Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7Cdo/499/2014

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky M., bytom B.,

zastúpenej NIKU & partners, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Prokopa Veľkého č. 51 proti

odporcovi M., bytom B., t. č. ÚVTOS Hrnčiarovce nad Parnou, zastúpený JUDr. Helenou

Hynkovou, advokátkou, so sídlom v Bratislave, Radničné námestie č. 7/B, o rozvod

manželstva a úpravu práv a povinností rodičov k maloletým deťom na čas po

rozvode, vedenej na Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn. , o dovolaní

odporcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 1. apríla 2014 sp. zn. ,

takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a .

Účastníkom nepriznáva právo na náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava V rozsudkom z 10. januára 2013 č. k. 42 C 99/2010–336

manţelstvo účastníkov rozviedol. Maloleté deti A., narodenú X.a P., narodenú X. na čas po

rozvode zveril do osobnej starostlivosti navrhovateľky, a zároveň určil, ţe bude deti

zastupovať a spravovať ich majetok. Odporcu zaviazal platiť na výţivu maloletej A. sumou

120,- Eur mesačne a na výţivu maloletej P. sumou 100,- Eur mesačne. Styk odporcu

s maloletými deťmi zakázal. Účastníkom nepriznal právo na náhradu trov konania. Rozhodol

tak z dôvodu, ţe z vykonaného dokazovania mal preukázané, ţe manţelstvo účastníkov uţ

dlhšiu dobu si neplnilo svoj spoločenský účel, medzi nimi bol nezdravý aţ patologický vzťah.

Príčinu rozvratu vzhľadal v psychickom vydieraní a týraní navrhovateľky zo strany odporcu.

Pri rozhodovaní o zverení maloletých detí vychádzal z toho, ţe navrhovateľka sa o maloleté

deti riadne stará, zabezpečuje im všetky potreby, odporca v súčasnej dobe je vo výkone trestu

odňatia slobody (od 16. apríla 2010 do 16. apríla 2017). Pri určení výšky výţivného na

2

jednotlivé deti na čas po rozvode manţelstva prihliadal na rozhodnutie Krajského súdu

v Bratislave z 31. mája 2010 sp. zn. . Navrhovateľka je ţiviteľkou rodiny, do

tejto situácie sa dostala vinou odporcu, ktorý sa nezodpovedne správal k rodine, rodinu

materiálne nezabezpečoval, nechcelo sa mu pracovať. Z oznámenia Ústavu pre výkon trestu

a odňatia slobody mal preukázané, ţe odporca je zaradený v pracovnom pomere od 5. apríla

2012, pracoval iba 4 dni mesačne c čistým príjmom 0,10 Eur. Pred obdobím väzby a výkonu

trestu pracoval v období od 26. októbra 2009 do 18. januára 2010 v spoločnosti D.., kde s ním

bol ukončený pracovný pomer v skúšobnej dobe pre konfliktnú povahu. Styk odporcu

s maloletými deťmi zakázal z dôvodu, ţe úprava styku s odporcom je v neprospech detí

a v neprospech ich labilného citového vývoja poznačeného správaním sa odporcu. Za

nevhodný povaţoval návrh odporcu styk odporcu s deťmi v prostredí Ústavu pre výkon trestu

a odňatia slobody. Odporca si neváţil svoju rodinu, ani svoje deti, nevyuţil moţnosť venovať

sa plnohodnotne deťom, vychovávať ich, usmerňovať zdravým spôsobom. O trovách konania

rozhodol podľa

Krajský súd v Bratislave na odvolanie odporcu voči výrokom o určení povinnosti

platenia výţivného na maloleté deti a voči výroku, ktorým súd odporcovi zakázal styk

s maloletými deťmi, rozsudkom z 1. apríla 2014 sp. zn. rozsudok súdu

prvého stupňa v napadnutých častiach potvrdil. Ţiadnemu z účastníkov nepriznal právo na

náhradu trov odvolacieho konania. V plnom rozsahu sa stotoţnil s dôvodmi súdu prvého

stupňa, súd prvého stupňa vo veci vykonal dostatočné dokazovanie a vec správne právne

posúdil. Na zdôraznenie správnosti výroku o zákaze styku odporcu s deťmi odvolací súd

poukázal na výsledky dokazovania v trestnom konaní, z ktorých bolo nesporné, ţe deti sú

obeťami domáceho násilia. Deti museli byť účastné konkrétnych situácií domáceho násilia

páchaného na ich matke zo strany odporcu, pričom vo viacerých prípadoch sa toto násilie

bezprostredne dotýkalo aj detí (obmedzovanie ich kontaktu s inými deťmi, vyhodenie

z postelí). Súd prvého stupňa správne posúdil nevhodnosť aby sa deti stretávali s otcom vo

väzenskom prostredí a po dĺţke obdobia, čo neboli v kontakte s otcom. O trovách odvolacieho

konania rozhodol podľa a

Proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie odporca. Ţiadal rozsudok

odvolacieho súdu zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie a rozhodnutie o návrhu otca o zrušení

zákazu styku s maloletými deťmi. Prípustnosť dovolania odôvodnil

a z dôvodu, ţe odvolací súd rozhodol bez nariadenia pojednávania

v neprítomnosti bez predchádzajúceho upovedomenia o mieste a čase vyhlásenia rozsudku.

Namietal aj nedostatočné odôvodnenie jeho rozhodnutia k zásadným otázkam odvolania,

ktorými vo svojom odvolaní namietal nesprávnosť právnych záverov súdu prvého stupňa.

V ďalších dôvodoch sa zaoberal meritom veci, prípadne hodnotením vykonaných dôkazov.

Navrhovateľka vo svojom vyjadrení k dovolaniu odporcu ţiadala dovolanie zamietnuť

a nepriznať ţiadnemu z účastníkov konania náhradu trov dovolacieho konania. Vyslovila

názor, ţe v danej právnej veci nie sú dané podmienky dovolania a konanie pred súdmi oboch

stupňov netrpelo ţiadnou z vád, na ktoré odporca poukazuje.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ), po zistení,

ţe dovolanie podal včas účastník konania ( ), riadne zastúpený (

), skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno

napadnúť dovolaním ( a nasl. ), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania

( ) dospel k záveru, ţe dovolanie bolo podané proti rozhodnutiu, voči

ktorému takýto mimoriadny opravný prostriedok nie je prípustný, preto ho treba odmietnuť.

Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ

to zákon pripúšťa ( ).

Tento mimoriadny opravný prostriedok je prípustný proti kaţdému rozhodnutiu

odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v ustanovení aţ g/ a proti

rozsudku odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v ustanovení , a

Podľa štvrtého odseku však dovolanie nie je prípustné vo veciach upravených

Zákonom o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov okrem rozsudku o obmedzení

alebo pozbavení rodičovských práv a povinností, alebo o pozastavení ich výkonu, o priznaní

rodičovských práv a povinností maloletému rodičovi dieťaťa, o určení rodičovstva, o zapretí

rodičovstva alebo o osvojení.

V danom prípade dovolanie smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým

sa rozhodlo vo veci upravenej Zákonom o rodine (výţivné), pričom nejde o rozsudok

o obmedzení alebo pozbavení rodičovských práv a povinností alebo o pozastavení

ich výkonu, o priznaní rodičovských práv a povinností maloletému rodičovi dieťaťa, o určení

rodičovstva, o zapretí rodičovstva alebo o osvojení. Napadnutý rozsudok teda nevykazuje

znaky rozsudku, proti ktorému je dovolanie prípustné, ale znaky rozsudku, v prípade ktorého

je prípustnosť dovolania výslovne vylúčená ( ).

Dovolací súd preskúmal z úradnej povinnosti (, druhá veta )

prípustnosť dovolania aj z hľadísk uvedených pod písmenami a/ aţ g/ ustanovenia § 237

, nezistil však existenciu ţiadnej podmienky prípustnosti dovolania uvedenej v tomto

zákonnom ustanovení.

So zreteľom na odporcom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd

Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, ţe v prejednávanej

veci mu postupom súdu bola odňatá moţnosť pred ním konať ( ), pričom

treba zdôrazniť, ţe prípustnosť dovolania v zmysle nezakladá samo tvrdenie

účastníka o existencii niektorej z uvedených procesných vád, určujúcim je zistenie, ţe k vade

tejto povahy skutočne došlo.

Odporca v dovolaní tvrdil, ţe mu bola odňatá moţnosť konať pred súdom v zmysle

ustanovenia tým, ţe odvolací súd prejednal vec v jeho neprítomnosti,

jeho vedomosti a bez nariadenia pojednávania.

Novelou vykonanou

v zmysle ustanovenia odvolací súd môţe o odvolaní rozhodnúť

aj bez nariadenia pojednávania, ak nejde o niektorý z prípadov uvedených v odseku 1 tohto

ustanovenia.

Podľa na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej

nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie, ak a/ je potrebné zopakovať alebo

doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia

pojednávania a je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, c/ ide o konanie vo veciach

porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, d/ to vyţaduje dôleţitý verejný záujem. Podľa

v ostatných prípadoch môţe odvolací súd rozhodnúť aj bez nariadenia

odvolacieho pojednávania.

Z vyššie citovaných ustanovení a vyplýva, ţe (len) v prípadoch

uvedených v je odvolací súd povinný nariadiť pojednávanie, v ostatných

prípadoch však môţe rozhodnúť aj bez nariadenia odvolacieho pojednávania. O tom,

či v prípadoch, na ktoré sa nevzťahuje ustanovenie , bude nariadené

odvolacie pojednávanie, rozhoduje odvolací súd.

V danom prípade odvolací súd neopakoval ani nedopĺňal dokazovanie, súd prvého

stupňa nerozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania a nebolo potrebné zopakovať

alebo doplniť dokazovanie, nešlo ani o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého

zaobchádzania a naostatok nariadenie odvolacieho pojednávania nevyţadoval ani dôleţitý

verejný záujem. Vzhľadom na to nebolo povinnosťou odvolacieho súdu nariadiť

na prejednanie odvolania pojednávanie.

Odvolací súd nebol povinný odôvodňovať svoj záver, ţe na prejednanie odvolania

odporcu v predmetnej právnej veci nie je potrebné nariadiť pojednávanie. Ten jednoznačne

vyplýva z vyššie uvedených okolností, povahy prejednávanej veci a danej procesnej situácie.

Pre úplnosť treba dodať, ţe účastníci boli upovedomení o čase a mieste verejného

vyhlásenia rozsudku odvolacieho súdu spôsobom, ktorý zodpovedá zákonu (§ 156 ods. 3

) – viď č. l. 409 spisu. Odporca, ani jeho právna zástupkyňa nepoţiadali o doručovanie

písomností elektronickými prostriedkami ( ). Odvolací súd ho o mieste a čase

verejného vyhlásenia rozsudku podľa preto nemusel upovedomiť

elektronickými prostriedkami v zmysle Oznámenie o mieste a čase

verejného vyhlásenia rozsudku bolo vyvesené na úradnej tabuli súdu v stanovenej lehote

najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením ako to vyplýva z č. l. 409 spisu. Postupom odvolacieho

súdu plne rešpektujúcim platnú úpravu v znení účinnom

v čase rozhodnutia nemohlo preto dôjsť k odňatiu moţnosti odporcovi pred súdom konať

(porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. ).

Odporca vytýkal odvolaciemu súdu nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku.

Odňatím moţnosti konať pred súdom sa v zmysle rozumie taký

závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia tých jeho

procesných práv, ktoré mu priznáva za účelom ochrany jeho práv

a právom chránených záujmov.

V zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej „dohovor“),

kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote

prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby všeobecný súd

sa stotoţnil s jeho právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov.

Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník

konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho

poţiadavkami a právnymi názormi. Do obsahu základného práva podľa

Slovenskej republiky (ďalej „ústava“) a práva na spravodlivý proces podľa cit. čl. 6 ods. 1

dohovoru nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním

navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia

vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecných

záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania.

Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje

za preukázané, a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd

dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totoţné s očakávaniami

a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity)

zákonného rozhodnutia ( ), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď

na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia

v závaţných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo (účastníka)

a povinnosť (súdu) na náleţité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby

transparentnosti sluţby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náleţitosťou kaţdého

jurisdikčného aktu (rozhodnutia). Citované zákonné ustanovenie sa totiţ chápe aj z hľadiska

práv účastníka na súdnu ochranu podľa , ktorého imanentnou súčasťou

je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a toto ustanovenie treba

vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské

práva [(ďalej len „ESĽP“), porovnaj napr. rozsudok vo veci García Ruiz proti Španielsku

z 21. januára 1999, sťaţnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-I] tak,

ţe rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých

je zaloţené. Rozsah tejto povinnosti sa môţe meniť podľa povahy rozhodnutia a musí

sa posúdiť vo svetle okolností kaţdej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyţaduje, aby na kaţdý

argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však

ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve

na tento argument (rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťaţnosť č. 21522/93,

Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku

z 19. februára 1998, sťaţnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I). Ústavný

súd Slovenskej republiky vyslovil, ţe „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé

konanie podľa a listiny je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ a ţe „takéto odôvodnenie musí obsahovať

aj rozsudok opravného (odvolacieho) súdu“ (porovnaj uznesenie z 3. júla 2003 sp. zn.

). Ústavný súd vo svojom uznesení z 23. júna 2004 sp. zn.

vyslovil, ţe „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1

a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,

ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový

a právny základ rozhodnutia“. Odvolací súd v prípade potvrdenia rozsudku súdu prvého

stupňa sa v princípe môţe obmedziť na prevzatie odôvodnenia podaného súdom prvého

stupňa (porovnaj rozsudok Helle proti Fínsku z 19. decembra 1997, sťaţnosť č. 20772/92,

Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-VIII).

Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe odvolací súd postačujúco

odôvodnil svoj rozsudok, ktorým nadviazal na rozsudok súdu prvého stupňa, ktorý ako vecne

správny potvrdil. Podľa dovolacieho súdu niţšie súdy dostatočne odôvodnili svoje

rozhodnutia; ich zdôvodnenie ako celok spĺňa parametre zákona na odôvodnenie rozsudku

( ), je v ňom vysvetlené, z ktorých dôkazov pri rozhodovaní vychádzali aj

ako vec – zistený skutkový stav – právne posúdili. Treba mať na pamäti, ţe konanie pred

súdom prvého stupňa a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku

odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú (kompletizujúcu)

jednotu; takýto prístup reflektuje aj ostatne citovanú judikatúru ESĽP. V prípade, ak odvolací

súd v plnom rozsahu odkáţe na dôvody rozhodnutia súdu prvého stupňa, stačí,

ak v odôvodnení rozsudku iba poukáţe na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie

právne posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke

aj odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorým – ako uţ bolo spomenuté – tvorí

jeden celok.

Keďţe dovolanie v predmetnej veci nie je prípustné v zmysle ustanovenia § 238 ods. 4

a dovolací súd nezistil ţiadnu podmienku jeho prípustnosti ani podľa ustanovenia

, dovolanie matky v zmysle ustanovenia v spojení s

odmietol. Vecnú správnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia dovolací súd

vzhľadom na jeho neprípustnosť neskúmal.

O trovách dovolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa

v spojení s a

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 20. novembra 2014

JUDr. Ľubor Š e b o, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Vanda Šimová