Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
3f4/435095.005d35.pdf
PDF · 137.66 KB
No categories available
4ECdo/129/2013
Najvyšší súd 4 ECdo 129/2013
Slovenskej republiky 4 CoE 16/2013
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpenej advokátskou
kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingova 4, Bratislava, v mene ktorej koná
ako konateľ advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., proti povinnej M. K., bývajúcej
V., o vymoženie 309,38 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Veľký Krtíš pod
sp. zn. 5 Er 1212/2009, o odvolaní a dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu
v Banskej Bystrici z 19. decembra 2012, sp. zn. 2 CoE 636/2012, takto
rozhodol:
Konanie o odvolaní z a s t a v u j e .
Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a .
Dovolanie o d m i e t a .
Povinnej náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Veľký Krtíš (ďalej len „exekučný súd“) poveril súdneho exekútora
vykonaním exekúcie proti povinnej na vymoženie sumy 309,37 eur s príslušenstvom v zmysle
ustanovenia § 45 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“)
na základe exekučného titulu, ktorým bol rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského
súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., zo 16. januára 2009, sp. zn.
SR 13330/08 (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“).
Exekučný súd uznesením z 5. júna 2012, č. k. 5 Er 1212/2009-22 exekúciu zastavil.
Oprávnenej uložil povinnosť nahradiť účelne vynaložené trovy exekúcie vo výške 39,83 eur
súdnemu exekútorovi do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia. Zastavenie exekúcie
odôvodnil nespôsobilosťou rozhodcovského rozsudku byť exekučným titulom, pretože
rozhodcovský súd nemal právomoc ho vydať. Rozhodcovský súd totiž odvodzoval svoju
právomoc z rozhodcovskej doložky dohodnutej medzi oprávnenou a povinnou v zmluve
o úvere (vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru ako súčasti tejto zmluvy) majúcej
charakter spotrebiteľskej zmluvy. Rozhodcovská doložka mala podľa názoru exekučného
súdu charakter neprijateľnej, a teda neplatnej zmluvnej podmienky, pretože nebola dohodnutá
individuálne (bola súčasťou štandardnej formulárovej zmluvy, t. j. zmluvy, ktorej návrh bol
obsahom vopred pripraveného a hromadne používaného tlačiva) a spôsobovala značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech povinnej
ako spotrebiteľa, keďže ju nútila, v prípade podania žaloby voči nej oprávnenou
na rozhodcovskom súde, podrobiť sa rozhodcovskému konaniu bez možnosti domáhať
sa ochrany svojich práv na všeobecnom súde. Rozhodnutie o trovách exekúcie odôvodnil
§ 203 ods. 1 Exekučného poriadku, keď k zastaveniu exekúcie došlo zavinením oprávnenej,
ktorá podala návrh na vykonanie exekúcie na základe nespôsobilého exekučného titulu. Preto
jej súd uložil povinnosť nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie.
Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací uznesením
z 19. decembra 2012, sp. zn. 2 CoE 636/2012 uznesenie exekučného súdu potvrdil a návrh
oprávnenej na prerušenie konania zamietol. Potvrdenie uznesenia odôvodnil jeho vecnou
správnosťou stotožňujúc sa so skutkovými i právnymi závermi exekučného súdu.
Zamietnutie návrhu na prerušenie konania odôvodnil nemožnosťou prerušiť exekučné
konanie v zmysle § 36 ods. 5 Exekučného poriadku.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala oprávnená odvolanie i dovolanie a po
uplynutí lehoty na podania dovolania, dovolanie doplnila o ďalšiu právnu argumentáciu.
Odvolaním napadla výrok o zamietnutí návrhu na prerušenie konania a dovolaním napadla
potvrdzujúci výrok. Navrhla, aby dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu i uznesenie
exekučného súdu zrušil a vec vrátil exekučnému súdu na ďalšie konanie. Dovolanie
odôvodnila dovolacími dôvodmi uvedenými v ustanovení § 241 ods. 2. písm. a/, b/ a c/
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“). Dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2
písm. a/ O.s.p. konkretizovala vadami konania podľa § 237 písm. a/, d/, e/ a f/ O.s.p. (t. j.
sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, že v tej istej veci sa už prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, že sa nepodal návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, a že účastníkom konania sa postupom
súdu odňala možnosť konať pred súdom). Zároveň navrhla, aby dovolací súd konanie prerušil
a požiadal Súdny dvor Európskej únie o výklad v dovolaní špecifikovaných prejudiciálnych
otázok.
Najvyšší súd Slovenskej republiky sa najprv zaoberal odvolaním oprávnenej, pričom
dospel k záveru, že na prejednanie tohto opravného prostriedku nie je splnená podmienka jeho
funkčnej príslušnosti. Z ustanovenia § 10 ods. a 2 O.s.p. vyplýva, že Najvyšší súd Slovenskej
republiky je funkčne príslušný rozhodovať iba o tých odvolaniach, ktoré smerujú proti
rozhodnutiam krajských súdov ako súdov prvého stupňa. Rozhodnutie krajského súdu,
ktorým bol zamietnutý návrh oprávnenej na prerušenie konania, vydané v odvolacom konaní,
však nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu prvého stupňa, ale je rozhodnutím
krajského súdu ako súdu odvolacieho. Konanie o odvolaní proti takému rozhodnutiu bolo
preto potrebné pre nedostatok podmienky funkčnej príslušnosti zastaviť.
Následne Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.)
po zistení, že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) skúmal,
či je dôvodný jej návrh na prerušenie dovolacieho konania.
Ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. (ktoré v spojení s § 243c O.s.p. primerane
platí aj pre dovolacie konanie) ukladá súdu povinnosť prerušiť konanie vtedy, ak rozhodol,
že požiada Súdny dvor Európskej únie o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa
medzinárodnej zmluvy, t. j. ak dospel k záveru, že je potrebné podať výklad komunitárneho
práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie v danej veci. Zmyslom riešenia predbežnej otázky
je zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, ak prichádza do úvahy jeho aplikácia
v prejednávanej veci.
K otázke povinnosti vnútroštátneho súdneho orgánu predložiť predbežnú otázku
Súdnemu dvoru Európskej únie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie
sa na základe predbežnej otázky položenej Corte suprema Cassazione vyjadril Súdny dvor
Európskej únie v rozsudku CILFIT, C – 283/81 publikovanom v Zbierke rozhodnutí Súdneho
dvora EÚ (ECR), str. 3415. V tomto rozhodnutí uviedol, že „článok 177 tretí odsek Zmluvy
EHS (teraz čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie) sa má vykladať v tom zmysle, že súd
proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva,
je povinný obrátiť sa na Súdny dvor, ak sa v spore pred týmto súdom položí otázka týkajúca
sa práva Spoločenstva s výnimkou prípadov, keď skonštatuje, že položená otázka nie
je relevantná alebo Súdny dvor už podal výklad sporného ustanovenia Spoločenstva alebo
že správne uplatnenie práva Spoločenstva je také jednoznačné, že neexistujú o tom rozumné
pochybnosti, pričom existenciu tejto možnosti treba posúdiť na základe charakteristík práva
Spoločenstva, osobitných ťažkostí spojených s jeho výkladom a nebezpečenstva rozdielnej
judikatúry v rámci Spoločenstva“.
V preskúmavanej veci dovolateľka navrhla predložiť Súdnemu dvoru Európskej únie
prejudiciálne otázky: 1. či sa má ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady
93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať
tak, že zakazuje rozhodovať spory zo spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej
doložky rozhodcovským súdom, ak je rozhodcovská doložka individuálne dojednaná,
2. či je možné ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993
o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje
uzatvorenie rozhodcovskej doložky s konkrétnym obsahom špecifikovaným dovolateľkou
a použitým v spotrebiteľskej zmluve v predmetnej veci a 3. či je v súlade s čl. 17 a čl. 47
Charty základných práv Európskej únie také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči
spotrebiteľovi.
Podľa názoru dovolacieho súdu ani jedna z vyššie uvedených prejudiciálnych otázok
nevyžaduje výklad Súdnym dvorom Európskej únie. Predmetné otázky nie sú v predmetnej
veci relevantné, pretože pokiaľ ide o otázku č. 1, nešlo v tejto veci o prípad individuálne
dojednanej rozhodcovskej doložky a prípadná odpoveď na túto otázku ani nevyvoláva žiadne
pochybnosti, a otázky č. 2 a 3 sa netýkali výkladu práva Európskej únie, ale posúdenia súladu
konkrétnej rozhodcovskej doložky, resp. rozhodnutia vnútroštátneho súdu s komunitárnym
právom. Dovolací súd preto návrh dovolateľky na prerušenie konania za účelom predloženia
prejudiciálnych otázok zamietol.
V ďalšom Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „dovolací súd“)
bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či oprávnenou
podané dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Podmienky prípustnosti dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu sú upravené
v ustanoveniach § 237 a § 239 O.s.p.
Prípustnosť dovolania podľa § 239 O.s.p. v predmetnej veci neprichádza do úvahy.
Nejde totiž o zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu, ani o uznesenie, ktorým by odvolací
súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109
ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska, a ani o potvrdzujúce uznesenie, vo výroku
ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretože ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu. Rovnako nejde ani o uznesenie odvolacieho súdu, potvrdzujúce
uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým bolo rozhodnuté o návrhu na zastavenie výkonu
rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, alebo o uznaní (neuznaní) cudzieho
rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej
republiky.
Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,
len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237
O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu
(aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten,
kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník
konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne
obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O.s.p. netvrdila
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania
preto z týchto ustanovení nevyplýva.
Prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania odôvodňovala v prvom rade tým,
že v danom prípade sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov (§ 237 písm. a/
O.s.p.). Uvedenú vadu konania však nevyvodzovala z toho, že súdy vôbec nemali konať
a rozhodovať. Ich právomoc konať v exekučnom konaní nepopierala. Vyčítala im iba to,
že bez zákonom zvereného oprávnenia v exekučnom konaní skúmali súlad exekučného titulu
s hmotným právom. V skutočnosti tak namietala, že rozhodnutia súdov spočívajú
na nesprávnom právnom posúdení veci. Námietka nedostatku právomoci súdov preto nebola
dôvodná.
Dovolacie námietky o vadách konania spočívajúcich v prekážke právoplatne
rozhodnutej veci, boli zjavne nedôvodné a nenáležité. Vychádzajúc z odôvodnenia týchto vád
je zrejmé, že dovolateľka aj v prípade týchto vád v skutočnosti namietala nesprávnu aplikáciu
a interpretáciu príslušných ustanovení Exekučného poriadku exekučným, aj odvolacím
súdom, teda nesprávne právne posúdenie veci.
Konanie nie je zaťažené ani vadou v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., lebo
v predmetnej veci nebol zistený nedostatok návrhu na začatie konania. Exekučný súd totiž
v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní od jej doručenia (§ 44
Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového – hľadiska (§ 41 ods. 2
O.s.p.) zo strany oprávnenej ani nejde o námietku nedostatku návrhu na začatie konania
v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., ale o námietku inú, ktorú oprávnená uvádza
vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych záverov súdov
(ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia.
Dôvodná nebola ani dovolacia námietka o odňatí možnosti oprávnenej konať
pred súdom, ku ktorému malo dôjsť rozhodnutím o zastavení exekúcie. O vadu konania
spočívajúcu v odňatí možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
ide predovšetkým vtedy, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť
uplatňovať procesné práva, ktoré mu priznáva platná právna úprava. K odňatiu možnosti
konať pred súdom môže dôjsť nielen nesprávnym postupom súdu, ale aj jeho nesprávnym
procesným rozhodnutím, v dôsledku ktorého konanie končí. Takýmto rozhodnutím môže
byť aj rozhodnutie o zastavení exekúcie, ak preň neboli splnené zákonom stanovené
podmienky. Nesprávnym rozhodnutím o zastavení exekúcie by sa oprávnenej ako účastníčke
exekučného konania v konečnom dôsledku odopieralo právo na výkon vykonateľného
rozhodnutia, čo by sa rovnalo odmietnutiu spravodlivosti. Otázka správnosti takéhoto
rozhodnutia však nevyhnutne vyžadovala zaujať stanovisko aj k právnym záverom súdov
v exekučnom konaní.
Dovolací sú dospel k záveru, že v predmetnej veci odvolací a i exekučný súd
správne posúdili splnenie podmienok pre zastavenie exekúcie.
Pokiaľ oprávnená v návrhu na vykonanie exekúcie označila za exekučný titul
rozsudok rozhodcovského súdu, bol exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť
otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej
zmluvy (rozhodcovskej doložky).
Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci,
t. j. vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah
založený právnou skutočnosťou - spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní
nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje
oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovení § 57 a § 58 Exekučného poriadku,
t. j. oprávnenie v každom štádiu exekučného konania (teda aj v prebiehajúcej exekúcii)
skúmať existenciu exekučného titulu.
Takéto oprávnenie má exekučný súd aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým
je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej
zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní. V prípade zisteného nedostatku
v tomto smere je exekučný súd oprávnený konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku
so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto
postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa.
Exekučný poriadok označuje za exekučný titul nielen vykonateľné rozhodnutie súdu,
ale napr. aj vykonateľné rozhodnutia orgánov verejnej správy, rozhodcovských súdov a iných
orgánov. V prípade, ak exekučným titulom má byť rozhodnutie orgánu verejnej správy, ktorý
nemal právomoc na jeho vydanie, považuje právna teória i súdna prax takéto rozhodnutie
za zdanlivé, ničotné (nulitné - paakt), teda z právneho hľadiska za neexistujúce a nikoho
nezaväzujúce. Obdobné dôsledky treba priznať aj rozhodnutiu iného orgánu, resp. subjektu,
ak tento orgán, resp. subjekt, nemal právomoc (oprávnenie) ho vydať, pokiaľ to právna
úprava nevylučuje.
V súvislosti s otázkou, či v exekučnom konaní zákon č. 244/2002 Z. z.
o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“) vylučuje skúmanie
(nedostatku) právomoci rozhodcovského súdu (rozhodcu, resp. rozhodcov) rozhodnúť spor,
je potrebné rozlišovať, či rozhodcovské konanie sa týka sporu zo spotrebiteľského právneho
vzťahu alebo z iného právneho vzťahu.
Pokiaľ sa rozhodcovské konanie týka sporu z iného, než spotrebiteľského právneho
vzťahu, ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré umožňujú účastníkovi tohto
konania, aby namietal nedostatok právomoci rozhodcovského súdu pre neexistenciu alebo
neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (§ 21 ods. 2) a aby žalobou podanou na príslušnom súde
sa domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku pre neplatnosť rozhodcovskej zmluvy
(§ 40 ods. 1 písm. c/), vylučujú skúmanie právomoci rozhodcovského súdu v exekučnom
konaní. V týchto ustanoveniach sa totiž premieta klasická rímska právna zásada (princíp)
„vigilantibus iura scripta sunt“ („práva patria bdelým“ alebo „nech si každý stráži svoje
práva“ alebo „zákony sú písané pre bdelých“). Nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení
v iných, než spotrebiteľských veciach, znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať
rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v exekučnom konaní, pretože
inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel – boli by nadbytočné.
Ak je však predmetom rozhodcovského konania spor zo spotrebiteľského právneho
vzťahu, tento záver neplatí. Už v rozhodnutí sp. zn. 6 Cdo 1/2012 dovolací súd uviedol,
že princíp „vigilantibus iura sripta sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych
súvislostiach (teda v závislosti od konkrétnych okolností) ustupuje dôležitejšiemu princípu,
ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského
konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť
rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd
oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy
a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku
so zákonom, znamenajúci neúčinnosť, a teda nezáväznosť tohto exekučného titulu.
Takúto interpretáciu označených ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní
v spojitosti s § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje naplnenie príkazu vyplývajúceho
z princípu ochrany práv spotrebiteľa, ktorým je odstránenie značnej nerovnováhy v právach
a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa. Ochrana
spotrebiteľa je predmetom verejného záujmu a je nevyhnutná pre zvýšenie životnej úrovne
a kvality života občanov.
Okrem toho tento výklad možno podoprieť aj povinnosťou súdu rešpektovať základné
právo na spravodlivú súdnu ochranu zaručené článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky. Toto právo sa zaručuje nielen tomu, kto uplatňuje svoje práva, ale aj tomu, proti
komu je uplatňovaný nejaký nárok. V spotrebiteľských veciach je pomerne časté,
že všeobecný súd môže prvýkrát poskytnúť spotrebiteľovi z úradnej povinnosti (teda
bez akejkoľvek procesnej aktivity spotrebiteľa) účinnú spravodlivú ochranu jeho práv
až po podaní návrhu na exekúciu rozhodcovského rozsudku.
V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť
a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná
a že spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
povinného. Správne z tejto skutočnosti vyvodili nevyhnutný právny dôsledok,
a to nespôsobilosť rozhodcovského rozsudku byť exekučným titulom. Dovolací súd
sa stotožňuje s právnymi závermi odvolacieho súdu i exekučného súdu a v podrobnostiach
na ne poukazuje.
Správnym rozhodnutím o zastavení exekúcie preto nebola oprávnenej odňatá možnosť
konať pred súdom.
Ani ďalšia námietka dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia
rozhodnutia odvolacieho nebola dôvodná. Podľa názoru dovolacieho súdu odvolací súd
dovolaním napadnuté uznesenie riadne a postačujúco odôvodnil. V spojení s odôvodnením
obsiahnutým v uznesení exekučného súdu je z neho zrejmé, z akých skutočností vyvodil záver
o tom, že rozhodcovská doložka bola neprijateľnou (neplatnou) zmluvnou podmienkou
a že ako neplatná mala za následok nedostatok oprávnenia rozhodcovského súdu na vydanie
rozhodcovského rozsudku a tým aj nespôsobilosť rozhodcovského rozsudku byť exekučným
titulom.
K odňatiu možnosti oprávnenej konať pred súdom nedošlo ani údajným porušením
zásady kontradiktórnosti ako základnej súčasti práva na spravodlivý proces. Táto zásada
znamená, že obom stranám konania musí byť daná možnosť zoznámiť sa so stanoviskami
a dôkazmi predloženými súdu s cieľom ovplyvniť jeho rozhodnutie – či už protistranou alebo
na konaní nezúčastneným subjektom, od ktorého si prípadne súd takéto vyjadrenie alebo
dôkaz mohol vyžiadať – a vyjadriť sa k nim (porovnaj Kmec, J., Kosař, D., Kratochvíl, J.,
Bobek, M. Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. 1. Vydání. Praha : C. H. Beck,
2012, s. 740). Podľa Slovníka súčasného slovenského jazyka vydaného Vedou,
vydavateľstvom Slovenskej akadémie vied, Bratislava 2011 (2. zv), kontradiktórnosť
je prenos dôkazného bremena zo súdu na účastníkov sporu, resp. rokovací spôsob súdneho
procesu. Právo na kontradiktórny proces nemá absolútny charakter a jeho rozsah sa môže líšiť
najmä v závislosti na zvláštnostiach daného konania. Nebráni súdu, aby od tohto pravidla
v záujme procesnej ekonómie upustil, ak je zrejmé, že nezoznámenie účastníka konania
napr. so stanoviskom iných účastníkov nemôže mať akýkoľvek vplyv na výsledok konania
pred nimi.
Ak za porušenie zásady kontradiktórnosti by mal byť považovaný aj procesný postup
exekučného súdu spočívajúci v tom, že po vyžiadaní si úverovej zmluvy od oprávneného,
neoboznámil tohto účastníka exekučného konania so svojím stanoviskom o neplatnosti
rozhodcovskej doložky obsiahnutej v tejto zmluve, potom podľa názoru dovolacieho súdu,
za situácie, že platné právo pripúšťa proti rozhodnutiu exekučného súdu o zastavení exekúcie
odvolanie, treba tento nedostatok považovať za zhojený možnosťou oprávneného vyjadriť
svoje námietky ku skutkovým zisteniam exekučného súdu vyvodeným z ním predloženého
listinného dôkazu a k právnym záverom z toho vyplývajúcim v podanom odvolaní. Iný názor,
vychádzajúci z nemožnosti zhojenia uvedeného nedostatku inak než zrušením rozhodnutí
odvolacieho a exekučného súdu a vrátením veci na opätovné rozhodnutie, by odporoval
zásade efektivity konania, pretože zrušenie rozhodnutí by zbytočne zvyšovalo náklady
účastníkov konania ako aj náklady na výkon súdnictva, a tým by bolo aj v rozpore s jedným
zo základných princípov právneho štátu, ktorým je princíp racionality.
V preskúmavanej veci oprávnená možnosť podať odvolanie proti uzneseniu
exekučného súdu o zastavení exekúcie aj využila a v podanom opravnom prostriedku
vyjadrila, okrem iného, aj svoj nesúhlas s právnymi závermi exekučného súdu o neplatnosti
rozhodcovskej doložky.
K odňatiu možnosti oprávnenej konať pred exekučným súdom nedošlo ani tým,
že exekučný súd nevytýčil vo veci pojednávanie, pretože v čase rozhodovania tohto súdu
takáto povinnosť uzákonená nebola. Jej neskoršie včlenenie do zákona bolo dôsledkom
zjavnej chyby zákonodarcu, čoho dôkazom je dôvodová správa k zákonu č. 230/2012 Z. z.
Pokiaľ jediným dôkazom pre posúdenie spôsobilosti rozhodcovského rozsudku
byť exekučným titulom z hľadiska platnosti či neplatnosti rozhodcovskej doložky bola listina
obsahujúca túto doložku (úverová zmluva), nebolo potrebné na vykonanie tohto dôkazu
nariadiť pojednávanie. Tento záver možno vyvodiť zo samotnej povahy exekučného konania,
ktoré nie je v zásade konaním sporovým, a tiež zo skutočnosti, že posúdenie platnosti
písomnej rozhodcovskej doložky bolo právnou otázkou. Nariadenie pojednávania by za týchto
okolností, ako aj s prihliadnutím na možnosť opravného konania, bolo zbytočné a odporovalo
zásade hospodárnosti konania. Vykonanie dôkazu listinou jej prečítaním alebo oznámením
obsahu na pojednávaní vyžaduje ustanovenie § 129 ods. 1 O.s.p., ktoré primerane platí
aj pre exekučné konanie, len ak sa nariaďuje pojednávanie.
Keďže prípustnosť dovolania oprávnenej nemožno vyvodiť z ustanovení § 239 O.s.p.
a neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky
jej dovolanie odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p.
ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok
neprípustný.
Oprávnená z procesného hľadiska zavinila, že sa konanie o jej odvolaní muselo
zastaviť a vznikla jej povinnosť nahradiť povinnej trovy tohto konania (§ 224 ods. 1 O.s.p.
v spojení s § 146 ods. 2 veta prvá O.s.p.). V konaní o jej dovolaní vzniklo procesne úspešnej
povinnej právo na náhradu trov konania proti oprávnenej, ktorá úspech v dovolacom konaní
nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší
súd Slovenskej republiky nepriznal povinnej náhradu trov týchto konaní, lebo nepodala návrh
na ich priznanie (§ 151 O.s.p.).
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 23. septembra 2014
JUDr. Ľubor Š e b o, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Vanda Šimová