Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)50e/393337.c1a508.pdf
PDF · 170.78 KB
No categories available
2Cdo/363/2013
Najvyšší súd 2 Cdo 363/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne M. B., bývajúcej v B.,
zastúpenej Advokátskou kanceláriou B., so sídlom v B., proti ţalovaným 1/ S., so sídlom v T.,
2/ T., so sídlom v T., o určenie neplatnosti zmluvy a vydanie bezdôvodného
obohatenia, vedenej na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 18 C 95/2011, o dovolaní
ţalovanej 2/ proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z 19. júna 2013 sp. zn. 24 Co 118/2012,
takto
rozhodol:
Z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Trnave z 19. júna 2013 sp. zn.
24 Co 118/2012 v jeho zmeňujúcej časti a vo výroku o trovách konania a vec mu v rozsahu
zrušenia vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Trnava rozsudkom zo 7. novembra 2011 č. k. 18 C 95/2011-25 ţalobu
ţalobkyne, ktorou sa domáhala vyslovenia neplatnosti sponzorskej zmluvy a vydania
bezdôvodného obohatenia zamietol. Náhradu trov konania ţalovaným 1/ a 2/ nepriznal. Súd
prvého stupňa svoje rozhodnutie odôvodnil s pouţitím ustanovenia § 80 písm. c/ O.s.p., § 37
ods. 1 a § 39 OZ vecne tým, ţe v danom prípade z vykonaného dokazovania dospel k záveru,
ţe napadnutý právny úkon nie je neplatným úkonom a teda nárok ţalobkyne nie je dôvodný.
Zdôraznil, ţe v pozvánke na prijímacie konanie bola ţalobkyňa oboznámená s projektom
sponzorovaného diaľkového päťročného štúdia a to na základe zmluvy o spolupráci uzavretej
so S., ktorý mal zaisťovať rozvoj fakulty, technickú a materiálnu stránku štúdia. Ţalobkyňa
bola oboznámená s výškou príspevku v čl. 4 ods. 2 napadnutej zmluvy, kde bolo jednoznačne
dohodnuté, ţe zo samotného poskytnutia sponzorského príspevku nevyplývajú ţiadne nároky,
ktoré by poskytovateľovi zabezpečili úspešné pokračovanie v štúdiu, alebo jeho ukončenie.
Zdôraznil, ţe podľa čl. 4 ods. 1 zmluvy išlo o ofertu, ktorú ţalobkyňa mohla i nemusela
prijať. Po preštudovaní, napokon ţalobkyňa zmluvu riadne podpísala, vyhlásila, ţe zmluvu
podpísala dobrovoľne, čím vyjadrila svoju vôľu participovať a napĺňať dohodnutý zmluvný
vzťah, čo podporila aj skutočnosť zaplatenia dohodnutého plnenia. Tri roky po podpise
zmluvy poukázala na to, ţe sa cítila pod tlakom či zmluvu podpísať, keďţe dokladom
o zaplatení sa mala preukázať uţ pri zápise. Ţalobkyňa povaţuje sponzorskú zmluvu za
absolútne neplatnú, pretoţe obchádza Zákon o vysokých školách, keď škole poukázaný
sponzorský dar povaţuje za školné, čím protizákonne platila za svoje vzdelanie, ktoré malo
byť bezplatné. Súd prvého stupňa posúdil ustanovenia sponzorskej zmluvy za ustanovenia
neodporujúce zákonom, nepriečiace sa dobrým mravom, dokonca ani zákon neobchádzajúce,
keďţe ţiadne ustanovenie nepodmieňovalo zápis do školy, resp. zotrvanie v štúdiu zaplatením
sponzorského príspevku. Naopak, sponzorská zmluva dávala moţnosť dobrovoľne sa
rozhodnúť, či študent bude s takouto formou daru súhlasiť alebo nie, pričom jeho nezaplatenie
nebude mať pre jeho štúdium ţiadne následky. Samotný fakt, ţe ţalobkyňa si zrejme
ustanovenia zmluvy vysvetľovala tak, ţe nezaplatenie sponzorského daru bude mať za
následok jej nepripustenie k štúdiu, resp. zabráneniu jeho dokončenia, nemohlo mať za
následok neplatnosť takto uzavretej zmluvy. Záverom konštatoval, ţe zmluva uzavretá medzi
účastníkmi nie je neplatná, keďţe spĺňa všetky zákonom stanovené náleţitosti s poukazom na
§ 34 OZ, ku ktorým patrí podmienka prípustnosti, podmienka, ţe nešlo o právny úkon "contra
lege", ţe úkon bol urobený slobodne, váţne, určite a zrozumiteľne a zmluva nie je v rozpore
s dobrými mravmi. Vzhľadom na vyriešenie tejto predmetnej otázky v neprospech ţalobkyne,
nebolo moţné ţalobe vyhovieť ani v nadväznom výroku týkajúcom sa bezdôvodného
obohatenia. Rozhodnutie v časti trov konania odôvodnil s pouţitím § 142 ods. 1 O.s.p.,
konštatujúc, ţe ţalovaní, ktorí mali v konaní úspech, si náhradu trov konania neuplatnili a
preto im súd náhradu trov konania nepriznal.
Krajský súd v Trnave na odvolanie ţalobkyne rozsudkom z 19. júna 2013 sp. zn.
24 Co 118/2012 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v časti zamietnutia návrhu o určenie
neplatnosti sponzorskej zmluvy potvrdil. Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa
v napadnutej zamietajúcej časti o plnenie vo vzťahu k ţalovanej 2/ zmenil tak, ţe ţalovaná 2/
je povinná zaplatiť ţalobkyni 1 327,46 € s 9,5 % ročným úrokom z omeškania od 5. januára
2007 do zaplatenia, v ostatnej zamietajúcej časti rozsudok potvrdil. Ţalovaným 1/ a 2/
náhradu trov konania nepriznal. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ţe preskúmal
napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania – teda
v zamietajúcej časti a vo výroku o náhrade trov konania (§ 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b/
O.s.p.), po nariadenom odvolacom pojednávaní, na ktorom zopakoval dokazovanie vykonané
súdom prvého stupňa a toto dokazovanie doplnil opätovným výsluchom účastníkov
a oboznámením sa s listinnými dôkazmi, postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania
(§ 214 ods. 1 O.s.p.), dospel k záveru, ţe preskúmavaný rozsudok prvostupňového súdu je
správny, čo do zamietnutia návrhu o určenie neplatnosti zmluvy proti ţalovanej 1/. Vo vzťahu
k ţalovanej 2/ v časti 40 000 Sk s úrokom z omeškania od 7. septembra 2003 a v ostatnej
napadnutej zamietajúcej časti nie je vecne správny. Odvolací súd dospel k záveru, ţe v danej
veci bolo vykonané dokazovanie v dostatočnom rozsahu na zistenie skutkového stavu, súd
prvého stupňa vo veci aplikoval správne právne predpisy a zákonné ustanovenia, avšak
vykonané dokazovanie nesprávne právne vyhodnotil, v dôsledku čoho dospel k nesprávnym
právnym záverom. Ďalej uviedol, ţe určovací návrh podľa § 80 písm. c/ O.s.p., nemôţe byť
spravidla opodstatnený tam, kde moţno ţalovať na splnenie povinnosti podľa § 80 písm. b/
O.s.p., (R 17/72). Takto je tomu i v danom prípade, keď predmetom konania je okrem
určovacieho návrhu i návrh na plnenie na základe neplatnej zmluvy, pričom tvrdenú
neplatnosť zmluvy uzavretej medzi účastníkmi musí súd posúdiť ex offo ako otázku
predbeţnú a preto na návrhu o určenie neplatnosti zmluvy v tomto prípade nie daný právny
záujem. Pokiaľ súd návrh v tejto jeho časti zamietol, keď vychádzal pri rozhodnutí z iných
právnych záverov a vec nesprávne právne posúdil, je jeho rozhodnutie i napriek tomu
vo výroku vecne správne. Ďalej odvolací súd konštatoval, ţe ţalovaná 2/ pre ktorú prijala
sponzorský príspevok ţalovaná 1/, keďţe v zmysle zákona nemala moţnosť vyberať školné,
sa túto skutočnosť snaţila obísť uzavretím sponzorských zmlúv so študentmi pod názvom
darovanie sponzorského príspevku. To v podstate znamená darovanie finančných
prostriedkov, ktoré vo svojej podstate spĺňajú účel a význam školného, preto ich postup treba
povaţovať za obchádzanie zákona. Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam, keďţe odvolací
súd dospel k záveru, ţe sponzorská zmluva, na základe ktorej poskytla ţalobkyňa ţalovanej 1/
plnenie pre ţalovanú 2/, je neplatná z dôvodu, ţe nebola urobená slobodne, bola urobená pod
nátlakom a obchádza zákon. Preto plnenie poskytnuté na jej podklade je bezdôvodným
obohatením z neplatného právneho úkonu, ktoré musí vydať ten, kto ho obdrţal, tzn. v danom
prípade ţalovaná 2/. Vzhľadom na takýto stav vo veci plnenia – vydania bezdôvodného
obohatenia na strane ţalovanej 1/ ide o subjekt, ktorý nebol pasívne legitimovaný v konaní,
pretoţe plnenie od ţalobkyne prevzala s tým, ţe adresátom a prijímateľom sponzorského
príspevku bola ţalovaná 2/. Preto odvolací súd povaţoval za dôvodné návrh proti ţalovanej 1/
zamietnuť. Ďalej odvolací súd konštatoval, ţe v konaní zo strany ţalovanej 2/ bola vznesená
námietka premlčania, na ktorú súd musel prihliadnuť. Ţalobkyňa sponzorský príspevok
na školský rok 2003/2004 zaplatila vkladom hotovosti na bankový účet dňa 7. septembra
2003 v sume 40 000 Sk. Návrh o vydanie bezdôvodného obohatenia bol súdu doručený
7. septembra 2006. V zmysle ust. § 107 ods. l OZ vyplýva, ţe návrh v časti 40 000 Sk,
t. j. vrátenia, sumy 40 000 Sk zaplatenej ako sponzorský príspevok na rok 2003/2004, bol
podaný po uplynutí 2-ročnej subjektívnej premlčacej lehoty, preto s prihliadnutím
na vznesenú námietku premlčania bolo dôvodným návrh proti ţalovanej 2/ v tejto časti
zamietnuť. Dôvodným zostal návrh na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré ţalobkyňa
zaplatila v druhom ročníku štúdia v sume 40 000 Sk dňa 19. októbra 2004. Odvolací súd
potom v súlade s ustanovením § 220 O.s.p. zmenil rozsudok súdu prvého stupňa
v zamietajúcej časti a ţalovanej 2/ uloţil povinnosť zaplatiť ţalobkyni sumu 1 327,46 € ako
bezdôvodné obohatenie v súlade s ustanovením § 451 ods. l, 2 OZ. Odvolací súd v zmysle
ustanovenia § 517 ods. 2 OZ, priznal ţalobkyni aj úrok z omeškania, a to vo výške 9,5 %
v súlade s § 3, § 4 nariadenia vlády SR č. 87/95 Z.z. O trovách konania odvolací súd rozhodol
podľa § 142 ods. 2, § 224 ods. l a 2 O.s.p.
Proti rozsudku odvolacieho súdu v jeho zmeňujúcej časti podala dovolanie
ţalovaná 2/. Dovolanie podala z dôvodu podľa § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237
písm. f/ O.s.p. (odňatie moţnosti účastníkovi konať pred súdom), ako aj z dôvodov podľa
§ 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p. (konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie odvolacieho súdu zároveň spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci). Odvolaciemu súdu vyčítala nepreskúmateľnosť
a prekvapivosť jeho rozhodnutia. Uviedla, ţe vo veci nebolo nariadené pojednávanie, hoci
na to boli splnené zákonné podmienky. Poznamenala, ţe odvolací súd sa môţe odchýliť
od hodnotenia dôkazov zistených súdom prvého stupňa len vtedy, ak dôkazy sám vykoná.
Navrhla aby dovolací súd zrušil rozsudok odvolacieho súdu, alternatívne aby ho zmenil tak,
ţe rozsudok súdu prvého stupňa potvrdí v celom rozsahu.
Ţalobkyňa dovolaciemu súdu vo svojom vyjadrení navrhla dovolanie ţalovanej 2/
zamietnuť a ţalovaných 1/ a 2/ zároveň zaviazať na úhradu náhrady trov právneho zastúpenia
ţalobkyne.
Ţalovaný 1/ sa k podanému dovolaniu písomne nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), ktorý je zastúpený advokátom
(§ 241 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravný prostriedkom
(§ 238 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu podľa § 242 ods. 1 O.s.p.
a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel k záveru, ţe
rozhodnutie odvolacieho súdu je v napadnutej časti potrebné zrušiť.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Občiansky súdny poriadok upravuje prípustnosť dovolania proti rozsudku odvolacieho
súdu v ustanoveniach § 237 a § 238.
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom, ktorým v zamietajúcej časti
o plnenie vo vzťahu k ţalovanej 2/ zmenil rozsudok súdu prvého stupňa. Preto dovolanie
ţalovanej 2/ proti tomuto rozsudku je v jeho zmeňujúcej časti prípustné podľa § 238 ods. 1
Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. dovolanie je tieţ prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.
Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými
dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237
O.s.p. a tieţ tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich dovolateľ označil, ale
podľa obsahu tohto opravného prostriedku.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.) skúmať vţdy, či
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou
z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., zaoberal sa dovolací súd predovšetkým otázkou,
či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/
O.s.p. (t. j., či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti
účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého
účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, prípad
nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh,
prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať alebo prípad rozhodovania vylúčeným
sudcom či súdom nesprávne obsadeným).
Podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. dovolanie je prípustné proti kaţdému
rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť
konať pred súdom. Pod odňatím moţnosti pred súdom konať v zmysle tohto ustanovenia treba
rozumieť taký závadný procesný postup, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia jeho
procesných práv.
Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) kaţdý sa môţe
domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde
a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) ak
súd koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods. 1 ústavy inak ako v rozsahu
a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou zaručené právo na súdnu ochranu
(I. ÚS 4/1994).
Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy (podobne aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru) je primárnou
ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky
príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy
jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu, zakotvených v VII. oddiele
druhej hlavy ústavy (čl. 46 aţ 50 ústavy), normujúcich rámec, v ktorom je moţné domáhať sa
jeho rešpektovania (m. m. I. ÚS 22/2003).
Obsah práva na súdnu ochranu čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva len v tom, ţe osobám
nemoţno brániť v uplatnení práva, alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho
obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Kaţdé konanie súdu, ktoré je
v rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu
(I. ÚS 26/1994). K odňatiu práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy preto
dochádza aj vtedy, ak sa niekto (kaţdý) domáha svojho práva na súde, ale súdna ochrana
tomuto právu nie je priznaná, alebo nemôţe byť priznaná v dôsledku konania súdu, ktorý je
v rozpore so zákonom (III. ÚS 72008).
To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, vyplýva aj z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre
ľudské práva. Judikatúra tohto súdu nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký,
ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak
však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď
práve na tento argument (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A,
č. 303-A, str. 12, § 29; Hiro Balani c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B,
Georgiadis c/a Grécko z 29. mája 1997; Higgins c/a Francúzsko z 19. februára 1998).
Ústavný súd podľa konštantnej judikatúry (IV. ÚS 115/2003, III. ÚS 209/2004) tieţ
vyslovil, ţe „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1
ústavy (čl. 6 ods. 1 Dohovoru), je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou
proti takémuto uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia“.
Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne
námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, ţe majú význam
pre rozhodnutie (Krasko c/a Švajčiarsko z 29. apríla 1993, séria A, č. 254-B, str. 49, § 30).
Ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p. i právna teória civilného procesu vymedzila
poţiadavky na kvalitatívnu správnosť odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Medzi tieto patria
poţiadavky vzťahujúce sa na hodnotenie dôkazov. Z formulácie § 132 O.s.p. vyplýva, ţe súd
je povinný dôkazy navzájom si odporujúce hodnotiť a ďalej zdôvodniť, prečo niektoré z nich
povaţuje za nevierohodné, prečo niektoré odmietol vziať pri formulovaní rozhodnutia
do úvahy a prečo sa niektorými dôkaznými návrhmi odmietol vôbec zaoberať. Rozhodnutiu
súdu vo veci samej musí teda predchádzať činnosť súdu zameraná na spoľahlivé zistenie
skutkového stavu – dokazovanie zodpovedajúce garanciám spravodlivého súdneho konania
v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru, najmä garanciám obsiahnutým v princípe rovnosti zbraní
a právo na kontradiktórne konanie (I. ÚS 52/2003). Nedostatky odôvodnenia rozhodnutia
v hodnotení dôkazov spolu s nevysvetlením dôvodov, prečo sa súd odmietol zaoberať
navrhnutými dôkazmi, preto môţu zakladať vadu nepreskúmateľnosti rozhodnutia.
Neznamená to však bez ďalšieho, ţe kaţdý nedostatok odôvodnenia rozhodnutia automaticky
zakladá jeho nepreskúmateľnosť (či arbitrárnosť). V kaţdom jednotlivom prípade súd skúma
intenzitu porušenia vzhľadom k odôvodnenosti rozhodnutia ako celku.
Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu
nezodpovedá vyššie uvedeným poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia.
Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ţe preskúmal napadnuté
rozhodnutie v zamietajúcej časti a vo výroku o náhrade trov konania (§ 212 ods. 1 a ods. 2
písm. b/ O.s.p.), vo veci nariadil odvolacie pojednávane, na ktorom zopakoval dokazovanie
vykonané súdom prvého stupňa a toto dokazovanie doplnil opätovným výsluchom účastníkov
a oboznámením sa s listinnými dôkazmi. Následne ale uviedol, ţe vo veci postupoval bez
nariadenia odvolacieho pojednávania, pričom poukázal na ustanovenie § 214 ods. 1 O.s.p.,
ktoré ale upravuje problematiku pojednávania na odvolacom súde (str. 9 rozsudku
odvolacieho súdu). Ďalej v texte odôvodnenia svojho rozhodnutia uţ odvolací súd
konštatoval, ţe v danej veci bolo dokazovanie súdom prvého stupňa vykonané v dostatočnom
rozsahu na zistenie skutkového stavu (str. 11 rozsudku). Z uvedeného vyplýva, ţe rozhodnutie
odvolacieho súdu je vnútorne protirečivé a nepreskúmateľné. Nie je z neho totiţ moţné bez
akýchkoľvek pochybností zistiť, či odvolací súd povaţoval v súdenej veci za potrebné
postupovať v zmysle § 214 ods. 1 písm. a/ O.s.p., teda nariadiť vo veci odvolacie
pojednávanie za účelom doplnenia dokazovania, alebo naopak povaţoval dokazovanie
vykonané súdom prvého stupňa za dostatočné. Aţ štúdiom v súdnom spise dovolací súd zistil,
ţe odvolací súd odvolacie konanie nenariadil a doplnenie dokazovania, napriek tomu, ţe to
uviedol v odôvodnení svojho rozhodnutia (opätovný výsluch účastníkov, oboznámenie sa
s listinnými dôkazmi) nevykonal.
Nepreskúmateľnosť rozsudku odvolacieho súdu, majúca za následok jeho
nepresvedčivosť je vadou konania, ktorou sa, ako uţ bolo uvedené, účastníkovi odníma
moţnosť riadne konať pred súdom. So zreteľom na uvedené dovolací súd rozsudok
odvolacieho súdu v napadnutej časti v spojení s nadväzujúcimi uzneseniami zrušil (§ 243b
ods. 1 O.s.p.) a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho
súdu nebolo moţné v dovolacom konaní podrobiť prieskumu z hľadiska správnosti zaujatých
právnych záverov, lebo vzhľadom na uţ spomenutú vadu konania, nemoţno posúdiť, či
napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na (ne)správnom právnom posúdení veci.
Najvyšší súd Slovenskej republiky na záver poznamenáva, ţe ak sa v novom
rozhodnutí odvolací súd odchýli od skutkových zistení súdu prvého stupňa na základe
bezprostredne pred ním vykonaných dôkazov (tak ako to urobil v napadnutom rozhodnutí,
keď po skutkovej stránke rozlične vyhodnotil listinné dôkazy, a to najmä sponzorskú zmluvu,
list o financovaní štúdia) bude jeho povinnosťou dokazovanie v zmysle § 213 ods. 3 O.s.p.
v potrebnom rozsahu opakovať a zadováţiť si tak rovnocenný podklad pre odlišné hodnotenie
dôkazov v zmysle § 132 O.s.p. Len takýto postup je v súlade so zásadou priamosti a ústnosti
civilného procesu, ktoré zásady zostali zachované aj po účinnosti novely Občianskeho
súdneho poriadku vykonané zákonom č. 273/2007 Z.z. vrátane novely uskutočnenej zákonom
č. 348/2008 Z.z. Je neprípustné, aby odvolací súd k svojim odlišným skutkovým zisteniam,
dospel len na základe prehodnotenia dôkazov vykonaných súdom prvého stupňa. Na to, aby
ich mohol inak zhodnotiť, ich musí v odvolacom konaní opäť vykonať.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 30. októbra 2014
JUDr. Viera Petríková, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová