Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
60a/393421.32d7ba.pdf
PDF · 149.86 KB
No categories available
4ECdo/30/2014
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 4 ECdo 30/2014
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného B., so sídlom v B.,
IČO: X., v dovolacom konaní zastúpeného advokátskou kanceláriou V., so sídlom v B., za
ktorú koná advokát konateľ JUDr. J., proti povinnému J., bývajúcemu v L., o vymoženie
1 831,07 Eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Liptovský Mikuláš pod sp. zn.
10 Er 2033/2011, o dovolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Ţiline
z 26. júna 2013 sp. zn. 5 CoE 89/2013, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a.
Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Oprávnený podal súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie na vymoţenie
sumy 1 831,07 Eur s príslušenstvom. Povinnosť povinného zaplatiť mu vymáhanú sumu
preukazoval k návrhu pripojeným rozhodcovským rozsudkom z 12. augusta 2011 sp. zn. W.
vydaným Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri spoločnosti R., so sídlom v B.. Súdny
exekútor následne poţiadal v zmysle § 44 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti (exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len
„Exekučný poriadok“) Okresný súd Liptovský Mikuláš o vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie.
Okresný súd Liptovský Mikuláš (exekučný súd) uznesením z 10. februára 2012 č.k.
10 Er 2033/2011-38 ţiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie zamietol. Svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ustanovenia
§ 44 ods. 2, § 57 ods. 1 Exekučného poriadku a § 25 ods. 1, 2, 3 a § 51 ods. 3 zákona
č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní a s poukazom na to, ţe exekučný súd v kaţdom
štádiu konania skúma, či sú splnené podmienky formálnej a materiálnej vykonateľnosti
rozhodnutia. Zdôraznil, ţe formálnou vykonateľnosťou sa rozumie splnenie zákonom
predpísaných náleţitostí o doručovaní rozhodnutia, o uplynutí lehoty na plnenie a o podaní
resp. nepodaní riadneho opravného prostriedku. Exekučný súd nie je viazaný potvrdením
o vykonateľnosti rozhodnutia, preto preskúmal správnosť vyznačenia doloţky vykonateľnosti,
pričom zistil pochybenie pri doručovaní rozhodcovského rozsudku povinnému. Poukázal
na to, ţe rozhodcovský rozsudok sa musí doručiť účastníkovi konania do vlastných rúk a tzv.
fikciu doručenia moţno pouţiť iba v prípade, ak sú splnené všetky náleţitosti. Zákon
o rozhodcovskom konaní bliţšie neupravuje doručovanie do vlastných rúk, ale odkazuje
na ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku. Preto ak pri doručovaní zásielky do vlastných
rúk nebol dodrţaný postup uvedený v § 47 ods. 2 O.s.p. nemoţno povaţovať rozhodcovský
rozsudok za účinne doručený a tým spôsobilý nadobudnúť právoplatnosť. Uviedol,
ţe v preskúmavanej veci, z predloţenej fotokópie zásielky je síce údaj o dni neúspešného
pokusu o doručenie s výzvou o opakované doručenie avšak chýba údaj o dni, kedy
sa vykonalo opakované doručenie. Ak nie je dodrţaný zákonom vyţadovaný postup, súd ani
rozhodca nie je oprávnený konštatovať naplnenie fikcie vyznačením právoplatnosti.
Preskúmaním súd dospel k záveru, ţe predmetný exekučný titul má vadu formálnej
vykonateľnosti a teda sa dosiaľ nestal vykonateľným. Súd mal za to, ţe uvedeným postupom
bolo bez viny oprávneného porušené právo povinného na prejednanie veci na rozhodcovskom
súde v jeho neprítomnosti a právo na vyjadrenie sa ku všetkým vykonávaným dôkazom.
Na základe uvedeného súd zamietol ţiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
z dôvodu vady vykonateľnosti exekučného titulu.
Krajský súd v Ţiline na odvolanie oprávneného uznesením z 26. júna 2013 sp. zn.
5 CoE 89/2013 uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. V celom rozsahu sa stotoţnil
so závermi súdu prvého stupňa (skutkovými a právnymi) a s odôvodnením uznesenia súdu
prvého stupňa (§ 219 ods. 2 O.s.p.).
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podal včas dovolanie oprávnený. Navrhol,
aby dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu zmenil a poveril súdneho exekútora vykonaním
exekúcie, alebo aby uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec
vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnil dovolacími dôvodmi
uvedenými v ustanovení § 241 ods. 2. písm. a/, b/, c/ O.s.p.; dovolací dôvod podľa § 241
ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s ustanoveniami § 237 písm. a/, d/, e/, f/ O.s.p., keď súd
rozhodol nad rámec svojej právomoci, v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo, nepodal
sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, účastníkom konania
sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom). Podľa názoru dovolateľa právoplatný
rozhodcovský rozsudok disponuje atribútom právnej záväznosti rovnako ako právoplatný
rozsudok všeobecného súdu, a je po uplynutí lehoty na plnenie vykonateľný, t.j. spôsobilý byť
podkladom pre exekúciu. Právoplatný rozhodcovský rozsudok je teda prekáţkou pre opätovné
prejednanie veci. Exekučný súd nie je preto oprávnený skúmať „materiálnu správnosť
rozhodcovského rozsudku, rozhodcovské konanie, ani zmluvu, na základe ktorej bol vydaný.“
Ak tak exekučný súd v danej veci urobil, konal v rozpore s ustanovením § 159 ods. 3 O.s.p.
Za neprijateľné povaţoval ďalej to, aby súd poprel právoplatnosť a vykonateľnosť
rozhodcovského rozsudku, hoci sa nepodal návrh na začatie konania o jeho zrušení, podanie
ktorého bolo podľa zákona potrebné (§ 40 zákona o rozhodcovskom konaní). Ak napriek
tomu konanie prebehlo, ide o prípad vady uvedenej v § 237 písm. e/ O.s.p. Taktieţ namietal,
ţe postupom súdov mu bola odňatá moţnosť konať pred súdom a bolo porušené jeho právo
na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Odňatie moţnosti konať pred súdom
odôvodnil tým, ţe mu nebolo umoţnené riadne a zákonným spôsobom uplatniť priznané
právo z rozhodcovského rozsudku v exekučnom konaní, a ţe prvostupňový i odvolací súd
nedostatočne odôvodnili svoje rozhodnutia. Nesúhlasil s názorom exekučného súdu,
ţe v exekučnom konaní je exekučný súd oprávnený ex offo skúmať meritórny súlad
rozhodcovského rozsudku s hmotnoprávnou úpravou, a teda ţe z úradnej moci je oprávnený
rozhodovať o neprijateľnosti rozhodcovskej doloţky. Podľa oprávneného exekučnému súdu
to neumoţňuje ţiadne zákonné ustanovenie. Pri skúmaní dôvodov zamietnutia ţiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
sa exekučný súd musí obmedziť len na také dôvody, ktoré majú povahu skutkovo zjavných
dôvodov. Nemôţe preskúmavať rozhodcovský rozsudok z hľadiska jeho súladu so všeobecne
záväznými predpismi. Exekučný súd nie je totiţ vecne príslušný vo veci konať ako súd vyššej
inštancie, kasačný súd alebo súd konajúci o opravnom prostriedku (zákon mu neumoţňuje
vykonávať dokazovanie vo veci samej, zrušiť alebo zmeniť výrok rozsudku, ktorým
sa rozhodlo vo veci samej). Rovnako ani ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní
neumoţňuje exekučnému súdu skúmať vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, teda
hodnotiť skutkovú a právnu stránku prípadu. Tejto zásade zodpovedá aj vymedzenie dôvodov
pre zastavenie exekúcie, včítane dôvodu uvedeného pod písm. c/ ustanovenia § 45
ods. 1 citovaného zákona (toto ustanovenie odkazuje nie na konkrétny obsah plnenia,
ale na jeho povahu). Za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie povaţoval
nepostačujúce odôvodnenie rozhodnutia exekučného súdu, ako aj odvolacieho súdu.
Namietal, ţe v dôsledku nedostatočného odôvodnenia nemal moţnosť podať kvalifikované
odvolanie proti uzneseniu exekučného súdu, a ţe odvolací súd sa vôbec nezaoberal ani tými
odvolacími dôvodmi, ktoré v odvolaní uviedol. Dovolanie odôvodnil tieţ tým, ţe súdy niţších
stupňov povaţovali nesprávne zmluvu o úvere za zmluvu spotrebiteľskú v zmysle
Občianskeho zákonníka, a tak na uvedený zmluvný vzťah nesprávne aplikovali ustanovenia
na ochranu spotrebiteľa obsiahnuté v Občianskom zákonníku, a ţe záver súdov niţších
stupňov, podľa ktorého rozhodcovská doloţka ja neplatná, je nesprávnou aplikáciou
ustanovenia § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka, ktoré navyše v čase dojednania
rozhodcovskej doloţky nebolo účinné.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený v súlade s § 241
ods. 1 O.s.p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.),
či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno dovolaním napadnúť.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu.
V zmysle § 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné,
ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci
postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.)
na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým
sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil
vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu
rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)
cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území
Slovenskej republiky.
Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadol oprávnený dovolaním, nemá znaky
ţiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil
uznesenie súdu prvého stupňa, a nesmeruje ani proti potvrdzujúcemu uzneseniu uvedenému
v ustanovení § 239 ods. 2 písm. a/ aţ c/ O.s.p. Dovolanie oprávneného preto podľa § 239
ods. 1 a ods. 2 O.s.p. prípustné nie je.
Prípustnosť dovolania oprávneného by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,
len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu (aj uzneseniu),
ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval
ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať
pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto
samosudcu rozhodoval senát.
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet
konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p.,
moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné
(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237
O.s.p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade
vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Oprávnený procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/, g/ O.s.p. netvrdil
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
Dovolateľ v predmetnej veci vadu konania podľa § 237 písm. a/ O.s.p. vyvodzoval
v súvislosti s nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku a § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, keď sa súdy
postavili do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie titulu, metódou, ktorá
v rámci zverenia právomoci ako exekučným súdom neprináleţí. Z uvedeného je zrejmé,
ţe dovolateľ namietal nesprávnu aplikáciu a výklad Exekučného poriadku, resp. namietal
nesprávne právne posúdenie veci. Za týchto okolností dospel k záveru, ţe súdy rozhodovali
vo veci, ktorá patrí do ich právomoci, keď napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom
konaní, v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona (napr. § 29,
§ 38 ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku). Námietka dovolateľa o existencii vady
konania v zmysle § 237 písm. a/ O.s.p. nie je dôvodná.
Pokiaľ ide o dovolateľom namietanú existenciu prekáţky rei iudicatae (§ 237
písm. d/ O.s.p.) treba uviesť, ţe táto patrí k procesným podmienkam konania a jej existencia
(zistenie) v kaţdom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Jej podstata spočíva v tom,
ţe právoplatný rozsudok predstavuje vec rozsúdenú, v ktorom prípade sa vylučuje moţnosť
totoţnú vec znova prejednať a o nej rozhodnúť. O tú istú vec ide vtedy, keď
v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom uţ bolo právoplatne rozhodnuté,
a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania
je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený ţalobným petitom vyplýva
z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých uţ bol pôvodne uplatnený (t.j. ak vyplýva
z rovnakého skutku). O totoţnosť účastníkov ide najmä vtedy, ak v novom konaní ide o ten
istý nárok medzi tými istými účastníkmi. Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade,
ak v novom konaní vystupujú právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania,
či uţ z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej sukcesie. Toto procesné ustanovenie sa uplatní
aj v exekučnom konaní (§ 251 ods. 4 O.s.p.).
V posudzovanej veci z obsahu spisu vyplýva, ţe konaniu vo veci exekúcie
oprávneného B., so sídlom v B., proti povinnému J., bývajúcemu v L., o vymoţenie sumy
1 831,07 Eur, nepredchádzalo ţiadne iné exekučné konanie s tým istým predmetom konania,
a ktoré by sa týkalo tých istých účastníkov. Prekáţku rozsúdenej veci pre exekučné konanie
netvorí právoplatný rozhodcovský rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní, a to ani vtedy,
ak exekučný súd skúma, či exekučný titul vydaný vo forme rozhodcovského rozsudku, je
materiálne vykonateľný. Z povahy rozhodcovského konania, ktoré je v zákonom
vymedzených prípadoch alternatívnou moţnosťou k súdnemu sporovému konaniu totiţ
vyplýva, ţe jeho rezultátom môţe byť titul, splnenia ktorého sa moţno domáhať vykonaním
exekúcie.
Oprávnený preto neopodstatnene namieta, ţe súdy niţších stupňov zaťaţili konanie
vadou uvedenou v § 237 písm. d/ O.s.p.
Podľa názoru oprávneného je konanie súdov niţších stupňov postihnuté aj vadou
podľa § 237 písm. e/ O.s.p., ktorej sa mali, ako to vyplýva z obsahu dovolania, dopustiť tým,
ţe nebol podaný návrh na zrušenie rozhodcovského rozsudku, hoci podľa zákona to bolo
potrebné.
Podľa dovolacieho súdu o takúto vadu v posudzovanej veci nejde.
Ustanovenie § 237 písm. e/ O.s.p. zakladá prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku
jednej z neodstrániteľných podmienok konania, návrhu na začatie konania; ak konanie
prebieha napriek nedostatku návrhu a nejde o prípad, kedy súd môţe konať aj bez návrhu,
je treba konanie zastaviť.
Exekučný súd ale v danej veci začal konať na základe ţiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní
od jej doručenia (§ 44 Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového –
hľadiska (§ 41 ods. 2 O.s.p.) nejde zo strany oprávneného o námietku nedostatku návrhu
na začatie konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., ale o námietku inú, ktorú
oprávnený uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu súdov niţších
stupňov.
Oprávnený v dovolaní tieţ namieta, ţe súdy mu v konaní odňali moţnosť
pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Podľa § 237 písm. f/ O.s.p. je dovolanie prípustné, ak bola účastníkovi odňatá
moţnosť konať pred súdom.
Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je procesne
nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme moţnosť
pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho
súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv. Súdna prax
je jednotná v tom, ţe za porušenie práva v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. treba povaţovať
aj rozhodnutie exekučného súdu o zamietnutí ţiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, ak pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom
stanovené podmienky. Výsledkom takéhoto rozhodnutia je totiţ zastavenie exekúcie,
čím sa oprávnenému v exekučnom konaní odopiera právo na výkon vykonateľného
rozhodnutia (porovnaj uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
6 Cdo 24/2010 a sp. zn. 3 Cdo 209/2008).
Súd prvého stupňa sa v danej veci najprv zaoberal skúmaním splnenia podmienky
formálnej vykonateľnosti rozhodnutia so záverom, ţe táto splnená nebola a preto ďalej
uţ neskúmal splnenie materiálnych predpokladov vykonateľnosti daného rozhodnutia.
I napriek uvedenému a vzhľadom na obsah dovolania oprávneného dovolací súd
poznamenáva, ţe exekučný súd, ktorý koná o návrhu na nútený výkon právoplatného
rozhodcovského rozsudku, je pri rozhodovaní o ţiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie oprávnený aj bez návrhu (ex offo) posúdiť platnosť
rozhodcovskej doloţky, na základe ktorej rozhodcovský súd zaloţil svoju právomoc.
Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma ţiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul; ak ide o exekučné
konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999
Z.z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd
nezistí rozpor ţiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia ţiadosti
písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul
podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/. Ak súd zistí rozpor ţiadosti alebo návrhu alebo exekučného
titulu so zákonom, ţiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne.
Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky uţ v uznesení z 13. októbra 2011 sp. zn.
3 Cdo 146/2011 uverejnenom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky č. 3 rok 2012 pod rad. č. 46, (dostupnej na internetových stránkach
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky W.), zaujal stanovisko, ţe pokiaľ oprávnený v návrhu
na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný
súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe
uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Vychádzal pritom z jednotného názoru súdnej praxe, ţe uţ
v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na
vykonanie exekúcie, sa exekučný súd v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, okrem
iného, zaoberá tým, či rozhodnutie (iný titul) uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo
vydané v súlade so zákonom, t.j. či bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či
z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisoch ide o rozhodnutie (iný titul)
vykonateľné tak po stránke formálnej (z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie,
v ktorom bolo vydané), ako aj materiálnej (z aspektu obsahových náleţitostí rozhodnutia –
jednak určitosti, zrozumiteľnosti, a presnosti označenia subjektov práv a povinností, jednak
vyjadrenia uloţenej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať).
Exekučný súd je teda uţ v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov
pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie bezpochyby oprávnený
okrem iného posúdiť, či oprávneným označený exekučný titul (ne)bol vydaný k tomu
kompetentným orgánom a tieţ, či je vykonateľný po stránke formálnej t.j., ţe formálna
vykonateľnosť bola splnená dodrţaním zákonom predpísaných náleţitostí o doručení
rozhodnutia, o uplynutí lehoty na plnenie a o podaní (alebo nepodaní) riadneho opravného
prostriedku. Potvrdenie o vykonateľnosti rozhodnutia je potvrdením o jeho formálnej
vykonateľnosti. Exekučný súd je oprávnený skúmať, či sú podmienky formálnej
vykonateľnosti skutočne splnené. Dovolací súd poznamenáva, ţe potvrdenie o vykonateľnosti
rozhodnutia nie je pre exekučný súd záväzné.
V preskúmavanej veci bol preto plne opodstatnený a zákonnom podloţený postup
exekučného súdu, ktorý po podaní ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
skúmal, či oprávneným označený exekučný titul je vykonateľný po stránke formálnej.
Keďţe exekučný súd zistil uţ pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,
ţe exekučný titul vo forme rozhodcovského rozsudku predloţeného oprávneným, je v rozpore
so zákonom, dospel k správnemu záveru, ţe nie sú splnené podmienky pre udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie. Pokiaľ súd prvého stupňa predmetnú ţiadosť zamietol a odvolací súd
jeho rozhodnutie potvrdil, nešlo o taký prípad zamietnutia ţiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, kedy pre toto rozhodnutie neboli splnené
zákonné predpoklady. Postup súdov niţších stupňov nemal preto za následok odňatie
moţnosti oprávnenému pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Podľa názoru dovolacieho súdu nie je opodstatnená ani námietka dovolateľa týkajúca
sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí exekučného
a odvolacieho súdu.
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhované dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Podľa § 167 ods. 2 O.s.p. ak nie je ďalej ustanovené inak, pouţijú sa na uznesenie
primerane ustanovenia o rozsudku.
Je nepochybné, ţe jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je aj právo
účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva
odpoveď na všetky relevantné právne a skutkové otázky súvisiace s predmetom súdnej
ochrany (IV. ÚS 115/03). Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť
všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán,
avšak s výhradou, ţe majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, I. ÚS 353/06, II. ÚS 220/08,
III. ÚS 12/07, IV. ÚS 163/08).
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení.
Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 ods. 3 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho
rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument
v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie
o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového
rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).
V preskúmavanej veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších
stupňov zodpovedajú vyššie uvedeným poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí.
Exekučný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, k akým skutkovým záverom dospel,
ktoré právne predpisy aplikoval na prejednávanú vec a z akých právnych záverov vychádzal.
Prijatý záver o nesplnení podmienok pre vyhovenie ţiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie vysvetlil zrozumiteľne a v dostatočnom rozsahu. Odvolací
súd sa stotoţnil s dôvodmi rozhodnutia exekučného súdu.
Dovolateľom namietané ďalšie vady konaní a rozhodnutí súdov, t.j. ţe ich konanie
je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
a ţe ich rozhodnutia spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241
ods. 2 písm. b/, c/ O.s.p.), sú síce prípustnými dovolacími dôvodmi, samotné ale prípustnosť
dovolania nezakladajú. Dovolanie je v ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku
upravené ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý nemoţno podať proti kaţdému
rozhodnutiu odvolacieho súdu; pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti
dovolania, nemoţno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému prieskumu, a preto ani
zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia.
Keďţe prípustnosť dovolania nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 239 O.s.p. a neboli
zistené ani vady konania v zmysle § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie
oprávneného podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., ako
dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok
neprípustný, odmietol.
V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti oprávnenému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však ţiadne
trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, ţe nepodal návrh na ich priznanie.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 20. augusta 2014
JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová