Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
fa6/392248.18b681.pdf
PDF · 147.69 KB
No categories available
6Cdo/236/2013
Najvyšší súd 6 Cdo 236/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu K., so sídlom v P., IČO: X.,
zastúpenému advokátskou kanceláriou I. so sídlom v K., proti žalovanému M., IČO: X.,
o zaplatenie 69 299,71 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Prešov pod sp. zn.
7 C 149/2006, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 11. apríla 2012
sp. zn. 14 Co 84/2011, takto
rozhodol:
Dovolanie žalobcu odmieta.
Žalovanému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Prešov rozsudkom zo 17. októbra 2011 č. k. 7 C 149/2006 -287 uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 42 890,54 eur so 7% úrokom z omeškania
od 08. 04. 2006 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej
časti žalobu zamietol. Zároveň vyslovil, že o trovách konania rozhodne po právoplatnosti
rozhodnutia vo veci samej. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca sa domáhal
podanou žalobou zaplatenia náhrady za užívanie vlastnícky jemu patriaceho pozemku
(P. vo výmere X. vedenej v L. pre K.) za čas od marca 2003 do 15. 09. 2004 v sume
69 299,71 eur spolu s 13% úrokom z omeškania od 01. 04. 2003 do zaplatenia.
Vychádzal zo zistenia, že žalobca bol v žalovanom období vlastníkom vyššie uvedenej
nehnuteľnosti, že na tejto parcele bola zriadená dopravná líniová stavba – pozemná
komunikácia a že vlastníkom tejto komunikácie je žalovaný. Keďže žalovaný realizoval v
žalovanom období užívateľské oprávnenie bez toho, aby platil žalobcovi za to úhradu, vznikol
mu majetkový prospech plnením bez právneho dôvodu, ktorý je povinný žalobcovi v peňažnej
forme vydať. Pri rozsahu bezdôvodného obohatenia vychádzal zo záverov znaleckého
posudku znalca I. (správnosť záverov ani jeden z účastníkov nenamietal), ktorý ho vyčíslil
sumou 42 890,54 eur. Žalovanému preto uložil povinnosť vydať bezdôvodné obohatenie v
uvedenej sume a v prísudku nad túto sumu do sumy 69 299,71 eur žalobu zamietol.
Právne vec samu posúdil podľa ustanovenia § 451 ods. 1, 2 a § 456 Občianskeho zákonníka
(ďalej len OZ). Pokiaľ ide o úrok z omeškania dospel k záveru, že žalovaný sa dostal do
omeškania od 08. 04. 2006. Nárok na úrok z omeškania posúdil podľa § 563 a § 517 OZ. Pri
výške úroku vychádzal v zmysle § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. z dvojnásobku
diskontnej sadzby určenej NBS a priznal žalobcovi úrok z omeškania vo výške 7%. V časti,
v ktorej žalobca požadoval priznať úrok z omeškania od 01. 04. 2003 a nad rozsah 7 %,
žalobu zamietol. S odkazom na ustanovenie § 151 ods. 3 O.s.p. z dôvodu obtiažnosti
veci vyslovil, že o náhrade trov konania rozhodne až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci
samej.
Krajský súd v Prešove rozsudkom z 11. apríla 2012 sp. zn. 14 Co 84/2011
na odvolanie žalobcu proti výroku, ktorým súd prvého stupňa žalobu v prevyšujúcej časti
zamietol, zastavil odvolacie konanie o odvolaní žalobcu proti tej časti rozsudku súdu prvého
stupňa, ktorou bola zamietnutá žaloba o zaplatenie 26 409,17 eur s 13 % úrokmi z omeškania
ročne od 08. 04. 2006 do zaplatenia. Vo zvyšnej odvolaním napadnutej časti rozsudok súdu
prvého stupňa vo výroku o zamietnutí žaloby potvrdil. K výroku, ktorým odvolacie konanie
zastavil uviedol, že žalobca písomným podaním doručeným súdu 18. 11. 2011 vzal podané
odvolanie späť a to v časti, ktorou bola zamietnutá žaloba o zaplatenie 26 409,17 eur
(nad sumu 42 890,54 eur do sumy 69 299,71 eur) s požadovanými 13% úrokmi z omeškania
ročne od 08. 04. 2006 do zaplatenia. V tejto časti preto podľa § 207 ods. 3 O.s.p. odvolacie
konanie zastavil. Predmetom odvolacieho konania tak zostala len zamietajúca časť rozsudku
súdu prvého stupňa týkajúca sa úroku z omeškania (žalobca žiadal priznať úrok z omeškania
vo výške 13%). Odvolací súd k tomuto nároku žalobcu uviedol, že súdna prax dospela
k záveru, že ak vznikne bezdôvodné obohatenie plnením bez právneho dôvodu v rámci
obchodnoprávneho vzťahu, riadia sa otázky premlčania, ale i následky spojené s omeškaním
príslušnými ustanoveniami Obchodného zákonníka (ďalej len Obch. zák.). Aby sa na nárok
žalobcu, týkajúci sa priznania úroku z omeškania, mohli uplatniť ustanovenia § 369
Obchodného zákonníka, muselo by ísť medzi účastníkmi o obchodný záväzkový vzťah.
Keďže žalobca v odvolaní namietal, že súd mal vychádzať z ustanovenia § 261 ods. 2
Obch. zák., podstatné pre objasnenie otázky, ktorú právnu úpravu je potrebné na nárok
týkajúci sa úroku z omeškania použiť považoval to, či v danom prípade išlo zo strany žalobcu
o podnikateľskú činnosť týkajúcu sa uspokojovania verejných potrieb alebo išlo o jeho
činnosť, ktorá má predovšetkým charakter výkonu vlastníckeho práva, s verejným záujmom
nesúvisiacu. Povahu vzťahu medzi účastníkmi riešil v úzkom kontexte s predmetom konania.
Vychádzal z toho, že v danej veci žalobca uplatnil nárok na vydanie bezdôvodného
obohatenia plnením bez právneho dôvodu, keď majetkový prospech vznikol žalovanému tým,
že užíval cudzí pozemok (bez nájomnej zmluvy, či iného titulu), za užívanie ktorého neplatil
žalobcovi úhradu. Dospel k úsudku, že takýto nárok má predovšetkým charakter výkonu
vlastníckeho práva. Nemožno ho považovať za nárok zo záväzkového vzťahu založeného
pri takej podnikateľskej činnosti žalobcu, ktorá by sa týkala zabezpečovania verejných
potrieb. Táto podstata spoločenského vzťahu, v ktorom jeho účastníci vystupovali,
je rozhodujúcou aj pre posúdenie právneho režimu, ktorý treba aplikovať na úroky
z omeškania (v tomto smere odkazoval na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR
a na závery Nálezov Ústavného súdu ČR, na ktoré poukazoval v odvolaní aj samotný
žalobca). Nezistil teda podmienky pre aplikáciu ustanovenia § 261 ods. 2 Obch. zák.,
z ktorého dôvodu súd prvého stupňa správne úrok z omeškania posúdil podľa
občianskoprávnych noriem a správne rozhodol, keď nárok žalobcu na úrok z omeškania
vo výške nad rozsah 7% zamietol.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu v časti, v ktorej odvolací súd rozsudok súdu
prvého stupňa potvrdil, podal včas dovolanie žalobca. Navrhol rozsudok odvolacieho súdu
v napadnutej časti zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. K prípustnosti dovolania uviedol,
že postupom prvostupňového súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. V rozsudku
súdu prvého stupňa totiž chýba v časti úrokov z omeškania odôvodnenie použitia ustanovenia
§ 517 OZ napriek tomu, že sa domáhal priznania výšky úrokov zodpovedajúcej
obchodnoprávnej úprave. Správne mal odvolací súd rozsudok okresného súdu v tejto časti
zrušiť a nie sám uvádzať v potvrdzujúcom rozsudku dôvody, pre ktoré považoval rozhodnutie
súdu prvého stupňa v tejto časti za správne. Keďže odvolací súd má mať iba úlohu
prieskumnú, uvedený postup považoval za odňatie jednej inštancie konania. Za odňatie
možnosti konať pred súdom považoval aj použitie úplne nesprávneho záväzného právneho
predpisu odvolacím súdom. Okrem toho namietal, že ani odôvodnenie rozhodnutia
odvolacieho súdu nespĺňa zákonné požiadavky § 157 O.s.p. Odvolaciemu súdu vytýkal, že
pri posúdení povahy vzťahu medzi obcou a podnikateľmi bez ďalšieho prevzal judikatúru ČR,
hoci ide o judikatúru iného štátu, ktorej použitie na daný prípad je nenáležité. V ďalšej časti
dovolania namietal nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom.
Žalovaný sa k dovolaniu žalobcu nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania, skúmal predovšetkým jeho prípustnosť. Dospel
pritom k záveru, že dovolaním je napadnutá tá časť rozsudku odvolacieho súdu, proti ktorej
nie je prípustné, preto ho odmietol.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V preskúmavanej veci žalobca napadol dovolaním rozsudok odvolacieho súdu
v tej jeho časti, v ktorej odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa (§ 219 O.s.p.).
Podmienky prípustnosti dovolania smerujúceho proti potvrdzujúcemu rozsudku
odvolacieho súdu sú upravené v ustanoveniach § 237 a § 238 ods. 2 a 3 O.s.p.
Rozhodnutiu odvolacieho súdu nepredchádzalo rozhodnutie dovolacieho súdu
obsahujúce právny názor v tejto veci. Dovolanie podľa § 238 ods. 2 O.s.p. preto neprichádza
do úvahy. Nejedná sa ani o rozsudok, vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť
dovolania, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu a ani nešlo
o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil
neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Dovolanie nie je preto
prípustné ani podľa § 238 ods. 3 O.s.p.
V ustanovení § 237 O.s.p. sú vymenované vady, ktoré sú dôvodom prípustnosti
dovolania smerujúceho proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu. V zmysle tohto
zákonného ustanovenia je dovolanie prípustné, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí
do právomoci súdov, ak ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť
účastníkom konania, ak účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, ak v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv
začalo konanie, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom a ak rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval
senát (písm. a/ až g/). Treba zdôrazniť, že prípustnosť dovolania nie je založená už tým, že
dovolateľ určitú vadu konania tvrdí, ale až zistením, že konanie je takou vadou skutočne
postihnuté.
Existencia niektorej z vyššie uvedených vád dovolacím súdom nebola v konaní
zistená. Dovolanie nie je preto prípustné ani podľa týchto zákonných ustanovení.
Pokiaľ dovolateľ v dovolaní tvrdil, že postupom okresného súdu mu bola odňatá
možnosť pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., lebo v dôvodoch rozhodnutia
nereagoval na argumenty v súvislosti s priznaním výšky úrokov podľa Obchodného
zákonníka a použil len odkaz na ustanovenie § 517 OZ treba uviesť, že žalobca v návrhu
na začatie konania (a ani počas konania) neuviedol žiadne argumenty, ktorými
by odôvodňoval uplatnenú výšku úrokov v zmysle Obchodného zákonníka. V záverečnej reči
v konaní pred súdom prvého stupňa, ktorú žalobca urobil písomnou formou (viď písomné
podanie z 10. októbra 2011 č. l. 281 a nasl. spisu), sám uvádza, že „medzi účastníkmi išlo
o vzťah z bezdôvodného obohatenia, nakoľko preukázané skutočnosti napĺňajú znaky
skutkovej podstaty hmotnoprávnej normy § 451 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka“ (viď
str. 2 tohto podania) a teda sám, právny vzťah medzi účastníkmi vzniknutý považuje za vzťah
občianskoprávny. Súd prvého stupňa nemal žiaden dôvod osobitne v rozsudku vysvetľovať,
prečo na nárok týkajúci sa príslušenstva použil Občiansky zákonník a nie Obchodný
zákonník. Nemožno mu preto vyčítať, že v odôvodnení rozhodnutia v časti týkajúcej
sa úrokov z omeškania sa obmedzil len na odkaz príslušných ustanovení zákona, ktoré
na tento nárok aplikoval.
Žalobca až v odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa namietal, že okresný súd
nesprávne právne vec posúdil, keď na zistený skutkový stav o omeškaní žalovaného
s vrátením bezdôvodného obohatenia aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka. V tejto
situácii nemožno považovať za nesprávny ani postup odvolacieho súdu, ktorý po nariadení
pojednávania (na ňom sa účastníci mali možnosť vyjadriť k novému, doposiaľ žalobcom
nepoužitému právnemu hodnoteniu veci) sám posúdil opodstatnenosť námietok žalobcu
a vo veci rozhodol. Zhodne so súdom prvého stupňa dospel k záveru, že na nárok týkajúci
sa úroku z omeškania treba v danom prípade použiť ustanovenia Občianskeho zákonníka a nie
Obchodného zákonníka. Treba zdôrazniť, že súd je ten, ktorý pozná právo a ktorému
prislúcha právne posúdenie veci. Nejde teda o prípad, kedy by odvolací súd potvrdil rozsudok
súdu prvého stupňa z iného právneho dôvodu vychádzajúceho zo skutočností, ktoré neboli
žalobcom tvrdené a ktorými sa ani prvostupňový súd nezaoberal. Námietka dovolateľa, že mu
odvolací súd vzal týmto postupom jednu inštanciu v konaní preto neobstojí.
Za nedôvodnú treba považovať aj námietku dovolateľa týkajúcu sa nedostatku
odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu. Odvolací súd v odôvodnení rozsudku uviedol,
k akému názoru dospela súdna prax v rámci otázky použitia právneho predpisu
na príslušenstvo pohľadávky v prípade, že predmetom konania je vydanie bezdôvodného
obohatenia plnením bez právneho dôvodu. Stručne uviedol, čo považuje v danej veci
za rozhodujúce pri objasnení, ktorú právnu úpravu treba v súvislosti s príslušenstvom
pohľadávky použiť. Jasne a výstižne vysvetlil, prečo v danom prípade ide o bezdôvodné
obohatenie, ktoré má povahu predovšetkým výkonu vlastníckeho práva a z čoho tak usúdil
a teda, prečo nebolo možné hodnotiť medzi účastníkmi vzniknutý právny vzťah ako obchodný
záväzkový vzťah a následne na nárok úroku z omeškania použiť ustanovenie § 369 Obch. zák.
Tým dal odpovede aj na námietky žalobcu uvedené v odvolaní, ktoré mali podstatný význam
pre rozhodnutie vo veci. Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel preto k záveru, že
skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené
a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a teda, že odôvodnenie dovolaním
napadnutého rozsudku odvolacieho súdu spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157
ods. 2 O.s.p.). Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje
rozhodnutie podľa predstáv žalobcu. Žalobca preto neopodstatnene namieta, že konajúce súdy
zaťažili konanie vadou v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Dovolateľom namietaná nesprávnosť právneho posúdenia veci, na ktorom
rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva, nie je vadou konania v zmysle § 237 O.s.p.
a prípustnosť dovolania nezakladá.
Na základe uvedeného možno uzavrieť, že dovolací súd nezistil skutočnosti, ktoré
by opodstatňovali prípustnosť dovolania podľa § 237 O.s.p. a keďže dovolanie nie je
prípustné ani podľa § 238 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky mimoriadny opravný
prostriedok dovolateľa odmietol podľa § 218 ods. l písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5
Žalovaný mal v dovolacom konaní úspech, preto mu patrí právo na náhradu trov
konania proti žalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 veta prvá O.s.p. v spojení s § 224
ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Žalovanému však v dovolacom konaní žiadne trovy
nevznikli, preto mu neboli priznané.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 30. júla 2014
JUDr. Daniela Švecová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Zuzana Pudmarčíková