Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_9Co-238-2011.pdf
PDF · 85.99 KB
Case nature
Area
Subarea
9Co/238/2011
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Klepancovej a členiek senátu JUDr. Evy Barcajovej a JUDr. Andrey Moravčíkovej, PhD., v právnej veci navrhovateľky T. R., bytom A., P. XXX, zastúpená advokátkou JUDr. Katarínou Bajovou, Hlavná 45, Trnava, proti odporcom v 1. rade L. U., bytom A. XXX, a v 2. rade F. B., bytom A. XXX, obaja zastúpení advokátom JUDr. Tiborom Sanákom, Námestie SNP 2, Trnava, o zaplatenie 3.292,83 eur (99.200,- Sk) s príslušenstvom na odvolanie odporcov proti rozsudku Okresného súdu Trnava sp. zn. 16C/119/99-640 zo dňa 25. augusta 2011 takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej, v časti náhrady trov konania a trov konania štátu p o t v r d z u j e .
Odporcovia v 1. a 2. rade sú p o v i n n í zaplatiť navrhovateľke spoločne a nerozdielne náhradu trov odvolacieho konania vo výške 70,63 eur titulom právneho zastúpenia právnej zástupkyni navrhovateľky do troch dní.
Odporca v 2. rade je p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľke náhradu trov odvolacieho konania vo výške 130,38 eur titulom právneho zastúpenia právnej zástupkyni navrhovateľky do troch dní.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil odporcom v 1. rade a v 2. rade povinnosť zaplatiť spoločne a nerozdielne navrhovateľke čiastku 770,10 eur a odporcovi v 2. rade sumu 2.522,74 eur, v oboch prípadoch so 17,6% úrokom z omeškania od 16.06.1999 do zaplatenia, v časti vzájomného návrhu konanie zastavil. Odporcom v 1. a 2. rade uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľke spoločne a nerozdielne trovy konania 756,98 eur, odporcovi v 2. rade uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľke trovy konania 2.309,03 eur a na účet súdu trovy konania štátu 700,61 eur, všetko do troch dní. Svoje rozhodnutie odôvodnil vykonaným dokazovaním výsluchom účastníkov, svedkov v konaní, ďalej predloženými dokladmi navrhovateľkou, znaleckým dokazovaním. Návrh navrhovateľky považoval v celom rozsahu za dôvodný. Navrhovateľka žalované čiastky preukázateľne uhradila v sume 23.200,- Sk obom odporcom, odporcovi v 2. rade v sume 76.000,- Sk. Navrhovateľka pod nátlakom podpísala uznanie pohľadávky. Toto uznanie pohľadávky však nie je dôvodom, resp. preukázaním dôvodu na uplatnenie nároku. Súd prvého stupňa vo veci vykonal znalecké dokazovanie znalkyňou z odboru ekonómia a menežment, odvetvie účtovníctvo a daňovníctvo. Znalkyňa Ing. J. W. v podrobnom rozpracovaní znaleckého posudku v tejto veci dospela k záveru, že účtovníctvo odporcom nie je vedené preukazným spôsobom. Nezobrazuje skutočnosti, ktoré sú predmetom účtovníctva, nie sú dodržané ustanovenia zákona č. 563/1991 Zb. o účtovníctve, opatrenia Ministerstva financií SR č. 65/396/94 v znení noviel. Pre výpočet schodku je potrebné poznať účtovný stav zverených hodnôt, to platí aj pre finančnú hotovosť, teda pre peňažné prostriedky v hotovosti. Vzhľadom na chybné
zápisy v peňažnom denníku a vo výkaze denných a mesačných obratov podľa názoru znalkyne účtovný stav peňažných prostriedkov v hotovosti, uvedený v peňažnom denníku, nie je správny. Inventarizácia peňažných prostriedkov v hotovosti sa nevykonávala v rozsahu stanovenom § 29 ods. 3 zákona o účtovníctve. Schodok z dôvodov chýb v účtovníctve nie je možné vyčísliť. Každý podnikateľský subjekt je v rámci účtovníctva povinný do peňažného denníka zapísať a riadne evidovať všetky príjmy a výdavky. Evidencia tržieb u odporcov sa nezhoduje so skutočne odovzdávanými a potvrdenými príjmami. Z predložených dokladov vrátane peňažného denníka nie je sporná výška tržieb, odovzdávaných navrhovateľkou za jednotlivé mesiace, rovnako ani čiastka, ktorú odporcom uhradila. Výšku tejto čiastky odporcovia nespochybnili. Vzhľadom na rozpory odovzdaných tržieb a vedeného účtovníctva je zrejmé, že na úhradu žalovaných čiastok nebol právny titul, nakoľko v skutočnosti nebol schodok preukázaný a riadne zistený. Napriek uznávaciemu prejavu navrhovateľky, ktorý spĺňa zákonom stanovené náležitosti, dospel súd prvého stupňa k záveru, že navrhovateľka uznala dlh, ktorý v čase uznávacieho prejavu neexistoval. Závery znaleckého dokazovania preukázali, že účtovníctvo bolo vedené nesprávne až do tej miery, že nemožno vôbec konštatovať, že by akýkoľvek schodok vznikol. Pri uzavretí dohody o hmotnej zodpovednosti navrhovateľkou nebola urobená inventarizácia, navrhovateľka neprevzala žiadne hodnoty. Následne taktiež nebola robená riadna inventarizácia, účtovníctvo bolo vedené nesprávne, v rozpore so zákonom, je neprehľadné, nejasné a zmätočné. Nie je vôbec možné konštatovať, že nejaký schodok vznikol. Za tohto stavu je logickým výkladom potrebné konštatovať, že navrhovateľka uznala dlh, ktorý neexistoval. K uznávaciemu prejavu na strane navrhovateľky došlo s prihliadnutím na vzťah podriadenosti v spojení s domnienkou navrhovateľky, že účtovníctvo je vedené správne. V čase uznávacieho prejavu mala za to, že skutočne schodok vznikol a je zaň zodpovedná. Navrhovateľka teda bola uvedená do omylu. Navrhovateľka v prospech odporcov plnila bez právneho dôvodu, preto súd prvého stupňa návrhu navrhovateľky vyhovel v celom rozsahu. Vzťah navrhovateľky k odporcovi v 2. rade hodnotil súd prvého stupňa ako pracovno-právny vzťah. Keďže nevznikol žiadny schodok, nebola navrhovateľka povinná odporcovi v 2. rade plniť, na jeho strane došlo k bezdôvodnému obohateniu. Právny vzťah navrhovateľky voči odporcovi v 1. rade nebolo možné posudzovať ako pracovno-právny, pretože tu nebol založený pracovno-právny vzťah. Odporca v 1. rade síce formálne vystupoval ako spoločník odporcu v 2. rade, nemal však z hľadiska prevzatia finančných prostriedkov k navrhovateľke žiadny právny vzťah. Finančné prostriedky nepochybne prevzal titulom fiktívneho schodku, ktorý mala navrhovateľka spôsobiť. Táto skutočnosť nebola sporná. Na strane odporcu v 1. rade došlo k bezdôvodnému obohateniu plnením bez právneho dôvodu, keď od navrhovateľky prijal finančnú hotovosť bez akéhokoľvek právneho dôvodu. Súd prvého stupňa priznal navrhovateľke úroky z omeškania od dňa omeškania do zaplatenia pohľadávky. Konanie o vzájomnom návrhu odporcu v 2. rade zastavil z dôvodu späťvzatia vzájomného návrhu a súhlasu navrhovateľky s týmto späťvzatím. Úspešnej navrhovateľke priznal náhradu trov konania za súdny poplatok, ako aj trovy právneho zastúpenia. Odporcu v 2. rade súd prvého stupňa zaviazal zaplatiť trovy konania štátu, ktoré vznikli titulom znalečného.
Proti tomuto rozsudku súdu prvého stupňa včas podali odvolanie odporcovia. Namietali, že prvostupňový súd sa neriadil dôsledne právnym názorom odvolacieho súdu, uvedeného v uznesení zo dňa 30.09.2008, právnym názorom odvolacieho súdu v uznesení zo dňa 23.03.2010 sa riadil len čiastočne v rozsahu vykonaného znaleckého dokazovania. Odporcovia v 1. a 2. rade sú názoru, že vedenie účtovníctva ako aj znalecký posudok Ing. J. W. nemá na právne posúdenie nároku navrhovateľky bezprostredný vplyv, možno by to mohlo mať vplyv na nárok odporcu v 2. rade voči navrhovateľke vo výške 65.439,30 Sk s príslušenstvom, ktorý vzájomný návrh však odporca v 2. rade zobral späť. Evidencia bola vykonávaná mimo účtovníctva, poukaz na skúmanie účtovníctva odporcu a na znalecký posudok Ing. J. W. je právne irelevantný. Ani znalkyňa k tomuto listinnému dokladu a významnému dôkazu nezaujala žiadne stanovisko zrejme z dôvodu nedostatočne naformulovanej znaleckej úlohy. Ak evidencia dlhu navrhovateľky voči odporcovi v 2. rade bola vykonávaná mimo účtovníctva zrozumiteľným a nespochybniteľným listinným dokladom, nie je možné od absencie týchto skutočností v riadnom účtovníctve odporcu v 2. rade preukazovať nárok navrhovateľky a konštatovať, že nevznikol nijaký schodok, že navrhovateľka uznala dlh, ktorý neexistoval, pre nesprávnosť celej účtovnej evidencie bola navrhovateľka uvedená do omylu a preto plnila odporcovi v 2. rade bez právneho dôvodu. Znalkyňa sa mala zaoberať výlučne konkrétnymi faktúrami od firmy Tamilk z hľadiska výšky v príslušnom období a skúmať, či sumy odovzdané navrhovateľkou pani U. sa premietli na znížení dlhu navrhovateľky voči odporcovi v 2. rade a či teda bol dlh navrhovateľky voči odporcovi ustálený v správnej výške aj zo strany navrhovateľky, ktorý bol uznaný v listinnom doklade zo dňa 07.12.1998, či bol zaplatený v konkrétnej výške, zodpovedal skutočnému dlhu. Dlh mal byť daný rozdielom medzi faktúrami Tamilk,
a.s. a sumami odovzdanými navrhovateľkou pani U.. Navrhovateľka peniaze vyplácala bez právneho dôvodu, zaplatila ich pod psychickým nátlakom. Tieto jej tvrdenia sú len účelové. Odporcovia sa ďalej vo svojom odvolaní opätovne zaoberajú postupom pri platení domnelého dlhu navrhovateľkou odporcom. Podpísanie dlhu dňa 07.12.1998 navrhovateľkou nemohol byť pre ňu prekvapením, bol to výsledok riešenia problémového stavu vyvolaného jej konaním. Túto listinu navrhovateľka podpísala za prítomnosti matky v A. dobrovoľne bez akéhokoľvek psychického násilia. Uznanie dlhu akceptoval aj Krajský súd v Trnave v rozsudku zo dňa 22.02.2007 ako jeden z rozhodujúcich dôkazov proti T. Z.. Súčasťou vracania dlhu bola aj suma 9.580,- Sk, ktorú vrátila dňa 15.05.1999 v dvoch splátkach zamestnávateľovi. Z neznámeho dôvodu si túto čiastku v tomto konaní neuplatňuje. Odporcovia namietali, že v časti vzájomného návrhu nie je možné priznať trovy konania a právneho zastúpenia žiadnemu z účastníkov v zmysle § 142 ods. 1 a nasl. O.s.p. V zmysle týchto ustanovení možno priznať účastníkovi náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva, pričom o vzájomnom návrhu odporcu v 2. rade sa do vynesenia napadnutého rozsudku nekonalo. Právna zástupkyňa navrhovateľky v časti vzájomného návrhu nevykonala žiadnu činnosť, ktorá by sa dala označiť ako účelné uplatňovanie alebo bránenie práva. Rozhodnutie súdu je zjavne nesprávne aj v časti uplatneného nároku voči odporcovi v 1. rade. Odporca v 1. rade nikdy neprevzal finančné prostriedky od matky navrhovateľky pre seba, ale bol len sprostredkovateľom ich prevzatia od matky navrhovateľky a odovzdania odporcovi v 2. rade. Odporca v 1. rade si sporné finančné prostriedky neponechal pre seba, preto u neho nemohlo vzniknúť bezdôvodné obohatenie. Navrhovali, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa, návrh navrhovateľky zamietol, navrhovateľku zaviazal na úhradu trov konania vrátane trov právneho zastupovania za prvostupňové a odvolacie konanie.
K odvolaniu odporcov v 1. a 2. rade sa vyjadrila navrhovateľka. Poukázala na skutočnosť, že vzťah medzi navrhovateľkou a odporcom v 2. rade bol vzťahom pracovno-právnym vzniknutým na základe pracovnej zmluvy. Pri zisťovaní schodku preto treba postupovať podľa Zákonníka práce a predovšetkým vykonať riadnu inventúru, na základe ktorej by údajný schodok bol preukázaný. Za účelom objektívneho zistenia existencie prípadného schodku bolo vykonané znalecké dokazovanie súdnou znalkyňou ako objektívny dôkaz vedenia účtovníctva a vykonávania inventúr odporcom v 2. rade. Znalkyňa preukázateľne zistila, že nezapisovali skutočné tržby do účtovníctva, nebola vykonaná ani jedna inventúra podľa účtovných predpisov, nebol správne vedený účtovný stav finančných prostriedkov, do účtovníctva nebola zapisovaná skutočná tržba, nebolo možné zistiť a vyčísliť schodok, pretože sa nevykonávala inventarizácia finančných prostriedkov, v peňažnom denníku boli chybné zápisy a účtovný stav hotovosti rovnako nebol správny. Týmto dôkazným prostriedkom je dostatočne vyvrátené tvrdenie odporcov, že navrhovateľka spôsobila schodok, ktorý od nej žiadali podpísať. Neboli splnené predpoklady vzniku zodpovednosti navrhovateľky za údajný dlh a existenciu tohto dlhu. Znaleckým dokazovaním bolo preukázané, že odporca v 2. rade nepreukázal existenciu schodku ako rozdielu medzi skutočným stavom a účtovnou evidenciou a nedoložil ho riadnou inventúrou. Navrhovateľka dostatočne spochybnila hodnovernosť údajného schodku, ktorý nebol zisťovaný v súlade so Zákonníkom práce. Navrhovala napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť a priznať jej trovy právneho zastúpenia za dva úkony. Vo vzťahu k odporcom v 1. a 2. rade vo výške 141,26 eur a vo vzťahu k odporcovi v 2. rade vo výške 260,76 eur.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému bol tento opravný prostriedok prípustný (§ 201 a 202 O.s.p.), preskúmal vec podľa ustan. § 212 ods. 1 a 2 O.s.p., posúdil v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania, prejednal bez nariadenia pojednávania podľa ustan. § 214 ods. 2 O.s.p., a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa v odvolaním napadnutých častiach je vecne správny. Senát odvolacieho súdu rozhodol pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia z.č. 757/2004 Z.z.).
Odvolací súd vo veci rozhodol podľa § 214 ods. 2 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania tak, že rozsudok verejne vyhlásil, keďže vec bola ústne prejednaná pred súdom prvého stupňa a v odvolacom konaní nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nejde o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a nariadenie pojednávania nevyžaduje ani dôležitý verejný záujem.
Podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Odvolací súd v podrobnostiach poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku, z ktorého ako i z obsahu spisu je zrejmé, že súd prvého stupňa pre svoje skutkové zistenia vzal do úvahy skutočnosti, ktoré vyplynuli z vykonaných dôkazov, prednesov účastníkov, listinných dôkazov, zo znaleckého dokazovania, vec je i správne právne posúdená.
Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa obsiahnutými v odôvodnení napadnutého uznesenia, pričom v podrobnostiach na ne odkazuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.).
Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa ustan. § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.
S poukazom na ustan. § 219 ods. 2 O.s.p. svoje rozhodnutie odvolací súd podrobnejšie neodôvodňuje s konštatovaním správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia.
Odvolací súd v odvolacom konaní úspešnej navrhovateľke priznal náhradu trov tohto odvolacieho konania za jeden úkon právnej pomoci - vyjadrenie k odvolaniu odporcov v 1. a 2. rade. Trovy odvolacieho konania odvolací súd priznal voči odporcom v 1. a v 2. rade za jeden úkon v sume 51,45 eur, paušál 7,41 eur a 20% DPH a vo vzťahu k odporcovi v 2. rade priznal za jeden úkon právnej pomoci vo výške 101,24 eur, paušál 7,41 eur a 20% DPH.
Poučenie:
Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.