Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Cdo/236/2013

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu K., so sídlom v P., IČO: X.,

zastúpenému advokátskou kanceláriou I. so sídlom v K., proti žalovanému M., IČO: X.,

o zaplatenie 69 299,71 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Prešov pod sp. zn.

, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 11. apríla 2012

sp. zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie žalobcu odmieta.

Žalovanému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Prešov rozsudkom zo 17. októbra 2011 č. k. -287 uložil

žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 42 890,54 eur so 7% úrokom z omeškania

od 08. 04. 2006 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej

časti žalobu zamietol. Zároveň vyslovil, že o trovách konania rozhodne po právoplatnosti

rozhodnutia vo veci samej. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca sa domáhal

podanou žalobou zaplatenia náhrady za užívanie vlastnícky jemu patriaceho pozemku

(P. vo výmere X. vedenej v L. pre K.) za čas od marca 2003 do 15. 09. 2004 v sume

69 299,71 eur spolu s 13% úrokom z omeškania od 01. 04. 2003 do zaplatenia.

Vychádzal zo zistenia, že žalobca bol v žalovanom období vlastníkom vyššie uvedenej

nehnuteľnosti, že na tejto parcele bola zriadená dopravná líniová stavba – pozemná

komunikácia a že vlastníkom tejto komunikácie je žalovaný. Keďže žalovaný realizoval v

žalovanom období užívateľské oprávnenie bez toho, aby platil žalobcovi za to úhradu, vznikol

2

mu majetkový prospech plnením bez právneho dôvodu, ktorý je povinný žalobcovi v peňažnej

forme vydať. Pri rozsahu bezdôvodného obohatenia vychádzal zo záverov znaleckého

posudku znalca I. (správnosť záverov ani jeden z účastníkov nenamietal), ktorý ho vyčíslil

sumou 42 890,54 eur. Žalovanému preto uložil povinnosť vydať bezdôvodné obohatenie v

uvedenej sume a v prísudku nad túto sumu do sumy 69 299,71 eur žalobu zamietol.

Právne vec samu posúdil podľa ustanovenia , a

(ďalej len ). Pokiaľ ide o úrok z omeškania dospel k záveru, že žalovaný sa dostal do

omeškania od 08. 04. 2006. Nárok na úrok z omeškania posúdil podľa a . Pri

výške úroku vychádzal v zmysle nariadenia vlády SR č. z dvojnásobku

diskontnej sadzby určenej NBS a priznal žalobcovi úrok z omeškania vo výške 7%. V časti,

v ktorej žalobca požadoval priznať úrok z omeškania od 01. 04. 2003 a nad rozsah 7 %,

žalobu zamietol. S odkazom na ustanovenie z dôvodu obtiažnosti

veci vyslovil, že o náhrade trov konania rozhodne až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci

samej.

Krajský súd v Prešove rozsudkom z 11. apríla 2012 sp. zn.

na odvolanie žalobcu proti výroku, ktorým súd prvého stupňa žalobu v prevyšujúcej časti

zamietol, zastavil odvolacie konanie o odvolaní žalobcu proti tej časti rozsudku súdu prvého

stupňa, ktorou bola zamietnutá žaloba o zaplatenie 26 409,17 eur s 13 % úrokmi z omeškania

ročne od 08. 04. 2006 do zaplatenia. Vo zvyšnej odvolaním napadnutej časti rozsudok súdu

prvého stupňa vo výroku o zamietnutí žaloby potvrdil. K výroku, ktorým odvolacie konanie

zastavil uviedol, že žalobca písomným podaním doručeným súdu 18. 11. 2011 vzal podané

odvolanie späť a to v časti, ktorou bola zamietnutá žaloba o zaplatenie 26 409,17 eur

(nad sumu 42 890,54 eur do sumy 69 299,71 eur) s požadovanými 13% úrokmi z omeškania

ročne od 08. 04. 2006 do zaplatenia. V tejto časti preto podľa odvolacie

konanie zastavil. Predmetom odvolacieho konania tak zostala len zamietajúca časť rozsudku

súdu prvého stupňa týkajúca sa úroku z omeškania (žalobca žiadal priznať úrok z omeškania

vo výške 13%). Odvolací súd k tomuto nároku žalobcu uviedol, že súdna prax dospela

k záveru, že ak vznikne bezdôvodné obohatenie plnením bez právneho dôvodu v rámci

obchodnoprávneho vzťahu, riadia sa otázky premlčania, ale i následky spojené s omeškaním

príslušnými ustanoveniami (ďalej len Obch. zák.). Aby sa na nárok

žalobcu, týkajúci sa priznania úroku z omeškania, mohli uplatniť ustanovenia § 369

, muselo by ísť medzi účastníkmi o obchodný záväzkový vzťah.

Keďže žalobca v odvolaní namietal, že súd mal vychádzať z ustanovenia § 261 ods. 2

Obch. zák., podstatné pre objasnenie otázky, ktorú právnu úpravu je potrebné na nárok

týkajúci sa úroku z omeškania použiť považoval to, či v danom prípade išlo zo strany žalobcu

o podnikateľskú činnosť týkajúcu sa uspokojovania verejných potrieb alebo išlo o jeho

činnosť, ktorá má predovšetkým charakter výkonu vlastníckeho práva, s verejným záujmom

nesúvisiacu. Povahu vzťahu medzi účastníkmi riešil v úzkom kontexte s predmetom konania.

Vychádzal z toho, že v danej veci žalobca uplatnil nárok na vydanie bezdôvodného

obohatenia plnením bez právneho dôvodu, keď majetkový prospech vznikol žalovanému tým,

že užíval cudzí pozemok (bez nájomnej zmluvy, či iného titulu), za užívanie ktorého neplatil

žalobcovi úhradu. Dospel k úsudku, že takýto nárok má predovšetkým charakter výkonu

vlastníckeho práva. Nemožno ho považovať za nárok zo záväzkového vzťahu založeného

pri takej podnikateľskej činnosti žalobcu, ktorá by sa týkala zabezpečovania verejných

potrieb. Táto podstata spoločenského vzťahu, v ktorom jeho účastníci vystupovali,

je rozhodujúcou aj pre posúdenie právneho režimu, ktorý treba aplikovať na úroky

z omeškania (v tomto smere odkazoval na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR

a na závery Nálezov Ústavného súdu ČR, na ktoré poukazoval v odvolaní aj samotný

žalobca). Nezistil teda podmienky pre aplikáciu ustanovenia § 261 ods. 2 Obch. zák.,

z ktorého dôvodu súd prvého stupňa správne úrok z omeškania posúdil podľa

občianskoprávnych noriem a správne rozhodol, keď nárok žalobcu na úrok z omeškania

vo výške nad rozsah 7% zamietol.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu v časti, v ktorej odvolací súd rozsudok súdu

prvého stupňa potvrdil, podal včas dovolanie žalobca. Navrhol rozsudok odvolacieho súdu

v napadnutej časti zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. K prípustnosti dovolania uviedol,

že postupom prvostupňového súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. V rozsudku

súdu prvého stupňa totiž chýba v časti úrokov z omeškania odôvodnenie použitia ustanovenia

napriek tomu, že sa domáhal priznania výšky úrokov zodpovedajúcej

obchodnoprávnej úprave. Správne mal odvolací súd rozsudok okresného súdu v tejto časti

zrušiť a nie sám uvádzať v potvrdzujúcom rozsudku dôvody, pre ktoré považoval rozhodnutie

súdu prvého stupňa v tejto časti za správne. Keďže odvolací súd má mať iba úlohu

prieskumnú, uvedený postup považoval za odňatie jednej inštancie konania. Za odňatie

možnosti konať pred súdom považoval aj použitie úplne nesprávneho záväzného právneho

predpisu odvolacím súdom. Okrem toho namietal, že ani odôvodnenie rozhodnutia

odvolacieho súdu nespĺňa zákonné požiadavky Odvolaciemu súdu vytýkal, že

pri posúdení povahy vzťahu medzi obcou a podnikateľmi bez ďalšieho prevzal judikatúru ČR,

hoci ide o judikatúru iného štátu, ktorej použitie na daný prípad je nenáležité. V ďalšej časti

dovolania namietal nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom.

Žalovaný sa k dovolaniu žalobcu nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ), po zistení,

že dovolanie podal včas účastník konania, skúmal predovšetkým jeho prípustnosť. Dospel

pritom k záveru, že dovolaním je napadnutá tá časť rozsudku odvolacieho súdu, proti ktorej

nie je prípustné, preto ho odmietol.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ).

V preskúmavanej veci žalobca napadol dovolaním rozsudok odvolacieho súdu

v tej jeho časti, v ktorej odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa ( ).

Podmienky prípustnosti dovolania smerujúceho proti potvrdzujúcemu rozsudku

odvolacieho súdu sú upravené v ustanoveniach a a

Rozhodnutiu odvolacieho súdu nepredchádzalo rozhodnutie dovolacieho súdu

obsahujúce právny názor v tejto veci. Dovolanie podľa preto neprichádza

do úvahy. Nejedná sa ani o rozsudok, vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť

dovolania, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu a ani nešlo

o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil

neplatnosť zmluvnej podmienky podľa a Dovolanie nie je preto

prípustné ani podľa

V ustanovení sú vymenované vady, ktoré sú dôvodom prípustnosti

dovolania smerujúceho proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu. V zmysle tohto

zákonného ustanovenia je dovolanie prípustné, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí

do právomoci súdov, ak ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť

účastníkom konania, ak účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne

zastúpený, ak v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv

začalo konanie, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom a ak rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval

senát (písm. a/ až g/). Treba zdôrazniť, že prípustnosť dovolania nie je založená už tým, že

dovolateľ určitú vadu konania tvrdí, ale až zistením, že konanie je takou vadou skutočne

postihnuté.

Existencia niektorej z vyššie uvedených vád dovolacím súdom nebola v konaní

zistená. Dovolanie nie je preto prípustné ani podľa týchto zákonných ustanovení.

Pokiaľ dovolateľ v dovolaní tvrdil, že postupom okresného súdu mu bola odňatá

možnosť pred súdom konať v zmysle , lebo v dôvodoch rozhodnutia

nereagoval na argumenty v súvislosti s priznaním výšky úrokov podľa Obchodného

zákonníka a použil len odkaz na ustanovenie treba uviesť, že žalobca v návrhu

na začatie konania (a ani počas konania) neuviedol žiadne argumenty, ktorými

by odôvodňoval uplatnenú výšku úrokov v zmysle . V záverečnej reči

v konaní pred súdom prvého stupňa, ktorú žalobca urobil písomnou formou (viď písomné

podanie z 10. októbra 2011 č. l. 281 a nasl. spisu), sám uvádza, že „medzi účastníkmi išlo

o vzťah z bezdôvodného obohatenia, nakoľko preukázané skutočnosti napĺňajú znaky

skutkovej podstaty hmotnoprávnej normy a “ (viď

str. 2 tohto podania) a teda sám, právny vzťah medzi účastníkmi vzniknutý považuje za vzťah

občianskoprávny. Súd prvého stupňa nemal žiaden dôvod osobitne v rozsudku vysvetľovať,

prečo na nárok týkajúci sa príslušenstva použil a nie Obchodný

zákonník. Nemožno mu preto vyčítať, že v odôvodnení rozhodnutia v časti týkajúcej

sa úrokov z omeškania sa obmedzil len na odkaz príslušných ustanovení zákona, ktoré

na tento nárok aplikoval.

Žalobca až v odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa namietal, že okresný súd

nesprávne právne vec posúdil, keď na zistený skutkový stav o omeškaní žalovaného

s vrátením bezdôvodného obohatenia aplikoval ustanovenia . V tejto

situácii nemožno považovať za nesprávny ani postup odvolacieho súdu, ktorý po nariadení

pojednávania (na ňom sa účastníci mali možnosť vyjadriť k novému, doposiaľ žalobcom

nepoužitému právnemu hodnoteniu veci) sám posúdil opodstatnenosť námietok žalobcu

a vo veci rozhodol. Zhodne so súdom prvého stupňa dospel k záveru, že na nárok týkajúci

sa úroku z omeškania treba v danom prípade použiť ustanovenia a nie

. Treba zdôrazniť, že súd je ten, ktorý pozná právo a ktorému

prislúcha právne posúdenie veci. Nejde teda o prípad, kedy by odvolací súd potvrdil rozsudok

súdu prvého stupňa z iného právneho dôvodu vychádzajúceho zo skutočností, ktoré neboli

6

žalobcom tvrdené a ktorými sa ani prvostupňový súd nezaoberal. Námietka dovolateľa, že mu

odvolací súd vzal týmto postupom jednu inštanciu v konaní preto neobstojí.

Za nedôvodnú treba považovať aj námietku dovolateľa týkajúcu sa nedostatku

odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu. Odvolací súd v odôvodnení rozsudku uviedol,

k akému názoru dospela súdna prax v rámci otázky použitia právneho predpisu

na príslušenstvo pohľadávky v prípade, že predmetom konania je vydanie bezdôvodného

obohatenia plnením bez právneho dôvodu. Stručne uviedol, čo považuje v danej veci

za rozhodujúce pri objasnení, ktorú právnu úpravu treba v súvislosti s príslušenstvom

pohľadávky použiť. Jasne a výstižne vysvetlil, prečo v danom prípade ide o bezdôvodné

obohatenie, ktoré má povahu predovšetkým výkonu vlastníckeho práva a z čoho tak usúdil

a teda, prečo nebolo možné hodnotiť medzi účastníkmi vzniknutý právny vzťah ako obchodný

záväzkový vzťah a následne na nárok úroku z omeškania použiť ustanovenie § 369 Obch. zák.

Tým dal odpovede aj na námietky žalobcu uvedené v odvolaní, ktoré mali podstatný význam

pre rozhodnutie vo veci. Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel preto k záveru, že

skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené

a nezlučiteľné s a teda, že odôvodnenie dovolaním

napadnutého rozsudku odvolacieho súdu spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157

ods. 2 ). Za porušenie základného práva zaručeného v Slovenskej

republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje

rozhodnutie podľa predstáv žalobcu. Žalobca preto neopodstatnene namieta, že konajúce súdy

zaťažili konanie vadou v zmysle

Dovolateľom namietaná nesprávnosť právneho posúdenia veci, na ktorom

rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva, nie je vadou konania v zmysle

a prípustnosť dovolania nezakladá.

Na základe uvedeného možno uzavrieť, že dovolací súd nezistil skutočnosti, ktoré

by opodstatňovali prípustnosť dovolania podľa a keďže dovolanie nie je

prípustné ani podľa , Najvyšší súd Slovenskej republiky mimoriadny opravný

prostriedok dovolateľa odmietol podľa ods. l písm. c/ v spojení s

Žalovaný mal v dovolacom konaní úspech, preto mu patrí právo na náhradu trov

konania proti žalobcovi, ktorý úspech nemal ( veta prvá v spojení s

ods. 1 a ). Žalovanému však v dovolacom konaní žiadne trovy

nevznikli, preto mu neboli priznané.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 30. júla 2014

JUDr. Daniela Švecová, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Zuzana Pudmarčíková