Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
d63/393735.32abd2.pdf
PDF · 152.56 KB
No categories available
8Cdo/56/2014
Najvyšší súd 8 Cdo 56/2014
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky L.., so sídlom v B.,
zastúpenej Advokátskou kanceláriou F., so sídlom v B., v mene ktorej koná advokát
D.., proti odporkyni S., za ktorú koná M., so sídlom v B., o náhradu majetkovej
a nemajetkovej ujmy, vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 8 C 125/2010,
o dovolaní navrhovateľky proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 30.
septembra 2013 sp. zn. 5 Co 497/2013, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Bratislave
z 30. septembra 2013 sp. zn. 5 Co 497/2013 a uznesenie Okresného súdu Bratislava I
z 25. apríla 2013, č. k. 8 C 125/2010-252 v spojení s opravným uznesením Okresného
súdu Bratislava I z 1. júla 2013, č. k. 8 C 125/2010-266 z r u š u j e a vec
vracia Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava I uznesením z 25. apríla 2013 č. k. 8 C 125/2010-252 konanie
zastavil a žiadnemu z účastníkov náhradu trov konania nepriznal (§ 146 ods.1 písm. c/
O.s.p.). Rozhodol tak z dôvodu, že navrhovateľka si nesplnila povinnosť zložiť preddavok na
trovy konania 2 656 809,23 €, ktorý jej súd uložil uznesením zo 16.mája 2012 č. k.
8 C 125/2010-224, odporca podľa názoru súdu túto povinnosť nemal, lebo jeho majetkové
pomery ako dlžníka nemožno usporiadať podľa osobitného predpisu o konkurznom konaní
(§141a ods. 1 O. s. p.). Okresný súd Bratislava I uznesením z 1. júla 2013, č. k.
8 C 125/2010- 266 opravil záhlavie vyššie uvedeného uznesenia v časti označenia sídla
právneho zástupcu navrhovateľky.
Na odvolanie navrhovateľky Krajský súd v Bratislave uznesením
z 30. septembra 2013 sp. zn. 5 Co 497/2013 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako
vecne správne potvrdil (§ 219 ods. 1 O. s. p.); odporcovi nepriznal náhradu trov odvolacieho
konania. Odvolací súd skonštatoval, že súd prvého stupňa postupoval správne, keď konanie
s poukazom na § 141a ods. 1 veta štvrtá O. s. p. zastavil. Gramatickým a teologickým
výkladom tohto ustanovenia odvolací súd ustálil, že konanie je potrebné zastaviť aj v prípade,
ak navrhovateľka, ktorej bola uložená povinnosť zložiť preddavok na trovy konania,
ho v určenej lehote nezložila a odporcom nebol preddavok zložený z dôvodu, že ex lege
sa na neho táto povinnosť nevzťahuje. Protichodný výklad nemá oporu v citovanom
zákonnom ustanovení a nie je ani v súlade s úmyslom zákonodarcu eliminovať tzv. šikanózne
žaloby.
Proti uzneseniu krajského súdu podala dovolanie navrhovateľka. Navrhla, aby
dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu spolu s rozhodnutím súdu prvého stupňa zrušil a vec
vrátil okresnému súdu na nové konanie a rozhodnutie. Prípustnosť dovolania vyvodila
z ustanovení § 237 písm. f/ O. s. p. Namietala, že uznesenie odvolacieho súdu je založené
na nesprávnom právnom posúdení veci a že je nepreskúmateľné. Tvrdila, že po tom, ako
nebol zložený preddavok na trovy konania, nie je vždy nevyhnutné konanie zastaviť. Ďalej
poukazovala na to, že nie je právne bezvýznamné, kto je odporcom. Podľa jej názoru by bolo
porušením zásady rovnosti účastníkov konania, ak by na návrh vecne oslobodeného odporcu,
ktorý má záujem na tom, aby konanie pred súdom neprebiehalo, zaťažiť len navrhovateľku
s udelením sankcie zastavenia konania. Tvrdila, že vyhovieť návrhu na uloženie povinnosť
zložiť preddavok na trovy konania možno iba vtedy, ak z tejto povinnosti nie je vylúčený
aj navrhujúci odporca.
Odporca vo svojom vyjadrení k dovolaniu uviedol, že k odňatiu možnosti účastníka
konať pred súdom podľa § 237 písm. f/ O. s. p. nemohlo dôjsť len z dôvodu, že súd nevyhovel
návrhu navrhovateľky a postupoval v súlade s Občianskym súdnym poriadkom. Nestotožňuje
sa s navrhovaným výkladom ustanovenia § 141a O. s. p., že pri návrhu na zloženie preddavku
na trovy konania nie je právne bezvýznamné, kto je odporcom. Na podporu svojej právnej
argumentácie odkázala na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.), po zistení,
že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), skúmal najskôr to,
či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním
(§ 236 a nasl. O. s. p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.)
dospel k záveru, že (dovolaním) napadnuté uznesenie odvolacieho súdu ale i súdu prvého
stupňa treba zrušiť.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol uznesením. Prípustnosť dovolania proti
rozhodnutiu vydanom v tejto procesnej forme je upravená v ustanovení § 239 O. s. p.,
v zmysle ktorého je dovolanie prípustné proti uzneseniu, ak odvolací súd zmenil uznesenie
súdu prvého stupňa alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu
dvoru Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. a/, písm. b/
O. s. p.). Dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo
potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom
potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia
na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)
cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území
Slovenskej republiky.
Keďže dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nemožno podriadiť pod
žiaden dôvod prípustnosti dovolania vyplývajúci z § 239 O. s. p., dovolanie podľa tohto
ustanovenia nie je prípustné.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O. s. p., ukladajúce
dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237
O. s. p. (či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky
len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 239 O. s. p., ale sa zaoberal aj otázkou,
či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O. s. p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa
dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku či uzneseniu), ak konanie,
v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných
v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdov, spôsobilosti
účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekážku veci právoplatne
rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci
podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka konať pred súdom a prípad
rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom).
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet
konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O. s .p.,
možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné
(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237
O. s. p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade
vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Pod odňatím možnosti konať pred súdom (vo všeobecnosti) treba rozumieť taký
postup súdu, ktorým sa účastníkom konania znemožní realizáciu tých procesných práv, ktoré
im právna úprava priznáva za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom
chránených záujmov. Podľa ustálenej súdnej praxe sa za odňatie možnosti konať pred súdom
považuje aj taký postup, keď súdy zastavia konanie, hoci pre také rozhodnutie neboli splnené
zákonné podmienky.
Keďže dovolateľka v predmetnej veci uviedla, že súd jej svojím postupom odňal
možnosť konať pred súdom, dovolací súd sa osobitne zameral na zistenie, či v konaní došlo
k vade vyplývajúcej z ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p. a dospel k záveru, že k takejto vade
v predmetnom konaní došlo.
Navrhovateľka namietala, že postupom súdu prvého stupňa aj odvolacieho súdu jej
bola odňatá možnosť konať pred súdom, keď súd konanie zastavil pre nezaplatenie preddavku
na trovy konania.
Podľa § 141 a ods. 1 až 4 O. s. p. navrhovateľovi, u ktorého nie sú splnené
predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov podľa § 138 v celom rozsahu a ktorý
uplatňuje právo na zaplatenie peňažnej sumy prevyšujúcej 400-násobok životného minima pre
jednu plnoletú fyzickú osobu, súd na návrh odporcu uloží, aby v lehote nie dlhšej ako 60 dní
zložil preddavok na trovy konania. Na zloženie preddavku podľa prvej vety vyzve súd
súčasne s uložením povinnosti navrhovateľovi v rovnakej lehote aj odporcu. Povinnosť zložiť
preddavok na trovy konania nemá účastník, ktorého majetkové pomery ako dlžníka nemožno
usporiadať podľa osobitného predpisu o konkurznom konaní. Ak navrhovateľ preddavok
na trovy konania v určenej lehote nezloží a odporca, ktorý má povinnosť zložiť preddavok,
ho zložil, súd konanie v lehote 15 dní od uplynutia lehoty na zloženie preddavku na trovy
konania zastaví.
Výška preddavku podľa odseku 1 je päť percent z peňažnej sumy uplatňovanej
navrhovateľom, pričom na príslušenstvo sa neprihliada.
O zloženom preddavku na trovy konania rozhodne súd v lehote 15 dní
od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej alebo rozhodnutia, ktorým sa končí konanie;
preddavok sa vždy použije najskôr na náhradu trov podľa § 148 ods. 1. Povinnosť zložiť
preddavok na trovy konania nenahrádza povinnosť podľa § 141.
Ak je na jednej strane sporu účastníkov viac a každý z nich koná samostatne, uloží súd
zložiť preddavok na trovy konania každému z nich, inak spoločne a nerozdielne.
V predmetnej veci navrhovateľka nezložila preddavok na trovy konania vo výške
2 656 809,23 € a odporkyňou je subjekt, ktorý nemohol byť vyzvaný na zloženie preddavku,
nakoľko je vecne oslobodený z takejto povinnosti, pretože jeho majetkové pomery ako
dlžníka nemožno usporiadať podľa zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii a ani
tento preddavok nezložil.
Doterajšia súdno-aplikačná prax na všeobecných súdoch prešla vývojom, v ktorom
boli zaznamenané odlišné (i protichodné) názory na otázku, či (ne)možno zastaviť konanie
za situácie, v ktorej navrhovateľ nezložil preddavok na trovy konania, i keď bol k tomu
súdom zaviazaný podľa § 141a ods. 1 O.s.p. a odporca nemal povinnosť zložiť preddavok
na trovy konania, lebo jeho majetkové pomery ako dlžníka nemožno usporiadať podľa
osobitného predpisu o konkurznom konaní.
Rozhodnutím občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 3. júna 2014 o uverejnení uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
zo 14. novembra 2013 sp. zn. 6 Cdo 355/2012 v znení právnej vety: „I keď navrhovateľ
nesplnil povinnosť zložiť preddavok na trovy konania, ktorú mu súd uložil podľa § 141a
ods. 1 O. s. p., konanie nemožno zastaviť, ak je odporcom subjekt uvedený v § 2 zákona
č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii.“ došlo k zjednoteniu doterajšej súdno-
aplikačnej a súdno-interpretačnej činnosti všeobecných súdov v záujme zachovania ústavného
princípu právnej istoty. Hodnota právnej istoty spolu s ďalšími ústavnými princípmi (napr.
proporcionality, legality, rovnosti) je vlastná právnemu štátu v jeho materiálnom ponímaní.
Jej cieľom je naplnenie demokracie a ochrany ľudských práv. Potreba predvídateľnosti vecí
a procesov (právnej istoty) je základnou ľudskou potrebou. Znamená, že jednotlivec sa môže
spoliehať, že obdobné prípady, budú rozhodované obdobne. Teda, že rozhodnutia vydané
v individuálnych prípadoch budú zodpovedať spravodlivosti vo formálnom zmysle. V danom
prípade, pri interpretácií rozhodnej normy – § 141a O.s.p. dovolací súd dáva prednosť právnej
argumentácii, podľa ktorej nie sú splnené podmienky pre zastavenie konania v zmysle
ustanovenia § 141a ods. 1 O. s. p., ak navrhovateľka nezložila preddavok na trovy konania
a odporcom je subjekt, ktorý nemohol byť ani vyzvaný na zloženie preddavku, lebo právna
úprava ho z takejto povinnosti vylučuje (keď jeho majetkové pomery ako dlžníka nemožno
usporiadať podľa § 2 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii), ktorú preberá
z uvádzaného rozhodnutia navrhnutého na publikáciu v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu
a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky.
V predmetnej veci neboli zákonné predpoklady pre zastavenie konania v zmysle § 141a
ods. 1 O. s. p., dovolací súd dospel k záveru, že navrhovateľke bola odňatá možnosť konať
pred súdom podľa § 237 písm. f/ O. s. p. a preto uznesenie odvolacieho súdu ako aj uznesenie
súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie (§ 243b
ods. 3 O. s. p.). Vzhľadom na dôvod zrušenia rozhodnutí sa dovolací súd nezaoberal ďalšími
námietkami uvedenými v dovolaní.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného konania a dovolacieho
konania (§ 243d ods. 1 O. s. p.).
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 12. novembra 2014
JUDr. Oľga Trnková, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Zuzana Pudmarčíková