný súd má povinnosť v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, okrem iného,

zisťovať rozpor exekučného titulu so zákonom, t. j. aj to, či bol vydaný orgánom

s právomocou na jeho vydanie, je logické, že exekučný súd musí pri tomto zisťovaní

posúdiť, nielen to, či rozhodcovská zmluva bola medzi zmluvnými stranami vôbec uzavretá,

ale aj to, či bola uzavretá platne. Iba platná rozhodcovská zmluva môže totiž založiť

právomoc rozhodcovského súdu na jej základe určitú vec prejednať a rozhodnúť; absolútna

neplatnosť právneho úkonu má za následok, akoby právny úkon nebol nikdy uzavretý.

Z vyššie uvedeného možno vyvodiť záver, že exekučný súd, ktorý koná

o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ak má pre to dostatok

skutkových a právnych poznatkov, je v zmysle ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku

oprávnený už v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie aj bez návrhu (ex offo) skúmať, či rozhodcovská zmluva medzi

zmluvnými stranami bola uzavretá platne. Ak exekučný súd zistí, že právomoc

rozhodcovského súdu bola založená na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, prislúcha

mu právo vyvodiť všetky dôsledky vyplývajúce z príslušných právnych predpisov pre to, aby

zmluvná strana nebola uvedenou doložkou viazaná.

Nemožno preto prisvedčiť dovolateľke v tom, že zo žiadneho ustanovenia procesného

predpisu exekučnému súdu nevyplýva oprávnenie rozhodcovskú doložku posúdiť z hľadiska

jej platnosti. V preskúmavanej veci bol preto plne opodstatnený a zákonom podložený postup

11

exekučného súdu, ktorý po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie skúmal, či rozhodcovská doložka bola uzavretá platne.

Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku

rozhodcovského súdu a nesmeroval k „zrušeniu“ tohto rozhodnutia; exekučný súd si ani

neosvojoval postavenie odvolacieho súdu, tak ako to mylne tvrdila vo svojom dovolaní

dovolateľka. Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky exekučný súd len realizoval svoje

oprávnenie vyplývajúce mu z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie

posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom.

K samotnému záveru exekučného súdu v súvislosti s rozhodcovskou doložkou (jej

prijateľnosti a teda platnosti) treba uviesť, že v danom prípade mal exekučný súd k dispozícii

rozhodujúce skutkové podklady, z ktorých mohol získať potrebné informácie o skutkovom

a právnom stave (z rozhodcovského rozsudku zo 17. mája 2011, sp. zn. ISB0410059,

vydaného Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri spoločnosti ROZHODCOVSKÁ,

ARBITRÁŽNA a MEDIAČNÁ, a.s. je okrem iného zrejmé, že rozhodcovský súd založil

svoju právomoc na ustanovení bodu 11.2 Všeobecných obchodných podmienok, na zmluve

o úvere zo 14. septembra 2007, na Obchodných podmienkach pre úver a na základe

Všeobecných obchodných podmienok). Otázku prijateľnosti rozhodcovskej doložky skúmal

v súlade so Smernicou len z hľadísk, ktoré Smernica v čl. 3, bod 1. a 2. (individuálne

dojednanie podmienky) a v čl. 3 ods. 3, bod 1. písm. q/ (vyžadovanie prejednania sporov

výlučne rozhodcovským súdom) výslovne pripúšťa. Jeho skutkové závery, ktoré v súvislosti

s platnosťou rozhodcovskej doložky urobil, majú povahu zjavných skutkových zistení

vyplývajúcich z vyššie uvedených podkladov. Záver exekučného súdu o tom, že skúmaná

rozhodcovská doložka je neprijateľná, a preto je neplatná, nie je v zjavnom rozpore s účelom

a zmyslom smernice a ani v zjavnom rozpore s obsahom spisu. Listiny, ktoré mal exekučný

súd k dispozícii, takýto záver umožňovali. Vo všeobecných obchodných podmienkach síce

bol upravený odlišný mechanizmus riešenia sporov tak, aby formálne vyhovel ustanoveniu

, keďže umožňoval, aby sa dlžník (povinná)

obrátila i na štátny súd. Avšak v prípade, ak by si uplatnil svoje práva veriteľ (oprávnená)

na rozhodcovskom súde, bol povinný sa rozhodcovskému konaniu podriadiť. Takéto

ustanovenie takisto nemožno považovať za platne uzavretú rozhodcovskú doložku, keďže je

v sporoch, v ktorých by bola voči povinnej uplatnená žaloba, musí sa podriadiť

rozhodcovskému konaniu, bez možnosti požiadať o ochranu všeobecný súd. Teda

12

v prípadoch, ak je žalobcom poskytovateľ úveru, resp. jeho právny nástupca, nie je možné sa

brániť mimo rozhodcovského súdu, čo sťažuje prístup povinnej ako spotrebiteľa

k spravodlivosti a spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán

predmetnej spotrebiteľskej zmluvy. Hlavnými dôvodmi neplatnosti rozhodcovskej doložky

však bola najmä skutočnosť, že nebola ako súčasť formulárovej zmluvy individuálne

dojednaná a splynula s ostatným štandardnými ustanoveniami zmluvy. Neprimeranosť videli

konajúce súdy i v skutočnosti, že miesto konania je vzdialené od bydliska žalovanej

(povinnej), čo je pre ňu nevýhodné a môže ju odradiť od ochrany jej práv.

V tejto súvislosti pre úplnosť treba dodať, že ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/

podáva len príkladmý výpočet neprijateľných podmienok uvedených

v spotrebiteľských zmluvách. Prijateľnosť podmienok uvedených v spotrebiteľskej zmluve

bolo preto možné skúmať aj z iných hľadísk, než v tomto ustanovení výslovne uvedených,

najmä z tých, ktoré boli v súlade so smernicou tak, ako tomu bolo v danom prípade.

Keďže exekučný súd zistil už pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, že

exekučný titul vo forme rozhodcovského rozsudku predloženého oprávnenou, je v rozpore

so zákonom, dospel k správnemu záveru, že nie sú splnené podmienky pre udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie. Pokiaľ súd prvého stupňa predmetnú žiadosť zamietol a odvolací súd

jeho rozhodnutie potvrdil, nešlo o prípad zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie v situácii, že pre toto zamietnutie neboli splnené zákonné

predpoklady. Postup súdov nižších stupňov nemal preto za následok odňatie možnosti

oprávnenej pred súdom konať v zmysle ustanovenia

Dovolací súd dospel tiež k záveru, že nie je opodstatnená ani námietka dovolateľky

týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí súdu prvého

stupňa a odvolacieho súdu, lebo tieto rozhodnutia vyhovujú požiadavkám vyplývajúcim

z ustanovenia § 157 ods. 2 v spojení s ustanovením § 167 ods. 2 a ustanovením § 211 ods. 3

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom

konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba

na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú

nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktoré sa preskúmava

v odvolacom konaní ().

13

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré oprávnenou

predložené listiny preskúmal a s akými skutkovými závermi, citoval právne predpisy, ktoré

aplikoval na prejednávanú vec a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijatý záver

o nesplnení podmienok pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie vysvetlil zrozumiteľne a v dostatočnom rozsahu. Odvolací súd sa

stotožnil s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa, sám na zdôraznenie správnosti dôvodov

súdu prvého stupňa uviedol ďalšie argumenty, a tiež vysvetlil, prečo sa nestotožnil

s námietkami oprávnenej uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie dovolaním napadnutého

uznesenia dalo tak odpoveď na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany

oprávnenej, keď v dostatočnom rozsahu zodpovedalo, prečo nemohlo byť vyhovené žiadosti

požadovanej súdnym exekútorom. Okolnosť, že táto odpoveď oprávnenú neuspokojuje,

neznamená, že odôvodnenie nespĺňa parametre zákonného rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2

; za odňatie možnosti konať pred súdom v žiadnom prípade nemožno považovať to, že

odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv či požiadaviek oprávnenej.

Možno zhrnúť, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu

nevyplýva jednostrannosť ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných

právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Podľa dovolacieho

súdu skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne

neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd čl. 46

ods. 1 ; odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia

odvolacieho súdu ako celok požiadavky zákona na odôvodnenie rozhodnutia spĺňa.

Dovolateľkou namietané ďalšie vady konaní a rozhodnutí súdov, t. j. že ich konanie je

postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a že ich

rozhodnutia spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. b/, c/

), sú síce prípustnými dovolacími dôvodmi, ale prípustnosť dovolania (samé osebe)

nezakladajú (vrátane namietaného rozporu so zákonom o bankách). Dovolanie je

v ustanoveniach upravené ako mimoriadny opravný

prostriedok, ktorý nemožno podať proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu; pokiaľ nie

sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania, nemožno napadnuté rozhodnutie

podrobiť vecnému prieskumu, a preto ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia.

14

Dovolací súd na záver dodáva, že Súdny dvor EÚ v rozhodnutí C-40/08 vo veci

Asturcom Telecomunicaciones SL. v. Christina Rodríguez Nogueira vyslovil, že nerovný stav

medzi spotrebiteľom a dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom,

vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy, ako aj to, že vnútroštátny súd má aj

bez návrhu posudzovať nekalú povahu zmluvnej podmienky. Podľa názoru zaujatého týmto

súdnym dvorom sa má smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach

v spotrebiteľských zmluvách vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje

o návrhu na výkon právoplatného rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí

ihneď, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel,

preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi

podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel

môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej

povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho

podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol

uvedenou doložkou viazaný.

Keďže prípustnosť dovolania oprávnenej nemožno vyvodiť z ustanovení

a neboli zistené ani vady konania v zmysle , Najvyšší súd Slovenskej republiky

jej dovolanie odmietol podľa v spojení s ako

dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok

neprípustný.

Prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť ani z ustanovenia , podľa

ktorého dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený

rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho

rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného

významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa

vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa , , ktorý

upravuje prípustnosť dovolania proti rozsudku a v danej veci odvolací súd rozhodol

uznesením. Odvolací súd ani nepotvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorým by súd

prvého stupňa vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa ,

V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho

konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala ( v spojení s

15

, ). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však žiadne trovy

dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že jej žiadne trovy tohto konania nevznikli.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 9. júla 2014

JUDr. Oľga Trnková, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Mgr. Monika Poliačiková