Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10Co/132/2012

Rozhodnutie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu Mgr. Dušana Čima a sudcov JUDr. Jána Mihala a Mgr. Jozefa Mačeja v právnej veci žalobcu: X. L., nar. XX. P. XXXX, bytom L. Q., Z.. W. V. XX/X, zast. advokátom: JUDr. László Lengyel, Bratislava, Ružová dolina 6, proti žalovaným: 1/ Československá obchodná banka, a. s., Bratislava, Michalská 18 a 2/ Profesionálna dražobná spoločnosť, s. r. o., Košice, Jánošíkova 6, o neexistenciu záložného práva, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda z 19. apríla 2012 č. k. -103 (správne „6C/106/2011-111") takto

rozhodol:

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej časti vo veci samej m e n í tak, že žalobu aj v tejto časti zamieta.

V časti trov konania žalobcu a žalovanej 1/ rozsudok súdu prvého stupňa m e n í tak, že žalovanej 1/ nepriznáva náhradu trov prvostupňového konania.

Žalovanej 1/ nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

Napádaným rozsudkom súd prvého stupňa I. určil, že na základe „Zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti“ registračné číslo 053777/Zal/1 z 18. júla 2007, uzavretej medzi žalobcom a žalovanou 1/ (ďalej tiež len „záložná zmluva“) nemá žalovaná 1/ záložné právo k nehnuteľnostiam bližšie označeným v príslušnom čiastkovom výroku rozsudku (inak k trom pozemkovým nehnuteľnostiam parc. č. XXX/ XX, XXX/XX a XXX/XX, ako aj rodinnému domu súp. č. XXX postavenému na prvej z takýchto parciel, všetkým nachádzajúcim sa v obci a katastrálnom území V. a zapísaným príslušnou správou katastra na LV č. XXXX, ďalej tiež len „sporné nehnuteľnosti“); II. vo zvyšku (tu inak vo vzťahu k ďalšej požiadavke žalobcu na rozhodnutie, podľa ktorého žalovaná 1/ nie je oprávnená navrhnúť dražbu ktorejkoľvek zo sporných nehnuteľností a žalovaná 2/ nie je oprávnená takúto dražbu vykonať) žalobu zamietol a III. vyslovil, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Čiastočné vyhovenie žalobe odôvodnil právne ust. a , O. z. ( v znení neskorších zmien a doplnení), prvým z takýchto ustanovení ( O. z.) citovaným inak v odôvodnení rozsudku hneď dvakrát (?) a tiež článkom II záložnej zmluvy, vecne potom predovšetkým záverom, podľa ktorého záložná zmluva neobsahuje presné určenie pohľadávky a zálohu. Nad rámec určenia istiny (3.500.000 niekdajších Sk) totiž nie je špecifikované aj príslušenstvo a záložné právo sa tu podľa zmluvy má vzťahovať aj na zabezpečenie „všetkých pohľadávok z prípadných dodatkov k zmluve o úvere a na zabezpečenie všetkých pohľadávok záložného veriteľa vzniknutých v súvislosti so zmluvou o úvere a to vrátane nároku na zaplatenie zmluvnej pokuty, ako aj poplatkov, výdavkov a ďalších čiastok“ i v prípade odstúpenia od zmluvy o úvere záložným veriteľom. Takúto formuláciu považoval súd prvého stupňa za všeobecnú a v súlade s právnou úpravou citovanou rozsudkom mala byť podľa neho v zmluve určená najvyššia hodnota istiny, do ktorej sa pohľadávka zabezpečuje, ak zmluva neurčuje hodnotu zabezpečenej pohľadávky (aby sa tak zabránilo i prípadným sporom o výške zabezpečenia), pričom ak sa tak nestalo, záložná zmluva nemala všetky podstatné náležitosti a bola tak pre rozpor jej obsahu so

zákonom i absolútne neplatným právnym úkonom, nevyvolávajúcim žiadne právne účinky, na základe ktorého žalovanej 1/ nevzniklo platne záložné právo k sporným nehnuteľnostiam; dôvodil potom okresný súd, ktorý rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne len paušálnym odkazom na ust. ( č. v znení neskorších zmien a doplnení) a vecne iba tým, že žalobca nebol v konaní úspešný v celom rozsahu.

Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie len žalovaná 1/, navrhujúc zmenu rozsudku zamietnutím žaloby i v takejto časti. Namietala nesprávnym právnym posúdením veci súdom prvého stupňa, keď najmä súd prvého stupňa neodôvodnene trval na určení (v záložnej zmluve) aj príslušenstva, hoci tam postačuje určiť pohľadávku a naopak to, čo je jej príslušenstvom, vyplýva zo zákona (poukaz na ust. § 121 ods. 3 O. z.). Určenie najvyššej hodnoty istiny v zmluve tu musí byť, len ak zmluva o zriadení záložného práva neurčuje hodnotu zabezpečenej pohľadávky (o aký prípad tu nešlo) a ďalšia zákonná požiadavka na určitosť alebo určiteľnosť hodnoty pohľadávky sa vzťahuje len na nepeňažné pohľadávky (o aký prípad pre zabezpečovanie v tejto veci peňažnej pohľadávky rovnako ísť nemohlo). Nedostatok zákonnej požiadavky na uvádzanie do záložných zmlúv aj hodnoty príslušenstva má pritom aj svoju logiku, keďže príslušenstvo sa počas záväzkovo-právneho vzťahu mení (takže by ho zjavne spôsobom očakávaným súdom prvého stupňa ani nešlo uchopiť) a je tu aj ustanovenie zákona, vzťahujúce záložné právo k pohľadávke aj na dlžné úroky a ostatné jej príslušenstvo (tu odkaz na § 151mb ods. 1 O. z.). K aplikácii doslovnej úpravy z čl. II bodu 2 záložnej zmluvy by potom prišlo len v prípade tzv. dodatkovania zmluvy o úvere, ak by v súvislosti s tým došlo k navýšeniu pohľadávky a keďže ani o taký prípad tu nešlo, záložná zmluva netrpí ani ďalšou jej vytýkanou vadou (neurčitosti sumára zabezpečovaných pohľadávok).

Žalobca naopak navrhol rozsudok v napadnutej časti potvrdiť, popri názore o jeho vecnej správnosti zotrvávajúc na názore, že aj v prípadoch druhovo totožných s tým v prejednávanej veci treba určiť maximálnu (najvyššiu možnú) hodnotu, do ktorej sa pohľadávka zabezpečuje (najvyššiu hodnotu istiny) a to platí rovnako u celého sumára pohľadávok spomenutých v inkriminovanom článku zmluvy, z ktorého dôvodu neobstojí ani pokus o bagatelizáciu neurčitosti príslušného dojednania.

Žalovaný 2/ odvolací návrh nepodal (evidentne preto, že s prihliadnutím k napadnutiu rozsudku len v žalobe vyhovujúcej časti, teda výlučne v časti riešiacej vzťah žalobcu a žalovanej 1/ sa ani účastníkom tohto odvolacieho konania nestal).

Odvolací súd prejednal podľa a vec v medziach odvolania (teda len v žalovanou 1/ napadnutej časti vo veci samej, kde došlo k vyhoveniu žalobe a tiež čo do rozhodnutia o trovách konania medzi odvolateľkou a žalobcom, majúceho povahu rozhodnutia závislého na čo aj len čiastočne napadnutom rozhodnutí vo veci samej) a to podľa na pojednávaní, zopakoval dokazovanie oboznámením podstatnej časti žalobou spochybňovanej záložnej zmluvy a dospel k záveru, že rozsudok v napadnutej časti skutočne nemožno považovať za správny a to práve v dôsledku vady dôvodne mu vytýkanej odvolaním, spočívajúcej v tom, že súd prvého stupňa neposúdil vec celkom správne (dostatočne úplne) po právnej stránke.

Podľa vety prvej O. z. (ktorým v prípade všetkých odvolaní sa naň v tomto rozsudku treba rozumieť znenie zákona platné a účinné v čase uzavretia záložnej zmluvy, teda znenie pred dotknutím O. z. aj všetkými po tomto nasledujúcimi novelizáciami) záložné právo sa zriaďuje písomnou zmluvou, schválenou dohodou dedičov o vyporiadaní dedičstva, rozhodnutím súdu alebo správneho orgánu, alebo zákonom; podľa odseku 2 v zmluve o zriadení záložného práva sa určí pohľadávka, ktorá sa záložným právom zabezpečuje, a záloh a podľa odseku 3 v zmluve o zriadení záložného práva sa určí najvyššia hodnota istiny, do ktorej sa pohľadávka zabezpečuje, ak zmluva o zriadení záložného práva neurčuje hodnotu zabezpečenej pohľadávky.

Podľa § 151c ods. 1 O. z. záložným právom možno zabezpečiť peňažnú pohľadávku, ako aj nepeňažnú pohľadávku, ktorej hodnota je určitá alebo kedykoľvek počas trvania záložného práva určiteľná.

Podľa § 151mb ods. 1 O. z. záložné právo k pohľadávke sa vzťahuje aj na dlžné úroky a ostatné jej príslušenstvo.

Podľa § 121 ods. 3 O. z. príslušenstvom pohľadávky sú úroky, úroky z omeškania, poplatok z omeškania a náklady spojené s jej uplatnením.

Podľa § 37 ods. 1 O. z. právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný; podľa § 39 rovnakého zákona neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom a (tu do tretice) podľa § 41 O. z. ak sa dôvod neplatnosti vzťahuje len na časť právneho úkonu, je neplatnou len táto časť, pokiaľ z povahy právneho úkonu alebo z jeho obsahu alebo z okolností, za ktorých k nemu došlo, nevyplýva, že túto časť nemožno oddeliť od ostatného obsahu.

Vychádzajúc zo zhora citovaných ustanovení sa síce čiastočne bolo treba stotožniť s argumentáciou oboch strán sporu (pred odvolacím súdom), v konečnom dôsledku to však mohlo znamenať len jediné a síce, že žaloba nebola dôvodnou ani v tej časti, v ktorej súd prvého stupňa konštatoval opak.

Je totiž pravdou, že v diskutovanej súvislosti rozhodnému ustanoveniu článku II ods. 2 záložnej zmluvy šlo odôvodnene vytýkať nepresnosť či neurčitosť, týkajúcu sa poukazu na ďalšie len druhovo (a odkazom na prípadné budúce dodatky k zmluve o úvere) určené pohľadávky (majúce byť zabezpečené záložným právom). Rovnako za dôvodnú potom bolo treba považovať argumentáciu žalobcu v tom, že u jednej z takto určených pohľadávok, na ktorej zabezpečení mala žalovaná 1/ nepochybne taktiež záujem a to pohľadávke na zaplatenie zmluvnej pokuty, chýbali náležitosti akcentované žalobcom v priebehu celého konania, nakoľko tu banke evidentne uniklo, že zmluvná pokuta nie je príslušenstvom pohľadávky na zaplatenie úveru - podľa § 121 ods. 3 O. z. a contrario, keďže túto nemožno podradiť pod žiadnu z položiek tam uvedeného zákonného výpočtu, ktorý treba považovať za úplný; musí byť preto považovaná za samostatnú pohľadávku a v takomto prípade by síce bola aj v jej prípade (zmluvnej pokuty) naplnená zákonná požiadavka podľa § 151b ods. 2 O. z. (rozumej, že v zmluve musí byť a tu aj bola - prinajmenšom druhovo - určená aj táto pohľadávka), zjavne však toto isté by bez ďalšieho nešlo povedať o učinení zadosť tiež ďalšej zákonnej požiadavke podľa odseku 3 rovnakého paragrafu. Tu záložná zmluva pri jedinom možnom nazeraní na zmluvnú pokutu ako na samostatnú pohľadávku hodnotu takejto pohľadávky neurčovala, bolo by preto treba trvať na určení v zmluve aj najvyššej hodnoty istiny, do ktorej sa pohľadávka zabezpečuje a pred poskytnutím korektnej odpovede na otázku súladnosti príslušného dojednania so zákonom (čiže pred posúdením toho, či aj táto náležitosť v zmluve je alebo tam naopak absentuje) nevyhnutným bolo vyriešenie si inej otázky a to, čo treba rozumieť istinou, ktorej najvyššia hodnota má byť v zmluve určená (istina úveru, v súvislosti s dojednaním ktorého došlo aj k dojednaniu zmluvnej pokuty alebo istina zmluvnej pokuty, reprezentujúcej samostatnú pohľadávku ?).

Žiadna z ponúkajúcich sa odpovedí na vyššie položené otázky však podľa názoru odvolacieho súdu výklad nasvedčujúci neplatnosti záložnej zmluvy (ako celku) nepodporovala.

Takýto záver bol namieste preto, že v prípade snahy zabezpečiť (záložným právom) viac pohľadávok (tu dve, ktorými boli pri už dosiaľ približovanom nazeraní na vec a odhliadajúc tu od pohľadávok majúcich vzniknúť buď na základe dodatkov k zmluve o úvere alebo na základe odstúpenia od zmluvy 1. úver a 2. zmluvná pokuta) treba otázku určenia hodnoty zabezpečenej pohľadávky v zmluve (a takto aj povinnosti nahradenia chýbajúcej hodnoty zabezpečenej pohľadávky údajom o najvyššej hodnote istiny, do ktorej sa pohľadávka zabezpečuje) posudzovať vo vzťahu ku každej čiastkovej pohľadávke osobitne (pri ktorom posudzovaní záložnej zmluvy z prejednávanej veci musí byť celkom zrejmým, že určenie hodnoty tu neodškriepiteľne bolo v prípade úveru a naopak nebolo u zmluvnej pokuty). Takto to musí byť predovšetkým preto, že rozhodné (tu vykladané a aj za základ právnej argumentácie žalobcu vzaté) ustanovenie zákona (§ 151b ods. 3 O. z.) používa výrazy istina i pohľadávka v jednotnom čísle a z tohto dôvodu odvolací súd nepovažuje za akceptovateľný názor, podľa ktorého by aj v prípade záujmu na zabezpečení viacerých pohľadávok a neuvedenia hodnoty i len u jednej z nich mal byť chýbajúci údaj suplovaný iným o najvyššej hodnote istiny, zodpovedajúcej všetkým pohľadávkam. Práve pri takomto výklade by totiž jeden z výrazov pohľadávka, použitých v ust. § 151b ods. 3 O. z. (ten druhý) mal byť použitý v čísle jednotnom a ten druhý (z pohľadu chronologického usporiadania slov v príslušnom ustanovení zákona inak prvý) naopak v čísle množnom a i keď doslovný jazykový výklad v rámci obraznej hierarchie možných metód výkladu patrí k tým menej pokročilým, jeho nepoužitie by tu mimo akúkoľvek pochybnosť odporovalo jednej zo základných zásad výkladu, podľa ktorej rovnakým výrazom v právnych predpisoch treba pripisovať zásadne rovnaký význam a len výrazom odlišným význam rôzny.

Ak pre už uvedené zhora nešlo prijať snahu presvedčiť o tom, žeby najvyššou hodnotou istiny podľa § 151b ods. 3 O. z. mala byť istina všetkých pohľadávok a to sa rovnalo nutnosti odmietnutia tretej z ponúkajúcich sa odpovedí na otázku, čo tu treba rozumieť pod pojmom istina (s najvyššou hodnotou majúcou byť zanesenou v zmluve), ani žiadna z oboch zostávajúcich odpovedí na takúto otázku nemohla žalobcovi pomôcť.

Výška pohľadávky na úvere totiž v zmluve určená bola (sumou 3.500.000 niekdajších Sk, čiže dnes 116.178,71 eur) a práve preto nebolo potrebné do zmluvy uvádzať aj najvyššiu hodnotu istiny (pominúc na tomto mieste fakt, že istinou úveru sa v uvažovaných súvislostiach v ekonomickej i právnej terminológii rozumie práve základná suma poskytnutého úveru - bez príslušenstva), pričom tu súhlasiť bolo treba so žalovanou 1/ ako v tom, že na zanášanie do zmluvy aj príslušenstva pohľadávky (na úrokoch, resp. poplatkoch) neexistoval žiaden právny dôvod (keďže tu pohľadávkou treba rozumieť výlučne a len pohľadávku bez príslušenstva, teda tzv. istinu úveru v ostatnom spomenutom význame tohto slova), tak i v tom, že záujem na inom výklade by mohol dostatočne určité formulovanie príslušných pasáží záložných zmlúv prakticky i celkom znemožniť (nakoľko by tu existovala potreba vypočítať všetko do úvahy prichádzajúce príslušenstvo pohľadávky z úveru už k času uzavretia záložnej zmluvy, hoci by tu v takomto čase šlo len s väčšou či naopak menšou pravdepodobnosťou hádať, či úver vôbec bude čerpaný a v akej výške a či, kedy a akým spôsobom tento bude splácaný).

V prípade zmluvnej pokuty potom síce rovnako jasným bolo, že tu hodnota aj takejto pohľadávky v záložnej zmluve určená nebola, účastníci zmluvy pre takýto prípad (nerozhodno či vedome alebo nevedomky) opomenuli do zmluvy zakotviť i alternatívu v podobe určenia najvyššej hodnoty takejto čiastkovej istiny a nedostatok žiadneho z takýchto údajov v zmluve musel vyústiť v záver o neplatnosti príslušného dojednania (rozumej dojednania o zabezpečení záložným právom aj pohľadávky na zmluvnú pokutu pre neurčitosť i rozpor so zákonom podľa § 37 ods. 1 aj § 39 O. z.), s prihliadnutím k ďalšej taktiež až tunajším (odvolacím) súdom citovanej úprave a to tej z ustanovenia § 41 O. z. však neplatnosť takéhoto dojednania nemohla mať za následok neplatnosť dojednania o záložnom práve v celom rozsahu.

Ani žalobca by totiž nemohol preukázať a dokonca ani dosť udržateľne čo i len tvrdiť, že pre prípad nezabezpečenia pohľadávky žalovanej 1/ na zmluvnej pokute by táto nemala mať záujem na zabezpečení si návratnosti prostriedkov, poskytovaných ňou žalobcovi na základe zmluvy o úvere vôbec (teda ani pokiaľ šlo o pohľadávku na tzv. istinu úveru a príslušenstvo k nemu) a to platilo obdobne u ďalších bližšie nešpecifikovaných a preto tiež žalobcom dôvodne namietaných pohľadávok z dodatkov k zmluve o úvere či pre prípad odstúpenia od takejto zmluvy (na jednej strane) a pohľadávky z úveru s jej príslušenstvom (na strane druhej). Pretože takýto ultimatívny postoj žalovanej 1/ k otázke zabezpečenia (buď všetko alebo nič) bol samozrejme vylúčený i u tejto účastníčky a napokon prijať nešlo ani argumentáciu poukazom na úpravu z ust. (ktorého druhá časť hovoriaca o určitosti alebo určiteľnosti hodnoty pohľadávky kedykoľvek počas trvania záložného práva dopadá len na nepeňažné pohľadávky a v prejednávanej veci nebolo medzi účastníkmi sporu, že tu záložné právo slúžilo na zabezpečenie pohľadávky peňažnej); záver o tom, že tu záložné právo a to ani na zabezpečenie čo i len niektorej pohľadávky žalovanej 1/ nevzniklo, bol neobhájiteľný.

Tu potom obrazne žalobcu dostihla inak správna a procesným právom preferovaná podoba žalobného návrhu (v súlade s ust. na určenie neexistencie práva, teda že tu záložné právo žalovanej 1/ k sporným nehnuteľnostiam nie je), u ktorej (na rozdiel od inej, pre okolnosti konkrétneho prípadu v prejednávanej veci tiež apriori nezavrhnuteľnej žaloby o určenie neplatnosti záložnej zmluvy, u ktorej by v súlade so závermi ustálenej rozhodovacej praxe tunajšieho súdu v príslušnej oblasti šlo vyňať časti zmluvy dotknuté neplatnosťou od tých, ktoré žiadnym dôvodom neplatnosti netrpia a neplatnosť následne určiť len vo vzťahu k prvej z oboch takto určených podmnožín) šlo rozhodnúť len tak, že sa požiadavke zo žaloby vyhovie (a určí sa, že žalobou popierané právo tu nie je a to vôbec), alebo nevyhovie (teda, že sa žaloba požadujúca určenie neexistencie práva zamietne - či už pre absenciu základného procesného predpokladu takejto žaloby, spočívajúceho v nedostatku naliehavého právneho záujmu žalobcu na požadovanom určení alebo pre vecný dôvod existencie žalobou spochybňovaného práva a to prípadne aj len vo vzťahu k niektorej z pohľadávok, na ktorých zabezpečenie by tu záložné právo malo slúžiť).

Pri riadení sa všetkými opísanými úvahami preto žaloba aj v časti požiadavky na určenie neexistencie záložného práva žalovanej 1/ k sporným nehnuteľnostiam bola takou, ktorá postrádala vecné opodstatnenie (bola bezzákladnou), súd prvého stupňa preto nerozhodol správne, ak jej (napádaným rozsudkom) vyhovel a odvolací súd preto podľa rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti vo veci samej zmenil tak, že na odvolanie takýmto rozhodnutím dotknutej žalovanej 1/ žalobu zamietol aj v tejto časti.

Pri takomto výsledku konania v ňom mala (z účastníkov odvolacieho konania, ktorými boli len žalobca a žalovaná 1/) plný úspech žalovaná 1/ (na rozdiel od výsledku konania, ktorý by tu bol pri zachovaní stavu predpokladaného rozsudkom okresného súdu a ktorý by pripúšťal úvahy rozhodnutia o trovách konania tu uvažovaného okruhu účastníkov spôsobom pojatým do napádaného rozsudku). Bola to tak ona, komu vzniklo právo na náhradu trov prvostupňového konania (podľa ) i konania odvolacieho (podľa rovnakého paragrafu i v spojení s ust. ) a odvolací súd jej žiadnu náhradu nepriznal len preto, že nepodala návrh na priznanie jej akejkoľvek náhrady (zákonná podmienka podľa ) a tým sa príslušného procesného práva (na náhradu trov konania pred súdmi oboch stupňov) vzdala.

To bol napokon dôvod, pre ktorý odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zmenený (pokiaľ šlo o vec samu) len čiastočne a to navyše iba vo vzťahu k jednej z dvoch žalovaných podľa zmenil i v časti trov konania spôsobom uvedeným v druhej vete výroku tohto svojho rozsudku (odvolacieho súdu) a sám rozhodol len o trovách odvolacieho konania medzi žalobcom a žalovanou 1/ (tretia a ostatná veta výroku tohto rozsudku).

K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I posledná veta v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.