Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)04a/394289.af8bd6.pdf
PDF · 123.79 KB
No categories available
4Cdo/305/2013
Najvyšší súd 4 Cdo 305/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne M. I., R., bytom R.,
zastúpená Advokátskou kanceláriou Beňová, s.r.o., IČO: 47 232 366, so sídlom Blumentálska
8, 811 07 Bratislava, proti ţalovanej Rapid life životná poisťovňa, a.s., IČO: 31 690 904, so
sídlom Garbiarska 2, 040 71 Košice, zastúpená advokátom JUDr. Gabrielom Gulbišom, so
sídlom Boţeny Němcovej 22, 040 01 Košice, o určenie, že poistná zmluva naďalej trvá,
vedenej na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 13 C 1/2009, o dovolaní ţalovanej proti
rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo dňa 18.10.2012, sp. zn. 2 Co 21/2012, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Ţalovaná je povinná zaplatiť ţalobkyni náhradu trov dovolacieho konania vo výške
67,88 eur Advokátskej kancelárii Beňová, s.r.o., so sídlom Blumentálska 8, Bratislava, do
troch dní.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Košice I rozsudkom zo dňa 26.9.2011, sp. zn. 13 C 1/2009 určil,
ţe poistný vzťah, zaloţený poistnou zmluvou UDP-K č. 5040800054, ktorú ţalobkyňa
uzavrela so ţalovanou dňa 25.12.1997, naďalej trvá a všetky práva a povinnosti zmluvných
strán zostávajú zachované v rozsahu dohodnutom v poistnej zmluve. Ţalovanej uloţil
povinnosť nahradiť ţalobkyni náhradu trov konania v sume 2 193,- € k rukám jej právnej
zástupkyne, Advokátskej kancelárii Beňová, s.r.o., do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
Vychádzal z názoru, ţe ţaloba je dôvodná, nakoľko ţalobkyňa má naliehavý právny
záujem na poţadovanom určení podľa § 80 písm. c/ O.s.p.; bez autoritatívneho rozhodnutia
súdu totiţ ţalobkyňa nevie, či poistný vzťah medzi ňou a ţalovanou trvá, či zmluva existuje,
alebo či zanikla, a teda nevie, či v budúcnosti, kedy v zmysle poistnej zmluvy jej má ţalovaná
vyplatiť poistné plnenie, jej toto poistné plnenie v zmluve dohodnuté bude alebo nebude
ţalovanou ako poisťovateľom vyplatené. Súdu bolo preukázané, ţe ţalobkyňa nikdy
ţalovanú nepoţiadala o zrušenie poistenia, preto nemoţno aplikovať ustanovenie článku
11 ods. 2 všeobecných poistných podmienok pre zánik poistenia zo strany ţalovanej.
Ţalobkyňa nikdy neadresovala ţalovanej úkon, ktorým by akýmkoľvek spôsobom prejavila
svoju vôľu uzavretú poistnú zmluvu zrušiť. V odôvodnení ďalej uviedol, ţe v danom prípade
jednostranný úkon ţalovanej – oznámenie o zrušení poistnej zmluvy zo dňa 23.6.2008 nemá
oporu ani v ustanoveniach Občianskeho zákonníka, podľa ktorých je to nedovolený právny
úkon a nemal oporu ani vo všeobecných poistných podmienkach, ktoré boli súčasťou
uzavretej poistnej zmluvy. Nositeľom práva na jednostranné zrušenie poistného vzťahu
je podľa čl. 11 ods. 2 všeobecných poistných podmienok iba poistník, teda ţalobkyňa.
Ţalovaná nemala právo podať ţiadosť o zrušenie poistenia s vyplatením odbavného.
K tvrdeniu odporcu o jeho nutnosti zmeny pôvodne uzatvorených zmlúv s klientmi z dôvodu,
ţe Národná banka Slovenska mu na základe vykonanej kontroly uloţila povinnosť vykonať
opatrenia smerujúce k náprave, súd prvého stupňa uviedol, ţe s prihliadnutím na princíp
zákazu spätného pôsobenia právnych predpisov, resp. ich ustanovení, napriek tomu,
ţe po uzavretí zmluvy o poistení došlo k zmene právnej úpravy, ktorá sa dotkla spôsobu
výpočtu poistného poisťovateľom, nie je prípustné, aby táto skutočnosť ovplyvnila obsah
predtým riadne a platne uzavretej zmluvy medzi ţalobkyňou a ţalovanou.
O náhrade trov konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnej ţalobkyni
priznal náhradu trov voči ţalovanej.
Na odvolanie ţalovanej Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo dňa 18.10.2012,
sp. zn. 2 Co 21/2012 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil (§ 219 ods. 2 O.s.p.). O trovách
odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p., podľa
ktorých právo na náhradu trov odvolacieho konania by mal účastník, ktorý bol v odvolacom
konaní úspešný. V danom prípade ţalobkyňa. Tejto však v súvislosti s odvolacím konaním
ţiadne preukázateľné trovy nevznikli. Ţalobkyňa si náhradu takýchto trov ani neuplatnila,
preto jej nemohli byť priznané.
Odvolací súd konštatoval, ţe súd prvého stupňa úplne zistil skutkový stav veci,
správne ju právne posúdil, odôvodnenie rozsudku má podklad v zistení skutkového stavu
a odvolací súd sa s odôvodnením v celom rozsahu stotoţňuje, pretoţe dôvody rozsudku sú
správne. K odvolacím námietkam ţalovanej vzhľadom na účel preventívneho charakteru
určovacej ţaloby (§ 80 písm. c/ O.s.p.) uviedol, ţe iba kladné rozhodnutie súdu o určovacej
ţalobe je spôsobilé odstrániť stav právnej neistoty ţalobcu, preto ţalobkyňa mala naliehavý
právny záujem na svojej určovacej ţalobe. Tvrdenie, ţe ţalobkyni by vznikol naliehavý
právny záujem aţ v okamihu vzniku poistnej udalosti, nemoţno akceptovať, lebo v prípade
vzniku poistnej udalosti, by sa ţalobkyňa mohla domáhať svojich nárokov iba ţalobou
na plnenie, čo by bez ďalšieho vylučovalo existenciu naliehavého právneho záujmu určovacej
ţalobe.
K otázke nemoţnosti plnenia (§ 575 Obč. zák.) odvolací súd poukázal na to,
ţe o nemoţnom plnení sa uvaţuje len za kumulatívneho spojenia troch podmienok,
a to počiatočnej nemoţnosti, objektívnej nemoţnosti a fyzickej nemoţnosti plnenia, avšak
ţalovaná v konaní dostatočným spôsobom nepreukázala ani svoje tvrdenie, ţe plnenie podľa
pôvodnej zmluvy sa uţ stalo nemoţným, a teda zaniklo. Ak je plnenie nemoţné
iba subjektívne – iba pre dlţníka (napr. pre jeho platobnú neschopnosť) záväzok nezaniká
a taktieţ zo skutočnosti, ţe v zmluve nebola určená výška poistného na základe poistných –
matematických metód podľa neskoršieho zákona o poisťovníctve tak, aby výška poistného
zabezpečovala trvalú splniteľnosť všetkých jej záväzkov vrátane tvorby dostatočných
technických rezerv a spôsobu ich umiestnenia, nemoţno všeobecne usudzovať, ţeby táto inak
so všetkými potrebnými náleţitosťami uzavretá zmluva svojim obsahom a účelom odporovala
zákonu. Pokiaľ by aj bolo preukázané, ţe orgán štátu, ktorý schvaľoval konkrétne vzorce
produktov, je zodpovedný za dôsledky spôsobené nesprávnou kalkuláciou, pre ţalovaného
by to neznamenalo zánik povinnosti zo zmluvy, ktorou je viazaný, ale vznik jeho nároku proti
štátu na náhradu škody, resp. ušlého zisku.
Uvedený rozsudok odvolacieho súdu napadla dovolaním ţalovaná. Navrhla,
aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu ako aj rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec
vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie, alebo aby tieto rozsudky zmenil tak, ţe ţalobu
zamietne a zaviaţe ţalobkyňu na náhradu trov konania ţalovanej. Vydania takéhoto
rozhodnutia sa domáhala z dôvodov, ţe súd jej odňal moţnosť konať pred súdom v zmysle
§ 237 písm. f/ O.s.p., (keď odvolací nenariadil pojednávanie; súd prvého stupňa nevykonal
všetky navrhnuté dôkazy), namietala aj nesprávne právne posúdenie podľa ustanovenia § 241
ods. 2 písm. c/ O.s.p. (otázky nemoţnosti plnenia, to, ţe nesprávne poistné vzorce prijalo
Ministerstvo financií Slovenskej republiky a práve preto je /ono/ zodpovedné za vzniknutý
právny stav a škodu, ktorá spoločnosti vznikla), ako aj inú vadu konania (§ 241 ods. 2
písm. b/ O.s.p.), keď ţalovaná platnosť poistnej zmluvy nespochybňovala, pričom táto
skutočnosť sa stala medzi účastníkmi poistného vzťahu v súdnom konaní najneskôr podaním
návrhu ţalovaného na urovnanie dohodou nesporná, a napriek tomu ju súd dokazoval.
Ţalobkyňa navrhla dovolanie ako neprípustné odmietnuť a priznať jej náhradu trov
dovolacieho konania. V celom rozsahu sa stotoţnila s rozsudkom odvolacieho súdu,
aj rozsudku súdu prvého stupňa, pričom mala za to, ţe uvedené rozhodnutia vychádzali
zo správnych skutkových zistení a zo správneho právneho posúdenia veci.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
ţe dovolanie podala včas ţalovaná zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 druhá veta O.s.p.,
bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal, či dovolanie smeruje
proti rozhodnutiu, ktoré moţno dovolaním napadnúť.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa
§ 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu prípustné, ak smeruje proti
takému jeho rozhodnutiu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.
V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací
súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238
ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku
odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe
ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku
súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej
podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. (§ 238 ods. 3 O.s.p.).
V danom prípade dovolaním ţalovanej nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok
odvolacieho súdu, ani taký jeho potvrdzujúci rozsudok, proti ktorému je dovolanie prípustné
v zmysle ustanovenia § 238 ods. 3 O.s.p. Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel
k záveru, ţe dovolanie ţalovanej nie je podľa § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. procesne prípustné.
Procesnú prípustnosť mimoriadneho opravného prostriedku ţalovanej by zakladala
len prípadná procesná vada vyplývajúca z ustanovenia § 237 O.s.p. Na vadu takejto povahy
je dovolací súd povinný vţdy prihliadať (§ 242 ods. 1 O.s.p.). So zreteľom na uvedenú
povinnosť sa dovolací súd neobmedzil len na skúmanie podmienok prípustnosti dovolania
podľa § 238 O.s.p., ale sa – a to aj vzhľadom na obsah dovolania – zaoberal tieţ otázkou,
či v konaní na súdoch niţších stupňov nedošlo k procesným vadám v zmysle § 237 O.s.p.
Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu (aj rozsudku),
ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval
ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať
pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto
samosudcu rozhodoval senát. Ustanovenie § 237 O.s.p. nemá ţiadne obmedzenia vo výpočte
rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré sú spôsobilým predmetom dovolania.
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet
konania významný, a ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v tomto
ustanovení, moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne
neprípustné. Pri posudzovaní prípustnosti dovolania podľa tohto ustanovenia nie je významný
subjektívny názor účastníka, ţe v konaní došlo k jednej (resp. k niektorým) z týchto vád,
ale len jednoznačné zistenie, ţe konanie na súde niţšieho stupňa je skutočne postihnuté
niektorou z týchto taxatívne vymenovaných vád. Mimoriadnosť dovolania ako opravného
prostriedku, ktorým moţno výnimočne napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu,
sa prejavuje aj v tom, ţe jeho prípustnosť v zmysle § 237 O.s.p. je spojená výlučne
len s najzávaţnejšími procesnými vadami zakladajúcimi tzv. zmätočnosť (v ňom taxatívne
vymenovanými). Iné procesné vady nezakladajú prípustnosť tohto mimoriadneho opravného
prostriedku podľa uvedeného ustanovenia.
Prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. zakladá taký vadný postup súdu
v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odňala moţnosť pred ním konať
a uplatňovať procesné práva, ktoré priznáva platná právnu úprava za účelom zabezpečenia
účinnej ochrany jeho práv a oprávnených záujmov. Ako Najvyšší súd Slovenskej republiky
uviedol uţ vo viacerých svojich rozhodnutiach, pokiaľ bolo rozhodnutie súdu vydané
na základe neúplne zisteného skutkového stavu, neznamená to bez ďalšieho, ţe je daný dôvod
prípustnosti v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. O procesnú vadu spomínanej povahy ide len vtedy,
keď súd neumoţnil účastníkovi vykonať jeho procesné práva, najmä právo predniesť (doplniť,
či doplňovať) návrhy, vyjadriť sa k rozhodným skutočnostiam, k návrhom na dôkazy
a k vykonaným dôkazom, právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo so súhlasom
prednesu senátu dávať v rámci výsluchu otázky účastníkom (svedkom) a právo zhrnúť
na záver pojednávania svoje návrhy, vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci (čl. 38
ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj § 101 ods. 1, § 117 ods. 1, § 118 ods. 1 a 3,
§ 123, § 126 ods. 3, § 131, § 211, § 215 O.s.p.). Zo spisu nevyplýva, ţe by ţalovanej bolo
odňaté niektoré z uvedených procesných práv.
Podľa § 214 O.s.p. na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi
predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vţdy, ak a/ je potrebné zopakovať alebo
doplniť dokazovanie, b/ ide o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania,
c/ to vyţaduje dôleţitý verejný záujem (ods. 1). V ostatných prípadoch moţno o odvolaní
rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania (ods. 2). V zmysle citovaného ustanovenia odvolací
súd môţe o odvolaní rozhodnúť bez nariadenia pojednávania vţdy, ak nie je daný ani jeden
z uvedených dôvodov, pričom oprávnenie na ich posúdenie má výlučne odvolací súd;
ten zvaţuje, či treba dokazovanie doplniť alebo zopakovať (§ 120 ods. 1 O.s.p.) a posudzuje
existenciu dôleţitého verejného záujmu, ktorý je dôvodom na nariadenie pojednávania
len vtedy, ak by otázky, ktoré sú predmetom konania, mohli mať širší spoločenský dopad
a ak by ochrana práv a právom chránených záujmov účastníkov konania mohla byť významná
i pre iné subjekty.
V prejednávanej veci mal odvolací súd v čase rozhodovania (ako to vyplýva z jeho
rozhodnutia) za to, ţe súd prvého stupňa dokazovanie vykonal v dostatočnom rozsahu
pre rozhodnutie vo veci, preto nepovaţoval za potrebné dokazovanie doplniť alebo
zopakovať, keď konštatoval, ţe rozsudok okresného súdu vo veci samej je potrebné podľa
ust. § 219 ods.1 O.s.p. ako vecne správne potvrdiť. Nešlo ani o konanie vo veci porušenia
zásady rovnakého zaobchádzania, a vo veci nebol daný ani dôleţitý verejný záujem v zmysle
vyššie uvedeného výkladu.
Vychádzajúc z vyššie uvedeného, nebol splnený ani jeden z dôvodov pre nariadenie
pojednávania v zmysle ustanovenia § 214 ods. 1 O.s.p., takţe odvolací súd nebol povinný
v predmetnej veci nariadiť pojednávanie; mohol postupovať podľa ustanovenia § 214 ods. 2
O.s.p. a pokiaľ pojednávanie nenariadil, neodňal svojim postupom odporkyni moţnosť konať
pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Dovolateľka namieta, ţe súdy nevykonali všetky dôkazy potrebné na úplné a správne
zistenie skutkového stavu. K tomu treba uviesť, ţe prípadné nevykonanie určitého dôkazu
môţe mať za následok len neúplnosť skutkových zistení, nie však procesnú vadu podľa § 237
O.s.p. K rovnakým záverom dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky aj v rozhodnutiach
R 37/1995, R 125/1999 (ak súd v priebehu konania nevykonal všetky navrhované dôkazy
na zistenie skutočného stavu, nemoţno to povaţovať za odňatie moţnosti konať pred súdom
v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.). Význam dôkazov a potrebnosť ich vykonania sú otázkami,
ktorých posúdenie je zásadne v právomoci toho orgánu, ktorý rozhoduje o merite návrhu.
Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť,
či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí
dôkaz na jeho vykonanie (porovnaj I. ÚS 52/03).
Súd účastníkovi neodníme moţnosť konať pred ním ani tým, ţe nesprávne vyhodnotí
niektorý z vykonaných dôkazov. Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to kaţdý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko,
čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 O.s.p.).
V predmetnom konaní medzi účastníkmi nebol sporný skutkový stav, spočívajúci
v tom, ţe ţalobkyňa uzavrela s právnym predchodcom ţalovanej poistnú zmluvu na ţivotné
poistenie na dobu určitú. Sporným bolo posúdenie, či došlo k zrušeniu uvedenej poistnej
zmluve s výplatou odkupnej hodnoty podľa § 788 ods. 2 písm. f/ Obč. zák. na základe
ustanovení Obč. zák. a čl. 11 ods. 2 Všeobecných poistných podmienok pre ţivotné poistenie,
pretoţe ţalovaná uţ ďalej nemohla pokračovať v nesprávne kalkulovanom poistení. Zo spisu
vyplýva, ţe súd sa oboznámil s rozsiahlou písomnou dokumentáciou a argumentáciou
ţalovanej, ţalovaná sa náleţite k návrhu vyjadrila (čl. l. 32 s prílohami, 144, 188, 209, 215,
253, 283), vo veci prebehlo viacero pojednávaní na ktorých boli prítomné obe strany
(14.10.2009, 26.9.2011) a mali moţnosť vyjadriť sa, predloţiť dôkazy, predniesť návrhy, boli
vypočutí právni zástupcovia oboch strán a taktieţ im bolo umoţnené aby na záver
pojednávania zhrnuli svoje návrhy a vyjadrili sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci
(č. l. 229). V zápisnici z posledného pojednávania, na ktorom bol vynesený namietaný
rozsudok, právny zástupcovia účastníkov konania predniesli súdu, ţe nemajú ďalšie návrhy
na doplnenie dokazovania.
Pokiaľ dovolateľka namieta, ţe v konaní na súdoch niţších stupňov došlo
k procesnej vade uvedenej v § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., dovolací súd uvádza, ţe tzv. iná
(neţ v § 237 O.s.p. uvedená) procesná vada konania je relevantným dovolacím dôvodom,
prípustnosť dovolania ale nezakladá.
K námietke ţalovanej, ţe napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), dovolací súd uvádza, ţe právnym posúdením
je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený
skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie veci je síce
relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, ţe ho moţno uplatniť v procesne prípustnom
dovolaní, samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá (pozri
aj R 43/2003 a R 54/2012). Nejde totiţ o vadu konania vymenovanú v § 237 O.s.p., ani znak
(atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v § 238 O.s.p. ako zakladajúci
prípustnosť dovolania. Keďţe ţalovanou bol tento dovolací dôvod uplatnený v dovolaní,
ktoré nie je procesne prípustné, nemohol dovolací súd podrobiť napadnutý rozsudok
posúdeniu z hľadiska správnosti v ňom zaujatých právnych záverov.
Keďţe v danom prípade dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu nie je podľa
§ 238 O.s.p. prípustné a vady uvedené v § 237 O.s.p. neboli zistené, Najvyšší súd Slovenskej
republiky dovolanie ţalovanej ako neprípustné podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218
ods. 1 písm. c/ O.s.p. odmietol. S poukazom na právnu úpravu dovolacieho konania
sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní procesne úspešnej ţalobkyni vzniklo právo na náhradu trov
konania proti ţalovanej, ktorá v tomto konaní úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Ţalobkyňa podala návrh na uloţenie povinnosti
nahradiť trovy tohto konania a poţadovanú náhradu vyčíslila vo vyjadrení k dovolaniu.
Najvyšší súd jej priznal náhradu, ktorá spočíva v odmene advokátky za jeden úkon právnej
sluţby poskytnutej za vypracovanie písomného vyjadrenia ţalobkyne k dovolaniu ţalovanej
v súlade s ustanovením § 14 ods. 1 písm. b/ vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb (ďalej len „vyhláška“). Sadzbu
za tento úkon právnej sluţby určil dovolací súd podľa § 11 ods. 1 písm. a/ vyhlášky vo výške
60,07 €, čo s reţijným paušálom § 16 ods. 3 vyhlášky (7,81 €) predstavuje spolu 67,88 €.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 21. augusta 2014
JUDr. Ľubor Š e b o, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Vanda Šimová