Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 3 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (8)eb7/391813.14a260.pdf
PDF · 133.37 KB
No categories available
4Cdo/98/2014
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 4 Cdo 98/2014
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu JUDr. J., správcu úpadcu
P., so sídlom v K., IČO: X., zastúpeného A., so sídlom v K., IČO: X., proti ţalovanej
Slovenskej republike, za ktorú koná M., so sídlom v B., IČO: X., o náhradu škody, vedenej
na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 24 C 261/2011, o dovolaní ţalovanej proti rozsudku
Krajského súdu v Košiciach z 25. septembra 2013 sp. zn. 11 Co 62/2013, takto
rozhodol:
Dovolanie odmieta.
Ţalobcovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Košice I rozsudkom z 20. septembra 2012 č.k. 24 C 261/2011-187 uloţil
ţalovanej povinnosť zaplatiť ţalobcovi sumu 780.506,02 Eur spolu s úrokom z omeškania
vo výške 9,5% od 8. januára 2012 do zaplatenia a náhradu trov konania vo výške
4.772,65 Eur k rukám právneho zástupcu, všetko do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Pri
svojom rozhodovaní vychádzal z ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, zákona
č. 575/2001 Z.z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy, zákona
č. 150/2001 Z.z. o daňových orgánoch a ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 440/2000 Z.z.
o správach finančnej kontroly v znení účinnom do 31. augusta 2011, zákona č. 511/1992 Zb.
o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení
neskorších právnych predpisov a zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení
neskorších právnych predpisov. Uviedol, ţe ţalobca sa domáhal náhrady škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom daňového úradu, ktorý mal spočívať v tom, ţe bola vykonaná
kompenzácia pohľadávky daňového úradu voči pohľadávke spoločnosti P. napriek tomu, ţe
vykonateľnosť rozhodnutí, z ktorých vyplýva pohľadávka daňového úradu, bola rozhodnutím
súdu odloţená. Keďţe nesprávneho úradného postupu sa mal daňový úrad dopustiť v období
od septembra 2008 do apríla 2009, teda v čase, kedy nadobudol účinnosť zákon č. 514/2003
Z.z., vychádzajúc z prechodného ustanovenia § 27 ods. 1 cit. zákona, súd prvého stupňa po
právnej stránke predmetnú vec posúdil podľa tohto zákona. Preskúmal postup daňového úradu
pri správe daní v zmysle ustanovenia § 3 ods. 1 písm. d/ zákona č. 514/2003 Z.z., podľa
ktorého štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola
spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci
nesprávnym úradným postupom. Keďţe daňové úrady sú orgány verejnej moci (štátne
orgány), ktorým zákon zveril právomoc vykonávať správu daní (§ 4 ods. 3 zákona č.
150/2001 Z.z.) postupom upraveným zákonom č. 511/1992 Zb., súd mal za splnenú
podmienku podľa § 2 zákona č. 514/2003 Z.z., ţe zodpovednosť štátu je daná. Splnenie tejto
podmienky ţalovaná nenamietala a nenamietala ani nedostatok svojej pasívnej legitimácie.
Súd mal tieţ preukázané, ţe D. pouţil nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty, na ktorej
vrátenie si uplatnila nárok spoločnosť P., na kompenzáciu daňových nedoplatkov na dani
z pridanej hodnoty tohto daňového subjektu a teda, ţe vykonal kompenzáciu vzájomných
pohľadávok a zároveň, ţe preplatok tohto daňového subjektu na dani z príjmov právnickej
osoby pouţil na úhradu daňového nedoplatku na dani z pridanej hodnoty. Medzi účastníkmi
nebolo sporné ani to, ţe predmetom kompenzácie bola pohľadávka spoločnosti P. voči štátu
v rozsahu 780.506,02 Eur. D. spoločnosti P. kompenzáciu, ako aj pouţitie preplatku na dani
na úhradu nedoplatku na dani oznámil. Moţnosť uplatnenia vyššie uvedeného postupu
daňových úradov, t.j. pouţitie nadmerného odpočtu dane na kompenzáciu daňového
nedoplatku a zároveň aj pouţitie preplatku na dani na úhradu daňového nedoplatku, za
splnenia stanovených podmienok predpokladá a upravuje zákon č. 511/1992 Z.z. v znení
platnom v čase vykonania kompenzácie, v ustanoveniach § 63 ods. 8 a § 63 ods. 2. Ţalobca
popieral v danom prípade moţnosť uplatnenia tohto postupu zo strany daňového úradu
z dôvodu, ţe vykonateľnosť predmetných rozhodnutí daňových orgánov bola odloţená.
V konaní nebolo sporné, ţe ţalobca sa ţalobou podanou na Krajskom súde v Bratislave
v správnom konaní domáhal preskúmania zákonnosti deviatich rozhodnutí Daňového
riaditeľstva Slovenskej republiky z 25. októbra 2007, ktorými Daňové riaditeľstvo Slovenskej
republiky ako druhostupňový orgán potvrdilo deväť rozhodnutí daňového úradu pre vybrané
daňové subjekty z 27. júna 2007, ktorými bol spoločnosti P. vyrubený rozdiel dane z pridanej
hodnoty za rozhodujúce zdaňovacie obdobie. Ţalovaná nespochybňovala, ţe kompenzácia
bola realizovaná práve vo vzťahu k týmto nedoplatkom na dani. Súd mal ďalej preukázané, ţe
Krajský súd v Bratislave uznesením č.k. 2 S 303/2007-242 a 2 S 309 aţ 316/2007-242 z 26.
júla 2007 podľa § 250c veta druhá O.s.p., odloţil vykonateľnosť napadnutých rozhodnutí
Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky, vrátane prvostupňových rozhodnutí daňového
úradu pre vybrané daňové subjekty a to aţ do právoplatného rozhodnutia súdu o ţalobe na
preskúmanie zákonnosti týchto rozhodnutí a ţe konanie doposiaľ nebolo právoplatne
skončené, keď Najvyšší súd SR po vrátení mu veci Ústavným súdom Slovenskej republiky na
ďalšie konanie, uznesením sp. zn. 1 Sţf 1/2010 z 22. marca 2011 konanie o preskúmanie
zákonnosti prerušil a predloţil Súdnemu dvoru Európskej únie na rozhodnutie o prejudiciálnej
otázke a zároveň odloţil vykonateľnosť napadnutých rozhodnutí Daňového riaditeľstva aţ do
ukončenia konania o prejudiciálnej otázke. Na základe uvedeného dospel súd prvého stupňa
k záveru, ţe postup podľa ustanovenia § 63 ods. 8 a § 63 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb. bol zo
strany D. realizovaný v čase, kedy uţ rozhodnutím súdu bola odloţená vykonateľnosť
rozhodnutí, ktorými bol vyrubený nedoplatok na dani pouţitý na kompenzáciu a kompenzácia
bola realizovaná v čase, kedy Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 23. júla 2008 napadnuté
rozhodnutia zrušil ako nezákonné. Súd prvého stupňa sa stotoţnil s právnym názorom
ţalobcu, ţe odklad vykonateľnosti, povolený uznesením Krajského súdu v Bratislave,
predstavoval prekáţku na realizáciu rozhodnutí, ktorých zákonnosť bola a ešte stále
je predmetom prieskumu v rámci správneho súdnictva. Realizácia rozhodnutia nepredstavuje
len samotný postup vo forme daňovej exekúcie, ale akákoľvek realizácia, ktorej dôsledok
je rovnaký ako pri daňovej exekúcii a teda, zmenšenie majetku povinného subjektu. Pokiaľ
teda daňový úrad napriek tomu, ţe súd odloţil vykonateľnosť rozhodnutí, pouţil finančné
prostriedky patriace ţalobcovi na kompenzáciu daňových nedoplatkov vyplývajúcich z týchto
rozhodnutí, neoprávnene realizoval právny stav deklarovaný v napadnutých rozhodnutiach
a preto sa dopustil nesprávneho úradného postupu. Súd uzavrel, ţe bola splnená základná
podmienka pre záver o zodpovednosti štátu za vznik škody, ktorým je nesprávny úradný
postup a nemal pochybnosti o tom, ţe ţalobcovi, resp. spoločnosti P. vznikla skutočná škoda,
ktorá spočíva v zmenšení majetkového stavu poškodeného o finančné prostriedky, na ktoré
vzniklo poškodenému právo (nárok) titulom nadmerného odpočtu na dani za predmetné
zdaňovacie obdobie, ktorý si poškodený uplatnil riadnym daňovým priznaním, ako aj titulom
preplatku na dani za dané zdaňovacie obdobie. Výška uplatňovanej škody v konaní
spochybňovaná účastníkmi nebola. Čo sa týka ďalšieho z predpokladov pre záver
o zodpovednosti štátu, ktorým je príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom
a vznikom škody, súd vychádzal z toho, ţe o vzťah príčinnej súvislosti medzi uvedenými
predpokladmi pre vznik zodpovednosti ide vtedy, ak škoda vznikla následkom nesprávneho
úradného postupu a teda, ak nesprávny úradný postup a škoda sú vo vzájomnom pomere
príčiny a následku, čo v konečnom dôsledku znamená, ţe nebyť nesprávneho úradného
postupu, ku škode by nedošlo. Súd uzavrel, ţe boli splnené všetky predpoklady pre záver
o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom orgánom verejnej
moci pri výkone verejnej moci. Súd preto ţalobe v celom rozsahu vyhovel, keď námietku
ţalovanej, ţe ţaloba bola podaná predčasne, nepovaţoval za dôvodnú. Rozhodnutie o trovách
konania odôvodnil ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p., úspechom v konaní a vznikom trov na
právnom zastúpení.
Krajský súd v Košiciach na odvolanie ţalovanej rozsudkom z 25. septembra 2013
sp. zn. 11 Co 62/2013 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa s poukazom na ustanovenie
§ 219 ods. 1, 2 O.s.p., keď dospel k záveru, ţe odvolacie dôvody uvádzané v dôvodoch
odvolania nie sú dané a napadnutý rozsudok je vecne správny, pretoţe súd prvého stupňa
na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam vychádzajúc
z dôkazov, ktoré mal v čase rozhodovania súdu (§ 154 ods. 1 O.s.p.) a rozhodnutie súdu
vychádza zo správneho právneho posúdenia veci. Súd prvého stupňa zistený skutkový stav
podradil pod správne právne predpisy a tieto aj správne aplikoval a odvolacie námietky
ţalovanej tak nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Odvolací
súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zopakoval skutočnosti uvádzané v napadnutom
rozsudku a na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa dodal, ţe odklad
vykonateľnosti je inštitút, ktorým sa najmä sleduje, aby nebol zmarený účel mimoriadnych
opravných prostriedkov smerujúcich proti právoplatným rozhodnutiam. Odloţenie
vykonateľnosti nenarúša právoplatnosť rozhodnutia, ktorého vykonateľnosť bola odloţená,
vylučuje však jeho realizáciu po dobu účinnosti odkladu vykonateľnosti a teda, rozhodnutie
ktorého vykonateľnosť bola odloţená, nemôţe byť podkladom pre realizáciu vzťahu, ktorý
deklaruje. Daňový úrad preto nemal realizovať svoju daňovú povinnosť a mal počkať
aţ do právoplatného rozhodnutia súdu o ţalobe na preskúmanie zákonnosti predmetných
rozhodnutí. Dodal, ţe rozhodnutie Súdneho dvora v Luxemburgu z 8. novembra 2012
má vplyv aţ na súčasné rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako aj postup
Krajského súdu v Bratislave v správnom konaní a následne ďalšie procesné postupy.
Napadnutý rozsudok preto v celom rozsahu (aj vo výroku o trovách konania) ako vecne
správny potvrdil a ţalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal s poukazom
na ustanovenie § 224 ods. 1, § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 O.s.p.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie ţalovaná, ktorá navrhla
rozsudok odvolacieho súdu a tieţ súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania odôvodnila ustanovením § 237 písm. f/ O.s.p.
Za takú vadu označila skutočnosť, ţe súd nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie, ktoré
nedostatky v odôvodnení prvostupňového a tým aj odvolacieho rozsudku majú za následok
jeho čiastočnú nepresvedčivosť, v dôsledku čoho táto okolnosť zakladá porušenie ustanovenia
§ 157 ods. 2 O.s.p. a tým aj porušenie práva na spravodlivý súdny proces v podobe odňatia
moţnosti ţalovanej konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. V odôvodnení svojho
dovolania poukázala na obsah ţaloby, priebeh prvostupňového a odvolacieho konania
a poukázala na pochybenia oboch súdov niţších stupňov v podstate totoţným zopakovaním
obsahu odvolania proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa, v ktorom podrobne rozobrala
skutkový a právny stav veci, v ktorom (vychádzajúc z obsahu podania) namietala nesprávne
právne posúdenie veci. Zároveň ţiadala odloţiť vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia.
Ţalobca navrhol dovolanie ţalovanej ako neprípustné odmietnuť.
Uznesením z 8. apríla 2014 sp. zn. 4 Cdo 98/2014 Najvyšší súd Slovenskej republiky
odloţil vykonateľnosť rozsudku Okresného súdu Košice I z 20. septembra 2012 č.k.
24 C 261/2011-187 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach z 25. septembra 2013
sp. zn. 11 Co 62/2013 do právoplatnosti rozhodnutia o dovolaní ţalovanej.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento
opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním (§ 236
a nasl. O.s.p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel
k záveru, ţe dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok
nie je prípustný.
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238
O.s.p. platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme,
je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo rozsudok,
potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací súd v jeho výroku
vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného
významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa
vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. (§ 238
ods. 3 O.s.p.).
V danej veci rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky rozsudku uvedeného
v § 238 ods. 1 a 3 O.s.p., pretoţe nejde o zmeňujúci, ale potvrdzujúci rozsudok, vo výroku
ktorého odvolací súd nevyslovil, ţe je dovolanie proti nemu prípustné a nejde ani o potvrdenie
rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť
zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Dovolanie nie je prípustné ani podľa
ustanovenia § 238 ods. 2 O.s.p. z dôvodu, ţe dovolací súd vo veci doposiaľ nerozhodoval.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p., ukladajúce
dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237
O.s.p. (či uţ to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky
len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O.s.p.,
ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné
ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo
uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných
procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok
právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv
začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným
sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Existenciu ţiadnej podmienky prípustnosti
dovolania uvedenej v tomto zákonnom ustanovení dovolací súd nezistil.
So zreteľom na ţalovanou tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd
Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, ţe v prejednávanej
veci jej súdom bola odňatá moţnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Odňatím moţnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný
procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia tých jeho procesných práv,
ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov.
Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky: 1/ odňatie moţnosti
konať pred súdom, 2/ to, ţe k odňatiu moţnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,
3/ moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti,
ţe zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie moţnosti konať pred súdom
nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť
taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom
chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie
svojich práv a oprávnených záujmov.
O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd
v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými
právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré
mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, ţe súdy pri
prejednávaní a rozhodovaní veci postupovali v súlade s právnymi predpismi a ţalovanej
neznemoţnili uplatniť procesné práva priznané jej právnym poriadkom na zabezpečenie
jej práv a oprávnených záujmov.
Dovolateľka v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. namieta porušenie jej práva na spravodlivý súdny proces.
Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky kaţdý má právo domáhať sa zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd kaţdý
má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote
prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne
o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného
obvinenia proti nemu.
Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, ţe osobám nemoţno
brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva
je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý
súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi
názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04).
Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník
konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade
s jeho poţiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).
Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd
nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých
dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných
dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne
záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
K odňatiu moţnosti ţalovanej pred súdom konať a k porušeniu práva na spravodlivý
proces malo podľa jej názoru dôjsť nedostatočným odôvodnením rozhodnutia prvostupňového
aj odvolacieho súdu.
Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe táto námietka ţalovanej
nie je dôvodná.
To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra
tohto súdu ale nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie
bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý
je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument
(Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani
c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;
Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd uţ vyslovil,
ţe súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu musí mať náleţitosti uvedené v § 157
ods. 2 O.s.p. (§ 211 O.s.p.). Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí
vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť
v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného
dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tieţ s poukazom na ním prijaté právne
závery. Účelom odôvodnenia rozsudku je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia.
Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu musí byť zároveň aj dostatočným podkladom pre
uskutočnenie prieskumu v dovolacom konaní. Ak rozsudok odvolacieho súdu neobsahuje
náleţitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p., je nepreskúmateľný. Odôvodnenie súdneho
rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument
v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie
o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového
rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní.
Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť
len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p. je odvolaciemu súdu daná moţnosť vypracovania
tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Moţnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia
je podmienená tým, ţe odvolací súd sa v plnom rozsahu stotoţní s dôvodmi rozhodnutia súdu
prvého stupňa, a to po skutkovej, ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne
nestotoţní s týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia.
Môţe síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvého stupňa, toto doplnenie však
nemôţe byť v rozpore so závermi súdu prvého stupňa, môţe ho iba dopĺňať v tom zmysle,
ţe ďalšie závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvého stupňa. Odvolací
súd prirodzene musí odpovedať na podstatné a právne významné dôvody odvolania a nemôţe
sa obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody. Inak sa dostane
mimo limitov práva na spravodlivý proces, ktoré je chránené nielen čl. 46 ods. 1 ústavy,
ale aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov
zodpovedajú poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných
zákonných ustanovení.
Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový
stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán
k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré
aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne
závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká
aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola
popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Súd prvého stupňa vysvetlil v čom videl splnenie
predpokladov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci a primerane
zdôvodnil, v čom spočíval nesprávny úradný postup, zistenie existencie škody a v čom
spočíva príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.
Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia v súlade s ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p.
skonštatoval správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie
správnosti napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré
toto rozhodnutie potvrdil. Taktieţ v dostatočnej miere uviedol, v čom spočíva podstata
námietok odporcu a dostatočne sa s nimi skutkovo a právne vysporiadal. Jeho rozhodnutie
nemoţno povaţovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe
odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných
ustanovení a nepoprel ich účel a význam.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery súdu
prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a ţe odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku
odvolacieho súdu ako celok s poukazom na ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p. spĺňa parametre
zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie základného práva zaručeného
v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať
to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv ţalovanej.
Vychádzajúc z obsahu dovolania (§ 41 ods. 2 O.s.p.), ţalovaná predovšetkým namieta
nesprávne právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov. Skutočnosť, ţe by rozhodnutie
prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom posúdení veci, môţe byť len odôvodnením
dovolania v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. v prípade, ak je dovolanie prípustné,
a nie dôvodom jeho prípustnosti podľa § 236 a nasl. O.s.p.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť
dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje
zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené (dovolací súd
ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľkou vytýkaná skutočnosť by mala
za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť
dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil
správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových
záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie
bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).
Vzhľadom na uvedené moţno preto zhrnúť, ţe v danom prípade prípustnosť dovolania
nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p., § 239 O.s.p., a iné vady konania v zmysle § 237
O.s.p. neboli dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie
ţalovanej v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., ako dovolanie
smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný,
odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým
rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní procesne úspešnému ţalobcovi vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti ţalovanej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p., § 224
ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nepriznal ţalobcovi náhradu trov
dovolacieho konania, lebo v dovolacom konaní nepodal návrh na uloţenie povinnosti
nahradiť trovy dovolacieho konania (§ 151 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 23. septembra 2014
JUDr. Edita B a k o š o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová