Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4ECdo/241/2013

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej POHOTOVOSŤ,

s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpenej advokátskou

kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava, v mene ktorej koná

ako konateľ advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., proti povinnému J. S.,

bývajúcemu v S., o vymoženie 882,96 Eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde

Veľký Krtíš pod sp. zn. , o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského

súdu v Banskej Bystrici z 19. decembra 2012 sp. zn. , takto

rozhodol:

Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a .

Dovolanie o d m i e t a .

Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Veľký Krtíš (ďalej len „exekučný súd“) poveril súdneho exekútora

vykonaním exekúcie proti povinnému na vymoženie sumy 882,96 Eur s príslušenstvom

v zmysle ustanovenia o súdnych exekútoroch

a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len

„Exekučný poriadok“) na základe exekučného titulu, rozhodnutia Stáleho rozhodcovského

súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a.s., Bratislava, z 20. decembra 2007 č. k.

SR 9430/2007 (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“), ktorým bola povinnému ako žalovanému

uložená povinnosť zaplatiť oprávnenej ako žalobkyni 882,96 Eur s príslušenstvom do troch

dní od právoplatnosti rozsudku.

Exekučný súd uznesením zo 17. júla 2012 č. k. -22 exekúciu vyhlásil

za neprípustnú a zastavil ju. Oprávnenej uložil povinnosť nahradiť súdnemu exekútorovi

2

trovy exekúcie vo výške 40,- Eur v lehote troch dní od právoplatnosti rozhodnutia. Zastavenie

exekúcie odôvodnil nespôsobilosťou rozhodcovského rozsudku byť exekučným titulom,

pretože rozhodcovský súd nemal právomoc ho vydať. Rozhodcovský súd totiž odvodzoval

svoju právomoc z rozhodcovskej doložky dohodnutej medzi oprávnenou a povinným

v zmluve o úvere (vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru ako súčasti tejto zmluvy)

majúcej charakter spotrebiteľskej zmluvy. Rozhodcovská doložka mala podľa názoru

exekučného súdu charakter neprijateľnej, a teda neplatnej zmluvnej podmienky, pretože

nebola dohodnutá individuálne (bola súčasťou štandardnej formulárovej zmluvy, t. j. zmluvy,

ktorej návrh bol obsahom vopred pripraveného a hromadne používaného tlačiva)

a spôsobovala značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

povinného ako spotrebiteľa, keďže ho nútila, v prípade podania žaloby voči nemu oprávnenou

na rozhodcovskom súde, podrobiť sa rozhodcovskému konaniu bez možnosti domáhať

sa ochrany svojich práv na všeobecnom súde. Exekučný súd vzhľadom na skutočnosť,

že zastavil exekúciu z dôvodu procesného zavinenia oprávnenej, ktorá podala návrh

na vykonanie exekučného titulu, ktorý je materiálne nevykonateľným, súdnemu exekútorovi

priznal minimálnu odmenu vo výške 40,- Eur podľa § 196 a 203 ods. 1 Exekučného poriadku

a a15 vyhlášky č. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov

a oprávnenej uložil povinnosť nahradiť tieto trovy súdnemu exekútorovi.

Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací uznesením

z 19. decembra 2012 sp. zn. potvrdil rozhodnutie exekučného súdu a návrh

oprávnenej na prerušenie konania zamietol. Svoje rozhodnutie odôvodnil odvolací súd

vecnou správnosťou rozhodnutia exekučného súdu, stotožniac sa i s jeho skutkovými

a právnymi závermi. Rozhodnutie o návrhu na prerušenie konania odôvodnil § 109 ods. 1

písm. b) a c) (ďalej len „“), keď dospel k záveru,

že v predmetnom konaní nenastal žiaden z týchto dôvodov pre prerušenie konania podľa

osobitného zákona a nie je potrebné obrátiť sa s navrhovanými predbežnými otázkami

oprávnenej na Súdny dvor Európskej únie.

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala oprávnená dovolanie. Navrhla,

aby dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu i uznesenie exekučného súdu zrušil a vec vrátil

exekučnému súdu na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnila dovolacími dôvodmi uvedenými

v ustanovení . písm. a/, a . Dovolací dôvod podľa

konkretizovala vadami konania podľa , , a (t. j.

3

sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, že v tej istej veci sa už prv

právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, že sa nepodal návrh

na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný a že účastníkom konania sa postupom

súdu odňala možnosť konať pred súdom). Zároveň navrhla, aby dovolací súd konanie prerušil

a požiadal Súdny dvor Európskej únie o výklad v dovolaní špecifikovaných prejudiciálnych

otázok.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení,

že dovolanie podala včas účastníčka konania ( ) zastúpená v súlade s

ods. 1 , najprv skúmal či je dôvodný jej návrh na prerušenie dovolacieho konania.

Ustanovenie (ktoré v spojení s primerane

platí aj pre dovolacie konanie) ukladá súdu povinnosť prerušiť konanie vtedy, ak rozhodol,

že požiada Súdny dvor Európskej únie o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa

medzinárodnej zmluvy, t. j. ak dospel k záveru, že je potrebné podať výklad komunitárneho

práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie v danej veci. Zmyslom riešenia predbežnej otázky

je zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, ak prichádza do úvahy jeho aplikácia

v prejednávanej veci.

K otázke povinnosti vnútroštátneho súdneho orgánu predložiť predbežnú otázku

Súdnemu dvoru Európskej únie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie

sa na základe predbežnej otázky položenej Corte suprema Cassazione vyjadril Súdny dvor

Európskej únie v rozsudku CILFIT, C – 283/81 publikovanom v Zbierke rozhodnutí Súdneho

dvora EÚ (ECR), str. 3415. V tomto rozhodnutí uviedol, že „článok 177 tretí odsek Zmluvy

EHS (teraz čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie) sa má vykladať v tom zmysle, že súd

proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva,

je povinný obrátiť sa na Súdny dvor, ak sa v spore pred týmto súdom položí otázka týkajúca

sa práva Spoločenstva s výnimkou prípadov, keď skonštatuje, že položená otázka

nie je relevantná alebo Súdny dvor už podal výklad sporného ustanovenia Spoločenstva alebo

že správne uplatnenie práva Spoločenstva je také jednoznačné, že neexistujú o tom rozumné

pochybnosti, pričom existenciu tejto možnosti treba posúdiť na základe charakteristík práva

Spoločenstva, osobitných ťažkostí spojených s jeho výkladom a nebezpečenstva rozdielnej

judikatúry v rámci Spoločenstva“.

V preskúmavanej veci dovolateľka navrhla predložiť Súdnemu dvoru Európskej únie

prejudiciálne otázky: 1. či sa má ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady

93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať

tak, že zakazuje rozhodovať spory zo spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej

doložky rozhodcovským súdom, ak je rozhodcovská doložka individuálne dojednaná,

2. či je možné ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993

o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje

uzatvorenie rozhodcovskej doložky s konkrétnym obsahom špecifikovaným dovolateľkou

a použitým v spotrebiteľskej zmluve v predmetnej veci a 3. či je v súlade s čl. 17 a čl. 47

Charty základných práv Európskej únie také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré

s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči

spotrebiteľovi.

Podľa názoru dovolacieho súdu ani jedna z vyššie uvedených prejudiciálnych otázok

nevyžaduje výklad Súdnym dvorom Európskej únie. Predmetné otázky nie sú v predmetnej

veci relevantné, pretože pokiaľ ide o otázku č. 1, nešlo v tejto veci o prípad individuálne

dojednanej rozhodcovskej doložky a prípadná odpoveď na túto otázku ani nevyvoláva žiadne

pochybnosti, a otázky č. 2 a 3 sa netýkali výkladu práva Európskej únie, ale posúdenia súladu

konkrétnej rozhodcovskej doložky, resp. rozhodnutia vnútroštátneho súdu s komunitárnym

právom. Dovolací súd preto návrh dovolateľky na prerušenie konania za účelom predloženia

prejudiciálnych otázok zamietol.

V ďalšom Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „dovolací súd“)

bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) skúmal, či oprávnenou

podané dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ

to zákon pripúšťa ( ).

Podmienky prípustnosti dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu sú upravené

v ustanoveniach a

Prípustnosť dovolania podľa v predmetnej veci neprichádza do úvahy.

Nejde totiž o zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu, ani o uznesenie, ktorým by odvolací

súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109

5

ods. 1 písm. c/ ) na zaujatie stanoviska, a ani o potvrdzujúce uznesenie, vo výroku

ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretože ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu. Rovnako nejde ani o uznesenie odvolacieho súdu, potvrdzujúce

uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým bolo rozhodnuté o návrhu na zastavenie výkonu

rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, alebo o uznaní (neuznaní) cudzieho

rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej

republiky.

Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,

len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237

Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu

(aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten,

kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník

konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv

právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh

na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu

odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne

obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Oprávnená procesné vady konania v zmysle , a netvrdila

a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania

preto z týchto ustanovení nevyplýva.

Prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania odôvodňovala v prvom rade tým,

že v danom prípade sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov (§ 237 písm. a/

). Uvedenú vadu konania však nevyvodzovala z toho, že súdy vôbec nemali konať

a rozhodovať. Ich právomoc konať v exekučnom konaní nepopierala. Vyčítala im iba to,

že bez zákonom zvereného oprávnenia v exekučnom konaní skúmali súlad exekučného titulu

s hmotným právom. V skutočnosti tak namietala, že rozhodnutia súdov spočívajú

na nesprávnom právnom posúdení veci. Námietka nedostatku právomoci súdov preto nebola

dôvodná.

Dovolacie námietky o vadách konania spočívajúcich v prekážke právoplatne

rozhodnutej veci, boli zjavne nedôvodné a nenáležité. Vychádzajúc z odôvodnenia týchto vád

je zrejmé, že dovolateľka aj v prípade týchto vád v skutočnosti namietala nesprávnu aplikáciu

6

a interpretáciu príslušných ustanovení Exekučného poriadku exekučným, aj odvolacím

súdom, teda nesprávne právne posúdenie veci.

Konanie nie je zaťažené ani vadou v zmysle ustanovenia , lebo

v predmetnej veci nebol zistený nedostatok návrhu na začatie konania. Exekučný súd totiž

v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní od jej doručenia (§ 44

Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového – hľadiska (§ 41 ods. 2

) zo strany oprávnenej ani nejde o námietku nedostatku návrhu na začatie konania

v zmysle ustanovenia , ale o námietku inú, ktorú oprávnená uvádza

vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych záverov súdov

(ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia.

Dôvodná nebola ani dovolacia námietka o odňatí možnosti oprávnenej konať

pred súdom, ku ktorému malo dôjsť rozhodnutím o zastavení exekúcie. O vadu konania

spočívajúcu v odňatí možnosti konať pred súdom v zmysle

ide predovšetkým vtedy, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť

uplatňovať procesné práva, ktoré mu priznáva platná právna úprava. K odňatiu možnosti

konať pred súdom môže dôjsť nielen nesprávnym postupom súdu, ale aj jeho nesprávnym

procesným rozhodnutím, v dôsledku ktorého konanie končí. Takýmto rozhodnutím môže

byť aj rozhodnutie o zastavení exekúcie, ak preň neboli splnené zákonom stanovené

podmienky. Nesprávnym rozhodnutím o zastavení exekúcie by sa oprávnenej ako účastníčke

exekučného konania v konečnom dôsledku odopieralo právo na výkon vykonateľného

rozhodnutia, čo by sa rovnalo odmietnutiu spravodlivosti. Otázka správnosti takéhoto

rozhodnutia však nevyhnutne vyžadovala zaujať stanovisko aj k právnym záverom súdov

v exekučnom konaní.

Dovolací súd dospel k záveru, že v predmetnej veci odvolací a i exekučný súd

správne posúdili splnenie podmienok pre zastavenie exekúcie.

Pokiaľ oprávnená v návrhu na vykonanie exekúcie označila za exekučný titul

rozsudok rozhodcovského súdu, bol exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť

otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej

zmluvy (rozhodcovskej doložky).

7

Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci,

t.j. vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah

založený právnou skutočnosťou - spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní

nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje

oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovení § 57 a § 58 Exekučného poriadku,

t.j. oprávnenie v každom štádiu exekučného konania (teda aj v prebiehajúcej exekúcii)

skúmať existenciu exekučného titulu.

Takéto oprávnenie má exekučný súd aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým

je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej

zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní. V prípade zisteného nedostatku

v tomto smere je exekučný súd oprávnený konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku

so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto

postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa.

Exekučný poriadok označuje za exekučný titul nielen vykonateľné rozhodnutie súdu,

ale napr. aj vykonateľné rozhodnutia orgánov verejnej správy, rozhodcovských súdov a iných

orgánov. V prípade, ak exekučným titulom má byť rozhodnutie orgánu verejnej správy, ktorý

nemal právomoc na jeho vydanie, považuje právna teória i súdna prax takéto rozhodnutie

za zdanlivé, ničotné (nulitné - paakt), teda z právneho hľadiska za neexistujúce a nikoho

nezaväzujúce. Obdobné dôsledky treba priznať aj rozhodnutiu iného orgánu, resp. subjektu,

ak tento orgán, resp. subjekt, nemal právomoc (oprávnenie) ho vydať, pokiaľ to právna

úprava nevylučuje.

V súvislosti s otázkou, či v exekučnom konaní

o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“) vylučuje skúmanie

(nedostatku) právomoci rozhodcovského súdu (rozhodcu, resp. rozhodcov) rozhodnúť spor,

je potrebné rozlišovať, či rozhodcovské konanie sa týka sporu zo spotrebiteľského právneho

vzťahu alebo z iného právneho vzťahu.

Pokiaľ sa rozhodcovské konanie týka sporu z iného, než spotrebiteľského právneho

vzťahu, ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré umožňujú účastníkovi tohto

konania, aby namietal nedostatok právomoci rozhodcovského súdu pre neexistenciu alebo

neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (§ 21 ods. 2) a aby žalobou podanou na príslušnom súde

8

sa domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku pre neplatnosť rozhodcovskej zmluvy

(§ 40 ods. 1 písm. c/), vylučujú skúmanie právomoci rozhodcovského súdu v exekučnom

konaní. V týchto ustanoveniach sa totiž premieta klasická rímska právna zásada (princíp)

„vigilantibus iura scripta sunt“ („práva patria bdelým“ alebo „nech si každý stráži svoje

práva“ alebo „zákony sú písané pre bdelých“). Nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení

v iných, než spotrebiteľských veciach, znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať

rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v exekučnom konaní, pretože

inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel – boli by nadbytočné.

Ak je však predmetom rozhodcovského konania spor zo spotrebiteľského právneho

vzťahu, tento záver neplatí. Už v rozhodnutí sp. zn. dovolací súd uviedol,

že princíp „vigilantibus iura sripta sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych

súvislostiach (teda v závislosti od konkrétnych okolností) ustupuje dôležitejšiemu princípu,

ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského

konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť

rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd

oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy

a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku

so zákonom, znamenajúci neúčinnosť, a teda nezáväznosť tohto exekučného titulu.

Takúto interpretáciu označených ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní

v spojitosti s § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje naplnenie príkazu vyplývajúceho

z princípu ochrany práv spotrebiteľa, ktorým je odstránenie značnej nerovnováhy v právach

a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa. Ochrana

spotrebiteľa je predmetom verejného záujmu a je nevyhnutná pre zvýšenie životnej úrovne

a kvality života občanov.

Okrem toho tento výklad možno podoprieť aj povinnosťou súdu rešpektovať základné

právo na spravodlivú súdnu ochranu zaručené článkom 46 ods. 1 Slovenskej

republiky. Toto právo sa zaručuje nielen tomu, kto uplatňuje svoje práva, ale aj tomu, proti

komu je uplatňovaný nejaký nárok. V spotrebiteľských veciach je pomerne časté,

že všeobecný súd môže prvýkrát poskytnúť spotrebiteľovi z úradnej povinnosti (teda

bez akejkoľvek procesnej aktivity spotrebiteľa) účinnú spravodlivú ochranu jeho práv

až po podaní návrhu na exekúciu rozhodcovského rozsudku.

9

V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť

a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná

a že spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

povinného. Správne z tejto skutočnosti vyvodili nevyhnutný právny dôsledok,

a to nespôsobilosť rozhodcovského rozsudku byť exekučným titulom. Dovolací súd

sa stotožňuje s právnymi závermi odvolacieho súdu i exekučného súdu a v podrobnostiach

na ne poukazuje.

Správnym rozhodnutím o zastavení exekúcie preto nebola oprávnenej odňatá možnosť

konať pred súdom.

Ani ďalšia námietka dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia

rozhodnutia odvolacieho nebola dôvodná. Podľa názoru dovolacieho súdu odvolací súd

dovolaním napadnuté uznesenie riadne a postačujúco odôvodnil. V spojení s odôvodnením

obsiahnutým v uznesení exekučného súdu je z neho zrejmé, z akých skutočností vyvodil záver

o tom, že rozhodcovská doložka bola neprijateľnou (neplatnou) zmluvnou podmienkou

a že ako neplatná mala za následok nedostatok oprávnenia rozhodcovského súdu na vydanie

rozhodcovského rozsudku a tým aj nespôsobilosť rozhodcovského rozsudku byť exekučným

titulom.

K odňatiu možnosti oprávnenej konať pred súdom nedošlo ani údajným porušením

zásady kontradiktórnosti ako základnej súčasti práva na spravodlivý proces. Táto zásada

znamená, že obom stranám konania musí byť daná možnosť zoznámiť sa so stanoviskami

a dôkazmi predloženými súdu s cieľom ovplyvniť jeho rozhodnutie – či už protistranou alebo

na konaní nezúčastneným subjektom, od ktorého si prípadne súd takéto vyjadrenie alebo

dôkaz mohol vyžiadať – a vyjadriť sa k nim (porovnaj Kmec, J., Kosař, D., Kratochvíl, J.,

Bobek, M. Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. 1. Vydání. Praha : C. H. Beck,

2012, s. 740). Podľa Slovníka súčasného slovenského jazyka vydaného Vedou,

vydavateľstvom Slovenskej akadémie vied, Bratislava 2011 (2. zv), kontradiktórnosť

je prenos dôkazného bremena zo súdu na účastníkov sporu, resp. rokovací spôsob súdneho

procesu. Právo na kontradiktórny proces nemá absolútny charakter a jeho rozsah sa môže líšiť

najmä v závislosti na zvláštnostiach daného konania. Nebráni súdu, aby od tohto pravidla

v záujme procesnej ekonómie upustil, ak je zrejmé, že nezoznámenie účastníka konania napr.

10

so stanoviskom iných účastníkov nemôže mať akýkoľvek vplyv na výsledok konania pred

nimi.

Ak za porušenie zásady kontradiktórnosti by mal byť považovaný aj procesný postup

exekučného súdu spočívajúci v tom, že po vyžiadaní si úverovej zmluvy od oprávneného,

neoboznámil tohto účastníka exekučného konania so svojím stanoviskom o neplatnosti

rozhodcovskej doložky obsiahnutej v tejto zmluve, potom podľa názoru dovolacieho súdu,

za situácie, že platné právo pripúšťa proti rozhodnutiu exekučného súdu o zastavení exekúcie

odvolanie, treba tento nedostatok považovať za zhojený možnosťou oprávneného vyjadriť

svoje námietky ku skutkovým zisteniam exekučného súdu vyvodeným z ním predloženého

listinného dôkazu a k právnym záverom z toho vyplývajúcim v podanom odvolaní. Iný názor,

vychádzajúci z nemožnosti zhojenia uvedeného nedostatku inak než zrušením rozhodnutí

odvolacieho a exekučného súdu a vrátením veci na opätovné rozhodnutie, by odporoval

zásade efektivity konania, pretože zrušenie rozhodnutí by zbytočne zvyšovalo náklady

účastníkov konania ako aj náklady na výkon súdnictva, a tým by bolo aj v rozpore s jedným

zo základných princípov právneho štátu, ktorým je princíp racionality.

V preskúmavanej veci oprávnená možnosť podať odvolanie proti uzneseniu

exekučného súdu o zastavení exekúcie aj využila a v podanom opravnom prostriedku

vyjadrila, okrem iného, aj svoj nesúhlas s právnymi závermi exekučného súdu o neplatnosti

rozhodcovskej doložky.

K odňatiu možnosti oprávnenej konať pred exekučným súdom nedošlo ani tým,

že exekučný súd nevytýčil vo veci pojednávanie , pretože v čase rozhodovania tohto súdu

takáto povinnosť uzákonená nebola. Jej neskoršie včlenenie do zákona bolo dôsledkom

zjavnej chyby zákonodarcu, čoho dôkazom je dôvodová správa k

Pokiaľ jediným dôkazom pre posúdenie spôsobilosti rozhodcovského rozsudku

byť exekučným titulom z hľadiska platnosti či neplatnosti rozhodcovskej doložky bola listina

obsahujúca túto doložku (úverová zmluva), nebolo potrebné na vykonanie tohto dôkazu

nariadiť pojednávanie. Tento záver možno vyvodiť zo samotnej povahy exekučného konania,

ktoré nie je v zásade konaním sporovým, a tiež zo skutočnosti, že posúdenie platnosti

písomnej rozhodcovskej doložky bolo právnou otázkou. Nariadenie pojednávania by za týchto

okolností, ako aj s prihliadnutím na možnosť opravného konania, bolo zbytočné a odporovalo

zásade hospodárnosti konania. Vykonanie dôkazu listinou jej prečítaním alebo oznámením

11

obsahu na pojednávaní vyžaduje ustanovenie , ktoré primerane platí

aj pre exekučné konanie, len ak sa nariaďuje pojednávanie.

Keďže prípustnosť dovolania oprávnenej nemožno vyvodiť z ustanovení

a neboli zistené ani vady konania v zmysle , Najvyšší súd Slovenskej republiky

jej dovolanie odmietol podľa v spojení s ako

dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok

neprípustný.

V konaní o dovolaní vzniklo procesne úspešnému povinnému právo na náhradu trov

konania proti oprávnenej, ktorá úspech v dovolacom konaní nemala (

v spojení s a ). Najvyšší súd Slovenskej republiky

nepriznal povinnému náhradu trov tohto konania, lebo nepodal návrh na ich priznanie (§ 151

).

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 26. novembra 2014

JUDr. Ľubor Š e b o, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Vanda Šimová