Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 6 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (12)9a4/395116.0df70f.pdf
PDF · 197.62 KB
No categories available
8ECdo/137/2014
Najvyšší súd 8 ECdo 137/2014
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej B., so sídlom
v B., IČO : X., zastúpenej Advokátskou kanceláriou A., so sídlom v B. 7, v mene
a na účet ktorej koná advokát a konateľ Mgr. J. B., proti povinnej J. C., bývajúcej v B., pre
vymoženie 2 188,29 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Martin pod sp. zn.
17 Er 2405/2011, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Ţiline z 11. júna
2013 sp. zn. 3 CoE 73/2013, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Povinnej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Oprávnená podala dňa 27. júna 2011 súdnemu exekútorovi (JUDr. Ing. J. G.) návrh na
vykonanie exekúcie pre vymoţenie sumy 2 188,29 € s príslušenstvom na základe exekučného
titulu – rozhodcovského rozsudku vydaného STÁLYM ROZHODCOVSKÝM SÚDOM
zriadeným pri spoločnosti R. zo 4. februára 2011 sp. zn. B., ktorým bola ţalovanej (J. C.)
uloţená povinnosť zaplatiť ţalobcovi (B.) sumu 2 188,29 € s príslušenstvom. Následne súdny
exekútor poţiadal (ţiadosťou z 19. júla 2011) Okresný súd Martin o vydanie poverenia na
vykonanie exekúcie (§ 44 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti, ďalej len „Exekučný poriadok“).
Okresný súd Martin uznesením z 9. decembra 2011 č. k. 17 Er 2405/2011-14 ţiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. V dôvodoch citoval
ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka, § 52 ods. 1,
2, 3, § 53 ods. 1, 4, § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, čl. 169 ods. 1 zmluvy o fungovaní
Európskej únie, čl. 6 ods. 1, čl. 2, čl. 3 ods. 1, 3 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993.
Dospel k záveru, ţe právny vzťah, ktorý vznikol medzi právnym predchodcom oprávnenej
(P.) a povinnou zmluvou o úvere z 20. júna 2006 treba posudzovať podľa ustanovení
o spotrebiteľskom úvere. Oprávnená (dodávateľ) uzatvárala zmluvu v rámci predmetu
svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti (výpis z obchodného registra) a povinná
(ako vyplýva zo samotnej zmluvy a jej zmluvných podmienok) nemohla individuálne
ovplyvniť jej obsah (bola vopred pripravená, lebo sa uzatvárala vo viacerých prípadoch pre
veľký počet spotrebiteľov). Keďţe povinná si neplnila riadne svoje povinnosti vyplývajúce
jej zo zmluvy o úvere, uplatnila si oprávnená svoje nároky v rozhodcovskom konaní
v zmysle uzatvorenej rozhodcovskej doloţky (článok 9 bod 9.5 obchodných podmienok,
ako neoddeliteľnej súčasti zmluvy). Podľa názoru súdu je dojednanie rozhodcovskej doloţky
v spotrebiteľskej zmluve neprijateľnou podmienku, ktorá je v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho
zákonníka neplatná. Dojednanie rozhodcovskej doloţky a následné konanie pred
rozhodcovským súdom vedie k tomu, ţe spotrebiteľovi bola odopretá ochrana, ktorú mu
poskytujú ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka (v nadväznosti
na Smernicu č. 93/13/EHS).
Krajský súd v Ţiline na odvolanie oprávnenej uznesením z 11. júna 2013 sp. zn.
3 CoE 73/2013 uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil (§ 219 O. s. p.).
Povinnej náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Uviedol, ţe okresný súd v dostatočnom
rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje
rozhodnutie odôvodnil v súlade s § 157 ods. 2 O. s. p. v spojení s § 167 ods. 2 O. s. p.
Konštatoval, ţe okresný súd správne zistil, ţe z povahy zmluvných strán, predmetu
podnikateľskej činnosti veriteľa (právneho predchodcu oprávnenej) a v konečnom dôsledku aj
z obsahu zmluvy je zrejmé, ţe ide o zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Stotoţnil sa v celom
rozsahu s právnym názorom prvostupňového súdu týkajúcim sa rozhodcovskej doloţky, ktorá
nebola dojednaná individuálne a je preto neplatná. Z princípu ochrany spotrebiteľa,
odstránenia značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach zaloţených spotrebiteľskou
zmluvou v neprospech spotrebiteľa, vyplýva povinnosť súdu preskúmať exekučný titul
z hľadiska jeho formálnej a materiálnej vykonateľnosti. Postup exekučného súdu, ktorý
skúmal exekučný titul – rozhodcovský rozsudok bol dôvodný. Rozhodol správne, keď ţiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia zamietol, lebo vychádzal z toho, ţe nie je materiálne
vykonateľný. Dôvody odvolania preto vyhodnotil za neopodstatnené, lebo okresný súd
rešpektoval právnu úpravu, zohľadnil všetky právne významné skutočnosti. O trovách
odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p.
Proti tomuto uzneseniu krajského súdu podala dovolanie oprávnená. Navrhla, aby
dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu zmenil a poveril súdneho exekútora vykonaním
exekúcie podľa jeho ţiadosti alebo, aby zrušil rozhodnutia súdov niţších stupňov a vec vrátil
okresnému súdu na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnila v zmysle § 237 O. s. p. tým, ţe
d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ začalo konanie,
e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi sa
postupom súdu odňala moţnosť konať pred ním, a v zmysle § 241 ods. 2 O. s. p. tým, ţe
a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237, b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá
mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci. Podľa názoru dovolateľky súd rozhodoval vo veci, v ktorej sa uţ
právoplatne rozhodlo rozhodcovským rozsudkom a je neprijateľné, aby súd poprel
právoplatnosť a vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku, lebo sa nepodal návrh na začatie
konania o jeho zrušení, hoci podľa zákona bol potrebný (§ 40 zákona o rozhodcovskom
konaní). Exekučný súd nebol oprávnený skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského
rozsudku, skúmať rozhodcovské konanie ani zmluvu, na základe ktorej bol vydaný, lebo
doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý uţ nemoţno preskúmavať, má pre účastníkov
rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu (§ 35 zákona
o rozhodcovskom konaní). Ak tak exekučný súd urobil, postupoval v rozpore s § 159 ods. 3
O. s. p. Odňatie moţnosti konať pred súdom odôvodnila tým, ţe jej nebolo umoţnené riadne
a zákonným spôsobom uplatniť priznané právo z rozhodcovského rozsudku v exekučnom
konaní a ţe prvostupňový aj odvolací súd nedostatočne odôvodnili svoje rozhodnutia.
Nesúhlasila s názorom exekučného súdu, ţe v exekučnom konaní je exekučný súd oprávnený
ex offo skúmať meritórny súlad rozhodcovského rozsudku s hmotnoprávnou úpravou a teda,
ţe z úradnej povinnosti je oprávnený rozhodovať o neprijateľnosti rozhodcovskej doloţky.
Podľa oprávnenej exekučnému súdu to neumoţňuje ţiadne zákonné ustanovenie. Pri skúmaní
dôvodov zamietnutia ţiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podľa § 44 ods. 2
Exekučného poriadku sa exekučný súd musí obmedziť len na také dôvody, ktoré majú povahu
skutkovo zjavných dôvodov. Nemôţe preskúmavať rozhodcovský rozsudok z hľadiska jeho
súladu so všeobecne záväznými predpismi. Súčasne uviedla, ţe zákon o rozhodcovskom
konaní umoţňuje povinnému v lehote 30 dní (odo dňa doručenia rozhodcovského rozsudku)
podať ţalobu na zrušenie rozhodcovského rozsudku. Povinná v danej veci ţiadnu takúto
aktivitu nevyvinula. Namietala, ţe v dôsledku nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia súdu
prvého stupňa nemala moţnosť podať kvalifikované odvolanie a ţe odvolací súd neuviedol
presvedčivé argumenty o ním prijatom závere o tom, ţe rozhodcovská doloţka spôsobuje
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach na strane spotrebiteľa. Tieţ namietala, ţe
súdy niţších stupňov nesprávne povaţovali zmluvu o úvere za spotrebiteľskú zmluvu
a na daný zmluvný vzťah aplikovali ustanovenia na ochranu spotrebiteľa obsiahnuté
v Občianskom zákonníku, ako aj záver o neplatnosti rozhodcovskej doloţky v zmysle
ustanovenia § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka, ktoré v čase uzavretia zmluvy ešte
nebolo zakotvené v Občianskom zákonníku (porušenie zákazu retroaktivity). Napokon
poukázala na znenie ustanovenia § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách, v zmysle
ktorého si predloţením návrhu na uzavretie rozhodcovskej zmluvy súčasne s úverovou
zmluvou, plnila povinnosť z neho vyplývajúcu. Predmetné ustanovenie v tomto smere
predstavuje špeciálny predpis upravujúci prípustnosť rozhodcovskej zmluvy a podmienky jej
uzavretia v spotrebiteľských vzťahoch, kde dodávateľom je banka.
Povinná sa k dovolaniu nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,
ţe dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.) zastúpená v súlade s § 241
ods. 1 O. s. p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O. s. p.), či
dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno dovolaním napadnúť.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle
§ 239 ods. 1 O. s. p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací
súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia
návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.) na zaujatie
stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie
konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O s. p.
Podľa § 239 ods. 2 O. s. p. je dovolanie prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil
vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu
rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)
cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území
Slovenskej republiky.
Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla oprávnená dovolaním, nemá znaky
ţiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil
uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu
uvedenému v ustanovení § 239 ods. 2 písm. a/ aţ c/ O. s. p. Dovolanie oprávnenej preto podľa
§ 239 ods. 1 a 2 O. s. p. prípustné nie je.
Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len
ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p.
Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako
účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred
súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto
samosudcu rozhodoval senát.
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet
konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O. s. p.,
moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesné neprípustné
(pozri napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237
O. s. p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade
vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/, b/, c/, g/ O. s. p. netvrdila
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
Dovolateľka namietala vadu podľa § 237 písm. d/ O. s. p. tvrdiac, ţe exekučný súd
skúmaním materiálnej správnosti rozhodcovského rozsudku opätovne vec prejednal, ďalej
existenciu vady uvedenej v § 237 písm. e/ O. s. p. tvrdiac, ţe nebol podaný návrh na zrušenie
rozhodcovského rozsudku, hoci podľa zákona bol potrebný a napokon aj vadu konania
spočívajúcu v odňatí moţnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. spočívajúcu
v odmietnutí práva na uspokojenie priznanej pohľadávky v exekučnom konaní, hoci zákonné
podmienky na to neboli splnené a v nedostatočnom odôvodnení rozhodnutí súdov.
Podľa § 159 ods. 3 O. s. p. len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôţe sa
prejednávať znova.
Prekáţka rozsúdenej veci (rei iudicatae) svojou podstatou patrí k procesným
podmienkam a jej existencia (zistenie) v kaţdom štádiu konania vedie k zastaveniu konania.
Táto prekáţka nastáva predovšetkým vtedy, ak sa má v novom konaní prejednať tá istá vec.
O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom uţ bolo
právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Ten istý
predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený ţalobným petitom
vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol uplatnený (t. j. ak vyplýva
z rovnakého skutku).
Pre posúdenie, či je daná prekáţka veci právoplatne rozhodnutej, nie je významné, ako
súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného konania.
Prekáţka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, pokiaľ určitý skutkový dej (skutok)
bol po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne či neúplné. Pokiaľ ide
o totoţnosť účastníkov, nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké
alebo rozdielne procesné postavenie (či ten, kto bol v skoršom konaní ţalobcom, je ţalobcom
aj v novom konaní alebo má postavenie ţalovaného, resp. či ten, kto v skoršom konaní
vystupoval ako ţalovaný, má alebo nemá v novom konaní procesné postavenie ţalovaného).
Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni
nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či uţ z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej
sukcesie. Toto procesné ustanovenie sa uplatní aj v exekučnom konaní (§ 251 ods. 4 O. s. p.).
Z obsahu spisu vyplýva, ţe konaniu vo veci exekúcie oprávnenej B., so sídlom v B.,
proti povinnej J. C., bývajúcej v B., pre vymoţenie 2 188,29 € s príslušenstvom vedenej
na Okresnom súde Martin pod sp. zn. 17 Er 2405/2011, na základe rozhodcovského rozsudku
vydaného STÁLYM ROZHODCOVSKÝM SÚDOM zriadeným pri spoločnosti R. zo
4. februára 2011 sp. zn. B., nepredchádzalo ţiadne iné exekučné konanie s tým istým
predmetom konania a ktoré by sa týkalo tých istých účastníkov konania. Prekáţku rozsúdenej
veci pre exekučné konanie netvorí právoplatný rozhodcovský rozsudok vydaný
v rozhodcovskom konaní, a to ani vtedy, ak exekučný súd skúma, či exekučný titul vydaný vo
forme rozhodcovského rozsudku, je materiálne vykonateľný. Z povahy rozhodcovského
konania, ktoré je v zákonom vymedzených prípadoch alternatívnou moţnosťou k súdnemu
sporovému konaniu, totiţ vyplýva, ţe jeho rezultátom môţe byť titul, splnenia ktorého sa
moţno domáhať vykonaním exekúcie.
Oprávnená preto nedôvodne namieta, ţe súdy niţších stupňov zaťaţili konanie vadou
uvedenou v § 237 písm. d/ O. s. p.
Podľa názoru oprávnenej je konanie postihnuté aj vadou podľa § 237 písm. e/ O. s. p.,
ktorej sa podľa obsahu dovolania mali dopustiť tým, ţe nebol podaný návrh na zrušenie
rozhodcovského rozsudku, hoci podľa zákona bol potrebný.
Podľa dovolacieho súdu k takejto vade v posudzovanej veci nedošlo.
Ustanovenie § 237 písm. e/ O. s. p. zakladá prípustnosť dovolania z dôvodu
nedostatku jednej z neodstrániteľných podmienok konania, návrhu na začatie konania; ak
konanie prebieha napriek nedostatku návrhu a nejde o prípad, kedy súd môţe konať aj bez
návrhu, je treba konanie zastaviť.
Exekučný súd ale v danej veci začal konať na základe ţiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní od jej
doručenia (§ 44 Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového –
hľadiska (§ 41 ods. 2 O. s. p.) nejde zo strany oprávnenej o námietku nedostatku návrhu
na začatie konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O. s .p., ale o námietku inú, ktorú
oprávnená uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych
záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade zaloţili svoje
rozhodnutia.
Oprávnená v dovolaní tieţ namietala, ţe súdy jej v konaní odňali moţnosť konať pred
súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.
Podľa § 237 písm. f/ O. s. p. je dovolanie prípustné, ak bola účastníkovi konania
odňatá moţnosť konať pred súdom.
Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je procesne
nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme moţnosť
konať pred ním a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho
súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv. Súdna prax
je jednotná v tom, ţe za porušenie práva v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. treba povaţovať aj
rozhodnutie exekučného súdu o zamietnutí ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, ak pre takéto rozhodnutie neboli splnené podmienky. Výsledkom
takéhoto rozhodnutia je totiţ zastavenie exekúcie, čím sa oprávnenému v exekučnom konaní
odopiera právo na výkon vykonateľného rozhodnutia (pozri uznesenia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 24/2010, sp. zn. 3 Cdo 209/2008). Dovolací súd preto
skúmal, či v preskúmavanej veci nejde o túto vadu konania. Dospel k záveru, ţe konanie
súdov nie je postihnuté vadou podľa § 237 písm. f/ O. s. p.
V rámci prieskumu rozhodnutí súdov z hľadiska uvedenej vady bolo kľúčové
zodpovedanie na otázku, či exekučný súd, ktorý koná o návrhu na nútený výkon
právoplatného rozhodcovského rozsudku, je pri rozhodovaní o ţiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie oprávnený aj bez návrhu (ex offo) posúdiť
platnosť rozhodcovskej doloţky, na základe ktorej rozhodcovský súd zaloţil svoju právomoc.
Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma ţiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul, ak ide o exekučné
konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľné podľa § 26 zákona
č. 231/1999 Z. z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov, exekučný titul sa
nepreskúmava. Ak súd nezistí rozpor ţiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní
od doručenia ţiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak
ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/. Ak súd zistí rozpor ţiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, ţiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky uţ v uznesení z 13. októbra 2011 sp. zn.
3 Cdo 146/2011, uverejnenom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky č. 3 z roku 2012 pod por. č. 46 (dostupnej na internetových stránkach
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nssr.gov.sk), zaujal stanovisko, ţe pokiaľ
oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok
rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či
rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Vychádzal
pritom z jednotného názoru súdnej praxe, ţe uţ v štádiu posudzovania splnenia zákonných
predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie, sa exekučný súd
v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, okrem iného, zaoberá tým, či rozhodnutie (iný
titul) uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané v súlade so zákonom, t. j. či bolo
vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných
právnych predpisoch ide o rozhodnutie (iný titul) vykonateľné tak po stránke formálnej
(z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané), ako aj
materiálnej (z aspektu obsahových náleţitostí rozhodnutia – jednak určitosti, zrozumiteľnosti
a presnosti označenia subjektov práv a povinností, jednak vyjadrenia uloţenej povinnosti,
ktorá sa má nútene vykonať).
Exekučný súd je teda uţ v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre
poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie bezpochyby oprávnený posúdiť, či
oprávneným označený exekučný titul (ne)bol vydaný k tomu kompetentným orgánom (túto
skutočnosť napokon nepopiera ani dovolateľka). Význam tohto oprávnenia je v tom, ţe ak
exekučný titul vydal orgán, ktorý na to nemal právomoc, ide o rozhodnutie ničotné,
nevyvolávajúce ţiadne právne účinky. Takéto rozhodnutie nespĺňa predpoklad materiálnej
vykonateľnosti (záväznosti) a na jeho základe nemoţno preto viesť nútený výkon
rozhodnutia.
Osobitosť postavenia rozhodcovského súdu spočíva medzi iným v tom, ţe jeho
právomoc vec prejednať a rozhodnúť sa odvodzuje od rozhodcovskej zmluvy. Predpokladom
právomoci rozhodcovského súdu je teda platné uzavretie rozhodcovskej zmluvy medzi
zmluvnými stranami, a to či uţ vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doloţky. Ak
teda právomoc rozhodcovského súdu je závislá od existencie platnej rozhodcovskej zmluvy
a exekučný súd má povinnosť v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, okrem iného,
zisťovať rozpor exekučného titulu so zákonom, t. j. aj to, či bol vydaný orgánom
s právomocou na jeho vydanie, je logické, ţe exekučný súd musí pri tomto zisťovaní posúdiť,
nielen to, či rozhodcovská zmluva bola medzi zmluvnými stranami vôbec uzavretá, ale aj to,
či bola uzavretá platne. Iba platná rozhodcovská zmluva môţe totiţ zaloţiť právomoc
rozhodcovského súdu na jej základe určitú vec prejednať a rozhodnúť, absolútna neplatnosť
právneho úkonu má za následok, akoby právny úkon nebol nikdy uzavretý.
Uvedené moţno podľa dovolacieho súdu zhrnúť tak, ţe exekučný súd, ktorý koná
o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ak má pre to dostatok
skutkových a právnych poznatkov, je v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku oprávnený
uţ v štádiu rozhodovania o ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie aj bez návrhu (ex offo) skúmať, či rozhodcovská zmluva medzi zmluvnými stranami
bola uzavretá platne. Ak exekučný súd zistí, ţe právomoc rozhodcovského súdu bola zaloţená
na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, prislúcha mu právo vyvodiť všetky dôsledky
vyplývajúce z príslušných právnych predpisov pre to, aby zmluvná strana nebola uvedenou
doloţkou viazaná (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 10. októbra
2012 sp. zn. 6 Cdo 105/2011 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 18. septembra 2012 sp. zn. 5 Cdo 230/2011, ktoré boli na zasadnutí občianskoprávneho
kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky dňa 29. novembra 2012 prijaté na uverejnenie
v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky).
Nemoţno preto prisvedčiť dovolateľke v tom, ţe zo ţiadneho ustanovenia procesného
predpisu exekučnému súdu nevyplýva oprávnenie rozhodcovskú doloţku posúdiť z hľadiska
jej platnosti.
V preskúmavanej veci bol preto plne opodstatnený a zákonom podloţený postup
exekučného súdu, ktorý po podaní ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie skúmal, či rozhodcovská doloţka bola uzavretá platne.
Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku
rozhodcovského súdu a nesmeroval k „zrušeniu“ tohto rozhodnutia, exekučný súd si ani
neosvojoval postavenie odvolacieho súdu, tak ako to mylne tvrdila vo svojom dovolaní
dovolateľka. Skúmaním platnosti rozhodcovskej doloţky exekučný súd len realizoval svoje
oprávnenie vyplývajúce mu z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie
posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom.
K samotnému záveru exekučného súdu v súvislosti s rozhodcovskou doloţkou (jej
prijateľnosti a teda platnosti) treba uviesť, ţe v danom prípade mal exekučný súd k dispozícii
rozhodujúce skutkové podklady, z ktorých mohol získať potrebné informácie o skutkovom
a právnom stave (z rozhodcovského rozsudku zo 4. februára 2011 sp. zn. B., vydaného
Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri spoločnosti R., je okrem iného zrejmé, ţe
rozhodcovský súd zaloţil svoju právomoc na ustanovení bodu 9.2 Obchodných podmienok
pre úver, na zmluve o úvere z 20. júna 2006 a na Obchodných podmienkach pre úver – verzia
2/2005). Otázku prijateľnosti rozhodcovskej doloţky skúmal v súlade so smernicou len
z hľadísk, ktoré smernica v čl. 3 bod 1 a 2 (individuálne dojednanie podmienky) a v čl. 3
ods. 3 bod 1 písm. q/ (vyţadovanie prejednania sporov výlučne rozhodcovským súdom)
výslovne pripúšťa. Jeho skutkové závery, ktoré v súvislosti s platnosťou rozhodcovskej
doloţky urobil, majú povahu zjavných skutkových zistení vyplývajúcich z vyššie uvedených
podkladov. Záver exekučného súdu o tom, ţe skúmaná rozhodcovská doloţka je neprijateľná
a preto je neplatná, nie je v zjavnom rozpore s účelom a zmyslom smernice a ani v zjavnom
rozpore s obsahom spisu. Listiny, ktoré mal exekučný súd k dispozícii, takýto záver
umoţňovali.
V tejto súvislosti pre úplnosť treba dodať, ţe oprávnená mylne v dovolaní tvrdí, ţe
exekučný súd postupoval v rozpore so zákonom, keďţe ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/
Občianskeho zákonníka nebolo v čase dojednania rozhodcovskej doloţky účinné. Citované
zákonné ustanovenie totiţ podáva len príkladmý výpočet neprijateľných podmienok
uvedených v spotrebiteľských zmluvách. Prijateľnosť podmienok uvedených v spotrebiteľskej
zmluve bolo preto moţné skúmať aj z iných hľadísk, neţ v tomto ustanovení výslovne
uvedených, najmä z tých, ktoré boli v súlade so smernicou tak, ako tomu bolo v danom
prípade.
Keďţe exekučný súd zistil uţ pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ţe
exekučný titul vo forme rozhodcovského rozsudku predloţeného oprávnenou, je v rozpore
so zákonom, dospel k správnemu záveru, ţe nie sú splnené podmienky pre udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie. Pokiaľ súd prvého stupňa predmetnú ţiadosť zamietol a odvolací súd
jeho rozhodnutie potvrdil, nešlo o prípad zamietnutia ţiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, hoci pre toto zamietnutie neboli splnené zákonné
predpoklady. Postup súdov niţších stupňov nemal preto za následok odňatie moţnosti
oprávnenej konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p.
Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe nie je dôvodná ani námietka
dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí
prvostupňového a odvolacieho súdu.
To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu
nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre
rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz
Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 – A, s. 12, § 29, Hiro Balani
c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 – B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997,
Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd uţ vyslovil, ţe
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. US 115/03).
Podľa § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Podľa § 167 ods. 2 O. s. p. ak nie je ďalej ustanovené inak, pouţijú sa na uznesenie
primerane ustanovenia o rozsudku.
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení.
Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O. s. p.). Odôvodnenie súdneho
rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument
v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie
o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového
rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).
V preskúmavanej veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších
stupňov zodpovedajú poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie
citovaných zákonných ustanovení. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia
uviedol, ktoré oprávnenou predloţené listiny preskúmal a s akými skutkovými závermi,
citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec a z ktorých vyvodil svoje právne
závery. Prijatý záver o nesplnení podmienok pre vyhovenie ţiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zrozumiteľne a v potrebnom rozsahu vysvetlil.
Odvolací súd sa stotoţnil s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa, sám na zdôraznenie
správnosti napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie argumenty a tieţ
vysvetlil, prečo sa nestotoţnil s námietkami oprávnenej uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie
dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď na relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany oprávnenej, keď v dostatočnom rozsahu zodpovedalo, prečo
nemohlo byť vyhovené ţiadosti poţadovanej súdnym exekútorom. Okolnosť, ţe táto odpoveď
neúspešnú oprávnenú neuspokojuje, neznamená, ţe odôvodnenie nespĺňa parametre
zákonného rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 O. s. p. v spojení s § 167 ods. 2 O. s. p.,
za odňatie moţnosti konať pred súdom v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací
súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv či poţiadaviek oprávnenej.
Moţno zhrnúť, ţe z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu
nevyplýva jednostrannosť ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných
právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Podľa dovolacieho
súdu skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne
neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, odôvodnenie dovolaním napadnutého
rozhodnutia odvolacieho súdu ako celok poţiadavky zákona na odôvodnenie rozhodnutia
spĺňa.
Dovolateľkou namietané ďalšie vady konaní a rozhodnutí súdov, t. j. ţe ich konanie je
postihnuté inou vadou konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a ţe ich
rozhodnutia spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. b/, c/
O. s. p.), sú síce relevantnými dovolacími dôvodmi, samotné ale prípustnosť dovolania
nezakladajú (vrátane namietaného ustanovenia o bankách). Dovolanie je v ustanoveniach
Občianskeho súdneho poriadku upravené ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý
nemoţno podať proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, pokiaľ nie sú splnené procesné
podmienky prípustnosti dovolania, nemoţno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému
prieskumu a preto ani zohľadniť prípadne vecnú nesprávnosť rozhodnutia.
Vzhľadom na uvedené dovolací súd dospel k záveru, ţe prípustnosť dovolania
z ustanovenia § 239 O. s. p. nemoţno vyvodiť a iné vady konania v zmysle § 237 O. s. p.
neboli dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie
oprávnenej v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p., ako dovolanie
smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný,
odmietol.
V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala. Najvyšší súd Slovenskej republiky jej trovy
dovolacieho konania nepriznal, pretoţe jej ţiadne nevznikli (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení
s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 8. októbra 2014
JUDr. Oľga Trnková, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová