Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
46b/392389.b9f12a.pdf
PDF · 113.59 KB
No categories available
6Cdo/238/2013
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 6 Cdo 238/2013
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu D., bývajúceho v P.,
zastúpeného JUDr. Vierou Ţembovou, advokátkou so sídlom v Brezne, Československej
armády 5, proti ţalovanej Z., bývajúcej v B., zastúpenej JUDr. Miroslavom Medveďom,
advokátom so sídlom v Čiernom Balogu, Medveďovo 1441, o zrušenie a vyporiadanie
podielového spoluvlastníctva, vedenej na Okresnom súde Brezno pod sp. zn. 2C 105/2009,
o dovolaní ţalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 18. septembra 2012
sp. zn. 13Co 160/2012, takto
rozhodol:
Dovolanie ţalovanej o d m i e t a.
Ţalobcovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Brezno rozsudkom z 13. marca 2012 č. k. 2C 105/2009-168 zrušil
a vyporiadal podielové spoluvlastníctvo účastníkov konania k nehnuteľnostiam tak, ţe
jednoizbový byt spolu s ideálnym spoluvlastníckym podielom na spoločných častiach
a spoločných zariadeniach domu a zastavaných plochách a nádvoriach prikázal do výlučného
vlastníctva ţalovanej a uloţil jej povinnosť zaplatiť ţalobcovi sumu 9 150 eur do troch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia. Vychádzal zo zistenia, ţe účastníci nadobudli
podielové spoluvlastníctvo k predmetnému bytu na základe nevyvrátiteľnej právnej
domnienky podielového spoluvlastníctva účastníkov konania ako bývalých manţelov
s rovnosťou podielov, v dôsledku márneho uplynutia trojročnej lehoty na vyporiadanie
bezpodielového spoluvlastníctva manţelov dohodou, resp. rozhodnutím súdu v zmysle § 149
ods. 4 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ). K dôvodom hodným osobitného zreteľa
(ich existencia bola tvrdená ţalovanou), pre ktoré by súd nemusel zrušiť a vyporiadať
podielové spoluvlastníctvo uviedol, ţe v zmysle súdnej praxe takýmito dôvodmi môţu byť
najmä okolnosti prevaţne subjektívneho charakteru na strane tak ţalobcu, ako aj ţalovanej,
najmä ich zdravotný stav, vek, sociálna situácia, stav ich odkázanosti na bývanie v spornej
nehnuteľnosti, nedostatok moţností uspokojiť svoje bytové potreby inde, osobné väzby
na nehnuteľnosť; prípadne skutočnosť, ţe na strane účastníka ide o vyriešenie uţívacích
vzťahov, pričom otázka zániku spoluvlastníctva nemá pre neho prioritu alebo vec má záujem
predať. Prihliadol preto na dôleţitosť jednotlivých záujmov účastníkov a celkovú povahu
prejednávanej veci. Na strane ţalobcu vzal do úvahy jeho postavenie invalidného dôchodcu,
ako aj skutočnosť, ţe k právoplatnému rozvodu manţelstva účastníkov došlo v roku 2003, ţe
od novembra 2002 nehnuteľnosť neuţíva a od ţalovanej za toto celé obdobie ţiadnu náhradu
za neuţívanie nehnuteľnosti nedostal. Na strane ţalovanej síce zistil, ţe je osobou v hmotnej
núdzi a stará sa o tri maloleté deti (jedno z nich pochádza z manţelstva účastníkov), zohľadnil
však, ţe ostáva vo vzťahu k vyporiadaniu spoluvlastníctva dlhodobo nečinná (nepokúsila
sa obstarať si iné vhodné bývanie, aktívne získať zamestnanie a mať vlastný príjem, neurobila
ţiaden úkon k prípadnej dohode o zrušení a vyporiadaní spoluvlastníctva, ostáva nečinná
aj voči otcovi jej ďalších dvoch detí, ktorému bolo určené výţivné v sume 3,34 eur na kaţdé
z detí, vhodnosť bývania vníma len zo subjektívneho pohľadu bez zohľadnenia potrieb
ţalobcu, ktorý nehnuteľnosť dlhodobo neuţíva, nemá z nej ţiaden prospech). Vychádzajúc
z uvedených skutočností dospel k záveru, ţe v danej veci nie sú naplnené dôvody hodné
osobitného zreteľa predpokladané ustanovením § 142 ods. 2 OZ. Pri vyporiadaní
spoluvlastníctva vzal za základ svojho rozhodnutia obsah znaleckého posudku, podľa ktorého
reálne rozdelenie nehnuteľnosti nie je moţné a nariadenie predaja a rozdelenie výťaţku
bytovú otázku ţalovanej nerieši. Keďţe ţalobca má svoju bytovú otázku vyriešenú, prikázal
nehnuteľnosť do vlastníctva ţalovanej za primeranú náhradu, ktorej výšku ustálil sumou
9 150 eur ako jednej polovice hodnoty nehnuteľnosti určenej znaleckým posudkom. Splatnosť
uvedenej sumy určil s prihliadnutím na sociálnu situáciu ţalovanej na tri mesiace
od právoplatnosti rozsudku. Rozhodnutie o náhrade trov konania odôvodnil s poukazom
na ustanovenie § 142 ods. 1 O.s.p.
Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací na odvolanie ţalovanej rozsudkom
z 18. septembra 2012 sp. zn. 13Co 160/2012 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, keď mal
za to, ţe súd prvého stupňa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav veci a tento správne
právne posúdil. Stotoţnil sa v celom rozsahu aj s odôvodnením jeho rozsudku.
Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia, najmä v otázke (ne)existencie dôvodov hodných
osobitného zreteľa, pre ktoré súd nemusí podielové spoluvlastníctvo k veci zrušiť
a vyporiadať uviedol, ţe nikoho nemoţno nútiť, aby zotrval v spoluvlastníckom vzťahu a teda
platí, ţe kaţdý spoluvlastník má právo „vystúpiť“ zo spoluvlastníctva k spoločnej veci (nebyť
spoluvlastníkom) a toto jeho právo nemôţe nikto obmedziť. Dôvody hodné osobitného
zreteľa musia podľa odvolacieho súdu spočívať v okolnostiach takej povahy, ţe pri nich
záujem odporcu ponechať spoluvlastnícky stav nezmenený, sa v porovnaní so záujmom
navrhovateľa zrušiť podielové spoluvlastníctvo ukáţe ako významnejší a prednejší.
Výsledkami vykonaného dokazovania bolo preukázané, ţe ţalobca nie je odkázaný
na bývanie v spoločnom byte (od roku 2002 ho neuţíva), spoločný byt dlhodobo uţíva
ţalovaná spolu s maloletými deťmi, ktorá vzhľadom na vek je schopná zabezpečiť
si prostriedky na vyplatenie ţalobcu za jeho spoluvlastnícky podiel. Za tejto situácie podľa
odvolacieho súdu, nie je moţné ţalobcu naďalej nútiť, aby zostal v spoluvlastníctve
k spoločnej veci spolu so ţalovanou. Jeho záujem zrušiť podielové spoluvlastníctvo,
v porovnaní so záujmom ţalovanej, povaţoval preto za prednejší. Rovnako ako súd prvého
stupňa mal za to, ţe v prejednávanej veci nie sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa
predpokladané ustanovením § 142 ods. 2 OZ. Rozhodnutie o náhrade trov odvolacieho
konania odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 142 ods. 1 O.s.p.
Proti tomuto rozsudku krajského súdu podala dovolanie ţalovaná. Navrhla ho spolu
s rozsudkom súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Odňatie moţnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. videla
v nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu, keď mala za to, ţe odvolací súd
sa nevysporiadal s námietkami uvedenými v jej odvolaní, ktoré sa týkali jej zloţitej finančnej
situácii, jej práva na bývanie s tým, ţe byt, ktorý je predmetom sporu, je jedinou moţnosťou
jej bývania spolu s maloletými deťmi, ochrany záujmov maloletých detí, ktoré byt spolu s ňou
uţívajú. Dovolanie odôvodnila tieţ tým, ţe konanie bolo postihnuté inou vadou, ktorá mala
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a ţe rozhodnutia spočívajú na nesprávnom
právnom posúdení veci.
Ţalobca vo svojom vyjadrení k dovolaniu navrhol dovolanie ţalovanej odmietnuť,
pretoţe z procesného hľadiska proti napadnutému rozsudku nie je prípustné dovolanie a ani
nie sú dané ţiadne vady konania, pre ktoré by bolo potrebné napadnuté rozhodnutie zrušiť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,
ţe dovolanie podala účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), najskôr skúmal bez nariadenia
dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,
ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom, pričom zistil, ţe dovolanie
v predmetnej veci nie je prípustné.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Podmienky prípustnosti dovolania proti rozsudku
odvolacieho súdu sú upravené v ustanoveniach § 238 O.s.p. a § 237 O.s.p.
Dovolaním ţalovanej napadnutý rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky
rozsudkov uvedených v § 238 ods. 1, 2 a 3 O.s.p. Nejde totiţ o zmeňujúci rozsudok
odvolacieho súdu vo veci samej, ani o rozsudok, v ktorom by sa odvolací súd odchýlil
od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci, pretoţe dovolací súd v tejto
veci ešte nerozhodoval. Rovnako nejde o rozsudok, vo výroku ktorého by odvolací súd
vyslovil prípustnosť dovolania, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného
významu, ani o rozsudok, ktorým by bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým by
súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4
O.s.p. Dovolanie ţalovanej preto podľa § 238 O.s.p. prípustné nie je.
Ak súdne konanie trpí niektorou z vád vymenovaných v ustanovení § 237 O.s.p.,
moţno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, pri ktorých je inak dovolanie
z hľadiska § 238 O.s.p. neprípustné. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1
veta druhá O.s.p.) skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané
v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p.,
dovolací súd sa ďalej zaoberal otázkou, či nie je daná prípustnosť dovolania ţalovanej
v zmysle tohto zákonného ustanovenia, teda či v danej veci nejde o prípad nedostatku
právomoci súdu, spôsobilosti byť účastníkom konania, riadneho zastúpenia procesne
nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého
konania, prípad absencie návrhu na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný, odňatia
moţnosti účastníkovi pred súdom konať a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania
súdom nesprávne obsadeným.
Vady uvedené v § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. dovolateľka nenamietala a ani
v konaní nevyšli najavo.
S prihliadnutím na obsah dovolania dovolací súd sa osobitne zameral na to,
či v danom prípade pre nepreskúmateľnosť rozsudku odvolacieho súdu (ne)bola dovolateľke
odňatá moţnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. je dovolanie prípustné proti kaţdému
rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala moţnosť
konať pred súdom.
Dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. je vadný
postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odňala moţnosť pred ním
konať a uplatňovať procesné práva, ktoré sú mu priznané za účelom zabezpečenia účinnej
ochrany jeho práv a oprávnených záujmov.
Najvyšší súd Slovenskej republiky uţ vo viacerých svojich rozhodnutiach zaujal
stanovisko, ţe aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia
treba povaţovať za vadu, ktorá zakladá prípustnosť a zároveň aj dôvodnosť dovolania podľa
§ 237 písm. f/ O.s.p. (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. apríla 2006
sp. zn. 4 Cdo 171/2005, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 30. septembra 2008 sp. zn. 4 Cdo 25/2007). Povinnosť súdu rozhodnutie náleţite, v súlade
s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodniť, je totiţ odrazom práva účastníka na dostatočné
a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa vyporiadava so všetkými
právne relevantnými dôvodmi uplatnenej ţaloby, ako aj so špecifickými námietkami
účastníka. Porušením uvedeného práva účastníka na jednej strane a povinnosti súdu na strane
druhej sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia
práve zvoleným spôsobom ) odníma moţnosť náleţite skutkovo aj právne argumentovať proti
rozhodnutiu súdu v rámci vyuţitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných
prostriedkov.
Pokiaľ dovolateľka namietala nedostatky dovolaním napadnutého rozsudku
odvolacieho súdu spočívajúce v tom, ţe odvolací súd sa nevyporiadal s odvolacími
námietkami obsiahnutými v odvolaní zo 16. apríla 2012, dovolací súd pripomína, ţe právo
na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces.
Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva totiţ aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať
sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, ţe majú
význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená
v § 157 ods. 2 O.s.p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 ods. 2 O.s.p.).
Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá (nemusí) odpovedať
na kaţdú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné
na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní
(II. ÚS 78/05). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, ţe súd musí
dať podrobnú odpoveď na kaţdý argument účastníka konania, z odôvodnenia rozhodnutia
musia byť zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti objasňujúce skutkový
a právny základ rozhodnutia (II. ÚS 76/07). Ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p., dáva
odvolaciemu súdu moţnosť vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Tá je
podmienená stotoţnením sa so skutkovými aj právnymi dôvodmi rozhodnutia
prvostupňového súdu v plnom rozsahu. V takomto prípade je postačujúce v odôvodnení
skonštatovať správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie
správnosti ďalšie dôvody.
Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov
zodpovedajú vyššie uvedeným poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí. Súd
prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, výsledky
vykonaného dokazovania, stanoviská účastníkov konania k prejednávanej veci a citoval
právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne
závery. Podrobne sa venoval otázke dôvodov hodných osobitného zreteľa, pre ktoré súd
nemusí zrušiť a vyporiadať spoluvlastníctvo prikázaním veci za náhradu podľa ustanovenia
§ 142 ods. 2 OZ. Uviedol, ktoré okolnosti súdna prax povaţuje vo všeobecnosti za dôvody
hodné osobitného zreteľa, ktoré okolnosti v danej veci povaţoval za rozhodujúce
a za preukázané na strane ţalobcu a na strane ţalovanej. Osobitne vysvetlil svoje úvahy
(aj vo väzbe na záujmy ţalobcu), ktoré ho viedli k tomu, ţe hoci ţalovaná je osobou sociálne
odkázanou a stará sa o tri maloleté deti, túto jej situáciu neuznal za dôvody hodné osobitného
zreteľa predpokladané ustanovením § 142 ods. 2 OZ. Najvyšší súd Slovenskej republiky
dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade
zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Odvolací
súd sa v celom rozsahu stotoţnil so závermi prvostupňového súdu, pričom na zdôraznenie
správnosti najmä v otázke dôvodov hodných osobitného zreteľa, doplnil ďalšie dôvody.
Osobitne tieţ vysvetlil, prečo sa nestotoţnil s námietkami ţalovanej uvedenými v odvolaní.
Jeho postup bol teda v súlade s ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p. umoţňujúcim odvolaciemu
súdu odkázať na dôvody obsiahnuté v prvostupňovom rozhodnutí, ak sa s nimi plne
stotoţňuje. Podľa dovolacieho súdu aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku
odvolacieho súdu v kontexte s dôvodmi uvedenými v rozsudku súdu prvého stupňa ako celok
spĺňa parametre zákonného odôvodnenia. Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe súdy
neodôvodnili svoje rozhodnutia podľa predstáv ţalovanej. Ţalovaná preto neopodstatnene
namietala, ţe odvolací súd jej svojim vyššie uvedeným postupom odňal moţnosť konať pred
súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
V súvislosti s námietkou dovolateľky, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a ţe rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci treba uviesť, ţe tieto vady sú relevantným dovolacím
dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p.) nezakladajú (súčasne) aj prípustnosť dovolania.
Vzhľadom na to, ţe v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesnej vady
konania tvrdenej ţalovanou (§ 237 písm. f/ O.s.p.), nevyšli najavo ani iné procesné vady
konania vymenované v § 237 O.s.p. a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva
z ustanovenia § 238 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalovanej odmietol
podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti
rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné, bez toho, aby mohla byť preskúmaná
vecná správnosť rozhodnutia krajského súdu.
Dovolací súd nepriznal ţalobcovi náhradu trov dovolacieho konania, ktoré pozostávali
z odmeny jeho právnej zástupkyne za prevzatie a prípravu zastúpenia a vyjadrenie
k dovolaniu, nakoľko ich nepovaţoval, vzhľadom na neprípustnosť dovolania, za trovy
potrebné na účelné bránenie práva (§ 142 ods. 1 v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3:0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 21. augusta 2014
JUDr. Daniela Švecová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Zuzana Pudmarčíková