Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
e5c/399629.7e8ea6.pdf
PDF · 199.29 KB
No categories available
8ECdo/143/2014
Najvyšší súd 8 ECdo 143/2014
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej PRO CIVITAS,
s. r. o., so sídlom v Bratislave, Hattalova č. 12/C, IČO : 45 869 464, zastúpenej advokátskou
kanceláriou verita, s. r. o., so sídlom v Bratislave, Astrová č. 2/A, v mene a na účet ktorej
koná advokát a konateľ JUDr. Jozef Novák, proti povinnej J. H., bývajúcej v B., pre
vymoženie 587,01 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Bardejov pod sp. zn.
1 Er 374/2012, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove z 21. januára
2014 sp. zn. 11 Co 74 /2013, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Povinnej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Oprávnená 8. marca 2012 podala súdnemu exekútorovi (JUDr. Rudolfovi Dulinovi)
návrh na vykonanie exekúcie pre vymoženie sumy 587,01 € s príslušenstvom na podklade
exekučného titulu – rozhodcovského rozsudku, vydaného Stálym rozhodcovským súdom
zriadeným pri spoločnosti ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA a MEDIAČNÁ, a. s.,
so sídlom v Bratislave, Trnavská cesta 7, zo 6. decembra 2011 sp. zn. IIC12100303, ktorým
bola žalovanej J. H. uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni PRO CIVITAS, s. r. o. istinu
v sume 587,01 € s príslušenstvom. Následne súdny exekútor požiadal (žiadosťou
z 24. apríla 2012) o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie.
Okresný súd Bardejov uznesením z 20. augusta 2012 č. k. 1 Er 374/2012-15 žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Citoval ustanovenia
§ 41 ods. 2 písm. d/, § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, § 45 ods. 1, 2, 3 zákona
o rozhodcovskom konaní, § 2 písm. a/ , b/, § 3 ods. 1, 2 zákona č. 258/2001 Z. z., § 52 ods. 1,
2, 3, 4, § 53 ods. 1, 3, 4 písm. r/, ods. 5, 6, § 54 ods. 1, Občianskeho zákonníka, čl. 2 písm. b/,
čl. 3 ods. 3, čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/ EHS z 5. apríla 1993, § 93b ods. 1, 2 zákona
o bankách. Dospel k záveru, že zmluvu o úvere z 28. marca 2008 (uzavretú medzi právnym
predchodcom oprávnenej Poštovou bankou, a. s. a povinnou) treba považovať za zmluvu
o spotrebiteľskom úvere (§ 2 písm. b/ zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch).
Rozhodcovská doložka, ktorá je súčasťou obsahu tejto formulárovej zmluvy (oprávnená ju
používa v rámci svojej podnikateľskej činnosti v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého
druhu a neurčitého počtu) je neprijateľnou podmienkou, ktorá je v zmysle § 53 ods. 4
Občianskeho zákonníka neplatná. Nie je dojednaná individuálne, dochádza ňou k narušeniu
smernicou sledovanej rovnováhy medzi zmluvnými stranami a to v neprospech spotrebiteľa.
Je zrejmé, že veriteľ takto koncipovanou rozhodcovskou doložkou sledoval to, aby v prípade
vzniku sporov zo zmluvy boli tieto vždy riešené na súde, ktorý sa nachádza v mieste jeho
sídla, za účelom minimalizácie jeho nákladov a reálneho sťaženia uplatnenia práv
spotrebiteľa. Spotrebiteľ v takejto situácii vzhľadom na značnú vzdialenosť miesta konania
ako aj na svoje majetkové a zárobkové pomery nemá právo relevantne sa proti návrhu
zo strany veriteľa brániť, resp. zúčastniť sa konania či už pred rozhodcovským súdom alebo
v občiansko-súdnom konaní. V konečnom dôsledku k takémuto závažnému narušeniu
rovnováhy v rozpore s úmyslom vyjadreným v smernici dochádza už aj samotnou
skutočnosťou, že spotrebiteľovi nie je zo zákona daná možnosť v prípade podania žaloby voči
nemu na rozhodcovskom súde domáhať sa možnosti uskutočniť konanie na súde v mieste
jeho bydliska ako je to prirodzené v občianskom súdnom konaní. Spotrebiteľ sa podpisom
zmluvy, obsahom ktorej je takáto doložka, reálne vopred vzdáva práva na účinnú procesnú
obranu, čo je v demokratickom zriadení a v podmienkach právneho štátu neprijateľným
javom. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal, táto splynula s ostatnými
štandardnými podmienkami a spotrebiteľ mohol zmluvu len ako celok odmietnuť alebo sa jej
ako celku podrobiť, teda aj rozhodcovskému konaniu. Teda rozhodcovská doložka ako
neprijateľná podmienka, ktorá je v rozpore s § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka ako aj
smernice, je v rozpore s dobrými mravmi.
Krajský súd v Prešove na odvolanie oprávnenej uznesením z 21. januára 2014 sp. zn.
11 CoE 74/2013 uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil (§ 219 O. s. p.).
V plnom rozsahu sa stotožnil so závermi prvostupňového súdu o neprijateľnosti
rozhodcovskej doložky ako zmluvnej podmienky predmetného spotrebiteľského vzťahu.
Odvolací súd uviedol, že nie je možné viesť exekúciu, keď u oprávnenej chýba titul
na vedenie exekúcie, vydaný rozhodcom s platnou rozhodcovskou zmluvou. Dohodu
o rozhodcovskej zmluve v spotrebiteľskej zmluve navyše možno pripustiť len za predpokladu,
že podmienky procesného charakteru budú účastníkom konania garantovať rovnaké
zaobchádzanie, čo vo vzťahu spotrebiteľ – podnikateľ znamená zvýšenú ochranu slabšej
strany, t. j., spotrebiteľa a že dohodnuté procesné pravidlá budú garantovať spravodlivé
konanie, nesplnenie čoho znásobuje neprijateľnosť rozhodcovskej doložky ako zmluvnej
podmienky. Poukázal na zákonnú úpravu – zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách a povinnosti
z nej vyplývajúce vo vzťahu k spotrebiteľovi. Na záver konštatoval, že súd prvého stupňa
nerozhodol nad rámec jeho právomoci, že svojím postupom neodňal oprávnenej možnosť
konať pred súdom a dostatočne zistil skutkový stav.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie oprávnená. Navrhla, aby
dovolací súd uznesenie krajského súdu zmenil a poveril súdneho exekútora vykonaním
exekúcie, alternatívne aby dovolací súd zrušil uznesenie odvolacieho súdu i uznesenie súdu
prvého stupňa a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Jeho prípustnosť vyvodila
jednak z ustanovenia § 238 ods. 3 O. s. p., v ktorej súvislosti poukázala na označené nálezy
Ústavného súdu Slovenskej republiky a jednak z § 237 písm. a/, d/, e/, f/ O. s. p. (t. j., že sa
rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, v tej istej veci sa už prv právoplatne
rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie; nepodal sa návrh na začatie konania,
hoci podľa zákona bol potrebný; účastníkom konania sa postupom súdu odňala možnosť
konať pred súdom) a dôvodnosť z § 241 ods. 2 písm. a/ až c/ O. s. p. (v konaní došlo k vadám
uvedeným v § 237 O. s. p., konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci; rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci).
Konštatovala, že právomoc rozhodcovského súdu vyplýva z rozhodcovskej doložky
z priloženej úverovej zmluvy. Vzhľadom na to, že pôvodným veriteľom, v čase uzatvárania
zmluvy, bola Poštová banka, a. s., v zmysle § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách,
bola povinná ako banka ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie
rozhodcovskej zmluvy podľa § 4 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o tom, že ich prípadné
vzájomné spory z obchodov budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní Stálym
rozhodcovským súdom. V zmysle § 3 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. rozhodcovská zmluva
zaväzuje aj právnych nástupcov, ak to zmluvné strany v rozhodcovskej zmluve nevylúčia.
Vzhľadom na to, že to vylúčené nebolo, oprávnená nemala inú možnosť ako podať žalobu
na rozhodcovskom súde podľa § 93b ods. 1 zákona o bankách. Prekážku „res iudicata“
dovolateľka vysvetľuje tým, že vec už bola právoplatne rozhodnutá rozsudkom vydaným
rozhodcovským súdom. Exekučný súd v exekučnom konaní nebol oprávnený preskúmať
správnosť rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu a na jeho preskúmanie súdom
nebol podaný osobitný návrh na začatie konania o jeho zrušení, ktorý je podľa zákona
potrebný. Za postup súdov, ktorým jej bola odňatá možnosť konať pred súdom, ktorým došlo
k porušeniu jej práv na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd považovala to, že jej bolo
upreté právo na výkon rozhodnutia vyplývajúce z rozhodcovského rozsudku na základe
nesprávneho právneho posúdenia veci (predovšetkým pokiaľ ide o posúdenie otázky
o existencii neprijateľnej podmienky dojednanej v úverovej zmluve, záveru o absolútnej
neplatnosti rozhodcovskej doložky, výkladu ustanovenia § 53 Občianskeho zákonníka, § 44
ods. 2 Exekučného poriadku, § 45 zákona o rozhodcovskom konaní, či povinností podľa
ustanovení zákona o bankách) prvostupňovým a odvolacím súdom a nepreskúmateľnosť
rozhodnutia odvolacieho súdu. V dôvodoch dovolania podrobne rozoberala skutkový a právny
stav veci, význam rozhodcovského konania, ktoré porovnáva s občianskym súdnym konaním.
Poukázala na význam ochrany práv spotrebiteľa vo svetle implementovanej Smernice rady
93/13/EHS do právneho poriadku Slovenskej republiky a jej skutočný význam v doktrinálnej
judikatúre ESD s prihliadnutím na závery prijaté v konkrétne uvádzaných prípadoch. Na záver
dala do pozornosti súdu právne stanovisko Súdneho dvora (ES) v prípade Pannon GSM
C-243/08 a poukázala na rozsudok Súdneho dvora (ES) vo veci C-40/08 z 29. januára 2008
Asturcom Telecomunicationes SL proti Cristina Rodríguez Nogueira, bod 53.
Povinná sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,
že dovolanie podala včas oprávnená, zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 O. s. p., bez nariadenia
dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O. s. p.) skúmal, či tento opravný prostriedok
smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
Keďže v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, jeho
prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia § 239 O. s. p. V zmysle platnej právnej
úpravy je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak odvolací súd zmenil
uznesenie súdu prvého stupňa, alebo ak rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu
dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.) na zaujatie stanoviska (§ 239
ods. 1, písm. a/ a písm. b/ O. s. p.). Dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil
vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie
o právnej stránke zásadného významu, ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu
rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)
cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území
Slovenskej republiky (§ 239 ods. 2 písm. a/, písm. b/, písm. c/ O. s. p.).
Uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci nemožno podriadiť pod žiaden dôvod
prípustnosti vyplývajúci z ustanovenia § 239 O. s. p., lebo odvolací súd uznesenie súdu
prvého stupňa nezmenil, ale ho potvrdil a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu
Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.) na zaujatie
stanoviska. Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení prípustnosť dovolania
nevyslovil a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia
na podklade cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho
rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej
republiky.
Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovenia § 239 ods. 1 a ods. 2 O. s. p. nie je
prípustné.
Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len
ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O. s. p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému
rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa
už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal
návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa
postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol
súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet
konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O. s. p.,
možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné
(pozri napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237
O. s. p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade
vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/, g/ O. s. p. netvrdila
a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Prípustnosť dovolania preto z týchto ustanovení
nevyplýva.
Dovolateľka predovšetkým tvrdí, že súdy rozhodli vo veci, ktorá nepatrí do ich
právomoci. Táto jej námietka, výslovne ani nešpecifikovaná v dovolaní, nie je však
opodstatnená.
Pri posudzovaní existencie vady konania podľa § 237 písm. a/ O. s. p. (rozhodlo sa
vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov) dovolací súd vychádzal z ustanovenia § 7 ods. 1
O. s. p., podľa ktorého v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory
a iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných
a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné
orgány, ako i z ustanovenia § 104 ods. 1, druhá veta pred bodkočiarkou O. s. p., podľa
ktorého ak vec nespadá do právomoci súdov, alebo ak má predchádzať iné konanie, súd
postúpi vec po právoplatnosti uznesenia o zastavení konania príslušnému orgánu.
O žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
nepochybne rozhoduje súd (§ 44 ods. 1, 2 Exekučného poriadku).
Dovolateľkou namietané vady uvedené v ustanovení § 237 písm. d/ a písm. e/ O. s. p.
mali spočívať v opätovnom skúmaní „materiálnej správnosti rozhodcovského rozsudku“
v opätovnom prejednaní veci, hoci nebol podaný návrh na zrušenie rozhodcovského rozsudku,
i keď podľa zákona to bolo potrebné. Napokon vadu spočívajúcu v odňatí možnosti konať
pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., videla v odmietnutí práva na uspokojenie
priznanej pohľadávky v exekučnom konaní, hoci zákonné podmienky k tomu neboli splnené
a v nedostatočnom odôvodnení napadnutých uznesení.
Prekážka rozsúdenej veci (res iudicata, § 159 ods. 3 O. s. p.) patrí k procesným
podmienkam konania a jej existencia v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Jej
podstata spočíva v tom, že právoplatný rozsudok predstavuje vec rozsúdenú, v ktorom prípade
sa vylučuje možnosť totožnú vec znova prejednať a o nej rozhodnúť. O tú istú vec ide vtedy,
keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne
rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Ten istý predmet
konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom vyplýva
z rovnakých skutkových tvrdení, z akých už bol pôvodne uplatnený (t. j. ak vyplýva
z rovnakého skutku). O totožnosť účastníkov ide najmä vtedy, ak v novom konaní ide o ten
istý nárok medzi tými istými účastníkmi. Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak
v novom konaní vystupujú právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu
univerzálnej alebo singulárnej sukcesie. Toto procesné ustanovenie sa uplatní aj v exekučnom
konaní (§ 251 ods. 4 O. s. p.). Z obsahu spisu, rovnako ani z obsahu dovolania nevyplýva, že
konaniu v tejto veci – t. j. medzi oprávnenou PRO CIVITAS s. r. o., a povinnou J. H.,
týkajúcej sa vymoženia 587,01 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Bardejov pod
sp. zn. 1 Er 374/2012 na podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok zo
6. decembra 2011 sp. zn. IIC12100303 vydaný Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri
spoločnosti ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a. s. nepredchádzalo
žiadne iné exekučné konanie s tým istým predmetom konania a ktoré by sa týkalo tých istých
účastníkov. Prekážku rozsúdenej veci pre exekučné konanie netvorí právoplatný
rozhodcovský rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní, a to ani vtedy, ak exekučný súd
skúma, či exekučný titul vydaný vo forme rozhodcovského rozsudku, je materiálne
vykonateľný. Z povahy rozhodcovského konania, ktoré je v zákonom vymedzených
prípadoch alternatívnou možnosťou k súdnemu sporovému konaniu, totiž vyplýva, že jeho
rezultátom môže byť titul, splnenia ktorého sa možno domáhať vykonaním exekúcie.
Oprávnená preto neopodstatnene namieta, že súdy nižších stupňov zaťažili konanie vadou
uvedenou v § 237 písm. d/ O. s. p.
Pokiaľ ide o vadu podľa § 237 písm. e/ O. s. p., ktorej sa súdy mali, dopustiť tým, že
nebol podaný návrh na zrušenie rozhodcovského rozsudku, hoci podľa zákona to bolo
potrebné, treba uviesť, že ani o takúto vadu v posudzovanej veci nejde. Ustanovenie § 237
písm. e/ O. s. p. zakladá prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku jednej
z neodstrániteľných podmienok konania – návrhu na začatie konania; ak konanie
prebieha napriek nedostatku návrhu a nejde o prípad, kedy súd môže konať aj bez návrhu, je
treba konanie zastaviť. Exekučný súd, totiž v predmetnej veci, začal konať na základe žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný
rozhodnúť do 15 dní od jej doručenia (§ 44 Exekučného poriadku). V tomto prípade
z určujúceho – obsahového – hľadiska (§ 41 ods. 2 O. s. p.) nejde zo strany oprávnenej
o námietku nedostatku návrhu na začatie konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/
O. s. p., ale o námietku inú, ktorú oprávnená uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej
správnosti postupu súdov nižších stupňov.
Pokiaľ ide o odňatie možnosti pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. treba
zdôrazniť, že dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je
procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme
možnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) jeho procesné oprávnenia, ktoré mu
právna úprava priznáva za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a oprávnených
záujmov. Za porušenie práva v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. (v zmysle ustálenej judikatúry)
sa považuje aj rozhodnutie exekučného súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ak pre takéto rozhodnutie neboli splnené
zákonom stanovené podmienky. Výsledkom takéhoto rozhodnutia je totiž zastavenie
exekúcie, čím sa oprávnenej v exekučnom konaní odopiera právo na výkon vykonateľného
rozhodnutia (porovnaj uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
6 Cdo 24/2010 a sp. zn. 3 Cdo 209/2008). Dovolací súd preto skúmal, či v predmetnej veci
nejde o túto vadu konania. Dospel pritom k záveru, že konanie súdov takouto vadou nie je
postihnuté.
Pre zodpovedné ustálenie vyššie uvedeného názoru bolo treba zodpovedať základnú
otázku spočívajúcu v tom, či exekučný súd, ktorý koná o návrhu na nútený výkon
právoplatného rozhodcovského rozsudku, je pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie oprávnený aj bez návrhu (ex offo) posúdiť
platnosť rozhodcovskej doložky, na základe ktorej rozhodcovský súd založil svoju právomoc.
Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul; ak ide o exekučné
konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona
č. 231/1999 Z. z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov, exekučný titul sa
nepreskúmava. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní
od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak
ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky už v uznesení z 13. októbra 2011 sp. zn.
3 Cdo 146/2011, uverejnenom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky č. 3 z roku 2012 pod por. č. 46 (dostupnej na internetových stránkach
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nssr.gov.sk), zaujal stanovisko, že pokiaľ
oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok
rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či
rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Vychádzal
pritom z jednotného názoru súdnej praxe, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných
predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie, sa exekučný súd
v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, okrem iného, zaoberá tým, či rozhodnutie
(iný titul) uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané v súlade so zákonom,
t. j. či bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených
v príslušných právnych predpisoch ide o rozhodnutie (iný titul) vykonateľné tak po stránke
formálnej (z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané), ako
aj materiálnej (z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia – jednak určitosti,
zrozumiteľnosti, a presnosti označenia subjektov práv a povinností, jednak vyjadrenia
uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať).
Exekučný súd je teda už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov
pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie bezpochyby oprávnený posúdiť, či
oprávneným označený exekučný titul (ne)bol vydaný k tomu kompetentným orgánom (túto
skutočnosť napokon nepopiera ani dovolateľka). Význam tohto oprávnenia tkvie v tom, že ak
exekučný titul vydal orgán, ktorý k tomu nemal právomoc, ide o rozhodnutie ničotné,
nevyvolávajúce žiadne právne účinky. Takéto rozhodnutie nespĺňa predpoklad materiálnej
vykonateľnosti (záväznosti) a na jeho základe nemožno preto viesť nútený výkon
rozhodnutia. Osobitosť postavenia rozhodcovského súdu spočíva medzi iným v tom, že jeho
právomoc vec prejednať a rozhodnúť sa odvodzuje od rozhodcovskej zmluvy. Predpokladom
právomoci rozhodcovského súdu je teda platné uzavretie rozhodcovskej zmluvy medzi
zmluvnými stranami, a to či už vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky.
Ak teda právomoc rozhodcovského súdu je závislá od existencie platnej rozhodcovskej
zmluvy a exekučný súd má povinnosť v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, okrem
iného, zisťovať rozpor exekučného titulu so zákonom, t. j. aj to, či bol vydaný orgánom
s právomocou na jeho vydanie, je logické, že exekučný súd musí pri tomto zisťovaní
posúdiť, nielen to, či rozhodcovská zmluva bola medzi zmluvnými stranami vôbec uzavretá,
ale aj to, či bola uzavretá platne. Iba platná rozhodcovská zmluva môže totiž založiť
právomoc rozhodcovského súdu na jej základe určitú vec prejednať a rozhodnúť; absolútna
neplatnosť právneho úkonu má za následok, akoby právny úkon nebol nikdy uzavretý.
Z vyššie uvedeného možno vyvodiť záver, že exekučný súd, ktorý koná
o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ak má pre to dostatok
skutkových a právnych poznatkov, je v zmysle ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
oprávnený už v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie aj bez návrhu (ex offo) skúmať, či rozhodcovská zmluva medzi
zmluvnými stranami bola uzavretá platne. Ak exekučný súd zistí, že právomoc
rozhodcovského súdu bola založená na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, prislúcha
mu právo vyvodiť všetky dôsledky vyplývajúce z príslušných právnych predpisov pre to, aby
zmluvná strana nebola uvedenou doložkou viazaná.
Nemožno preto prisvedčiť dovolateľke v tom, že zo žiadneho ustanovenia procesného
predpisu exekučnému súdu nevyplýva oprávnenie rozhodcovskú doložku posúdiť z hľadiska
jej platnosti. V preskúmavanej veci bol preto plne opodstatnený a zákonom podložený postup
exekučného súdu, ktorý po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie skúmal, či rozhodcovská doložka bola uzavretá platne.
Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku
rozhodcovského súdu a nesmeroval k „zrušeniu“ tohto rozhodnutia; exekučný súd si ani
neosvojoval postavenie odvolacieho súdu, tak ako to mylne tvrdila vo svojom dovolaní
dovolateľka. Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky exekučný súd len realizoval svoje
oprávnenie vyplývajúce mu z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie
posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom.
K samotnému záveru exekučného súdu v súvislosti s rozhodcovskou doložkou
(jej prijateľnosti a teda platnosti) treba uviesť, že v danom prípade mal exekučný súd
k dispozícii rozhodujúce skutkové podklady, z ktorých mohol získať potrebné informácie
o skutkovom a právnom stave (z rozhodcovského rozsudku zo 6. decembra 2011 sp. zn.
IIC12100303, vydaného Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri spoločnosti
ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA a MEDIAČNÁ, a. s. je okrem iného zrejmé, že
rozhodcovský súd založil svoju právomoc na ustanovení bodu 11.2 Všeobecných obchodných
podmienok, na zmluve o úvere z 28. marca 2008, na Obchodných podmienkach pre úver
a na základe Všeobecných obchodných podmienok). Otázku prijateľnosti rozhodcovskej
doložky skúmal v súlade so Smernicou len z hľadísk, ktoré Smernica v čl. 3, bod 1. a 2.
(individuálne dojednanie podmienky) a v čl. 3 ods. 3, bod 1. písm. q/ (vyžadovanie
prejednania sporov výlučne rozhodcovským súdom) výslovne pripúšťa. Jeho skutkové závery,
ktoré v súvislosti s platnosťou rozhodcovskej doložky urobil, majú povahu zjavných
skutkových zistení vyplývajúcich z vyššie uvedených podkladov. Záver exekučného súdu
o tom, že skúmaná rozhodcovská doložka je neprijateľná a preto je neplatná, nie je v zjavnom
rozpore s účelom a zmyslom Smernice a ani v zjavnom rozpore s obsahom spisu. Listiny,
ktoré mal exekučný súd k dispozícii, takýto záver umožňovali. Vo všeobecných obchodných
podmienkach síce bol upravený odlišný mechanizmus riešenia sporov tak, aby formálne
vyhovel ustanoveniu § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka, keďže umožňoval, aby sa
dlžník (povinná) obrátil i na štátny súd. Avšak v prípade, ak by si uplatnil svoje práva veriteľ
(oprávnená) na rozhodcovskom súde, bol povinný sa rozhodcovskému konaniu podriadiť.
Takéto ustanovenie takisto nemožno považovať za platne uzavretú rozhodcovskú doložku,
keďže je v sporoch, v ktorých by bola voči povinnému uplatnená žaloba, musí sa podriadiť
rozhodcovskému konaniu, bez možnosti požiadať o ochranu všeobecný súd. Teda
v prípadoch, ak je žalobcom poskytovateľ úveru, resp. jeho právny nástupca, nie je možné sa
brániť mimo rozhodcovského súdu, čo sťažuje prístup povinného ako spotrebiteľa
k spravodlivosti a spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán
predmetnej spotrebiteľskej zmluvy. Hlavnými dôvodmi neplatnosti rozhodcovskej doložky
však bola najmä skutočnosť, že nebola ako súčasť formulárovej zmluvy individuálne
dojednaná a splynula s ostatným štandardnými ustanoveniami zmluvy. Neprimeranosť videli
konajúce súdy i v skutočnosti, že miesto konania je vzdialené od bydliska žalovaného
(povinnej), čo je pre neho nevýhodné a môže ho odradiť od ochrany jeho práv.
V tejto súvislosti pre úplnosť treba dodať, že ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/
Občianskeho zákonníka podáva len príkladmý výpočet neprijateľných podmienok uvedených
v spotrebiteľských zmluvách. Prijateľnosť podmienok uvedených v spotrebiteľskej zmluve
bolo preto možné skúmať aj z iných hľadísk, než v tomto ustanovení výslovne uvedených,
najmä z tých, ktoré boli v súlade so Smernicou tak, ako tomu bolo v danom prípade.
Keďže exekučný súd zistil už pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, že
exekučný titul vo forme rozhodcovského rozsudku predloženého oprávnenou, je v rozpore
so zákonom, dospel k správnemu záveru, že nie sú splnené podmienky pre udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie. Pokiaľ súd prvého stupňa predmetnú žiadosť zamietol a odvolací súd
jeho rozhodnutie potvrdil, nešlo o prípad zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie v situácii, že pre toto zamietnutie neboli splnené zákonné
predpoklady. Postup súdov nižších stupňov nemal preto za následok odňatie možnosti
oprávnenej pred súdom konať v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p.
Dovolací súd dospel tiež k záveru, že nie je opodstatnená ani námietka dovolateľky
týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí súdu prvého
stupňa a odvolacieho súdu, lebo tieto rozhodnutia vyhovujú požiadavkám vyplývajúcim
z ustanovenia § 157 ods. 2 v spojení s ustanovením § 167 ods. 2 a ustanovením § 211 ods. 3
O. s. p. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom
konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba
na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú
nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktoré sa preskúmava
v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).
Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré oprávnenou
predložené listiny preskúmal a s akými skutkovými závermi, citoval právne predpisy, ktoré
aplikoval na prejednávanú vec a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijatý záver
o nesplnení podmienok pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie vysvetlil zrozumiteľne a v dostatočnom rozsahu. Odvolací súd sa
stotožnil s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa, sám na zdôraznenie správnosti dôvodov
súdu prvého stupňa uviedol ďalšie argumenty a tiež vysvetlil, prečo sa nestotožnil
s námietkami oprávnenej uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie dovolaním napadnutého
uznesenia dalo tak odpoveď na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany
oprávnenej, keď v dostatočnom rozsahu zodpovedalo, prečo nemohlo byť vyhovené žiadosti
požadovanej súdnym exekútorom. Okolnosť, že táto odpoveď oprávnenú neuspokojuje,
neznamená, že odôvodnenie nespĺňa parametre zákonného rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2
O. s. p.; za odňatie možnosti konať pred súdom v žiadnom prípade nemožno považovať to, že
odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv či požiadaviek oprávnenej.
Možno zhrnúť, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu
nevyplýva jednostrannosť ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných
právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Podľa dovolacieho
súdu skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne
neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky; odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia
odvolacieho súdu ako celok požiadavky zákona na odôvodnenie rozhodnutia spĺňa.
Dovolateľkou namietané ďalšie vady konaní a rozhodnutí súdov, t. j. že ich konanie je
postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a že ich
rozhodnutia spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. b/, c/
O. s. p.), sú síce prípustnými dovolacími dôvodmi, ale prípustnosť dovolania (samé osebe)
nezakladajú (vrátane namietaného rozporu so zákonom o bankách). Dovolanie je
v ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku upravené ako mimoriadny opravný
prostriedok, ktorý nemožno podať proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu; pokiaľ nie
sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania, nemožno napadnuté rozhodnutie
podrobiť vecnému prieskumu a preto ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia.
Dovolací súd na záver dodáva, že Súdny dvor EÚ v rozhodnutí C-40/08 vo veci
Asturcom Telecomunicaciones SL. v. Christina Rodríguez Nogueira vyslovil, že nerovný stav
medzi spotrebiteľom a dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom,
vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy, ako aj to, že vnútroštátny súd má aj
bez návrhu posudzovať nekalú povahu zmluvnej podmienky. Podľa názoru zaujatého týmto
súdnym dvorom sa má smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje
o návrhu na výkon právoplatného rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí
ihneď, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel,
preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi
podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel
môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej
povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho
podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol
uvedenou doložkou viazaný.
Keďže prípustnosť dovolania oprávnenej nemožno vyvodiť z ustanovení § 239 O. s. p.
a neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky
jej dovolanie odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p.
ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok
neprípustný.
Prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť ani z ustanovenia § 238 ods. 3 O. s. p., podľa
ktorého dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený
rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho
rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného
významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa
vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3, 4 O. s. p., ktorý
upravuje prípustnosť dovolania proti rozsudku a v danej veci odvolací súd rozhodol
uznesením. Odvolací súd ani nepotvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorým by súd
prvého stupňa vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3, 4 O. s. p.
V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1
O. s. p., § 142 ods. 1 O. s. p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však žiadne trovy
dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že jej žiadne trovy tohto konania nevznikli.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 8. októbra 2014
JUDr. Oľga Trnková, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová