Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
176/392229.3adc21.pdf
PDF · 153.55 KB
No categories available
7Cdo/154/2014
Najvyšší súd 7 Cdo 154/2014
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky E. M., bytom B., F.,
proti odporcovi J. M., bytom B., F., zastúpený JUDr. J. Jaroščákom, advokátom, so sídlom
v B., Radničné námestie č. 33, o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov,
vedenej na Okresnom súde B. pod sp. zn. 1 C 162/2009, o dovolaní odporcu proti uzneseniu
Krajského súdu v Prešove z 29. apríla 2013, sp. zn. 8 Co 157/2012, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Navrhovateľke trovy dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd B. uznesením z 11. júla 2012, č. k. 1 C 162/2009–101 uložil odporcovi
zaplatiť súdny poplatok vo výške 733,- eur. Súdny poplatok vyrubil v súlade s položkou 6
písm. b/ sadzobníka súdnych poplatkov za vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva.
Krajský súd v Prešove na odvolanie odporcu uznesením z 29. apríla 2013, sp. zn.
8 Co 157/2012 uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil. V odôvodnení
rozhodnutia poukázal na to, že v konaní o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva
sú poplatníkmi obaja účastníci tohto konania (§ 2 ods1 písm. c/ zákona č. 71/1992 Zb. v znení
neskorších predpisov). Podľa položky 6 písm. b/ Sadzobníka súdnych poplatkov výška
súdneho poplatku za vyporiadanie BSM sú 3 % z predmetu konania, ak sa konanie skončilo
rozsudkom.
Uvedené uznesenie odvolacieho súdu napadol odporca dovolaním, ktorým žiadal
rozhodnutia oboch súdov zrušiť a konanie v celom rozsahu zastaviť. Namietal, že postupom
súdu bola mu odňatá možnosť konať pred súdom (237 písm. f/ O.s.p.) tým, že súdy svoje
rozhodnutia neodôvodnili a tiež tým, že vec nesprávne právne posúdili, keďže nepoužili
správne ustanovenie právneho predpisu (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
že dovolanie podal včas odporca zastúpený v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p.,
bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či tento opravný
prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti
uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie
prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. Dovolateľom napadnuté uznesenie
ale nevykazuje znaky niektorého z nich, preto jeho dovolanie podľa § 239 ods. 1 a 2 O.s.p.
prípustné nie je.
Prípustnosť podaného dovolania by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,
len ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. Podľa tohto
ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu),
ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval
ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať
pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia
nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných
v § 237 O.s.p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne
neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia najvyššieho súdu
uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Pre záver o prípustnosti
dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor účastníka konania
tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je zistenie,
že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Odporca procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. netvrdil
a ich existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
So zreteľom na odporcom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd
Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že v prejednávanej
veci mu postupom súdu bola odňatá možnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.), pričom
treba zdôrazniť, že prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nezakladá samo tvrdenie
účastníkov o existencii niektorej z uvedených procesných vád, určujúcim je zistenie,
že k vade tejto povahy skutočne došlo.
Odňatím možnosti konať pred súdom sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie
taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho
procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv
a právom chránených záujmov.
Odporca vytýkal odvolaciemu súdu nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku.
V zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej „dohovor“),
každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote
prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby všeobecný súd
sa stotožnil s jeho právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov.
Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník
konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho
požiadavkami a právnymi názormi. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej „ústava“) a práva na spravodlivý proces podľa cit. čl. 6 ods. 1
dohovoru nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia
ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu
hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom
všeobecných záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania.
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané, a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd
dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Podľa § 167 ods. 2 O.s.p. ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie
primerane ustanovenia o rozsudku.
Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpoveď na všetky
právne a skutkové, relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (IV. ÚS 115/03).
Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať
sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán, avšak s výhradou, že majú
význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, I. ÚS 353/06, II. ÚS 220/08, III. ÚS 12/07,
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom
ustanovení. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 ods. 3 O.s.p.).
Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú
námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci
význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie
dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní
(II. ÚS 78/05).
V preskúmavanej veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších
stupňov zodpovedajú vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí.
Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré oprávnenou predložené
listiny preskúmal a s akými skutkovými závermi, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval
na prejednávanú vec a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijatý záver o nesplnení
podmienok pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie vysvetlil zrozumiteľne a v dostatočnom rozsahu. Odvolací súd sa stotožnil
s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa, sám na zdôraznenie správnosti dôvodov súdu
prvého stupňa uviedol ďalšie argumenty. Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia
dalo tak odpoveď na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany odporcu.
Okolnosť, že táto odpoveď neúspešného odporcu neuspokojuje, neznamená, že odôvodnenie
nespĺňa parametre zákonného rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p.; za odňatie možnosti
konať pred súdom v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil
svoje rozhodnutie podľa predstáv či požiadaviek odporcu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky v danej veci poukazuje na špecifickosť návrhu
na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva. Konanie o vyporiadanie bezpodielového
spoluvlastníctva manželov je konaním, v ktorom majú účastníci na oboch stranách
tak postavenie navrhovateľa, ako aj postavenie odporcu (iudicium duplex). Táto skutočnosť
sa prejavuje najmä tým, že podaním návrhu navrhovateľa na vyporiadanie bezpodielového
spoluvlastníctva manželov súdom je uplatnené aj rovnaké právo odporcu, a taktiež jeho právo
na súdnu ochranu v tejto veci. V prípade takéhoto návrhu (t. j. návrhu na vyporiadanie
bezpodielového spoluvlastníctva manželov) treba „navrhovateľom“ v zmysle § 96 O.s.p.
rozumieť nielen navrhovateľa, ale aj odporcu. Na špecifickosť konania o vyporiadanie
bezpodielového spoluvlastníctva manželov reflektuje aj Zákon o súdnych poplatkoch,
v zmysle ktorého poplatníkom sú obaja účastníci v konaní o vyporiadanie bezpodielového
spoluvlastníctva manželov alebo jeden z nich podľa rozhodnutia súdu (§ 2 ods. 1 písm. c/
zákona č. 71/1992 Zb. v platnom znení). Ustanovenie § 5 citovaného zákona určuje, kedy
vzniká poplatková povinnosť. V zmysle tohto ustanovenia poplatková povinnosť
za vyporiadanie bezpodielového vlastníctva (nie za podanie samotného návrhu
navrhovateľom o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva) teda poplatková povinnosť
vzniká nadobudnutím právoplatnosti rozhodnutia súdu, ktorým sa povinnosť zaplatiť poplatok
uložila v súvislosti s rozhodnutím vo veci samej § 5 ods. 1 písm. h/). Pri stanovení výšky
poplatku preto súd prvého stupňa vychádzal z predmetu konania (ktorý ohodnotil sumou
24.446,- eur). Z uvedeného predmetu konania 3 % predstavujú sumu 733,- (733,38) eur.
Pri rozhodovaní o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov je súdny poplatok
zročný až pri rozhodnutí o veci samej, keď už je zistený rozsah vyporiadaného majetku,
keď sa určuje, čo z tohto majetku komu pripadá, a keď sa napokon aj rozhoduje o tom,
kto bude poplatníkom. Kým nedošlo k takémuto meritórnemu rozhodnutiu, nemožno
rozhodnúť ani o súdnom poplatku. Vzhľadom na uvedené, dovolací súd dospel k záveru,
že v danom prípade súd prvého stupňa postupoval správne, keď výšku súdneho poplatku
vypočítal ku dňu vyhlásenia rozsudku a podľa položky 6 písm. b) Sadzobníka súdnych
poplatkov tvoriaceho prílohu Zákona o súdnych poplatkoch. Na záver dovolací súd podotýka,
že trovy konania a povinnosť zaplatiť súdny poplatok sú dva rozdielne inštitúty a nie
je ich možné zamieňať. Trovy konania sú výdavky, ktoré vznikajú subjektom konania
pri uskutočňovaní jednotlivých procesných úkonov počas konania. Za trovy konania
sa považujú len tie výdavky, ktoré vznikli od momentu začatia konania do jeho skončenia.
Z uvedeného je teda zrejmé, keďže v danom prípade poplatková povinnosť vznikla
účastníkom konania až meritórnym rozhodnutím, t. j. po skončení konania.
Odporca napokon tvrdí, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne
závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym
posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu
aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo
ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo
správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantným dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania
nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť
rozhodnutia). Aj za predpokladu, že by tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené, mohli
mať za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali
by súčasne prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie,
či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo
či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo
do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci
nejde.
Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesnej vady
konania tvrdenej dovolateľom, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O.s.p.
a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z § 239 O.s.p., najvyšší súd odmietol procesne
neprípustné dovolanie podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O .s. p.
O trovách dovolacieho konania rozhodol dovolací súd podľa § 243b ods. 5 O.s.p.
v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p., § 142 ods. 1 O.s.p. a § 151 O.s.p.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 26. augusta 2014
JUDr. Ľubor Š e b o, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Vanda Šimová