Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 12 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (17)50b/395118.6a91ee.pdf
PDF · 200.49 KB
No categories available
8ECdo/141/2014
Najvyšší súd 8 ECdo 141/2014
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej B., so sídlom v B.,
IČO : X., zastúpenej Advokátskou kanceláriou V., so sídlom v B., v mene a na účet ktorej
koná advokát a konateľ JUDr. J. N., proti povinnej M. P., bývajúcej v P., pre vymoženie
1 281,47 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Prievidza pod sp. zn.
16 Er 649/2013, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne zo
16. januára 2014 sp. zn. 19 CoE 157/2013, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Povinnej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Oprávnená podala dňa 14. januára 2013 súdnemu exekútorovi (Mgr. J. S.) návrh na
vykonanie exekúcie pre vymoženie sumy 1 281,47 € s príslušenstvom na základe exekučného
titulu – rozhodcovského rozsudku vydaného STÁLYM ROZHODCOVSKÝM SÚDOM
zriadeným pri spoločnosti R. z 22. júna 2012 sp. zn. B., ktorým bola žalovanej (M. P.)
uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi (B.) sumu 1 281,47 € s príslušenstvom. Následne súdny
exekútor požiadal (žiadosťou z 18. februára 2013) Okresný súd Prievidza o vydanie poverenia
na vykonanie exekúcie (§ 44 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti, ďalej len „Exekučný poriadok“).
Okresný súd Prievidza uznesením z 20. februára 2013 č. k. 16 Er 649/2013-13 žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Dospel k záveru, že
právny vzťah, ktorý vznikol medzi právnym predchodcom oprávnenej (P.) a povinnou
zmluvou o úvere z 3. apríla 2007 treba posudzovať podľa ustanovení o spotrebiteľskom
úvere. Oprávnená (dodávateľ) uzatvárala zmluvu v rámci predmetu svojej obchodnej alebo
inej podnikateľskej činnosti (výpis z obchodného registra) a povinná (ako vyplýva zo
samotnej zmluvy a jej zmluvných podmienok) nemohla individuálne ovplyvniť jej obsah
(bola vopred pripravená, lebo sa uzatvárala vo viacerých prípadoch pre veľký počet
spotrebiteľov). Keďže povinná si neplnila riadne svoje povinnosti vyplývajúce mu zo zmluvy
o úvere, uplatnila si oprávnená svoje nároky v rozhodcovskom konaní v zmysle uzatvorenej
rozhodcovskej doložky (článok 11 bod 11.2 obchodných podmienok, ako neoddeliteľnej
súčasti zmluvy). Podľa názoru súdu je dojednanie rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej
zmluve neprijateľnou podmienku, ktorá je v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka
neplatná. Tento oprel o to, že spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza
v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ale aj úroveň informovanosti,
táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené dodávateľom bez toho,
aby mohol podstatným spôsobom ovplyvniť ich obsah. Mohol len zmluvu ako celok
odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým obchodným podmienkam a teda aj rozhodcovskému
konaniu. Dojednanie rozhodcovskej doložky a následné konanie pred rozhodcovským súdom
viedli vo svojich dôsledkoch k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá ochrana, ktorú mu
poskytujú ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a tiež smernice Rady 93/16/EHS.
Teda dojednanie rozhodcovskej doložky v predmetnej spotrebiteľskej zmluve je
neprimeranou podmienkou, spotrebiteľ ňou nie je viazaný a táto je v rozpore s príslušnými
ustanoveniami Občianskeho zákonníka a v rozpore s ustanoveniami smernice. V zmysle § 53
ods. 1 písm. r/ Občianskeho zákonníka v aktuálnom znení a do 31. decembra 2007 v zmysle
§ 53 ods. 4 resp. 5 Občianskeho zákonníka je neplatná, preto nemôže založiť právomoc
rozhodcovského súdu vo veci konať a rozhodnúť. Preto je rozhodcovský rozsudok nulitný
a ako exekučný titul neúčinný.
Krajský súd v Trenčíne na odvolanie oprávnenej uznesením zo 16. januára 2014
sp. zn. 19 CoE 157/2013 uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil (§ 219
ods. 1 O. s. p.). Považoval za správny právny názor súdu prvého stupňa, že predmetná zmluva
o úvere je zmluvou spotrebiteľskou, teda, že medzi právnym predchodcom oprávnenej
a povinnou bol založený na jej základe spotrebiteľský vzťah. Poukázal na to, že pri
posudzovaní exekučného titulu z aspektov ustanovenia § 45 ods. 2 a ods. 1 písm. c/ zákona
č. 244/2002 Z. z. je preto potrebné vychádzať z ustanovenia § 53 ods. 1 a 4 a § 54 ods. 1 a 2
Občianskeho zákonníka a smernice Rady 93/13/EHS a zisťovať, či úverová zmluva,
na základe ktorej bol priznaný nárok oprávnenej, neobsahuje takú podmienku, ktorá má
nekalý charakter a je preto absolútne neplatná. Správne pri skúmaní dospel okresný súd
k záveru, že rozhodcovská doložka má charakter nekalej podmienky, keďže spôsobuje
v právach a povinnostiach zmluvných strán značnú nerovnováhu v neprospech spotrebiteľa,
teda povinnej. Pokiaľ oprávnená namietala, že právny predchodca si predložením
rozhodcovskej zmluvy len plnil povinnosť, ktorá jej vyplývala z § 93b zákona
č. 483/2001 Z. z. o bankách, odvolací súd k tomu uviedol, že právny predchodca neuzavrel
s povinnou osobitnú rozhodcovskú zmluvu, ale rozhodcovská doložka bola začlenená
do vopred pripravených obchodných podmienok právneho predchodcu oprávnenej. V tejto
súvislosti odvolací súd poukázal na skutočnosť, že stanovenie povinnosti banky ponúknuť
klientom návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy neznamená, že veriteľ je oprávnený
včleniť do svojich zmlúv také znenie rozhodcovskej doložky, ktoré zakladá značnú
nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, v neprospech spotrebiteľa. Ak
veriteľ uzatvára zmluvu so spotrebiteľom, je povinný rešpektovať aj príslušné zákonné normy
chrániace spotrebiteľa. Odvolací súd uzavrel, že súd prvého stupňa v danom prípade správne
právne posúdil rozhodcovský rozsudok ako nulitný, vydaný rozhodcom, ktorý vyvodil svoju
právomoc na konanie a rozhodnutie na základe neplatnej rozhodcovskej doložky, teda nejde
o spôsobilý exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku a správne žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia zamietol.
Proti tomuto uzneseniu krajského súdu podala dovolanie oprávnená. Navrhla, aby
dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu zmenil a poveril súdneho exekútora vykonaním
exekúcie podľa jeho žiadosti alebo, aby zrušil rozhodnutia súdov nižších stupňov a vec vrátil
okresnému súdu na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnila v zmysle § 238 ods. 3 O. s. p.,
§ 237 O. s. p. tým, že a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, d/ v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už začalo konanie, e/ sa nepodal
návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred ním, a v zmysle § 241 ods. 2 O. s. p. tým, že a/ v konaní došlo
k vadám uvedeným v § 237, b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení
veci. Podľa názoru dovolateľky súd rozhodoval vo veci, v ktorej sa už právoplatne rozhodlo
rozhodcovským rozsudkom a je neprijateľné, aby súd poprel právoplatnosť a vykonateľnosť
rozhodcovského rozsudku, lebo sa nepodal návrh na začatie konania o jeho zrušení, hoci
podľa zákona bol potrebný (§ 40 zákona o rozhodcovskom konaní). Exekučný súd nebol
oprávnený skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, skúmať rozhodcovské
konanie ani zmluvu, na základe ktorej bol vydaný, lebo doručený rozhodcovský rozsudok,
ktorý už nemožno preskúmavať, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky
ako právoplatný rozsudok súdu (§ 35 zákona o rozhodcovskom konaní). Ak tak exekučný súd
urobil, postupoval v rozpore s § 159 ods. 3 O. s. p. Odňatie možnosti konať pred súdom
odôvodnila tým, že jej nebolo umožnené riadne a zákonným spôsobom uplatniť priznané
právo z rozhodcovského rozsudku v exekučnom konaní a že prvostupňový aj odvolací súd
nedostatočne odôvodnili svoje rozhodnutia. Nesúhlasila s názorom exekučného súdu, že
v exekučnom konaní je exekučný súd oprávnený ex offo skúmať meritórny súlad
rozhodcovského rozsudku s hmotnoprávnou úpravou a teda, že z úradnej povinnosti je
oprávnený rozhodovať o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky. Podľa oprávnenej
exekučnému súdu to neumožňuje žiadne zákonné ustanovenie. Pri skúmaní dôvodov
zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podľa § 44 ods. 2
Exekučného poriadku sa exekučný súd musí obmedziť len na také dôvody, ktoré majú povahu
skutkovo zjavných dôvodov. Nemôže preskúmavať rozhodcovský rozsudok z hľadiska jeho
súladu so všeobecne záväznými predpismi. Súčasne uviedol, že zákon o rozhodcovskom
konaní umožňuje povinnému v lehote 30 dní (odo dňa doručenia rozhodcovského rozsudku)
podať žalobu na zrušenie rozhodcovského rozsudku. Povinná v danej veci žiadnu takúto
aktivitu nevyvinula. Namietala, že v dôsledku nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia súdu
prvého stupňa nemala možnosť podať kvalifikované odvolanie a že odvolací súd neuviedol
presvedčivé argumenty o ním prijatom závere o tom, že rozhodcovská doložka spôsobuje
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach na strane spotrebiteľa. Tiež namietala, že
súdy nižších stupňov nesprávne považovali zmluvu o úvere za spotrebiteľskú zmluvu
a na daný zmluvný vzťah aplikovali ustanovenia na ochranu spotrebiteľa obsiahnuté
v Občianskom zákonníku, ako aj záver o neplatnosti rozhodcovskej doložky v zmysle
ustanovenia § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka, ktoré v čase uzavretia zmluvy ešte
nebolo zakotvené v Občianskom zákonníku (porušenie zákazu retroaktivity). Napokon
poukázala na znenie ustanovenia § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách, v zmysle
ktorého si predložením návrhu na uzavretie rozhodcovskej zmluvy súčasne s úverovou
zmluvou, plnila povinnosť z neho vyplývajúcu. Predmetné ustanovenie v tomto smere
predstavuje špeciálny predpis upravujúci prípustnosť rozhodcovskej zmluvy a podmienky jej
uzavretia v spotrebiteľských vzťahoch, kde dodávateľom je banka.
Povinná sa k dovolaniu nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,
že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.) zastúpená v súlade s § 241
ods. 1 O s. p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O. s. p.), či
dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno dovolaním napadnúť.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle
§ 239 ods. 1 O. s. p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustne, ak a/ odvolací
súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia
návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.) na zaujatie
stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie
konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O s. p.
Podľa § 239 ods. 2 O. s. p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie sudu prvého stupňa, ak a/ odvolací sud vyslovil
vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu
rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)
cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území
Slovenskej republiky.
Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla oprávnená dovolaním, nemá znaky
žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil
uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu
uvedenému v ustanovení § 239 ods. 2 písm. a/ až c/ O. s. p. Dovolanie oprávnenej preto podľa
§ 239 ods. 1 a 2 O. s. p. prípustné nie je.
Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len
ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p.
Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako
účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát.
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet
konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O. s. p.,
možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesné neprípustné
(pozri napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237
O. s. p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade
vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/, g/ O. s. p. netvrdila
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
Dovolateľka predovšetkým tvrdí, že súdy rozhodli vo veci, ktorá nepatrí do právomoci
súdov. Táto námietka nie je opodstatnená.
Pri posudzovaní existencie vady konania v zmysle § 237 písm. a/ O. s. p. (rozhodlo sa
vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov) dovolací súd vychádzal z ustanovenia § 7 ods. 1
O. s. p., podľa ktorého v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory
a iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných
a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné
orgány, ako i z ustanovenia § 104 ods. 1, druhá veta pred bodkočiarkou O. s. p., podľa
ktorého ak vec nespadá do právomoci súdov, alebo ak má predchádzať iné konanie, súd
postúpi vec po právoplatnosti uznesenia o zastavení konania príslušnému orgánu.
O žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie rozhoduje
súd (§ 44 ods. 1, 2, 3 Exekučného poriadku).
Dovolateľka namietala vadu podľa § 237 písm. d/ O. s. p. tvrdiac, že exekučný súd
skúmaním materiálnej správnosti rozhodcovského rozsudku opätovne vec prejednal, ďalej
existenciu vady uvedenej v § 237 písm. e/ O. s. p. tvrdiac, že nebol podaný návrh na zrušenie
rozhodcovského rozsudku, hoci podľa zákona bol potrebný a napokon aj vadu konania
spočívajúcu v odňatí možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. spočívajúcu
v odmietnutí práva na uspokojenie priznanej pohľadávky v exekučnom konaní, hoci zákonné
podmienky na to neboli splnené a v nedostatočnom odôvodnení rozhodnutí súdov.
Podľa § 159 ods. 3 O. s. p. len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa
prejednávať znova.
Prekážka rozsúdenej veci (rei iudicatae) svojou podstatou patrí k procesným
podmienkam a jej existencia (zistenie) v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania.
Táto prekážka nastáva predovšetkým vtedy, ak sa má v novom konaní prejednať tá istá vec.
O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo
právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Ten istý
predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom
vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol uplatnený (t. j. ak vyplýva
z rovnakého skutku).
Pre posúdenie, či je daná prekážka veci právoplatne rozhodnutej, nie je významné, ako
súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného konania.
Prekážka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, pokiaľ určitý skutkový dej (skutok)
bol po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne či neúplné. Pokiaľ ide
o totožnosť účastníkov, nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké
alebo rozdielne procesné postavenie (či ten, kto bol v skoršom konaní žalobcom, je žalobcom
aj v novom konaní alebo má postavenie žalovaného, resp. či ten, kto v skoršom konaní
vystupoval ako žalovaný, má alebo nemá v novom konaní procesné postavenie žalovaného).
Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni
nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej
sukcesie. Toto procesné ustanovenie sa uplatní aj v exekučnom konaní (§ 251 ods. 4 O. s. p.).
Z obsahu spisu vyplýva, že konaniu vo veci exekúcie oprávnenej B., so sídlom v B.,
proti povinnej M. P., bývajúcej v P., pre vymoženie 1 281,47 € s príslušenstvom vedenej na
Okresnom súde Prievidza pod sp. zn. 16 Er 649/2013, na základe rozhodcovského rozsudku
vydaného STÁLYM ROZHODCOVSKÝM SÚDOM zriadeným pri spoločnosti R.
z 22. júna 2012 sp. zn. B., nepredchádzalo žiadne iné exekučné konanie s tým istým
predmetom konania a ktoré by sa týkalo tých istých účastníkov konania. Prekážku rozsúdenej
veci pre exekučné konanie netvorí právoplatný rozhodcovský rozsudok vydaný
v rozhodcovskom konaní, a to ani vtedy, ak exekučný súd skúma, či exekučný titul vydaný vo
forme rozhodcovského rozsudku, je materiálne vykonateľný. Z povahy rozhodcovského
konania, ktoré je v zákonom vymedzených prípadoch alternatívnou možnosťou k súdnemu
sporovému konaniu, totiž vyplýva, že jeho rezultátom môže byť titul, splnenia ktorého sa
možno domáhať vykonaním exekúcie.
Oprávnená preto nedôvodne namieta, že súdy nižších stupňov zaťažili konanie vadou
uvedenou v § 237 písm. d/ O. s. p.
Podľa názoru oprávnenej je konanie postihnuté aj vadou podľa § 237 písm. e/ O. s. p.,
ktorej sa podľa obsahu dovolania mali dopustiť tým, že nebol podaný návrh na zrušenie
rozhodcovského rozsudku, hoci podľa zákona bol potrebný.
Podľa dovolacieho súdu k takejto vade v posudzovanej veci nedošlo.
Ustanovenie § 237 písm. e/ O. s. p. zakladá prípustnosť dovolania z dôvodu
nedostatku jednej z neodstrániteľných podmienok konania, návrhu na začatie konania; ak
konanie prebieha napriek nedostatku návrhu a nejde o prípad, kedy súd môže konať aj bez
návrhu, je treba konanie zastaviť
Exekučný súd ale v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní od jej
doručenia (§ 44 Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového –
hľadiska (§ 41 ods. 2 O. s. p. nejde zo strany oprávnenej o námietku nedostatku návrhu
na začatie konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O. s. p., ale o námietku inú, ktorú
oprávnená uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych
záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje
rozhodnutia.
Oprávnená v dovolaní tiež namietala, že súdy jej v konaní odňali možnosť konať pred
súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.
Podľa § 237 písm. f/ O. s. p. je dovolanie prípustné, ak bola účastníkovi konania
odňatá možnosť konať pred súdom.
Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je procesne
nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť
konať pred ním a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho
súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv. Súdna prax
je jednotná v tom, že za porušenie práva v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. treba považovať aj
rozhodnutie exekučného súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, ak pre takéto rozhodnutie neboli splnené podmienky. Výsledkom
takéhoto rozhodnutia je totiž zastavenie exekúcie, čím sa oprávnenému v exekučnom konaní
odopiera právo na výkon vykonateľného rozhodnutia (pozri uznesenia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 24/2010, sp. zn. 3 Cdo 209/2008). Dovolací súd preto
skúmal, či v preskúmavanej veci nejde o túto vadu konania. Dospel k záveru, že konanie
súdov nie je postihnuté vadou podľa § 237 písm. f/ O. s. p.
V rámci prieskumu rozhodnutí súdov z hľadiska uvedenej vady bolo kľúčové
zodpovedanie na otázku, či exekučný súd, ktorý koná o návrhu na nútený výkon
právoplatného rozhodcovského rozsudku, je pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie oprávnený aj bez návrhu (ex offo) posúdiť
platnosť rozhodcovskej doložky, na základe ktorej rozhodcovský súd založil svoju právomoc.
Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul, ak ide o exekučné
konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľné podľa § 26 zákona
č. 231/1999 Z. z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov, exekučný titul sa
nepreskúmava. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní
od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak
ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky už v uznesení z 13. októbra 2011 sp. zn.
3 Cdo 146/2011, uverejnenom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky č. 3 z roku 2012 pod por. č. 46 (dostupnej na internetových stránkach
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nssr.gov.sk), zaujal stanovisko, že pokiaľ
oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok
rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či
rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Vychádzal
pritom z jednotného názoru súdnej praxe, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných
predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie, sa exekučný súd
v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, okrem iného, zaoberá tým, či rozhodnutie (iný
titul) uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané v súlade so zákonom, t. j. či bolo
vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných
právnych predpisoch ide o rozhodnutie (iný titul) vykonateľné tak po stránke formálnej
(z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané), ako aj
materiálnej (z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia – jednak určitosti, zrozumiteľnosti
a presnosti označenia subjektov práv a povinností, jednak vyjadrenia uloženej povinnosti,
ktorá sa má nútene vykonať).
Exekučný súd je teda už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre
poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie bezpochyby oprávnený posúdiť, či
oprávneným označený exekučný titul (ne)bol vydaný k tomu kompetentným orgánom (túto
skutočnosť napokon nepopiera ani dovolateľka). Význam tohto oprávnenia je v tom, že ak
exekučný titul vydal orgán, ktorý na to nemal právomoc, ide o rozhodnutie ničotné,
nevyvolávajúce žiadne právne účinky. Takéto rozhodnutie nespĺňa predpoklad materiálnej
vykonateľnosti (záväznosti) a na jeho základe nemožno preto viesť nútený výkon
rozhodnutia.
Osobitosť postavenia rozhodcovského súdu spočíva medzi iným v tom, že jeho
právomoc vec prejednať a rozhodnúť sa odvodzuje od rozhodcovskej zmluvy. Predpokladom
právomoci rozhodcovského súdu je teda platné uzavretie rozhodcovskej zmluvy medzi
zmluvnými stranami, a to či už vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky. Ak
teda právomoc rozhodcovského súdu je závislá od existencie platnej rozhodcovskej zmluvy
a exekučný súd má povinnosť v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, okrem iného,
zisťovať rozpor exekučného titulu so zákonom, t. j. aj to, či bol vydaný orgánom
s právomocou na jeho vydanie, je logické, že exekučný súd musí pri tomto zisťovaní posúdiť,
nielen to, či rozhodcovská zmluva bola medzi zmluvnými stranami vôbec uzavretá, ale aj to,
či bola uzavretá platne. Iba platná rozhodcovská zmluva môže totiž založiť právomoc
rozhodcovského súdu na jej základe určitú vec prejednať a rozhodnúť, absolútna neplatnosť
právneho úkonu má za následok, akoby právny úkon nebol nikdy uzavretý.
Uvedené možno podľa dovolacieho súdu zhrnúť tak, že exekučný súd, ktorý koná
o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ak má pre to dostatok
skutkových a právnych poznatkov, je v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku oprávnený
už v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie aj bez návrhu (ex offo) skúmať, či rozhodcovská zmluva medzi zmluvnými stranami
bola uzavretá platne. Ak exekučný súd zistí, že právomoc rozhodcovského súdu bola založená
na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, prislúcha mu právo vyvodiť všetky dôsledky
vyplývajúce z príslušných právnych predpisov pre to, aby zmluvná strana nebola uvedenou
doložkou viazaná (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 10. októbra
2012 sp. zn. 6 Cdo 105/2011 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 18. septembra 2012 sp. zn. 5 Cdo 230/2011, ktoré boli na zasadnutí občianskoprávneho
kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky dňa 29. novembra 2012 prijaté na uverejnenie
v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky).
Nemožno preto prisvedčiť dovolateľke v tom, že zo žiadneho ustanovenia procesného
predpisu exekučnému súdu nevyplýva oprávnenie rozhodcovskú doložku posúdiť z hľadiska
jej platnosti.
V preskúmavanej veci bol preto plne opodstatnený a zákonom podložený postup
exekučného súdu, ktorý po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie skúmal, či rozhodcovská doložka bola uzavretá platne.
Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku
rozhodcovského súdu a nesmeroval k „zrušeniu“ tohto rozhodnutia, exekučný súd si ani
neosvojoval postavenie odvolacieho súdu, tak ako to mylne tvrdila vo svojom dovolaní
dovolateľka. Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky exekučný súd len realizoval svoje
oprávnenie vyplývajúce mu z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie
posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom.
K samotnému záveru exekučného súdu v súvislosti s rozhodcovskou doložkou (jej
prijateľnosti a teda platnosti) treba uviesť, že v danom prípade mal exekučný súd k dispozícii
rozhodujúce skutkové podklady, z ktorých mohol získať potrebné informácie o skutkovom
a právnom stave (z rozhodcovského rozsudku z 22. júna 2012 sp. zn. B., vydaného Stálym
rozhodcovským súdom zriadeným pri spoločnosti R., je okrem iného zrejmé, že
rozhodcovský súd založil svoju právomoc na ustanovení bodu 11. 2 Obchodných podmienok
pre úver, na zmluve o úvere z 3. apríla 2007 a na Obchodných podmienkach pre úver – verzia
1/2007). Otázku prijateľnosti rozhodcovskej doložky skúmal v súlade so smernicou len
z hľadísk, ktoré smernica v čl. 3 bod 1 a 2 (individuálne dojednanie podmienky) a v čl. 3 ods.
3 bod 1 písm. q/ (vyžadovanie prejednania sporov výlučne rozhodcovským súdom) výslovne
pripúšťa. Jeho skutkové závery, ktoré v súvislosti s platnosťou rozhodcovskej doložky urobil,
majú povahu zjavných skutkových zistení vyplývajúcich z vyššie uvedených podkladov.
Záver exekučného súdu o tom, že skúmaná rozhodcovská doložka je neprijateľná a preto je
neplatná, nie je v zjavnom rozpore s účelom a zmyslom smernice a ani v zjavnom rozpore
s obsahom spisu. Listiny, ktoré mal exekučný súd k dispozícii, takýto záver umožňovali.
V tejto súvislosti pre úplnosť treba dodať, že oprávnená mylne v dovolaní tvrdí, že
exekučný súd postupoval v rozpore so zákonom, keďže ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/
Občianskeho zákonníka nebolo v čase dojednania rozhodcovskej doložky účinné. Citované
zákonné ustanovenie totiž podáva len príkladmý výpočet neprijateľných podmienok
uvedených v spotrebiteľských zmluvách. Prijateľnosť podmienok uvedených v spotrebiteľskej
zmluve bolo preto možné skúmať aj z iných hľadísk, než v tomto ustanovení výslovne
uvedených, najmä z tých, ktoré boli v súlade so smernicou tak, ako tomu bolo v danom
prípade.
Keďže exekučný súd zistil už pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, že
exekučný titul vo forme rozhodcovského rozsudku predloženého oprávnenou, je v rozpore
so zákonom, dospel k správnemu záveru, že nie sú splnené podmienky pre udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie. Pokiaľ súd prvého stupňa predmetnú žiadosť zamietol a odvolací súd
jeho rozhodnutie potvrdil, nešlo o prípad zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, hoci pre toto zamietnutie neboli splnené zákonné
predpoklady. Postup súdov nižších stupňov nemal preto za následok odňatie možnosti
oprávnenej konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p.
Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že nie je dôvodná ani námietka
dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí
prvostupňového a odvolacieho súdu.
To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu
nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre
rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz
Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 – A, s. 12, § 29, Hiro Balani
c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 – B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997,
Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. US 115/03).
Podľa § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Podľa § 167 ods. 2 O. s. p. ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie
primerane ustanovenia o rozsudku.
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení.
Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O. s. p.). Odôvodnenie súdneho
rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument
v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie
o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového
rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).
V preskúmavanej veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších
stupňov zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie
citovaných zákonných ustanovení. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia
uviedol, ktoré oprávnenou predložené listiny preskúmal a s akými skutkovými závermi,
citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec a z ktorých vyvodil svoje právne
závery. Prijatý záver o nesplnení podmienok pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zrozumiteľne a v potrebnom rozsahu vysvetlil.
Odvolací súd sa stotožnil s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa, sám na zdôraznenie
správnosti napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie argumenty a tiež
vysvetlil, prečo sa nestotožnil s námietkami oprávnenej uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie
dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď na relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany oprávnenej, keď v dostatočnom rozsahu zodpovedalo, prečo
nemohlo byť vyhovené žiadosti požadovanej súdnym exekútorom. Okolnosť, že táto odpoveď
neúspešnú oprávnenú neuspokojuje, neznamená, že odôvodnenie nespĺňa parametre
zákonného rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 O. s. p. v spojení s § 167 ods. 2 O. s. p.,
za odňatie možnosti konať pred súdom v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací
súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv či požiadaviek oprávnenej.
Možno zhrnúť, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu
nevyplýva jednostrannosť ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných
právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Podľa dovolacieho
súdu skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne
neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, odôvodnenie dovolaním napadnutého
rozhodnutia odvolacieho súdu ako celok požiadavky zákona na odôvodnenie rozhodnutia
spĺňa.
Dovolateľkou namietané ďalšie vady konaní a rozhodnutí súdov, t. j. že ich konanie je
postihnuté inou vadou konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a že ich
rozhodnutia spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. b/, c/
O. s. p.), sú síce relevantnými dovolacími dôvodmi, samotné ale prípustnosť dovolania
nezakladajú (vrátane namietaného ustanovenia o bankách). Dovolanie je v ustanoveniach
Občianskeho súdneho poriadku upravené ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý
nemožno podať proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, pokiaľ nie sú splnené procesné
podmienky prípustnosti dovolania, nemožno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému
prieskumu a preto ani zohľadniť prípadne vecnú nesprávnosť rozhodnutia.
Vzhľadom na uvedené dovolací súd dospel k záveru, že prípustnosť dovolania
z ustanovenia § 239 O. s. p. nemožno vyvodiť a iné vady konania v zmysle § 237 O. s. p.
neboli dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie
oprávnenej v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p., ako dovolanie
smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný,
odmietol.
Prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť ani z ustanovenia § 238 ods. 3 O. s. p., podľa
ktorého dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený
rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho
rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného
významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa
vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3, 4 O. s. p., ktorý
upravuje prípustnosť dovolania proti rozsudku a v danej veci odvolací súd rozhodol
uznesením. Odvolací súd nevyslovil prípustnosť dovolania a nepotvrdil rozhodnutie súdu
prvého stupňa, ktorým by súd prvého stupňa vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa
V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1
O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však žiadne trovy
dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že jej žiadne trovy tohto konania nevznikli.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 8. októbra 2014
JUDr. Oľga Trnková, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová