Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 70 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (76)c96/392560.68b299.pdf
PDF · 221.31 KB
No categories available
6ECdo/218/2013
Najvyšší súd 6 ECdo 218/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej PRO CIVITAS
s.r.o., so sídlom v Bratislave, Astrová 2/A, IČO: 45 869 464, zastúpenej advokátskou
kanceláriou verita, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Karpatská č. 18, v mene ktorej vykonáva
advokáciu ako konateľ advokát JUDr. Jozef Novák, proti povinnému R. F., bývajúcemu v Š.,
o vymoženie 3 147,75 EUR s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Galanta
pod sp. zn. 25 Er 1253/2011, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave
z 31. januára 2013 sp. zn. 6 CoE 184/2012 takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a.
Ţiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Oprávnená podala súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie proti
povinnému na vymoţenie sumy 3 147,75 EUR s príslušenstvom. Povinnosť povinného
zaplatiť jej vymáhanú sumu preukazovala rozhodcovským rozsudkom z 8. apríla 2011 sp. zn.
IIC0410095 (ďalej len „exekučný titul“) vydaným Stálym rozhodcovským súdom zriadeným
pri spoločnosti ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŢNA a MEDIAČNÁ, a.s., so sídlom
v Bratislave, Trnavská cesta č. 7. Súdny exekútor následne v zmysle § 44 zákona
č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene
a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) poţiadal Okresný súd Galanta
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Okresný súd Galanta (ďalej len „exekučný súd“) uznesením zo 6. marca 2012
č. k. 25 Er 1253/2011-39 ţiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie zamietol. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, ţe z exekučného titulu vyplynulo,
ţe povinný ním bol zaviazaný na peňaţné plnenie z dôvodu nesplatenia úveru poskytnutého
mu právnou predchodkyňou oprávnenej (Poštovou bankou, a.s.) na základe zmluvy o úvere.
S prihliadnutím na povahu účastníkov a obsah zmluvy dospel k záveru, ţe išlo
o spotrebiteľskú zmluvu. Uviedol, ţe dojednanie rozhodcovskej doloţky v súvislosti
so spotrebiteľskou zmluvou je neprimeranou podmienkou, ktorá spôsobuje značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. Rozhodcovskú doloţku si
spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými
štandardnými podmienkami, mal len moţnosť zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa
všetkým úverovým podmienkam. Neprijateľná rozhodcovská doloţka sa prieči dobrým
mravom a výkon práv a povinností z takejto doloţky odporuje dobrým mravom.
Nevyhnutným dôsledkom uvedeného je nespôsobilosť rozhodcovského rozsudku byť
exekučným titulom pre vykonanie exekúcie.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie
oprávnenej uznesením z 31. januára 2013 sp. zn. 6 CoE 184/2012 uznesenie exekučného súdu
potvrdil. Potvrdenie uznesenia odôvodnil jeho vecnou správnosťou. Doplnil, ţe v zmysle
konštantnej judikatúry je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný v priebehu celého
exekučného konania ex offo skúmať materiálnu vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku
z hľadísk uvedených v § 45 zákona č. 244/2002 Z.z.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala oprávnená (ďalej aj „dovolateľka“)
dovolanie. Navrhla, aby dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu zmenil a poveril súdneho
exekútora vykonaním exekúcie, alebo aby uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie
exekučného súdu zrušil a vec vrátil exekučnému súdu na ďalšie konanie. Dovolanie
odôvodnila dovolacími dôvodmi uvedenými v ustanovení § 241 ods. 2 písm. a/, b/, a c/
O. s. p. Dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p. konkretizovala vadami konania
podľa § 237 písm. a/, d/, e/ a f/ O. s. p. (t. j. sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci
súdov, ţe v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo
konanie, ţe sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, a ţe
účastníkom konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom).
Povinný sa k dovolaniu oprávnenej písomne nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „dovolací súd“) skúmal najprv
prípustnosť podaného dovolania a dospel k záveru, ţe v danej veci nie je prípustné.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu,
pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
Podmienky prípustnosti dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu sú upravené
v ustanoveniach § 237 a § 239 O. s. p.
Prípustnosť dovolania podľa § 239 O. s. p. v predmetnej veci neprichádza do úvahy.
Nejde totiţ o zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu, ani o uznesenie, ktorým by odvolací
súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev
(§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.) na zaujatie stanoviska, a ani o potvrdzujúce uznesenie,
vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretoţe ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu. Rovnako nejde ani o uznesenie odvolacieho súdu,
potvrdzujúce uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým bolo rozhodnuté o návrhu na zastavenie
výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, alebo o uznaní (neuznaní)
cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území
Slovenskej republiky.
Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,
len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných
v § 237 O. s. p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu
(aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto
v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník
konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne
obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/, g/ O. s. p. netvrdila
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
Prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania odôvodňovala v prvom rade tým,
ţe v danom prípade sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov (§ 237 písm. a/
O. s. p.). Uvedenú vadu konania však nevyvodzovala z toho, ţe súdy vôbec nemali konať
a rozhodovať. Ich právomoc konať v exekučnom konaní nepopierala. Vyčítala im iba to,
ţe bez zákonom zvereného oprávnenia v exekučnom konaní skúmali prijateľnosť,
či neprijateľnosť rozhodcovskej doloţky. V skutočnosti tak namietala, ţe rozhodnutia súdov
spočívajú na nesprávnej aplikácii a interpretácii ustanovení zákona č. 244/2002 Z. z.
o rozhodcovskom konaní, resp. Exekučného poriadku. Z určujúceho – obsahového – hľadiska
(viď § 41 ods. 2 O. s. p.), preto nešlo z jej strany o námietku nedostatku právomoci súdov,
ale o námietku inú, uvádzanú vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti právnych
záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade zaloţili svoje
rozhodnutia.
V predmetnej veci boli rozhodnutia súdov vydané v exekučnom konaní, v ktorom
právomoc súdov (exekučného súdu, ako aj súdu rozhodujúceho v inštančnom postupe)
vyplýva jednoznačne priamo zo zákona (z Exekučného poriadku, napríklad z ustanovení
§ 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1). Námietka dovolateľky o existencii vady konania v zmysle
§ 237 písm. a/ O. s. p. tak nebola opodstatnená.
V dovolaní ďalej namietla existenciu vady uvedenej v § 237 písm. d/ O. s. p. tvrdiac,
ţe exekučný súd skúmaním „materiálnej správnosti rozhodcovského rozsudku“ opätovne vec
prejednal, ďalej existenciu vady uvedenej v § 237 písm. e/ O. s. p. tvrdiac, ţe nebol podaný
návrh na zrušenie rozhodcovského rozsudku, hoci podľa zákona to bolo potrebné, a naostatok
aj vadu spočívajúcu v odňatí moţnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.,
ktorú vadu videla v odmietnutí práva na uspokojenie priznanej pohľadávky v exekučnom
konaní, hoci zákonné podmienky k tomu neboli splnené, a v nedostatočnom odôvodnení
súdnych rozhodnutí.
Dovolacie námietky o vadách konania spočívajúcich v prekáţke právoplatne
rozhodnutej veci, resp. v prekáţke začatého konania, a v nedostatku návrhu na začatie
konania, boli zjavne nedôvodné a nenáleţité. Vychádzajúc z odôvodnenia týchto vád
je zrejmé, ţe dovolateľka nimi v skutočnosti namietala nesprávnu aplikáciu a interpretáciu
príslušných ustanovení Exekučného poriadku exekučným, aj odvolacím súdom, teda
nesprávne právne posúdenie veci.
Opodstatnenou nebola ani námietka o nedostatočnom odôvodnení rozhodnutí oboch
súdov. Podľa názoru dovolacieho súdu odvolací súd dovolaním napadnuté uznesenie riadne
a postačujúco odôvodnil. V spojení s odôvodnením obsiahnutým v uznesení exekučného súdu
je z neho zrejmé, z akých skutočností vyvodil záver o tom, ţe rozhodcovská doloţka nebola
dojednaná individuálne, ţe bola neprijateľnou (neplatnou) zmluvnou podmienkou a ţe ako
neplatná mala za následok nedostatok oprávnenia rozhodcovského súdu na vydanie
rozhodcovského rozsudku.
Dovolací súd sa ďalej zaoberal otázkou, či k odňatiu moţnosti oprávnenej konať
pred súdom nedošlo prípadne samotným rozhodnutím o zamietnutí ţiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. O takýto dôsledok by mohlo ísť,
ak by pre rozhodnutie o zamietnutí tejto ţiadosti neboli splnené zákonom stanovené
podmienky. V zmysle ustanovenia § 44 ods. 3 Exekučného poriadku totiţ nevyhnutným
dôsledkom právoplatného uznesenia o zamietnutí ţiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie musí byť zastavenie exekučného konania. Nesprávnym rozhodnutím o zamietnutí
ţiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie by sa oprávnenej ako účastníčke
exekučného konania v konečnom dôsledku odopieralo právo na výkon vykonateľného
rozhodnutia, čo by sa rovnalo odmietnutiu spravodlivosti. Otázka správnosti takéhoto
rozhodnutia však nevyhnutne vyţadovala zaujať stanovisko aj k právnym záverom súdov
v exekučnom konaní.
Podľa názoru dovolacieho súdu v prejednávanej veci (vychádzajúc z obsahu spisu)
odvolací súd i exekučný súd splnenie podmienok pre zamietnutie ţiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie posúdili správne.
Skúmaním platnosti rozhodcovskej doloţky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci,
t. j. vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah
zaloţený právnou skutočnosťou - spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní
nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje
oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,
t. j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom.
Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore
so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či uţ uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo
rozhodcovskej doloţky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec
uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu
odvíjajúci sa od neexistencie, či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci
za následok materiálnu nevykonateľnosť rozhodcovského rozsudku v zmysle jeho
nezáväznosti. Takúto interpretáciu ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyţaduje
účel právnej úpravy premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa
tvoriacich samostatné odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom je odstránenie
značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach zaloţených spotrebiteľskou zmluvou
ku škode spotrebiteľa.
Exekučný poriadok označuje za exekučný titul nielen vykonateľné rozhodnutie súdu,
ale napr. aj vykonateľné rozhodnutia orgánov verejnej správy, rozhodcovských súdov a iných
orgánov. V prípade, ak exekučným titulom má byť rozhodnutie orgánu verejnej správy, ktorý
nemal právomoc na jeho vydanie, povaţuje právna teória i súdna prax takéto rozhodnutie
za zdanlivé, ničotné (nulitné - paakt), teda z právneho hľadiska za neexistujúce a nikoho
nezaväzujúce. Obdobné dôsledky treba priznať aj rozhodnutiu iného orgánu, ak tento orgán
nemal právomoc ho vydať, pokiaľ to právna úprava nevylučuje.
V súvislosti s otázkou, či v exekučnom konaní zákon č. 244/2002 Z. z.
o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní) vylučuje skúmanie
(nedostatku) právomoci rozhodcovského súdu (rozhodcu, resp. rozhodcov) rozhodnúť spor,
je potrebné rozlišovať, či rozhodcovské konanie sa týka sporu zo spotrebiteľského právneho
vzťahu alebo z iného právneho vzťahu.
Pokiaľ sa rozhodcovské konanie týka sporu z iného, neţ spotrebiteľského právneho
vzťahu, ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré umoţňujú účastníkovi tohto
konania, aby namietal nedostatok právomoci rozhodcovského súdu pre neexistenciu alebo
neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (§ 21 ods. 2) a aby ţalobou podanou na príslušnom súde
sa domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku pre neplatnosť rozhodcovskej zmluvy
(§ 40 ods. 1 písm. c/), vylučujú skúmanie právomoci rozhodcovského súdu v exekučnom
konaní. V týchto ustanoveniach sa totiţ premieta klasická rímska právna zásada (princíp)
„vigilantibus iura scripta sunt“ („práva patria bdelým“ alebo „nech si kaţdý stráţi svoje
práva“ alebo „zákony sú písané pre bdelých“). Nevyuţitie postupu podľa týchto ustanovení
v iných, neţ spotrebiteľských veciach, znamená stratu moţnosti skúmať a spochybňovať
rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v exekučnom konaní, pretoţe
inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel – boli by nadbytočné.
Ak je však predmetom rozhodcovského konania spor zo spotrebiteľského právneho
vzťahu, tento záver neplatí. Uţ v rozhodnutí sp. zn. 6 Cdo 1/2012 dovolací súd uviedol,
ţe princíp „vigilantibus iura sripta sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych
súvislostiach (teda v závislosti od konkrétnych okolností) ustupuje dôleţitejšiemu princípu,
ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, ţe aj keď účastník rozhodcovského
konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyuţije moţnosť spochybniť existenciu alebo platnosť
rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd
oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy
a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku
so zákonom, znamenajúci neúčinnosť, a teda nezáväznosť tohto exekučného titulu.
Takúto interpretáciu označených ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní
v spojitosti s § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyţaduje naplnenie príkazu vyplývajúceho
z princípu ochrany práv spotrebiteľa, ktorým je odstránenie značnej nerovnováhy v právach
a povinnostiach zaloţených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa. Ochrana
spotrebiteľa je predmetom verejného záujmu a je nevyhnutná pre zvýšenie ţivotnej úrovne
a kvality ţivota občanov.
Okrem toho tento výklad moţno podoprieť aj povinnosťou súdu rešpektovať základné
právo na spravodlivú súdnu ochranu zaručené článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky. Toto právo sa zaručuje nielen tomu, kto uplatňuje svoje práva, ale aj tomu, proti
komu je uplatňovaný nejaký nárok. V spotrebiteľských veciach je pomerne časté,
ţe všeobecný súd môţe prvýkrát poskytnúť spotrebiteľovi z úradnej povinnosti (teda
bez akejkoľvek procesnej aktivity spotrebiteľa) účinnú spravodlivú ochranu jeho práv
aţ po podaní návrhu na exekúciu rozhodcovského rozsudku.
V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť
a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doloţky z dôvodu, ţe nebola individuálne dojednaná
a ţe spôsobovala nevyváţenosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
povinného. Listiny predloţené oprávnenou takýto záver umoţňovali. Z úverovej zmluvy
uzavretej medzi oprávnenou a povinným vyplýva, ţe rozhodcovská doloţka bola medzi
zmluvnými stranami dohodnutá uţ podpisom zmluvy s odkazom na Obchodné podmienky
pre úver (verzia 1/2008 bod 11.2). Dovolací súd sa stotoţňuje aj s dôvodmi, ktorými súdy
v exekučnom konaní odôvodnili nevyváţenosť dohodnutej rozhodcovskej doloţky.
Vecnú správnosť dovolaním napadnutých uznesení nebola spôsobilá spochybniť ani
námietka oprávnenej, podľa ktorej rozhodcovská doloţka nemôţe predstavovať neprijateľnú
podmienku, pretoţe bola naformulovaná a dojednaná na základe splnenia zákonnej povinnosti
vyplývajúcej pre jej právnu predchodkyňu z ustanovenia § 93b ods. 1 zákona
č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o úvere. Uvedené
ustanovenie totiţ podľa názoru dovolacieho súdu nijako nezbavovalo právnu predchodkyňu
oprávnenej povinnosti predloţiť povinnému návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy takým
spôsobom, aby z neho bolo dostatočne zrejmé, ţe povinnému sa poskytuje moţnosť voľby
prijať alebo neprijať takýto návrh, a aby bolo z neho tieţ zrejmé, ţe mu boli poskytnuté
aj jasné a zrozumiteľné informácie, čo znamená riešenie sporov v rozhodcovskom konaní.
Pokiaľ právna predchodkyňa oprávnenej takto nepostupovala, resp. pokiaľ takýto postup
nebol oprávnenou doloţený listinami pripojenými k návrhu na exekúciu, súdy správne
konštatovali neprijateľnosť rozhodcovskej doloţky. Rozhodcovská zmluva uzavretá
so spotrebiteľom, ak má byť právom akceptovateľná ako prejav zmluvnej autonómie, musí
byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa vyţaduje informácie
o moţnosti voľby medzi viacerými riešeniami a informácie o tom, čo tá ktorá voľba
konkrétne znamená.
Na vecnej správnosti dovolaním napadnutých rozhodnutí taktieţ nemohla nič zmeniť
ani námietka o aplikácii ustanovenia § 53 ods. 4 písm. r/ Obč. zákonníka, hoci v čase
uzavretia zmluvy o úvere ešte nebolo účinné. Záver o neprijateľnosti rozhodcovskej doloţky
(z dôvodov uţ uvedených) s následkom jej neplatnosti totiţ pri pouţití eurokonformného
výkladu umoţňovali uţ aj ustanovenia Obč. zákonníka platné v čase uzavretia zmluvy
o úvere, a to § 53 ods. 3 a 4 tohto predpisu.
Správnym rozhodnutím o zamietnutí ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie preto nebola oprávnenej odňatá moţnosť konať pred súdom.
Keďţe prípustnosť dovolania oprávnenej nemoţno vyvodiť z ustanovení § 239 O. s. p.
a neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky
jej dovolanie odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p.
ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok
neprípustný.
O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
(s pouţitím analógie) v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p., keď neboli dané dôvody pre pouţitie
odseku 2 tohto ustanovenia, pretoţe povinnému v súvislosti s dovolacím konaním ţiadne
trovy nevznikli.
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 22. októbra 2014 JUDr. Rudolf Čirč, v.r. Za správnosť vyhotovenia: predseda senátu
Zuzana Pudmarčíková