Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Tost/26/2014

N a j v y š š í súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu

JUDr. Igora Burgera a sudcov JUDr. Milana Lipovského a JUDr. Aleny Šiškovej

na verejnom zasadnutí konanom v Bratislave 15. októbra 2014 v trestnej veci odsúdeného

J. M. a spol., pre trestný čin vraždy spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2, § 219 ods. 1,

ods. 2.písm. b/, písm. h/ , o sťažnosti odsúdeného proti uzneseniu Krajského

súdu v Trenčíne zo 6. mája 2014, sp. zn. , takto

rozhodol:

Podľa sťažnosť odsúdeného J. M.

sa z a m i e t a .

O d ô v o d n e n i e

Krajský súd v Trenčíne uznesením zo 6. mája 2014, sp. zn. , podľa § 399

ods. 2 zamietol návrh odsúdeného J. M. na povolenie obnovy konania

smerujúci proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne z 31. mája 2006, sp. zn.

, v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 10. marca 2010,

sp. zn. , pretože nezistil podmienky obnovy konania podľa § 394 Trestného

poriadku.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote sťažnosť odsúdený J. M., ktorú

písomne prostredníctvom obhajcu odôvodnil (č.l. 44 - 46). Uvedenú sťažnosť doplnil

písomným podaním doručeným Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky dňa 18.augusta 2014

a 6.októbra 2014.

V sťažnosti odsúdený poukázal na pochybenie súdov podľa § 371 ods. 1 písm. i/

, t.z. že rozhodnutia sú založené na nesprávnom právnom posúdení skutku

alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia. Za nesprávne použitie

2

hmotnoprávneho ustanovenia považuje aplikáciu ustanovenia . Podľa

názoru odsúdeného odvolací súd nezistil retrospektívnu konkurenciu všetkých trestných

činov, ktorých sa táto konkurencia dotýkala, konkrétne vo vzťahu k trestnému rozkazu

Okresného súdu Bratislava V zo dňa 20. apríla 2002, sp. zn. , a k rozsudku

Okresného súdu Rimavská Sobota z 30. marca 2006, sp. zn. .

V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 9. novembra 2009, sp. zn. , ktorým bol vyslovený právny názor, že súhrnný

trest by mal byť uložený vo vzťahu ku všetkým do úvahy prichádzajúcim rozhodnutiam.

Pri ukladaní súhrnného trestu treba zistiť časový sled udalostí, teda kedy bol trestný čin

spáchaný. Či bol spáchaný skôr, ako bol súdom prvého stupňa vyhlásený odsudzujúci

rozsudok za iný spáchaný trestný čin.

V sťažnosti odsúdený ďalej poukázal na skutočnosť, že trestný čin vraždy bol

spáchaný 17. júla 2000. Trestný rozkaz Okresného súdu Bratislava V, sp. zn. ,

je z roku 2002 a rozsudok Okresného súdu Rimavská Sobota je z roku 2006.

Podľa príslušných ustanovení účinného do 1. januára 2006,

ods. 1 , maximálna výmera trestu odňatia slobody predstavovala výmeru

15 rokov za trestný čin vraždy. Nesprávnou aplikáciou uvedených ustanovení Trestného

zákona mu bol uložený trest vo výmere 16 rokov, teda nad maximálnu výmeru stanovenú

zákonom.

Podľa názoru odsúdeného sa Krajský súd v Trenčíne vôbec nezaoberal dôvodmi,

pre ktoré bol návrh na povolenie obnovy konania podaný. Nevzal do úvahy dodatočné

priznanie spoluodsúdeného T. P., že trestný čin vraždy spáchal sám.

Rovnako podľa názoru odsúdeného nebola zohľadnená jeho argumentácia, že podľa

nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. , z 28. novembra 2012

je asperačná zásada neústavná. Vo vzťahu k uvedenému nálezu poukázal aj na stanovisko

trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. novembra 2013, podľa

ktorého ak ústavný súd v náleze vysloví, že právny predpis, jeho časť alebo niektoré

ustanovenie nie je v súlade s , tak takáto skutočnosť nemôže byť novou skutočnosťou,

súdu skôr neznámou v zmysle , ale len jednou z podmienok

3

obnovy konania. Ak bol z tohto dôvodu podaný návrh na obnovu konania, ide o dôvod

obnovy konania ex lege, na základe o organizácii Ústavného

súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov. Preto súd v takýchto prípadoch už nemôže skúmať splnenie iných podmienok

uvedených v , ale obnovu konania povolí.

Z uvedených dôvodov navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 386

ods. 1 z dôvodu v ustanoveniach

konštatoval porušenie zákona v neprospech odsúdeného J. M. a podľa § 386 ods. 2 Trestného

poriadku zrušil rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 10. marca 2010, sp. zn.

, vo výroku o treste ako aj naň nadväzujúcich výrokov. Zároveň navrhol,

aby Najvyšší súd Slovenskej republiky v zmysle prikázal

odvolaciemu súdu, aby vec v potrebnom rozsahu znova prerokoval a rozhodol.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v zmysle

preskúmal správnosť výroku napadnutého uznesenia a konanie, ktoré mu predchádzalo

a zistil, že sťažnosť odsúdeného J. M. nie je dôvodná.

Konštatuje, že podanie odsúdeného J. M. je zmätočné. J. M. podal sťažnosť proti

rozhodnutiu Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn. zo 6. mája 2014, , ktorým

uznesením bol návrh na obnovu konania smerujúci proti právoplatnému rozsudku Krajského

súdu v Trenčíne, sp. zn. , v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky, sp. zn. , zamietnutý. Vo svojej sťažnosti pritom uvádza dôvod podľa

, ktorý sa týka ustanovenia vzťahujúceho

sa k dovolaciemu konaniu.

Z obsahu pripojených spisov vyplýva, že odsúdený J. M. žiadal o povolenie obnovy

konania rôznymi podaniami (dňa 4. februára 2014, 25. februára 2014, 24. marca 2014,

16. júna 2014, 1. mája 2014, 9. mája 2014, 13. mája 2014), v ktorých uvádzal v podstate

rovnaké skutočnosti ako v pôvodnej žiadosti.

Prvostupňový súd postupoval v súlade so stavom veci a zákonom, keď zistil, že nie sú

splnené zákonné podmienky na povolenie obnovy konania v posudzovanej trestnej veci.

Svoje rozhodnutie jasne a zrozumiteľne odôvodnil.

4

Obžalovaný J. M. bol v pôvodnom konaní uznaný za vinného z trestného činu

vraždy spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2, § 219 ods. 1, ods. 2 písm. b/, písm. h/

účinného do 31. júla 2001.

Za to bol obžalovanému J. M. uložený podľa

s použitím účinného do 1. januára 2006 súhrnný trest odňatia

slobody vo výmere 10 rokov, pričom na výkon uloženého trestu bol podľa § 39a

ods. 2 písm. c/ účinného do 1. januára 2006 zaradený do tretej

nápravnovýchovnej skupiny. Súčasne bol zrušený výrok o treste v rozsudku Okresného súdu

Bratislava V z 27. apríla 2001, sp. zn. , v spojení s rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave zo dňa 27. júna 2001, sp. zn. .

Najvyšší súd zistil, že o návrhoch odsúdeného J. M. sa v minulosti už rozhodovalo.

Uznesením Krajského súdu v Trenčíne z 8. júla 2010, sp. zn. , bol návrh

odsúdeného na povolenie obnovy konania, ktorý podal proti rozsudku Krajského súdu

v Trenčíne z 31. mája 2006, sp. zn. , v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky zo dňa 10. marca 2010, sp. zn. , podľa § 399 ods. 2

zamietnutý, pretože súd nezistil podmienky obnovy konania podľa

. Proti uvedenému uzneseniu odsúdený podal sťažnosť. Následne

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. , bola podľa

sťažnosť odsúdeného J. M. zamietnutá.

Na základe návrhu odsúdeného J. M. z 9. septembra 2013 Krajský súd v Trenčíne

o obnove konania rozhodol uznesením z 25. októbra 2013, sp. zn. , tak,

že podľa z dôvodov návrh

odsúdeného J. M. na povolenie obnovy konania vo veci rozsudku Krajského súdu

v Trenčíne zo dňa 31. mája 2006, sp. zn. , v spojení s rozsudkom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky zo dňa 10. marca 2010, sp. zn. , odmietol.

Proti uvedenému rozhodnutiu odsúdený J. M. podal sťažnosť. Najvyšší súd

Slovenskej republiky dňa 22. januára 2014 uznesením, sp. zn. , podľa § 194

ods. 1 písm. b/ zrušil napadnuté uznesenie Krajského súdu v Trenčíne

z 25. októbra 2013, sp. zn. , a krajskému súdu uložil, aby vo veci znovu konal

a rozhodol.

5

Z ustanovenia vyplýva, že „obnova konania, ktorá

sa skončila právoplatným rozsudkom, sa povolí, len ak vyjdú najavo skutočnosti alebo

dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy o sebe alebo v spojení

so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodiť iné rozhodnutie o vine alebo

vzhľadom, na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu

alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore

s účelom testu.

Súčasne ale musí byť splnená aj druhá podmienka stanovená v ustanovení § 394 ods. 1

, že tieto skutočnosti sú také závažné, že odôvodňujú zásah do stability

a nezmeniteľnosti právoplatného rozhodnutia. Nové skutočnosti v konaní o povolenie obnovy

konania treba zvyčajne preukázať novými dôkazmi. Neznámym dôkazom sa rozumie dôkaz,

ktorý nebol vykonaný v pôvodnom konaní, ale aj dôkaz síce v pôvodnom konaní vykonaný,

ale s novým obsahom.

Len po tomto zistení možno uvažovať o ďalších podmienkach rozhodných

pre povolenie obnovy v danom prípade vo výroku o treste.

Najvyšší súd poukazuje na to, že v konaní o návrhu na povolenie obnovy konania súdu

neprislúcha preskúmavať zákonnosť postupu v pôvodnom konaní a zákonnosť rozhodnutia,

ktorým bolo toto konanie právoplatne skončené.

Odmietnutie návrhu na povolenie obnovy konania Krajský súd v Trenčíne podrobne

odôvodnil na str. 4 až 6 uznesenia. Najvyšší súd sa s týmto odôvodnením stotožňuje

a v podrobnosti naň odkazuje. Skutočnosti uvádzané odsúdeným M. boli známe

už v prípravnom konaní (priznanie sa T. P., že vraždu spáchal sám), a teda nejde

o takú novú skutočnosť, súdu skôr neznámu, akú má na mysli ustanovenie § 394 ods. 1

. Je potrebné opätovne zdôrazniť, že odsúdený bol v pôvodnom konaní

usvedčený nie len svedeckými výpoveďami, ale aj ďalšími objektívnymi a ničím

nespochybnenými dôkazmi, ktoré boli zistené na mieste činu pri ohliadke miesta činu,

rekognícii ako aj závermi znaleckých posudkov znalcov z odboru súdneho lekárstva a znalcov

z odboru psychiatrie a psychológie (č.l. 54 – 80, čl. 127 – 155) a kriminalistických expertíz.

6

K ďalšej námietke odsúdeného J. M., že trest mu bol v pôvodnom konaní ukladaný

s použitím asperačnej zásady, ktorá bola nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky,

sp. zn. , zo dňa 28. novembra 2012 zrušená, Najvyšší súd Slovenskej

republiky uvádza: Najvyšší súd Slovenskej republiky (odvolací súd) pri ukladaní trestu

rozsudkom z 10. marca 2010, sp. zn. , J. M. síce ukladal súhrnný trest s použitím

ustanovenia , ale v znení neobsahujúcom asperačnú zásadu.

To znamená bez použitia asperačnej zásady, ktorá bola zavedená do

až účinným od 1. septembra 2003, podľa ktorej súd pri spáchaní

viacerých úmyselných trestných činov bol povinný zvýšiť hornú hranicu trestnej sadzby

najťažšieho trestného činu o jednu tretinu a obzvlášť nebezpečnému recidivistovi o jednu

polovicu. Súd musel ukladať trest páchateľovi v hornej polovici takto určenej trestnej sadzby

odňatia slobody.

Odsúdený ďalej namietal, že pri ukladaní súhrnného trestu súdy nesprávne aplikovali

ustanovenia tým, že nezistili retrospektívnu konkurenciu všetkých

trestných činov, ktorých sa týkala (trestný rozkaz Okresného súdu Bratislava V, sp. zn

, a rozsudok Okresného súdu Rimavská Sobota, sp. zn. ).

Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí, sp. zn. , riešil túto

otázku, pričom dospel k záveru, že súhrnný trest je potrebné ukladať len vo vzťahu

k odsúdeniu rozsudkom Okresného súdu Bratislava V z 27. apríla 2001, sp. zn. ,

v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 27. júna 2001, sp. zn. .

Pokiaľ išlo o odsúdenie rozhodnutím Okresného súdu Bratislava V, sp. zn. ,

z 23. apríla 2002 najvyšší súd konštatoval, že v danom prípade nešlo o súbeh trestných činov,

ale o typickú recidívu trestnej činnosti, preto vo vzťahu k tomuto odsúdeniu neprichádzalo

do úvahy uloženie súhrnného trestu odňatia slobody. Taktiež neprichádzalo do úvahy uloženie

súhrnného trestu vo vzťahu k rozsudku Okresného súdu Rimavská Sobota z 30. mája 2005,

sp. zn. , v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici zo 14. júna

2006, sp. zn. .

Odsúdený tiež namietal, že uloženým trestom vo výmere 10 rokov s prihliadnutím

na ďalšie citované rozhodnutia súdov (rozsudok Okresného súdu Bratislava V z 27. februára

2001, sp. zn. , v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 27. júna 2001,

sp. zn , trestný rozkaz Okresného súdu Bratislava V, sp. zn. , zo dňa

7

23. apríla 2002, rozsudok Okresného súdu Rimavská Sobota z 30. marca 2006, sp. zn.

) došlo k prekročeniu maximálnej výmery trestu 15 rokov určenej zákonom

v ustanovení účinného v čase spáchania skutku.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v tejto súvislosti poukazuje na zdôvodnenie

spôsobu ukladania súhrnného trestu odňatia slobody a jeho výmeru odsúdenému

v už citovanom rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn (č.l.

9 - 10) a v uznesení Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn. (č.l. 5 - 6). S ohľadom

na podmienky uloženia úhrnného trestu podľa účinného

do 1. januára 2006 sa súhrnný trest uloží všade tam, kde ide o súbeh trestných činov a kde by

sa ináč uložil úhrnný trest, keby tu nebolo skoršieho odsudzujúceho rozsudku. Odsudzujúcim

rozsudkom súdu prvého stupňa za iný trestný čin sa v ustanovení § 35 ods. 2 Trestného

zákona rozumie prvý odsudzujúci rozsudok o inom trestnom čine, bez ohľadu na to,

že v riadnom alebo mimoriadnom opravnom konaní bol tento rozsudok zrušený, pokiaľ

sa toto opravné konanie skončilo právoplatným odsúdením páchateľa (viď R 41/1968, uver.

Zb. sr. č. 8/68, str. 446).

Uloženie súhrnného trestu teda prichádza do úvahy iba v prípade viacčinného súbehu

(reálna konkurencia). Viacčinný súbeh niektorých trestných činov je z časového hľadiska

vtedy, ak v medziobdobí medzi okamihom spáchania prvého z nich a okamihom spáchania

posledného z nich nedošlo k vyhláseniu odsudzujúceho rozsudku za nejaký trestný čin

toho istého páchateľa, a to takéhoto rozsudku, ktorý bol ako prvý odsudzujúci rozsudok

v trestnom stíhaní pre tento trestný čin vyhlásený, a ktorý potom svojho času aj nadobudol

právoplatnosť a možno naň dosiaľ prihliadať.

Z uvedeného vyplýva, že obvinenému J. M., ktorý spáchal ďalší trestný čin (trestný

čin lúpeže podľa dňa 15. marca 2005,

za ktorý bol obvinený J. M. odsúdený rozsudkom Okresného súdu Rimavská Sobota dňa 30.

marca 2006, sp. zn. , v spojení s rozsudkom Krajského súdu

v Banskej Bystrici zo 14. júna 2006, sp. zn. ) po vyhlásení prvého

odsudzujúceho rozsudku súdu prvého stupňa, ktorý nadobudol právoplatnosť (rozsudok

Okresného súdu Bratislava V z 27. februára 2001, sp. zn. , v spojení s rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave z 27. júna 2001, sp. zn. ), nebolo možné uložiť

súhrnný trest, nakoľko sa v uvedenom prípade nejednalo o súbeh trestných činov,

8

ale o recidívu. Viac trestných činov je v súbehu len potiaľ, pokiaľ medzi spáchaním časovo

prvého z nich a časovo posledného z nich nebol vyhlásený súdom prvého stupňa

odsudzujúci, hoci aj neprávoplatný, rozsudok za nejaký trestný čin. Činy spáchané

po odsudzujúcom rozsudku do doby jeho právoplatnosti treba posúdiť obdobne ako recidívu

(viď R 8/1974, uver. Zb. sr. č. 2/74, str. 119). Rovnako je vylúčené uloženie súhrnného trestu

aj v prípade, ak obvinený po vyhlásení prvého odsudzujúceho rozsudku, ktorým bol rozsudok

Okresného súdu Bratislava V z 27. februára 2001, sp. zn. , ale pred nadobudnutím

právoplatnosti tohto rozhodnutia (uvedený rozsudok Okresného súdu Bratislava V nadobudol

právoplatnosť až rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 27. júna 2001, sp. zn. ),

spácha ďalší trestný čin, resp. ďalšie trestné činy (pokračovací trestný čin krádeže podľa

, , , ).

Z uvedeného vyplýva, že len trest odňatia slobody vo výmere 10 rokov bol J. M.

uložený rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne z 31. mája 2006 ako trest súhrnný. Ďalšie

tresty odňatia slobody boli uložené ako tresty samostatné.

Z konštatovaného je zrejmé, že nešlo tu o uloženie jedného trestu vo výmere

prevyšujúcej 15 rokov, ako to tvrdí odsúdený J. M.. Na základe toho, že tieto jednotlivé tresty

spočítal, neberúc do úvahy aj skutočnosť, že v čase uloženia súhrnného trestu odňatia slobody

v roku 2006 mal už niektoré tresty odňatia slobody vykonané, napr. vo veci Okresného súdu

Bratislava V, sp. zn. ( účinnom do 31. júla 2001

a v rovnakom znení účinnom do 1. januára 2006 ).

Ani Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil žiadne nové skutočnosti alebo dôkazy,

ktoré by samy o sebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi súdu skôr známymi mohli

viesť k inému rozhodnutiu súdu o vine a treste odsúdeného J. M..

Krajský súd v Trenčíne preto nepochybil, keď podľa

návrh odsúdeného odmietol, nezistiac podmienky obnovy konania podľa § 394 Trestného

poriadku. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky sťažnosť odsúdeného J. M. podľa § 193

ods. 1 písm. c/ ako nedôvodnú zamietol.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.

9

V Bratislave 15. októbra 2014

JUDr. Igor B u r g e r , v. r.

predseda senátu

Vypracovala: JUDr. Alena Šišková

Za správnosť vyhotovenia: Anna Halászová