Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
997/391955.a7b284.pdf
PDF · 139.26 KB
No categories available
6ECdo/148/2013
Najvyšší súd 6 ECdo 148/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného B.., so sídlom
v B. v dovolacom konaní zastúpeného advokátskou kanceláriou V.. so sídlom v B., za ktorú
koná J. advokát a konateľ, proti povinnému B., bývajúcemu v Ţ., o vymoženie
976,25 Eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Partizánske pod sp. zn.
5 Er 713/2012, o dovolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne
z 21. marca 2013 sp. zn. 23 CoE 468/2012, takto
rozhodol:
Dovolanie oprávneného o d m i e t a .
Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Oprávnený podal súdnej exekútorke Mgr. Jane Sitášovej návrh na vykonanie exekúcie
na vymoţenie peňaţného plnenia na podklade pripojeného rozhodcovského rozsudku
z 27. apríla 2012, sp. zn. WH-B/0411/0099 vydaného Stálym rozhodcovským súdom
zriadeným pri spoločnosti ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŢNA a MEDIAČNÁ, a.s.,
so sídlom v Bratislave, Trnavská cesta 7. Súdna exekútorka následne poţiadala v zmysle § 44
zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (exekučný poriadok)
a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) okresný súd
o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie.
Okresný súd Partizánske (exekučný súd) uznesením z 2. októbra 2012 č. k.
5 Er 713/2012-13 ţiadosť súdnej exekútorky o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
zamietol. Na odôvodnenie svojho rozhodnutia uviedol, ţe z rozhodcovského rozsudku,
na poklade ktorého sa vykonanie exekúcie navrhuje, vyplýva, ţe povinný bol zaviazaný
na splnenie povinnosti z dôvodu, ţe nesplatil úver poskytnutý mu právnym predchodcom
oprávneného (Poštová banka, a.s.) na základe zmluvy o úvere. S prihliadnutím na povahu
účastníkov a obsah tejto zmluvy dospel k záveru, ţe ide o zmluvu o spotrebiteľskom úvere
uzavretú podľa § 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a na vec treba preto
aplikovať § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ustanovenia Občianskeho zákonníka
o spotrebiteľských zmluvách a výkladové pravidlá Smernice Rady 93/13/EHS
o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „Smernica“).
Vychádzal z názoru, ţe v exekučnom konaní súd je povinný uţ pri rozhodovaní o ţiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia ex offo posúdiť nekalú povahu zmluvnej podmienky
(rozhodcovskej doloţky), ktorou je zaloţená právomoc rozhodcovského súdu vo veci konať
a rozhodnúť. Za základ svojho rozhodnutia vzal zistenie, ţe rozhodcovský súd vyvodil svoju
právomoc konať a rozhodnúť o ţalobe na splnenie povinnosti vrátiť úver aj s príslušenstvom,
z článku 11.2 Obchodných podmienok pre úver (verzia 1/2007), v ktorom je obsiahnutá
rozhodcovská doloţka, podľa ktorej akékoľvek spory, ktoré vzniknú zo zmluvy o úvere
a obchodných podmienok (ZoÚ a OP), budú riešené dohodou. V prípade nedosiahnutia
dohody klient prijíma návrh Banky na riešenie vzájomných sporov vzniknutých na základe
alebo súvisiacich s ZoÚ a OP, vrátane sporov o platnosť, výklad a zánik ZoÚ a OP,
v rozhodcovskom konaní pred Stálym rozhodcovským súdom zriadenom pri spoločnosti
ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŢNA a MEDIAČNÁ, a.s. (RAM) podľa jeho vnútorných
predpisov s tým, ţe strany sporového konania sa rozhodnutiu RAM podriadia s tým, ţe
toto rozhodnutie bude pre nich konečné a záväzné a ţe miestom rozhodcovského konania
je Bratislava. Podľa exekučného súdu uvedená rozhodcovská doloţka nebola dojednaná
individuálne a vytvára v neprospech spotrebiteľa značnú nerovnováhu práv a povinností
účastníkov spotrebiteľskej zmluvy. Doloţka je totiţ zaradená do obchodných podmienok pre
úver ako súčasť formulárovej (typovej, adhéznej) zmluvy, ktorá splynula s ostatnými
štandardnými podmienkami zmluvy. Povinný mohol zmluvu len odmietnuť ako celok, alebo
sa podrobiť všetkým podmienkam poskytnutia úveru, teda aj rozhodcovskému konaniu.
Uvedená doloţka odníma povinnému moţnosť poţiadať o riešenie prípadného sporu „štátny
súd“, deleguje všetky právomoci len na rozhodcovský súd v Bratislave, čo môţe sťaţiť
povinnému prístup k súdu. Dospel preto k záveru, ţe rozhodcovskú doloţku treba povaţovať
za neprijateľnú zmluvnú podmienku a teda za neplatnú. Takáto rozhodcovská doloţka
nemohla zaloţiť právomoc rozhodcovského súdu vydať označený rozhodcovský rozsudok,
z ktorého dôvodu oprávneným predloţený rozhodcovský rozsudok nie je vykonateľný
exekučný titul. Ţiadosti súdnej exekútorky o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie preto
nevyhovel.
Krajský súd v Trenčíne na odvolanie oprávneného uznesením z 21. marca 2013 sp. zn.
23 CoE 468/2012 uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. Mal za to, ţe exekučný súd pred
vydaním poverenia na vykonanie exekúcie je oprávnený a zároveň aj povinný v zmysle § 44
ods. 2 Exekučného poriadku na návrh alebo aj bez návrhu skúmať, či exekučný titul spĺňa
materiálne a formálne podmienky vykonateľnosti a v prípade, ak zistí rozpor exekučného
titulu so zákonom, musí aj adekvátne procesne zareagovať. Navyše, zákon č. 244/2002 Z.z.
o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“) v ustanovení § 45
priznáva exekučnému súdu právo preskúmavať rozhodcovský rozsudok i bez návrhu
z hľadísk vyjadrených v tomto ustanovení, aj čo do jeho materiálnej správnosti. Ustanovenie
§ 45 zákona o rozhodcovskom konaní potom treba povaţovať za to zákonné zmocnenie, ktoré
umoţňuje exekučnému súdu jeho skúmanie. Pokiaľ bol vo veci vydaný rozhodcovský
rozsudok, ktorý vychádzal z neplatnej rozhodcovskej doloţky, exekučný súd uţ v tomto
štádiu exekučného konania, keď rozhodoval o tom, či exekútorku poverí vykonaním exekúcie
na základe jej ţiadosti, túto správne zamietol, a preto povaţoval uznesenie súdu prvého stupňa
za vecne správne.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podal včas dovolanie oprávnený. Navrhol,
aby dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu zmenil a poveril súdnu exekútorku
vykonaním exekúcie, alebo aby uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého stupňa
zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnil dovolacími
dôvodmi uvedenými v ustanovení § 241 ods. 2 písm. a/, b/, c/ O.s.p.; dovolací dôvod podľa
§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s ustanoveniami § 237 písm. a/, d/, e/, f/ O.s.p.
(sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, v tej istej veci sa uţ prv právoplatne
rozhodlo, nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, účastníkom
konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom). Podľa názoru dovolateľa
konajúce súdy rozhodli nad rámec zverenej právomoci, lebo nesprávne interpretovali
ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z.z.
o rozhodcovskom konaní. Exekučný súd nedisponuje oprávnením určovať existenciu,
či neexistenciu práva, skúmať podmienky predchádzajúce vzniku exekučného titulu, prípadne
konštatovať neprijateľnosť zmluvných podmienok. Ak tak exekučný súd v danej veci urobil,
konal nad rámec jemu zverených oprávnení. Ďalej namietal, ţe právoplatný rozhodcovský
rozsudok disponuje atribútom právnej záväznosti rovnako ako právoplatný rozsudok
všeobecného súdu, a je po uplynutí lehoty na plnenie vykonateľný, t. j. spôsobilý byť
podkladom pre exekúciu. Právoplatný rozhodcovský rozsudok je teda prekáţkou pre opätovné
prejednanie veci. Exekučný súd nie je preto oprávnený skúmať „materiálnu správnosť
rozhodcovského rozsudku, rozhodcovské konanie, ani zmluvu, na základe ktorej bol vydaný.“
Ak tak exekučný súd v danej veci urobil, konal v rozpore s ustanovením § 159 ods. 3 O.s.p.
Za neprijateľné povaţoval ďalej to, aby súd poprel právoplatnosť a vykonateľnosť
rozhodcovského rozsudku, hoci sa nepodal návrh na začatie konania o jeho zrušení, podanie
ktorého bolo podľa zákona potrebné (§ 40 zákona o rozhodcovskom konaní). Ak napriek
tomu konanie prebehlo, ide o prípad vady uvedenej v § 237 písm. e/ O.s.p.. Taktieţ namietal,
ţe postupom súdov mu bola odňatá moţnosť konať pred súdom a bolo porušené jeho právo
na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Odňatie moţnosti odôvodnil tým, ţe mu nebolo
umoţnené riadne a zákonným spôsobom uplatniť priznané právo z rozhodcovského rozsudku
v exekučnom konaní a ţe prvostupňový i odvolací súd nedostatočne odôvodnili svoje
rozhodnutia. Nesúhlasil s názorom exekučného súdu, ţe v exekučnom konaní je exekučný
súd oprávnený ex offo skúmať meritórny súlad rozhodcovského rozsudku s hmotnoprávnou
úpravou a teda, ţe z úradnej moci je oprávnený rozhodovať o neprijateľnosti rozhodcovskej
doloţky. Podľa oprávneného exekučnému súdu to neumoţňuje ţiadne zákonné ustanovenie.
Pri skúmaní dôvodov zamietnutia ţiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podľa
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku sa exekučný súd musí obmedziť len na také dôvody, ktoré
majú povahu skutkovo zjavných dôvodov. Nemôţe preskúmavať rozhodcovský rozsudok
z hľadiska jeho súladu so všeobecne záväznými predpismi. Exekučný súd nie je totiţ vecne
príslušný vo veci konať ako súd vyššej inštancie, kasačný súd alebo súd konajúci o opravnom
prostriedku (zákon mu neumoţňuje vykonávať dokazovanie vo veci samej, zrušiť alebo
zmeniť výrok rozsudku, ktorým sa rozhodlo vo veci samej). Rovnako ani ustanovenie § 45
zákona o rozhodcovskom konaní neumoţňuje exekučnému súdu skúmať vecnú správnosť
rozhodcovského rozsudku, teda hodnotiť skutkovú a právnu stránku prípadu. Tejto zásade
zodpovedá aj vymedzenie dôvodov pre zastavenie exekúcie, včítane dôvodu uvedeného pod
písm. c/ ustanovenia § 45 ods. 1 citovaného zákona (toto ustanovenie odkazuje
nie na konkrétny obsah plnenia, ale na jeho povahu). Za porušenie práva na spravodlivé súdne
konanie povaţoval nepostačujúce odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa, ako
aj odvolacieho súdu. Namietal, ţe v dôsledku nedostatočného odôvodnenia nemal moţnosť
podať kvalifikované odvolanie proti uzneseniu súdu prvého stupňa a ţe odvolací súd sa vôbec
nezaoberal ani tými odvolacími dôvodmi, ktoré v odvolaní uviedol. Dovolanie odôvodnil tieţ
tým, ţe súdy niţších stupňov povaţovali nesprávne zmluvu o úvere za zmluvu spotrebiteľskú
v zmysle Občianskeho zákonníka a tak na uvedený zmluvný vzťah nesprávne aplikovali
ustanovenia na ochranu spotrebiteľa obsiahnuté v Občianskom zákonníku a ţe záver súdov
niţších stupňov, podľa ktorého rozhodcovská doloţka ja neplatná, je nesprávnou aplikáciou
ustanovenia § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ), ktoré v čase
dojednania rozhodcovskej doloţky nebolo ani účinné.
Povinný sa k dovolaniu oprávneného nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený v súlade s § 241 ods. 1
O.s.p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.), či dovolanie
smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno dovolaním napadnúť.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu.
V zmysle § 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné,
ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci
postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.)
na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým
sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho súdu,
ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil
vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu
rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)
cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území
Slovenskej republiky.
Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadol oprávnený dovolaním, nemá znaky
ţiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil
uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu
uvedenému v ustanovení § 239 ods. 2 písm. a/ aţ c/ O.s.p. Dovolanie oprávneného preto
podľa § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je.
Prípustnosť dovolania oprávneného by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,
len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu (aj uzneseniu),
ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval
ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred
súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto
samosudcu rozhodoval senát.
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet
konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p.,
moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné
(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237
O.s.p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade
vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Oprávnený procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/, g/ O.s.p. netvrdil
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
1. Dovolateľ v dovolaní namieta, ţe súdy rozhodli nad rámec zverenej právomoci
Právomoc súdu je upravená v ustanoveniach § 7 a § 8 Občianskeho súdneho poriadku;
jej nedostatok sa povaţuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá má za následok
zastavenie konania a (prípadné) postúpenie veci inému orgánu.
Dovolateľ v predmetnej veci vadu konania podľa ustanovenia § 237 písm. a/ O.s.p.
nevyvodzoval z toho, ţe súdy vôbec nemali právomoc konať a rozhodovať. Ich právomoc
v exekučnom konaní nepopieral. Namietal, ţe súdy sa nesprávnou a ústavne nesúladnou
interpretáciou § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a ustanovenia § 45 ods. 1 a 2
zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní postavili do pozície orgánu
vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu metódou, ktorá v rámci zverenej
právomoci exekučným súdom neprináleţí. Z uvedeného je zrejmé, ţe dovolateľ namietal
nesprávnu aplikáciu a výklad zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov a Zákona o rozhodcovskom konaní. Keďţe
v predmetnej veci boli rozhodnutia súdov vydané v exekučnom konaní, v ktorom
rozhodovanie súdov vyplýva priamo zo zákona (napr. z ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44
ods. 1 Exekučného poriadku), súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci.
Námietka dovolateľa o existencii vady konania v zmysle § 237 písm. a/ O.s.p. nie je preto
dôvodná.
2. Dovolateľ v dovolaní tvrdil, ţe v konaní došlo k vade uvedenej v § 237 písm. d/
O.s.p., lebo konajúce súdy znovu skúmali materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku,
rozhodcovské konanie a zmluvu, na základe ktorej bol vydaný.
Podľa § 159 ods. 3 O.s.p. len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôţe
sa prejednávať znova.
Prekáţka rozsúdenej veci (rei iudicatae) patrí k procesným podmienkam konania a jej
existencia (zistenie) v kaţdom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Jej podstata spočíva
v tom, ţe právoplatný rozsudok predstavuje vec rozsúdenú, v ktorom prípade sa vylučuje
moţnosť totoţnú vec znova prejednať a o nej rozhodnúť. O tú istú vec ide vtedy, keď
v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom uţ bolo právoplatne rozhodnuté,
a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania
je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený ţalobným petitom vyplýva
z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých uţ bol pôvodne uplatnený (t. j. ak vyplýva
z rovnakého skutku). O totoţnosť účastníkov ide najmä vtedy, ak v novom konaní ide o ten
istý nárok medzi tými istými účastníkmi. Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade,
ak v novom konaní vystupujú právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania,
či uţ z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej sukcesie. Toto procesné ustanovenie sa uplatní
aj v exekučnom konaní (§ 251 ods. 4 O.s.p.).
V posudzovanej veci z obsahu spisu vyplýva, ţe predmetnému exekučnému konaniu
nepredchádzalo ţiadne iné exekučné konanie s tým istým predmetom konania, ktoré
by sa týkalo tých istých účastníkov a ktoré by s konečnou platnosťou bolo skončené inak, ako
vymoţením (uspokojením) vymáhanej pohľadávky. Prekáţku rozsúdenej veci pre exekučné
konanie netvorí právoplatný rozhodcovský rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní,
a to ani vtedy, ak exekučný súd skúma, či exekučný titul vydaný vo forme rozhodcovského
rozsudku, je materiálne vykonateľný.
Oprávnený preto neopodstatnene namieta, ţe súdy niţších stupňov zaťaţili konanie
vadou uvedenou v § 237 písm. d/ O.s.p..
3. Podľa názoru oprávneného je konanie súdov niţších stupňov postihnuté aj vadou
podľa § 237 písm. e/ O.s.p., ktorej sa mali, ako to vyplýva z obsahu dovolania, dopustiť tým,
ţe nebol podaný návrh na zrušenie rozhodcovského rozsudku, hoci podľa zákona to bolo
potrebné.
Podľa dovolacieho súdu o takúto vadu v posudzovanej veci nejde.
Ustanovenie § 237 písm. e/ O.s.p. zakladá prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku
jednej z neodstrániteľných podmienok konania, návrhu na začatie konania; ak konanie
prebieha napriek nedostatku návrhu a nejde o prípad, kedy súd môţe konať aj bez návrhu,
je treba konanie zastaviť.
Exekučný súd, ale v danej veci, začal konať na základe ţiadosti súdnej exekútorky
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní od jej
doručenia (§ 44 Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového –
hľadiska (§ 41 ods. 2 O.s.p.) nejde zo strany oprávneného o námietku nedostatku návrhu
na začatie konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., ale o námietku inú, ktorú
oprávnený uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu súdov niţších
stupňov.
4. Oprávnený v dovolaní tieţ namieta, ţe súdy mu v konaní odňali moţnosť pred
súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Podľa § 237 písm. f/ O.s.p. je dovolanie prípustné, ak bola účastníkovi odňatá
moţnosť konať pred súdom.
Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je procesne
nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme moţnosť
pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho
súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv. Súdna prax
je jednotná v tom, ţe za porušenie práva v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. treba povaţovať
aj rozhodnutie exekučného súdu o zamietnutí ţiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, ak pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom
stanovené podmienky. Výsledkom takéhoto rozhodnutia je totiţ zastavenie exekúcie, čím
sa oprávnenému v exekučnom konaní odopiera právo na výkon vykonateľného rozhodnutia
(porovnaj uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 24/2010 a sp. zn.
Dovolací súd dospel k záveru, ţe odvolací súd i exekučný súd správne posúdili
splnenie podmienok pre zamietnutie ţiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok
rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený, a zároveň povinný uţ v štádiu
posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora
na vykonanie exekúcie riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej
(resp. platnej) rozhodcovskej zmluvy (rozhodcovskej doloţky).
Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku
rozhodcovského súdu a nesmeroval k „zrušeniu“ tohto rozhodnutia; exekučný súd si ani
neosvojoval postavenie odvolacieho súdu, tak ako to mylne tvrdil v svojom dovolaní
dovolateľ. Skúmaním platnosti rozhodcovskej doloţky exekučný súd len realizoval svoje
oprávnenie vyplývajúce mu z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie
posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom.
Takéto oprávnenie má exekučný súd aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým
je spotrebiteľ, nevyuţije moţnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej
zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní. V prípade zisteného nedostatku
v tomto smere je exekučný súd oprávnený konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku
so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto
postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa
(porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 21. marca 2012, sp. zn. 6 Cdo 1/2012).
V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť
a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doloţky z dôvodu, ţe nebola individuálne dojednaná a ţe
spôsobovala nevyváţenosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
povinného. Dovolací súd sa stotoţňuje so závermi odvolacieho a exekučného súdu
a v podrobnostiach na ne poukazuje.
Keďţe exekučný súd zistil uţ pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ţe
exekučný titul vo forme rozhodcovského rozsudku predloţeného oprávneným, je v rozpore
so zákonom, dospel k správnemu záveru, ţe nie sú splnené podmienky pre udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie. Pokiaľ súd prvého stupňa predmetnú ţiadosť zamietol a odvolací súd
jeho rozhodnutie potvrdil, nešlo o prípad zamietnutia ţiadosti súdnej exekútorky o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, hoci pre toto rozhodnutie neboli splnené zákonné
predpoklady. Postup súdov niţších stupňov nemal preto za následok odňatie moţnosti
oprávnenému pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Podľa názoru dovolacieho súdu ani námietka dovolateľa týkajúca sa nedostatočného
odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí prvostupňového a odvolacieho súdu nie je
opodstatnená.
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhované dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Podľa § 167 ods. 2 O.s.p. ak nie je ďalej ustanovené inak, pouţijú sa na uznesenie
primerane ustanovenia o rozsudku.
Je nepochybné, ţe jedným z aspektov na spravodlivý proces je aj právo účastníka
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpoveď
na všetky právne a skutkové, relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany
(IV. ÚS 115/03). Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného
súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán, avšak
s výhradou, ţe majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, I. ÚS 353/06, II. ÚS 220/08,
III. ÚS 12/07, IV. ÚS 163/08).
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení.
Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 ods. 3 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho
rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument
v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie
o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového
rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).
V preskúmavanej veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších
stupňov zodpovedajú vyššie uvedeným poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí.
Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré oprávneným predloţené
listiny preskúmal a s akými skutkovými závermi, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval
na prejednávanú vec a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijatý záver o nesplnení
podmienok pre vyhovenie ţiadosti súdnej exekútorky o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie zrozumiteľne a primerane vysvetlil. Odvolací súd sa stotoţnil s dôvodmi
rozhodnutia súdu prvého stupňa, sám na zdôraznenie správnosti dôvodov súdu prvého stupňa
uviedol ďalšie argumenty a tieţ vysvetlil, prečo sa nestotoţnil s námietkami oprávneného
uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď
na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávneného, keď v dostatočnom
rozsahu zodpovedalo, prečo nemohlo byť vyhovené ţiadosti poţadovanej súdnou
exekútorkou. Okolnosť, ţe táto odpoveď neúspešného oprávneného neuspokojuje,
neznamená, ţe odôvodnenie nespĺňa parametre zákonného rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2
O.s.p.; za odňatie moţnosti konať pred súdom v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe
odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv či poţiadaviek oprávneného.
Moţno zhrnúť, ţe z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu
nevyplýva jednostrannosť ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných
právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Podľa dovolacieho
súdu skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne
neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky; odôvodnenie dovolaním napadnutého
rozhodnutia odvolacieho súdu ako celok poţiadavky zákona na odôvodnenie rozhodnutia
spĺňa.
5. Dovolateľom namietané ďalšie vady t. j. ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá
mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a ţe rozhodnutia spočívajú na nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. b/, c/ O.s.p.), sú síce prípustnými dovolacími
dôvodmi, samotné ale prípustnosť dovolania nezakladajú. Dovolanie je v ustanoveniach
Občianskeho súdneho poriadku upravené ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý
nemoţno podať proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu; pokiaľ nie sú splnené procesné
podmienky prípustnosti dovolania, nemoţno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému
prieskumu a preto ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia.
Keďţe prípustnosť dovolania nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 239 O.s.p. a neboli
zistené ani vady konania v zmysle § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie
oprávneného podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., ako
dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok
neprípustný, odmietol.
V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti oprávnenému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však ţiadne
trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, ţe nepodal návrh na ich priznanie.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 23. júla 2014 Za správnosť vyhotovenia: JUDr. Daniela Švecová, v.r. Zuzana Pudmarčíková predsedníčka senátu