Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
42b/392898.3063e7.pdf
PDF · 119.87 KB
No categories available
7Cdo/477/2014
Najvyšší súd 7 Cdo 477/2014
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu P. D., nar. X., bytom D.N.,
zastúpený advokátom JUDr. László Lengyel, so sídlom Ruţová dolina 6, 821 08 Bratislava,
proti ţalovanému 1/ Československá obchodná banka, a.s., so sídlom Michalská 18,
Bratislava, IČO: 36 854 140 a 2/ Profesionálna dražobná spoločnosť, s.r.o., so sídlom
Masarykova 21, Košice, IČO: 36 583 936, o určenie neexistencie záložného práva, vedenej
na Okresnom súde Dunajská Streda pod sp. zn. 6 C 106/2011, o dovolaní ţalobcu proti
rozsudku Krajského súdu v Trnave z 18. júna 2013, sp. zn. 10 Co 132/2012, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trnave z 18. júna 2013,
sp. zn. 10 Co 132/2012 z r u š u j e a vec vracia Krajskému súdu v Trnave na ďalšie
konanie.
O d ô v o d n e n i e
Krajský súd v Trnave (ďalej len „krajský súd alebo odvolací“), ako súd odvolací,
zmenil rozsudkom zo dňa 18.6.2013, sp. zn. 10 Co 132/2012 rozsudok Okresného súdu
Dunajská Streda (ďalej len „okresný súd“) zo dňa 19.4.2012, sp. zn. 6 C 106/2011, ktorým
súd prvého stupňa určil, ţe na základe „Zmluvy o zriadení záloţného práva k nehnuteľnosti“
registračné číslo X. zo dňa 18.7.2007 uzavretej medzi ţalobcom a ţalovaným 1/ nemá
ţalovaný 1/ záloţné právo k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v katastrálnom území V.,
v obci V. v okrese D. evidovaným na Katastrálnom úrade v T. – Správa katastra D. na liste
vlastníctva č. X. ako parcela č. X., druh pozemku zastavané plochy a nádvoria o výmere 96
m², ako parcela č. X., druh pozemku záhrady o výmere 64 m², ako parcela č. X., druh
pozemku záhrady o výmere 195 m² a rodinný dvojdom č. 1 postavený na parcele X. súpisné
číslo X.. Vo zvyšku ţalobu zamietol. Ţiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov konania.
Podľa názoru súdu prvého stupňa obligatórnou náleţitosťou zmluvy o zriadení záloţného
práva k nehnuteľnostiam je v zmysle ust. § 151b ods. 2 Obč. zák. presné určenie pohľadávky
a zálohu. Predmetná zmluva o zriadení záloţného práva k nehnuteľnostiam však neobsahuje
presné určenie pohľadávky a zálohu. Vykonaným dokazovaním dospel k jednoznačnému
záveru, ţe záloţná zmluva vôbec neurčuje ani hodnotu zabezpečených pohľadávok, ani
najvyššiu hodnotu istiny, do ktorej sa pohľadávky zabezpečujú, a preto súd prvého stupňa
určil, ţe táto predmetná zmluva nemá všetky podstatné náleţitosti, ktoré podľa zákona má
mať a podľa § 39 Obč. zák. pre rozpor svojho obsahu so zákonom ju treba povaţovať za
absolútne neplatný právny úkon, nakoľko nemá ţiadny právny účinok. Keďţe táto zmluva je
vyhodnotená ako absolútne neplatný právny úkon, nebolo podľa názoru súdu prvého stupňa
ţalovanému 1/ platne zriadené záloţné právo k nehnuteľnostiam, ktoré sú uvedené v tejto
zmluve ako záloh, a preto na jej základe nevzniklo ţalovanému 1/ záloţné právo
k nehnuteľnostiam uvedeným v záloţnej zmluve. Z dôvodu, ţe ţalovaný 1/ nemá záloţné
právo k sporným nehnuteľnostiam, nie je ani oprávnený byť navrhovateľom draţby, a preto
na základe tohto určenia ţalovaný 2/ nemôţe postupovať v draţbe a nie je oprávnený vykonať
draţbu. Vo zvyšku ţaloby súd prvého stupňa dospel k záveru, ţe ţaloba nie je dôvodná
z dôvodu, ţe ţalobca nepreukázal naliehavý právny záujem na ďalších dvoch výrokoch,
ktorých sa domáhal, a to na určení, ţe ţalovaný 1/ ako záloţný veriteľ nie je oprávnený
navrhnúť draţbu a ţalovaný 2/ nie je oprávnený organizovať a vykonať takú draţbu. Súd
prvého stupňa je toho názoru, ţe obidva výroky, ktorými sa ukladala povinnosť pre
ţalovaného 1/ a 2/ nie sú dôvodné a oprávnené záujmy ţalobcu sú chránené samotným
určením, ţe ţalovaný 1/ nemá záloţné právo k jeho nehnuteľnostiam. Súd prvého stupňa
konštatoval, ţe takéto rozhodnutie, pokiaľ sa stane právoplatným, je právne záväzné pre
ţalovaného 1/ a 2/ uţ samotným týmto výrokom je zabezpečené, ţe ţalovaný 1/ nie je
oprávnený navrhnúť draţbu, predmetom ktorej sú nehnuteľnosti a ţalovaný 2/ nieje
oprávnený organizovať a vykonať takúto draţbu, pretoţe ju navrhol ţalovaný 1/, ktorý nie je
záloţným veriteľom. Vzhľadom na tieto skutočnosti ţalobu vo zvyšku zamietol. Podľa
ust. § 142 ods. 2 O.s.p. rozhodol, ţe ţiadnemu z účastníkov náhradu trov konania nepriznal,
nakoľko ţalobca nebol v celom rozsahu ţaloby úspešný.
Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal na základe odvolania ţalovaného
1/ a napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 220 O.s.p. zmenil v napadnutej
vyhovujúcej časti vo veci samej tak, ţe ţalobu zamietol aj v tejto časti. V časti trov konania
ţalobcu a ţalovaného 1/ rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, ţe ţalovanému 1/ nepriznal
náhradu trov prvostupňového konania. Ţalovanému 1/ nepriznal náhradu trov odvolacieho
konania.
Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k názoru, ţe ţaloba aj v časti poţiadavky
na určenie záloţného práva ţalovaného 1/ k sporným nehnuteľnostiam bola takou, ktorej
chýbalo vecné opodstatnenie, súd prvého stupňa preto nerozhodol správne, ak jej napádaným
rozsudkom vyhovel. Odvolací súd v odôvodnení konštatoval, ţe v prípade snahy zabezpečiť
záloţným právom viac pohľadávok, treba otázku určenia hodnoty zabezpečenej pohľadávky
v zmluve (a takto aj povinnosti nahradenia chýbajúcej hodnoty zabezpečenej pohľadávky
údajom o vyššej hodnote istiny, do ktorej sa pohľadávka zabezpečuje) posudzovať vo vzťahu
ku kaţdej čiastkovej pohľadávke osobitne (pri ktorom posudzovaní záloţnej zmluvy
z prejednávanej veci musí byť celkom zrejmým, ţe určenie hodnoty tu bolo v prípade úveru
a naopak nebolo u zmluvnej pokuty). Ustanovenie zákona § 151 ods. 3 Obč. zák. pouţíva
výrazy istina a pohľadávka v jednotnom čísle a z tohto dôvodu odvolací súd nepovaţuje
za akceptovateľný názor, podľa ktorého by aj v prípade záujmu na zabezpečení viacerých
pohľadávok a neuvedenia hodnoty i len u jednej z nich mal byť chýbajúci údaj suplovaný
iným o najvyššej hodnote istiny zodpovedajúcej všetkým pohľadávkam. Nakoľko výška
pohľadávky na úvere v zmluve určená bola (sumou 3.500.000,- Sk, teraz 116.178,71 €),
nebolo potrebné do zmluvy uvádzať aj najvyššiu hodnotu istiny. Bolo treba súhlasiť
so ţalovaným 1/ v tom, ţe na zanášanie do zmluvy aj príslušenstva pohľadávky (na úrokoch,
resp. poplatkoch) neexistoval ţiaden právny dôvod, keďţe tu pohľadávkou treba rozumieť
výlučne len pohľadávku bez príslušenstva, teda tzv. istinu úveru, rovnako aj v tom, ţe záujem
na inom výklade by mohol dostatočne určité formulovanie príslušných pasáţí záloţných
zmlúv prakticky i celkom znemoţniť. Podľa názoru odvolacieho súdu v prípade zmluvnej
pokuty bolo rovnako jasným, ţe tu hodnota aj takejto pohľadávky v záloţnej zmluve určená
nebola, účastníci zmluvy pre takýto prípad opomenuli do zmluvy zakotviť i alternatívu
v podobe určenia najvyššej hodnoty takejto čiastkovej istiny a nedostatok ţiadneho z takýchto
údajov v zmluve musel vyústiť v záver o neplatnosti príslušného dojednania, avšak neplatnosť
takéhoto dojednania nemohla mať za následok neplatnosť dojednania o záloţnom práve
v celom rozsahu, a to vychádzajúc z ustanovenia § 41 Obč. zák. Odvolací súd v odôvodnení
konštatoval, ţe v súlade so závermi ustálenej rozhodovacej praxe odvolacieho súdu
v príslušnej oblasti, šlo vyňať zo zmluvy časti dotknuté neplatnosťou od tých, ktoré ţiadnym
dôvodom neplatnosti netrpia a neplatnosť následne určiť len vo vzťahu k prvej z oboch takto
určených podmnoţín. Podľa názoru odvolacieho súdu šlo rozhodnúť len tak, ţe sa poţiadavke
zo ţaloby vyhovie (a určí sa, ţe ţalobou popierané právo tu nie je a to vôbec), alebo
nevyhovie (teda, ţe sa ţaloba poţadujúca určenie neexistencie práva zamietne –
či uţ pre absenciu základného procesného predpokladu takejto ţaloby, spočívajúceho
v nedostatku naliehavého právneho záujmu ţalobcu na poţadovanom určení alebo pre vecný
dôvod existencie ţalobou spochybňovaného práva, a to prípadne aj len vo vzťahu k niektorej
z pohľadávok, na ktorých zabezpečenie by tu záloţné právo malo slúţiť). Pri takomto
výsledku konania mal plný úspech ţalovaný 1/, ktorému vzniklo právo na náhradu trov
prvostupňového aj odvolacieho konania, avšak odvolací súd mu ţiadnu náhradu trov konania
nepriznal z dôvodu, ţe nepodal návrh na priznanie mu akejkoľvek náhrady.
Uvedený rozsudok odvolacieho súdu napadol dovolaním ţalobca z dôvodu,
ţe účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/
O.s.p.), ako aj z dôvodu, ţe rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci
(§ 241 ods. 2 písm. c) O.s.p.). Podľa názoru dovolateľa právne závery odvolacieho súdu
sú nesprávne a ust. § 41 Obč. zák. interpretoval nesprávne, keď svoj rozsudok odôvodnil tým,
ţe neplatnosť predmetnej záloţnej zmluvy treba posudzovať vo vzťahu ku kaţdej
zabezpečenej pohľadávke osobitne. Dovolateľ namieta, ţe pri posudzovaní otázky, či časť
právneho úkonu postihnutú dôvodom neplatnosti je moţno oddeliť od ostatného obsahu
úkonu treba dbať, aby bola rešpektovaná vôľa účastníkov tohto právneho úkonu
s prihliadnutím na účel, dosiahnutie ktorého jeho všetci účastníci sledovali. Dovolateľ
má za to, ţe konajúci sledovali uskutočnenie jednotného právneho následku, v danom prípade
zabezpečenie jedinej z pohľadávok označených v predmetnej záloţnej zmluve, a z tohto
dôvodu nie je moţno oddeliť časť predmetnej záloţnej zmluvy, ktorou bola zabezpečená
pohľadávka ţalovaného 1/ na úvere od jej ostatného obsahu – preto predmetná záloţná
zmluva je v celom rozsahu absolútne neplatným právnym úkonom. Dovolateľ namieta,
ţe mu odvolací súd odňal moţnosť konať pred súdom tým, ţe prvostupňový súd vyslovil
absolútnu neplatnosť predmetnej zmluvy pre rozpor svojho obsahu so zákonom v zmysle § 39
Obč. zák., nakoľko predmetná zmluva nemá všetky podstatné náleţitosti, ktoré podľa zákona
má mať a odvolací súd na rozdiel od súdu prvého stupňa dospel k záveru, ţe sa na predmetnú
vec vzťahuje ustanovenie právneho predpisu § 41 Obč. zák., ktoré pri doterajšom rozhodovaní
veci nebolo pouţité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce v danom prípade. Podľa dovolateľa
taký právny názor odvolacieho súdu moţno povaţovať za prekvapujúci a v súlade
s ustanovením § 213 ods. 2 O.s.p. mal odvolací súd poučiť ţalobcu – odvolací súd takto
nepostupoval, preto jeho procesný postup mal v dôsledku toho za následok odňatie moţnosti
konať pred súdom.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd alebo dovolací“) ako súd
dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas ţalobca zastúpený v súlade
s § 241 ods. 1 druhá veta O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1
O.s.p.) skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno
napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.). Dospel k záveru, ţe podané dovolanie je procesne
prípustné a rozhodnutie odvolacieho súdu v napadnutej časti je potrebné zrušiť.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Keďţe v prejednávanej veci
smeruje dovolanie proti zmeňujúcemu rozsudku, je dovolanie procesne prípustné.
Dovolací súd sa obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) zaoberá procesnými vadami
uvedenými v § 237 O.s.p. ( a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten,
kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník
konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne
obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát). Rovnako je dovolací súd povinný
zaoberať sa tieţ tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci, a to aj v prípade, ţe neboli účastníkom výslovne namietané, pokiaľ je dovolanie
procesne prípustné.
Dovolateľ existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/
O.s.p. netvrdil a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť
jeho dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.
Ţalobca v dovolaní výslovne namietal, ţe odvolací súd mu svojím postupom odňal
moţnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. z dôvodu, ţe odvolací súd
na rozdiel od súdu prvého stupňa dospel k záveru, ţe sa na predmetnú vec vzťahuje
ustanovenie právneho predpisu § 41 Obč. zák., ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo
pouţité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce v danom prípade. So zreteľom na tieto tvrdenia
ţalobcu sa Najvyšší súd Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti
jeho tvrdenia, a zistil, ţe postupom odvolacieho súdu mu bola v konaní odňatá moţnosť konať
pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. je dovolanie prípustné proti kaţdému
rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala moţnosť
konať pred súdom.
Pod odňatím moţnosti konať pred súdom podľa § 237 písm. f/ O.s.p. treba rozumieť
taký vadný postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odňala moţnosť
pred ním konať a uplatňovať procesné práva, ktoré sú mu priznané za účelom zabezpečenia
účinnej ochrany jeho práv a oprávnených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/
O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom,
prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal
účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznával.
Dovolací súd dospel k záveru, ţe konanie odvolacieho súdu, z ktorého vzišlo
dovolaním napadnuté rozhodnutie, neprebehlo podľa zásad spravodlivého konania, nakoľko
tým, ţe odvolací súd svoje rozhodnutie „nečakane“ zaloţil na iných právnych záveroch
neţ súd prvého stupňa, v skutočnosti ţalobcovi odňal právo namietať správnosť jeho
právneho názoru na inštančne vyššom súde; takýmto postupom ţalobcovi odňal moţnosť
konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
V prejednávanej veci odvolací súd totiţ zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa
z iného právneho dôvodu (pre čiastočnú neplatnosť predmetnej záloţnej zmluvy), neţ ktorým
odôvodnil ţalobe čiastočne vyhovujúci rozsudok prvostupňový súd (konštatoval absolútnu
neplatnosť záloţnej zmluvy pre rozpor svojho obsahu so zákonom), a to bez toho,
aby umoţnil dovolateľovi vyjadriť sa k moţnosti takéhoto iného právneho posúdenia veci.
Odvolací súd v porovnaní s rozsudkom súdu prvého stupňa zaloţil svoj rozsudok na odlišnom
právnom závere, keď konštatoval čiastočnú neplatnosť v zmysle § 41 Obč. zák., nakoľko
neplatnosť dojednania o hodnote zabezpečených pohľadávok a najvyššej hodnoty istiny,
do ktorej sa pohľadávky zabezpečujú, nemohla mať za následok neplatnosť dojednania
o záloţnom práve v celom rozsahu a to vzhľadom k tomu, ţe otázku určenia hodnoty
zabezpečenej pohľadávky v zmluve (a takto aj povinnosti nahradenia chýbajúcej hodnoty
zabezpečenej pohľadávky údajom o vyššej hodnote istiny, do ktorej sa pohľadávka
zabezpečuje) treba posudzovať vo vzťahu ku kaţdej čiastkovej pohľadávke osobitne.
Tým, ţe odvolací súd svoje rozhodnutie „nečakane“ zaloţil na iných právnych
záveroch neţ súd prvého stupňa, bolo ţalobcovi odňaté právo namietať správnosť (novo
zaujatého) právneho názoru na inštančne vyššom súde. Odvolací súd vyvodil svoj (iný)
právny záver zo skutočností, ktoré súd prvého stupňa výslovne právne neposudzoval,
resp. nevyhodnotil v neprospech dovolateľa; dovolateľ v odvolacom konaní nemal dôvod
namietať a zdôvodňovať prípadné nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa
ohľadne procesnej prípustnosti čiastočnej neplatnosti záloţného práva z dôvodu posudzovania
kaţdej čiastkovej pohľadávky osobitne tak, ako ju vyhodnotil odvolací súd. Dovolateľ
sa v dôsledku toho k samotným (iným) právnym záverom odvolacieho súdu nemal moţnosť
vyjadriť a predloţiť prípadne aj také dôkazy, ktoré sa z hľadiska doterajších právnych záverov
súdu prvého stupňa nejavili významnými, avšak z hľadiska právnych záverov odvolacieho
súdu boli rozhodujúce. Tým, ţe odvolací súd tak nepostupoval, znemoţnil dovolateľovi
realizáciu jeho procesných práv, lebo mu odoprel moţnosť prieskumu správnosti tých zistení,
ktoré neboli v konaní na súde prvého stupňa povaţované za právne významné.
Z dôvodu, ţe odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa z iného právneho
dôvodu a vo svojom rozhodnutí vychádzal zo skutočností, ktorými sa súd prvého stupňa
nezaoberal, a tým účastníkovi konania neumoţnil sa vyjadriť, svojím postupom zaťaţil
konanie procesnou vadou v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. a odňal ţalobcovi moţnosť konať
pred súdom. Uvedená skutočnosť, ţe došlo v konaní k procesnej vade podľa § 237 písm. f/
O.s.p. je okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vţdy zrušiť, pretoţe
rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závaţnou procesnou vadou, nemôţe
byť povaţované za správne. Dovolací súd tak dospel k záveru, ţe dovolanie ţalobcu je nielen
procesne prípustné, ale aj opodstatnené a ďalej sa s vecnou stránkou dovolania nezaoberal.
So zreteľom na to dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie (§ 243b ods. 3 O.s.p.).
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného konania a tieţ
o trovách dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 20. novembra 2014
JUDr. Ľubor Š e b o, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Vanda Šimová