Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
ed0/392892.7f32da.pdf
PDF · 141.88 KB
No categories available
7Cdo/499/2014
Najvyšší súd 7 Cdo 499/2014
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky M., bytom B.,
zastúpenej NIKU & partners, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Prokopa Veľkého č. 51 proti
odporcovi M., bytom B., t. č. ÚVTOS Hrnčiarovce nad Parnou, zastúpený JUDr. Helenou
Hynkovou, advokátkou, so sídlom v Bratislave, Radničné námestie č. 7/B, o rozvod
manželstva a úpravu práv a povinností rodičov k maloletým deťom na čas po
rozvode, vedenej na Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn. 42 C 99/2010, o dovolaní
odporcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 1. apríla 2014 sp. zn. 14 Co 220/2013,
takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Účastníkom nepriznáva právo na náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava V rozsudkom z 10. januára 2013 č. k. 42 C 99/2010–336
manţelstvo účastníkov rozviedol. Maloleté deti A., narodenú X.a P., narodenú X. na čas po
rozvode zveril do osobnej starostlivosti navrhovateľky, a zároveň určil, ţe bude deti
zastupovať a spravovať ich majetok. Odporcu zaviazal platiť na výţivu maloletej A. sumou
120,- Eur mesačne a na výţivu maloletej P. sumou 100,- Eur mesačne. Styk odporcu
s maloletými deťmi zakázal. Účastníkom nepriznal právo na náhradu trov konania. Rozhodol
tak z dôvodu, ţe z vykonaného dokazovania mal preukázané, ţe manţelstvo účastníkov uţ
dlhšiu dobu si neplnilo svoj spoločenský účel, medzi nimi bol nezdravý aţ patologický vzťah.
Príčinu rozvratu vzhľadal v psychickom vydieraní a týraní navrhovateľky zo strany odporcu.
Pri rozhodovaní o zverení maloletých detí vychádzal z toho, ţe navrhovateľka sa o maloleté
deti riadne stará, zabezpečuje im všetky potreby, odporca v súčasnej dobe je vo výkone trestu
odňatia slobody (od 16. apríla 2010 do 16. apríla 2017). Pri určení výšky výţivného na
jednotlivé deti na čas po rozvode manţelstva prihliadal na rozhodnutie Krajského súdu
v Bratislave z 31. mája 2010 sp. zn. 11 CoP 31/2010. Navrhovateľka je ţiviteľkou rodiny, do
tejto situácie sa dostala vinou odporcu, ktorý sa nezodpovedne správal k rodine, rodinu
materiálne nezabezpečoval, nechcelo sa mu pracovať. Z oznámenia Ústavu pre výkon trestu
a odňatia slobody mal preukázané, ţe odporca je zaradený v pracovnom pomere od 5. apríla
2012, pracoval iba 4 dni mesačne c čistým príjmom 0,10 Eur. Pred obdobím väzby a výkonu
trestu pracoval v období od 26. októbra 2009 do 18. januára 2010 v spoločnosti D.., kde s ním
bol ukončený pracovný pomer v skúšobnej dobe pre konfliktnú povahu. Styk odporcu
s maloletými deťmi zakázal z dôvodu, ţe úprava styku s odporcom je v neprospech detí
a v neprospech ich labilného citového vývoja poznačeného správaním sa odporcu. Za
nevhodný povaţoval návrh odporcu styk odporcu s deťmi v prostredí Ústavu pre výkon trestu
a odňatia slobody. Odporca si neváţil svoju rodinu, ani svoje deti, nevyuţil moţnosť venovať
sa plnohodnotne deťom, vychovávať ich, usmerňovať zdravým spôsobom. O trovách konania
Krajský súd v Bratislave na odvolanie odporcu voči výrokom o určení povinnosti
platenia výţivného na maloleté deti a voči výroku, ktorým súd odporcovi zakázal styk
s maloletými deťmi, rozsudkom z 1. apríla 2014 sp. zn. 14 Co 220/2013 rozsudok súdu
prvého stupňa v napadnutých častiach potvrdil. Ţiadnemu z účastníkov nepriznal právo na
náhradu trov odvolacieho konania. V plnom rozsahu sa stotoţnil s dôvodmi súdu prvého
stupňa, súd prvého stupňa vo veci vykonal dostatočné dokazovanie a vec správne právne
posúdil. Na zdôraznenie správnosti výroku o zákaze styku odporcu s deťmi odvolací súd
poukázal na výsledky dokazovania v trestnom konaní, z ktorých bolo nesporné, ţe deti sú
obeťami domáceho násilia. Deti museli byť účastné konkrétnych situácií domáceho násilia
páchaného na ich matke zo strany odporcu, pričom vo viacerých prípadoch sa toto násilie
bezprostredne dotýkalo aj detí (obmedzovanie ich kontaktu s inými deťmi, vyhodenie
z postelí). Súd prvého stupňa správne posúdil nevhodnosť aby sa deti stretávali s otcom vo
väzenskom prostredí a po dĺţke obdobia, čo neboli v kontakte s otcom. O trovách odvolacieho
konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. a § 144 O.s.p.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie odporca. Ţiadal rozsudok
odvolacieho súdu zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie a rozhodnutie o návrhu otca o zrušení
zákazu styku s maloletými deťmi. Prípustnosť dovolania odôvodnil § 237 písm. f/ O.s.p.
a § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. z dôvodu, ţe odvolací súd rozhodol bez nariadenia pojednávania
v neprítomnosti bez predchádzajúceho upovedomenia o mieste a čase vyhlásenia rozsudku.
Namietal aj nedostatočné odôvodnenie jeho rozhodnutia k zásadným otázkam odvolania,
ktorými vo svojom odvolaní namietal nesprávnosť právnych záverov súdu prvého stupňa.
V ďalších dôvodoch sa zaoberal meritom veci, prípadne hodnotením vykonaných dôkazov.
Navrhovateľka vo svojom vyjadrení k dovolaniu odporcu ţiadala dovolanie zamietnuť
a nepriznať ţiadnemu z účastníkov konania náhradu trov dovolacieho konania. Vyslovila
názor, ţe v danej právnej veci nie sú dané podmienky dovolania a konanie pred súdmi oboch
stupňov netrpelo ţiadnou z vád, na ktoré odporca poukazuje.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,
ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), riadne zastúpený (§ 241 ods. 1
O.s.p.), skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno
napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania
(§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel k záveru, ţe dovolanie bolo podané proti rozhodnutiu, voči
ktorému takýto mimoriadny opravný prostriedok nie je prípustný, preto ho treba odmietnuť.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Tento mimoriadny opravný prostriedok je prípustný proti kaţdému rozhodnutiu
odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v ustanovení § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p. a proti
rozsudku odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v ustanovení § 238 ods. 1, 2 a 3 O.s.p.
Podľa štvrtého odseku § 238 O.s.p. však dovolanie nie je prípustné vo veciach upravených
Zákonom o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov okrem rozsudku o obmedzení
alebo pozbavení rodičovských práv a povinností, alebo o pozastavení ich výkonu, o priznaní
rodičovských práv a povinností maloletému rodičovi dieťaťa, o určení rodičovstva, o zapretí
rodičovstva alebo o osvojení.
V danom prípade dovolanie smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým
sa rozhodlo vo veci upravenej Zákonom o rodine (výţivné), pričom nejde o rozsudok
o obmedzení alebo pozbavení rodičovských práv a povinností alebo o pozastavení
ich výkonu, o priznaní rodičovských práv a povinností maloletému rodičovi dieťaťa, o určení
rodičovstva, o zapretí rodičovstva alebo o osvojení. Napadnutý rozsudok teda nevykazuje
znaky rozsudku, proti ktorému je dovolanie prípustné, ale znaky rozsudku, v prípade ktorého
je prípustnosť dovolania výslovne vylúčená (§ 238 ods. 4 O.s.p.).
Dovolací súd preskúmal z úradnej povinnosti (§ 242 ods. 1, druhá veta O.s.p.)
prípustnosť dovolania aj z hľadísk uvedených pod písmenami a/ aţ g/ ustanovenia § 237
O.s.p., nezistil však existenciu ţiadnej podmienky prípustnosti dovolania uvedenej v tomto
zákonnom ustanovení.
So zreteľom na odporcom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd
Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, ţe v prejednávanej
veci mu postupom súdu bola odňatá moţnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.), pričom
treba zdôrazniť, ţe prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nezakladá samo tvrdenie
účastníka o existencii niektorej z uvedených procesných vád, určujúcim je zistenie, ţe k vade
tejto povahy skutočne došlo.
Odporca v dovolaní tvrdil, ţe mu bola odňatá moţnosť konať pred súdom v zmysle
ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. tým, ţe odvolací súd prejednal vec v jeho neprítomnosti,
jeho vedomosti a bez nariadenia pojednávania.
Novelou Občianskeho súdneho poriadku vykonanou zákonom č. 384/2008 Z. z.
v zmysle ustanovenia § 214 ods. 2 O.s.p. odvolací súd môţe o odvolaní rozhodnúť
aj bez nariadenia pojednávania, ak nejde o niektorý z prípadov uvedených v odseku 1 tohto
ustanovenia.
Podľa § 214 ods. 1 O.s.p. na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej
nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie, ak a/ je potrebné zopakovať alebo
doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia
pojednávania a je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, c/ ide o konanie vo veciach
porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, d/ to vyţaduje dôleţitý verejný záujem. Podľa
§ 214 ods. 2 O.s.p. v ostatných prípadoch môţe odvolací súd rozhodnúť aj bez nariadenia
odvolacieho pojednávania.
Z vyššie citovaných ustanovení § 214 ods.1 a 2 O.s.p. vyplýva, ţe (len) v prípadoch
uvedených v § 214 ods.1 O.s.p. je odvolací súd povinný nariadiť pojednávanie, v ostatných
prípadoch však môţe rozhodnúť aj bez nariadenia odvolacieho pojednávania. O tom,
či v prípadoch, na ktoré sa nevzťahuje ustanovenie § 214 ods. 1 O.s.p., bude nariadené
odvolacie pojednávanie, rozhoduje odvolací súd.
V danom prípade odvolací súd neopakoval ani nedopĺňal dokazovanie, súd prvého
stupňa nerozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania a nebolo potrebné zopakovať
alebo doplniť dokazovanie, nešlo ani o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého
zaobchádzania a naostatok nariadenie odvolacieho pojednávania nevyţadoval ani dôleţitý
verejný záujem. Vzhľadom na to nebolo povinnosťou odvolacieho súdu nariadiť
na prejednanie odvolania pojednávanie.
Odvolací súd nebol povinný odôvodňovať svoj záver, ţe na prejednanie odvolania
odporcu v predmetnej právnej veci nie je potrebné nariadiť pojednávanie. Ten jednoznačne
vyplýva z vyššie uvedených okolností, povahy prejednávanej veci a danej procesnej situácie.
Pre úplnosť treba dodať, ţe účastníci boli upovedomení o čase a mieste verejného
vyhlásenia rozsudku odvolacieho súdu spôsobom, ktorý zodpovedá zákonu (§ 156 ods. 3
O.s.p.) – viď č. l. 409 spisu. Odporca, ani jeho právna zástupkyňa nepoţiadali o doručovanie
písomností elektronickými prostriedkami (§ 45 ods. 4 O.s.p.). Odvolací súd ho o mieste a čase
verejného vyhlásenia rozsudku podľa § 156 ods. 3 O.s.p. preto nemusel upovedomiť
elektronickými prostriedkami v zmysle § 214 ods. 3 O.s.p. Oznámenie o mieste a čase
verejného vyhlásenia rozsudku bolo vyvesené na úradnej tabuli súdu v stanovenej lehote
najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením ako to vyplýva z č. l. 409 spisu. Postupom odvolacieho
súdu plne rešpektujúcim platnú úpravu Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom
v čase rozhodnutia nemohlo preto dôjsť k odňatiu moţnosti odporcovi pred súdom konať
(porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 362/09).
Odporca vytýkal odvolaciemu súdu nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku.
Odňatím moţnosti konať pred súdom sa v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. rozumie taký
závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia tých jeho
procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv
a právom chránených záujmov.
V zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej „dohovor“),
kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote
prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby všeobecný súd
sa stotoţnil s jeho právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov.
Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník
konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho
poţiadavkami a právnymi názormi. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej „ústava“) a práva na spravodlivý proces podľa cit. čl. 6 ods. 1
dohovoru nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním
navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia
vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecných
záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania.
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje
za preukázané, a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd
dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totoţné s očakávaniami
a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity)
zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď
na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia
v závaţných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo (účastníka)
a povinnosť (súdu) na náleţité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby
transparentnosti sluţby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náleţitosťou kaţdého
jurisdikčného aktu (rozhodnutia). Citované zákonné ustanovenie sa totiţ chápe aj z hľadiska
práv účastníka na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého imanentnou súčasťou
je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a toto ustanovenie treba
vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské
práva [(ďalej len „ESĽP“), porovnaj napr. rozsudok vo veci García Ruiz proti Španielsku
z 21. januára 1999, sťaţnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-I] tak,
ţe rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých
je zaloţené. Rozsah tejto povinnosti sa môţe meniť podľa povahy rozhodnutia a musí
sa posúdiť vo svetle okolností kaţdej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyţaduje, aby na kaţdý
argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však
ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument (rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťaţnosť č. 21522/93,
Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku
z 19. februára 1998, sťaţnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I). Ústavný
súd Slovenskej republiky vyslovil, ţe „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé
konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ a ţe „takéto odôvodnenie musí obsahovať
aj rozsudok opravného (odvolacieho) súdu“ (porovnaj uznesenie z 3. júla 2003 sp. zn.
IV. ÚS 115/03). Ústavný súd vo svojom uznesení z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04
vyslovil, ţe „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.
Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,
ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový
a právny základ rozhodnutia“. Odvolací súd v prípade potvrdenia rozsudku súdu prvého
stupňa sa v princípe môţe obmedziť na prevzatie odôvodnenia podaného súdom prvého
stupňa (porovnaj rozsudok Helle proti Fínsku z 19. decembra 1997, sťaţnosť č. 20772/92,
Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-VIII).
Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe odvolací súd postačujúco
odôvodnil svoj rozsudok, ktorým nadviazal na rozsudok súdu prvého stupňa, ktorý ako vecne
správny potvrdil. Podľa dovolacieho súdu niţšie súdy dostatočne odôvodnili svoje
rozhodnutia; ich zdôvodnenie ako celok spĺňa parametre zákona na odôvodnenie rozsudku
(§ 157 ods. 2 O.s.p.), je v ňom vysvetlené, z ktorých dôkazov pri rozhodovaní vychádzali aj
ako vec – zistený skutkový stav – právne posúdili. Treba mať na pamäti, ţe konanie pred
súdom prvého stupňa a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku
odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú (kompletizujúcu)
jednotu; takýto prístup reflektuje aj ostatne citovanú judikatúru ESĽP. V prípade, ak odvolací
súd v plnom rozsahu odkáţe na dôvody rozhodnutia súdu prvého stupňa, stačí,
ak v odôvodnení rozsudku iba poukáţe na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie
právne posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke
aj odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorým – ako uţ bolo spomenuté – tvorí
jeden celok.
Keďţe dovolanie v predmetnej veci nie je prípustné v zmysle ustanovenia § 238 ods. 4
O.s.p. a dovolací súd nezistil ţiadnu podmienku jeho prípustnosti ani podľa ustanovenia § 237
O.s.p., dovolanie matky v zmysle ustanovenia § 243b ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/
O.s.p. odmietol. Vecnú správnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia dovolací súd
vzhľadom na jeho neprípustnosť neskúmal.
O trovách dovolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa
§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 144 O.s.p.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 20. novembra 2014
JUDr. Ľubor Š e b o, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Vanda Šimová