Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 24 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (29)d74/392345.f7ac5f.pdf
PDF · 137.89 KB
No categories available
5Cdo/43/2013
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 5 Cdo 43/2013
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne J. D., bývajúcej v T.,
zastúpenej JUDr. Katarínou Bajovou, advokátkou
so sídlom v Trnave, Hlavná 45, proti ţalovanému 1/ M. P., bývajúcemu
v T.T., 2/ V. K., bývajúcemu v T.T., obom zastúpeným
JUDr. Tiborom Sanákom, advokátom so sídlom v Trnave, Námestie SNP 2, o zaplatenie
3 292,83 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Trnava, pod sp.zn. 16 C 119/1999,
o dovolaní ţalovaných 1/ a 2/ proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z 24. júla 2012, sp.zn.
9 Co 238/2011, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Ţalobkyni náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Trnava rozsudkom z 25. augusta 2011, č.k. 16 C 119/1999-640 (v poradí
tretím) uloţil ţalovaným 1/ a 2/ povinnosť zaplatiť spoločne a nerozdielne ţalobkyni čiastku
770,10 € so 17,6 % úrokom z omeškania od 16. júna 1999 do zaplatenia, do troch dní
od právoplatnosti tohto rozhodnutia, ţalovanému 2/ uloţil povinnosť zaplatiť ţalobkyni
2522,74 € so 17,6% úrokom z omeškania od 16. júna 1999 do zaplatenia, do troch dní
od právoplatnosti tohto rozhodnutia, v časti vzájomného návrhu konanie zastavil. Ţalovaným
1/ a 2/ uloţil povinnosť zaplatiť ţalobkyni spoločne a nerozdielne trovy konania 756,98 €
do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia, ţalovanému 2/ uloţil povinnosť zaplatiť
ţalobkyni trovy konania 2 309,03 € do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia
a ţalovanému 2/ povinnosť zaplatiť na účet súdu trovy konania štátu 700,61 € do troch dní
od právoplatnosti tohto rozhodnutia. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, ţe
evidencia trţieb sa nezhoduje so skutočne odovzdanými a potvrdenými trţbami. Vzhľadom
na túto skutočnosť konštatoval, ţe na úhradu ţalovaných čiastok nebol právny titul, nakoľko
tento schodok nebol preukázaný a riadne zistený. Pri svojom rozhodovaní vychádzal
predovšetkým so záverov znaleckého posudku, z ktorého nepochybne vyplynulo, ţe toto bolo
neprehľadné, chaotické, nezodpovedalo účtovnému stavu a okrem týchto nedostatkov sa
nevykonávali ani riadne inventúry v zmysle zákona. Vzťah ţalobkyne k ţalovanému 2/
hodnotil ako pracovnoprávny vzťah. Ďalej dospel k záveru, ţe ţalobkyňa uznala dlh, ktorý
v čase uznávacieho prejavu neexistoval a ţe k uznávaciemu prejavu ţalobkyne došlo
s prihliadnutím na vzťah podriadenosti v spojení s domnienkou ţalobkyne, ţe účtovníctvo je
vedené správne. Vzhľadom na nesprávnosť vedenia celej účtovnej evidencie mal za to, ţe
ţalobkyňa bola uvedená do omylu a plnila bez právneho dôvodu. Keďţe nevznikol ţiadny
schodok, nebola ţalobkyňa povinná ţalovanému 2/ plniť, a preto mal za to, ţe na strane
ţalovaného 2/ došlo plnením ţalobkyne k bezdôvodnému obohateniu. Právny vzťah
ţalobkyne voči ţalovanému 1/ nepovaţoval za pracovno-právny. Ţalovaný 1/ síce formálne
vystupoval ako spoločník ţalovaného 2/, nemal však z hľadiska prevzatia finančných
prostriedkov k ţalobkyni ţiadny právny vzťah. Finančné prostriedky nepochybne prevzal
titulom fiktívneho schodku, ktorý mala ţalobkyňa spôsobiť. Na strane ţalovaného 1/ došlo
k bezdôvodnému obohateniu plnením bez právneho dôvodu, keď od ţalobkyne prijal finančnú
hotovosť bez akéhokoľvek právneho dôvodu. Konanie o vzájomnom návrhu ţalovaného 2/
zastavil z dôvodu späťvzatia vzájomného návrhu a súhlasu ţalobkyne s týmto späťvzatím.
O náhrade trov konania rozhodol s poukazom na ustanovenie § 142 ods. 1 v spojitosti
s ustanovením § 146 ods. 2 O.s.p. O náhrade trov konania štátu rozhodol s poukazom
na ustanovenie § 148 ods. 1 O.s.p.
Krajský súd v Trnave rozsudkom z 24. júla 2012, sp.zn. 9 Co 238/2011 (v poradí
tretím) rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej, v časti náhrady trov konania a trov
konania štátu potvrdil. Ţalovaným 1/ a 2/ uloţil povinnosť zaplatiť ţalobkyni spoločne
a nerozdielne náhradu trov odvolacieho konania vo výške 70,63 € titulom právneho
zastúpenia právnej zástupkyni ţalobkyne do troch dní. Ţalovanému 2/ uloţil povinnosť
zaplatiť ţalobkyni náhradu trov odvolacieho konania vo výške 130,38 € titulom právneho
zastúpenia právnej zástupkyni ţalobkyne do troch dní. S poukazom na ustanovenie § 219
ods. 1 a 2 konštatoval, ţe súd prvého stupňa vo veci správne rozhodol, pričom poukázal
na odôvodnenie napadnutého rozsudku, z ktorého, ako i z obsahu spisu je zrejmé, ţe súd
prvého stupňa pre svoje skutkové zistenia vzal do úvahy skutočnosti, ktoré vyplynuli
z vykonaných dôkazov, prednesov účastníkov, listinných dôkazov a zo znaleckého
dokazovania. V celom rozsahu stotoţnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého
stupňa, v podrobnostiach na ne odkázal, z dôvodu ktorého svoje rozhodnutie podrobnejšie
neodôvodnil.
Proti rozsudku odvolacieho súdu v rozsahu podali dovolanie ţalovaní 1/ a 2/. Jeho
prípustnosť odôvodnili ustanovením § 237 písm. f) O.s.p. a § 241 ods. 2 písm. a), b) a c).
Namietali, ţe odvolací súd sa vôbec neriadil právnym názorom odvolacieho súdu
v predchádzajúcich zrušujúcich uzneseniach Krajského súdu v Trnave z 30. septembra 2008,
sp.zn. 9 Co 140/2008 a právnym názorom Krajského súdu v Trnave z 23. marca 2010, sp.zn.
9 Co 927/2009 sa riadil len čiastočne, a to len v rozsahu vykonaného znaleckého dokazovania
na zistenie stavu účtovníctva u ţalovaného 2/. Boli toho názoru, ţe vedenie účtovníctva, ako aj
znalecký posudok č. 2/2011 nemá na právne posúdenie nároku ţalobkyne bezprostredný
vplyv, moţno by to mohlo mať vplyv na ţalovaného 2/ vo výške 65 439,30 Sk
s príslušenstvom, ktorý nárok však bol vzatý späť. Vymenovali a bliţšie špecifikovali listinné
dôkazy, ktoré podľa ich názoru sú základom pre právne posúdenie nároku ţalobkyne, ktoré
však súdom prvého stupňa neboli vôbec zohľadnené. Uviedli, ţe na ţalobkyni bolo v zmysle
predchádzajúcich zrušujúcich uznesení odvolacieho súdu dôkazné bremeno, ktoré však
ţalobkyňa nepreukázala. V dovolaní bliţšie poukázali na skutkový stav veci tak, ako ho
uvádzali uţ pred súdmi niţšieho stupňa. Za zjavne nesprávne povaţovali rozhodnutie súdu
v časti uplatňovaného nároku voči ţalovanému 1/, ktorý nikdy neprevzal finančné prostriedky
pre seba, ale bol len sprostredkovateľom ich prevzatia, čo bolo preukázané aj listinným
dôkazom nachádzajúcom sa na č.1. 64 spisu. Nesprávny postup odvolacieho súdu spočíval
podľa názoru dovolateľov v tom, ţe vzhľadom na hrubé pochybenie súdu prvého stupňa mal
nariadiť pojednávanie a zopakovať dôkazy posudzujúc konanie súdu prvého stupňa v zmysle
predchádzajúcich zrušujúcich uznesení. Takýmto postupom mal vyhodnotiť dôkazy
a poukázať na to, ţe keď sa raz konštatuje neprehľadnosť a zmätočnosť účtovníctva
ţalovaného 2/ na základe znaleckého dokazovania, tak v takom účtovníctve nemoţno hľadať
schodok, za ktorý zodpovedá ţalobkyňa, pretoţe účtovníctvo je zlé ako celok a zároveň ţe
posúdenie dlţnej sumy ţalobkyne voči ţalovanému 2/ je moţné len z dvoch listinných
dokladov, ktoré boli zriadené pre evidenciu dlţnej sumy ţalobkyne voči ţalovanému 2/, ako aj
z uznania dlhu zo 7. decembra 1998. Pochybenie odvolacieho súdu spočívalo aj v nedostatku
jeho odôvodnenia v časti sumy 79 723,70 €, pretoţe mu muselo byť zrejmé, ţe ţalobkyňa
ţalovanému 2/ plnila na základe právneho dôvodu a nie bez právneho dôvodu. Rozhodnutie
súdu prvého stupňa v časti trov konania o vzájomnom návrhu označili za nepreskúmateľné
a zároveň boli toho názoru, ţe v tejto časti nie je moţné priznať trovy konania a právneho
zastúpenia. Označenie ţalovaného 2/ v záhlaví rozsudku povaţovali za nesprávne, zmätočné,
pretoţe v rozsudkoch bol označený iný subjekt ako bol ţalovaný, pričom V. K. ako fyzická
osoba nebol od začiatku účastníkom konania. Správne označenie malo byť V. K. - Pekáreň
KPK, IČO 35 173 939, so sídlom v T., navrhli, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu
zrušil a súdu prvého stupňa zrušil vec vrátil súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie.
Ţalobkyňa vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, ţe podľa jej názoru súdy v prejednávanej
veci postupovali v súlade s právnymi predpismi a ţalovaným neznemoţnili procesné práva
priznané právnym poriadkom. Navrhla, aby dovolací súd dovolanie odmietol.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpení advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré
moţno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.).
V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa
§ 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je
dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru
dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné
tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého
odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke
zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd
prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.
V danom prípade dovolaním ţalovaných 1/ a 2/ nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok
odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého
odvolací súd nevyslovil, ţe dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej
veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané.
Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe dovolanie
ţalovaných 1/ a 2/ nie je podľa § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. procesné prípustné.
S prihliadnutím na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vţdy, či dovolaním
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou zo
závaţných procesných vád vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného rozhodnutia, ktoré zistenie by
viedlo k záveru, ţe dovolanie je prípustné bez ohľadu na procesnú formu rozhodnutia
odvolacieho súdu a spôsob jeho rozhodnutia, neobmedzil sa dovolací súd len
na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či konanie
a rozhodnutie odvolacieho súdu nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237
písm. a/ aţ g/ O.s.p. (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku
spôsobilosti účastníka, nedostatku riadneho zastúpenia procesné nespôsobilého účastníka,
o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, o prípad odňatia
moţnosti účastníka pred súdom konať, o prípad nedostatku návrhu na začatie konania
vo veciach, ktoré moţno začať len na návrh, či o prípad rozhodovania vylúčeným sudcom
alebo súdom nesprávne obsadeným).
Z vymenovaných procesných vád je v dovolaní výslovne namietaná vada konania
v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. spočívajúca v tom, ţe 1/ rozhodnutie odvolacieho
súdu nie je dostatočne odôvodnené, ţe 2/ súd prvého stupňa sa dôsledne neriadil právnym
názorom odvolacieho súdu v predchádzajúcich zrušujúcich uzneseniach Krajského súdu
v Trnave z 30. septembra 2008, sp.zn. 9 Co 140/2008 a právnym názorom Krajského súdu
v Trnave z 23. marca 2010, sp.zn. 9 Co 927/2009 sa riadil len čiastočne, a to len v rozsahu
vykonaného znaleckého dokazovania na zistenie stavu účtovníctva u ţalovaného 2/, ako aj
v tom, ţe 3/ odvolací súd na prejednanie ich odvolania nenariadil pojednávanie.
Predmetnému dôvodu dovolania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. sú vlastné tri pojmové
znaky: 1/ odňatie moţnosti konať pred súdom, 21 to, ţe k odňatiu moţnosti konať došlo
v dôsledku postupu súdu, 3/ moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania.
Vzhľadom k tej skutočnosti, ţe zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie
moţnosti konať pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom je
potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania
realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym
súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.
O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd
v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými
právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré
mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, ţe odvolací
súd pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupoval v súlade s právnymi predpismi
a ţalovaným neznemoţnil uplatniť procesné práva priznané mu právnym poriadkom
na zabezpečenie jeho práv a oprávnených záujmov.
Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe nie je
dôvodná námietka dovolateľov týkajúca sa nepreskúmateľnosti, resp. nedostatočnej
odôvodnenosti písomného vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu.
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra
tohto súdu teda nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je
pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide
o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12,
§ 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko
z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Rovnako sa Ústavný súd
Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie aj
v náleze sp.zn. III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd uţ vyslovil, ţe súčasťou obsahu základného
práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou
proti takému uplatneniu (sp.zn. IV. ÚS 115/03).
Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len
na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p. je odvolaciemu súdu daná moţnosť vypracovania tzv.
skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Moţnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je
podmienená tým, ţe odvolací súd sa v plnom rozsahu stotoţní s dôvodmi rozhodnutia súdu
prvého stupňa, a to po skutkovej, ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne
nestotoţní s týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia.
Môţe síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvého stupňa, toto doplnenie však
nemôţe byť v rozpore so závermi súdu prvého stupňa, môţe ho iba dopĺňať v tom zmysle, ţe
ďalšie závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvého stupňa. Odvolací súd
prirodzene musí odpovedať na podstatné a právne významné dôvody odvolania a nemôţe sa
obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody. Inak sa dostane
mimo limitov práva na spravodlivý proces, ktoré je chránené nielen čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, ale aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd.
Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe rozhodnutia
súdov niţších stupňov zodpovedajú vyššie uvedeným poţiadavkám kladeným na odôvodnenie
rozhodnutí. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci
skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán
k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré
aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne
závery primerane vysvetlil. Súd prvého stupňa uviedol, ţe návrh zamietol z dôvodu, ţe
na úhradu ţalovaných čiastok nebol právny titul, nakoľko schodok nebol preukázaný a riadne
zistený. Ďalej dospel k záveru (predovšetkým zo záverov znaleckého posudku), ţe
nesprávnosť vedenia celej účtovnej evidencie mala za následok, ţe ţalobkyňa bola uvedená
do omylu a plnila bez právneho dôvodu, ţe ţalobkyňa uznala dlh, ktorý v čase uznávacieho
prejavu neexistoval, a preto na strane ţalovaného 2/ došlo plnením ţalobkyne
k bezdôvodnému obohateniu. Mal aj za to, ţe k bezdôvodnému obohateniu došlo aj na strane
ţalovaného 2/, ktorý síce formálne vystupoval ako spoločník ţalovaného 2/, nemal však
z hľadiska prevzatia finančných prostriedkov k ţalobkyni ţiadny právny vzťah.
S odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa sa stotoţnil aj odvolací súd. Ich rozhodnutia
nemoţno povaţovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe
súdy sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlili od znenia príslušných
ustanovení a nepopreli ich účel a význam.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery súdu
prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, a preto aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku
odvolacieho súdu ako celok s poukazom na ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p. spĺňa parametre
zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie základného práva zaručeného
v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe
odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv ţalovaných. Ako vyplýva aj
z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, iba skutočnosť, ţe dovolateľ sa s právnym
názorom všeobecného súdu nestotoţňuje, nemôţe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti
alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. sp.zn. I. ÚS 188/06).
K dovolacej námietke ţalovaných, ţe odvolací súd sa v dovolaním napadnutom
rozsudku vôbec neriadil právnym názorom odvolacieho súdu v predchádzajúcom zrušujúcom
uznesení Krajského súdu v Trnave z 30. septembra 2008, sp.zn. 9 Co 140/2008 a právnym
názorom Krajského súdu v Trnave z 23. marca 2010, sp.zn. 9 Co 927/2009 sa riadil len
čiastočne, a to len v rozsahu vykonaného znaleckého dokazovania na zistenie stavu
účtovníctva u ţalovaného 2/ dovolací súd uvádza, ţe Občiansky súdny poriadok nemá
ustanovenie, ktoré by vyslovovalo viazanosť súdu, ktorý pôvodne právny názor vyslovil, ak sa
vec v dôsledku opravného prostriedku podaného proti ďalšiemu rozhodnutiu znova stane
predmetom opravného konania.
Ţalovaní 1/ a 2/ v dovolaní tieţ namietajú, ţe odvolací súd im v konaní odňal moţnosť
pred súdom konať v zmysle § 237 písm.f O.s.p. tým, ţe na prejednanie ich odvolania
nenariadil pojednávanie.
Podľa § 214 ods. 1 O.s.p. (v znení účinnom od 15. októbra 2008), na prejednanie
odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu
pojednávanie vţdy ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ súd prvého
stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia odvolacieho pojednávania, c/ ide o konanie
vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, d/ to vyţaduje dôleţitý verejný
záujem.
Podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v tomto znení, môţe odvolací súd rozhodnúť aj
bez nariadenia odvolacieho pojednávania.
V predmetnej veci je zrejmé, ţe odvolací súd sa stotoţnil s dôvodmi rozsudku súdu
prvého stupňa, teda mal za to, ţe súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav, rozhodol
v predmetnej veci na pojednávaní, predmetom konanie nie je vec podľa zákona č. 365/2004
Z.z. Antidiskriminačného zákona, ale bezdôvodné obohatenie, ktorého hmotnoprávny nárok
má svoj základ v ustanoveniach Občianskeho zákonníka. Rovnako tu nejde tu ani o verejný
záujem, keďţe nejde o veci týkajúce sa v rôznych súvislostiach väčšieho okruhu osôb, napr.
spory týkajúce sa územného celku sídliska a pod. Dohovor o ľudských právach a základných
slobodách nevyţaduje a ani z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva nemoţno
vysledovať, ţe by sa malo na všetkých súdnych inštanciách pojednávanie vykonávať verejne.
Ak teda rozhodoval súd prvého stupňa na pojednávaní odvolací súd v zásade nemusí
nariadiť pojednávanie. Odvolací súd však vţdy môţe nariadiť pojednávanie, ak to povaţuje
za potrebné.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe odvolací súd postupoval
v súlade so zákonom, pokiaľ prejednal odvolanie proti rozhodnutiu prvostupňového súdu
vo veci samej 24. júla 2012 bez nariadenia odvolacieho pojednávania. Postup odvolacieho
súdu nemal za následok odňatie moţnosti ţalovaných konať pred súdom v zmysle ustanovenia
§ 237 písm. f/ O.s.p. Nedošlo k znemoţneniu realizácie ich procesných práv, priznaných im
v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia ochrany ich práv a právom chránených
záujmov. Dovolací súd poukazuje na tú skutočnosť, ţe za postup súdu odnímajúci účastníkovi
konania moţnosť konať pred súdom v zmysle citovaného zákonného ustanovenia, nie je
moţné povaţovať postup súdu v súlade s príslušnými procesnými ustanoveniami. Nedošlo
preto k závadnému procesnému postupu súdu, ktorým by sa ţalovaným znemoţnila realizácia
ich procesných práv, priznaných im v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia
a ochrany ich práv a právom chránených záujmov v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Námietkou, ţe vedenie účtovníctva a znalecký posudok nemá na právne posúdenie
nároku ţalobkyne bezprostredný vplyv, poukazujúc pritom na listinné dôkazy, ktoré podľa ich
názoru sú základom pre posúdenie nároku ţalobkyne, dovolatelia spochybňujú správnosť
vyhodnotenia výsledkov vykonaného dokazovania.
Dovolací súd poukazuje na to, ţe nesprávne hodnotenie vykonaných dôkazov nie je
uvedené medzi prípustnými dôvodmi dovolania, ktoré sú vymedzené v ustanovení § 241
ods. 1 písm. a) aţ c) O.s.p. Pre tento záver svedčí i ustanovenie 243a ods.2, veda druhá O.s.p.,
ktoré upravuje, ţe dovolací súd nevykonáva dokazovanie. Súdna prax je jednotná v názore, ţe
ak súd niektorý dôkaz nesprávne vyhodnotí, môţe to viesť prípadne k nesprávnym skutkovým
zisteniam a v konečnom dôsledku aj k vecne nesprávnemu rozhodnutiu, nezakladá to však tzv.
zmätočnosť konania, teda ani vadu v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. (viď R 37/1993,
R 125/1999 a R 6/2000). Treba zdôrazniť, ţe do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu
hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu
hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97). K uvedenej námietke ţalovaných treba dodať,
ţe súd neodníme účastníkovi moţnosť pred ním konať ani tým, ţe (prípadne) nesprávne
vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov (§ 132 O.s.p.); jeho rozhodnutie môţe byť síce
z tohto dôvodu vecne nesprávne, ale to ešte samo osebe nevedie k zmätočnosti rozhodnutia
a nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (viď rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu
a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 42/1993).
Z obsahu dovolania je zrejmá aj námietka ţalovaných, ţe súdy niţšieho stupňa
nesprávne, resp. nedostatočne zistili skutkový stav veci. K tomu je potrebné uviesť, ţe
v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dôvodom dovolania nemôţe byť samo osebe
nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiţ nie je „ďalším" odvolaním, ale je mimoriadnym
opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241
ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) vád. Preto sa
dovolaním nemoţno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého
a druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania.
Ani námietka ţalovaných, ţe súdy niţšieho stupňa v rozsudkoch označili iný subjekt
ako bol ţalovaný, keďţe V. K. ako fyzická osoba nebol od začiatku účastníkom konania a
správne označenie malo byť V. K. - Pekáreň KPK, IČO 35 173 939,
so sídlom v T., nie je dôvodná. Ţalobkyňa v konaní vedenom pôvodne pod sp.zn.
5 Ro 927/1999, neskôr pod sp.zn. 16 C 119/1999, ako ţalovaného označila M. P., trvale bytom
T.T., člen zdruţenia KPK, T., teda fyzickú osobu. Ţalovaný 1/ ako fyzická osoba bol teda
účastníkom konania uţ odo dňa podania návrhu na Okresnom súde Trnava 28. júna 1999.
Navyše, fyzická osoba, ktorá vykonáva podnikateľskú činnosť
na základe ţivnostenského zákona vykonáva túto činnosť vo vlastnom mene a na vlastnú
zodpovednosť. Fyzická osoba bez ohľadu na skutočnosť, či podniká alebo nie, zodpovedá
za záväzky vzniknuté z podnikania celým svojim majetkom.
Ţalovaní v dovolaní namietajú, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.
Iná vada konania je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných
v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Z hľadiska dovolateľmi tvrdenej existencie tzv. inej vady
konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. treba uviesť, ţe dovolací súd môţe pristúpiť
k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia o tomto dovolacom dôvode aţ vtedy, keď je dovolanie
z určitého zákonného dôvodu prípustné (o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde).
Ţalovaní 1/ a 2/ ďalej namietali aj skutočnosť, ţe napadnutý rozsudok odvolacieho
súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť
dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje
zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia ţalovaných boli opodstatnené (dovolací súd ich
z uvedeného aspektu neposudzoval), ţalovanými vytýkaná skutočnosť by mala za následok
vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle
§ 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny právny predpis
a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil
(ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesné
prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).
Vzhľadom na to, ţe prípustnosť dovolania ţalovaných 1/ a 2/ nemoţno vyvodiť
zo ţiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky
dovolanie odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako
smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom
na odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu
z hľadiska jeho vecnej správnosti. Rovnako v zmysle ustanovenia § 243b ods. 5 O.s.p.
v spojení s ustanovením § 218 ods. 1 písm. c) O.s.p. odmietol aj dovolanie ţalovaných
smerujúce voči výroku rozsudku odvolacieho súdu o trovách konania, nakoľko touto časťou
dovolania napadnuté rozhodnutie má povahu uznesenia (§ 167 ods. 1 O.s.p.), prípustnosť
dovolania proti nemu vylučuje ustanovenie § 239 ods. 3 O.s.p. a ani vo vzťahu k tejto časti
rozhodnutia vadu konania v zmysle ustanovenia § 237 O.s.p. nezistil.
V dovolacom konaní úspešnej ţalobkyni vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti ţalovaným 1/ a 2/, ktorí úspech nemali (§ 243b ods. 5 O.s.p v spojení s § 224
ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však ţiadne trovy
dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, ţe nepodala návrh na ich priznanie.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 24. septembra 2014
JUDr. Soňa Mesiarkinová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová