Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
99e/397764.5d3758.pdf
PDF · 131.41 KB
No categories available
3Oboer/210/2013
Najvyšší súd 3Oboer/210/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného P., s. r. o., so sídlom
A., IČO: X., zastúpeného V., s. r. o., so sídlom K., IČO: X., proti povinnému L., nar. X.,
bytom T.T., o vymoženie pohľadávky 931,08 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom
súde Košice - okolie pod sp. zn. 12Er/2051/2012, o dovolaní oprávneného proti uzneseniu
Krajského súdu v Košiciach z 20. decembra 2012 sp. zn. 15CoE/446/2012, takto
rozhodol:
Dovolanie oprávneného o d m i e t a.
Povinnému n e p r i z n á v a náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e :
Oprávnený podal súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie na vymoženie
931,08 eur s príslušenstvom; povinnosť povinného zaplatiť mu túto sumu preukazoval
rozhodcovským rozsudkom S. pri R., a. s., sp. zn. IIC12100213 zo dňa 02. 12. 2011. Súdny
exekútor JUDr. R. následne v zmysle § 44 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len
„Exekučný poriadok“) požiadal Okresný súd Košice - okolie o vydanie poverenia
na vykonanie exekúcie. Okresný súd Košice – okolie uznesením z 13. 09. 2012 č. k.
12Er/2051/2012-51 zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie. Zamietnutie žiadosti odôvodnil vyslovením záveru o neprijateľnosti rozhodcovskej
doložky nachádzajúcej sa v úverovej zmluve z 19. 09. 2008 (vo všeobecných obchodných
podmienkach pre úver článok 10).
Prvostupňový súd dospel k záveru, že dojednanie rozhodcovskej doložky tak ako je
tomu v predmetnej zmluve (rozhodcovská doložka sa nachádza v prechodných a záverečných
ustanoveniach obchodných podmienok pre úver, podpisom zmluvy povinný súčasne vyslovil
súhlas so všeobecnými podmienkami bez toho, aby ich mohol meniť či dopĺňať,
rozhodcovská doložka teda nebola dojednaná individuálne, miesto rozhodcovského konania
bolo dojednané neprimerane ďaleko do bydliska povinného, avšak blízko sídla oprávneného,
v prípade sporu núti rozhodcovská doložka spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému
konaniu, čím spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán
v neprospech spotrebiteľa), ktorú súd posúdil ako spotrebiteľskú je v rozpore s vnútroštátnymi
predpismi upravujúcimi režim spotrebiteľských zmlúv a ustanoveniami smernice Rady
93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.
Dojednanie predmetnej rozhodcovskej doložky je neplatné a predstavuje neprijateľnú
podmienku. Exekučný titul bol vydaný na základe neplatného ustanovenia zmluvy, bol vtedy
vydaný v rozpore so zákonom. Prvostupňový súd preto žiadosť súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie zamietol v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
v spojení s § 45 ods. 1 a 2 zákona o rozhodcovskom konaní.
Na odvolanie oprávneného Krajský súd v Košiciach uznesením z 20. decembra 2012
sp. zn. 15CoE/446/2012 napadnuté uznesenie potvrdil. V odôvodnení uviedol, že sa zhoduje
s odôvodnením napadnutého uznesenia, a preto sa v súlade s ustanovením § 219 ods. 2
O. s. p. obmedzil na konštatovanie ich správnosti. Na ich doplnenie dodal, že v danom
prípade právny vzťah vznikol na základe zmluvy o úvere z obsahu, ktorej vyplýva, že
povinný uzavrel zmluvu o úvere ako fyzická osoba – nepodnikateľ. Z tohto dôvodu súd
prvého stupňa správne na posúdenie právneho vzťahu aplikoval ustanovenia Občianskeho
zákonníka týkajúce sa spotrebiteľských zmlúv. Navyše oprávneným nebol v priebehu
odvolacieho konania tvrdený ani preukázaný opak. Odvolací súd sa stotožnil s názorom
prvostupňového súdu, podľa ktorého dojednaná rozhodcovská doložka predstavuje
neprijateľnú zmluvnú podmienku v zmysle ustanovenia § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka,
v zmysle ustanovenia § 53 ods. 4 písm. r/ citovaného zákona za neprijateľné podmienky
uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci
dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne
v rozhodcovskom konaní. Súd prvého stupňa správne uviedol, že rozhodcovská doložka
v zmluve o úvere je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, ktorá je v zmysle ustanovenia § 53
ods. 4 Občianskeho zákonníka (v znení platnom v čase uzavretia zmluvy) neplatná.
Z týchto dôvodov odvolací súd nepovažoval odvolanie oprávneného za dôvodné,
a preto napadnuté uznesenie ako vecne správne potvrdil v zmysle ustanovenia § 219 ods. 1
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podal dovolanie oprávnený, ktorý žiadal,
aby dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu zmenil a poveril súdneho exekútora vykonaním
exekúcie, alternatívne, aby dovolací súd zrušil uznesenie súdu prvého a druhého stupňa a vec
vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania odôvodnil ustanovením
§ 238 ods. 3 O. s. p., t. j., že dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku
svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého
stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa
§ 153 ods. 3 a 4 a ustanovením § 237 písm. a/, d/, e/, f/ O. s. p., že sa rozhodlo vo veci, ktorá
nepatrí do právomoci súdov, že v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej
veci sa už prv začalo konanie, nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol
potrebný, účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom a ako
dovolací dôvod uvádzal, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237, konanie je postihnuté
inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. a/ až c/ O. s. p.). Podľa jeho
názoru exekučný súd nie je oprávnený skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského
rozsudku, rozhodcovské konanie ani zmluvu, na základe ktorej bol vydaný. Vo veci je daná
prekážka právoplatne rozhodnutej veci. Považoval za neprijateľné, aby súd poprel prípustnosť
a vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku, pretože nebol podaný návrh na začatie konania
o jeho zrušenie, hoci podľa zákona bol potrebný a taktiež boli splnené všetky podmienky
pre právoplatnosť a vykonateľnosť rozsudku. Odňatie možnosti pred súdom konať
vyvodzoval zo skutočnosti, že rozhodnutia súdov nižších stupňov neboli dostatočne
odôvodnené. Vyčítal súdom oboch stupňov, že mu odopreli právo na výkon rozhodnutia
vyplývajúce z rozhodcovského rozsudku na základe nesprávneho právneho posúdenia veci
(predovšetkým pokiaľ ide o posúdenie otázky o existencii neprijateľnej podmienky
dojednanej v úverovej zmluve, záveru o absolútnej neplatnosti rozhodcovskej doložky,
výkladu ustanovenia § 53 Občianskeho zákonníka, § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, § 45
zákona o rozhodcovskom konaní, či povinností podľa ustanovení zákona o bankách)
prvostupňovým a odvolacím súdom. V dôvodoch dovolania podrobne rozoberal skutkový
a právny stav veci, význam rozhodcovského konania, ktoré porovnáva s občianskym súdnym
konaním. Poukázal na význam ochrany práv spotrebiteľa vo svetle implementovanej
Smernice Rady 93/13/EHS do právneho poriadku Slovenskej republiky a jej skutočný význam
v judikatúre ESD s prihliadnutím na závery prijaté v konkrétne uvádzaných prípadoch.
Povinný sa k podanému dovolaniu nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.), po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a
ods. 3 O. s. p.) skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému
ho zákon pripúšťa.
Podľa § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle
§ 239 ods. 1 O. s. p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací
súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia
návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.) na zaujatie
stanoviska. V zmysle § 239 ods. 2 O. s. p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu
odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd
vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide
o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu
na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide
o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné
(nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré oprávnený napadol dovolaním nemá znaky
žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil
uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu
uvedenému v § 239 ods. 2 písm. a/ až c/ O. s. p. Dovolanie oprávneného preto podľa
ustanovení § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. nie je prípustné.
Dovolateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania z ust. § 238 ods. 3 O. s. p. V uvedenom
ustanovení je však upravená prípustnosť dovolania proti rozsudku. Oprávnený však
v podanom dovolaní napáda nie rozsudok, ale uznesenie odvolacieho súdu, a preto je
vylúčené, aby bola prípustnosť dovolania založená týmto ustanovením.
Prípustnosť dovolania oprávneného by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy
len, ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/
O. s. p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (rozsudku
aj uzneseniu) a z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet
konania významný. Ak je konanie postihnuté niektorou z vád uvedených v § 237 O. s. p.
možno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne
neprípustné. Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O. s. p., ale nie je významný
subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k niektorej z vád vymenovaných
v tomto ustanovení, ale rozhodujúce je zistenie, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Oprávnený procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O. s. p. netvrdil
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
Dovolateľ namieta, že v danom prípade sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí
do právomoci súdov (§ 237 písm. a/ O. s. p.).
V občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci,
ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych
vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány (§ 7 ods. 1
O. s. p.). V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov
verejnej správy (viď bližšie § 7 ods. 2 O. s. p.). Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy
v občianskom súdnom konaní len, ak to ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3 O. s. p.).
Nedostatok právomoci súdu sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá
má ten dôsledok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť
a vec postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu
je daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.
V danom prípade dovolateľ procesnú vadu konania uvedenú v § 237 písm. a/ O. s. p.
nevyvodzuje z toho, že súdy vôbec nemali konať a rozhodovať. Ich právomoc konať
v exekučnom konaní nepopiera. Vyčíta im iba, že „nedisponujú legitimáciou určovať
existenciu či neexistenciu práva, skúmať podmienky predchádzajúce vzniku exekučného
titulu a konštatovať neprijateľnosť zmluvných podmienok“ a teda, že bez zákonom zvereného
oprávnenia v exekučnom konaní skúmali existenciu rozhodcovskej zmluvy Dovolateľ tu teda
namieta, že rozhodnutia súdov spočívajú na nesprávnej aplikácii a interpretácii ustanovení
zákona. Z určujúceho – obsahového – hľadiska (viď § 41 ods. 2 O. s. p.) nejde zo strany
oprávneného o námietku nedostatku právomoci súdov, ale o námietku inú vo väzbe na otázku
zákonnosti a vecnej správnosti právnych záverov súdov, na ktorých v danom prípade založili
svoje rozhodnutia.
Oprávnený takto formulovanou námietkou nedostatku právomoci súdov (§ 237
písm. a/ O. s. p.) dostatočne nezohľadňuje, že ním napadnuté rozhodnutie bolo vydané
v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona
(viď napríklad ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku).
Dovolateľ namieta vadu podľa § 237 písm. d/ O. s. p., t. j., že sa v tej istej veci už prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie.
Podľa § 159 ods. 3 O. s. p. len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednať
znova.
Podľa § 103 O. s. p. súd kedykoľvek za konania prihliada na to, či sú splnené
podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).
Podľa § 104 ods. 1 veta prvá O. s. p. platí, že ak ide o taký nedostatok podmienky
konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.
Prekážka rozsúdenej veci svojou podstatou patrí k procesným podmienkam a jej
existencia v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. V zmysle tejto prekážky
nemôže sa o veci, o ktorej sa už právoplatne rozhodlo, rozhodnúť znova. Pojem „tá istá vec“
treba vykladať v tom zmysle, že musí ísť o tých istých účastníkov a ten istý predmet konania,
t. j., že ide o totožný nárok uplatnený z totožného skutkového základu.
Z obsahu spisu vyplýva, že konaniu vo veci exekúcie oprávneného P., s. r. o.,
so sídlom v B., IČO: X.X., proti povinnému L., nar. X., bytom T., o vymoženie pohľadávky
931,08 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Košice – okolie pod sp. zn.
12Er/2051/2012 nepredchádzalo žiadne iné konanie na súde a vo veci nebolo predtým
rozhodnuté. Vzhľadom na uvedené konanie nie je zaťažené dovolateľom namietanou vadou
Z obsahu dovolania oprávneného ďalej vyplýva, že namieta vadu podľa § 237 písm. e/
O. s. p. a túto vyvodzuje zo skutočnosti, že súdy skúmali splnenie podmienky pre vydanie
rozhodcovského rozsudku, hoci povinný skúmanie splnenia týchto podmienok nežiadal.
Ustanovenie § 237 písm. e/ O. s. p. zakladá prípustnosť dovolania z dôvodu
nedostatku jednej z neodstrániteľných podmienok konania, návrhu na začatie konania. Táto
vada však zistená nebola.
Exekučný súd totiž v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, o ktorej žiadosti rozhodne v lehote 15 dní (§ 44
Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového hľadiska (§ 41 ods. 2
O. s. p.) nejde zo strany oprávneného o námietku nedostatku návrhu na začatie konania
v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O. s. p., ale o námietku inú, ktorú oprávnený uvádza
vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych záverov súdov (ich
právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutie.
Na námietku oprávneného, že exekučný súd v exekučnom konaní nie je oprávnený ex offo
skúmať povahu rozhodcovskej doložky dovolací súd na podstatu a zmysel tejto námietky
prihliadal iba v súvislosti so skúmaním, či v konaní na súdoch nižších stupňov nedošlo k vade
v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. O procesnú vadu konania uvedenú v tomto zákonom
ustanovení ide tiež v prípade zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, ak pre to neboli splnené zákonom stanovené podmienky, takým
zastavením sa totiž oprávnenému odopiera právo na výkon vykonateľného rozhodnutia.
Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že v danej veci nešlo ani o prípad
zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
v procesnej situácii, v ktorej pre toto zamietnutie neboli splnené zákonné predpoklady. Súdy
správne skúmali, či v danej veci boli splnené podmienky pre zamietnutie žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, a to posudzovaním platnosti
rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci, t. j. vo veci vyplývajúcej
zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah založený právnou
skutočnosťou – spotrebiteľskou zmluvou). V exekučnom konaní tak realizovali svoje
oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j.
oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom. Pokiaľ súdy
po konštatovaní o neprijateľnosti a tým aj neplatnosti rozhodcovskej doložky z dôvodu, že
nebola individuálne dojednaná a že spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech povinného, rozhodli o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, tým neodňali oprávnenému možnosť konať pred
súdom.
Podľa názoru dovolateľa uznesenie odvolacieho súdu nebolo riadne odôvodnené.
Vzhľadom na uvedenú námietku oprávneného bolo potrebné zaujať právny záver
o tom, či nedostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia zakladá procesnú vadu konania
v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. alebo či má za následok (len) procesnú vadu konania v zmysle
§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.
Je potrebné uviesť, že vada konania uvedená v § 237 písm. f/ O. s. p. znamená vždy
porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a slobôd (napr. II. ÚS 261/06). To však neznačí, že by zároveň nevyhnutne
platil aj opak, teda to, že každé porušenie práva na spravodlivý súdny proces dosahuje až
intenzitu vady konania v zmysle § 237 O. s. p.
Ústava Slovenskej republiky neupravuje aké dôsledky majú jednotlivé procesné
nesprávnosti, ku ktorým v praxi dochádza v konaní pred súdmi ani nestanovuje predpoklady
ich možnej nápravy v opravnom konaní. Bližšiu úpravu ústavne garantovaného práva
na súdnu ochranu obsahuje Občiansky súdny poriadok, ktorý vo svojich ustanoveniach
predpokladá aj možnosť vzniku určitých procesných pochybení súdu v občianskom súdnom
konaní. V nadväznosti na podstatu, význam a procesné dôsledky týchto pochybení upravuje
Občiansky súdny poriadok aj predpoklady a podmienky, za ktorých možno v dovolacom
konaní napraviť procesné nesprávnosti konania na súdoch nižších stupňov. Najzávažnejším
procesným vadám konania, ktoré sú taxatívne vymenované v § 237 O. s. p. pripisuje
Občiansky súdny poriadok osobitný význam – vady tejto povahy považuje za okolnosť
zakladajúcu prípustnosť dovolania (§ 237 O. s. p.) a zároveň tiež za prípustný dovolací dôvod
(§ 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p.). Aj niektorým ďalším procesným vadám konania
nedosahujúcim stupeň závažnosti procesných vád v zmysle § 237 O. s. p. pripisuje Občiansky
súdny poriadok význam. Iné vady, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
na rozdiel od procesných vád vymenovaných v § 237 O. s. p. považuje síce za relevantný
dovolací dôvod (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.) nie však za dôvod zakladajúci prípustnosť
dovolania.
Uvedený záver je obsiahnutý už v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 28. augusta 1997 sp. zn. 2Cdo/5/1997, ktoré bolo uverejnené v Zbierke stanovísk
najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 111/1998 (časť právnej
vety „konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.) aj vtedy, ak odvolací súd svoj právny záver riadne
neodôvodnil, takže jeho rozsudok zostal nepreskúmateľný“). Z tohto judikátu vychádza
dlhoročná ustálená rozhodovacia prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorá považuje
nedostatočné odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu za vadu konania, ktorá môže zakladať
dôvodnosť dovolania nie však jeho prípustnosť podľa § 237 ods. 1 O. s. p. O aktuálnosti
uvedeného judikátu svedčí okrem iných aj nedávne uznesenie Ústavného súdu Slovenskej
republiky z 10. novembra 2011 sp. zn. IV ÚS 481/2011, podľa ktorého uvedený právny názor
k výkladu § 237 písm. f/ O. s. p. považuje z ústavného hľadiska za akceptovateľný
a neporušujúci základné práva sťažovateľa.
Dovolací súd vychádzajúc z uvedeného judikátu preto dospel k záveru,
že na vytýkanú vadu rozhodnutia odvolacieho súdu - nedostatočné odôvodnenie by mohol
prihliadnuť len vtedy, ak by bolo dovolanie proti napadnutému rozhodnutiu prípustné z iného
dôvodu.
Dovolateľom namietané, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci a tiež, že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. b/, c/ O. s. p.) sú síce prípustnými dovolacími dôvodmi,
samotné ale prípustnosť dovolania nezakladajú. Dovolanie je v ustanoveniach Občianskeho
súdneho poriadku upravené ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý nemožno podať
proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu; pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky
prípustnosti dovolania, nemožno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému prieskumu,
a preto ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia.
Keďže prípustnosť dovolanie nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O. s. p.
a dovolacím súdom neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O. s. p. Najvyšší súd
Slovenskej republiky dovolanie oprávneného v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je
tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol.
O trovách dovolacieho konania rozhodol podľa § 243b v spojení s ust. § 142 ods. 1
O. s. p. tak, že ich náhradu povinnému nepriznal, pretože si náhradu trov dovolacieho konania
neuplatnil.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave, 14. augusta 2014
JUDr. Jana Zemaníková, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Bc. Ingrid Habánová